VEĽKÝ VIDEOBLOG: Konferencia Október 1917 a súčasnosť a ďalšie podujatia k 100. výročiu VOSR

12. októbra sa na pôde kongresového centra vedy SAV konala celodenná konferencie k 100. výročiu Ruskej revolúcie, známej ako Veľká októbrová socialistická revolúcia, okrem tohto podujatia si Ruskú revolúciu pripomenuli hneď dvomi podujatiami v Klube Nového Slova (záznam nižšie) a taktiež v Ruskom kultúrnom centre. Vedci a osobnosti si pripomenuli významné výročie a kriticky zhodnotili jeho prínos aj chyby. Za redakciu DAV DVA sa podujatia zúčastnil Ing. Juraj Janošovský. Videoreportáž pozostáva zo záznamov spolupracovníkov DAV DVA: Jána Bošanského a Igora Jurečku (Občianska televízia) a taktiež zakladateľa portálu Nezávislí, Juliana Bosáka ml. (Nezávislí), ďalšie videá doplníme neskôr (po ich zverejnení).

Pozri aj Kniháreň Slova– 100 rokov Októbrovej revolúcie

VIDEOREPORTÁŽ Z KONFERENCIE A PROGRAM

Zuzana Kulašíková
Politická inovácia – nový pohľad na revolučnú proceduralitu

Nikola Čech
Materiální podmínky a hybné síly ruské říjnové revoluce

Pozri aj Michael Hauser: Říjnová revoluce pomohla kapitalismu osvojit si lidskou tvář 

František Škvrnda
O vybraných historicko-sociologických aspektoch a súvislostiach Októbrovej revolúcie v Rusku v 1917
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
Pozri aj František Škvrdna: Poohliadnutie sa na 100 rokov od Veľkého októbra (s espritom, ale bez emócií) 

Marek Hrubec
Sověty a jejich funkcionální ekvivalenty: Revoluční participace a její organizace

Ladislav Hohoš
Nedokončená revolúcia a niektoré jej dôsledky

Jozef Lysý
Revolúcia bez štebotu

Peter Dinuš
O konci trajektórie VOSR vo východnej Európe

Ľuboš Blaha
Späť k Leninovi?

Pozri aj Ľuboš Blaha: Prvá revolúcia, ktorá zvrhla kapitalizmus

Peter Takáč
Čo dnes znamená zopakovať Lenina?

Dominika Dinušová
Socialistická revolúcia – výzva rodovej emancipácii

Jana Sivičeková
Vplyv VOSR na myslenie slovenskej komunistickej inteligencie v medzivojnovom období

17:00 – 18:00 Záverečná diskusia a záver konferencie

VOSR si pripomenuli aj v Ruskom kultúrnom centre či na Inštitúte rusistiky Prešovskej Univerizity (záznamy doplníme), ale aj v Novom Slove, kde vystúpili Ján Čarnoburský, či neskôr aj Branislav Fábry v  rámci témy Koniec sovietskej éry.

VOSR v Ruskom kultúrnom centre

Videozáznam: J. Čarnogurský a O. Krejčí o Revolúcii 1917 v Rusku

Video záznam: diskusie Koniec sovietskej éry

VOSR si pripomenul aj Konzervatívny inštitút. Redaktor Občianskej televízie Ján Bošanský nám sprostredkoval záznam istého šialenca v európskej vlajke, ktorý obmotával účastníkov červeným špagátom. Komentár nechávame na čitateľa.

K tomu ako sa dnes máme dobre, ešte pridávame reportáž OTV z ulíc Bratislavy…

DODATOK

O KONCI TRAJEKTÓRIE VOSR VO VÝCHODNEJ EURÓPE
PhDr. Peter DINUŠ, PhD. (autor je vedecký tajomník Ústavu politických vied SAV)

Veľká októbrová socialistická revolúcia skončila vo východnej Európe termidorom a kontrarevolúciou. Sú spojené s politikou generálneho tajomníka ÚV KSSZ M. S. Gorbačova, ktorý do svojej funkcie nastúpil v roku 1985. Základným zmyslom jeho prestavby mala byť „revolučná obnova socialistickej spoločnosti v duchu Leninovho ideového odkazu“; Gorbačov prehlasoval, že chce obrodiť socializmus a vrátiť sa k Leninovmu revolučnému duchu. Prestavba tak mala byť pokračovaním revolúcie v nových podmienkach. Názov prejavu M. S. Gorbačova na slávnostnom zasadnutí k 70. výročiu VOSR v roku 1987 bol v tomto smere príznačný: „Október a prestavba: revolúcia pokračuje“. Gorbačov definoval perestrojku ako „revolúciu zhora“, ktorá nadväzuje, rozvíja a prehlbuje hlavné myšlienky Októbrovej revolúcie.

Namiesto Leninovho triedneho, protiimperialistického postoja však Gorbačov objavoval hodnoty európskej civilizácie späté s povznesením človeka, s humanizáciou, s demokratizáciou spoločenských vzťahov s cieľom docieliť mier so Západom. Hovoril o „humánnom a demokratickom socializme opierajúcim sa o pokrok súčasnej civilizácie, ospevoval heslo sloboda v najširšom, univerzálnom význame tohto slova. Jeho idea „spoločného európskeho domu“ bola najkrajnejším výrazom odmietnutia triedneho boja a jeho nahradenia „všeľudským“ záujmom a zároveň najkrajnejším výrazom sovietskeho odmietania imperialistickej politiky studenej vojny. Eliminovala a de facto nahradila tézu o dvoch protikladných táborov a ich mierovej spolupráci a súťažení.

Gorbačov svoj ekonomický a politický program legitimizoval kritikou a odmietaním predchádzajúceho obdobia tzv. stagnácie. Priebeh reforiem, ktoré narúšali plánovanú ekonomiku, spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov, princíp sovietov a likvidovali vedúce postavenie KSSZ, získaval „nekontrolovateľnú dynamiku“; ktorú mal nakoniec aj tzv. obrodný proces v Československu 1968. Napriek Gorbačovovmu neustálemu vzývaniu Lenina a leninizmu, uisťovaniu, že politika perestrojky a glasnosti sledujú obnovu socializmu, jeho posilnenie a využitie nevyčerpateľných možností, ktoré toto spoločenské zriadenie obsahuje, bolo skoro vidieť, že vývoj sa rúti šialeným tempom k reštaurácii kapitalizmu (H. Brar). Je zrejmé, že napriek kladenia dôrazu na hospodárske otázky v prvých rokoch Gorbačovovej vlády, hlavnou oblasťou jej zámerov bola politická nadstavba. Tomu zodpovedali aj formulácie o rekonštrukcii politickej nadstavby, politického systému, o vedúcej úlohe komunistickej strany a novej koncepcii socialistickej demokracie. Všezväzová konferencia KSSZ z roku 1988 sa výslovne dovolávala princípu demokratizácie a otvorila priestor pre zmenu politického systému v ZSSR kreovaním Zjazdu ľudových poslancov a zavedením prezidentského systému.

Na dennom poriadku bol proces čistiek zameraný na tzv. konzervatívcov vo vedúcich straníckych orgánoch, t. j. na komunistoch, ktorých Gorbačovova skupina považovala za prekážku prokapitalistických reforiem a ktorých neustále očierňovala rôznymi kampaňami a hanobením. Pod zámienkou boja proti „stalinizmu“ využívali predstavitelia Gorbačovovej frakcie masové média k útokom na celú históriu ZSSR a deklarovaných vymoženosti socializmu, na KSSZ, vystupovali proti tak dôležitému princípu ako demokratický centralizmus, ktorý podľa nich znamenal „nedostatok demokracie“. Každý, kto sa postavil za zachovanie centrálne plánovanej ekonomiky bol nemilosrdne odstránený. (H. Brar) „Moc masových médií“, píše H. Brar, „bola vtedy využitá na umlčanie, izoláciu a neutralizáciu opozície proti perestrojke v radoch strany a k obráteniu verejnosti v prospech buržoaznej prestavby… Demoralizácia dosiahla stupňa, aký sovietský ľud nepoznal od čias VOSR.“.

ZSSR vyžadoval, aby k prestavbe pristúpili aj jeho spojenci, t. j. aby východoeurópske socialistické štáty začali prijímať rovnaké opatrenia, ktoré „od základu menili doterajšie usporiadanie“ ako Moskva. Dňa 2. februára 1987 bola veľvyslancom socialistických krajín v Moskve predstavená oficiálna interpretácia uplynulého januárového pléna ÚV KSSZ venovaného prestavbe. Veľvyslancom boli pripomenuté záverečné slová Gorbačovovho prejavu o tom, že „prebudovať“ sa musia všetci.

Buržoázni ideológovia presadzujúci tzv. totalitno-historický výklad dejín, interpretujú prehlásenie ZSSR o tom, že nebude zasahovať do vnútorných záležitostí východoeurópskych krajín v tom zmysle, že komunistické vlády v sovietskych „satelitoch“ stratili svoju mocenskú oporu a ľudové masy ju tak – napriek „totalitnému“ charakteru – mohli ľahko zvrhnúť. Pravdou je pravý opak. Sovieti síce prehlásili, že do záležitostí svojich spojencov zasahovať nebudú, v skutočnosti však na nich vykonávali nátlak –  miestne stranícke vedenie sa malo vzdať moci v prospech síl, ktoré by reštaurovali kapitalizmus. O osude socialistického spoločenského usporiadania sa nerozhodovalo vo vnútri týchto  štátov ale na úrovni medzinárodnej politiky veľmocí (USA, ZSSR, Veľkej Británie, NSR, Francúzska).

Poľsko sa stalo prvou krajinou, v ktorej došlo k likvidácii socialistických spoločenských vzťahov. Podľa buržoázneho historika A. Paczkowskeho bola protikomunistická opozícia v Poľsku najsilnejšia spomedzi socialistických krajín, avšak „napriek značným rozmerom a viditeľnej aktivite ani ,Solidarita´, ani opozícia ako celok neboli skutočne schopné efektívnym spôsobom ohroziť moc“. USA a neskôr ZSSR požadovali legalizáciu Solidarity a pristúpenie na rokovanie s ňou. V polovici januára 1989, krátko po podpise Viedenskej deklarácie, bolo z vedenia poľskej vládnucej strany na sovietsky nátlak odstránené tzv. konzervatívne krídlo, ktoré odmietalo rokovanie pri „okrúhlom stole“ so Solidaritou. To malo dynamizovať ďalší vývoj situácie v celej východnej Európe a urýchliť hľadanie vzorca pre „kontrolovanú tranzíciu“ v Poľsku a v ostatných krajinách východnej Európy (J. Staniszkisová) Poľská buržoázna politologička J. Staniszkisová tvrdí, že poľská „revolúcia zhora“ nebola autonómnym procesom, ale bola vyvolaná ako súčasť aktivít časti sovietskych špeciálnych služieb. Zabudla však napísať, že poľská kontarevolúcia bola dlhé roky vyvolaná ako súčasť aktivít západnej monopolistickej buržoázie, jej studenej vojny a nástrojov tejto vojny – imperialistických rozviedok v čele so CIA.

Po páde socializmu v Poľsku nasledovali podobné procesy v ďalších socialistických štátoch východnej Európy. Druhým štátom rozpadávajúcej sa socialistickej koalície, ktorý sa vydal na cestu kapitalistickej reštaurácie prostredníctvom „okrúhleho stola“ bolo Maďarsko. Potom čo v Nemeckej demokratickej republike odmietlo Honeckerovo vedenie realizovať obdobné zmeny ako v ZSSR zorganizovali pravicoví oportunisti v rámci Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED) puč a na Honeckerovo miesto sa 18. októbra 1989 dostal E. Krenz. Zatiaľ čo v minulosti odchodu Nemcov z NDR do NSR (v rámci kampane CIA) komunistická vláda bránila, v roku 1989 zostala pasívna. 10. novembra padá obranný „berlínsky múr“. V rovnakom dni bol v Bulharsku vnútrostaníckym pučom odstránený z funkcie generálneho tajomníka T. Živkov. Nový predseda bulharskej vlády Mladenov zahajuje 14. novembra rokovanie s protikomunistickou opozíciou a vytvára vládu zo zástupcov viacerých politických strán. K žiadnej provokácii ku ktorej by s najväčšou pravdepodobnosťou bola zneužitá turecká menšina v Bulharsku, nedošlo.

V Československu k žiadnemu kontinuálnemu odovzdaniu moci protikomunistickej opozícii nedošlo, kontrarevolúcia tu neprebehla plynulejším vývojom ako v prípade Poľska, Maďarska a Bulharska. Dôvodom bol rok 1968, ktorý sa pre československé straníckej vedenie nemal stať precedensom. Československé vedenie nechcelo zostať v pozícii Dubčekovho vedenia, ktoré bolo odmietnuté ako kontrarevolučné. V roku 1970 prijal Ústredný výbor KSČ Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti, ktorého odvolanie by znamenalo popretie skutočnosti, že udalosti roku 1968 smerovali k reštaurácii kapitalizmu. Pretože vo vedení KSČ neexistovala ochota legitimizovať tzv. obrodný proces vykazujúci značnú podobnosť so sovietskou prestavbou, musela byť v Československu umelo vyrobená zámienka pre spustenie kontrarevolúcie. Touto zámienkou sa stala novembrová provokácia v roku 1989, ktorú s najväčšou pravdepodobnosťou zinscenovala pod kontrolou sovietskej KGB československá Štátna bezpečnosť.  Podľa oficiálneho buržoázneho výkladu sa pod tlakom „nezávislých“ občianskych skupín, ktorých počet členov v súhrne predstavoval zopár stoviek a vysokoškolských študentov, ktorí sa k nim (spolu s hercami) v novembri 1989 pripojili, spoločnosť prebudila, nastala agónia moci, režim stratil imunitu a nakoniec sa rozpadol. O žiadny spontánny proces zdola sa však nejednalo. Disidentské skupiny rovnako ako vysokoškolskí študenti, ktorí organizovali novembrovú manifestáciu, boli pod agentúrnou kontrolou štátnobezpečnostých orgánov. Ich cieľom bolo prostredníctvom vplyvovej agentúry vyvolať otvorený masový protest obyvateľstva, ktorý by sa stal spúšťacím mechanizmom na zavedenie Sovietmi požadovanej politickej prestavby, t. j. kapitalistickej reštaurácie. Rovnako ako v ďalších socialistických krajinách aj v Československu bol prevrat riadený zhora, hnutie zdola muselo byť často umelo provokované k odporu, aby mohlo mať komunistické vedenie formálny dôvod pre Moskvou vyžadované odovzdanie moci.

A tak aj v Československu mohol začať „dialóg“ s antikomunistickou opozíciou pri okrúhlom stole s cieľom zmeny „súčasného československého spoločensko-politického usporiadania na pluralitné“. Rozstrieštené a znešvárené disidentské skupiny však bolo potrebné najskôr zjednotiť a vytvoriť z nich jednotnú organizáciu ktorej by bolo možno odovzdať moc. To bola ďalšia úloha pre vedenie Štátnej bezpečnosti. Pokiaľ doteraz jej vplyvová agentúra v prostredí „nezávislých“ skupín bránila v ich zjednocovaní, tak teraz pôsobila presne opačným smerom. Podľa P. Janíka bolo Občianske fórum v Prahe a Verejnosť proti násiliu v Bratislave ustanovené „pretože oficiálne miesta si potrebovali vytvoriť štruktúry, ktorým mohli odovzdať dovtedajší mocenský monopol KSČ, potrebovali partnera na rokovanie, lebo udalosti, ktoré hrozili prerásť do nekontrolovateľného živelného vývoja, museli byť niekým usmerňované“. Politika dialógu, v ktorom jedna strana diktovala svoje požiadavky a druhá ich plnila, plynule prešla v politiku „národného porozumenia“ novo sa kreujúcej buržoázie s časťou komunistického establishmentu.

Gorbačovov diktát medzitým stále odmieta vedenie Rumunskej komunistickej strany; Sovietom sa nepodarilo v jej radoch vytvoriť „reformné“ krídlo, ktoré by zrealizovalo prevrat. Scenár pokojnej kontrarevolúcie nie je preto v Rumunsku reálny. Proti krajine je vedená informačná a psychologická vojna. „Štátny prevrat, dobre zorganizovaný a doprevádzaný propagandistickou kampaňou presahujícou tie najlepšie výkony Goebbelsove“, konštatuje L. Martens, „sa stretol len s veľmi malým odporom“.

Všetky prevraty sa v socialistických krajinách východnej Európy uskutočnili do konca roka 1989, synchronizovane v priebehu niekoľkých mesiacov, v čase kapitalistickej hospodárskej krízy, ktorá zachvátila západnú Európu v rokoch 1989-1993. S týmito udalosťami je bezprostredne spojený rozklad socialistických spoločenských vzťahov v ZSSR a jeho rozpad.

Začiatkom roka 1989 sovietska sféra vplyvu vo východnej Európe vyzerala skonsolidovaná tak ako za posledných štyridsaťpäť rokov, konštatuje americký buržoázny historik J. L. Gaddis. A pokračuje: „Na konci roka neostalo nič z toho, čo Červená armáda vybojovala v 2. svetovej vojne, čo Stalin skonsolidoval, Chruščov, Brežnev, Andropov a dokonca Černenko sa usilovali zachovať, všetko bolo stratené“. USA zvíťazili v studenej vojne vo chvíly, kedy ich relatívna ekonomická moc bola najnižšia od 2. svetovej vojny, nachádzali sa vo stave vojenskej rovnováhy so ZSSR a ich prestíž sa po vietnamskej vojne len obtiažne zdvíhala. (O. Krejčí)

Gorbačov očakával, že kapitalistická reštaurácia prinesie značné materiálne zisky, príliv západných úverov a investícií ako tomu bolo v prípade ČĽR. Namiesto očakávaného posilnenia ZSSR prostredníctvom USA, Nemecka a Japonska, došlo k jeho rozpadu. Veril, že americkí imperialisti budú súhlasiť s rozpustením NATO alebo že zjednotené Nemecko nebude jeho členom. Nakoniec v NATO zostalo, sovietski vojaci odišli, americkí zostali. Americká finančná oligarchia nakoniec urobila Gorbačovovi len jeden ústupok. Ústami svojho ministra zahraničných vecí J. Bakera prisľúbila, že „NATO sa na východ nerozšíri ani o piaď“. Administratíva B. Clintona však tento záväzok zrušila.

Deštrukcia východoeurópskeho socializmu nemá vo svojom základe súvislosť s objektívnymi podmienkami, nebolo ani dôsledkom vývoja nezlučiteľných rozporov v rámci socialistického systému, bola spätá s pôsobením Gorbačovovej pravicovo-oportunistickej skupiny. Negácia reality triedneho boja, popieranie proletárskej hegemónie nad politickou štruktúrou socializmu, odmietanie moci robotníckej triedy a netriedny prístup ku koncepcii demokracie, odmietanie triedne postaveného, ideologického štátu, výzvy k deideologizácii medzinárodných vzťahov medzi socialistickými a kapitalistickými štátmi, odmietanie proletárskeho internacionalizmu, koncepcie imperializmu a dôraz na konvergenciu oboch systémov a hlavne otvorené odmietanie socialistického vlastníctva výrobných prostriedkov ako najzákladnejšieho princípu socializmu, to boli základné charakteristiky Gorbačovovej skupiny (B. Azad).

Predpoklad, že „proces výstavby socializmu dosiahol už taký stupeň, že sa stal nezvratným“ sa ukázal ako falošný. Preceňovanie potenciálu, možností a vymožeností socializmu na jednej strane a podceňovanie deštrukčných schopností nepriateľov socializmu hlavne v imperialistických štátoch na strane druhej, píše americký komunistický autor B. Azad, v súhrne spôsobili ich oslepenie pred skutočným ohrozením existencie socialistického systému. Vedomé úsilie zlikvidovať socializmus v ZSSR a ďalších socialistických krajinách východnej Európy a nahradiť ho kapitalizmom, nikdy nebolo prianím robotníckej triedy resp. väčšiny obyvateľstva týchto krajín.

Programové prehlásenie XXVIII. zjazdu KSSZ z júla 1990, zjazdu, ktorý potvrdil rozchod so socializmom a prechod ku kapitalizmu, malo názov „K humánnemu, demokratickému socializmu“, čo implicitne znamenalo, že uplynulých sedem desaťročí práce v ZSSR bylo rokmi nehumánneho a nedemokratického socializmu.  Doporučilo tržnú ekonomiku ako základ výroby a deklarovalo buržoázny viacstranícky systém, v rámci ktorého musí KSSZ pôsobiť. KSSZ bola pre vytvorenie občianskej spoločnosti, upevnenie právneho štátu v ktorom je vylúčená diktatúra akejkoľvek triedy, strany, skupiny, správnej byrokracie. Na tomto zjazde Gorbačov prehlásil, že hlbokým zdrojom zarmucujúcej ekonomickej a ekologickej situácie ZSSR nie je perestrojka, ale zničujúce chyby minulosti. Takéto vyjadrenie pripomína Dubčekovo tvrdenie o tom, že za nárast antikomunistických tendencií po januári 1968 nie je zodpovedné reformné vedenie ale konzervatívne dedičstvo Novotného éry.

Gorbačov, muž návratu k Leninovi, obnoviteľ „živého ducha leninizmu“ neskôr tvrdil, že v potrebnom čase nerozpoznal, čo sa v ZSSR skutočne deje. Koncom roku 1991 vystúpil zo strany a ústrednému výboru poradil, aby stranu rozpustil. Určite nie je náhoda, že rovnako ako Dubček sa v 90. rokoch stal sociálnodemokratickým lídrom. A čo Komunistická strana Ruskej federácie? Novozavedený kapitalistický režim chce reformovať prostredníctvom širokej ľudovej samosprávy, sociálne orientovanej ekonomike, samosprávnych podnikoch v rukách ľudu a podobne. KS Ruskej federácie sa vyslovuje pre reformy v záujme pracujúcich a konsolidácie buržoázneho štátu (!).

Rad buržoáznych sociológov a politológov (L. Edwards, K. Brinton) tvrdia, že existuje osudový „zákon termidoru“, v dôsledku ktorého každá revolúcia skôr alebo neskôr ústi v kontrarevolúciu a reštauráciu starých poriadkov. Pre klasické buržoázne revolúcie je naozaj charakteristické, že v ich závere dochádza k spätnému pohybu, že po výbuchoch revolučnej aktivity nasleduje „nutná reakcia“ (F. Engels). Ako ukázal rok 1989, táto tendencia nenarážala na odpor robotníckej triedy. Je teda možné tzv. zákon termidoru aplikovať aj na revolúcie socialistické?


Foto: Propagačné materiály k podujatia a fotografie z videí

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *