Vladimír Clementis: Agrarizm ako nová »ideológia«

Je nesporným faktom, že otázka agrárna je jedným z najdôležitejších problémov na Slovensku. Odumretím časti priemyslu ešte viac vystupuje do popredia tento charakter zeme. Prevádzanie pozemkovej reformy, biedne postavenie kolonistov, agrárne clá, vzrastajúce zadlžovanie sa maloroľníkov a iné hospodársko-politické problémy tohoto oboru žiadajú si pozornosťi každého, kto sa zaoberá z akýchkoľvek hľadísk, položením Slovenska. To je »materiálna« stránka agrárnej otázky. U našich agrárnikov počujeme čím ďalej, tým častejšie, že to nestačí. Je treba sociologicko-filozoficky pracovať na tomto poli.

Keď liberalizmus a socializmus, súc podlomené hlbokými krízami, vykladajú sa ako vodcovská zásada obchodu a priemyslu a vôbec industrializmu, je jasné, že nemôžu vystačiť na teóriu tých výrobných tried, ktoré sú mimo industrializmus …

Z krízy týchto dvoch ideológií vyviera silný prúd … nový myšlienkový svet, rodí sa v agrarizme, ako veľká idea »politická a mravná«. (Hodža v Ľublani).

Tak teda nová »ideológia«.

Nie je ľahké tvoriť systémy. Najmä také »sub specie« ktorých sa máme prizerať na celý sociálny život. Typickým znakom posledného obdobia meštiackej sociológie je elekticizm. [Eklekticizmus (z grec. eklegein – vyberať) alebo eklektizmus alebo eklektická škola je postup vytvárania filozofického výkladu sveta na základe preberania riešení jednotlivých problémov a tém z rozmanitých filozofických systémov., pozn. autora.] Snáď uspokojuje. Je príjemný, pohodlný a pri uznaní princípu diletantizmu i nepostrádateľný.

Novú ideológiou si neformulujú roľníci. Jej tvorcovia sú odchovanci meštiackej ideológie, ktorí hlásajú, že chcú stáť v rôznych tých prúdoch, tak niekde v strede. Fakt, ktorý nás už vopred robí nedôverčivými voči systematickosti t o h t o systému.

Skúmať novú »ideológiu« môžme dvojakým spôsobom. Postaviť sa jej na základňu, domyslieť ju a v tom prípade uvidíme nakoľko je kontradiktorná [ kontradikcia – odpor, protirečenie., pozn. autora] a ako sa mstí elekticizm, alebo rozoberať objektívne základy agrarizmu a skúmať pojmovú možnosť na nich sa zakladajúcej ideológie.

V našom prípade stačí postup prvý.

Na čom vlastne stavia táto ideológia?

Prvý dôvod, s ktorým nás privítajú agrárnici na tejto pôde je: »priemysel je mechanickou, poľnohospodárstvo organickou výrobou. Z toho vyplýva úplná rôznosť oboch prác.« Logickým dôsledkom tejto rozdielnosti by boli dva od seba naprosto odlišné svety: industrializm na jednej, agrarizm na druhej strane.

Potom idú ďalej: » Pôda je prazdrojom všetkého života. Z nej vznikajú všetky hmotné hodnoty … V poľnohospodárstve tkvie základ celého zriadenia spoločenského a všetkej hospodárskej činnosti. Niet žiadneho dôležitejšieho činiteľa ako je pôda … Zákon o pomere človeka k pôde je hlavnou, rozhodujúcou silou všetkého úsilia ľudstva k nerušenému vývoju. Z tohto zákona vychádzajú hlavné pojmy človeka: o vlasti, národe, štáte, spoločenskom poriadku. Zo zákona toho vyvierajú podmienky kultúry, umenia, priemyslu, výmeny výrobkov, celej civilizácie vôbec. «

Formulovanie je dosť konfúzne. [konfúzny – zmätený., pozn. autora] Pôda je základom všetkých hodnôt – »zákon o pomere človeka k pôde« základom celej ideológie. Na tieto dve základné poučky nutno zredukovať, čo bolo citované, ak vôbec chceme nájsť v tom systém.

Aký význam sa tu prisudzuje pojmu »pôda« ? Sú v ňom zahrnuté i nerasty, lesy, vody a pod? Z kontextu plynie, že sa tu myslí na pôdu obrábanú poľnohospodárom. Ako ale potom z nej môžu vznikať všetky hmotné hodnoty? Čo uhlie, kovy atď. nie sú hmotnými hodnotami? Teda »hmotná hodnota« má asi hodne užší význam.

A čo je to »zákon o pomere človeka k pôde« ? Z tohto má vznikať celá »ideológia«? Bude to asi len taký pekný výraz, nakoľko na inom mieste sa tvrdí: » v poľnohospodárstve tkvie základ celého spoločenského zriadenia« a všetky tie pojmy o vlasti, národe, štáte atď. sú logicky odrazom jestvujúcich pomerov. Teda čo vlastne s tým zákonom o pomere človeka k pôde?

A ako je to vlastne s tým »základom všetkého« ?

» Vplyvy kultúrne, náboženské, politické (vyjadrené štátnym zriadením) sa menia a striedajú, trvale však vtláča národu svoj ráz len pôda. Ona je základom činiteľov vo vývoji národa.«

Preložme si to do reči laikov. Predne, je tu niečo pevného, daného. To je charakter národa daný pôdou. Tento charakter je trvalý ako je trvalá i pôda s jej vlastnosťami, ktoré utvorili tento charakter. Preto sú tu vplyvy kultúrne, náboženské atď., ktoré sa »menia a striedajú«, čiže vyvíjajú. A »základným činiteľom vo vývoji národa« je zasa len tá pôda s večnou stabilitou rádov prírody.

Je totiž jasné, že ideológia, ktorá chce vysvetľovať život spoločnosti musí riešiť problém vývoja a dať odpoveď na otázky, prečo dochádza k určitým zmenám v spoločenskom ústroji a prečo práve k t ý m a nie o n ý m.

A ak chceme nájsť na nej odpoveď v tejto oficiálne uznanej »ideológii« agrárnej strany, bude to odpoveď, ktorá je kontradiktorná vo svojom základe.

Zmeny spoločnosti sú závislé a riadia sa podľa »večne nezmeniteľných zákonov pôdy«.

Ach, tá pôda! Čoho všetkého nie je matkou! Ona »vtlačila československému národu sociálny a hospodársky ráz výlučne demokratický, roľnícky. … z tejto nerozlučnej spojitosti národa s pôdou vyviera sebaurčenie národov.«

Ba dokonca i integrita našej republiky!

Je možno s vážnou tvárou s týmto polemizovať? V celej tejto ideológii nenájdete ani stopy logickosti a systematickosti a pôsobí dojmom náhodile zostavenej mozaiky, v ktorej jednotlivé ornamenty mohli by byť úplne ľubovolne nahradené inými.

A ešte jedna vec. Tieto, možno povedať, pohyblivé kusy »ideológie« sú razenia čisto malomeštiackeho. (Slovanstvo, chápanie súkromného vlastníctva a skoro všetky praktické časti programu.) Ostatne ešte jasnejšie vidno tento charakter nášho agrarizmu na poli politickom. Hlásatelia hesla, že agrarizm bude pojítkom slovanských národov, držiac palec korupčnej, imperialistickej politike.

Nejasnosť a protiklady »Programu« bolo by možno snáď vysvetliť, nie ale ospravedlniť jeho kompilačnou povahou. [kompilačný – prevzatý z cudzích pojmov, pozn. autora]. Inými slovami, v hlave väčšiny agrárnych pracovníkov je v tomto smere ešte hodne nejasno. Musíme sa teda obrátiť na uznané autority. Myslím, že pokračujem správne, keď za základ beriem Švehlov článok »Človek a pôda« (Slov. Denník, 28.XII. 1923.) [ Antonín Švehla, ministerský predseda vlády, Republikánská strana zemědělského a malorolnického lidu., pozn. autora]

U Švehlu stretávame sa tak ako v »Programe« s akýmsi druhom »agrárneho« historického materializmu. V spoločnosti ľudskej » … dochádzalo vždy k sociálnym revoltám, kedykoľvek sa nazhromaždilo toľko nezrovnalostí vo vývoji spoločnosti, že tvorili náplň pripravovanú k výbuchu.«

Preto treba nájsť pevnú základňu, na ktorej by sa zreorganizovala ľudská spoločnosť.

»Touto pevnou bázou a nemeniteľnou pravdou, jediným pevným základom pre existenciu ľudstva, ako sme až príliš zreteľne poznali v dobe veľkej vojny, je zem so svojim zákonom, ktorý k nej viaže nezmeniteľne existenciu všetkého tvorstva … Zákon zeme, tento zákon zrodenia a smrti: táto večná stabilita rádov prírody – len toto všetko ukazuje jasne človeku ku spoľahlivým konštantám života.«

Jasne povedané: celú spoločnosť musíme zorganizovať na základe nezmeniteľnej a hlbokej pravdy, že človek musí jesť. Alebo, čo iného by mohol ešte znamenať »nepísaný, zvrchovaný zákon zeme« ?

Zem určuje » … nielen jeho (t. j. človekovo) hmotné bytie, ale i smery a obzor jeho etiky. Jej železný rád to bol, ktorý udával ľudstvu zmysel života, ktorý vykazoval brehy jeho toku: určoval smer a udával podľa charakteru matky – zeme individuálny ráz plemien a národov, ich charakter i letoru i súkromné úpravy života … Celé dejiny ľudstva od dôb najdávnejších až do dnes učia nás zreteľne – lebo bola to vždy zem a vzťah človeka k nej, ktorá určovala smernice všetkých vývojových pochodov, ktoré prežívalo ľudstvo v uplynulých tisícročiach …

Avšak nielen pojem národa, vlasti a štátu vzniká z tohto primeraného vzťahu človeka ku kusu pôdu, ale i celá kultúra národa určovaná je týmto smerom.
Ráz krajiny, hory, rieky, lesy, roviny alebo pahorkatiny, všetko to určuje (podtrhnem ja) ráz krajiny. Pôda a jej povaha vedie rozličné národy rozličnými cestami k pojímaniu Boha, zmyslu života, určuje stupeň ich túžby po blahobyte, dáva rozdielny tón ich piesňam, tvorí odlišné letory, je východisko všetkých (podtrhujem ja) ciest vedúcich k osobitnému charakteru národa.
Vidíme potom zreteľne, že všetky tri hlavné smery, ktorými žije národ, ukájanie nezbytných potrieb životných (život hospodársky), potreby duchovného života (kultúra), i organizácia pospolitosti ( politický, štátny život), že to všetko odvodzuje svoj pôvod od tohto vzťahu človeka, resp. národa k pôde, s ktorou spojil nerozlučne svoj osud. Táto dôležitosť pôdy je patrná i naďalej vo vývoji všetkých národov a v š e t k y (podtrhávam ja) zápasy, zmeny i právne rády určované sú – hoci i nevedomky – s ohľadom a priamym zreteľom k pôde … Taktiež i zápasy a životné diela velikánov dejín i celých národov sú l e n (podtrhujem ja) reflexom tohto boja o pôdu a úpravu pomeru ľudstva k nej! To snáď stačí!

V »Programe« sme videli akýsi nábeh rozlišovať pôdu ako základ všetkých hmotných hodnôt, od »zákona o pomere človeka k pôde«, z ktorého vychádzajú hlavné pojmy človeka. U Švehlu sa stretávame s pôdou a »vzťahom človeka k nej«. Posledným sú myslené pravdepodobne vlastnícke pomery, i keď na mnohých miestach sme o tom v rozpakoch.

Marxizmu sa u nás vytýkal primitivizmus.
Čo ale povedať o tomto »agrárnehistorickom materializme« ?
Stretávame sa tu predne s teóriou o tak veľkom vplyve charakteru pôdy na celý spoločenský život. Teória, ktorá už dávno, dávno bola zredukovaná na pravú mieru a s ktorou sa v takejto forme nestretávame ani v hodne starých učebniciach tejto školy sociológie. Čo povedať o tej všeúlohe pôdy! Možno proste len žasnúť nad takým pustým primitivizmom, negujúcim najzákladnejšie poznatky sociológie. Počujeme tu stále velebiť »nezmeniteľný, spoľahlivý rád večnosti«, ku ktorému sa má vrátiť zblúdilé ľudstvo. A keď sme si už uvedomili, že jak život politický i hospodársky, tak i kultúra majú svoj základ v pôde a či v pomere človeka k nej, musíme si zapamätať ešte jedno: » všetko podrobené je podstatným zmenám – zanikli veľké národy, padali tróny, z koreňa sa zmenil názor ľudstva na spoločenský rád, rôzny bol jeho pomer k bohu – všetko podliehalo menivým vlnám histórie – len pôda zostávala táže, len zázrak zrenia, večne ten samý sa opakoval.«

Príklad je groteskný, ale celé to vzývanie večných rádov nepôsobí iným dojmom. Čo na celom systéme je reálneho, je prízvukovanie vzťahu človeka k pôde, čiže k výrobnému prostriedku, alebo právnicky sa vyjadrujúc, vlastnícke pomery. Ale v spoločenskej výrobe sú aj iní činitelia ako pôda a o ktorých tu nieto zmienky. Lenže i vlastnícke vzťahy sú dané pomermi výrobnými. Nie že by jedny druhým každej dobe odpovedali. Ale v harmónii, čo i dočasnej, dochádza vždy. Skôr alebo neskôr. Pri čítaní týchto úvah sa nedvojak cítite v ovzduší starých fyziokratických dušičiek. Ako keby neležal za nami celý ohromný rozvoj obdobia kapitalizmu. Či je možné, aby všetko toto bolo tvrdené s vážnou tvárou dnes, v dobe imperialistických vojen a všemohúceho finančného kapitalizmu?

Oveľa skromnejší je ako Hodža, tak Śtefánek.
Podľa Hodžu agrarizm sa v princíp vyvinúť ešte len má a preto sa proste vo svojich rečiach obmedzuje na stanovenie rozdielov medzi výrobou »mechanickou a organickou« a z toho vyplývajúcej »priepasti« medzi týmito svetmi. Je zaujúmavé, že ako on, tak i Śtefánek podtrhujú zvláštne konzervujúci charakter roľníctva. Hodža uznáva, že priekopníkom nových ideí je robotníctvo, roľníctvo má tvoriť »jeho protiváhu«.

Štefánkovo stanovisko najlepšie vystihuje veta: »Ako mám pracovať v prospech roľníctva a národa a ako si mám formulovať (podtrhujem ja) ideu roľníctva vzhľadom na vývojové a nivelizačné tendencie modernej civilizácie…?«

Obmedzil som sa často na púhe citovanie, alebo rozvedenie jednotlivých téz, i keď som ich kritiku považoval za zbytočnú.
V »Programe« a u Śvehlu v článku »Pôda a mier« sa stretávame s takými naivnosťami, že ľudí, ktorí podobné veci tvrdia, nemožno vážne práve tak ako tých, ktorí by v tomto ohľade chceli s nimi polemizovať.
V celku vidíme, že to, čo na celej ideológii je reálne, je tak kusé, že nám nemôže dať odpoveď ani na tie najzákladnejšie otázky vývoja ľudskej spoločnosti. Ťažisko dnešného spoločenského života leží inde. Tým nechceme podceňovať hospodársko-politickú stránku agrárnej otázky. Lež agrarizm , ktorý sa má rodiť z krízy socializmu a liberalizmu vzal si vedome, či nevedome za vzor ten prvý a tým chcel byť viac než teóriou hospodársko-politickou, akou je liberalizm. Aspoň formálne chce byť ideológiou. Jeho tvorcovia ale nemali odvahu ísť do dôsledkov, postaviť sa na základ triedny. Je ťažko chcieť zakladať systém na výrobných pomeroch v poľnohospodárstve a pritom ho chcieť prispôsobiť agitačným účelom hlásaním jednoty všetkého obyvateľstva.

Triedne stanovisko by ich doviedlo k záverom naprosto iným. Takto leží pred nami dielo meštiackeho elekticizmu a teoretického naivizmu.

A politické dôsledky?
Hodža sa pozastavuje nad tým, že najnovšie hlási sa o sedliakov i komunistická internacionála.
Je to tak neprirodené?
Hovorím formálne: Tam, kde roľníctvo chcelo od základu napraviť svoju situáciu, mohlo sa presvedčiť, že je mu nemožné samému ovládnuť tak zložitý organizmus ako je moderný štát. K tomu treba ovládať centrá kultúry technickej i duševnej. Tie má dnes buržoázia a v budúcnosti bude mať proletariát. Je možné, aby sa roľníctvo pridalo k tým prvým a nepodalo radšej ruku proletariátu k dosiahnutiu veľkého spoločenského ideálu?

Pre DAV DVA spracovala Soňa Valovičová.

zdroj:
Agrarizm ako nová » ideológia «. VLADIMÍR CLEMENTIS. In Dav. Zima 1924, s.34-39, krátené

---