Slavomíra Kotrádyová: Ľudovít Štúr

„Národ ma volá?!“

„Ani po smrti nemám pokoja!“

Soche Ľudovíta Štúra sa rozbúchalo srdce. Dvihol kamenné viečka a dostal závrat.

„Fú!“zvýskol, keď sa pozrel pod seba.

Niežeby Štúr trpel nejakou fóbiou z výšky, ale po takom dlhom kamenom spánku sa mu pri pohľade z trojmetrového podstavca predsa len trochu zatočila hlava. Čupol si a zahundral: „Na staré kolená, aby som sa trepal z takej výšky! Koho len napadlo tak vysoko ma vyložiť? V podstate som si tú poctu zaslúžil, ale je to dosť nepraktické v prípade, že sa z podstavca rozhodnete zliezť.“

 Keď Štúr úspešne zdolal výšku, povystieral si stuhnuté skamenené údy a rozhliadol sa okolo. Prešiel pár krokov, a vtom za ním niečo príšerne zaškrípalo, boli to brzdy novučičkej červenej mazdy. Štúr sa prudko otočil, z akejsi nablýskanej plechovej červenej búdky na kolesách sa vystrčila hlava čerstvej osemnástky.

„Čo je starý, si slepý!“vrieskala naňho hlava s oranžovými vlasmi a strieborným krúžkom v nose. Štúr si pretrel oči: „Možno sa mi to iba zdá. Možno som sa z toho skamenenia ešte celkom neprebral.“

Plecháč zmizol a zrazu ktosi doňho narazil.

„Sorry,“ ospravedlňoval sa mu distingvovaný pán.

„Sorry?“ zamyslel sa Štúr, „také slovo nepoznám! To veru nevyzerá na nárečja slovenskuo.“ „Wau,“ pišťalo dievča v hlúčiku mladých a ukazovalo na Štúra, „super hipster.“

„Wau? Hipster?“divil sa Štúr.

„Som ja vôbec v slovenskom kraji?“ zapochyboval. Vtom zbadal dedinskú ženičku v sukniach, na hlave šatôčka, Štúr sa potešil a milo sa jej prihovoril: „Ako sa máte mamka?“ Mamka chcela povedať frekfentované O.K., ako to počula u vnukov a všade, len to trochu prehodila a veselo odvetila:„Ja sa mám K.O. !“/A možno mala aj pravdu./

 Štúr prechádzal okolo akejsi búdky, a keď zbadal za sklom noviny, novinárske srdce mu od radosti poskočilo, nakukol do okienka a ľubozvučnou stredoslovenčinou oslovil predavačku:„Národňje novini máte? Najnovšie číslo?“

„Národňje novini?“odula sa predavačka. „Národňje novini nedostávame,“ odvrkla a ponukla mu euronoviny.

Štúr vytiahol z vrecka pár grajciarov a položil ich na pult.

„Týmto chcete platiť? S tým choďte k  numizmatikovi! Čo ste zaspali dobu? Keď nemáte euro, dovidenia!“schmatla euronoviny a vyložila ich späť za sklo.

„A Orol tatránski?“ opýtal sa Štúr.

Predavačka vytreštila oči: „Vtáky nepredávame!“ Zaťukala si na čelo a rýchlo zatvorila okienko.

 Ako tak kráča Štúr námestím, pošteklí ho v nose vôňa pečeného mäsa. Vyhladovaný vojde do malého bistra, z ktorého sa vôňa šíri.

„Krčmáročka,“ zavolal Štúr na prekvapenú predavačku v bistre, „niečo na stôl, cigáni mi v bruchu vyhrávajú…“

Nestačil dopovedať, keď od stola vyskočil mohutný čiernooký chlap tmavšej pleti a oboril sa na Štúra:„Cigán? Aký cigán? Poviem normálne, nie: V bruchu mi Rómovia vyhrávajú!“

„Máš problém, cigán“ priskočil k mužovi tmavšej pleti maldík bledšej pleti a za ním traja ďalší. Spoza stola sa hrozivo zdvihli dvaja kamaráti toho tmavšieho. Stáli oproti sebe, tmavší i tí bledší, a Štúrovi sa zdalo, že nad Tatrou sa blýska…skrátka, vyzeralo to na poriadnu rúbanicu.

„Veď ja hotový som dnes za svoj národ umrieť, ale biť a rvať sa  po uliciach s beťármi nezodpovednými, to predsa len nemôžem, nesmiem pre svoju česť a pre česť národa,“ riekol Štúr. Tmavší i tí bledší sa na seba vyjavene pozreli.

„Čo to trepe?“povedal jeden z nich. Všetci začudovane zízali na Štúra a zabudli na bitku.

„Človek sa tu ani najesť nemôže, všetci sú tu na nože,“ zašomral Štúr a vyšiel z bistra.

„Menej troviť, viacej tvoriť,“zacitoval sa, aby zahnal hlad, a pobral sa dolu ulicou.

„Za tento národ som bojoval, obetoval, zriekal sa svetských rozkoší? Mohol som si radšej zobrať Máriu Pospíšilovu alebo Adelu Ostrolúcku, oženiť sa a spokojne si žiť niekde na evanjelickej fare.“

 Unavený, hladný, špinavý od holubov, veď ho roky umýval iba dážď, sadol si pod lipu neďaleko vily. Z bráničky vyšiel asi jedenásťročný chlapec s chocholom na hlave.

„Čo sa tu obšmietaš? Zmizni odtiaľ!“reval na Štúra jedenásťročný.

„Ako sa to správaš k staršiemu človeku, chlapče!“ zhrozil sa Štúr.

„Zalez do kontajnera!“odvetil jedenástročný.

Štúr sa pozviechal zo zeme a krútiac hlavou  pobral sa ďalej. Tu i tam naďabil na podnapitú chásku trinásť-pätnásťročných zahalených do štipľavého dymu, ktorí sa rozkrikovali na celú ulicu.

„A vari tu spolky miernosti nefungujú?“pristavil sa pri nich Štúr a pokračoval, „Kto pije pálenku, či sa nevysušieva s časom jeho telo, či nevybledá jako šata jeho tvár, či nezmodrievajú jeho pery, či nezostávajú jeho oči jako sklené, olovené, stĺpkovité, ktoré sa len ledakedy pohnú a hnilé sú jako duša pijakova?“

Ej,veru, dostal Štúr od tej chásky poriadnu spŕšku vulgarizmov, mnohým ani nerozumel, a tak sa radšej  porúčal.

 Rozčarovaný Štúr pokračuje v ceste, obzerá si vysoké meštianske domy, mnohé si pamätal, len trochu zmenili fasádu, niektoré opravili, niektoré zateplili. Tu mu do očí udrie tabuľka: ZÁKLADNÁ ŠKOLA

„Konečne niečo, srdcu blízke,“ potešil sa Štúr. Popravil si šatku, vytiahol puzdierko, z neho hrebienok, pričesal si bradu a vošiel do budovy. Z triedy na prízemí vyšiel asi tak deviatak v značkových rifliach, Štúr si všimol diery na kolenách jeho modrých nohavíc a povzdychol si: „Biedny je náš národ slovenský, veru biedny, v dotrhaných handrách ešte aj do školy chodí.“

Po chodbách postávali hlúčiky žiakov. Nie, nie, nedebatovali o národných veciach, len civeli do akýchsi plochých lesklých škatuliek a vôbec sa nevnímali, nikto sa nerozprával s nikým, len civeli do tých škatuliek a hladkali ich prstami.Vtom sa ozval krik.

„Štúr!“jačala pôvabná ôsmačka, ktorá čírou náhodou dvihla oči a dôkladne pripravená  na monitor zo slovenského jazyka okamžite spoznala významnú postavu našich národných dejín. Preletela cez chodbu a priskočila k Štúrovi: „Urobíme selfi?“

„Pre-prepáčte, milostivá slečna,“ zajakal sa Štúr a celý červený odtrhol pohľad od dlhých nôh, ktoré hore, úplne hore, zakrýval iba polmetrový pásik károvanej  látky.

Milosrdný Bože, chytil sa za hlavu Štúr, vybehol z budovy, prebehol Štúrovou ulicou, preletel okolo novinového stánku, v ktorých nemali Národňje novini, presvišťal okolo chásky podgurážených, zrýchlil okolo bistra, v ktorom sa skoro strhla bitka a ani v podstate nevie prečo, utekal, čo mu sily stačili, prefrčal popred červenú mazdu, na Štúrovom námestí sa vyterigal na podstavec a skamenel.

 Vtom prišiel jedenásťročný chlapec s chocholom na hlave a červeným sprejom nastriekal naňho niečo nechutné.

Slavomíra Kotrádyová

4 thoughts on “Slavomíra Kotrádyová: Ľudovít Štúr

  • 9. júla 2018 at 9:43
    Permalink

    Čo dodať? Dojímavé.
    Je treba sa nám vrátiť k tomu, čo už vieme. (Billy Corgan:)

    Reply
  • 9. júla 2018 at 10:43
    Permalink

    Pekný citát!
    A tak na oplátku: „Keď bude každý zametať pred svojím prahom, bude celá ulica čistá.“/L. N. Tolstoj/

    Reply
  • 13. júla 2018 at 17:26
    Permalink

    Ďakujem, pani Iveta!
    Je ešte čas na jeho záchranu? pýtate sa vo svojom článoku /nesieme sa na rovnakej vlne/.
    Ja si myslím, že je, ja verím mladým ľuďom, sú čistí, neskazení /i keď ich kazia/.
    Práve som sa dostala k zaujímavému citátu /ja som taká citátová/:
    „Ak chcete vychovať človeka, začnite jeho babičkou.“/V. Hugo/
    Ja verím našim babičkám! Čo zmôžu proti nim mienkotvorné média?

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *