Ilustračné foto: Paweł Czerwiński – Unsplash
Verím, že čitateľ už čítal, či počul, že minister už ohlásil zvýšenie dane z nehnuteľností. Odôvodňuje to tým, že Slováci nedosahujú priemernú úroveň podielu majetkových daní v rámci členských krajín EÚ na HDP.
A dosahujú slovenskí penzisti úroveň penzie v Nemecku, či Holandsku? Dosahujú Slováci úroveň miezd v Luxembrusku, či Belgicku?
Argument ministra nie je ani vedecký ani logický. Veľmi krátko o tom hovorí táto závislosť: zdaňovanie – výdavky vlády – alokácia zdrojov. Ide o získanie správneho vzťahu výšky daní a úloh a poslania vlády. Sú to práve výdavky vlády, ktoré požadujú, aby sa výška daní upravovala. O výdavkoch vlády sa čitateľ dozvie z rozpočtu vlády (nie štátny rozpočet – pamätáme sa ako nástupom novej vlády zmenila rozpočet minulej). Výdavky vlády v rozpočte sa dajú rozdeliť do týchto kategórií s orientačným percentom: penzie a iné príjmy (34%), národná obrana (16%), zdravie a výchova (25%), úroky (14%), veda, verejný kapitál a doprava (8%) a iné (3%).
Prvou úlohou vlády je zabezpečiť optimalizáciu medzi týmito agregátmii! Denne čítame, že aj zdravotníctvo aj školy hovoria o neadekvátnosti percentuálneho určenia pre ich rezorty. Ba ekonómova hovoria o neefektívnosti výdavkov našej vlády. Zdaňovanie vlastne redistribuuje národný príjem na starých, na mladých, na chudobných, či na nezamestnaných. Iste je náročné optimalizovať napr. výdavky na obranu a výdavky na výchovu a vzdelávanie. Úplne iný je ich účel a teda aj úžitok z nich. Na to je veda.
Ak je zdaňovanie vysoké, ekonómovia hovoria o „veľkej vláde“, mysliac na to, že vláda má veľké výdavky, ktoré požadujú zdaňovať domácností, či podniky. Vláda musí vyriešiť progresívne, proporcionálne a regresívne zdaňovanie, čo je náročný ekonometrický problém. Veľkým problémom je aj vzťah dane z príjmu a sociálneho zabezpečenia. O nič menší nie je aj problém zdaňovania podnikov. Ale aj problém daní štátu a lokálnych daňových systémov. Preto ekonómovia hovoria o optimalizácii daňového systému.
Aby čitateľ (občan) vedel, čo má od vlády požadovať (už som to napísal aj Sulíkovi) ukážem tvorbu daňového systému a hospodárskej politiky aj ekonometricky. Hospodárska politika znamená využiť ekonomické nástroje tak, aby sa dosiahli stanovené ciele. Nech má vláda tri ciele – úroveň národného príjmu (Y), úroveň cien (p) a úroveň výdavkov na spotrebu domácností (C). Má 3 ciele, musí mať tri nástroje (to vyplýva z lineárnej algebry). Nástrojmi budú výdavky vlády (G), masa peňazí (M) a zdaňovanie (T). Aby čitateľ videl možnú ekonometrickú formuláciu problému určenia výšky daní, uvádzam túto agregovanú podobu ekonometrického modelu. Model bude:
Y = a1G + b1M + c1T
p = a2G + b2M + c2T
C = a3G + b3M + c3T
Vľavo od rovná sa sú ciele a za znakom rovná sa sú uvedené nástroje v príslušnej matematickej podobe. Nebudem uvádzať riešenia – zdatnejší čitateľ si ich ľahko odvodí. Získané G, M a T budú konzistentné, nie ľubovoľné, čo robí naša vláda. Riešením modelu sme získali číselné hodnoty aj G, aj M a aj T. Vopred vieme aká výška daní zabezpečuje koherenciu fungovania ekonomiky. Toto nám vlády po roku 1989 nepovedali. Nevedia to. Vláda nevyužíva na riadenie ekonomiky ekonomickú vedu. Aj na riadenie auta potrebujeme tri nástroje – volant, plynový pedál a brzdový pedál. Na číselné hodnoty premenných G, M a T nemôžeme prísť iba z hlavy. V modeli čitateľ jednoznačne vidí spomenutý vzťah zdaňovanie – výdavky vlády – výdavky obyvateľstva na spotrebu.
Pre náš daňový systém (niekoľko daňových zákonov a zákon o správe daní) by sme potrebovali ekonometrický model, odhadujem, aspoň o 12 rovniciach a 12 premenných. Zásadnou je premenná G, výdavky vlády, ktoré treba starostlivo vypočítať a nie sa uchyľovať k ľahkej ceste, zvyšovaniu dane z nehnuteľností (či iných daní) ničiť aj penzistov, ochudobňovať ich.
Z toho, čo som napísal, verím, že jednoznačne plynie, že ministrovo riešenie je nesystémové riešenie (máme niekoľko daní – daň z vína). Nehovoriac, že je nespravodlivé (jedna zo zásad daňového systému). Ale, splnili si vlády po roku 1989 nielen to, čo hovorí ekonómia ale aj to, čo hovorí Ústava SR v čl. 19, kde sa garantuje právo občana na zachovanie jeho ľudskej dôstojnosti, čo je aj právo na dôstojné bývanie. Ba v článku 39 Ústavy SR sa uvádza právo občana na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie jeho základných životných podmienok. A koľko máme bezdomovcov!
Záver:
Zapojiť sa do diskusie o dani z nehnuteľností by sa mali nielen ekonómovia (aj dôchodcovia) ale aj právnici a práve dôchodcovia. A náš minister financií a aj predseda vlády by si mali prečítať aspoň jednu knihu s názvom ekonomická teória fiškálnej politiky, ktorá hovorí o dôsledkoch rôznych fiškálnych opatrení na hodnoty makroekonomických premenných, ktorých pohyb sa berie ako sprievodca po výkonnosti ekonomiky, teda príjem, zamestnanosť, rast, ceny, či output. Veda vláde ponúka analogických modelov ako som uviedol vyššie, mnoho a poslal som ich aj ministrovi financií a aj Sulíkovi, lebo modelujú rôzne aspekty daňového systému.
Už na vysokých školách sa trvá na tom, aby bakalári nutne rozumeli ekonometrickým modelom a dokázali odhaliť ich význam pri formulovaní problémov ekonomickej politiky krajiny. Ekonómia fiskálnej politiky hrá významnú úlohu aj v makroekonómii aj v mikroekonómii. Tú musí ovládať predovšetkým minister financi a predseda vlády. Na tieto dve pozície by sa mal robiť vedecký výber.
Ako sme sa presvedčili, voľby nie sú zárukou spravodlivosti. Na vládne pozície sa môžu dostať aj profesionálne nepríslušní ľudia.
A sme v 21. storočí.
Prof. J. Husár
Bratislava 20.4.2021.
Doplnok – námety na diskusiu (Marián Moravčík)
Téma, ktorú otvoril pán profesor Husár a riešil ju zatiaľ len v ekonomickej a fiškálnej rovine, má veľa súvislostí, hlavne keď sa na problém pozeráme z pohľadu príjmovo najslabších vrstiev obyvateľstva. Nižšie naznačím len niekoľko:
- Myšlienka zdaňovať majetok namiesto príjmu v princípe nie je zlá a je určite „ľavicovejšia“ ako dnešné zdaňovanie príjmu zo mzdy, alebo cez DPH na základné životné potreby. Takúto daň však rozhodne treba z princípu skonštruovať tak, aby nemala dopad na ľudí, ktorí fakticky žiadny „majetok“ nemajú. Bývanie nie je majetok, je to základná životná potreba.
. - K zdaneniu majetku ešte dôležitá pripomienka. Spoločnosti nie je na prospech, ak nejaký majetok ostáva nevyužitý a len leží ladom ako „investícia“. Štát by mal preto venovať vyššiu pozornosť nevyužívaným nehnuteľnostiam a prázdnym bytom. Aj cez daňovú politiku je možné pôsobiť na vlastníkov, aby majetok využívali ekonomicky, ako je uvedené aj v ústave („Vlastníctvo zaväzuje…“).
. - Z hľadiska spravodlivosti daní je treba brať do úvahy aj to, že nadobudnutie nehnuteľností na bývanie si bežní ľudia financujú mzdou. Tá je zdaňovaná pomerne vysokou „rovnou daňou“, k čomu sa pridáva ešte „banková daň“ z hypoték. Nadobudnutie investičných nehnuteľností zámožnejšie vrstvy typicky financujú z kapitálových príjmov, ktoré sú zdaňované výrazne menej ako mzda.
. - Jedna zo zásad zdaňovania je jednoznačnosť a jednoduchosť. Vláda uvažuje o tom, že zdaňovanie nehnuteľností bude vykonávať podľa hodnoty, nie podľa plochy, ako dnes. Lenže hodnota nehnuteľností je individuálna a vplýva na ňu mnoho faktorov. Ako si to vláda predstavuje uskutočniť? Skutočne by sa mali základy na stanovenie daní prehodnocovať každý rok, dokonca na základe akýchsi „cenových máp“? Je možné pripustiť, aby náhodný predaj niekoľkých novopostavených luxusných bytov v určitej štvrti skokom všetkým ostatným obyvateľom zvýšil základ dane? (Zásada neutrálnosti)
. - Dnes je vymeriavanie, správa a inkaso daní z nehnuteľností plne v réžii samospráv. Úvahy o centrálnom zdaňovaní nehnuteľností sú nesystémovým prvkom. (Princíp jednotnosti procesného rozhodovania)
Vláda tým znovu nerešpektuje existujúce rozdelenie kompetencií vo verejnej správe a je znepokojujúce, že netušíme, ako chce vláda systém zmeniť. Pôjde o dvojnásobné zdanenie – raz na úrovni obcí a raz na celoštátnej úrovni? Tuší vláda všetky dôsledky?
