Právnik Branislav Fábry o prevrate vo Venezuele

V Latinskej Amerike sa začiatok roku 2019 nesie v znamení novej politickej ofenzívy USA a jej spojencov voči Venezuele. Snaha o zvrhnutie venezuelského prezidenta je síce typická pre politiku USA od začiatku 21. storočia, tentokrát je však oveľa nebezpečnejšia, pretože USA si našli veľmi odhodlaného spojenca v osobe nového brazílskeho prezidenta J. Bolsonara, ktorý sa ešte počas prezidentských volieb v Brazílii 2018 Caracasu otvorene vyhrážal. Nuž a práve pomoc Brazílie sa môže pri snahe o zmenu držiteľov moci vo Venezuele ukázať ako rozhodujúca, keďže Brazília je najväčšia a najsilnejšia krajina Latinskej Ameriky.

V nasledujúcom tete sa budem venovať týmto témam:

• Pokusy USA o zmenu režimu

• Brazílsky verzus venezuelský prezident

• Úloha aktivistov a mimovládnych organizácií

• Rozdelená krajina

• Sankčná politika proti Venezuele

• Zasahovanie do vnútorných záležitostí

• Médiá a ministerstvo zahraničných vecí?

Pokusy USA o zmenu režimu

USA sa už dlho snažia zasahovať do vnútorných záležitostí Venezuely. Pri protestoch roku 2019 nejde o prvý americký pokus o zvrhnutie vlády vo Venezuele. Naopak, tieto pokusy sa opakujú so železnou pravidelnosťou po celé 21. storočie, v podstate už od nástupu H. Chaveza. J. Guaido nie je ani prvým predstaviteľom venezuelskej opozície, ktorého USA uznali za prezidenta Venezuely bez toho, aby sa zúčastnil prezidentských volieb. Už v roku 2002 po tzv. Carmonovom puči uznali za prezidenta generála P. Carmonu. Príliš sa však poponáhľali a ukázalo sa, že prevrat zlyhal kvôli odporu verejnosti.

Plány na zvrhnutie venezuelského prezidenta sa pritom v USA diskutujú otvorene a to aj s predstaviteľmi venezuelskej opozície. Jeden z lídrov opozície J. Requesens ešte 30. júla 2017 na pôde Floridskej medzinárodnej univerzity otvorene predstavil plán násilného prebratia moci, keď povedal: „Je dôležité, že vyhlásime hodinu nula a definitívne paralyzujeme Venezuelu“. Dodal tiež, že vojnou proti vláde by sa mala vyvolať zahraničná intervencia v krajine. O zasahovaní USA sa otvorene hovorilo aj v minulom roku, keď sa 4. augusta 2018 odohral atentát na prezidenta N. Madura s pomocou dronu naplneného výbušninami. Podľa venezuelského vyšetrovania išlo o atentátnikov z Kolumbie, konajúcich s podporou z USA. Téme som sa venoval v samostatnom článku.

Washington však aj po mnohých doterajších neúspešných pokusoch o prevrat podporoval vždy nového opozičného lídra Venezuely: podporoval už Caprilesa, Lopeza, atď., teraz je to J. Guaido… Na Guaidovi je však zaujímavé, že ide o nového lídra, ktorý je vo Venezuele menej známy než napr. Capriles alebo Lopez. Funkciu predsedu parlamentu prijal až 5. januára 2019 a už 23. januári 2019 sa vyhlásil za dočasného prezidenta.

Lenže tento krok je jednoznačne protiústavný. Predseda parlamentu sa síce môže stať dočasným prezidentom, ale podľa čl. 233 ústavy len v prípade, ak „absentuje“ prezident republiky. Čl. 233 ústavy uvádza aj dôvody „absencie“ prezidenta. Lenže „absencia“ prezidenta nenastala: N. Maduro nezomrel, neabdikoval a nenastalo ani ľudové hlasovanie o jeho odvolaní. Samotný J. Guaido prezidenta odvolať nemôže, ale ak chcel taký následok vyvolať, mal v súlade s ústavou iniciovať impeachment, pri ktorom Najvyšší súd prezidenta odvolať môže. To by však trvalo dlho a výsledok by bol neistý…

Brazílsky verzus venezuelský prezident

Pri snahe o zvrhnutie N. Madura je veľmi paradoxné to, že úlohu hlavného spojenca USA prebral práve nový brazílsky prezident. Zvlášť rozporuplne vyznieva Bolsonarova kritika nedostatkov demokracie vo Venezuele. Netreba pripomínať, že J. Bolsonaro vyhral v roku 2018 voľby v Brazílii len kvôli tomu, že kandidovať nemohol I. Lula. Ten bol veľkým favoritom volieb a podľa všetkých odhadov by jasne zvíťazil – keby smel kandidovať. Dôvodom jeho vylúčenia bol zjavne spolitizovaný súdny proces, ktorému som sa venoval v samostatnom článku. Proti odsúdeniu a vylúčeniu I. Lulu sa v Brazílii strhla obrovská vlna protestov, ale štátna moc ju potlačila brutálnou silou, v niektorých častiach krajiny dokonca vyhlásila výnimočný stav (napr. Rio de Janeiro). Protesty proti J. Bolsonarovi v Brazílie však pokračujú i v januári.

Samozrejme, aj vo Venezuele prebehli v máji 2018 voľby, ktoré mali nedostatky a opozícia sa ich rozhodla voľby bojkotovať. Leže bez ohľadu na hodnotenie týchto volieb, Brazília je tá posledná krajina, ktorá by Venezuele mohla niečo z hľadiska demokracie vyčítať. Podobne, aj v mnohých ďalších krajinách Latinskej Ameriky sú voľby problematické a napr. v susednej Kolumbii pri každých voľbách prichádza k zastrašovaniu a vraždeniu ľavicových aktivistov. Opomenúť nemožno ani krajiny, kde sa k moci proamerické vlády dostali otvoreným vojenským prevratom (Honduras). Celkovo, USA investovali veľa prostriedkov a úsilia do obnovy svojej dominancie v Latinskej Amerike a vďaka prevratom či ovplyvňovaniu volieb v regióne z posledných rokoch tak dnes disponujú aj väčšinou v Organizácii amerických štátov (OAS), kde ich spojenci hlasujú proti venezuelskému „diktátorovi“.

Úloha aktivistov a mimovládnych organizácií

V politickom boji v Latinskej Amerike je treba ako dôležitý faktor spomenúť aj  niektoré mimovládne organizácie a politických aktivistov. Aj J. Guaido totiž začínal ako protivládny aktivista a potom odišiel študovať do USA. Určite nemožno podceňovať úlohu aktivistov, podporovaných z USA, ktorí presadzujú záujmy Washingtonu v Latinskej Amerike. Je zaujímavé, na čo sa jednotliví aktovisti „špecializujú“. Vo Venezuele títo aktivisti podporujú ťaženie za zvrhnutie venezuelského prezidentakvôli tomu, že je „diktátor“. Naopak, v Brazílii proamerickí aktivisti a ich mimovládne organizácie nebojujú za slobodné a spravodlivé voľby (a za účasť I. Lulu), ale „proti korupcii“.

Paradoxne, tento „boj proti korupcii“ vedený s pomocou veľkých médií sa stal politickým nástrojom na boj proti odporcom USA v Brazílii. Vďaka tomu sa podarilo pripraviť impeachment prezidentky D. Roussefovej v roku  2016 (paradoxne aj hlasmi kúpených poslancov). Boj aktivistov proti korupcii viedol i k vylúčeniu I. Lulu z prezidentských volieb v roku 2018. Čo je zaujímavé, u brazílskych politikov, naklonených USA, vyznievajú korupčné kauzy „do stratena“ a trestať sa ich nedarí,  hoci napr. ex-prezidenta M. Temera usvedčuje i forenzne potvrdená nahrávka, umiestnená na internet. Zdá sa tiež, že „bojovníci proti korupcii“ ignorujú dokonca podozrenia aj proti Bolsonarovmu synovi.

Rozdelená krajina

Napriek manipulatívnemu spravodajstvu mainstreamu o situácii vo Venezuele si však treba uvedomiť, že N. Maduro má stále značnú legitimitu, pretože ho napriek problémom stále podporuje veľká časť venezuelskej spoločnosti.  Existujú rôzne odhady, aká je táto podpora, avšak vo Venezuele je spoločnosť už dlhšie rozdelená na dva nezmieriteľné tábory, ktoré sa navzájom nenávidia a potierajú. Jedna časť Venezuely odmieta politiku súčasnej vlády a dúfa, že Venezuela by mohla viac zbohatnúť z ropy. Na druhej strane však stoja podporovatelia N. Madura, ktorí síce vidia jestvujúce problémy, ale súčasnú vládu považujú za lepšiu než vlády, ktoré v krajine vládli do roku 1998.

Mnohí z podporovateľov N. Madura si dobre pamätajú 80-te a 90-te roky20. storočia, keď dve tretiny obyvateľov krajiny žili v chudobe, zatiaľ čo  všetko bohatstvo krajiny sa delilo medzi niekoľko oligarchov. Tiež si pamätajú na vtedajšie liberálne vlády, ktoré krvavo likvidovali hladové protesty robotníkov proti reformám diktovaným MMF. Iní Venezuelčania zasa bolivarizmus oceňujú kvôli vytvoreniu zdravotnej starostlivosti aj pre chudobných či odstráneniu masovej negramotnosti, ktorá vo Venezuele panovala ešte na začiatku 21. storočia. Nie je prekvapením, že väčšina z tých, ktorí si pamätajú na obdobie pred rokom 1998, patrí medzi podporovateľov vlády.

Sankčná politika proti Venezuele

Napriek tomu, že problémy s demokraciou vo Venezuele nie sú o nič horšie než v mnohých krajinách spojencov Západu, je zaujímavé, aké množstvo sankcií zaviedli USA a EÚ voči tejto krajine, údajne kvôli porušovaniu „demokratických princípov“. Jedným z hlavných cieľov sankčnej politiky USA je zhoršiť ekonomickú krízu vo Venezuele, aby sa viac ľudí odvrátilo od podpory N. Madura. USA a EÚ už dlhé roky pravidelne zavádzajú nové a nové sankcie. Napriek tomu, administratíva prezidenta D. Trumpa sa rozhodla trend ešte viac zostriť: v minulom roku sa zaviedlo mnoho sankcií po zvolení N. Madura za prezidenta a ďalšia vlna prišla v posledných týždňoch.

Z dlhodobého hľadiska americké a európske sankcie zasahujú najhoršie finančný sektor. Už vpred troma rokmi sa rozhodla tzv. Wolfsbergská skupina, združujúca najväčšie západné banky zrušiť akýkoľvek obchodný styk s finančnými inštitúciami Venezuely. USA v spolupráci s týmito bankami vytvorili aj silný tlak voči čínskym bankám, ktoré by mohli predstavovať alternatívu a Číňanom za finančný styk s venezuelskými inštitúciami im hrozia sankcie nielen od USA, ale aj prerušenie obchodného styku s veľkými západnými bankami.

Problémom je však aj dovoz liekov a potravín do Venezuely. Mnohé farmaceutické koncerny, napr. Pfizer či Abbot, odmietli vydávať certifikáty na export liekov do Venezuely. Ďalšie farmaceutické firmy sa kvôli sankciám obávajú exportovať lieky do Venezuely. Podľa viacerých informácií tajné služby USA a Kolumbie tiež vytvorili skupinu, ktorá má mariť dovoz liekov a potravín do Venezuely a opakovane sa objavili správy o zadržaných potravinách pre Venezuelu. Jedným z hlavných dopadov týchto opatrení je preto stav, pri ktorom sa komplikuje dovoz najrôznejších tovarov do Venezuely. Samostatnú tému predstavujú aj sankcie voči ťažobnému priemyslu, ktoré sa zostrili práve v januári 2019.

Uvedené sankcie veľmi negatívne postihujú venezuelskú ekonomiku najmä v posledných rokoch. Kým boli ceny ropy vysoké, Caracas sa s rôznymi sankciami dokázal viac – menej vysporiadať, avšak po poklese cien v roku 2014 sa situácia veľmi zhoršila. Niet pochýb, že samotná venezuelská vláda urobila v oblasti ekonomiky alarmujúce množstvo chýb a opakovala viaceré omyly bývalých socialistických štátov východnej Európy. Lenže podobné sankčné opatrenia by nutne poškodili aj silnejšie ekonomiky.

Zasahovanie do vnútorných záležitostí

Pri súčasnej kríze vo Venezuele ide najmä o to, či sa v Latinskej Amerike presadia neokoloniálne tendencie alebo princíp zvrchovanej rovnosti štátov. Boj týchto dvoch princípov sa v Latinskej Amerike odohráva už od začiatku 19. storočia. USA pôvodne presadzovali tzv. Monroeovu doktrínu, ktorá bola zameraná hlavne na vytlačenie európskeho vplyvu z kontinentu. Postupne sa však ako hlavné riziko pre Latinskú Ameriku ukázali nie európske štáty, ale USA a presadzovanie ich záujmov v 20. storočí sa dialo cez tzv. Tobarovu doktrínu (1907). Tá hovorila o práve zasahovať do vnútorných záležitostí iných štátov alebo prinajmenšom o práve odmietnuť uznať „nelegitímne“ vlády. Doktrína vyhovovala Washingtonu, ktorý sa snažil určovať „legitimitu“ tých ostatných. Jedným z hlavných nástrojov tohto zasahovania bola idea „panamerikaniizmu“, vyjadrená aj cez OAS.

Od 30-tych rokov 20. storočia sa naopak začal presadzovať opačný trend a štáty Latinskej Ameriky sa snažili viac presadzovať svoju suverenitu. V Mexiku vznikla tzv. Estradova doktrína, ktorá postulovala ideu zvrchovanej rovnosti štátovv Latinskej Amerike a zdôrazňovala zákaz zasahovania do ich vnútorných záležitostí iných štátov. Doktrína bola namierená proti zasahovaniu USA a po Druhej svetovej vojne jej princípy potvrdila aj Charta OSN v čl. 2 ods 1, ktorý výslovne stanovuje „zvrchovanú rovnosť štátov“.

Médiá a ministerstvo zahraničných vecí?

Z hľadiska Slovenska je spravodajstvo západného mainstreamu o Venezuele veľmi zaujímavé, pretože trochu pripomína informácie o Slovensku z jari 2018. Aj vtedy opisovali mainstreamové médiá Západu situáciu na Slovensku nevyvážene: skorumpovaná vláda vraj nechala zavraždiť novinára, väčšina obyvateľstva sa postavila na odpor proti autoritatívnemu premiérovi a demokratickí aktivisti spôsobili pád vlády. Samozrejme, išlo o nepresný opis udalostí, avšak väčšina médií takýto obraz naozaj vytvárala. Západný mainstream tiež tendenčne zamlčoval fakt, že hoci na uliciach slovenských miest protestovalo množstvo ľudí, zďaleka nepredstavovali majoritu a veľká časť spoločnosti ich aktivity tvrdo odmietala. Niečo podobné sa deje aj pri popise udalostí vo Venezuele.

Pochopiteľne, o Venezuele sa v euro-americkom mainstreame informuje ešte oveľa jednostrannejšie než o SR, pretože Washingtonu prezident N. Maduro prekážaviac než slovenská vláda, ktorá je voči USA loajálna. Riziko však spočíva v čomsi inom: podobný trend polarizácie spoločnosti dnes vidíme v mnohých štátoch sveta, v Brazílii, v USA, ako aj v štátoch EÚ. S pomocou platených aktivistov – organizátorov a médií tam nie je až tak ťažké vyvolať vážnu krízu. A takýmto zahraničným zasahovaním sa dá vytvoriť podobná situácia ako vo Venezuele.

Na záver možno len skonštatovať, že konanie veľmocí vo Venezuele by mali odsúdiť tak slovenské médiá, ako aj slovenské ministerstvo zahraničných vecí, pretože toto konanie je v príkrom rozpore s medzinárodným právom. Mimochodom, keďže sa práve MZV tak intenzívne dovoláva svojho nového návrhu bezpečnostnej stratégie, malo by sa riadiť aj jeho ustanoveniami. V čl. 48 sa píše: „SR sa bude zasadzovať za potvrdenie a udržanie platnosti základných princípov a noriem medzinárodného práva, na ktorom je založený systém medzinárodných vzťahov. Zároveň bude jasne odmietať jeho porušovanie a prispievať k opatreniam na potrestanie porušiteľov.“

JUDr. Branislav Fábry, PhD., autor je právnik

Zdieľaj tento článok:

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

9 thoughts on “Právnik Branislav Fábry o prevrate vo Venezuele

      • 3. februára 2019 at 16:38
        Permalink

        Vždy ma dojme, keď sa kdekoľvek na svete, podľa rôznych pravicových učencov údajne „nefunkčná a kolabujúca“ socialistická ekonomika, ešte bombarduje sankciami.

        Asi pre istotu….

        Reply
        • 3. februára 2019 at 17:06
          Permalink

          Martin, dobrá poznámka a dobrý argument v polemikách.
          Áno, ak chcú dokázať nefunkčnosť „pro-socialistickej“ ekonomiky, keďže tu sa nedá hovoriť o pravej socialistickej ekonomike, nech ju umelo neničia finančne, hospodársky, mediálne a vojensky – potom sa ukáže, či je alebo nie je schopná.

          Reply
  • 3. februára 2019 at 16:37
    Permalink

    J. Guaido študoval v USA – čo študoval, techniku prevratov ?

    Je neuveriteľné ako všade vo svete má táto pravicová chamraď rovnakú minulosť – štúdium, alebo stáž v kovbojstane.

    Už prvé pokolenie československých poprevratových pravicových politikov bolo brať rozumy do USA, potom čurindovci, následne v nultých rokoch celá guča nepodarených husákových detí, ktoré sú dnes rozlezené všade – v politike, v „neziskových a mimovládnych“ organizáciách, v infozdrojoch a tlači, v kultúre – proste všade – sú menšinou, ale veľmi dobre zorganizovanou ( sieťou ), ktorú je najviac v spoločnosti počuť.
    Keď sa o nich začnete bližšie zaujímať zistíte, koľkí z nich majú v životopisoch uvedené „štúdium“, stáž, alebo pobyt v júesej.

    Ľavica nesmie byť zaspatou popoluškou vytlačenou zo štátnej tlače – mali by sme sa dovolávať nášho práva vyjadrovať sa k udalostiam doma aj vo svete z pohľadu ľavice !

    Reply
  • 3. februára 2019 at 20:23
    Permalink

    A znova nastane prenasledovanie, väznenie, mučenie a vraždenie nevinných ľudí, tak ako v minulosti…
    O pár rokov sa USA ospravedlnia a všetko bude v najlepšom poriadku…
    HNUS…

    Reply
  • 4. februára 2019 at 19:20
    Permalink

    Ľavica by sa mala naučiť odplácať kapitálu používaním podobných metód.

    Prečo by slovenská ľavica a národné sily nemohli zorganizovať demonštrácie na odstúpenie prezidenta Andreja Kisku?
    Andrej Kiska figuruje vo viacerých daňových a pozemkových podvodoch.
    Figuroval v pokuse o štátny prevrat po vražde novinára.
    Je podozrivý z napojenia na americký kapitál a presadzovanie jeho záujmov na úkor Slovenska.

    Dnes vo verejnosti a vo svete rezonuje odstraňovanie demokraticky zvoleného venezuelského prezidenta. Preto neukázať, že túto metódu možno použiť aj proti americkým bielym koňom.

    Kto? Smer ako najsilnejšia strana by mala mať najväčší záujem na vrátení úderu Andrejovi Kiskovi. Dve komunistické strany. Iniciatíva DAVDVA. Národne orientované sily, ktoré A. Kisku nemajú v obľube.

    Prečo by to nemohla organizovať aj Iniciatíva DAVDVA v spolupráci so Smerom, niektorými národnými silami?
    Bola by to konečne ukážka akcieschopnosti ľavice.

    Jediný problém je, kto by ho mal nahradiť. Podľa zákona zrejme predseda parlamentu Andrej Danko. S ním by niektorí mohli mať problém, ale určite by ho ako náhradu A. Kisku prijali.

    A prečo by odvolanie slovenského prezidenta nemohli podporiť iné krajiny, napr. Čína, Rusko, India, Venezuela, Bolívia, Kuba, Nikaragua, Sýria, atď.

    Reply
  • 4. februára 2019 at 22:24
    Permalink

    Zopakujem komentár, 14 ročné decko zotrelo tabuľu á Davisti sú roztrúsení po kaviarňach.

    Ľavica by sa mala naučiť odplácať kapitálu používaním podobných metód.

    Prečo by slovenská ľavica a národné sily nemohli zorganizovať demonštrácie na odstúpenie prezidenta Andreja Kisku?
    Andrej Kiska figuruje vo viacerých daňových a pozemkových podvodoch.
    Figuroval v pokuse o štátny prevrat po vražde novinára.
    Je podozrivý z napojenia na americký kapitál a presadzovanie jeho záujmov na úkor Slovenska.

    Dnes vo verejnosti a vo svete rezonuje odstraňovanie demokraticky zvoleného venezuelského prezidenta. Preto neukázať, že túto metódu možno použiť aj proti americkým bielym koňom.

    Kto? Smer ako najsilnejšia strana by mala mať najväčší záujem na vrátení úderu Andrejovi Kiskovi. Dve komunistické strany. Iniciatíva DAVDVA. Národne orientované sily, ktoré A. Kisku nemajú v obľube.

    Prečo by to nemohla organizovať aj Iniciatíva DAVDVA v spolupráci so Smerom, niektorými národnými silami?
    Bola by to konečne ukážka akcieschopnosti ľavice.

    Jediný problém je, kto by ho mal nahradiť. Podľa zákona zrejme predseda parlamentu Andrej Danko. S ním by niektorí mohli mať problém, ale určite by ho ako náhradu A. Kisku prijali.

    A prečo by odvolanie slovenského prezidenta nemohli podporiť iné krajiny, napr. Čína, Rusko, India, Venezuela, Bolívia, Kuba, Nikaragua, Sýria, atď.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *