Tentoraz sme do rubriky #hlasypozdvihnutézticha, v ktorej uverejňujeme hodnotné a inšpiratívne príspevky užívateľov sociálnych sietí, zaradili príspevok Michala Kravčíka, bloggera a zakladateľa OZ Ľudia a voda, ktoré sa venuje problematike ekologického a hospodárneho nakladania s vodnými zdrojmi. Vo svojom príspevku sa zamýšľa nad možnými rizikami jedného z posledných návrhov rezortu dopravy, podľa ktorého sa má vyčleniť 500 miliónov eur na výstavbu troch priehrad:
V pláne úloh verejných prác, ktoré rezort dopravy predkladá do vlády, je výstavba troch priehrad (Tichý Potok, Slatinka a Hronček) zhruba za 500 miliónov eur. Podobný príbeh sa odohral v 90. rokoch za Mečiara. Vtedy to stálo slovenských daňových poplatníkov 1,66 miliárd eur.
Reprivatizovať, privatizovať, reprivatizovať, privatizovať. To je myslenie a konanie politikov, ktorí víťazstvo vo voľbách považujú za svoju privátnu korisť. Vieme dobre, ako sa Slovensko vyvíjalo po získaní samostatnosti. Divoká privatizácia za Mečiara, ktorý za babku v duchu hesla: „Rozdeľuj a panuj!“ rozdával majetky, na ktoré hrdlačil národ za socializmu, aby stvoril „kapitálotvornú“ vrstvu Slovenska.
Výsledok? Rýchli privatizéri vzápätí ľahko nadobudnutý majetok predali zahraničnému investorovi za niekoľkonásobne vyššiu cenu alebo ho jednoducho vytunelovali. A „kapitálotvorná“ vrstva nám zbohatla. Tam, kde neboli peniaze, tam sa dala garancia štátu na zahraničné úvery.
Príkladom budovania „kapitálotvornej“ vrstvy bola aj pôžička 500 miliónov dolárov (vtedy to bolo 18 miliárd korún) od JP Morgan Bank, ktorá poslúžila Vodohospodárskej výstavbe na stavbu Vodného diela Žilina, Vodárenskej nádrže Turček. V prípade Vodného diela Žilina sa ulialo trinásť a pol miliardy korún. O celých 9 miliárd korún viac, ako boli naprojektované náklady. Na pozadí tohto kšeftu vznikla aj súkromná Kreditná banka.
Dedičstvo z budovania „kapitálotvornej“ vrstvy prebrali vlády Mikuláša Dzurindu. Viem, že za financministra Ivana Mikloša sa vyplatilo JP Morgan Bank viac ako 50 miliárd korún (1,66 miliardy eur). Že to muselo priniesť obete – predaj nejakých štátnych podnikov ako aj 49 % akcií štátneho podniku SPP – je zrejmé. Ich predaje však už nešli cez „kapitálotvornú“ vrstvu, cez ktorú sa výnosy strácali na súkromných účtoch, ale pritiekli do štátnej pokladnice – aby zacelili diery po divokej Mečiarovej privatizácii.
Zrejme to bol dôvod na ohlupovanie laickej verejnosti, že najväčšie kšefty boli robené za Dzurindových vlád a toto ohlupovanie verejnosti trvá doteraz. Smutné v tejto hre medzi štátostranou a rozdrobenou opozíciou je, že obe strany hrajú s čiernobielymi kartami digitálneho modelu 010101010. Ak by opozícia bola aspoň trošku tvorivejšia a vedela sa múdro rozhodovať, využila by príležitosť na to, aby verejnosť informovala, že existuje riešenie, vďaka ktorému by pri akomkoľvek diverzifikovanom riešení bolo možné dať prácu i spokojnosť tisícom ľudí.
V prípade Tichého Potoka za tie isté peniaze, ktoré chcú použiť na výstavbu priehrady (384 mil. eur), by sa dala práca pre 6 tisíc ľudí v ôsmich okresoch a 338 mestách a obciach okolo Levočských vrchov, kde sú najchudobnejšie okresy na celom Slovensku.
Ak by na túto koncepciu mohli obce využiť často nehanebne zneužívané eurofondy a štát to podporoval, tak celý náš vidiek by odrazu začal prekvitať a prestal by vymierať. Lenže ten, kto si v nedávnej minulosti nastavil svoje obchody na zneužívaní monopolného postavenia, potrebuje naďalej ohlupovať laickú verejnosť ako aj politikov, aby si svoj kšeft udržal. A v tom je podstata fungovania oligarchov. A keďže máme nesvojprávnych politikov, o to je to pre monopoly ľahšie – bezbreho bohatnúť na úkor zbedačovania ľudí na Slovensku.
Pravdivý článok, ale dal by sa doplniť. Bežní ľudia sú dezorientovaní a hlavne nemajú slušnú alternatívu.