Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
3. ĎALŠIE SLUŽBY SPOJENÉ S PENIAZMI
Keďže Gorkého výrok „človek – to znie hrdo“ neplatí na každého, okrem vyrábania a „distribúcie“ peňazí vznikla časom potreba ešte jednej „finančnej služby“. A síce ochrany peňazí pred zlodejmi, ako som už spomenul pri vzniku prvých predchodkýň bánk. Pokiaľ ste si chceli totiž sporiť u vás doma, hrozilo, že keď vás vykradne podomový lupič, vaše mnohoročné úspory budú fuč.
Za hrubými a pre mnohých posvätnými múrmi chrámov pod dozorom ozbrojenej stráže bola ich úschova logicky bezpečnejšia než doma v šuflíku. Opäť šlo o verejnú službu všetkým pracujúcim, len vďaka ktorým bolo vôbec čo strážiť (a hlavne vďaka ktorým si možno za strážené platidlo čo kúpiť); opäť ide o prácu, ktorej výkon nie je ničím mimoriadnym, za čo by si dotyční ľudia zaslúžili nadštandardné zárobky.
Majú strážiť danú budovu pred zlodejmi (a v prípade výskytu zlodeja zasiahnuť) a počas otváracích hodín vám umožniť kedykoľvek si vložiť do trezora nové peniaze alebo si peniaze odtiaľ vybrať. Čo je podstatné vedieť: Toto je tretia a posledná funkcia, ktorú mohla finančná inštitúcia z morálneho hľadiska v predpočítačovej dobe vykonávať. Dnes je to ešte aj vedenie elektronických účtov, sprostredkovávanie elektronických platieb a poskytovanie platobných kariet (a všetko spojené s nimi, ako napr. jej zablokovanie v prípade, že ju stratíte).
Akákoľvek iná finančná „služba“, „operácia“ či finančný „produkt“ alebo „nástroj“ je vždy len nejakou formou krádeže. Pokiaľ si teda myslíte, že keď nerozumiete pojmom ako finančné deriváty, kvantitatívne uvoľňovanie alebo kolateralizované dlhové obligácie, že nemôžete rozumieť súčasnému FS, vôbec sa tým netrápte. Slovné spojenie „robiť z niečoho vedu“ nemožno azda použiť nikde výstižnejšie než pri peniazoch. Nie je podstatné poznať všetky triky zlodeja; podstatné je vedieť, že v zdravej spoločnosti by mal byť akýkoľvek zlodejský trik zakázaný.
Čokoľvek odvodené od niečoho zlého je takisto zlé. Ak máte doma starý skazený tuk, je úplne jedno, do akého jedla ho použijete. Akékoľvek jedlo s tým tukom bude totiž nezdravé a nechutné. Obdobne ak nejaké pojmy majú spoločného amorálneho menovateľa, aj oni sú všetky amorálne. Pýtate sa, čo je tým spoločným menovateľom? Možnosť získať koláče bez práce, a teda na úkor druhých, ktorí ich upečú.Pokiaľ teda pochopíte základný princíp súčasného FS, pochopíte aj to, že všetky tieto zložitejšie ekonomické pojmy sú len a len dôsledkom tejto odvekej snahy všetkých amorálnych ľudí. Môcť legálne kradnúť.
4. „PÔŽIČKY“
Než sa však dostaneme k dnešku, treba sa nám ešte vrátiť na chvíľu do histórie. Do doby, kedy vznikla prvá amorálna finančná služba – poskytovanie „pôžičiek“ (= úverov; prečo v úvodzovkách, pochopíte neskôr) neštátnymi subjektmi na úrok. Obyčajných pôžičiek, hoc aj s tým najnižším úrokom, avšak vyšším od nuly. Prečo je už aj toto amorálne? Pretože tieto subjekty ešte nemali moc vytvárať nové peniaze (a ani ju mať nesmú, ako sme si vysvetlili) a akékoľvek peniaze, ktoré niekomu požičali, patrili vždy len niekomu inému – kto si ich u nich uložil v dobrej viere, že mu ich tam bezpečne postrážia pred zlodejmi.
A profitovať z požičiavania niečoho cudzieho je skrátka amorálne. Ak sa Vám to nezdá: Predstavte si, že by Vás požiadal kamarát, či by ste mu nepostrážili auto, zatiaľ čo bude on cez prázdniny v Amerike, a Vy by ste ho počas tej doby požičali za nejaký poplatok cudzej tretej osobe. Už chápete, o čom sú všetky pôžičky? Resp. by boli (a to aj v tej „úžasnej“ dobe, kedy ešte nemali bankári moc vytvárať peniaze z ničoho) – keby to ovšem nebolo ešte horšie, ako si neskôr ukážeme…
A presne takto nám vznikli prvé banky. Základná definícia (komerčnej) banky je tá, že je to inštitúcia, ktorá prijíma vklady a poskytuje úvery (pôžičky). Povedané ľudskou rečou: bez akejkoľvek vlastnej práce profituje na tom, že berie od ľudí peniaze a požičiava ich iným ľuďom.
Alebo nie? Nuž, takto to bolo do istej doby. Neskôr mohli už bankári poskytovať na úrok aj peniaze, ktoré si nik u nich neuložil a ktoré ani neboli ich majetkom. Ako je to možné? Začalo to v dobe, keď už medzičasom uzreli svetlo sveta bankovky, ktorých nesporné plusy oproti kovovým peniazom sú zanedbateľná hmotnosť a ich lacnejšia produkcia.
Pravda, plusy prevážia len vtedy, keď sa moc nad ich tvorbou odovzdá do správnych rúk a keď si plnia len tú funkciu, kvôli ktorým peniaze vôbec treba… No ako už napovedá ich názov, vytvárajú ich banky – hoci tvorba peňazí sa v ich definícii nenachádza. Ako k tomu prišlo?
Nie, nejdem písať ani o starých Číňanoch (ktorí s nimi prišli ako prví na svete – a zažili veľký hospodársky rozmach, keď sa toho ujala vládnuca dynastia Song), ani o Templároch (ktorí s nimi prišli ako prví v Európe, no na rozdiel od Číňanov priniesli rozmach len svojmu rádu), ani o židovských a talianskych bankároch (ktorí presadili požičiavanie peňazí na úrok v Európe a ktorým vďačíme za výraz „banka“ vo finančnom zmysle); chcem sa sústrediť na samotné myšlienky, nie rozoberať jednotlivé historické udalosti.
Takže: Sprvu slúžili bankovky len ako doklad o určitom množstve zlata či striebra uloženého v banke. Na požiadanie si ho mohol majiteľ kedykoľvek vyzdvihnúť – preukázaním sa práve týmito bankovkami. S ktorými sa postupne začalo obchodovať, čím ako platidlo v bežnom živote prebrali funkciu vzácnych kovov (ktoré sa však pri bežných obchodoch celé stáročia používali len veľmi ojedinele; to je ale teraz na objasnenie dnešného FS nepodstatné. Ešte sa k obchodným transakciám na dlh bez prítomnosti drahých kovov dostaneme). Človek už nemusel so sebou vláčiť ťažké kovy, ani zlodejom nebol tak na očiach. Ibaže…
Ibaže neskôr začali bankári požičiavať ľuďom bankovky, ktoré žiadnym kovom kryté neboli; ktoré nijaké zlato či striebro u nich uschované neodzrkadľovali. Ani to by nebol veľký problém – keby ovšem na tom neprofitovali a nezačali umelo zadlžovať u seba mnohých nevinných a pracovitých ľudí. Celé rodiny, ba celé štáty.
Ako? Tým, že požadovali vrátiť okrem sumy, ktorú poskytli vypožičiavateľovi, aj niečo navyše. Teda okrem istiny aj úrok. Čím sa začali obohacovávať ešte viac. Keď dlžník postupne splatil bankárovi istinu, tieto peniaze sa zlikvidovali – rovnako ako predtým, keď si majiteľ zlata (vkladateľ) šiel s bankovkou po svoje zlato do banky – akonáhle mu ho banka odovzdala, bankovka (doklad o tomto zlate) sa roztrhala. Nemala už viac zmysel.
Lenže… lenže keď splatí dlžník aj úrok, ten už banke ostáva. Z toho má predsa podľa modernej definície banka žiť. Banka tak zarobí na požičaní niečoho, čo do poskytnutia pôžičky sama nemala! A čo nijakú jej prácu neodráža! Všetci ostatní ľudia ak chcú niečo požičať, musia to najprv sami mať. A aby to mali, musia to vytvoriť svojou prácou, resp. si to kúpiť za peniaze našetrené svojou vlastnou prácou (alebo im to musel niekto darovať, či už aj v podobe dôchodku, materskej, prídavkov a pod.).
Pravda, okrem kapitalistov a iných parazitov, ale to bude predmetom 3. dielu tohto seriálu o peniazoch. Každopádne platí, že nik nemôže dať niekomu to, čo sám nemá, rovnako ako si nik nemôže len tak vytvoriť vlastné peniaze. Až na bankárov. Tým ako jediným sa podarilo zlegalizovať si túto krádež v podobe vytvárania peňazí z ničoho (bez toho, že by odzrkadľovali nejakú ich prácu) a ich „požičiavania“ na úrok.
Ešte neskôr vznikli virtuálne peniaze v podobe číslic na monitoroch počítačov. Ani toto by nebol žiaden problém – keby peňažný systém nefungoval tak, ako funguje… Kým dovtedy boli banky pri požičiavaní limitované aspoň papierovou hotovosťou, dnes už nie sú ani ňou. No, čiastočne áno, pretože určité percento platieb sa stále uskutočňuje v hotovosti; ide ale len o malý zlomok; väčšina obchodov sa deje elektronicky.
Toto všetko ste možno čítali či počuli už aj inde (pravda, v mejnstríme asi sotva…). Čo vám však nik nepovie, je to, že princíp je stále rovnaký – bez ohľadu na to, či vám bankár „požičiava“ zlaté mince, bankovky alebo elektronické peniaze, v skutočnosti vám v konečnom dôsledku vždy dáva len a len cudzí majetok. A okrem splatenia celej hodnoty danej sumy (istiny) si pýta za to aj nemalú províziu (úrok). Toto nie je drzosť; toto je zločin.
Bankár nikdy nepožičiaval časť svojich úspor, svojho vlastného majetku – dokonca ani toho legálnym spôsobom nakradnutého. Požičiava (presnejšie dáva, resp. ešte presnejšie umožňuje zobrať si – ale o tom neskôr) úspory a majetok druhých. A to aj v tom prípade, že požičia peniaze, ktoré si sám vytvoril až v momente poskytnutia pôžičky (a teda takých, ktoré nepatrili nikomu – dokonca ani jemu).
Nezdá sa vám to? Máte azda pocit, že bankár požičiava niečo svoje?? Že keď poskytne niekomu pôžičku, ubudne mu z jeho majetku? Alebo že ubudne z účtov klientov? Nie, nikomu neubudne ani cent. Je to neuveriteľné, je to absurdné, ale je to tak.
Alebo si vari myslíte, že je to on, kto vám vôbec niečo „požičiava“? Potom asi neviete, že peniaze samé o sebe pakticky žiadnu hodnotu nemajú a že nikto si ich pre ne samotné ani „nepožičiava“. Každý jeden záujemca o pôžičku ich chce len preto, lebo si chce za ne niečo kúpiť. Niečo, čo má skutočnú hodnotu – ktorú peniaze nemajú, nech sú hoci aj zo zlata.
Kto mi neverí, nech si zoberie kľudne aj tonu zlata a ide s ňou na nejaký ľudoprázdny, nikdy neobývaný ostrov. A nech mi potom povie, aký je tam vďaka tomu zlatu bohatý a aký vysoký má vďaka nemu životný štandard. Či sa to niekomu páči alebo nie, hodnotu majú len ÚTS – z ktorých máme nejaký úžitok aj bez toho, že by sme ich museli za niečo vymeniť. A nič z toho nikdy nijaký bankár nevytvoril.
5. POROVNANIE S DÁVNOU MINULOSŤOU
Viem, nájdu sa (prevažne mejnstrímoví) demagógovia, ktorí vám budú tieto praktiky bankárov obhajovať tým, že pôžičky (a aj na úrok) boli už v staroveku (a v mnohých národoch), ešte keď sa nepoužívali ako platidlá ani len kovové mince. A že je to teda v poriadku. Nuž, nie je. Keby to aj naozaj bolo takto už v dávnej minulosti, šlo by o chybný argument ad antiquitatem. Ale sprvu to tak proste nebolo. Medzi prvotným požičiavaním v staroveku a tým dnešným je diametrálny rozdiel. V 1. dieli tohto článku, v kapitolke 6 som už spomínal mezopotámsku hlinenú tabuľku, na ktorej sa dlžník (nejaký roľník) zaväzoval splatiť veriteľovi dlh v podobe určitého objemu pšenice. Dlžný bol však preto, lebo od druhej strany dostal predtým nejaký ÚTS, za ktorý mu na oplátku zatiaľ nič nedal. Či kravu, či koňa, či voz, je jedno – ale niečo reálne od neho dostal.
A spomínaná hlinená tabuľka – predchodca dnešných (dokonca aj zlatých) peňazí – bola len dokladom o tejto nedokončenej transakcii. Nie samotnou pôžičkou! Šlo vlastne stále len o barter, výmenu tovarov, akurát s určitým časovým nesúladom – druhá strana dodala tovar o čosi neskôr. A peniaze slúžili len na to, aby sa veriteľ mohol neskôr preukázať, že má nárok na nejaký tovar či službu v takej hodnote, v akej sám dotyčnému niečo dal. Príp. niečo navyše (čo má vraj ospravedlňovať dnešný úrok). Keď bol dlh voči veriteľovi splatený (napr. formou určitého množstva obilia), tabuľku rozbili – nemala viac zmysel. Peniaze teda v takomto prípade vznikli ako doklad o pohľadávke pre veriteľa. Ktorý takisto odráža len a len ľudskú prácu pretavenú do použiteľných tovarov či služieb.
Prečo? Pretože – a to je druhý zásadný rozdiel oproti dnešku – vtedy veriteľ ten tovar, ktorý roľníkovi dal, najprv sám vytvoril! Prípadne získal výmenou za iný tovar, ktorý bol však v konečnom dôsledku takisto odrazom jeho vlastnej práce! Zatiaľ čo dnes poskytuje bankár peniaze, ktoré nielenže nie sú odrazom jeho práce, ale ktoré dokonca do vytvorenia pôžičky ani sám nemal! Ktoré vytvoril jeho zamestnanec naťukaním na klávesnicu počítača v momente, kedy vznikol po týchto peniazoch dopyt od niekoho iného, napr. od Vás.
No Vy aby ste ich bankárovi vrátili, si ich musíte zarobiť svojou prácou. A „požičiavate“ si ich len a len preto, aby ste za ne v konečnom dôsledku dostali nejaký ÚTS, napr. byt. Ovšem keby nebolo v spoločnosti niekoho tretieho, ktorý ten byt predtým vybudoval, nič by ste z takejto „pôžičky“ nemali. Už chápete, že to nie je banka, ktorá Vám niečo dáva?
A je tu ešte jeden rozdiel – vtedy aj v prípade, že strana A požadovala od strany B tovar vo väčšej hodnote, než sama poskytla (povedané finančnou terminológiou si pýtala okrem istiny aj úrok), síce to bolo nespravodlivé, ale dlh bol aspoň splatiteľný, a to bez toho, že by sa musel zadĺžiť niekto druhý. V takom prípade dal proste spomínaný roľník o niečo viac pšenice. Dnes keď sa však novo vytvorené peniaze (aké sú pri každej jednej „pôžičke“ od banky) požadujú vrátiť aj s úrokom, tento sa nemá odkiaľ vziať, keďže môže byť splatený iba v podobe peňazí (a nie naturálií) a keďže všetky peniaze sa dnes dostávajú do systému výlučne vo forme úverov a iba v množstve ekvivalentnom istinám, ktoré treba splatiť.
Peniaze na splatenie vykonštruovaných úrokov neboli nikdy vytvorené a keď sa niekomu podarí splatiť istinu aj s úrokom, je to len vďaka niekomu inému, kto je momentálne zadĺžený a kto nemôže splatiť ani len celú istinu.
Keď sa neskôr hlinené tabuľky a podobné doklady o pohľadávke pre veriteľa (napr. záznamové paličky so zárezmi – tally sticks) vymenili za vzácne kovy, kto mal na ne nárok? No predsa ten, kto zhotovil a niekomu dal nejaký tovar, za ktorý zatiaľ žiadnu protihodnotu neobdržal. Má teda právo na to, aby dostal za to niečo minimálne v takej istej hodnote. No dnešný veriteľ (bankár) nijakú prácu, tovar ani službu, na základe ktorej by mal nárok na peniaze, nevytvoril! Požičiava niečo, čo má byť odzrkadlením vyprodukovanej práce, no sám nijakú nevykonal a ani nevykoná!
Nevykonal ju ani dlžník, no ten ju vykoná aspoň v budúcnosti (pokiaľ sa živí poctivou prácou – pokiaľ nie, vykonajú ju iní ľudia). Pri vytvorení pôžičky ani jedna zo zúčastnených strán ešte nič nevyprodukovala! Čo je naprosto absurdné, nakoľko požičať sa dá len niečo, čo je už vyprodukované; čo reálne už existuje.
Keby teda nebolo niekoho tretieho, kto vytvoril reálne tovary a služby (napr. byt či dom), nik by nič nemal! Ani bankár, ani človek, ktorý si berie pôžičku. Nanajvýš tak bankovky, s ktorými by si nemohli ani len riť poriadne vytrieť. A vlastne ani tie nie, keďže aj tie musí niekto vyrobiť… Dokonca by nemal ani len virtuálne peniaze, pretože aby mohli tie existovať, musí zas niekto najprv vyrobiť počítač…
Analogicky dnes je tým roľníkom – dlžníkom človek, ktorý si vzal hypotéku na byt (o ten mu totiž ide; nie o peniaze samotné), no dnešný bankár nie je ten, kto ten byt postaví! Nie je tým veriteľom zo staroveku, ktorý dal roľníkovi nejaký ÚTS. Bol by niekým, kto by Vám ako roľníkovi v tom staroveku dal akurát hlinenú tabuľku oprávňujúcu Vás dostať za ňu ten želaný tovar (a dokonca ani tú by nevyrobil on – na to má svojich ľudí…). Niekým, kto si uzákonil podvod získať túto tabuľku bez toho, že by niečo pre niekoho urobil! Tabuľku, ktorá má byť de facto dokladom o vynaložení určitého množstva práce premenenej do ÚTS pre niekoho druhého! A neskôr by od Vás tento človek chcel, aby ste mu tú tabuľku vrátili a ešte k tomu vo väčšej hodnote (resp. s nárokom na väčšiu hodnotu), než Vám ju dal on. Už vidíte tú zvrátenosť?
Ekvivalent vtedajších peňazí by bol dnes napr. Vami podpísaný papier (dohoda, zmluva) potvrdzujúci, že ste dostali niečo povedzme od Vášho suseda, za čo sa mu zaväzujete dať neskôr niečo iné. Prečo by mal na takomto niečom zarobiť ďaleko najviac výrobca toho obyčajného papiera??
Resp. dokonca ani ten nie (bankár nevyrába ani bankovky – tie vyrábajú radoví pracovníci vo fabrike; ani počítače, na ktoré je možné naťukať čísla – tie vyrábajú zas iní robotníci), ale niekto, kto profituje na tom, že si uzurpoval právo (a vláda mu ho zákonmi požehnala, treba pripomenúť) umožniť niekomu vziať si niečo od spoločnosti pod podmienkou, že dotyčný neskôr spoločnosti rovnakú hodnotu vráti a jemu – bankárovi dá za to niečo navyše. Pretože to je všetko, čo dnešný bankár vlastne robí.
Prečo od spoločnosti? Pretože tá Vám – záujemcovi o pôžičku a následnému dlžníkovi – niečo dáva; nie bankár. Či si za tie peniaze kúpite byt, dom, záhradu alebo auto – nič z toho bankár nevytvoril. Ten, od koho danú vec kúpite, dostane za to od Vás peniaze (ktoré vám „veľkoryso“ umožnil zobrať si bankár), za ktoré si zas on kúpi kadečo od spoločnosti. Najskôr však zas len nejaké bývanie.
A dotyčný predajca daného bytu/ domu ich (peniaze) zas použije na niečo iné (opäť najskôr iného bytu). Takto by sme mohli pokračovať takmer donekonečna, no vždy by sme ostali v tom istom – v spoločnosti. V štáte. V ktorom musí byť teda furt min. 1 voľný byt či dom, inak by ste z peňazí od bankára nemali v tomto smere naprosto nič.
Skrátka: do spoločnosti sa dostali nové peniaze, ale žiadny reálny tovar či služba v ich hodnote. Spoločnosť bola teda pri Vašej kúpe napr. toho bytu o daný byt okradnutá. Je to rovnaké ako pri platení nákupu v nejakých potravinách falšovanými peniazmi. Ak si aj nik nikdy nevšimne, že peniaze nie sú pravé (a teda každý, ku komu sa dostanú, ich bude môcť normálne použiť), spoločnosť ako celok bola o dané množstvo potravín (alebo čohokoľvek iného v danej hodnote) okradnutá.
O to menej ostalo ostatným. A niekto si nekúpil niečo možno práve preto, že nejaký podvodník si to vzal za čierne peniaze. O tom, že to nie sú peniaze, ktoré majú skutočnú hodnotu, ale to, čo si za ne kúpime, sme sa mohli presvedčiť aj teraz v začiatkoch paniky vyvolanej mediálnymi správami o kovide 19. Bolo úplne jedno, koľko peňazí máte v peňaženke či na účte – ak boli kvasnice či múky vypredané, proste ste ich nekúpili.
„Pôžička“ v tej podobe, v akej ju poznáme dnes (či už od bánk alebo nebankoviek), je teda obojstranná amorálnosť. Zo strany požičiavateľa preto, lebo „požičiava“ niečo, čo nezískal vlastnou prácou a čoho časť sa po splatení stáva jeho súkromným vlastníctvom; zo strany vypožičiavateľa preto, že je nemorálne chcieť vlastniť niečo, na čo som si ešte nezarobil vlastnou prácou a čo mi nikto ani dobrovoľne nedaroval.
Na obranu vypožičiavateľov, a teda následných dlžníkov však treba povedať, že tí aspoň svoj dlh spoločnosti väčšinou splatia – vlastnou prácou – na rozdiel od bankára. Navyše značná časť tých, ktorí si požičiavajú, je nútená si požičiavať len preto, lebo sú v kapitalizme vykorisťovávaní a dostávajú výrazne menej, než si za vykonanú prácu zaslúžia.
Plus najčastejší dôvod väčších pôžičiek fyzických osôb je bývanie, ktoré je zas následkom kapitalizmu bez regulácie cien výrazne predražené, t.j. jeho cena ďaleko prevyšuje prácu vynaloženú na vybudovanie daných bytov či domov. Výsledkom teda je, že ak človek nechce byť bezdomovcom a nechce ani do smrti bývať v podnájme, je nútený si vziať na 20 – 30 rokov hypotéku na niečo, na čo si v skutočnosti zarobil behom pár rokov – no kapitalisti a bankári ho o to okradli.
No v prípade Vami takto kúpeného bytu svoj dlh v priebehu rokov svojou prácou spoločnosti splatíte – tým, že z každej výplaty Vám kvôli splátkam ostane menej – o to menej tovarov a služieb si môžete zo spoločnosti vziať (inými slovami každý mesiac si počas splácania beriete od spoločnosti menej ÚTS, než jej svojou prácou dávate – pokiaľ sa ovšem živíte poctivou prácou).
Pretože o tie vždy v konečnom dôsledku ide. Tie majú skutočnú hodnotu; peniaze ju majú len symbolickú (resp. by mali mať – tie dnešné nemajú ani len tú, keďže hodnota, ktorú by mali symbolizovať, nie je nijak definovaná). No bankárovi pribudne na účte nemalý úrok (ktorý je odzrkadlením Vašej práce!), za ktorý si bude môcť užívať plody práce iných ľudí. Zasiali ste Vy, žať budete Vy, ale jesť bude aj on. A oveľa viac než Vy, keďže okrem Vás parazituje na státisícoch ďalších. Bankár príde teda bez pohnutia prstom k tomu, na čo ste Vy museli robiť niekoľko rokov.
A to nehovorím o prípade, že počas splácania hypotéky prídete o prácu, o príjem a nie ste ďalej schopný splácať. V takom prípade Vám banka ten byt jednoducho zabaví. Vezme Vám ho. Hoci ste už dajme tomu zaplatili z jeho ceny značnú časť, neostane Vám z neho ani jediná tehla! Už vidíte ten zločin? Vy ste dlhou a neraz namáhavou niekoľkoročnou pravidelnou prácou nieže nič nezískali, ale ešte ste stratili (každý mesiac Vám ostalo z výplaty na život kvôli hypotéke menej). Bankár naproti tomu bez akejkoľvek reálnej práce získal byt. Tu ďalších slov ozaj netreba.
článok pokračuje na ďalšej strane…
Téma – peniaze, banky…Dovoľte aby som k pravdivým slovám neznámeho autora pridal myšlienku. Aforizmus: Vraj banky nám (teda štátu) slovenskému pospolitému ľudu pomôžu. Je to na smiech. Pomôžu peniazmi, ktoré tam (máme) majú ľudia uložené. Ha, ha…Naseriem si do vlastného hniezda: Sme my ale Slováci hlupáci…
Prečítal som si aj 1. časť z roku 2017 a musím povedať , že je to jeden z najlepších článkov zverejnený na DAV.
Bolo by dobré k hodnoteniu pridať aj niečo navyše, napr. zlatú medailu, aby sa odlíšili tie najlepšie články, pre ktoré by sa zriadila samostatná záložka, napr. Zlatý fond DAVu a na tieto nadčasové články by sa čas od času znovu upozornilo – napr. tak ako na 1. časť tohto článku.
======================
Keď nadišla táto SARS kríza, alebo povedzme ešte predtým, keď sa Kollára pýtali z čoho chce platiť výstavbu štátnych (?) bytov, alebo keď sa hovorí o zadlžení samotných štátov u SÚKROMNÝCH bánk, alebo v mnohých ďalších prípadoch, vlády, politici, podniky, alebo občania vždy úpenlivo vzhliadali k bankám, že tam peniaze sú, a teda odtiaľ si treba požičať.
Chcem sa Vás opýtať, či Vás naozaj nikdy nenapadlo sa opýtať prinajmenšom samých seba, že ako to, že ( verejné ) štáty peniaze nemajú, ale súkromné banky áno ? A ďalej či ste sa pýtali, že vlastne odkiaľ tie peniaze pochádzajú – sú z vkladov obyvateľstva, teda vyjadrujú ( trhovú ) cenu ich vukonanej práce, teda zjednodušene – tie peniaze pochádzajú „z práce“, alebo peniaze v bakách pochádzajú z „vydavateľskej“ činnosti bánk, teda že peniaze nie sú kryté ceninami ( zlatom ) ani vykonanou prácou, ale sú len vytlačené bankami, alebo štátnymi bankami.
Ak peniaze pochádzajú z práce, prečo sa zhromaždili v takom množstve v SÚKROMNÝCH bankách, že dokážu pokrývať pôžičky celých štátov. To akože SÚKRPOMNÉ banky nám požičajú NAŠE vlastné, no bankami privlastnené peniaze, a potom nás zderú nie len o ne, ale aj o úrok za pôžičku ?!
Ak sú peniaze len vytlačené, prečo si ich teda podľa potreby netlačí samotný štát, ale požičiava si ich od SÚKROMNYCH bánk, a stáva sa tak ich veriteľom – a nie len to, vzdáva sa časti svojej zvrchovanosti a musí si niektoré svoje rozhodnutia nechať odsúhlasiť MMF ?!
Finančníctvu nerozumiem, ale keď „neposlušné“ štáty ako Rusko, Severná Kórea, Irán, Venezuela, Kuba, Bielorusko… sa nevedia vymaniť z globálnej finančnej slučky, zrejme pôjde o mimoriadne zložitú spleť vzťahov a zriadenie inej Štandardnej ( medzištátne obchodovanej ) meny je za súčasných podmienok akoby nemožné.
Naozaj Vás to nikdy nenapadlo, že vlastne aké peniaze Vám osobne, alebo celým štátom tie prekliate banky požičiavajú ?!
Aj o tomto by sa malo začať hovoriť najprv medzi odbornou ( v ľavicovom stredisku ) a potom širokou verejnosťou.
Zapáľme hranice
Príbeh o „tlačení peňazí“ je len mýtus. Vo financiách to tak nefunguje. Banky nepožičiavajú peniaze „z vkladov“. Keď dostanete pôžičku od banky, tak nikomu z vkladu neodbudne. O tomto kúzle som už na Dave Dva písal:
https://davdva.sk/ako-banky-robia-peniaze-z-nicoho/
A ten Váš nápad, aby peniaze nesmeli vytvárať banky, iba štát, bol len málo od realizácie pred necelými dvoma rokmi vo Švajčiarsku, ale referendum rozhodlo: NIE
https://davdva.sk/svajciarske-referendum-o-suverennych-peniazoch/
Keby bol záujem, prídem o tom porozprávať do nejakého ľavicového klubu.
Ďakujem za pripomenutie,
článok si pamätám, až v ňom som sa dozvedel, že banky nepožičiavajú vložené peniaze, ale urobia „nejaké“ účtovnícke kúzlo.
Nezapamätal som si aké, preto som sa chcel nedávno k tomu článku vrátiť, a naučiť sa ho :), no už som ho nemohol nájsť.
Myšlienky sú síce moje, článok som mal rozpracovaný už na jeseň 2016, ale za niektoré informácie musím poďakovať Mariánovi Moravčíkovi – toto poďakovanie som chcel dať ako hneď prvý komentár pod článok, ale celý deň som bol v horách a až teraz som sa dostal na počítač.
Martin: ďakujem. Problém je aj ten, že kým r. 16 – 17, kedy som sem zavše prispieval, tu dominovali články rozoberajúce myšlienky, čiže také nadčasovejšie, dnes drvivo prevládajú články rozoberajúce aktuálne dianie u nás a vo svete. Tým pádom tu články prvého a podľa mňa dôležitejšieho typu ľahko a rýchlo zapadnú prachom…
Tie otázky očividne smeruješ na čitateľov (v tom prípade by bolo lepšie písať vám s malým V), nech si ich sami sebe položia, takže odpovedať na ne nejdem. Koniec koncov odpovede sú v článku. Len jedno – za akýmikoľvek peniazmi si treba predstaviť prácu ľudí, ktorou boli zhotovené tovary a poskytnuté služby, ktoré sa za tie peniaze dajú kúpiť. To, čo je dnes, je zlegalizovaný podvod, vďaka ktorému majú moc nad peniazmi tí, ktorí žiadnu reálnu prácu nevykonávajú….
Inak neviem, ako iní, ale ja nevidím autorov výrokov, ktoré som dal hneď na začiatok. Takže:
1. – Henry Ford
2. – Bertolt Brecht
3. – Laco Novomeský (sú to 4 verše, tiež sa to zle naformátovalo; hádam sa každý dovtípi, kde začínajú a končia)
Ďakujem za spomenutie, Boris.
Inak oceňujem, že vlastným spôsobom a argumentami, ku ktorým by som v jednotlivostiach mal výhrady, ale si sa prepracoval k úplne správnemu záveru.
K autorom výrokov – vidím ich, prví dvaja tam boli, ale treba ich dať hneď pod citát bez odsadenia prázdnym riadkom. Opravím to.
Z článku, a hlavne témy som nadšený. Toto by popri sociálnych otázkach mala byť nosná téma ľavicových politík !!!
Téma financií a bánk ma zaujala len v poslednom čase, keď sa začalo hovoriť o nenormálnom zadlžovaní či už jednotlivcov, ale aj celých štátov, ktoré naberá už nesplatiteľné rozmery.
V malom, ma to zaujalo hlavne v súvislosti s nedostupnosťou bývania pre obyčajných ľudí, pričom splnenie si tak základnej potreby ako bývanie je spojeného so samouvrhnutím sa do 20-30 ročného dlhového otroctva – samozrejme pokiaľ len máte to šťastie že máte dostatočný príjem – od priemeru vyššie. No v takej zlatej Prahe, tam si už bývanie, a to ani v kakanom socialistickom paneláku – havlovej kchálikáchne, nemôžu dovoliť ani lepšie zarábajúci ľudia – YUPíci.
Neskutočné ceny bývania sú pritom spôsobené pozemkovou a stavebnou špekuláciou, ku ktorej sa ešte pridá aj špekulácia finančná, čo má za následok to, že ceny bývania sú odhadom 2-3x vyššie, než by boli v premyslenom a riadenom, nešpekulatívnom a bezúročnom systéme štátnej ( doslova ) podpory bývania.
Vo veľkom ma téma finančníctva zaujala s ohromným zadlžením štátov, často u súkromných ( !!! ) bánk – Grécko je krásnym príkladom, kde je na jednej strane astronomický dlh, a na druhej strane zbedačení pracujúci ľudia, ktorí sa musia prizerať, ako si medzinárodná finančná mafia rozoberá ich krajinu a štátny sektor v zosúkromňovaní – extrémom boli už návrhy na rozpredávanie gréckych ostrovov v Egejskom mori !!!
Rozprávka o vysokej životnej úrovni obyčajných ľudí „na západe“ skončila spolu s rozpadom socializmu na východe, teda okolo roku 2000. S vyššími príjmami idú ruka v ruke vyššie ceny služieb, takže jediná výhoda je vyššia kúpyschopnosť pri tovaroch a službách z 2. a 3. sveta. Alebo údaj o tom, že najvyššie reálne mzdy ( =životná úroveň ) sa v USA dosiahla v roku 1973 ! Od vtedy stále klesá !
Pracujúci a dôchodcovia u nás a na západe majú rovnaké problémy prežiť a nakŕmiť bohatých.
Otvárajme ak ľavica obyčajným ľuďom oči, že na jednej strane nemajú ani na vlastné bývanie, na druhej strane im banky poskytujú na to bývanie vlastne ich vlastné scudzené prostriedky a ešte za židácky úrok.
Stále hovorím jedno – ľavica sa nesmie dať strhnúť pravicou do pravicových tém a pseudotém, ale musí sa držať svoji tém – ako sú sociálne otázky a aj táto téma financií a pôžičiek. Podľa mňa je toto nepriestrelná téma, a ak jej komunikáciu ľavica zvládne, tak pravica bude mať veľký problém vykrútiť sa z toho – prinajlepšom skončí znovu pri atómovej Miladke.
ZOŽERME BOHATÝCH
Súhlas, Martin. Kto má už len povedať ľuďom, že banky im v skutočnosti „požičiavajú“ cudzí majetok, výsledky bežných pracujúcich ľudí – keď nie my, autentická ľavica?
Že štáty sú si dlžné v zásade samé sebe a ak niekomu, tak len vykorisťovaným pracujúcim ľuďom či už v danom štáte alebo v iných (spravidla tých chudobnejších); že všetky tieto verejné dlhy sú umelo vykonštruované; že úrok je amorálna vec, ktorú by mal každý úprimný „bojovník“ za „slušné SK“ odsúdiť; že… Autentická ľavica NESMIE používať pravicovú rétoriku, ktorá sa opiera o zlegalizované podvody. Ináč verejnosti nikdy nič poriadne nevyargumentuje.
Nemôžeme donekonečna hovoriť len o dôsledkoch tohto systému; treba hovoriť v 1. rade o príčinách. Škoda, že dnes sa už pri množstve článkov, ktoré tu denne pribúdajú, tieto systémové veci veľmi rýchlo stratia. Môj osobný názor je, že keď tu kedysi pred 3 – 3,5 rokmi pribúdal jeden nový článok raz za niekoľko dní, bolo to lepšie, ako keď ich je dnes každý deň hneď niekoľko nových. Ale to ja nezmením… Možno by nebolo od veci, rozdeliť to tu na dve hlavné sekcie – prvá by bola venovaná týmto všeobecným veciam, v duchu ktorých sa to tu na stránke Davu dva začalo (kritika dnešného systému a antikapitalistické alternatívy) a druhá aktuálnemu dianiu v spoločnosti. Resp. články prvej kategórie by sa zobrazovali v strede strany s drobnými obrázkami, veľkým nadpisom a začiatkom textu (ako sa dnes zobrazujú všetky nové) a tie druhej kategórie (de facto novinárčina) by boli povedľa vpravo v stĺpci menším pod sebou. Ale to je len môj skromný návrh.
Pre niekoho „pred mnohými rokmi“ som písal o dlhovej kríze. A naďabil som na veselé a múdre čítanie od Rabi Nilton Bondera – Kabala peněz. Tam je nadčasových myšlienok neúrekom. A súčasne som naďabil aj na mnohé kritické diela v angličtine a nemčine na to, čo popísali „vrajklasici“ ekonomie o peniazoch. Zrazu sa objavilo aj to, ako si niekto niečo vymyslel a po rokoch alebo desaťročiach to začali používať ako axiomu ďalší „vrajekonomovia“. Tak si niekto vymyslel (a podložil to ako fakt), že pôvodne indiáni v Amerike robili výmenný obchod. V skutočnosti však indiáni nerobili výmenný obchod ale úverový… Ak mal niekto nejakú vec nadbytočnú… alebo bol ochotný odovzdať niekomu aj nenadbytočnú vec…. tak mu to dal. A ten čo to dostal …. to s určitým posunom času vrátil v nejakej podobne dobrej a dôležitej veci. A „robenie“ peňazí ako to vidíme dnes (tlačenie, pákový efekt…) vznikol v Anglicku tak, že kráľ potreboval peniaze – tak si ich reálne požičal. A na základe toho čo si požičal (úver) začala anglická banka poskytovať úvery. Bohužiaľ nie je ani dnes ľahké na internete alebo v knižnici veľa podrobností o úverovej teórii peňazí. Sympatie totiž získala tá príťažlivejšia teória. Nesmieme sa preto čudovať, že v r. 2008 nastala finančná kríza, že banky poskytovali úvery hoci nemali zdroje, že peniaze sa dajú vyrábať pákovým efektom – teda nielen „tlačením“ peňazí…
Rabi Nilton Bonder:
Nejdelší cesta vede od srdce do kapsy
Během času peníze absorbovaly základní rysy lidské povahy
Čerpajíce ze svých prvotních trhoveckých zkušeností, lidé začali věřit, že mince, vyrobená z drahého kovu jisté váhy, zaručuje, že má stejnou skutečnou hodnotu jako kuře, za něž byla vyměněna. Výrobce mincí tyto mince ve skutečnosti nemohl konzumovat pro své vlastní přežití jako kuře, ale věděl, že má něco, co má stejnou hodnotu. Časem jsme začali věřit směně do té míry, že bylo možné vyměnit mince cenné za mince zcela bezcennék za papír a podřadné kovy. Tyto mince nesou příslib deseti, padesáti či desetisíce jednotek kuřete. Tento příslib byl zaručen výše zmíněnou dohodou, která byla časem ještě více asimilována a přijímána jakožto výsledek kolektivní touhy vytvořit TRH. Za tento příslib ručí Buh. (na USD …. In God we trust…. ostatní musia platiť hotovosťou…)
První, jakožto výsledek „váhy“ dostal názvy jako libra, peso nebo šekel (doslova „váha“) a vážil ekvivalent skutečné ceny kuřete. Druhý druh symbolu, kterým rabíni říkají zuz (pochází z hebrejského základního významu „v pohybu“, „kolující“) je starobylá mince, jejíž váha a skutečná cena nemají žádný vtah ke kuŕeti. Zuz – plurál zuzim je oběživem rábínu. I kdy sám o sobě nemá žádnou skutečnou hodnotu, je symbolem lidské provázanosti, přijaté smlouvy a skutečnosti, že my všichni chápeme rozdíl mezi „očistcem“ a „rájem“. Tak se zrodila základní duvéra, že Buh ručí za všechna zuzim.
Ne náhodou nacházíme na ruznych mincích čeledi zuz (které nemají zádnou skutečnou cenu) jako je například dolar, podivnou větu „Véříme v Boha“. Je to jen další varianta slova amen, hebrejského slova vztahujícího se ke slovu víra „muna“.
Dodržet dohodu, která vytváří skutečné peníze a přitom zústává v souladu s Trhem, není jednoduché. Je to stejně obtížné jako navodit příchod mesiášské éry, stejně jako je pro lidstvo obtížné rozvinout svou lidskost.
Cena skutečných peněz se zvyšuje, když je zatížíme povinnostmi, které jsou součástí úrovně pospolitosti a občanské společnosti, o kterou komunita usiluje, a jejichž cena klesá, když tyto povinnosti zanedbáme. Znedhodnocení je krutým osudem všech symbolu, které ztratily svuj smyslu.
Čas jsou peníze, ale ne všechen čas, který máme má být proměněn v peníze.
Pokud trváme na tom, že cílem studia a práce je bohatství bez hranic, pak tvrdohlavě měníme něco v nic.
U vědomí této skutečnosti je lepší nedělat nic než přeměňovat něco v nic.
Protože toto bohatství, podobně jako ona věž, která měla dosáhnout až do nebes, se nedá přenést do budoucnosti. Nikdo nemá zaručeno bohatství v budoucnosti, protože není takové množství bohatství, které by dokázalo potřít nedostatek.
Nadbytek, který vytváří nedostatek, je dvojitá ztráta času. Str. 21
Dnešní zisk, který nás zítra bude stát peníze, není bohatstvím, právě naopak, je to dvojnásobná ztráta času. Str. 24
Nie, Indiáni žiadny úverový obchod nepoznali. Toto sú novodobé výmysly viacerých ľudí, ktorí chcú ospravedlňovať systém postavený na dlhu a najmä dlžníkov (pričom nerozlišujú medzi morálnymi dlhmi a vykonštruovanými), dokonca aj vrát. takých ľavičiarov ako je Graeber (čítal som od neho Debt: the first 5000 years. K podstate veci a problému sa na celých cca 450 stranách nedostal ani raz..).
Úver je totiž definovaný ako poskytnutie peňazí jednou osobou druhej (s tým, že neskôr mu musí tú sumu vrátiť (či už s úrokom alebo bez). Indiáni žiadne peniaze nemali, tudíž tam nemohol byť ani úver. To, čo robili, bol takisto len výmenný obchod, akurát že s určitým časovým nesúladom, ako som v článku vysvetlil.
A čo sa týka napr. tej Mezopotámie, tam peniaze slúžili spočiatku iba ako doklad o tejto nedokončenej výmene tovarov; nie ako predmet „pôžičky“.
Žiaľ, aj alternatívci to zle interpretujú…
K tej Británii (viem o tom): zásadná otázka znie, prečo sa britská vláda dobrovoľne vzdala právomoci sama tlačiť si peniaze a miesto toho nechala výsostné právo tlačiť veškeré bankovky Británie banku Bank of England, od ktorej si ich začala požičiavať na úrok, čím sa britský štát u tejto dnes centrálnej banky naveky zadĺžil. Kvôli neustálym vojnám došli vláde mince. Ale mohla predsa sama začať tlačiť papierovky – štátovky! Na toto nepochopiteľné rozhodnutie som zatiaľ nikde uspokojivé vysvetlenie nevidel.
nuž je to veľmi stará teória…. a úver nebol na začiatku spojený s peniazmi….
Odporúčam trochu viac pozerať ako to bolo dávno. Napr. také moderné metódy ako sú factoring, forfaiting…. sú podstatne staršie. Aj ja som bol prekvapený čo našli na sumérskych tabuľkách čo potvrdzovalo, že už vtedy existovali rozmýšľajúci úver. Existovali obdobia alebo oblasti kde nepoznali peniaze, ale princíp výmeny a úveru fungoval.
Ak si pozriete vznik Bank of England tak to bola súkromná banka…. a rozhýbala sa, keď kráľ potreboval peniaze na vojnu. Na základe tých peňazí, čo mu poskytla banka začala neskôr banka poskytovať úvery. Doteraz ten kráľ ten úver nesplatil…. ak by to urobil, zrútil by sa teoreticky celý anglický systém. Robím s tým dlhé desaťročia a internet ani wykypedia vtedy nebola a ani dnes nepatrí medzi moje dôležité zdroje.
P.S.: neberte to ako podceňovanie alebo výsmech na túto tému mám niekoľko vedeckých článkov aj so zdrojmi. Nedal som medzi ne Rabi Nilton Bondera, ktorý peniaze vystihol podstatne jednoduchšie a lepšie. Kredit znamená….. že niekomu veria a zveria mu peniaze …dajú mu úver (alebo mu veria, že to čo dostal ….neskôr v nejakej inej podobre vráti). Indiáni nemali peniaze a nebol tam medzi nimi výmenný obchod. Ten výmenný obchod medzi indiánmi si známy klasik ekonómie vymyslel a ostatní citujúci…. to nekriticky prevzali. To o tých peniazoch nedokazovali ekonómovia ale antropológovia skúmajúci dejiny a život indiánov.
Je mi ľúto, ale Vy ste vôbec nepochopili obsah môjho článku. Skúste si ho prečítať ešte raz (hlavne kapitolu č. 5) a potom môžeme diskutovať. Zatiaľ ste stále chytený v pasci mejsntrímového uvažovania.
A Rabi Nilton Bondera peniaze vôbec nevystihol (teda aspoň nie tu, kde ste ho citovali). Tiež nechápe, čím by peniaze mali byť; prečo je vlastne potreba mať ich. A hlavne čo by mali vyjadrovať…
Ale spýtam sa Vás jednu vec – aký má byť odkaz týchto vašich komentárov? Čo nimi chcete povedať? Ktorý z mojich záverov, ku ktorým som došiel vo svojich článkoch, je podľa Vás nesprávny?
S tou bankou Anglicka ste vôbec neodpovedali na moju otázku.
nuž ale toto je naozaj nezmysel jedna radosť….
Indiáni žiadne peniaze nemali, tudíž tam nemohol byť ani úver…….
zbytočne by bolo komentovať to
Hlavná vec, že veta „…už vtedy existovali rozmýšľajúci úver.“ zmysel dáva…
„Úver je druh pôžičky, pri ktorej banková spoločnosť poskytuje peňažné prostriedky dlžníkovi, ktorý ich musí za určitý čas vrátiť navýšené o úrok.“ – https://www.opozickach.com/co-je-uver/
Ničmenej aj keby sme pod úverom rozumeli „požičanie“ čohokoľvek, to, čo bolo pôvodne v staroveku v Starom svete alebo u Indiánov, žiadne pôžičky neboli.
Prečítali ste si môj článok naozaj celý?? Mám o tom totiž dôvodné pochybnosti. Jasne tam píšem, že treba rozlišovať medzi výmenou a požičiavaním. Jasne tam rozlišujem medzi tzv. pôžičkami v minulosti a dnes. Žiaľ, nepochopili ste absolútne nič. Je úplne jedno, koľko človek toho prečíta; pokiaľ nevie používať vlastný rozum, bude mať len taký názor, ako niekto druhý…
odporúčam do pozornosti….. je tam jasne uvedené, že úver existoval dávno pred „vymyslením“ peňazí…. V ďalších zdrojoch sa objavuje na internete aj pojem BARTER… ale nie významovo ako výmenný obchod….
Úvery existovali dávno pred existenciou peňazí….
A historicky sa vtedy vyvinula aj prax, že keď jeden panovník zomrel, tak pri nástupe druhého panovníka dochádzalo k odpísaniu dlhov dlžníkov… (už predtým ako existovali peniaze). Ľudstvo a spoločnosť nezačala hospodáriť len so vznikom peňazí….
ASI VÁS ANI TENTO ODBORNÍK NEPRESVEDČÍ…ale autorov je podstatne viac aj v angličtine aj vo francúzštine ( v nemčine menej).
https://www.armstrongeconomics.com/research/a-brief-history-of-world-credit-interest-rates/3000-b-c-500-a-d-the-ancient-economy/
3000 BC – 500 AD—The Rise and Fall of Babylon – Greece – Rome
Credit is usually thought of as a modern invention of perhaps only a few hundred years old. It is true that a few more clever forms of credit have emerged during our current century such as plastic credit cards. But beyond that, credit has existed long before man invented an official form of money. Credit has existed from the very dawn of civilization. Man has always attempted to borrow from his neighbor if not cold hard cash, then at least a cup of sugar now and then. Some say that prostitution is the oldest profession; history actually suggests that the oldest profession may indeed be that of the moneylender.
https://www.mortgagecalculator.org/helpful-advice/history-of-money.php
A pořád si mele to svý…
Ako ma môže niekto presvedčiť o tom, že čierna je biela???
Znova sa Vás pýtam (aj keď už neverím, že mi odpoviete…): Čítali ste môj článok celý?
Ak nie, tak si ho prečítajte; najmä kapitolu 5 a 6.
Ak áno, tak je smutné, že stále nechápete rozdiel medzi požičaním a výmenou. Vie to aj malé dieťa. Nuž ale kým vyrastie, tak prejde masívnym vymývaním mozgov… Požičať znamená dať niekomu určitú vec na určitý čas, po uplynutí ktorého Vám musí daný človek tú istú vec vrátiť.
Peniaze sa nepožičiavajú nikdy. Ani cukor, ani nič z toho, čo sa „požičiavalo“ v staroveku v rámci tzv. úverového obchodu. V skutočnosti šlo o výmenu tovarov. Človek A dal človeku B tovar X a neskôr zaň požadoval tovar Y. To je VÝMENA.
Nejaký idiot to kedysi dávno nazval pôžičkou či úverom a všetci ostatní to odvtedy slepo preberajú. Pretože nevedia používať vlastný rozum…
Požičať si môžete tak auto na dovolenke alebo šaty na svadbu.
tak sa pán diskutér naučte anglicky…
tento pán a jeho texty prešli mnohými oponentúrami – na rozdiel od vašich tvrdení
credit has existed long before man invented an official form of money.
Credit has existed from the very dawn of civilization.
P.S.: skončím slušne jako v Praze….hele vole…krávo a končím
možno vám to niekto preloží že to nie je výmenný obchod a že ten autor to skúmal nie jeden deň
Budete sa čudovať, ale ja anglicky viem. Možno že lepšie ako Vy… Bol som sám pol roka v Austrálii, mám z AJ dokonca štátnicu.
Ale ak si myslíte, že ma presvedčíte argumentom ad hominem, tak to sa šeredne mýlite.
Som rád, že končíte. Vzhľadom na to, že ste mi neodpovedali ani na jedinú otázku, ktorú som Vám v tejto diskusii položil a len si dokolečka meliete stále tú istú dlho opakovanú lož (len vďaka čomu ju považujete za pravdu), pričom totálne ignorujete logické protiargumenty, ktoré som Vám tu uviedol, vykazujete rysy typického internetového trolla.
P.S. Mňa nezaujíma, ako si to kto nazve. Mňa zaujíma to, čím to v skutočnosti je. Keď sa bude hoci aj tisíc vedcov tváriť, že jablko je banán, pre mňa bude jablko stále jablkom.
Autorova téma je zaujimavá a rád by som si ju prečítal už celú, ale neviem prečo, prakticky od roku
2016 po dnes a ktovie ešte dokedy, po jednom článočku uverejňuje po častiach túto tému.
Prajem autorovi aby už dokončil svoje dielo.
Tu je tretí diel – https://davdva.sk/boris-demovic-peniaze-penize-penezi-iii/
Má to svoje dôvody, prečo som sa na tak dlho odmlčal… Uvedomil som si totiž, že sú ďaleko dôležitejšie a horšie veci, ktoré nesúvisia so spoločensko-ekonomickým zriadením a ktoré sa nedajú zmeniť ani len teoreticky. Prestal som vidieť zmysel v živote, v samotnej existencii.
No neskôr ma pomkli sny, aby som tie články dokončil. Už od svojich 15,5 rokov mávam prorocké, jasnovidné a zavše aj tzv. radcovské sny, na ktoré keď som nedal, vždy som to len oľutoval. Ale to je už iná téma…