Proti extrémnej rusofóbii sa postavil aj Jaroslav Čvančara, spisovateľ a hudobník: Hľadajú nepriateľa tam, kde nie je

V Českej republike prebieha masová hystéria ohľadom prepisovania histórie, ničení a odstraňovaní pomníkov v réžii „liberálnych“ fanatikov. Začalo to odstránením sochy maršala Koneva, pokračuje to stavbou pomníka nacistickým kolaborantom (tzv. vlasovcom) a končí zhoršením diplomatických vzťahov ČR s Ruskou federáciou.

K tejto téme si prizval moderátor Ľuboš Xaver Veselý spisovateľa a hudobníka Jaroslava Čvančaru. Ak by ste z hľadiska nadpisu článku očakávali, že pôjde o socialistu, či ľavičiara, ste na omyle. Čvančara bol po roku 1948 perzekvovaný, je zamestnaný v Ústave pre štúdium totalitných režimov, no napriek tomu sa postavil proti iracionálnemu šíreniu nenávisti voči Ruskej federácii. Čvančara dokazuje, že nielen v ľavom a vlasteneckom spektre sa nájdu ľudia, ktorý sa rozhodli nekolaborovať s dogmami súčasnej extrémne liberálnej (aleob progresivistickej) ideológii.

Jaroslav Čvančara v relácii prehlásil: „Ľudia sa správajú iracionálne, akoby boli na drogách. Hľadajú nepriateľa tam, kde nie je… Akcia tých troch politikov mi pripadá iba aby došli k zhoršeniu rusko-českých vzťahov. Prečo?“ Xaver odpovedá: „Ja to vidím podobne ako vy a bolo to zbytočné.“ Čvančara pokračuje: „A čo bude nasledovať? …pomník zbratrenie? Prečo? Zvlášť to robia dodatoční hrdinovia. 30 rokov po novembri 1989 odťukávajú statočne červené hviezdy z pomníkov obyčajných vojakov. Preboha? Za čo tí vojaci môžu? Že padli teda? .. Rozdeľujte bolševický systém od ruského človeka, ktorý urobil viac obetí, než si predstavujeme.“

Pozrite si viac v relácii XAVER live, ktorú zaraďujeme ako odporúčanú aj do našej TV DAV:

Jaroslav Čvančara se narodil 20. listopadu 1948 v Praze. Jeho rodiče pracovali ve filmovém průmyslu. Vybudovali půjčovnu filmů a později provozovali i několik biografů. Během 2. světové války jim filmy zabavili Němci a po roce 1948 bylo provozování jejich živnosti znemožněno nástupem komunistů k moci. Jaroslav vyrůstal se třemi sourozenci. Hodně ho zasáhlo, když v roce 1958 na dva roky zavřeli jeho bratra Františka. V té době Jaroslav hltal foglarovky a chtěl se stát skautem. V roce 1960 se mu podařilo vystopovat Foglarovo bydliště a s vysněným skautským vůdcem se seznámit. Jestřáb přijal Jaroslava do svého turistického oddílu. Do oddílu chodil Jaroslav, zvaný Jáček, do roku 1967. V dospívání ho to začalo táhnout více k trampingu a k hudbě. Začal se učit hrát na banjo a založil kapelu. Jelikož pocházel z „problémové“ rodiny, nebylo mu umožněno studovat filmovou školu, a tak šel roku 1968 na dva roky na vojnu. Když se vrátil z vojny v roce 1970, dal znovu dohromady kapelu, říkali si Taxmeni. Po vojně si Jaroslav dodělal střední pedagogickou školu a 35 let působil v různých pozicích na Střední škole technické v Praze. Roku 1991 vydal svou první publikaci Akce Atentát. Poté vydal trilogii Někomu život, někomu smrt 1939-1945. V další knize se věnoval své kapele: Taxmeni aneb Hledání country grálu. Již několik let je zaměstnán v Ústavu pro studium totalitních režimů. S Taxmeny stále vystupuje. (zdroj: https://www.pametnaroda.cz/cs/cvancara-jaroslav-1948)

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

One thought on “Proti extrémnej rusofóbii sa postavil aj Jaroslav Čvančara, spisovateľ a hudobník: Hľadajú nepriateľa tam, kde nie je

  • 12. júna 2020 at 14:05
    Permalink

    Niečo od ERAZIMA KOHÁKA… veľmi výstižné…..
    „Veľké percento ľudí v postkomunistických krajinách ešte stále svoje rozhodovanie odvodzuje od reakcie na to, čo tu zažili. Nie je to azda niečo prirodzené (keď je niečo prirodzené, ešte to neznamená, že je to aj dobré)?

    Ľudia nepremýšľajú o tom, akú spoločnosť chcú budovať, ale stále sa konfrontujú s minulosťou. Boh v Biblii hovorí – pomsta je moja, ja odplatím, ale ľudia sa chcú sami pomstiť za všetko, čo sa im stalo.

    Veľmi často pozorujem, ako si ľudia robia životné krédo z toho, že sú proti komunistom. Ja som proti komunistom celý život, ale to ma predsa nemôže definovať ako človeka!“(Erazim Kohák: Strach je nedostatok sebadôvery.)

    Názorný rozpor v spoločnosti odzrkadľuje rozpor medzi sebadôverou a strachom. Keď majú ľudia dostatok sebadôvery, dokážu byť štedrí a otvorení. Kde začne prevládať strach, nech už je to strach zo Židov, čo využil Hitler, alebo strach z boľševikov, čo využívali na Západe pri presadzovaní pravicových síl, tam bude určovať tón netolerantnosť a sebectvo. Na jednej strane tu stále žije dôvera v osvietenské ideály, na druhej máme strach z neurčitého nebezpečenstva. Nikdy to nie je strach z niečoho určitého. Strach je vždy len z nedostatku vnútornej sebadôvery, nič iné.
    E. Kohák hovorí: V roku 2007 som napísal Rozprávku o Marjánke, o dievčatku, ktoré sa nezľaklo netvora, čo sa blížil k mestečku ako neforemný strašidelný obor a všetci ľudia sa pred ním od strachu rozutekali. Len Marjánka vyšla oproti obrovi bez strachu, lebo jej nikto nestihol povedať, že je strašný. Keď k nemu pokojne natiahla ruky, obor sa zmenšil na malého trpaslíka, ktorý sa zakoktal a zabudol, ako sa volá.
    Strach ako obranná reakcia je v poriadku. Zlé je, keď sa mu ľudia iracionálne poddávajú. Na strach sa môžeme pozrieť dvoma spôsobmi: či je oprávnený, a ako sa dá problému čeliť, alebo cez mýtizované zveličenie. Keď si ho budeme mýtizovať, nezvládneme ho. V dnešnom svete informácií začínajú práve mýty viac ako kedykoľvek predtým určovať rozhodovanie človeka, ale aj celej spoločnosti. V dejinách sa s tým stretneme vždy, keď dochádza k zásadnej zmene. Hlavným predpokladom dôvery je poznanie – to, čo poznáme, toho sa nebojíme. Prudká zmena znamená, že celý doterajší svet je odrazu neprehľadný.

    Všetko je inak. Môj spôsob zaobchádzania so svetom už neplatí, spochybňuje ma to a z tejto straty sebadôvery cítim panický strach. Obvyklý krok je – hľadanie vinníka. Ľudia od času Starej zmluvy poznajú návody, ako sa majú strachu zbavovať. Napriek tomu v 3. tisícročí svoj strach iba rozmnožujeme. Ide o základnú otázku – či je pokrok niečo, čo sa hromadí, alebo ho musíme stále opakovať. Erazim Kohák chce veriť, že dochádza k akémusi celkovému pokroku. No v individuálnej psychike to celkom neplatí. Spoločnosť sa mení, uvedomuje si svoje chyby, ale aj to rozšírenie úcty k druhému platí spravidla len pre ľudí vlastného kmeňa (platné aj v obchode). Keď sa vrátil Odyseus z cesty domov, z úcty k Penelope obesí na jednom lane 15 manželiek. To nebolo vnímané ako zločin (boli to jeho manželky, patrili mu a on si s majetkom môže robiť, čo chce). Dnešná pravica povie – je to môj les, môžem si s ním nakladať, ako chcem, a to, že o 15 rokov tu už nebudem a moje deti tu budú musieť žiť s vyrúbanými lesmi, akoby nehralo nijakú úlohu. Čo sa týka individuálneho prežívania, zostávame stále rovnakí. A keď čítame Starú zmluvu, je stále o nás, lebo sa v jej obrazoch spoznávame. Na európskej civilizácii si vážim dedičstvo Francúzskej revolúcie, našu predstavu slobody ako nezastupiteľnej časti ľudského života, a nie ako rizika. Všade inde na svete sa sloboda javí ako nebezpečný neporiadok (a vyvoláva aj strach). Spomínané výroky E. Koháka sa dajú pozorovať aj v oblasti podnikania, vedenia firiem a v obchode.
    P.S.: v období na začiatku studenej vojny po r. 1945 sa rozbehol v USA hon na „čarodejnice“. Všade videli Rusov. Okrem toho, že prenasledovali všetkých pokrokových ľudí pod zásterkou antikomunizmu tak sa stalo aj toto:……….minister vlády USA (duševne chorý) trpel fóbiou pred Rusmi natoľko, že nakoniec vyskočil zo 44. poschodia mrakodrapu (vraj s výkrikom Rusi sú tu…).

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom