Rozhovor Pavla Dinku s Romanom Michelkom z knihy Besy kapitalizmu (2011) II.

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Je to človek s hlbokým sociálnym cítením, so zmyslom pre spravodlivé usporiadanie sveta. Nepáči sa mu prehlbovanie rozdielov medzi bohatými a chudobnými, narastanie nerovnosti, deštrukcia kultúry a civilizovanosti. Svoje názory a stanoviská prejavuje otvorene vo svojej každodennej činnosti – Roman Michelko (40), riaditeľ Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Spolupracujem s ním už dlhší čas, pri vydávaní kníh aj v spojitosti s činnosťou Matice slovenskej. Jeho zásluhou vznikla pri vydavateľstve pozoruhodná edícia Pohľady za horizont, svojím spôsobom ojedinelá na Slovensku; vychádzajú v nej knihy popredných svetových kritických intelektuálov orientujúce sa na pokrokové a odvážne vízie rozvoja spoločnosti. Roman Michelko vyštudoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave (odbor filozofia – história 1995 a politológia 1996). Od roku 1992 patrí k redakčnému kruhu časopisu Proglas, v roku 1994 bol spoluzakladateľom vydavateľstva Chronos. Po skončení štúdia pôsobil na Katedre histórie Trnavskej univerzity, neskôr v Národnom literárnom centre, v zahraničnom vysielaní Slovenského rozhlasu. V rokoch 1997 – 1999 sa vrátil na akademickú pôdu, na Katedru politológie FF UK v Bratislave. Bol pri zakladaní časopisu Kultúra, v rokoch 1999 – 2001 viedol spravodajstvo v rádiu Hviezda FM v Nitre. Od februára 2001 do septembra 2002 pôsobil v kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky. Od roku 2003 je riaditeľom Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Publikoval viac než 400 článkov, štúdií a esejí z politológie, sociológie, filozofie, histórie a iných spoločenských vied. Je členom predsedníctva a výboru Matice slovenskej, predsedom jej Politologického odboru a členom redakčnej rady Slovenských národných novín. Od roku 2009 je členom Spolku slovenských spisovateľov a podpredsedom Slovenskej asociácie novinárov. V roku 2006 knižne debutoval zbierkou filozoficko-politologických esejí Revoltujúci Sizyfos, za ktorú mu udelili prémiu Ceny Ivana Krasku za najlepší literárny debut do 35 rokov. V roku 2009 vydal knihu Eseje o globalizácii.

• Nepomohlo by akési „prebudenie“ sociálneho štátu, prirodzene, na vyššej kvalitatívnej úrovni, ako to bolo po druhej svetovej vojne do sedemdesiatych rokov minulého storočia? Alebo patrí sociálny štát v tomto ponímaní už minulosti?

Je otázne, či sa ešte dá vzkriesiť klasický európsky sociálny model. Ak poukazujeme na úroveň škandinávskych krajín, je ťažko predstaviteľné vytvoriť akýsi ostrovček špecifickej ekonomickej politiky, izolovaný od okolitého sveta. V prvom rade musíme najskôr hovoriť o odstránení globálneho neoliberálneho modelu a jeho pravidiel. V opačnom prípade vybočenie z tejto cesty znamená, že konkurencia aj túto alternatívu zomelie. Oveľa optimistickejšie vyzerá vývoj v Latinskej Amerike; tam vypukla skutočná vzbura proti neoliberalizmu. Napokon, aj koncepčné alterglobalistické hnutie sa zrodilo práve v tomto regióne. Symbolom Svetového sociálneho fóra je brazílske Porto Alegre. Venezuela, Bolívia, Peru, čiastočne aj Brazília a Argentína, ale aj Nikaragua úplne otočili kormidlo vývoja, pristúpili k masívnemu znárodňovaniu nadnárodných firiem, ktoré doteraz neplatili dane, pričom zisky dnes putujú na sociálne programy. Výsledky sú jednoznačné: najnižšia inflácia za posledných dvadsať rokov, prudký rast životnej úrovne, vzdelania a zdravotnej starostlivosti. Pravdaže, ich sebavedomé správanie je možné aj vďaka bohatým zásobám ropy a zemného plynu (Venezuela a Bolívia), ale aj tak je to prvá vážna alternatíva za posledné desaťročia. Problém je v tom, že tento model nie je celkom aplikovateľný. Ako som spomenul, tieto krajiny majú ropnú či plynovú dividendu. Umožňuje im to využívať ju ako komparatívnu výhodu a vďaka ľavicovým lídrom sú tieto spoločnosti oveľa spravodlivejšie ako kedykoľvek predtým. Druhá otázka je, či sú aj ekonomicky najefektívnejšie. A tu musíme, žiaľ, konštatovať, že nie. Podobný systém bez komparatívnej výhody by jednoducho zaostával.

• Máme tomu rozumieť tak, že neveríte v pevnú a silnú ruku štátu?

Všetky trendy vývoja donedávna svedčili o tom, že štát bude mať čoraz menší vplyv na chod spoločnosti, a naopak, čoraz viac procesov sa bude diať na úrovni korporácií. Paradoxne tak oblúkom smerujeme do stavu, v akom bol štát v čase zenitu feudalizmu, so slabou centrálnou mocou (teda pred obdobím absolutizmu), keď správa bola väčšinou delegovaná na relatívne uzavreté cechy oplývajúce rôznymi výsadami; ostatná moc sa rozdelila medzi relatívne početnú vrstvu lokálnych vládcov, ktorých formálna centrálna moc iba zriedkakedy obmedzovala. Akurát, že dnes moc feudálnych magnátov nahradila moc obchodných korporácií a cechovú štruktúru suplujú obchodné a priemyselné zväzy (resp. zamestnávateľské zväzy), ktoré egoisticky presadzujú svoje partikulárne záujmy. Dúfajme, že tento trend nie je nezvratný…

• V tejto situácii má nepochybne obrovský význam tlak na spoločenskú zodpovednosť firiem. Extrémna konkurencia má aj pozitívne efekty…

 Vo vyspelom svete sa napriek všetkému vytvárajú isté etické štandardy správania firiem, ktoré ani najväčšie korporácie nemôžu celkom ignorovať. Dnes už nie je celkom možné nebrať na vedomie napríklad ekologické štandardy. Prácu detí či neľudské pracovné podmienky si môžu dovoliť len firmy vyrábajúce pre najnižší segment západnej spoločnosti. Je veľmi pravdepodobné, že ich už čoskoro z trhu vytlačia ochranárske opatrenia. Skrátka, goodville, teda dobré meno, je faktor, s ktorým budú nadnárodné spoločnosti musieť čoraz viac rátať, ak chcú ďalej rozvíjať svoj biznis.

• Akou cestou sa bude podľa vás uberať rozvoj firiem?

Moja odpoveď bude trocha širšia. Nedávno jedna z najvýznamnejších konzultačných firiem Pricewoaterhouse Coopers zverejnila štúdiu Managing Tomorrow’s People, kde na príklade troch vízií prejudikuje budúcnosť manažmentu. Vízie uviedli pod názvom modrý, oranžový a zelený scenár. Ešte nedávno sa zdalo, že sa naplní vízia tzv. modrého sveta. Podľa nej budú veľké nadnárodné spoločnosti dominovať a v mnohých oblastiach plniť úlohu štátu. Nadnárodné spoločnosti budú naďalej zväčšovať svoju silu. Egoistické záujmy najbohatšej, čoraz menej početnej menšiny definitívne zvíťazia nad celospoločenskou zodpovednosťou. Cesta k takému svetu bude viesť cez konsolidáciu celých odvetví a skupín odvetví, cez vertikálne aj horizontálne fúzie a akvizície. V roku 2020 bude nielen celkom bežné, ale priam samozrejmé, že veľké korporácie svojimi príjmami a výškou vytvoreného HDP vysoko prevýšia stredne veľké krajiny. Megakoncerny prevezmú v značnej miere úlohy, ktoré v posledných dvoch storočiach zastával štát. Zamestnancom poskytnú bývanie, zdravotnú starostlivosť, vzdelávanie pre ich deti. Dôsledkom toho bude značné prehlbovanie rozdielov medzi zamestnancami týchto spoločností (pôjde, samozrejme, o tie divízie, ktoré budú zamestnávať špičkových expertov, čiže o úseky, kde sa bude tvoriť know-how, a nie o oblasti, kde sa presunie prácna a ekologicky náročná výroba). Okrem vlastníkov sa tu vyvinie niečo ako vyššia stredná trieda či vrstva, ktorá bude zo svojich špecifických pozícií profitovať. Títo, nazvime ich prioritní zamestnanci, získajú na trhu práce privilegované postavenie, pretože menšie firmy nedokážu svojim zamestnancom zabezpečiť také benefity ako nadnárodné koncerny. V nastávajúcej globálnej bitke o talenty pôjde o nevyhnutnosť.

• Myslím, že ide o celkom reálne pohľady, ale všetko nám ukáže budúcnosť. Ako by mal vyzerať zelený scenár?

 Druhá, tzv. zelená vízia, žiaľ, oveľa menej pravdepodobná, hovorí o podstatne vyššej spoločenskej zodpovednosti firiem. Kľúčovými faktormi, ktoré ovplyvňujú podnikanie, budú demografické a klimatické zmeny. Väčšina spoločností by bola nútená prijať tento koncept, prirodzene, za podmienky, že by sa týmto smerom nastavilo spoločenské vedomie a podobné správanie by sa od firiem nielen vyžadovalo, ale aj očakávalo. Isté precedensy už môžeme zdokumentovať. Jedným z nich je iniciatíva Fair Trade, založená na spravodlivých cenách pre výrobcov komodít v treťom svete. Najcharakteristickejšou komoditou je čierna káva. Dnes máme po svete celú sieť kaviarní ponúkajúcich takú kávu, a na prekvapenie aj dostatok konzumentov, ktorí sú ochotní priplatiť si s vedomím, že za skonzumovaný produkt dostanú prvovýrobcovia férovú cenu. Zelená loby zdôrazňuje ekologický koncept podnikania a bráni antiekologickému konaniu veľkých firiem. Treba však podčiarknuť, že ten istý koncern sa v rôznych častiach sveta správa odlišne. Napríklad spoločnosť Shell bola nútená veľmi nákladne demontovať ropné veže v Severnom mori, aby čo najväčšmi minimalizovala ekologické následky ťažby. Na druhej strane v Nigérii sú ekologické hľadiská ich angažovanosti na veľmi nízkej úrovni. A navyše, či už táto korporácia, alebo mnohé iné podporujú neľudské vojenské diktatúry, ktoré masovo likvidujú svojich oponentov; súčasťou ich podnikania v týchto častiach sveta je aj masívna korupcia.

• A čo oranžová vízia?

Tretí koncept, koncept oranžového sveta, je založený na téze – čo je veľké, to je zlé. Heslom dňa je špecializácia a flexibilita. Túto úlohu obrovské kolosy nezvládajú. Veľké firmy sa rozpadajú, v biznise je čoraz dôležitejšia špecializácia a spolupráca. Celosvetové megakoncerny nahrádza sieť spolupracujúcich a kooperujúcich subjektov. Rozmáha sa networking (práca z domu) a on-line obchodovanie. Cieľom je individualizácia výroby. Malé a flexibilné podniky vedia viac vyjsť v ústrety špecifickým potrebám zákazníkov. Ľudia začínajú preferovať kvalitu pred cenou, dávajú prednosť produktom biofariem pred prefabrikovanými potravinami a podobne. Prechod na tento typ spoločnosti je, zdá sa, najmenej pravdepodobný. Hlavným argumentom pre túto cestu je skutočnosť, že čoraz väčšiu časť HDP produkujú služby, a nie výroba. Výrobné náklady, dokonca ani pri výrobe s najvyššou pridanou hodnotou, nie sú extrémne vysoké.

• Môžete to ilustrovať na konkrétnych príkladoch?

Klasickým príkladom sú firmy v oblasti reklamy či médií. Hlavným kapitálom je know-how, nie počítače či iné technické vybavenie agentúr. To dáva tvorivým a kreatívnym zamestnancom isté výhody. Podobné je to v oblasti médií. Vybavenie redakcií a ceny počítačových zostáv tvoria len zlomok nákladov. Rovnaké konštatovanie sa týka technického vybavenia rádií či grafických štúdií. Ešte pred pätnástimi rokmi bolo možné, aby bez väčšieho kapitálu vznikli životaschopné podnikateľské projekty. Za všetky stačí spomenúť vydavateľský dom Plus 7,s.r. o. Vtedy stačilo mať odhodlanie, víziu a know-how. Dnes už bez masívneho marketingu a obrovských súm, spolu so špičkovým know-how nijaký mediálny projekt nemá šancu. Ak by som mal svoju odpoveď zjednodušiť, oranžový svet sa v najlepšom prípade stane kooperujúcou súčasťou modrého sveta, v ktorom môže mať väčšiu či menšiu autonómiu.

• Hovoríme o víziách, síce zaujímavých a pravdepodobných, ale stále ide len o vízie. Ako sa však pozeráte na realitu?

 Ak sa súčasná kríza bude riešiť nástrojmi, ktoré presadzuje extrémna pravica, čiže hnutie Tea Party, za najreálnejší pokladám svet, ktorý sa blíži k modrej vízii. V súvislosti s tým, čo sa deje dnes vo svete, nerátam však s jeho jednoznačnou dominanciou. Dlhodobo nemožno celkom ignorovať pozíciu verejnej mienky, ktorá bude nazeleno erodovať modrý svet, rovnako ako budú medzi sebou, aspoň v istých vývojových fázach, konkurovať špičkoví experti modrého a oranžového sveta. Pričom oranžový bude tvoriť prvú fázu kariéry špičkových expertov, ktorí sa nakoniec uplatnia v modrom svete. Treba dúfať, že hĺbka erózie bude čo najväčšia a že bude predznamenávať novú trajektóriu vývoja, ktorá môže v dlhšom časovom horizonte znamenať úplný odklon od dominancie „modrého sveta“.

• Dovoľte mi teraz prejsť z ekonomických vízií do sféry politiky. Žijeme v postdemokratickej ére. Moc používa „demokratickú“ legitimitu len ako zásterku, pričom reálne rozhodovanie sa už dávno presunulo do sivej zóny lobistov, ktorí de facto najviac ovplyvňujú konanie vlád a prijímanie legislatívy. Inak povedané, dnes o všetkom podstatnom rozhodujú obrovské nadnárodné koncerny a „voľby“ sú už len akýsi „povinný folklór“, relikt z dôb demokratických, keď mienka ľudí ešte o niečom podstatnom mohla rozhodovať. Prirodzene, aj to je svojím spôsobom dôsledok globalizácie. Aký je váš názor na túto otázku?

Za mnohé desaťročia akceptácie Washingtonského konsenzu sa sformoval systém dostatočne odolný voči prípadným zmenám garnitúr. Preto sme dnes svedkami toho, že politické strany sú schopné maximálne jemne upravovať akcenty svojej politiky, ale nie zásadne meniť základnú paradigmu či megatrend vývoja. Najlepšie si to môžeme ukázať na tom, aké „zásadné zmeny“ robili po sebe idúce „vraj“ protichodné vládne garnitúry.

•Zrejme myslíte Slovensko, konkrétne Mikuláša Dzurindua Roberta Fica…

Presne. Dzurindovské nálepkovanie Fica ako „boľševika“ beriem ako výkrik krajne frustrovaného „mociholika“ Dzurindu, ktorý definitívne (ako osoba) stratil značnú časť moci a svoje osobné, politické, ale predovšetkým morálne zlyhanie kompenzuje svojimi neadekvátnymi vyjadreniami, ktoré sú natoľko hyperbolizované, že sa stávajú smiešnymi. Na druhej strane ani Ficove označenie druhej Dzurindovej vlády ako krajne pravicovej nie je celkom adekvátne. Problém je totiž v tom, že za desaťročia aplikovania Washingtonského konsenzu sa to, čo sa niekedy označovalo a chápalo (či definovalo) ako krajne pravicové, stalo dnes etalónom stredopravicovej politiky. Alebo inak, program krajnej pravice (v ponímaní sedemdesiatych a osemdesiatych rokov) je vlastne štandardným programom súčasnej pravice. Ešte nedávno platilo, že ľavicové vlády považovali za základný princíp svojej politiky solidaritu, čiže spravodlivú redistribúciu bohatstva vo vnútri spoločnosti. Vlajkovou loďou solidarity je progresívne zdanenie…

• … a s tým nepohla ani vláda Roberta Fica…

… veru nepohla, ak nerátame kozmetickú úpravu degresívnej odpočítateľnej položky pre najvyššie príjmové pásma. Skrátka, ľudia s mesačným príjmom nad 2900 eur mali oproti dzurindovským časom daň vyššiu o „neuveriteľných“ 40 eur. Ficova vláda však akceptovala (ináč ani nemohla)rozhodnutie ústavného súdu, týkajúce sa spätného vyplatenia protiústavne odobratých invalidných dôchodkov (za Dzurindovho vládnutia). Nebolo to jediné plus sociálnych demokratov. Za ich vládneho pôsobenia sa znížila daň z pridanej hodnoty na lieky a zdravotnícke pomôcky, neskôr aj na knihy, ale základné potraviny zostali bokom. Najchudobnejším by to nepochybne pomohlo, no k niečomu takému sa neodhodlali. Kvôli rozpočtu. Veľký boj sa zviedol aj o Zákonník práce. Ak opomenieme demagogické frázy, že najvýznamnejším prvkom boja proti nezamestnanosti je flexibilita trhu práce (rozumej čo najnižšie bariéry pri prepúšťaní zamestnancov), tak za Kaníka, Tomanovej a Mihála sa vlastne hýbalo predovšetkým s parametrami výpovedných lehôt a pravidlami pri odstupnom. V podstate však nešlo o nijakú revolučnú zmenu. Najodvážnejším krokom Ficovej vlády bolo obmedzenie zisku zdravotných poisťovní, lenže nález ústavného súdu povedal tomuto opatreniu nie.

• Ak vám správne rozumiem, svojimi konštatovaniami ste chceli naznačiť, že „manévrovací“ priestor systémových politických garnitúr je veľmi obmedzený a v mnohom podobný. Pre obe zoskupenia sa nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva stala posvätnou kravou a absolútne nespochybniteľným princípom…

Zdá sa, že ochota, či skôr odvaha zásadne zreformovať súčasný systém sa hľadá veľmi ťažko. V európskom kontexte prakticky neexistuje. Dnes tak stojíme pred otázkou, či je možné zachrániť koncept sociálneho štátu v ére globalizovaného sveta, keď o 90-tich percentách legislatívy rozhodujú vysokokvalifikovaní a veľmi dobre platení lobisti? Systém je jednoducho nastavený tak, že aj demokraticky zvolené vlády nemôžu okrem kozmetických zmien urobiť takmer nič.

• Aj vinou takej politiky sme sa ocitli uprostred dlhovej krízy, keď dlh štátu a domácností prekonáva všetky historické rekordy. Ako z toho von?

Cesta je jasná – zmena paradigmy. Dostali sme sa na okraj slepej uličky a namiesto systémových zmien sa len pokúšame liečiť symptómy. Pritom nikdy nebolo na svete toľko bohatstva, nikdy sa neprodukovalo toľko potravín, tovarov a služieb a nikdy tvorba týchto statkov nebola taká efektívna. Kapitalizmus sa ukázal ako neskutočne efektívny pri vytváraní bohatstva. Problém je v tom, že sa nevytvorili efektívne mechanizmy, ktoré by zabezpečili jeho spravodlivú redistribúciu. Ľudia sú ochotní strpieť istú mieru nespravodlivosti či majetkovej nerovnosti, ale nesmie to ohrozovať základy slušného života. Stojíme pred veľkými výzvami, akými sú trvalá ekologická udržateľnosť našej civilizácie a zabezpečenie jej sociálnej kohézie. To sú základné predpoklady, aby sme sa vyhli kolapsu. O tom, že zmena je nevyhnutná, dnes nepochybuje takmer nikto. Otázkou je, či k nej prídeme sériou hlbokých reforiem, alebo sa systém samovoľne rozpadne pod ťarchou masívnych protestov pauperizovaných más.

• V tomto procese majú nezastupiteľnú úlohu médiá. Akým smerom by sa mali uberať, aby sme sa dostali z éry postdemokratickej do epochy demokratickej?

Donedávna mali monopol na ovplyvňovanie vedomia ľudí a vytváranie ich mienky nadnárodné mediálne koncerny. Nástupom nových technológií, predovšetkým internetu, ale aj Facebooku či Twitteru sa tento proces značne zdemokratizoval. Neostal výsadou relatívne obmedzenej skupiny ľudí so špeciálnou exkluzivitou komentovať a „moderovať“ politické procesy a takto spracovaný produkt distribuovať medzi ľudí. Dnes vytvára verejnú mienku podstatne širšia komunita ľudí, čo prispieva k ich zjednocovaniu. A to je to najpodstatnejšie.

(október 2011)

PODPORTE nezávislé spravodajstvo

Len vďaka Vašej podpore dokážeme robiť kvalitnú a nezávislú žurnalistiku

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *