Keby ženy pracovali doma a nerobili poskokov na západe

V Trenčianskom kraji sa v sobotu nadránom zrazil mikrobus s kamiónom, informoval Nový čas. Podľa denníka zahynulo sedem ľudí. Medzi nimi je vodič mikrobusu a šesť opatrovateliek, ktoré sa vracali z Rakúska. Ďalší dvaja sa zranili. Nehoda sa stala pri obci Nitrica medzi Hornými Vestenicami a Nitrianskymi Sučanmi v sobotu približne o 4. hodine nadránom. Po zrážke mikrobusu s kamiónom sa mikrobus prevrátil a skončil mimo cesty. „Na mieste, bohužiaľ, zahynulo sedem ľudí, dvaja boli prevezení do nemocnice.“ Isteže, do veľkej miery išlo o nešťastnú náhodu, avšak táto tragédia otvorila aj iný problém – prácu slovenských žien v zahraničí…V diskusiách na internete napríklad zaznelo: „Vodič dodávky z Michaloviec alebo iného mesta na východe. Pozbierať opatrovateľky po východe, odviezť do Rakúska a rozviezť ich po domácnostiach. Pozbierať vracajúce sa opatrovateľky, odviezť ich na východ, rozvoz a konečne si môže pospať. Aby to stíhal, nejde predpisovo, ale rýchlo a pomerne nebezpečne. Za cesty do Rakúska dostane malé peniaze od majiteľa agentúry. 20-ročný vodič cestu bez odpočinku zvládne, 50-ročný vodič ide na doraz a zázrakom nezaspí. Auto patrí agentúre. Keďže auto je do 9 miest, nemá licenciu na prepravu osôb, ani žiadne špeciálne skúšky, ani zodpovedajúce poistenie. Je to taká autobusová doprava na čierno, pri ktorej sa veľa riskuje. Neviem, či aj v tomto prípade netreba vyšetrovať najskôr týmto smerom a vymáhať škody od majiteľa prepravy resp. opatrovateľskej agentúry, ktorá „zabezpečuje“ ten prevoz a v biznise je schopná ísť aj „cez mŕtvoly“.“ (komentár vyhľadal Viliam Jablonický)

Prezident a premiér vyjadrili sústrasť rodinám pozostalých po veľkej tragédii na Prievidzsku. Bolo by to krásne a sympatické gesto, keby nezostalo len pri slovách. Keby sa miesto slov začalo konať. Keby ženám a matkám sa umožnilo pracovať doma za dôstojnú mzdu, nemuselo by k takýmto tragédiám dochádzať. Sedem ľudských životov nie je len ťažkou stratou pre rodiny, ale aj ukážkou toho, kam to celé dospelo za tie roky od prevratu v novembri 89. Keď ženy mimo svojej vlasti musia vykonávať prácu, ktorú by rakúska žena nikdy nerobila, v nedôstojných podmienkach, ako rukojemníčka súkromných agentúr parazitujúcich na nej samej. Takáto žena sa stáva nielen obeťou zlovôle agentúr, ale aj ťahov rakúskych štátnych orgánov, ktoré ju hrubým spôsobom vykorisťujú rovnako ako agentúra a častokrát i rodina pacientky, ktorá jej je v opatere. A potom miesto stretnutia s rodinou nachádzajú smrť, ku ktorej by nemuselo vôbec dôjsť, keby bola u našich politikov snaha takýto neblahý stav v našej spoločnosti riešiť. Sovietski vojaci mali počas Veľkej vlasteneckej vojny pekné krédo nad zosnulými spolubojovníkmi „Salvy nebudú – spustíme ich na nepriateľa„. Aj u nás v našej republike by občas nezaškodilo, keby miesto slov účasti sa začalo robiť niečo proti tomu, aby naše ženy nemuseli chodiť stovky kilometrov za prácou, odlúčiť sa od rodiny a takto zomierať. Slova účasti zazneli, pán prezident, pán premiér ste na ťahu

„Salvy nebudú – spustíme ich na nepriateľa“

Pretavte svoje slová účasti v skutok a robte všetko pre to, aby sa toto nikdy viac nestalo, aby ženy matky dostali dôstojnú prácu a plácu tu na Slovensku, aby nemuseli robiť poskokov tam na západe, aby nemuseli takto zomierať a nikdy nevidieť svojich blízkych……


 

2 thoughts on “Keby ženy pracovali doma a nerobili poskokov na západe

  • 16. októbra 2017 at 1:03
    Permalink

    Táto nehoda je zrkadlom kapitalizmu – keď sa nadránom na pustej ceste ťuknú unavení rozvážači bieleho mäsa – kureniec a otrokýň.

    Mala by byť poslednou kvapkou nášho hnevu, kedy by sme mali konečne začať silno žiadať od vlády zrušenie tých skurvených pracovných agentúr, ktoré tu už 20 rokov majú eldorádo zdierania našich zamestnancov – a hlavne úbohých žien, s čím mám v rodine aj osobnú skúsenosť. Aj vďaka týmto vykorisťujúcim agentúram došlo u nás k masívnej pauperizácii pracujúcich a prekarizácii práce, hodných Anglicka 19. storočia. Slovenský kapitalizmus, kde sú státisíce nezamestnaných na jednej strane, a na druhej strane pracovným tempom a nadčasmi vyžmýkaných zamestnancov a prisťahovalcov, ktorí drú v robotárňach za mizerný „príspevok na prežitie ďalšieho mesiaca“. Takto nejako mali predsa fungovať koncentračné tábory vo východnej Európe, nie ? I dílo se zdařilo… Sme otroci na svojej vlastnej zemi ! Svojej ? Vlastnej ?

    Vyjdime do ulíc ! Zapáľme barikády !

    Mimochodom – viete že prvý podpredseda Republikovej únie zamestnávateľov Ľuboš Sirota – áno, ten čo vždy vyplakáva ako zamestnávatelia nemajú na zvyšovanie miezd, a hlavne ako nám uškodí rast minimálnej mzdy – je riaditeľom takejto skurvenej pracovnej agentúry ( McRoy ) …. ? Je treba ešte niečo dodať ?
    Ak by Vás náhodou pri tých pravičáckych kolovrátkoch trafikantov, podnikateľov, kapitalistov, veľkokapitalistov a ich dobre platených buržoáznych poskokov o „nemaní“, aj premohol súcit s nimi ako „nemajú“, radšej sa len vyberte na prechádzku po „strmých vŕškoch“, ktoré má prekvapivo každé mesto tejto malej krajiny. Tam uvidíte ako „nemajú“.

    https://www.google.sk/maps/@48.2330575,17.0518278,3a,75y,32.18h,81.25t/data=!3m6!1e1!3m4!1sN3rbAjC9Hpkph0idD3h5Pw!2e0!7i13312!8i6656

    Už vidíte ?!

    A tá nehoda sa predsa musela stať. Musela !
    http://davdva.sk/cesta-za-pracou-uryvok-knihy-spoved-opatrovatelky/

    O živote opatrovateliek si prečítajte tu :
    http://davdva.sk/tag/angie-oravcova/
    http://davdva.sk/toto-realny-zivot-sloveniek/

    O živote kamionistov si prečítajte tu :
    http://davdva.sk/zivot-v-kabine/

    Reply
  • 16. októbra 2017 at 7:06
    Permalink

    Neurobia! Kapitalizmus nepustí, je to labyrint, v ktorom žije krvilačný netvor Kapitáltaurus a ten potrebuje ľudské obete. Kým toto ľudia nepochopia, niet im pomoci! Znova a znova sa budú ako nočné motýle vrhať za svetlom do plameňa. SMÚTIM!

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *