Všetci rozumní vedia, že zeleň chladí. Všetci svojprávni chápu, prečo už Hlavné námestie neslúži sťa zóna oddychu (tak, ako od čias monarchie až do roku 1989), ale je len rýchlodráhou tranzitného úniku.
Bratislavské sídliská, ale aj modernizované pôvodné časti po ich vybudovaní, boli púšťami betónu a blata. Po dlhých rokoch začínali pripomínať miesta pre život. Ale len do doby nástupu režimu „vlády odborníkov“. Tí, ako jeden z prvých svojich krokov „expertizácie“ a „depolitizácie“ miestnej samosprávy, zrušili odbornú mestskú organizáciu starostlivosti o zeleň, ZARES. Popritom zrušili parky a iné zelené plochy (napr. na Hviezdoslavovom námestí), zastavili polievanie zelene (aj ciest a chodníkov v letnom období) a výsadbu kvetov a začali sa venovať iným, „ekonomicky efektívnejším“ záľubám („okrajovo“ napr. privatizácii).
Múdri v súčasných horúčavách utekajú pred peklom mestského betónu za osviežením do prírody. Nie však hlavy pomazané – politické. Tie si zveľaďujú svoje betónovo-asfaltové kráľovstvá. Orezujú stromy – často nezmyselne, len aby vykázali (vyfakturovali) činnosť, inokedy s dobrým úmyslom vyhovieť obyvateľom domov, sťažujúcim sa, že im stromy tienia – zväčša však orezujú odspodu, zrejme veriac, že aj svetlo prichádza zospodu (z príjemne vykúreného pekla?), a rušia tak malebné, útulné, tieniace aleje. A zo všetkého najradšej kosia trávu, aby sa jej slnečné lúče dostali až ku koreňom (asi sa v nejakom múdrom straníckom manuáli dočítali, že sušené rastliny vydržia dlhšie).
Indiáni mali staršinov, my máme starostov. Chodiť k nim po rozumy by sme ale radšej nemali. Mohli by sme im však spraviť zbierku oblečenia – zimného, na leto; aby nám, Marfušky – anjelikovia, nepomrzli.
Post scriptum: Tento článok je ekonomicky neefektívny – nevytvára ani HDP, ani DPH.
Foto: Stefan Weihs, CC
