Roman Michelko: Ideoví otcovia privatizácie, ďalšie slovenské privatizačné zločiny a mondragonská alternatíva

Aké bolo politické zadanie? Škandalózne priznanie exministra privatizácie Tomáša Ježka a ideového otca československej privatizácie Dušana Třisku. Ak privatizácia vyrástla z týchto ideových základov, tak potom niet sa čomu diviť. V tomto kontexte je úplne logický aj Klausov výrok, že on nepozná špinavé peniaze.

Ideologické zadanie doby bolo jasné: privatizovať hneď a za akúkoľvek cenu. Ako to bolo s privatizáciou v prvej Dzurindovej vláde? Miklošov fígeľ:  49% ku 51% v prospech štátu, ale s manažérskou kontrolou menšinového vlastníka. Prečo na to SDĽ pristúpila? Ako sa to zneužívalo?

Prečo štát po celý čas  majoritného vlastníctva Telekomu nikdy nedostal ani cent dividend? Ako okrádali francúzski manažéri slovenský rozpočet počas svojho pôsobenia v Stredoslovenskej distribučnej? Prečo zlyhala aj privatizácia,  kde značnú časť akcií mali aj zamestnanci?

Duslo Šaľa – prvý príklad nepriateľského prevzatia. V čom bol Babiš iný než Kollár? Ako má skončiť reprivatizácia Slovenských elektrární po ukončení Mochoviec? Ako je možné, že aj dnes s odstupom času bude mať minoritný akcionár – EPH Daniela Křetinského, ktorý  po odchode Talianov vystrieda Enel, manažérsku kontrolu?

Je možná aj spravodlivá privatizácia? Ako funguje Mondragon? Prečo sú jeho zamestnanci na tom oveľa lepšie než v súkromných fabrikách a ako je možné, že dokáže veľmi úspešne pôsobiť aj  v plne konkurenčnom prostredí?

Dokedy ešte budú tupí ideológovia klamať, že len súkromné vlastníctvo je dobré a všetky iné formy vlastníctva sú odsúdené na krach?  Je naozaj pravda, že štátne vlastníctvo je horšie než súkromné? Ako je možné, že štátny podnik vyše štyridsať rokov úspešne funguje, respektíve fungoval na plne konkurenčnom trhu?

Autor je vydavateľ, filozof, politológ a historik

Zdieľaj tento článok:

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

4 thoughts on “Roman Michelko: Ideoví otcovia privatizácie, ďalšie slovenské privatizačné zločiny a mondragonská alternatíva

  • 10. apríla 2019 at 20:27
    Permalink

    Zaujímavé informácie, ale už vtedy sme vedeli, že Klaus, Dzurinda a Mikloš nás klamu svojimi výrokmi. Ale národ im naletel, lebo ľudia nerozmýšľajú. Všetci sme vtedy mali byť viac akčný a týchto podvodníkov vyhádzať z riadiacich miest, lebo nás všetkých oklamali a zničili to, čo budovali naší otcovia a dedovia. Naše deti musia ísť za prácou do zahraničia, keď sa tam niečo naučia a vrátia sa bohatší a skúsenejší, tak je to v poriadku, ale veľa rodín sa rozpadá lebo otcovia alebo matky robia v zahraničí a o detí sa stará babka a dedko. Všetko je to klamstvo a veľký podvod na obyvateľov Slovenska.

    Reply
  • 10. apríla 2019 at 23:53
    Permalink

    Žeby to tu zas fungovalo v prospech čitateľov? Super. Roman, poď…s Vitkovičom som zostal stáť na Fonde národného majetku, treba to rozobrať….

    Reply
  • 11. apríla 2019 at 8:11
    Permalink

    Nepoužíval by som pojem (spravodlivá) privatizácia. Pod privatizáciou sa myslí vo všeobecnosti proces, kedy štátne podniky prechádzajú do rúk súkromných podnikateľov.

    Skôr je vhodný pojem odštátnenie. A odštátnenie neznamená privatizáciu, prechod do súkromných rúk. V súlade s princípom subsidiarity, aby o podnikoch a záležitostiach sa rozhodovalo na tej úrovni, ktorej sa dopady (sociálne, ekologické či iné) činnosti daného podniku dotýkajú, nemusia byť všetky podniky štátne, môžu byť aj vo vlastníctve regionálnej samosprávy, obecnej (mestskej) samosprávy, prípadne v rukách kolektívu pracovníkov, družstva. Touto cestou išla aj Čína, kde sa vytvorila silná vrstva obecných, samosprávnych podnikov. Ktoré nie sú štátne, ale ani súkromné.

    Aby si o podnikoch miestneho významu (napr. miestneho dopadu na nezamestnanosť) rozhodovali miestne samosprávy, nech oni zvážia, či podnik predajú, alebo nechajú skrachovať, a na ulici sa im ocitnú desiatky ľudí.

    Lenže aj tomuto sa musia samosprávy naučiť, aj oni môžu byť skorumpované, nekompetentné. Musí existovať celospoločenské socialistické a komunistické prostredie, aby ich to nelákalo ihneď si rozpredať majetok, ako to robili naše samosprávy v atmosfére kapitalistického uvažovania, že len súkromný podnik je efektívny a preto všetko treba predať do súkromných rúk. Tak sa naše regióny, obce a mestá vyprázdnili, stratili svoju výrobno-zamestnaneckú základňu.

    Niektorí konzervatívni ľavičiari môžu namietať, že tu už nejde o socializmus, ak nebudú všetky podniky štátne a aj v Číne už nie je socializmus. Socializmus alebo skôr už komunizmus nerovná sa však štátne vlastníctvo, štát. Pozrime si Marxa, alebo Leninovo dielo Štát a revolúcia, kde úlohou socializmu je nakoniec prekonať štátnu formu spoločnosti, smerovať skôr k samosprávnej forme spoločnosti.
    Aj keď pod odumieraním štátu je myslené skôr odumieranie jeho potláčateľských, mocenských funkcií, naopak, mal by vzrásť význam organizátorských funkcií, teda aj strategického plánovania. Ale tieto tendencie si neprotirečia, skôr sa dopĺňajú.

    Reply
    • 18. apríla 2019 at 9:53
      Permalink

      Myslím, že ten posledný príspevok M. Antala je správny. Je potrebná kreatívna spolupráca občianskych združení na svojich vytýčených projektoch.
      Spomeňme si, že družstevné spolky boli už aj za Rakúsko-Uhorska …

      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *