Pri príležitosti výročia prevratu v roku 1989 zverejňujeme opätovne recenziu na film Zvuky z tohto sveta, pojednávajúci o triednych nerovnostiach v hlavnom meste Slovenska
V septembri minulého roku bol na youtube kanály Občianskej televízie zverejnený projekt s názvom Zvuky z tohto sveta. Jedná sa o vyše 40-minútový film z produkcie Jána Bošanského a Lukáša Perného. Žánrovo by bolo možné vymedziť tento počin ako experimentálny a dokumentárny film, čo autori patrične zdôrazňujú už úvodným citátom L. Novomeského o umení, ktoré má byť pretváraním skutočna, nie púhym zobrazením.
Či sa tohto motta držali tvorcovia počas celého filmu je viac ako otázne, isté však je, že kratšia stopáž by filmu určite na škodu nebola, nakoľko všetky „zvuky“ tohto sveta mohli získať ešte hutnejšiu a koncentrovanejšiu podobu. Útok na emócie diváka, ako legitímny cieľ, by tak nabral rozmery jednej veľkej „jazdy“, zatiaľ čo takto som sa miestami pristihol, že iba počúvam Perného bicie a spojitosť medzi obrazom a zvukom (pre film rozhodujúca) sa akosi s pribúdajúcimi minútami vytrácala. Na druhú stranu ale musím uznať, že väčšiu časť filmu sa autorom práve toto napätie medzi extrémne rýchlym sledom obrazov a správne uleteným „soundtrackom“ podarilo udržať. To je napokon i dôvodom, prečo považujem za dôležité o tomto ich filmovom počine informovať.
Z „dokumentaristického“ uhla pohľadu sa jedná o film pojednávajúci o kontrastoch nášho sveta – primárne dvoch polarizovaných svetov – sveta bohatých, sveta večierkov a smotánky a sveta vylúčených a biednych. Z tohto hľadiska nejde o žiadne nóvum. Tematicky príbuzných dokumentov by sme našli viacero (hoci na Slovensku pomenej). Zaujímavé na tomto filme je však práve to, že nie je dokumentom… Resp. tvorcovia ho tak (na vlastnú škodu) predstavujú, ale jeho prednosti spočívajú úplne mimo sféry dokumentárneho filmu.
Mňa osobne zaujal predovšetkým ako pokus o umenie. Píšem zámerne pokus, nakoľko je vlastne nedôležité, či úspešný. Úspech spočíva už v samotnom zobrazení extrémne rýchlej reality, či skôr hyper-reality, ako o nej zmýšľa napríklad francúzsky filozof Gilles Lipovetsky. Požiadavka zvyšovania rýchlosti, výnosnosti, výkonnosti a flexibility, neustále inovácie, extrémne polohy všetkého, estetizácia každodennosti, eklekticizmus, permanentné krízy, úzkosť… To všetko je súčasťou dnešnej doby a film sa toho, z hľadiska svojej formy, veľmi dôsledne pridržiava, čím v podstate nastavuje zrkadlo všetkým tým, ktorí ho prehlásili (alebo ešte len prehlásia) za nepozerateľný či nepočúvateľný.
„Nepočúvateľnou“ je totiž iba táto doba.
Treba zdôrazniť, že celý film je pomerne konzistentný aj z hľadiska myšlienky a autori si dali dosť práce i so scenárom a zábermi, ktoré použili. Z najlepších momentov spomeniem módnu prehliadku za zvukov bezdomovcovho akordeónu či hlad v spojení s „food porn“ zábermi a vystrašeným dieťaťom, ktoré akoby jediné chápalo závažnosť situácie. Podobné motívy sa viackrát opakujú, čím sa autori zjavne snažia obnažiť „hypermodernu“, v ktorej sa všetko deje akoby naraz… Bieda i luxus sú tu permanentne prítomné v jednom nekončiacom psychedelickom úlete.
Bezdomovectvo inak zväčša ignorujeme alebo cynicky tolerujeme, pretože ho chápeme ako jav, ktorý sa deje „inde“, v inom „časopriestore“. Ako ale autori filmu správne pochopili, nečiníme tak preto, že by sme si ho neboli vedomí a potrebovali poučiť. Preto nás nepoúčajú ani nevysvetľujú, iba to všetko na nás prosto „vypustia“. To považujem za hlavnú devízu filmu (v kontexte súčasnej post-faktickosti a významu, ktorý pripisujeme dojmom namiesto pojmov).
Negatívne hodnotím tiež absolútne rušivú pasáž (nezámerne rušivú, narozdiel od zvyšku filmu) recitácie Mor ho!, ktorá evidentne iba odráža videnie či vnútorné túžby autorov, ako si realitu predstavujú a ako o nej zmýšľajú, ale s realitou samotnou ani s jej zvukmi nemá súvis žiaden.
Nekvalitná kamera možno niekomu pridáva na autentickosti prežitku (mne nie), ale tak nejak nás utvrdzuje v tom, čo už v podstate vieme od začiatku – že stále ide iba o počin amatérsky.
Preto by som bol rád, keby v budúcnosti spolupráca Bošanského s Perným pokračovala v nadväznosti na túto ich „prvotinu“ a nabrala profesionálnejšie rozmery, čo je pochopiteľne podmienené hlavne výškou rozpočtu, ktorý si budú môcť dovoliť.
Budem rád, ak sa pokúsia ešte viac experimentovať. Veď prečo točiť zlý dokument, keď dokážu stvoriť vcelku podarenú artovku?
Obrázok: Ján Bošanský
SILNÁ výpoveď, SILNÁ !!! A ,bohužiaľ, pravdivá! Páčila sa mi forma! Oslovili ma i zvuky! Ja ako neodborník -standing ovation!/ Po anglicky sa viem síce len usmiať, ale tak sa tomu dnes hovorí./
pre mna nepozeratelne a nepocuvatelne, moje oci a usi to nezvladaju, a nemyslim si ze mi to nastavuje zrkadlo, pomohol som u zmnoho (nielen) bezdomovcom ak som mohol nejako
nedajte sa odradiť autori, je fakt dobré!
Pingback: VIDEO BEZ CENZÚRY: Príbehy zo života - Zaplatím nájom a idem žobrať - DAV DVA - kultúrno-politický magazín
Neviem, či takto postavený film splní ten účel, ktorý si zadal. Určite, silne sociálne cítiaci ľudia to tak vidia, lenže aké je to percento ľudí?
1. Bolo by zaujímavé vypočuť si postoje psychológov, sociológov, urobiť k tomu prieskumy verejnej mienky (to môže urobiť aj DAVDVA a zverejniť výsledky) ako vnímajú ľudia chudobu, bezdomovcov. Pre mnohých z psychologického hľadiska môže byť existencia bezdomovcov potvrdením vlastného vyššieho sociálneho statusu. Schopnosti, úspešnosti. Takýto film pre nich môže byť útechou, že oni sú na tom vlastne celkom dobre.
2. Bolo by zaujímavé urobiť prieskum verejnej mienky na otázky chudoby a bezdomovcov aj kvôli tomu, nakoľko ľudia vnímajú situáciu bezdomovcov ako výsledok spoločenského systému alebo skôr výsledok ich vlastnej nezodpovednosti. U nás na dedine napr. existuje skupina sociálkarov, ktorí sú druhotne sami vinní za svoj stav, jednoducho sa im nechce pracovať, hoci majú záhrady, rastie v nich len burina, stačí im sociálka, niečo dostanú od ľudí, občas si niečo privyrobia. Jedna rodina napr. je totálne zlumpovaná, len pijú, žiadna starostlivosť o deti. Občas im aj ja niečo dám, napr. prebytky ovocia, nejaké šatstvo, ale oni to šatstvo ani neperú, len ho spália, pretože nemajú ani čím kúriť.
Samozrejme, prvotne ja tu vidím zodpovedný kapitalistický systém, ktorý ich demotivoval a motivoval k takémuto spôsobu života. Lenže ani ja neviem, koľko ľudí takto viní systém a koľko ľudí len samotných sociálkarov. Ak je väčšina tých, ktorí vinia len ľudí a nie systém, tak takýto film bude pre nich len ilustráciou stavu. Koľko ľudí rozmýšľa v takých širokých sociálnych súvislostiach, ako my?
Skôr podľa mňa je potrebné ukázať a spojiť takýto dokument s otázkou neefektívnosti a celkovej chudoby spoločnosti.
– Ukázať, že ak je chudobná časť spoločnosti, chudobná je celá spoločnosť. Človek môže v konečnom dôsledku zbohatnúť len v celkovo bohatej spoločnosti, nie spoločnosti, ktorá vytvára veľké sociálne rozdiely a bezdomovcov.
– Že existencia chudoby je ukážkou neefektívneho fungovania spoločenského systému. Pretože je vlastne mrhaním ľudskými zdrojmi, prostriedkov na vzdelanie, kvalifikáciu. Hlavným bohatstvom dnešnej spoločnosti je vzdelaný, kvalifikovaný, tvorivý, pracovitý človek, každý bezdomovec a každý nezamestnaný zvyšuje neefektivitu systému. Triedna morálka nemotivuje k práci, pretože práca sa nepokladá za hlavný zdroj bohatstva, do popredia sa dostáva prerozdeľovanie bohatstva medzi ľuďmi špekuláciami, podvodmi, kriminalitou. To znižuje celkový potenciál spoločnosti a jej bohatstvo.
– Staré triedne videnie rozdielov medzi ľuďmi sa prejavuje aj v chápaní fyzickej práce ako podradnej. A vytvára psychické bariéry pre to, aby ľudia vykonávali aj fyzické činnosti, ktoré robia radi, napr. odpratávajú sneh, alebo konáre. Na odpratanie konára z chodníka by stačil obyčajný ľudský čin, takto často musí byť udalosť nahlásená na úrad, kde sa prijme rozhodnutie a vyšle človek.
– Vysoké sociálne rozdiely, chudoba a bezdomovci vedú ku krízam. Mladí ekonómovia Thomas Picketty a Emmanuel Saez urobili alternatívny výskum v oblasti distribúcie bohatstva, za ktorý si vyslúžili medailu Johna Batesa Clarka. Zmapovali mzdy v americkej ekonomike v rokoch 1913 až 2007. Dôraz položili na jednotlivé sociálne vrstvy.
Od roku 1917 podiel príjmov najbohatšej desatiny populácie stúpal z približne 40 na takmer 50 percent. Desatina obyvateľov teda vlastnila polovicu bohatstva USA. K najväčším nerovnostiam medzi bohatými a chudobnými došlo tesne pred veľkou hospodárskou krízou v roku 1929. Počas krízy a potom za druhej svetovej vojny podiel najbohatších klesal a zastavil sa až v roku 1944 tesne nad hodnotou 32,5 percenta. Do konca 70. rokov si zachoval podobné hodnoty.
Núka sa nasledujúce vysvetlenie: veľká hospodárska kríza a druhá svetová vojna boli ekonomické šoky, ktoré spôsobili stratu pozície najmä najbohatšieho obyvateľstva. V kombinácii s progresívnym zdaňovaním sa vytvorili podmienky, v ktorých bola až do konca 70. rokov distribúcia príjmov na prijateľnej úrovni.
Nasleduje však éra masívnych deregulácií a znižovaní daní pre bohatých (napr. zákon o daňovej reforme z roku 1986). V roku 2000 sa už podiel najbohatšej desatiny na celkom majetku USA ocitol na hodnote 47,5 percenta. Dva roky klesal, len aby neskôr stúpol na historické maximum: v roku 2007 dosiahol podiel najbohatšej desatiny občanov 49,7´percenta. Táto hodnota dokonca prevýšila hodnoty z roku 1928 pred veľkou hospodárskou krízou.
– Veľké sociálne rozdiely a veľká chudoba vedú k sociálnym nepokojom, vzburám, ktoré otriasajú spoločnosťou a jej stabilitou.
– Konzultačná spoločnosť Scorpio Parnership vo svojej štúdii z júla 2010 zverejnila zistenie, že medzi najbohatšími ľuďmi vo svete leží bez väčšieho úžitku asi 10 biliónov dolárov. Podľa nej bohatí nechcú tieto peniaze z mnohých dôvodov investovať ani zveriť do správy.
Ak hovoríme, že aj kapitalizmus ako všetky systémy, podlieha súladu kvantity a kvality, môže existovať len odtiaľ-potiaľ, v rámci určitých hraníc, miery, čo pre klasický kapitalizmus, ako hlavnú vývojovú líniu znamená epochu 1368 – 1928, tak tento faktor, vytrhávanie masy spoločenských zdrojov z ich produktívnej funkcie je jedným z prejavov mechanizmu utvárania hraníc kapitalizmu. Vysoká príjmová diferenciácia a neproduktívne usmernenie zdrojov smerom k malej, neproduktívnej časti obyvateľstva znamená výrazné obmedzenie rastu kapitalizmu, jeho dynamiky.
– Veľké sociálno-triedne rozdiely (a bezdomovci, narkomani) spôsobujú rozklad spoločnosti a stimulujú kriminalitu. Kriminalita znamená zvýšené náklady spoločnosti a jednotlivcov na ochranu (políciu, justíciu, armádu), zníženú bezpečnosť a pohodlie občanov.
– V silne triedne diferencovanej spoločnosti sa stráca pocit solidárnosti, záujem na odhaľovaní kriminality voči bohatým. A tak sa utvárajú strážené, plotom obohnané kolónie bohatých štvrtí, čo v konečnom dôsledku obmedzuje slobodu a pohodu ich obyvateľov. V polarizovanej spoločnosti rýchlo rastie kriminalita, čo obmedzuje slobodný pohyb občanov po mestách a krajine, pretože po niektorých štvrtiach sa neodporúča pohybovať.
– Takýto stav nedovoľuje zvyšovať pohodlie ani ostatným ľuďom, pretože po bezdomovcoch často zostáva neporiadok.
Nemožno osadiť ani lavičky na železničných staniciach (Považská Bystrica, Piešťany, Žilina, Plzeň), pretože ich obsadzujú bezdomovci.
Zvýšilo sa nepohodlie cestovania MHD kvôli bezdomovcom, čo vyvoláva tlak na používanie súkromných áut, čo vytvára neriešiteľné situácie so zápchami.
– Migrácia je aj dôsledkom triednej psychológie, dávaním bohatého Západu za spoločenský vzor pre celý svet. V r. 1993 sa konala televízna beseda Václava Havla, nemeckého prezidenta a mozambického prezidenta, v ktorej zaznievali presne tieto odporúčania. Neveril som, že títo ľudia sú tak tupí, že nechápu, že vyvolajú vlny migrácie do Európy.
– Terorizmus je tiež dôsledkom triednej psychológie, chápaním migrantov ako podradnej kategórie ľudí, ktorí majú slúžiť západnej spoločnosti.
– Nerovnosť ničí demokratickú spoločnosť. Wall Street so svojim vplyvom na politiku Washingtonu je často citovaný ako príklad nezdravého vplyvu superboháčov. Koncepcia smotánky, elity, úspešných nemá ďaleko k fašistickej koncepcii nadčloveka a smeruje k nej. Bez tichého akceptovania koncepcie nadčloveka by súčasná kapitalistická spoločnosť nemohla dospieť k takým astronomickým príjmovým rozdielom, ktoré vytvárajú nielen v zemskej civilizácii, ale aj v jednotlivých krajinách úplne rozdielne svety ľudí.
– Náklady na udržiavanie triednej štruktúry spoločnosti dnes presahujú prínosy z nej aj pre bohatých ľudí, nielen pre celú spoločnosť. Kriminalita, terorizmus, potreba súkromných armády, ochraniek. Strach zo sociálnych nepokojov a strach o svoj majetok, strach z terorizmu, potreba udržiavania obrovského policajného aparátu, spoločnosť prešpikovanú tajnými službami.
Doplním ešte úvahu, prečo takýto film sa môže minúť účinkom a bude treba pripraviť sofistikovanejšie dokumenty.
Z volebných výsledkov (komunistické strany prieskumy do 2 percent, Smer SD 28 percent) totiž vyplýva, že
1. Buď na Slovensku existuje len slabý sociálny súcit a solidarita s bezdomovcami – ani tretinová, aj v prípade Smeru to môže byť len zo 20 percent – ak by sme prijali predpoklad, že solidarita je priamo úmerná ľavicovosti. V takom prípade pripomínanie bezdomovcov a chudoby sa nedotkne svedomia ľudí.
2. Alebo súcit a solidarita sú oveľa silnejšie, ale nerovnajú sa ľavicové myslenie. Solidaritu môžu prejavovať aj voliči kresťanských strán, KDH, OĽaNO, ap. Mám napr. dojem, že môj synovec a kamarátka, ktorí sa starajú o bezdomovcov, volia OĽaNO. Ak budeme pripomínať len samotný fakt existencie bezdomovcov a chudoby v kapitalizme, nemusí to viesť k ľavicovej a prosocialistickej orientácii, mnoho sociálne cítiacich ľudí bude chcieť skôr sociálny kapitalizmus.
Treba preto zrejme ukázať, že chudoba priamo súvisí s kapitalizmom.
Pingback: Lukáš Perný dáva k dispozícii zdarma svoju hudobnú tvorbu - DAV DVA - kultúrno-politický magazín