Mlčanliví súdruhovia

    „Miluji věci, mlčenlivé soudruhy, protože všichni nakládají s nimi, jako by nežili…“ píše v jednej zo svojich básní J. Wolker.

    A skutočne, ak by sme opomenuli prvé dve slová Wolkrovho zdelenia, uvedomíme si, že sme celé desaťročia nakladali s pojmom súdruh, akoby „nežil“, akoby nemal svoj špecifický (a možno i vyvíjajúci sa) obsah a nepresahoval úroveň prostého formálneho oslovenia. I preto je dnes možno terčom vtipov, či dehonestujúco-ironického retro humoru…

    V avantgardnej tvorbe prvej polovice minulého storočia by sme našli množstvo básní, užívajúcich slova súdruh… Jeho prítomnosť v českom poetizme alebo surrealizme v žiadnom prípade neznačí „poplatnosť dobe“ ani neslúži ako „agitačný“ prvok (čo by už ale nebolo možné povedať o literatúre 50. rokov) a je potrebné sa takejto interpretácii vyvarovať. Naopak, ide v prvom rade o výraz básnický.(1)

    Ak by sme sa zahrali na lingvistov či etymológov, tak možno objavíme ohromnú významovú bohatosť tohto termínu, zvláštne naviazanú práve na slovanské jazyky, resp. iba češtinu a slovenčinu. Slovným základom uvedeného výrazu, resp. jeho slovenského a českého prekladu, je druh – teda niekto, koho nemožno definovať exkluzívnym vzťahom k inému jednotlivcovi alebo skupine osôb, ako v prípade priateľa, ktorý je iba vedomou (účelovou) voľbou, „výberom“ toho najlepšieho, toho čo mám najradšej, a zároveň vylúčením iných z účasti na tomto spojenectve. Druh je naopak už svojou „druhovosťou“ predurčený k solidarite so všetkými členmi ľudského kolektívu. Vymedzuje ho určitá „prírodná danosť“ alebo „Boží zákon“, ak by sme to chceli previesť v náboženské termíny, na ktorý sú všetci smrteľníci krátki a majú morálnu povinnosť ho rešpektovať, bez ohľadu na schopnosti, povahu či obľúbenosť daného jedinca. Druh je akýmsi univerzálnym rozšírením pojmu brat. „Nie je už Žid ani Grék, nie je otrok ani slobodný, nie je ani muž ani žena…“(2) slovami apoštola Pavla.

    Ako prízemne, až vulgárne zjednodušujúco sa oproti tomu javia niektoré zahraničné ekvivalenty tohto slova. Paradoxne najviac španielsky compañero – spoločník, teda osoba s majetkovou účasťou vo firme, či ten, koho so mnou spájajú špecifické „záujmy“ zbavené akéhokoľvek humanizmu; či ruský tovarišč, pôvodne obchodný spoločník (odvodené od tovar) alebo spolucestujúci či kolega.(3) Čiastočnou výnimkou je francúzsky camarade (či anglický comrade), z nášho pohľadu taktiež označujúci rýdzo súkromný „kamarátsky“ vzťah, zaváňajúci klientelizmom, avšak z francúzskeho legitímny, nakoľko pre priateľa býva používaný výraz l´ami. Na druhú stranu, Slovník jazyka českého Fr. Trávníčka uvádza, že francúzsky výraz camarade sa k nám pravdepodobne dostal počas 30-ročnej vojny cez vojakov a pôvodne pochádza zo španielskeho camarada, označujúceho spoločnosť dobrých priateľov; a to zas zo slova camara, teda komora.(4) Určitý „kastovný“ základ slova camarade tak predsa len v jeho obsahu prítomný je. Úplne nevhodným sa zas javí nemecký genosse, zo starej hornonemčiny (ginozo), etymologicky pôvodne znamenajúci „užiť si niečo s niekým“ alebo označujúci zdieľanú radosť z niečoho.(5)

    Ani jeden zo zahraničných prekladov teda nereflektuje určité republikánske posolstvo, verejný charakter, ktorý k tomuto výrazu neodmysliteľne patrí. Iba slovenský a český druh, či srbský a chorvátsky drug.(6) I tie ale historicky vznikli s trochu odlišným významom – ako spoločník (napokon i družstvo je určitým uzavretým spoločenstvom). Podstatné však je, že pri tomto význame nezostali, pretvorili sa, ba až priam úplne modifikovali – v tuzemské súdruh. Práve v tejto premene spočíva určitá básnickosť pojmu – nejde len o prostú recepciu historického slova s pridelením nového významu, ale o tvorivú manipuláciu so slovom, vynájdenie slova nového…

    Predložka evokuje súnáležitosť, spolupatričnosť, súdržnosť či súčinnosť – teda nielen „ľudské právo“ byť uznaný ako človek, ale i právo, resp. povinnosť a záväzok aktívne sa podieľať na tomto poľudšťovaní. Je to morálny imperatív vyjadrujúci proces stávania sa človekom, proces v ktorom nie som iba subjektom oprávnení, stredobodom záujmu svojich druhov, ale i ja sám sa stávam súdruhom pre iných. Nie je to už iba „danosť“, status, ale i vedomý (a vskutku dialektický) vývoj. Tak ako sa človek už rodí človekom, avšak nezostáva takým, ale formuje sa skrze negáciu seba (puberta) a každodenné vedomé voľby, aby sa opäť mohol stať človekom – takým istým, ale predsa iným, formuje sa i druh, aby sa stal súdruhom…

Keby sme siahli po politickom slovníku, našli by sme zrejme jediné synonymum slova súdruh, zachovávajúce jeho prísne univerzalistický charakter  – občan.

V termíne súdruh je však politický rozmer obohatený o symbolické x, neznámu, nadstavbu, nepomenovanú „lásku“ z neho prameniacu. Ide teda o nábožensko (eticko)-politickú kategóriu, v ktorej je, podľa môjho, prítomné i čosi z metafyziky.

    Tým sa dostávam k druhej časti článku, v ktorej by som chcel poukázať práve na problém prílišnej „lyrickosti“ slova súdruh, v porovnaní s jeho profánnymi cudzojazyčnými ekvivalentmi, v kontexte jeho všeobecne rozšíreného užívania v 50. – 80. rokoch minulého storočia. Chápem samozrejme určité dobové nadšenie i túžbu „prekopať“ celý spoločenský život od základov, pretvoriť ho a vykoreniť „staré buržoázne zvyky“. Napokon i základom obľúbeného žánru sci-fi je fantazírovanie a snenie o podobe budúceho sveta, čiže sa dá povedať, že ľuďom je také správanie vlastné – určite aspoň o čosi viac, ako strach a konzervativizmus. Spoločenskou požiadavkou dňa sa stalo teda i nové oslovovanie… Prečo sa však tak nádherné slovo ako súdruh stalo predmetom opovrhnutia a traumatizácie? Viniť podľa mňa nemožno iba antikomunizmus, organicky spätý so Slovenskom, či „neúspech“ socialistického projektu, ale svoj podiel (a značný) nesie i nadužívanie (ba zneužívanie) pojmu súdruh v bežnej mluve i úradnom styku, javiace sa ako úplne nevhodné. Poézia patrí do básní. Previesť ju do života, to je tiež úlohou básnictva (inak zostane iba „umením pre umenie“). Avšak vo „všednej“ realite má vždy zostať nevyslovená, zamlčaná – aby to, čo explicitne spisovateľ uviedol na papier, premietlo sa do života tých, ktorí sa s obsahom takejto poézie oboznámili, skutočne a nie len proklamovane. Ten, kto vie rozprávať vo veršoch a spamäti recitovať básne dámam, nemusí byť vždy i dobrým človekom a poétom. Na niečo podobné chcel možno poukázať i zmienený Wolker vo výbornej básni: Básníku, odejdi!(7)

    Formálne „vyzradenie“ „utajovaného“ a krehkého etického odkazu súdružskej solidarity sa môže stať dôvodom nepochopenia, oprávneného odporu zo strany spoločnosti a námetom pre absurdný humor, ako napríklad vo filme Žandár vo výslužbe, kde sa strážmajster Cruchot spolu so svojimi policajtmi, prezlečenými za hipísákov, dostanú omylom do hippie komunity, v ktorej každý každému neustále hovorí: „Milujem ťa“. Takáto „utópia jazyka“ samozrejme nie je udržateľná a každému normálnemu človeku je smiešna…

    Obyčajné a civilne znejúce výrazy ako compañero či camarade nemôžu byť predmetom degradácie, ani nemôžu utrpieť symbolickú ujmu, keďže sú sami o sebe literárne na nízkej úrovni a ich spätosť s konkrétnym politickým programom síce existuje, ale je mizivá, nakoľko sa vždy používali a používať sa aj budú – v rozličných významoch.

    Práve toto rozširovanie významov býva vždy i súčasťou boja o hegemóniu, ktorý tá ktorá generácia a trieda so svojím politickým odkazom vedie a ktorý sa nezaobíde bez víťazstva vo sfére jazyka. Ba dá sa až povedať, že práve toto „víťazstvo reči“ je rozhodujúce a definitívne, keďže porazený prijme svoju rolu porazeného a začne hovoriť jazykom víťaza. To možno dosiahnuť buď „bezohľadným“ zavedením nových výrazov(8) alebo „ukradnutím“ starých, čo je síce skôr taktikou menej sebavedomých sociálnych projektov, avšak výsledok sa dostaví aspoň v podobe „vrabca v hrsti“. Naša nie príliš silná buržoázia napríklad vzala pomenovanie pán zemianstvu a urobila z neho všeobecný pojem označujúci člena občianskej spoločnosti. Ako mal teda naďalej o sebe hovoriť šľachtic? Odrazu úplne prestal byť mysliteľným… Väčšina komunistických a socialistických síl však tento rozmer v minulosti podcenila (alebo bola príliš ambicióznou, aby si „nadávala“ do pánov) a holub zo strechy uletel… Práve tým, že nerozoznala objektívny ekonomický význam slova pán (otvorené vykorisťovanie za feudalizmu a skryté vykorisťovanie za kapitalizmu) od symbolického významu, ktorý mu udelilo meštiactvo (občianska spoločnosť – a teda princíp rovnosti oproti šľachtickej exkluzivite) sa odsúdila k vynaliezaniu nového obsahu a nových slov, nie najlepšie prijatých verejnosťou (zvlášť v podobe príliš veľavravného súdruh), namiesto aby zradikalizovala formu – použila (v tom čase už občianske, nie feudálne) slovo pán a udelila mu skutočne rovnostársky význam.

    Možnosť označovať seba i iných za súdruhov mala samozrejme zostať ponechaná. Nie sa však stať jedinou prípustnou. Tým by si udržala morálnu výšku i kredit. Noví wolkrovia mohli písať básne o „súdruhoch elektrárenských“, o ľuďoch plných poézie, ktorí skutočne žijú príkladom hodným nasledovania, ale v bežnom živote sú len pánmi – mlčanlivými súdruhmi.

Foto: Paul Sableman, CC

(1) Pre správnosť a korektnosť je nutné dodať, že francúzsky ekvivalent termínu súdruh bol historicky užívaný už počas Veľkej francúzskej revolúcie príslušníkmi ľavice. Takisto začal byť masívne používaný v Rusku po roku 1917, takže mal odpočiatku politický význam a nevznikol priamo ako „básnická figúra“, ako uvádzam v texte. Napriek tomu, v našich končinách nebolo jeho užívanie po dlhú dobu významné. Ako oslovenie ho začala používať až prvorepubliková sociálna demokracia. To ale neznižuje poetickosť samotného prekladu tohto výrazu do našich jazykov.

(2) Galatským, 3:28

(3) https://cs.wikipedia.org/wiki/Soudruh

(4) http://www.ptejteseknihovny.cz/dotazy/slova-pritel-kamarad-partner

(5) https://en.wiktionary.org/wiki/Genosse

(6) Je možné, že táto odlišnosť niektorých slovanských jazykov je daná „občinovou“ formou hospodárenia ešte v pomerne pozdnej dobe, oproti vyspelejším západoeurópskym štátom, práve v čase „definitívneho“ formovania jednotlivých jazykov či nárečí. To už je však téma pre historikov a vedcov.

(7) „Básníku, odejdi! / Zahoď vše – jen s rýčem se vrať / a přeryj ten lán od hřbitova k obzoru! / Zvečera zasej tu lásku a pokoru / aby se urodilo ráno zlaté a zářící, / jemuž by scházeli básníci, / protože všichni lidé / by dovedli plakat a spívat.“ Úlohou básnictva je teda jeho zánik, pretože ukáže ľuďom, ako môže byť básnikom každý – svojim životom (nie tým, že všetci budú čmárať po papieri alebo recitovať verše).

(8) Veda zvíťazila nad náboženstvom, až keď to začalo samé seba hájiť vedeckými termínmi. Demokracia zvíťazila nad monarchiou, až keď všemožní „banánoví“ autokrati a tyrani sveta (vrátane amerických prezidentov) začali obhajovať svoju moc demokratickou zástierkou.

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Pridaj komentár