Sociálno-filozofická koncepcia Noama Chomskeho a jeho kritika moci

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

„Ľudia nevedia čo sa deje a nevedia ani to, že to nevedia.“
– Noam Chomsky

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov vydalo v slovenskom preklade dokopy tri knihy významného amerického autora, Noama Chomského (v rozhovoroch s Davidom Barsamianom): Mocenské systémy, Imperiálne ambície a Čo povieme, to platí. Všetky tri publikácie sú mimoriadne užitočné pre poznanie súvislostí sveta, v ktorom žijeme. České vydavateľstvo Karolinium vydalo v českom jazyku knihy ako Kdo vládne světu?, Perspektivy moci, Disident Západu, ale preklady Chomskeo kníh vyšli aj v ďalších vydavateľstvách, čo iba dokazuje relevantnosť a záujem o tohto pozoruhodného, mimoriadne plodného a hlavne odvážneho autora. Niekoľko prekladov najnovších rozhovorov vyšlo aj na DAV DVA (Kapitalistickú logiku porazil COVID-19 – rozhovor s Noamom Chomskym, Noam Chomsky komentuje Covid-19: Ľudské životy má na svedomí neukojiteľná ziskuchtivosť). Napriek tomu, že je Noam Chomsky pre súčasný mediálny diskurz tabu (najmä pre kritiku vojnovej imperiálnej politiky USA), ide o jedného z najcitovanejších autorov medzi ľavicovými intelektuálmi.

Kto je Avram Noam Chomsky?

Avram Noam Chomsky (1928) je americký lingvista, analytický filozof, historik, sociálny kritik a politický aktivista, hlásiaci sa k anarchosyndikalizmu a anarchokomunizmu (libertárnemu socializmu). Spolu so Slavojom Žižekom, Fredricom Jamesonom a Alainom Badiouom patrí k najvplyvnejším žijúcim západným ľavicovým mysliteľom.

Vydal okolo 100 kníh o vojne, politike, masmédiách, lingvistike. Vyvinul teóriu transformačnej gramatiky – za tú získal doktorát v roku 1955. Bojoval proti vojne vo Vietname, niekoľko krát bol zatknutý za aktivizmus, zapojil sa do hnutia Occupy, bojoval proti terorizmus obhajoval bezpodmienečnú slobodu prejavu, dodnes je kritikom americkej zahraničnej politiky, neoliberalizmu, kapitalizmu, médií a izraelsko-palestínskeho konfliktu. Je kritikom rovnako kapitalizmu, ako aj marx-leninizmu – východisko našiel v anarchokomunizme. Západné krajiny nepovažuje za demokratické, dlhodobo považuje súčasný systém za diktatúru Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky a GATT.

Získal celý rad ocenení ako Cena Americkej psychologickej asociácie za význačný vedecký prínos v psychológii (1984), Orwellova cena (1987), Kyoto Prize in Basic Sciences (1988), William James Fellow Award (1989), Helmholtz-Medaille (1996) a ďalších. Za najvýznamnejšie diela sú považované Syntaktické štruktúry, World Orders Old and New Aspects of the Theory of Syntax, Manufacturing Consent: The Political Economy of the Mass Media a ďalšie.

Jadro filozofického odkazu

Chomského analýzy súčasného globálneho systému podobne ako Jamesonové a Wallersteinové pomáhajú sociálnym filozofom štrukturálne uchopiť problémy súčasnej sociálnej filozofie, ktorá sa bude musieť vyrovnať s extrémnou nerovnosťou, problémom popierania ľudskej dôstojnosti, stratou legitimity politikov v občianskej spoločnosti (Chomsky považuje USA za štát jednej strany, republikáni aj demokrati sú podľa autora iba predĺženou rukou biznisu, finančných a firemných záujmov; v západných krajinách nemá 80% ľudí žiadnu kontrolu nad ekonomických rozhodnutiami, ktoré sú v rukách najbohatšej elity). Východisko z tejto situácii vidí Chomsky v organizovanej spolupráci veľkého množstva ľudí v prospech spravodlivosti. Chomskeho koncept vychádza z liberálne-socialistických a anarchistických ideí (Bakunin).

„..požičiavam si myšlienky od hlavných postáv anarchistického hnutia, ktorých citujem a ktorí sa dosť konzistentne popisujú ako socialisti, zatiaľ čo tvrdo preklínajú „novú triedu“ radikálnych intelektuálov, ktorí hľadajú, ako získať prostredníctvom ľudového boja štátnu moc a stať sa brutálnou červenou byrokraciou, pred ktorou varoval Bakunin, čo je nazývané socializmus. … V skutočnosti, ostro kontrastujem s marx-leninistickým učením a praxou, ale aj libertariánskymi doktrínami, ktoré sú v móde v USA a v Británii zvlášť, ako i ďalšími súčasnými ideológiami, z ktorých všetky sa redukujú na obhajobu tej či inej formy nelegitímnej autority, dosť často priamo skutočnej tyranie.“
Noam Chomsky o anarchismu, marxismu a naději pro budoucnost IN: A-kontra 5/2002, Dostupné online http://www.sds.cz/docs/prectete/rozhovor/doy_chom.htm

Zakladá na kontrole výrobných prostriedkov pracujúcimi, spoločnosti robotníckych rád a automatizácie ťažkej práce. Chomsky sa v definovaní ideálneho spoločenstva spolieha na vysoko organizovanú spoločnosť rôznych štruktúr – pracoviská, spoločenstvá, rozmanité podoby dobrovoľnej spolupráce.

Postmoderna vs. kritická teória

Ďalším zaujímavým momentom je Chomskeho zásadný rozhovor s Michelom Foucaltom z roku 1971, kde vedú pozoruhodný dialóg na tému ľudskej prirodzenosti, spravodlivosti a moci. Chomsky polemizuje s Foucaltom o téze, súčasného systému ako systému psychologického útlaku. Kontruje mu argumentom triedneho útlaku. Foucault mu odpovedá, že všetky pojmy o spravodlivosti vytvorila civilizácia, ktorá vytvorila rovnako nespravodlivý systém. Tento pozoruhodný rozhovor Chomského ako kritika systému v kontexte sociálnom a Foucaulta, ktorý zachádza do psychológie ukazuje zároveň rozdiel medzi postmodernou líniou (Foucault) a kritickou teóriou (Chomsky).

Chomskeho kritika systému

Chomskeho teóriu možno rozdeliť na minimálne dve tematické polia. Ako už nadpis napovedá: na jednej strane je tu Chomskeho normatívna spoločenská teória založená na ideále anarchokomunizmu a na strane druhej je tu dôsledná kritika západného imperializmu a celého globálneho svetosystému. Táto kvalitná a fundovaná kritika médií, politikov a ekonomických elít ho dostala na zoznam disidentov západu. Tento odvážny akademik sa napríklad nebál zastať ani Juliena Assangea, podporil Hnutie Occupy, postavil sa tiež proti Havlovmu kolaborantstvu so záujmami Spojených štátov amerických, ktoré dokladoval Havlovým servilným prejavom z amerického kongresu (z roku 1990). Chomsky ako znalec brutality USA voči Južnej Amerike podotkol, že východoeurópski disidenti o tieto súvislosti prehliadali. Za najkontroverznejšie sú v liberálnych médiách vnímané Chomskeho vyjadrenia smerom k Izraelu, Laosu a Kambodži. Nechajme hovoriť samotného Chomskeho:

Keď v roku 1970 vpadli Spojené štáty do Kambodže, vyvolalo to vlnu protestov, pretože ľudia si neželali rozšírenie vojny. Vlastne, protestné akcie boli natoľko silné, že Kongres napokon oficiálne zrušil tamojšie vojenské akcie. Bombardovanie však pokračovalo ďalej, aj keď oficiálne sme o tom mali len málo správ. Nebola to mainstreamová záležitosť. Keď napokon vyvstala otázka možného Nixonovho impeachmentu, otvorili problém bombardovania Kambodže (ktoré bolo ilegálne a v rozpore s legislatívou Kongresu). Napokon to však z obžaloby stiahli. Nebolo to natoľko dôležité. Len pred niekoľkými rokmi zverejnila Clintonova vláda dokumenty o bombardovaní Kambodže. Ukazuje sa, že bombardovanie dosiahlo päťkrát väčšie rozmery, než sme si mysleli. Niektorí ľudia už predtým špekulovali, že toto bombardovanie určite zohralo nejakú úlohu v sformovaní Červených Kmérov. Dnes sa to na základe zverejnenej dokumentácie zdá takmer samozrejmé. Znamená to, že Kambodža bola najviac bombardovanou krajinou v dejinách. Je to už verejne známe. Jeden z významných odborníkov na Kambodžu – Ben Kiernan o tom napísal článok. Stojí na čele Projektu kambodžskej genocídy na Yale University. Tento projekt sa zameriava najmä na Pol Potovu genocídu, ale aj iné. Tento článok vyšiel v jednom malom kanadskom časopise. Aspoň raz ho publikovali aj v Spojených štátoch, na ZNet-e. Pokiaľ viem, je to prvá publikácia v Spojených štátoch. Počas bombardovania vzrástol počet Červených Kmérov z možno desaťtisíc na niekoľko stoviek tisíc. Určite využívali bombardovanie, ktoré vidiečanov privádzalo do zúrivosti, na svoju mobilizáciu. Máme tu teda informácie o obrovskom význame bombardovania Kambodže, ale nikto sa o to nezaujíma. Potom sa zverejnia veci, ktoré sú nanajvýš šokujúce, ale my to necháme bez povšimnutia. Napríklad príkaz Nixona a Kissingera v decembri 1970 na zahájenie „masívnych bombových útokov v Kambodži“ a príkaz „použiť všetko, čo lieta, na všetko, čo sa hýbe.“ Ak by ste nejaký takýto výrok našli v srbských archívoch o Miloševičovi, písalo by sa o tom palcovými titulkami. My tu máme výzvu ku genocíde prakticky v The New York Times, ale nikde žiadny komentár. Celú históriu Indočíny natoľko prerobili, že je dnes na nepoznanie. Dnes nemajú ľudia potuchy o tom, čo sa vlastne stalo. Môžete to zistiť z porovnávania medzi situáciou vo Vietname a v Iraku. Nedá sa z toho vyvodiť takmer žiadne zmysluplné prirovnanie čo do motívov, charakteru vojny, ani toho, ako sa tieto vojny skončili. Medzi týmito dvoma prípadmi neexistuje takmer žiadna podobnosť. … Boli úplne bezbranní. Nikoho, okrem mierových hnutí, to nezaujímalo. Mohli ste teda bombardovať, ako sa vám ráčilo. Ani dnes to nikoho nezaujíma. Takže pokiaľ neexistuje žiadna hrozba alebo nebezpečenstvo, tak platí to, čo povieme my. (Chomsky, Čo povieme, to platí, s. 67, 104)

Chomsky je súčasťou celej rady filmových dokumentov kritizujúcich americkú hegemóniu moci. Jeho mediálna kritika získala popularitu od konca 60. rokov, kedy sa postavil proti vojne vo Vietname. Chomskeho označenie disdient západu nie je len pózou. Chomsky bol v dôsledku protivojnového aktivizmu a ako jeden z nepriateľov Richarda Nixona, niekoľkokrát zatknutý.

Neprekvapilo by ma, keby sme o tridsať rokov zistili, že utajené spisy o 11. septembri boli tiež vládnou iniciatívou.
– Noam Chomsky

Ako už bolo uvedené, slovenské preklady rozhovorov s Chomskym vyšli vo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. Žiaľ, väčšina z nich je už vypredaných, na strane druhej to dokazuje, že o Chomskeho je záujem.

Anotácia: Titul Čo povieme, to platí je jedným zo série rozhovorov, v ktorých sa Noam Chomsky vyjadruje k aktuálnym politickým otázkam súvisiacim so zahraničnou politikou Spojených štátov amerických. Chomskeho za jeho odvahu a otvorenosť hovoriť o niektorých témach označujú aj ako „najužitočnejšieho občana Ameriky“. Iní sa o ňom vyjadrujú ako o „svetovom fenoméne“. V každom prípade, Chomsky patrí k najčítanejším autorom vo svojej oblasti. Aj predkladaný titul je vyváženým posúdením správania sa štátu, ktorý si naďalej myslí, že jeho poslaním je ovládať celý svet. V Chomskeho slovách objavíte muža, ktorý pociťuje hlboké sklamanie z toho, čo sa deje, a ktorý je frustrovaný z premrhaného potenciálu svojej krajiny. Napriek tomu môžeme objaviťv jeho úvahách n ádej, ako aj konkrétne návrhy na riešenie niektorých problematických otázok. Či už bude čitateľ s Chomskym súhlasiť alebo nie, diela tohto významného mysliteľa našich čias sú minimálne akýmsi bezkonkurenčným podnetom na zamyslenie.
Kniha je vypredaná a dá kúpiť už iba ako e-book.

Na Slovensku Chomskeho kritiku reflektoval napr. Ľuboš Blaha vo svojej knihe Matrix kapitalizmu, ale aj ďalší autori ako Marián Klenko, Roman Michelko, Dušan Deák, Tomáš Daněk, Eduard Chmelár (autor doslovu v knihe Imperiálne ambície), Tomáš Bóka a ďalší.

Ak chcete, aby sa svet nejako zmenil, musíte dennodenne vykonávať nudnú a rutinnú prácu, a keď sa nakoniec zopár ľudí o problém začne zaujímať, postupne musíte organizáciu rozširovať tak, že podniknete ďalší krok, často pritom zažívate sklamanie, a napriek tomu sa nakoniec niekam dostanete. Tak sa mení svet. Takto sa zbavujete otroctva, takto ženy získavajú svoje práva, takto sa získava hlasovacie právo, takto pracujúci získavajú ochranu. Každý úspech je výsledkom takéhoto úsilia, ľudia ho nedosiahnu tak, že raz idú demonštrovať, a keď sa nič nezmení, hodia flintu do žita, a ani tak nie, že raz za štyri roky idú k hlasovacím urnám, a potom sa vrátia domov.
Noam Chomsky, Imperiálne ambície, s. 58

Chomsky sa zaoberal vo svojich kritikách krízou na blízkom východe, situáciou v Južnej Amerike a všeobecne imperiálnych vojen Spojených štátov amerických. Čítať Chomskeho znamená odhaliť časť pravdy o skutočnej podstate matrixu, v ktorom žijeme.

Anotácia: Chomského kniha zásadných rozhovorov prináša čitateľovi veľmi provokatívne, ale aj imaginatívne názory na najaktuálnejšie politické problémy doby. A tak čitateľ môže sledovať vodopád jeho logicky vystavaných argumentov, postrehov, názorov a myšlienok. S Chomským možno nesúhlasiť, polemizovať, prieť sa, ale ignorovať jeho briskný intelekt, nepočúvať ho, neprieť sa s ním, znamená rezignáciu na kritické myslenie, zakrpatenie intelektuálneho diškurzu a nakoniec duchovnú stagnáciu. Je veľký predpoklad, že táto kniha by mohla oživiť jednostranný a upadajúci spoločenskovedný diškurz na Slovensku. O jeho pozitívnom dopade na kvalitu verejných rozpráv niet pochýb.
Kniha je vypredaná a dá kúpiť už iba ako e-book.

Dalo by sa povedať, že človek, ktorý žije v tomto svete a nikdy nečítal Chomskeho knihy či články s rozhovormi, vníma geopolitickú realitu tohto sveta úplne odlišne. Za Chomskeho kritikou sa skrýva humanistické, proti-vojnové a anti-imperialistické posolstvo ako jeho normatívny ideál. Utopický svet mieru a spolupráce, ktorý je tomu súčasnému na míle vzdialený. Aby sme toto posolstvo dešifrovali, musíme najskôr pochopiť, v akom svete vojen a („neviditeľného“) krviprelievania žijeme.

PhDr. Lukáš Perný, dodatočne doplnený fragment z knihy Vybrané kapitoly zo súčasnej anglo-americkej sociálnej filozofie

Noam Chomsky

Čo povieme to platí. Rozhovory o americkej moci v meniacom sa svete

Úvod

CHOMSKY, Noam: Čo povieme to platí. Rozhovory o americkej moci v meniacom sa svete. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2009

V denníku New York Times uvádza James Traub toto: „Samozrejme, že zmluvy a normy nebránia nezákonnostiam. Zákaz územnej agresivity zakotvený v Charte OSN nijako nevyviedol Saddáma Hussaina z konceptu, keď sa rozhodol pre násilnú anexiu Kuvajtu.“ Potom dodáva: „Keď príde na použitie vojenskej sily, Spojené štáty môžu a budú konať na vlastnú päsť. Lenže diplomacia je založená na jednotnom postupe.“

Traub určite veľmi dobre vie, že Spojené štáty sú na prvom mieste v nedodržiavaní zákonov. Táto krajina neberie medzinárodné právo vôbec do úvahy a otvorene sa k tomu priznáva. Čo povieme, to platí. Spojené štáty napadli Irak, a to napriek tomu, že tým hrubo porušili ustanovenia Charty OSN.

Ak toto všetko vie, prečo sa o tom vo svojom článku nezmieňuje?

Ak by o tom napísal, nebol by už viac korešpondentom New York Times. Treba dodržiavať určitú disciplínu. V dobre organizovanej spoločnosti nehovorí človek veci, ktoré vie, ale tie, ktorými môže poslúžiť moci.

To mi pripomína príbeh, v ktorom sa cisár Alexander stretne s pirátom.

Neviem, či sa to naozaj stalo, ale podľa svätého Augustína predviedli pred cisára Alexandra jedného piráta. Cisár sa ho opýtal: „Ako sa opovažuješ molestovať moria?“ Pirát mu odpovedal: „Ako sa ty opovažuješ molestovať celý svet? Ja mám len malú loď, a preto ma volajú pirátom. No ty máš obrovské loďstvo, a preto ťa volajú cisárom. Lenže na rozdiel odo
mňa, ty molestuješ celý svet. V porovnaní s tebou som ničím.“ A presne takto to na svete chodí. Cisár má povolenie molestovať celý svet, ale za najväčšieho zločinca považujeme obyčajného piráta.

V januári 2006 prišlo v dôsledku raketového útoku Spojených štátov na Pakistan o život osemnásť pakistanských civilistov. The New York Times poskytol vo svojom úvodníku nasledovný komentár: „Strely boli legitímne namierené na vrcholných predstaviteľov Al Káidy na úteku.“

To je kvôli tomu, že The New York Times súhlasili s tým, a bolo to tak odjakživa, že Spojené štáty nedodržiavajú zákony. Nie je na tom nič prekvapujúce. Spojené štáty majú právo použiť násilie, ak sa tak rozhodnú, bez ohľadu na to, o čo ide. Ak by sme trafili tých nesprávnych ľudí, mohli by sme povedať: „Ospravedlňujeme sa, trafili sme do nesprávnych ľudí.“ Ale právo Spojených štátov na použitie sily by nemalo byť nijako obmedzené.

The Times a ostatné liberálne média znepokojujú vnútroštátne záležitosti a porušenie práva na súkromie. Prečo sa teda z právneho hľadiska neznepokojujú aj medzinárodnými záležitosťami?

V skutočnosti sú médiá, rovnako ako James Traub, veľmi znepokojené porušovaním medzinárodného práva – za predpokladu, že sa ho dopustí nepriateľ. Takže naša politika je úplne konzistentná. Nikdy by to nemali nazývať dvojitými štandardami. Ide o jeden jediný štandard – štandard
podriadenia sa sile. Dohľad je pre ľudí pri moci otravný. Nemajú ho radi. Mocným sa nepáči, keď si ich emaily číta Veľký brat. Takže pokusy o dohľad nad nimi ich obťažujú. Na druhej strane, hrubé porušenie medzinárodného práva (to, čo Norimberský proces nazval „najväčším medzinárodným zločinom“, ktorý „stelesňoval akumulované zlo celku“) – invázia v Iraku, je úplne v poriadku.

Kniha je vypredaná a dá kúpiť už iba ako e-book.

Noam Chomsky

Imperiálne ambície

Ukážky

CHOMSKY, Noam: Imperiálne ambície. Rozhovory o svete po 11. septembri/Interview s Davidom Barsamianom. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2008

Aké sú dôsledky amerického vpádu do Iraku a okupácie tejto krajiny
v tamojšom regióne?

Nazdávam sa, že nielen Irak, ale celý svet správne vníma americký vpád ako pokusného králika pri zavádzaní novej normy na použitie vojenskej sily. Biely dom túto novú normu v hlavných črtách sformuloval v septembri 2002, keď vyhlásil novú Národnú bezpečnostnú stratégiu Spojených štátov amerických.1 V správe sa uvádzala vo svete absolútne nová a nezvyčajná doktrína použitia vojenskej sily a nie je náhoda, že búchanie do vojenských bubnov sa začalo presne vtedy, keď bola správa zverejnená.

Nová doktrína nehovorila o vojne prvého úderu (preemptive war), čo by sa horko-ťažko dalo interpretovať ako aplikácia Charty Spojených národov, išlo skôr o doktrínu, ktorá nemala nijaké opodstatnenie v medzinárodnom práve, teda o preventívnu vojnu (preventive war). To značí, že Spojené štáty budú vládnuť svetu silou, a ak by sa vyskytlo nejaké spochybnenie ich dominancie, či už vzdialené, vymyslené, imaginárne alebo akékoľvek iné, Spojené štáty majú právo toto spochybnenie zničiť, skôr ako sa stane hrozbou.

Ak chcete zaviesť novú normu, musíte niečo urobiť. Pravdaže, nie každý štát má potenciál vytvoriť čosi, čo sa nazýva nová norma. Takže ak India podnikne inváziu do Pakistanu, aby zastavila obludné zverstvá, neuskutoční sa to na základe nejakej normy. Ak však Spojené štáty bombardujú z pochybných dôvodov Srbsko, to sa už robí na základe nejakej normy.

Kniha je vypredaná a dá kúpiť už iba ako e-book.

Noam Chomsky

Mocenské systémy

CHOMSKY, Noam: Mocenské systémy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2013

Anotácia

V knihe rozhovorov, uskutočnených v rokoch 2010 – 2012, sa Noam Chomsky zaoberá aktuálnymi a naliehavými otázkami súčasnosti: budúcnosťou demokracie v arabskom svete, európskou finančnou krízou, kolapsom amerických politických inštitúcií, vznikom a pôsobením hnutia Occupy. Osvedčená autorská dvojica Noam Chomsky a David Barsamian je zárukou vysokej kvality spoločenského diskurzu na rozličné témy. Chomsky, ako vždy, ponúka hlboký a zasvätený pohľad na príčiny krízy, s ktorou sa momentálne konfrontujeme, či už doma alebo v zahraničí, nekompromisne poukazuje na neduhy americkej spoločnosti. Kniha len potvrdzuje, že Chomsky je nevyčerpateľným zdrojom poznatkov pre každého, kto chce pochopiť zložitosť súčasného sveta.

Kniha je takmer vypredaná. Posledné kusy k dispozícii tu.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

6 thoughts on “Sociálno-filozofická koncepcia Noama Chomskeho a jeho kritika moci

  • 18. júla 2020 at 15:19
    Permalink

    Nerozumiem Chomského anarchokomunizmu. Zrušiť štát, keď úloha štátu (i keď nutne používajúceho moc) ešte nevypršala, je naivné.
    Anarchia predpokladá odmietanie sily v izolovaných lokalitách per-partes a v tom je jeho celosvetová nemožnosť, pretože ako sa to stalo v Sovietskom Rusku musí čeliť útokom zvonka za stavu, že nemohol objektívne dosiahnuť ekonomickú moc tej ohrozujúcej sily zvonka.
    A tak riešenie Marxa o socialistickej revolúcii najprv v najrozvinutejšom kapitalistickom štáte a Leninova téza, že sa tak stane v najslabšom ohnivku kapitalizmu nemá riešenie.
    Riešenie má Marxov pohľad ak sa dôsledne drží svojich spoločenských zákonov. Musí sa to stať naraz.

     
    Reply
    • 18. júla 2020 at 15:25
      Permalink

      Chomskeho vízia by chcel predbehnúť dejiny. Na druhej strane sám si uvedomuje ako Spojené štáty Americké zasahujú do politiky suverénnych štátov, v takomto stave zriecť sa štátu by bola stratiť akúkoľvek možnosť sa brániť voči imperializmu. Je to vlastne paradox, v analýze geopolitiky je Chomsky realistom, v sociálnej-filozofii až radikálny utopista. To však nemení nič na tom, že o takých 1000 rokov môže byť Chomskeho koncepcia aplikovateľná v praxi.

       
      Reply
  • 19. júla 2020 at 22:58
    Permalink

    Výborný výber, inšpirujúci text.

     
    Reply
  • 4. augusta 2020 at 19:50
    Permalink

    Vikipedia o Chomskom:
    His colleague Steven Pinker has said that he „portrays people who disagree with him as stupid or evil, using withering scorn in his rhetoric“ Takýto arogantný postoj je šokujúci. Lukáš Perny opravte ma ak sa mýlim a uveďte prečo sa mýlim. Pamätáme si na to veľmi dobre, podobne sa správali aj súdruhovia pred rokom ’89.
    His approach to academic freedom has led him to support MIT academics whose actions he deplores; in 1969, when Chomsky heard that Walt Rostow, a major architect of the Vietnam war, wanted to return to work at MIT, Chomsky threatened „to protest publicly“ if Rostow was denied a position at MIT. In 1989, when Pentagon adviser John Deutch applied to be president of MIT, Chomsky supported his candidacy. Later, when Deutch became head of the CIA, The New York Times quoted Chomsky as saying, „He has more honesty and integrity than anyone I’ve ever met. … If somebody’s got to be running the CIA, I’m glad it’s him.“
    Takéto postoje musia Chomského absolútne zdiskreditovať nielen ako intelektuála ale i ako človeka humanistu a ľavičiara za akého sa z obľubou vydáva. Takýmito vyjadreniami predsa neguje všetko čo doposiaľ urobil, napísal a povedal. Ako by sme to na slovensku povedali? “Noam Chomsky sa odkopal.” Ukázal svoju pravú tvár. Však sme „svoji“ musíme spolu držať, čo tam po integrite, morálke a etike. Pokrytec jak vyšitý.

     
    Reply
    • 4. augusta 2020 at 19:55
      Permalink

      Wikipedia o Chomskom:
      His colleague Steven Pinker has said that he „portrays people who disagree with him as stupid or evil, using withering scorn in his rhetoric“ Takýto arogantný postoj je šokujúci. Lukáš Perny opravte ma ak sa mýlim a uveďte prečo sa mýlim. Pamätáme si na to veľmi dobre, podobne sa správali aj súdruhovia pred rokom ’89.
      His approach to academic freedom has led him to support MIT academics whose actions he deplores; in 1969, when Chomsky heard that Walt Rostow, a major architect of the Vietnam war, wanted to return to work at MIT, Chomsky threatened „to protest publicly“ if Rostow was denied a position at MIT. In 1989, when Pentagon adviser John Deutch applied to be president of MIT, Chomsky supported his candidacy. Later, when Deutch became head of the CIA, The New York Times quoted Chomsky as saying, „He has more honesty and integrity than anyone I’ve ever met. … If somebody’s got to be running the CIA, I’m glad it’s him.“
      Takéto postoje musia Chomského absolútne zdiskreditovať nielen ako intelektuála ale i ako človeka humanistu a ľavičiara za akého sa z obľubou vydáva. Takýmito vyjadreniami predsa neguje všetko čo doposiaľ urobil, napísal a povedal. Ako by sme to na slovensku povedali? “Noam Chomsky sa odkopal.” Ukázal svoju pravú tvár. Však sme „svoji“ musíme spolu držať, čo tam po integrite, morálke a etike. Pokrytec jak vyšitý.

       
      Reply
    • 4. augusta 2020 at 19:58
      Permalink

      Oprava: Wikipedia o Chomskom:

       
      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom