Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Zaspomínajme si na slová Vlada Mináča z knihy PARADISO (1996, s. 44), ktoré sú po nedávno vyslovenom citáte Šimečku o „líškaní sa sviniam v ľudskej bytosti“ mimoriadne aktuálne:
Jazyk, naše milovanie sa v ňom, akoby sa znečistilo mezalianciou jazyka a moci; akoby vzali jazyk do zajatia, akoby z neho boli urobili bordelmamu. … Človek je tvor politický a jazyk je aj politické médium; no práve tak človek ako jeho jazyk má mnoho vrstiev, na niektoré z nich možno nikdy nedovidíme. … Ja také kľúčové slovo o jazyku, ktoré presahuje z mocenskopolitickej sféry do každodennej praxe: tenaten ovláda toľko a toľko jazykov. V samom slove „ovládať“ sa manifestuje moc, ideológie a politiky, ale aj besi, zlí démoni: ovládanie, moc nad jazykom sa vždy pokúša o jeho znásilnenie. Profesor Albert Pražák, ktorý vydlabal pre slovenčinu česko-slovenské korýtko, aby ju znásilnil a zmárnil, bol svojho času vyhlásil – parafrázujúc známy výrok Kolomana Tiszu –, že strednej, štúrovskej slovenčiny niet, ani nikdy nebolo, lebo tam na Strednom Slovensku sú len pralesy a medvede. Jeho náhodný čechoslovácky následník M. Šimečka, ktorého predstavujte v láskavom svetle jeho niekoľkými dobrými vetami, a nepripomínate, že ostatné jeho vety vyzerajú, akoby vybehli zo zlej štylistickej príručky, nemohol dnes už poprieť existenciu slovenčiny, ale poprel aspoň jej historicitu i jej neprerušovaný, už polstoročný rozbeh a rozvin.
Každý má právo zvoliť si jazyk. Časť českej literárnej emigrácie v Nemecku natoľko „ovláda“ nemecký jazyk, že ním píše podnes. Ale nikto nemá právo, ani v mene svojej slobodnej voľby, urážať iný jazyk. Hovoríte, že človek Šimečka neporozumel svojmu jazyku. Neporozumel mu, lebo ho nepozná, a nepozná ho aj preto, že ho nechce poznať – tak sa dá odčítať z jeho výrokov. Uňho sa napregnantnejšie objavuje onen profánny, spolitizovaný, zideologizovaný vzťah k jazyku. Urážka jazyka je vždy prejavom mocenského šovinizmu, vždy sa tak stáva v mene mocnejšieho voči slabšiemu, vždy niekto sedí na baku a švihá bičom ako posledný kočiš.
Šimečka uráža jazyk ako postpubertálny odroň. Ale mnohí spisovatelia – a to je horšie – ho urážajú tým, že ním píšu.
