6. ÚROK
Nie, dnešné pôžičky v skutočnosti naozaj žiadnym požičiavaním nie sú. Požičať – to vie aj malé dieťa – totiž znamená dať niekomu niečo na určitý čas. Po jeho uplynutí Vám musí vypožičiavateľ danú vec vrátiť. Bankárovi však nevraciate peniaze, ktoré Vám dal (za tie ste si predsa niečo kúpili), ale iné, ktoré ste si zarobili svojou prácou. Keď už tak, ide o výmenu nejakých vecí.
Keby tie peniaze od bankára odzrkadľovali jeho vlastnú prácu a nemuseli by ste mu dávať nič navyše (úrok), bolo by to v poriadku. Bankár ich však vlastnou prácou nezískal a Vy mu napriek tomu musíte dať nakoniec viac, než ste od neho dostali. Tomu „viac“ sa hovorí úrok a mejnstrím ho obhajuje troma hlavnými pseudoargumentmi:
Prvý: nebyť úroku, banka by nemala nijaký zisk! Musí predsa z niečoho žiť.
Druhý: úrok je trest za oneskorenú platbu. Dotyčnému požičiavateľovi môžu peniaze, ktoré Vám poskytol, chýbať (kým mu ich nesplatíte), a tak má za to nárok od Vás na niečo navyše.
Tretí: úrok sú peniaze za riziko, že sa požičiavateľovi požičané peniaze od dlžníka nevrátia.
Ukážeme si, že ani jedna z týchto výhovoriek existenciu úrokov pri dnešných „pôžičkách“ sprostredkovávaných bankami z morálneho hľadiska neospravedlňuje.
Najskôr k prvej z nich: Áno, keby sme zakázali úrok a inak nič nezmenili, zisk by banka veru nemala. A ani ho mať nemá :-), ako sme si vysvetlili v úvodnej časti tohto článku. V tom je pes zakopaný. Je to ako horekovať nad tým, že keby sme dali agresívnemu a nevychovanému psovi v meste náhubok, nemal by ako koho pohrýzť. Nuž, to predsa ani nesmie :-).
Ľudia robiaci v banke majú mať normálny štátny plat; vlastníctvo bánk môže byť z morálneho hľadiska jedine spoločenské; nie súkromné. V opačnom prípade vlastníci banky okrádajú spoločnosť. Kto nechápe, prečo, asi nečíta tento článok od začiatku…
Perlička navyše: dokonca aj keby bol zisk bánk morálne ospravedlniteľný, bol by (technicky) možný aj bez úroku. Ako? Tak, že z každej splatenej istiny by sa maličká (zákonom stanovená) časť neanulovala, ale by si ju banka ponechala. Veď keď mohli bankám poslanci zlegalizovať možnosť vytvárať peniaze pre druhých, prečo by nemohli aj pre ňu samotnú? Bez toho, že by musela čakať na návrat nejakého úroku.
Aj takto by sa obohacovávala. A navyše by bolo riziko, že na pôžičke nezarobí, menšie, keďže dlžník by musel vrátiť menší obnos, a teda by bolo preňho ľahšie ju splatiť. Bolo by to teda možno výhodné aj pre niektoré banky (záleží od toho, koľko % by si mohla nechať). No nebolo by možné takýmto spôsobom zadlžovať a ovládať štáty. A o to ide; nie o peniaze samotné. Ale to predbieham.
Teraz k druhej: Aký nárok má požičiavateľ na niečo, čo by nemal, nebyť vypožičiavateľa??? Majme na pamäti, že peniaze, ktoré Vám bankár poskytol, do momentu tejto pôžičky neexistovali! Nebyť Vás, bankár by ich nikdy nemal! A teda mu nechýba absolútne nič! Vytvoril ich až vtedy, keď ste Vy zažiadali o pôžičku a on ju schválil. Nedostali ste od neho nič, čo by bolo jeho (tobôž odrazom jeho práce), čo by mu bolo predtým patrilo! Nemáte teda ani morálnu povinnosť mu niečo za to dávať.
A perlička k tomu: Ak by tomu naozaj tak bolo a ak by im tak veľmi vadilo, že platba bude s oneskorením, prečo by boli finančné sankcie za predčasné splatenie pôžičiek? :-) Týmto sa už totálne prezradili; v plnej nahote odhalili, o čo im (okrem iného) v skutočnosti ide. Ako nerobiť a zarobiť. Teda o cudzopasníctvo. Pretože zarobiť je odvodené od slovíčka robiť; dostať niečo za robotu.
Oni to však dostávajú bez roboty. Nie, nebojte sa, nič im behom splácania nechýba; určite nič z toho, čo mali a (kvôli Vám) nemajú. Keby im tie peniaze naozaj tak chýbali, boli by práveže radi, že ich dostanú skôr! Nuž, nechýbajú. Veď pred poskytnutím tej pôžičky ani neexistovali… Nemôžu im tieto „požičané“ peniaze chýbať o nič viac než mne flotila vesmírnych lodí. Jediný rozdiel je v tom, že ja od nikoho legálny nárok na vesmírne lode nemám. Nie preto, že by som ich nevyrobil a nikdy ani nevlastnil, ale preto, že som si neuzákonil takýto podvod.
A posledná výhovorka: viď predošlú. Keby nebolo Vás, nič by sa mu vrátiť ani nemohlo, keďže by nič nemal! Nie, bankár žiadne riziko, kvôli ktorému by sme ho mali ľutovať, nepodstupuje. Resp. nepodstupuje o nič väčšie riziko než podstupuje podomový lupič, že mu plánovaná lúpež nevyjde.
Ničmenej aj keby Vám bankár „požičal“ niečo, čo by vyjadrovalo jeho prácu (čo by bolo férové, pretože to, čo mu splatíte Vy, Vašu prácu vyjadruje), na žiadne peniaze za takéto riziko nárok nemá. Bolo by to ako pri požičaní napr. auta – ak ho požičovni nevrátite, máme na to paragrafy. Skrátka by ste museli zaplatiť jeho cenu. No ak ho vrátite, prečo by ste mali tento trest platiť aj tak??
Teraz si možno poviete, že ale však pri požičaní auta niečo platíte – nikde Vám ho nepožičajú zadarmo s tým, že stačí vrátiť to auto. Samozrejme :-). Lenže pri požičaní auta alebo hocijakého iného ÚTS je oproti „požičaniu“ peňazí jeden zásadný rozdiel: pri úžitkovom tovare vraciate tú istú vec, ktorá NIE je výsledkom Vašej práce, a teda za ktorú keby ste nič nezaplatili, okradli by ste jej majiteľa (ktorému ste ju navyše v danom čase znemožnili používať), pretože by ste ju istý čas používali zadarmo Vy – no kupoval ju on.
Avšak pri peniazoch, ako sme si už povedali, nevraciate tie isté peniaze, ale iné (nejde teda o požičanie, ale o výmenu statkov), ktoré sa jednak na rozdiel od auta či iných ÚT neopotrebúvajú a po druhé ktoré sú – na rozdiel od požičaného auta – výsledkom Vašej práce (pokiaľ sa neživíte nejakým parazitickým spôsobom). Teda aj keby Vám bankár poskytoval peniaze zarobené jeho vlastnou prácou (čo nerobí!), na nijaký úrok nárok nemá. Bolo by to ako keby Vám sused „požičal“ 10 vajíčok – s tým, že inokedy dáte na oplátku 10 vajec Vy jemu. Nedáte mu tie isté vajcia :-). Tie predsa zjete. Dáte mu iné, ktoré ste museli kúpiť, príp. ktoré zniesli Vaše sliepky (o ktoré sa musíte starať a kŕmiť ich, a teda tak či tak je za tým Vaša práca). Keby požadoval od Vás za 10 jeho vajíčok 11 alebo viac Vašich (rovnakej veľkosti aj kvality), prišlo by Vám to férové? Mne nie.
Ináč povedané: Treba rozlišovať medzi výmenou a požičiavaním. Pri výmene by sme mali dať toľko, koľko dostaneme. Ak dáme viac, sme okradnutí. Ak dáme menej, okrádame. Výmena totiž znamená, že človek A dá človeku B vec X a na oplátku požaduje od neho vec Y. Aj v prípade, že veci X a Y sú rovnakého druhu (napr. vajíčka alebo peniaze), sú to iné kusy; nejde o navrátenie tých istých exemplárov. Tie si človek ponecháva a môže si s nimi robiť, čo chce. Aby bola výmena v súlade so spravodlivosťou, veci X a Y by mali byť teda rovnakej hodnoty.
Pri požičaní (najmä drahších vecí) sa sluší okrem navrátenia požičanej (tej istej!) veci dať človeku niečo za to – nejde však o úrok, ale o zaplatenie časti sumy danej veci, ktorú by sme ináč používali nejaký čas zadarmo (a ktorú musel niekto kúpiť – koho by sme tým ináč okradli). Peniaze sa nepožičiavajú nikdy. Možno jedine malým deťom, ktoré chcú použiť mince na nejakú hru, po skončení ktorej ich rodičom vrátia. Nijaký normálny dospelý človek nepoužíva peniaze ako ÚT, ale len na výmenu za niečo. Počujete tam to slovíčko „výmena“? Ach jáj, o čo by bolo ťažšie zamaskovať pred verejnosťou nejaký podvod, keby sme začali nazývať veci pravými menami….
A navyše: z peňazí nemáte žiadny úžitok až do momentu, keď si za ne niečo kúpite. Takže ten, kto peniaze niekomu dal (s tým, že chce neskôr rovnakú sumu späť), nič tým nestratil – na rozdiel od toho, kto požičal nejaký ÚTS. Chýbali by mu až vtedy, keby mal bez nich tak málo všetkých ostatných peňazí, že by si nemohol kvôli tomu niečo kúpiť. Nuž, v takom prípade nikto peniaze „nepožičiava“…
Pravda, výnimkou sú tí, ktorí používajú peniaze na to, aby pomocou nich získali viac peňazí. To je však v rozpore so spravodlivosťou; niečo, čo by malo byť v slušnej spoločnosti zakázané, ako sme si ukázali v 2. dieli článku o kapitalizme.
Každopádne platí, že máte (morálne) právo požičať či dať len to, čo je výsledkom Vami vykonanej práce (či už manuálnej alebo intelektuálnej – obe sú potrebné) pretavenej do použiteľných tovarov či služieb. Čiže buď vec, ktorú ste sami vyrobili (s výnimkou peňazí, pretože tie nepredstavujú ÚTS, ale len prostriedok na získanie takéhoto tovaru či služby – všakže, bankári… – viď 1. diel tohto článku, ako aj úvod tohto 2. dielu) alebo (čo ste získali za) peniaze zarobené vlastnou prácou. V prípade poskytnutia peňazí zdôrazňujem ZAROBENÉ VLASTNOU PRÁCOU. Príp. darované. V skratke: Právo požičiavať máte len svoje vlastné veci, nie cudzie!
Dávanie nových peňazí do obehu na úrok je skrátka niečo nemorálne, čo by malo byť v slušnej spoločnosti zakázané. Prečo? Pretože ak všetky peniaze, ktoré sa dostanú do obehu, sa doňho dostávajú vo forme „pôžičiek“ zaťažených úrokom, daný úrok (akokoľvek malý, avšak väčší od nuly) sa nemá odkiaľ vziať. Vám ako jednotlivcovi sa síce môže podariť splatiť ho – ale len na úkor niekoho druhého. Spoločnosť ako-taká sa stáva naveky zadĺženou.
Nie je to otázka ideológie, ale základnej logiky a matematiky. Predstavte si, že je v škôlke 10 detí. Každému z nich dáte plastové mince v hodnote 100 korún (všetkým dokopy teda 1000). Poviete im, aby sa hrali na obchodníkov (každé dieťa bude nejaké hračky predávať a iné zas kupovať) a na konci Vám má každé vrátiť 101 korún. Samozrejme, vyrábať si vlastné peniaze nemôžu, to by bol trestný čin. Niektorým sa možno podarí vrátiť 101, možno aj 150 – ale ostatným o to menej. Všetkým sa to nepodarí nikdy. Bez ohľadu na to, aké sú „šikovné“. Prečo? Pretože dovedna ste im dali 1000 korún a požadujete vrátiť 1010, pričom akceptujete len tie peniaze, ktoré ste im dali. Už chápete?
Alebo ešte inak: V tomto chorom FS ak chce niekto použiť peniaze – hoci len toľko, koľko presne odzrkadľuje hodnotu ním vytvorených tovarov či služieb pre spoločnosť – musí sa kvôli tomu nevyhnutne zadĺžiť – pretože emitent peňazí (ten, čo ich dáva do obehu, teda banka) požaduje vrátiť viac, než dá. Pokiaľ by tento niekto bol jediný človek v spoločnosti, ktorý by chcel za svoju prácu dostať peniaze, dlh by NIKDY splatiť nemohol. A to bez ohľadu na to, ako veľa a ako kvalitne pracuje!
Dokonca v tomto extra chorom FS platí, že čím viac by odpracoval a čím viac by za svoju prácu dostal zaslúžených peňazí, o to väčší by mal dlh! Splatiť ho môže LEN v prípade, že si za svoju prácu bude chcieť zapýtať zaslúžené peniaze aj niekto druhý. Potom sa môže dlhu zbaviť – ale o to väčší dlh bude mať tento druhý neborák. Pôžičku aj s úrokom jedného človeka možno splatiť jedine pomocou pôžičky druhého – ten však nebude schopný splatiť ani len istinu (pretože časť z nej šla na splatenie úroku prvého človeka). Tú bude schopný splatiť, až keď si vezme pôžičku aj niekto tretí. Atď. Dlh je v tomto FS inherentne zabudovaný. A systém, v ktorom situácia bez dlhu (že by nik v celej spoločnosti nemal žiaden dlh) nie je možná ani len teoreticky, nemôže byť v poriadku.
Ovšem dlh je z morálneho hľadiska LEN vtedy, keď dostanete viac, než dáte (či už tovarov, služieb alebo peňazí, za ktoré si tieto tovary a služby kúpite). Vy by ste však dostali (peňazí od banky) rovnako ako ste spoločnosti (Vašou prácu vytvorených tovarov či poskytnutých služieb) dali! Pričom dané peniaze potrebujete LEN na to, aby ste si od tejto istej spoločnosti mohli zadovážiť veci v rovnakej hodnote, v akej ste jej sami iné veci svojou prácou poskytli!
Toto je logický a definitívny dôkaz absurdnosti, amorálnosti a nespravodlivosti dnešného FS; dôkaz, že celkový dlh všetkých subjektov sveta dokopy je umelý; obyčajným podvodom vykonštruovaný. Dlh je skrátka vtedy, keď je medzi dvoma stranami znamienko ≠. Tu je však znamienko =.
7. KOMU DLŽÍME?
Samozrejme, jednotliví občania, firmy, ba aj celé štáty môžu mať dlh aj z morálneho hľadiska – na úkor iných občanov, firiem a štátov, ktorí/é musia byť potom úmerne tomu v pluse. Keď som Vám ja dal 10 € a Vy mne zatiaľ nič, ste mi dlžný 10 € a ja mám pohľadávku v hodnote 10 €. Celkový dlh v takejto spoločnosti tvorenej dvoma ľudmi by bol 0 € – teda žiadny. Pokiaľ by som však chcel od Vás na oplátku 11 €, no v systéme by bolo len 10 €, to zvyšné euro by ste mi nikdy vrátiť nemohli. A keby ste mi tých 10 € vrátili, z morálneho hľadiska by ste mi už nič dlžný neboli. Mejnstrímový ekonóm by však povedal, že mi stále visíte 1 euro – pretože ja ako poskytovateľ peňazí som si predsa mohol určiť podmienky, aké som len chcel. Ja však hovorím – tento dlh by bol vykonštruovaný, pretože by som pýtal od Vás viac, než som Vám dal. Z hľadiska spravodlivosti by už nik žiadny dlh nemal. A tak to je aj dnes.
Tak to vždy bolo a vždy aj bude. Nijaký bankár ani ekonóm na logike, spravodlivosti a matematike nikdy nič nezmení. A ani nijaký poslanec nijakým zákonom. Môžu pracujúcu časť spoločnosti prinútiť, aby dávala viac než dostáva, ale nemôžu ju prinútiť, aby to nazývala spravodlivosťou. A čo sa týka celého sveta, nemôžu ho prinútiť ani len k tej prvej veci. Ľudstvo ako celok NIKDY dlžné byť nemôže (no, môže, ale nie ľuďom, lež prírode – ktorá od nás nič na oplátku nežiada…), keďže z logiky veci nemôže dostať & spotrebovať viac ľuďmi vyrobených tovarov & ľuďmi poskytnutých služieb, než ich dá & vytvorí. Akosi je to nemožné…
A tí z nás, ktorí sú oprávnene zadĺžení, majú dlh vždy len voči vykorisťovaným pracujúcim ľuďom, ktorí dávajú spoločnosti viac, než od nej berú. Tí tvoria hodnoty; nie bankári. Z morálneho hľadiska nikto nijakej banke nič dlžný nie je.
Ako je to teda s dnešným astronomickým zadĺžením prakticky všetkých štátov sveta? Možno s výnimkou zopár drobných daňových rajov, kvôli ktorým sú dlhy v ostatných štátoch o to vyššie. Komu sú všetky tieto štáty v skutočnosti dlžné? Peniaze si síce požičiavajú prevažne od komerčných bánk, no ako sme si ukázali, tie nijaké hodnoty nevytvárajú; nič, za čo by im mohol byť naozaj niekto niečo dlžen. Ukázali sme si aj, že podstatné nie sú peniaze, ale to, čo si za ne kúpite. Peniaze vedia banky vytvoriť naťukaním číslic na klávesnicu počítačov, ale to, čo si za ne kúpite, sa ťukaním do klávesnice nevytvorí…
Za tým je reálna a neraz veľmi namáhavá a ubíjajúca ľudská práca, len vďaka ktorej získame tovary a služby, ktoré si môžeme za tieto peniaze kúpiť; len vďaka ktorej si je čo za ne vôbec kúpiť. Žiadny štát (rovnako ako žiadny človek) si „nepožičiava“ peniaze pre ne samotné, ale na to, aby mohol za ne nakúpiť ÚTS pre ľudí. A tie vytvárajú vždy len a len pracujúci ľudia. Od ktorých si teda de facto štáty požičiavajú. Banky im to len umožnia – pretože máme také absurdné zákony. Sú však naprosto zbytočným parazitickým medzičlánkom; keby mali štáty možnosť tlačiť si vlastné peniaze nezaťažené úrokom (a teda dlhom), neboli by pri nákupe rovnakého množstva tovarov a služieb nikomu nič dlžné.
Pretože všetci títo pracujúci ľudia sú súčasťou tých istých „zadĺžených“ štátov. A teda sú si dlžní sami sebe. Čiže nikomu nič. Naopak, im sú dlžní – všetci tí, ktorí spotrebúvavajú viac, než vytvárajú (stále hovorím o práceschopných ľuďoch v produktívnom veku, aby ma niekto nechytal za slovíčka). Napr aj bankári. A tí teda riadne, keďže životný štandard majú väčšinou výrazne vyšší než priemerný pracovník. No napriek tomu sú to títo obyčajní pracujúci ľudia, ktorí majú robiť na splácanie týchto dlhov! Ktorí majú nižšiu životnú úroveň aj preto, že sa peniaze z ich daní používajú aj na splácanie štátnych dlhov, ktoré sú v skutočnosti dlhmi druhých voči nim! Chápete to? Chudobný veriteľ (radový pracovník) má splácať dlh bohatého dlžníka (bankára)! Pričom zákony a masmediálna propaganda docielili, že veriteľ je nazývaný dlžníkom a dlžník veriteľom. Slová mi na um neprichádzajú, ktorými by som vyjadril hĺbku tejto zvrátenosti… No aby sme boli presní: keďže práca ľudí v rôznych odvetviach a rôznych štátoch je platená rôzne (a nespravodlivo), ak sme niekomu dlžní, vždy len tým pracujúcim, ktorí dostávajú za svoju prácu menej, než ňou vytvorili.
Takých je najviac medzi pracovníkmi manuálnych nekvalifikovaných prác a najmä v krajinách tretieho sveta (ale do značnej miery aj druhého (postsocialistického), kam patríme aj my). Čiže áno – štáty ako Švajčiarsko, USA, Nemecko, Británia či Japonsko majú aj reálne dlhy (t.j. z hľadiska logiky a spravodlivosti) – avšak nie voči bankám, lež voči krajinám ako Čína, Indonézia, Bangladéš, Pobrežie Slonoviny, Keňa, Honduras či Mexiko. Nebyť bánk, štáty by si mohli tlačiť peniaze samé a mali by ten istý životný štandard, čo majú; ba dokonca vyšší, keďže banky národy na úrokoch vyciciavajú. No nebyť týchto krajín, životný štandard najvyspelejších štátov sveta by klesol na nepoznanie. Ale to je už téma na iný článok…
článok pokračuje na ďalšej strane…
Téma – peniaze, banky…Dovoľte aby som k pravdivým slovám neznámeho autora pridal myšlienku. Aforizmus: Vraj banky nám (teda štátu) slovenskému pospolitému ľudu pomôžu. Je to na smiech. Pomôžu peniazmi, ktoré tam (máme) majú ľudia uložené. Ha, ha…Naseriem si do vlastného hniezda: Sme my ale Slováci hlupáci…
Prečítal som si aj 1. časť z roku 2017 a musím povedať , že je to jeden z najlepších článkov zverejnený na DAV.
Bolo by dobré k hodnoteniu pridať aj niečo navyše, napr. zlatú medailu, aby sa odlíšili tie najlepšie články, pre ktoré by sa zriadila samostatná záložka, napr. Zlatý fond DAVu a na tieto nadčasové články by sa čas od času znovu upozornilo – napr. tak ako na 1. časť tohto článku.
======================
Keď nadišla táto SARS kríza, alebo povedzme ešte predtým, keď sa Kollára pýtali z čoho chce platiť výstavbu štátnych (?) bytov, alebo keď sa hovorí o zadlžení samotných štátov u SÚKROMNÝCH bánk, alebo v mnohých ďalších prípadoch, vlády, politici, podniky, alebo občania vždy úpenlivo vzhliadali k bankám, že tam peniaze sú, a teda odtiaľ si treba požičať.
Chcem sa Vás opýtať, či Vás naozaj nikdy nenapadlo sa opýtať prinajmenšom samých seba, že ako to, že ( verejné ) štáty peniaze nemajú, ale súkromné banky áno ? A ďalej či ste sa pýtali, že vlastne odkiaľ tie peniaze pochádzajú – sú z vkladov obyvateľstva, teda vyjadrujú ( trhovú ) cenu ich vukonanej práce, teda zjednodušene – tie peniaze pochádzajú „z práce“, alebo peniaze v bakách pochádzajú z „vydavateľskej“ činnosti bánk, teda že peniaze nie sú kryté ceninami ( zlatom ) ani vykonanou prácou, ale sú len vytlačené bankami, alebo štátnymi bankami.
Ak peniaze pochádzajú z práce, prečo sa zhromaždili v takom množstve v SÚKROMNÝCH bankách, že dokážu pokrývať pôžičky celých štátov. To akože SÚKRPOMNÉ banky nám požičajú NAŠE vlastné, no bankami privlastnené peniaze, a potom nás zderú nie len o ne, ale aj o úrok za pôžičku ?!
Ak sú peniaze len vytlačené, prečo si ich teda podľa potreby netlačí samotný štát, ale požičiava si ich od SÚKROMNYCH bánk, a stáva sa tak ich veriteľom – a nie len to, vzdáva sa časti svojej zvrchovanosti a musí si niektoré svoje rozhodnutia nechať odsúhlasiť MMF ?!
Finančníctvu nerozumiem, ale keď „neposlušné“ štáty ako Rusko, Severná Kórea, Irán, Venezuela, Kuba, Bielorusko… sa nevedia vymaniť z globálnej finančnej slučky, zrejme pôjde o mimoriadne zložitú spleť vzťahov a zriadenie inej Štandardnej ( medzištátne obchodovanej ) meny je za súčasných podmienok akoby nemožné.
Naozaj Vás to nikdy nenapadlo, že vlastne aké peniaze Vám osobne, alebo celým štátom tie prekliate banky požičiavajú ?!
Aj o tomto by sa malo začať hovoriť najprv medzi odbornou ( v ľavicovom stredisku ) a potom širokou verejnosťou.
Zapáľme hranice
Príbeh o „tlačení peňazí“ je len mýtus. Vo financiách to tak nefunguje. Banky nepožičiavajú peniaze „z vkladov“. Keď dostanete pôžičku od banky, tak nikomu z vkladu neodbudne. O tomto kúzle som už na Dave Dva písal:
https://davdva.sk/ako-banky-robia-peniaze-z-nicoho/
A ten Váš nápad, aby peniaze nesmeli vytvárať banky, iba štát, bol len málo od realizácie pred necelými dvoma rokmi vo Švajčiarsku, ale referendum rozhodlo: NIE
https://davdva.sk/svajciarske-referendum-o-suverennych-peniazoch/
Keby bol záujem, prídem o tom porozprávať do nejakého ľavicového klubu.
Ďakujem za pripomenutie,
článok si pamätám, až v ňom som sa dozvedel, že banky nepožičiavajú vložené peniaze, ale urobia „nejaké“ účtovnícke kúzlo.
Nezapamätal som si aké, preto som sa chcel nedávno k tomu článku vrátiť, a naučiť sa ho :), no už som ho nemohol nájsť.
Myšlienky sú síce moje, článok som mal rozpracovaný už na jeseň 2016, ale za niektoré informácie musím poďakovať Mariánovi Moravčíkovi – toto poďakovanie som chcel dať ako hneď prvý komentár pod článok, ale celý deň som bol v horách a až teraz som sa dostal na počítač.
Martin: ďakujem. Problém je aj ten, že kým r. 16 – 17, kedy som sem zavše prispieval, tu dominovali články rozoberajúce myšlienky, čiže také nadčasovejšie, dnes drvivo prevládajú články rozoberajúce aktuálne dianie u nás a vo svete. Tým pádom tu články prvého a podľa mňa dôležitejšieho typu ľahko a rýchlo zapadnú prachom…
Tie otázky očividne smeruješ na čitateľov (v tom prípade by bolo lepšie písať vám s malým V), nech si ich sami sebe položia, takže odpovedať na ne nejdem. Koniec koncov odpovede sú v článku. Len jedno – za akýmikoľvek peniazmi si treba predstaviť prácu ľudí, ktorou boli zhotovené tovary a poskytnuté služby, ktoré sa za tie peniaze dajú kúpiť. To, čo je dnes, je zlegalizovaný podvod, vďaka ktorému majú moc nad peniazmi tí, ktorí žiadnu reálnu prácu nevykonávajú….
Inak neviem, ako iní, ale ja nevidím autorov výrokov, ktoré som dal hneď na začiatok. Takže:
1. – Henry Ford
2. – Bertolt Brecht
3. – Laco Novomeský (sú to 4 verše, tiež sa to zle naformátovalo; hádam sa každý dovtípi, kde začínajú a končia)
Ďakujem za spomenutie, Boris.
Inak oceňujem, že vlastným spôsobom a argumentami, ku ktorým by som v jednotlivostiach mal výhrady, ale si sa prepracoval k úplne správnemu záveru.
K autorom výrokov – vidím ich, prví dvaja tam boli, ale treba ich dať hneď pod citát bez odsadenia prázdnym riadkom. Opravím to.
Z článku, a hlavne témy som nadšený. Toto by popri sociálnych otázkach mala byť nosná téma ľavicových politík !!!
Téma financií a bánk ma zaujala len v poslednom čase, keď sa začalo hovoriť o nenormálnom zadlžovaní či už jednotlivcov, ale aj celých štátov, ktoré naberá už nesplatiteľné rozmery.
V malom, ma to zaujalo hlavne v súvislosti s nedostupnosťou bývania pre obyčajných ľudí, pričom splnenie si tak základnej potreby ako bývanie je spojeného so samouvrhnutím sa do 20-30 ročného dlhového otroctva – samozrejme pokiaľ len máte to šťastie že máte dostatočný príjem – od priemeru vyššie. No v takej zlatej Prahe, tam si už bývanie, a to ani v kakanom socialistickom paneláku – havlovej kchálikáchne, nemôžu dovoliť ani lepšie zarábajúci ľudia – YUPíci.
Neskutočné ceny bývania sú pritom spôsobené pozemkovou a stavebnou špekuláciou, ku ktorej sa ešte pridá aj špekulácia finančná, čo má za následok to, že ceny bývania sú odhadom 2-3x vyššie, než by boli v premyslenom a riadenom, nešpekulatívnom a bezúročnom systéme štátnej ( doslova ) podpory bývania.
Vo veľkom ma téma finančníctva zaujala s ohromným zadlžením štátov, často u súkromných ( !!! ) bánk – Grécko je krásnym príkladom, kde je na jednej strane astronomický dlh, a na druhej strane zbedačení pracujúci ľudia, ktorí sa musia prizerať, ako si medzinárodná finančná mafia rozoberá ich krajinu a štátny sektor v zosúkromňovaní – extrémom boli už návrhy na rozpredávanie gréckych ostrovov v Egejskom mori !!!
Rozprávka o vysokej životnej úrovni obyčajných ľudí „na západe“ skončila spolu s rozpadom socializmu na východe, teda okolo roku 2000. S vyššími príjmami idú ruka v ruke vyššie ceny služieb, takže jediná výhoda je vyššia kúpyschopnosť pri tovaroch a službách z 2. a 3. sveta. Alebo údaj o tom, že najvyššie reálne mzdy ( =životná úroveň ) sa v USA dosiahla v roku 1973 ! Od vtedy stále klesá !
Pracujúci a dôchodcovia u nás a na západe majú rovnaké problémy prežiť a nakŕmiť bohatých.
Otvárajme ak ľavica obyčajným ľuďom oči, že na jednej strane nemajú ani na vlastné bývanie, na druhej strane im banky poskytujú na to bývanie vlastne ich vlastné scudzené prostriedky a ešte za židácky úrok.
Stále hovorím jedno – ľavica sa nesmie dať strhnúť pravicou do pravicových tém a pseudotém, ale musí sa držať svoji tém – ako sú sociálne otázky a aj táto téma financií a pôžičiek. Podľa mňa je toto nepriestrelná téma, a ak jej komunikáciu ľavica zvládne, tak pravica bude mať veľký problém vykrútiť sa z toho – prinajlepšom skončí znovu pri atómovej Miladke.
ZOŽERME BOHATÝCH
Súhlas, Martin. Kto má už len povedať ľuďom, že banky im v skutočnosti „požičiavajú“ cudzí majetok, výsledky bežných pracujúcich ľudí – keď nie my, autentická ľavica?
Že štáty sú si dlžné v zásade samé sebe a ak niekomu, tak len vykorisťovaným pracujúcim ľuďom či už v danom štáte alebo v iných (spravidla tých chudobnejších); že všetky tieto verejné dlhy sú umelo vykonštruované; že úrok je amorálna vec, ktorú by mal každý úprimný „bojovník“ za „slušné SK“ odsúdiť; že… Autentická ľavica NESMIE používať pravicovú rétoriku, ktorá sa opiera o zlegalizované podvody. Ináč verejnosti nikdy nič poriadne nevyargumentuje.
Nemôžeme donekonečna hovoriť len o dôsledkoch tohto systému; treba hovoriť v 1. rade o príčinách. Škoda, že dnes sa už pri množstve článkov, ktoré tu denne pribúdajú, tieto systémové veci veľmi rýchlo stratia. Môj osobný názor je, že keď tu kedysi pred 3 – 3,5 rokmi pribúdal jeden nový článok raz za niekoľko dní, bolo to lepšie, ako keď ich je dnes každý deň hneď niekoľko nových. Ale to ja nezmením… Možno by nebolo od veci, rozdeliť to tu na dve hlavné sekcie – prvá by bola venovaná týmto všeobecným veciam, v duchu ktorých sa to tu na stránke Davu dva začalo (kritika dnešného systému a antikapitalistické alternatívy) a druhá aktuálnemu dianiu v spoločnosti. Resp. články prvej kategórie by sa zobrazovali v strede strany s drobnými obrázkami, veľkým nadpisom a začiatkom textu (ako sa dnes zobrazujú všetky nové) a tie druhej kategórie (de facto novinárčina) by boli povedľa vpravo v stĺpci menším pod sebou. Ale to je len môj skromný návrh.
Pre niekoho „pred mnohými rokmi“ som písal o dlhovej kríze. A naďabil som na veselé a múdre čítanie od Rabi Nilton Bondera – Kabala peněz. Tam je nadčasových myšlienok neúrekom. A súčasne som naďabil aj na mnohé kritické diela v angličtine a nemčine na to, čo popísali „vrajklasici“ ekonomie o peniazoch. Zrazu sa objavilo aj to, ako si niekto niečo vymyslel a po rokoch alebo desaťročiach to začali používať ako axiomu ďalší „vrajekonomovia“. Tak si niekto vymyslel (a podložil to ako fakt), že pôvodne indiáni v Amerike robili výmenný obchod. V skutočnosti však indiáni nerobili výmenný obchod ale úverový… Ak mal niekto nejakú vec nadbytočnú… alebo bol ochotný odovzdať niekomu aj nenadbytočnú vec…. tak mu to dal. A ten čo to dostal …. to s určitým posunom času vrátil v nejakej podobne dobrej a dôležitej veci. A „robenie“ peňazí ako to vidíme dnes (tlačenie, pákový efekt…) vznikol v Anglicku tak, že kráľ potreboval peniaze – tak si ich reálne požičal. A na základe toho čo si požičal (úver) začala anglická banka poskytovať úvery. Bohužiaľ nie je ani dnes ľahké na internete alebo v knižnici veľa podrobností o úverovej teórii peňazí. Sympatie totiž získala tá príťažlivejšia teória. Nesmieme sa preto čudovať, že v r. 2008 nastala finančná kríza, že banky poskytovali úvery hoci nemali zdroje, že peniaze sa dajú vyrábať pákovým efektom – teda nielen „tlačením“ peňazí…
Rabi Nilton Bonder:
Nejdelší cesta vede od srdce do kapsy
Během času peníze absorbovaly základní rysy lidské povahy
Čerpajíce ze svých prvotních trhoveckých zkušeností, lidé začali věřit, že mince, vyrobená z drahého kovu jisté váhy, zaručuje, že má stejnou skutečnou hodnotu jako kuře, za něž byla vyměněna. Výrobce mincí tyto mince ve skutečnosti nemohl konzumovat pro své vlastní přežití jako kuře, ale věděl, že má něco, co má stejnou hodnotu. Časem jsme začali věřit směně do té míry, že bylo možné vyměnit mince cenné za mince zcela bezcennék za papír a podřadné kovy. Tyto mince nesou příslib deseti, padesáti či desetisíce jednotek kuřete. Tento příslib byl zaručen výše zmíněnou dohodou, která byla časem ještě více asimilována a přijímána jakožto výsledek kolektivní touhy vytvořit TRH. Za tento příslib ručí Buh. (na USD …. In God we trust…. ostatní musia platiť hotovosťou…)
První, jakožto výsledek „váhy“ dostal názvy jako libra, peso nebo šekel (doslova „váha“) a vážil ekvivalent skutečné ceny kuřete. Druhý druh symbolu, kterým rabíni říkají zuz (pochází z hebrejského základního významu „v pohybu“, „kolující“) je starobylá mince, jejíž váha a skutečná cena nemají žádný vtah ke kuŕeti. Zuz – plurál zuzim je oběživem rábínu. I kdy sám o sobě nemá žádnou skutečnou hodnotu, je symbolem lidské provázanosti, přijaté smlouvy a skutečnosti, že my všichni chápeme rozdíl mezi „očistcem“ a „rájem“. Tak se zrodila základní duvéra, že Buh ručí za všechna zuzim.
Ne náhodou nacházíme na ruznych mincích čeledi zuz (které nemají zádnou skutečnou cenu) jako je například dolar, podivnou větu „Véříme v Boha“. Je to jen další varianta slova amen, hebrejského slova vztahujícího se ke slovu víra „muna“.
Dodržet dohodu, která vytváří skutečné peníze a přitom zústává v souladu s Trhem, není jednoduché. Je to stejně obtížné jako navodit příchod mesiášské éry, stejně jako je pro lidstvo obtížné rozvinout svou lidskost.
Cena skutečných peněz se zvyšuje, když je zatížíme povinnostmi, které jsou součástí úrovně pospolitosti a občanské společnosti, o kterou komunita usiluje, a jejichž cena klesá, když tyto povinnosti zanedbáme. Znedhodnocení je krutým osudem všech symbolu, které ztratily svuj smyslu.
Čas jsou peníze, ale ne všechen čas, který máme má být proměněn v peníze.
Pokud trváme na tom, že cílem studia a práce je bohatství bez hranic, pak tvrdohlavě měníme něco v nic.
U vědomí této skutečnosti je lepší nedělat nic než přeměňovat něco v nic.
Protože toto bohatství, podobně jako ona věž, která měla dosáhnout až do nebes, se nedá přenést do budoucnosti. Nikdo nemá zaručeno bohatství v budoucnosti, protože není takové množství bohatství, které by dokázalo potřít nedostatek.
Nadbytek, který vytváří nedostatek, je dvojitá ztráta času. Str. 21
Dnešní zisk, který nás zítra bude stát peníze, není bohatstvím, právě naopak, je to dvojnásobná ztráta času. Str. 24
Nie, Indiáni žiadny úverový obchod nepoznali. Toto sú novodobé výmysly viacerých ľudí, ktorí chcú ospravedlňovať systém postavený na dlhu a najmä dlžníkov (pričom nerozlišujú medzi morálnymi dlhmi a vykonštruovanými), dokonca aj vrát. takých ľavičiarov ako je Graeber (čítal som od neho Debt: the first 5000 years. K podstate veci a problému sa na celých cca 450 stranách nedostal ani raz..).
Úver je totiž definovaný ako poskytnutie peňazí jednou osobou druhej (s tým, že neskôr mu musí tú sumu vrátiť (či už s úrokom alebo bez). Indiáni žiadne peniaze nemali, tudíž tam nemohol byť ani úver. To, čo robili, bol takisto len výmenný obchod, akurát že s určitým časovým nesúladom, ako som v článku vysvetlil.
A čo sa týka napr. tej Mezopotámie, tam peniaze slúžili spočiatku iba ako doklad o tejto nedokončenej výmene tovarov; nie ako predmet „pôžičky“.
Žiaľ, aj alternatívci to zle interpretujú…
K tej Británii (viem o tom): zásadná otázka znie, prečo sa britská vláda dobrovoľne vzdala právomoci sama tlačiť si peniaze a miesto toho nechala výsostné právo tlačiť veškeré bankovky Británie banku Bank of England, od ktorej si ich začala požičiavať na úrok, čím sa britský štát u tejto dnes centrálnej banky naveky zadĺžil. Kvôli neustálym vojnám došli vláde mince. Ale mohla predsa sama začať tlačiť papierovky – štátovky! Na toto nepochopiteľné rozhodnutie som zatiaľ nikde uspokojivé vysvetlenie nevidel.
nuž je to veľmi stará teória…. a úver nebol na začiatku spojený s peniazmi….
Odporúčam trochu viac pozerať ako to bolo dávno. Napr. také moderné metódy ako sú factoring, forfaiting…. sú podstatne staršie. Aj ja som bol prekvapený čo našli na sumérskych tabuľkách čo potvrdzovalo, že už vtedy existovali rozmýšľajúci úver. Existovali obdobia alebo oblasti kde nepoznali peniaze, ale princíp výmeny a úveru fungoval.
Ak si pozriete vznik Bank of England tak to bola súkromná banka…. a rozhýbala sa, keď kráľ potreboval peniaze na vojnu. Na základe tých peňazí, čo mu poskytla banka začala neskôr banka poskytovať úvery. Doteraz ten kráľ ten úver nesplatil…. ak by to urobil, zrútil by sa teoreticky celý anglický systém. Robím s tým dlhé desaťročia a internet ani wykypedia vtedy nebola a ani dnes nepatrí medzi moje dôležité zdroje.
P.S.: neberte to ako podceňovanie alebo výsmech na túto tému mám niekoľko vedeckých článkov aj so zdrojmi. Nedal som medzi ne Rabi Nilton Bondera, ktorý peniaze vystihol podstatne jednoduchšie a lepšie. Kredit znamená….. že niekomu veria a zveria mu peniaze …dajú mu úver (alebo mu veria, že to čo dostal ….neskôr v nejakej inej podobre vráti). Indiáni nemali peniaze a nebol tam medzi nimi výmenný obchod. Ten výmenný obchod medzi indiánmi si známy klasik ekonómie vymyslel a ostatní citujúci…. to nekriticky prevzali. To o tých peniazoch nedokazovali ekonómovia ale antropológovia skúmajúci dejiny a život indiánov.
Je mi ľúto, ale Vy ste vôbec nepochopili obsah môjho článku. Skúste si ho prečítať ešte raz (hlavne kapitolu č. 5) a potom môžeme diskutovať. Zatiaľ ste stále chytený v pasci mejsntrímového uvažovania.
A Rabi Nilton Bondera peniaze vôbec nevystihol (teda aspoň nie tu, kde ste ho citovali). Tiež nechápe, čím by peniaze mali byť; prečo je vlastne potreba mať ich. A hlavne čo by mali vyjadrovať…
Ale spýtam sa Vás jednu vec – aký má byť odkaz týchto vašich komentárov? Čo nimi chcete povedať? Ktorý z mojich záverov, ku ktorým som došiel vo svojich článkoch, je podľa Vás nesprávny?
S tou bankou Anglicka ste vôbec neodpovedali na moju otázku.
nuž ale toto je naozaj nezmysel jedna radosť….
Indiáni žiadne peniaze nemali, tudíž tam nemohol byť ani úver…….
zbytočne by bolo komentovať to
Hlavná vec, že veta „…už vtedy existovali rozmýšľajúci úver.“ zmysel dáva…
„Úver je druh pôžičky, pri ktorej banková spoločnosť poskytuje peňažné prostriedky dlžníkovi, ktorý ich musí za určitý čas vrátiť navýšené o úrok.“ – https://www.opozickach.com/co-je-uver/
Ničmenej aj keby sme pod úverom rozumeli „požičanie“ čohokoľvek, to, čo bolo pôvodne v staroveku v Starom svete alebo u Indiánov, žiadne pôžičky neboli.
Prečítali ste si môj článok naozaj celý?? Mám o tom totiž dôvodné pochybnosti. Jasne tam píšem, že treba rozlišovať medzi výmenou a požičiavaním. Jasne tam rozlišujem medzi tzv. pôžičkami v minulosti a dnes. Žiaľ, nepochopili ste absolútne nič. Je úplne jedno, koľko človek toho prečíta; pokiaľ nevie používať vlastný rozum, bude mať len taký názor, ako niekto druhý…
odporúčam do pozornosti….. je tam jasne uvedené, že úver existoval dávno pred „vymyslením“ peňazí…. V ďalších zdrojoch sa objavuje na internete aj pojem BARTER… ale nie významovo ako výmenný obchod….
Úvery existovali dávno pred existenciou peňazí….
A historicky sa vtedy vyvinula aj prax, že keď jeden panovník zomrel, tak pri nástupe druhého panovníka dochádzalo k odpísaniu dlhov dlžníkov… (už predtým ako existovali peniaze). Ľudstvo a spoločnosť nezačala hospodáriť len so vznikom peňazí….
ASI VÁS ANI TENTO ODBORNÍK NEPRESVEDČÍ…ale autorov je podstatne viac aj v angličtine aj vo francúzštine ( v nemčine menej).
https://www.armstrongeconomics.com/research/a-brief-history-of-world-credit-interest-rates/3000-b-c-500-a-d-the-ancient-economy/
3000 BC – 500 AD—The Rise and Fall of Babylon – Greece – Rome
Credit is usually thought of as a modern invention of perhaps only a few hundred years old. It is true that a few more clever forms of credit have emerged during our current century such as plastic credit cards. But beyond that, credit has existed long before man invented an official form of money. Credit has existed from the very dawn of civilization. Man has always attempted to borrow from his neighbor if not cold hard cash, then at least a cup of sugar now and then. Some say that prostitution is the oldest profession; history actually suggests that the oldest profession may indeed be that of the moneylender.
https://www.mortgagecalculator.org/helpful-advice/history-of-money.php
A pořád si mele to svý…
Ako ma môže niekto presvedčiť o tom, že čierna je biela???
Znova sa Vás pýtam (aj keď už neverím, že mi odpoviete…): Čítali ste môj článok celý?
Ak nie, tak si ho prečítajte; najmä kapitolu 5 a 6.
Ak áno, tak je smutné, že stále nechápete rozdiel medzi požičaním a výmenou. Vie to aj malé dieťa. Nuž ale kým vyrastie, tak prejde masívnym vymývaním mozgov… Požičať znamená dať niekomu určitú vec na určitý čas, po uplynutí ktorého Vám musí daný človek tú istú vec vrátiť.
Peniaze sa nepožičiavajú nikdy. Ani cukor, ani nič z toho, čo sa „požičiavalo“ v staroveku v rámci tzv. úverového obchodu. V skutočnosti šlo o výmenu tovarov. Človek A dal človeku B tovar X a neskôr zaň požadoval tovar Y. To je VÝMENA.
Nejaký idiot to kedysi dávno nazval pôžičkou či úverom a všetci ostatní to odvtedy slepo preberajú. Pretože nevedia používať vlastný rozum…
Požičať si môžete tak auto na dovolenke alebo šaty na svadbu.
tak sa pán diskutér naučte anglicky…
tento pán a jeho texty prešli mnohými oponentúrami – na rozdiel od vašich tvrdení
credit has existed long before man invented an official form of money.
Credit has existed from the very dawn of civilization.
P.S.: skončím slušne jako v Praze….hele vole…krávo a končím
možno vám to niekto preloží že to nie je výmenný obchod a že ten autor to skúmal nie jeden deň
Budete sa čudovať, ale ja anglicky viem. Možno že lepšie ako Vy… Bol som sám pol roka v Austrálii, mám z AJ dokonca štátnicu.
Ale ak si myslíte, že ma presvedčíte argumentom ad hominem, tak to sa šeredne mýlite.
Som rád, že končíte. Vzhľadom na to, že ste mi neodpovedali ani na jedinú otázku, ktorú som Vám v tejto diskusii položil a len si dokolečka meliete stále tú istú dlho opakovanú lož (len vďaka čomu ju považujete za pravdu), pričom totálne ignorujete logické protiargumenty, ktoré som Vám tu uviedol, vykazujete rysy typického internetového trolla.
P.S. Mňa nezaujíma, ako si to kto nazve. Mňa zaujíma to, čím to v skutočnosti je. Keď sa bude hoci aj tisíc vedcov tváriť, že jablko je banán, pre mňa bude jablko stále jablkom.
Autorova téma je zaujimavá a rád by som si ju prečítal už celú, ale neviem prečo, prakticky od roku
2016 po dnes a ktovie ešte dokedy, po jednom článočku uverejňuje po častiach túto tému.
Prajem autorovi aby už dokončil svoje dielo.
Tu je tretí diel – https://davdva.sk/boris-demovic-peniaze-penize-penezi-iii/
Má to svoje dôvody, prečo som sa na tak dlho odmlčal… Uvedomil som si totiž, že sú ďaleko dôležitejšie a horšie veci, ktoré nesúvisia so spoločensko-ekonomickým zriadením a ktoré sa nedajú zmeniť ani len teoreticky. Prestal som vidieť zmysel v živote, v samotnej existencii.
No neskôr ma pomkli sny, aby som tie články dokončil. Už od svojich 15,5 rokov mávam prorocké, jasnovidné a zavše aj tzv. radcovské sny, na ktoré keď som nedal, vždy som to len oľutoval. Ale to je už iná téma…