Soňa Valovičová: Človek na ulici (spomienka na Ivana Horvátha Olšovského)

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Ivan Horváth Olšovský, priekopník modernej slovenskej prózy, patrí spolu s Hviezdoslavom, Jesenským, Vajanským, Okálim či Poničanom k tým spisovateľom, ktorí boli povolaním advokáti. Dnes, 26.7 2020 si pripomíname 116. výročie jeho narodenia.

Ivan Horváth sa narodil 26.7.1904 v Senici ako tretie dieťa advokáta dr. Cyrila Horvátha a Márie Krupcovej. Starými rodičmi Ivana Horvátha z otcovej strany boli Jozef Horváth a Mária, rod. Thomková. Starý otec sa podieľal na príprave Mamorandového zhromaždenia, zaslúžil sa o vznik martinského gymnázia a Matice slovenskej. Otec Ivana Horvátha dr. Cyril Horváth, tiež advokát, spoluorganizoval slovenské národné hnutie v Senici, spoločne s dr. Štefanom Fajnorom, senickým advokátom. Cyril Horváth bol členom Slovenskej národnej rady neskôr Národného zhromaždenia v Prahe.

Ivan Horváth v rokoch 1910 – 1914 v Senici študoval na evanjelickej ľudovej škole, pokračoval Bratislave na evanjelickom maďarskom lýceu. Jeho spolužiakom o ročník vyššie bol budúci advokát Daniel Okáli. Štúdiá na Právnickej fakulte Karlovej univerzity začínal zimným semestrom školského roku 1922/23. Od jesene 1921 v Prahe študovali právo zo Slovákov budúci advokáti Daniel Okáli, Vladimír Clementis, Michal Zibrin i Albert Bazovský. V roku 1923 prestúpi z techniky na právo aj Ján Poničan.

V roku 1923 vychádza Ivanovi Horváthovi prvá kniha Mozaika života a snov. Napísal ju ako 17 ročný gymnazista, keď vyšla, mal 19 rokov. Kniha obsahuje 12 próz, objavujú sa i právnické motívy. Próza pripomína dielo Cudzinec, ktoré Camus napíše v roku 1940.

Popri tom sa pripravuje na advokátske skúšky. Bez prerušenia štúdia v Bratislave v rokoch 1924-26 študuje aj na Vysokej škole politických náuk v Paríži, kde absolvoval diplomatickú sekciu a získal diplom. Právnické štúdium na Univerzite Komenského bolo v tom čase štvorročné. Po odchode Ivana Horvátha z Prahy sa niektorí jeho spolužiaci sústredili okolo časopisu DAV, ktorý vznikol v roku 1924. Skratka DAV sú prvé písmená krstných mien Daniela Okáliho, Andreja Siráckeho a Vladimíra Clementisa.

Prvý ročník DAVu vyšiel v Prahe (1924-25), druhý už v Bratislave (1926). Od roku 1929 sa jeho vydavateľom na istý čas stane advokát dr. Ivan Sekanina (1900-1940) a výkonným redaktorom jeho koncipient Clementis. Z Davistov – právnikov však v Bratislave pôsobili iba traja: Clementis, Okáli a Poničan. Horváth si bol so skupinou blízky, ale jej členom nebol.

Dr. Daniel Okáli po návrate do Bratislavy spomína: „Po absolvovaní univerzity zakotvili sme v Bratislave. S Ivanom Horváthom som obnovil staré priateľské vzťahy na pôde Umeleckej besedy, kde sme sa my – davisti usilovali vytvoriť ohnisko pokrokovej, modernej kultúry. I jeho sme považovali za svojho, hoci nevystupoval v časopise DAV.

K ďalším dielam patria novely Človek na ulici, Strieborný prach, Vízum do Európy, Laco a Bratislava.

Recenzia uvedená v Považských Hlasoch 8. septembra 1928:

»Mladá slovenská novelistika má v Ivanovi Horváthovi veľmi sľubný talent. .. Vo svojich novelách účinne stelesňuje smútok a túžby zakríknutých ľudských sŕdc .. Každá Horváthova veta dýcha modernou melancholikou dnešného človeka. Vystiera ramená po ďalekých končinách a nedostižných krásach. A pri tom všetkom pozostáva jeho tvorba hbitá životnou pravdivosťou precítenými pravdami udalostí. Autor má bohatú slovnú a formovú zásobu, ktoré sa naučil od svojich francúzskych vzorov, ale ju ovláda svojbytne a vkladá do nej celú svoju umeleckú osobnosť. Kniha je vzácnym obohatením mladej slovenskej beletrie a možno ju len odporúčať. Martin Benka nakreslil na Horváthovu knihu výstižnú a priliehavú obálku.«

Ďalšou recenziou na novelu Vízum do Európy v periodiku Elán, mesačníku pre literatúru a umenie, z marca 1931 sa môžeme dozvedieť nasledovné:

,,Ivan Horváth vyníma sa v našej literatúre ako exotická kvetina vo všednej izbe. Je to vták – búrlivák, ktorému nestačia úzke chotáre domova, ktorý sa nerozplýva nad krásami rodného kraja a neopisuje osvedčenou u nás metódou idylický život dedinského ľudu. Horvátha lákajú ďaleké kraje, vír cudzích veľkomiest, slaná chuť mora a hmlistá krása fjordov. Túla sa v cudzích krajoch a ako pravý lovec zmyslových senzácií vracia sa domov s bohatou korisťou, nad ktorou domáci udivene otvárajú oči. Takouto korisťou je aj Vízum do Európy.“

Počas rokov normalizácie bol Ivan Horváth zatknutý a odsúdený na výkon trestu. Všetko sa udialo 3. decembra 1950 neďaleko hraničného prechodu Rajka. Tu spolu s manželkou bol zatknutý Štátnou bezpečnosťou v rámci akcie Monaco. Skupina príslušníkov ŠtB sa prezliekla do uniforiem pohraničnej stráže a pod zámienkou bežnej cestnej kontroly Horváthovcov zastavili. Ivana Horvátha uväznili, oddelili od manželky a previezli do väznice v Ruzyni. Zvyšok rodiny nevedel o ničom, po pár mesiacoch ich vysťahovali z domu, o deti sa starala ich stará mama.

Z predvianočného listu roku 1951 písaného vo väzení sa dočítame: „Nemá význam, aby sme si priali príjemné šťastné a veselé vianočné sviatky, keď je isté, že také nemôžeme mať.“ O rok neskôr , v roku 1952, v rovnakom duchu: „Je to stále jednaké, zdá sa, že to nikdy neskončí.“

Politický proces s takzvanou rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov (Husák, Novomeský, Okáli, Horváth, Holdoš) prebehol zo všetkých plánovaných politických procesov ako posledný, pričom obžaloba bola pripravená až v roku 1953, a bola postavená pre nedostatok dôkazov na priznaní obvinených, ktoré sa postupne podarilo vynútiť od všetkých okrem Gustáva Husáka. Medzitým prebehol proces s vedením »protištátneho spikleneckého centra« na čele s Rudolfom Slánskym, v ktorom bolo Clementiovi kladené za vinu aj to, že riadil slovenskú nacionalistickú skupinu, ktorej členom mal byť i Ivan Horváth, pričom skupina sa nazývala DAV.

Básnik Laco Novomeský (vpravo) bol kvôli tzv. buržoáznemu nacionalizmu odsúdený spolu s Gustávom Husákom, Ivanom Horváthom, Danielom Okálim a Ladislavom Holdošom. (Zdroj: TASR)

V decembri 3. 12 1952 bol popravený Vladimír Clementis. Podľa obžaloby v politickom procese s „rozvratnou skupinou slovenských buržoáznych nacionalistov“ sa všetci obžalovaní mali dopustiť trestného činu velezrady a sabotáže a to jednak tým, že sa mali usilovať znemožniť vytvorenie jednotného štátu Čechov a Slovákov s centrálnym zákonodarstvom a vládou, a jednak spoluprácou s imperialistickými agentami sledujúcou izoláciu Slovenska.


Ivan Horváth s Ladislavom Holdošom sa mali dopustiť i trestného činu špionáže a to tak, že prostredníctvom francúzskeho konzula v Bratislave Étienna Manacha odovzdávali informácie západným imperialistickým štátom.

Pojednávanie v trestnej veci obžalovaného Gustáva Husáka a spol. pred Najvyšším súdom v Prahe sa začalo ráno 21. apríla 1954 v Justičnom paláci v Bratislave. Pojednávanie viedol dr. Juraj Uhrín. Obžalovaných obhajovali ex offo ustanovení košickí advokáti: Gustáva Husáka obhajoval dr. Konrád Glatz, Ladislava Novomeského a Daniela Okáliho dr. Mikuláš Gaško, Ladislava Holdoša a Ivana Horvátha dr. Štefan Fenyeš. Na začiatku prvého pojednávacieho dňa bola vylúčená verejnosť. V tretí deň procesu boli prednesené záverečné reči. Reč prokurátora sa končila slovami: „žiadam súdružský senát, aby vyniesol nad týmito zradcami, špiónmi a rozvracačmi nášho ľudovodemokratického štátu prísny a spravodlivý rozsudok“.

Ivana Horvátha zachránila pred popravou tzv. poľahčujúca okolnosť – priznanie. Rozsudok bol vyhlásený ráno 24. apríla 1954 o 9,00 hodine. Všetci obžalovaní boli uznaní vinnými v zmysle obžaloby.

Ivanovi Horváthovi bol uložený trest odňatia slobody na 22 rokov, trest straty štátneho občianstva, prepadnutia majetku a zákaz vykonávať funkcie v štátnych úradoch na 10 rokov.

Ivan Horváth si trest odpykával v Čechách – v Příbrame a Mírove, neskôr na Slovensku v Leopoldove. Jeho spoluväzeň Bohuslav Rejman spomína na Ivana Horvátha: „Nevymiznú mi z pamäti jeho slová: -Niekedy je život ťažší, než sa dá predpokladať.- Často sa myšlienka, naozaj čistá, zvrhne v najhoršiu brutalitu.“ V roku 1959 mu rozhodnutím prezidenta bola udelená individuálna milosť, výkon zvyšku trestu odňatia slobody mu bol odpustený a v januári 1960 bol z väznice prepustený.

Daniel Okáli opisuje stretnutie s ním v roku 1960: „Stretli sme sa náhodou v niektorý letný deň na ulici pri Medickej záhrade (…) a vtedy Ivan prehlásil: „Len jednu vážnu úlohu by som chcel ešte v živote splniť. Dokázať, že Vlado Clementis bol nevinný.“ K tomuto rozhovoru došlo iba niekoľko týždňov pred Horváthovou smrťou. Ivan Horváth zomrel 4.9.1960 nečakane po operácii vo veku 56 rokov na zlyhanie dýchacej sústavy. Pochovaný bol na cintoríne pri Kozej bráne v Bratislave.

Zrušenie nezákonného odsúdenia Ivana Horvátha

Rozsudok nad skupinou G. Husák a spol. bol zrušený na základe sťažnosti pre porušenie zákona rozsudkom prezídia Najvyššieho súdu z 28. júna 1963. Všetci pôvodne odsúdení boli súčasne spod obžaloby oslobodení. Vo vzťahu k Ivanovi Horváthovi nebol preukázaný ani skutok vyzvedačstva, z revízií iných procesov vyplýva, že osoby, s ktorými mali byť obžalovaní spojení, špiónmi neboli a odsúdenie aj v tejto časti bolo založené iba na vynútených priznaniach obžalovaných.

Soňa Valovičová

Zdroje:
Ivan Horváth. Dostupné na: http://www.nasaadvokacia.sk/ivan_horvath.html
Knihy. In Elán – mesačník pre literatúru a umenie. 1. mar. 1931, roč. 1, č. 7, s. 7
Knihy redakcii zaslené. In Považský Hlásnik. 8.sept. 1928, roč. 11, č. 34. s. 6

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom