Branislav Fábry: „Mýty o NATO“ ako manipulatívna propaganda (1/2)

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Na jar tohto roku sa na stránkach ministerstiev obrany a zahraničia objavil dokument „Mýty o NATO“, ktorý vypracovala mimovládna organizácia Slovak Security Policy Institute (SSPI) . Táto organizácia, z ktorej pochádza aj súčasné vedenie ministerstva obrany (MO), je známa svojimi jednostrannými postojmi a materiál „Mýty o NATO“ to iba potvrdzuje. MO na svojej stránke uviedlo„Slovak Security Policy Institute sa preto rozhodol zozbierať 10 najčastejšie šíriacich sa mýtov o NATO a našom členstve v Aliancii a vyvrátiť ich jasnými a ľahko overiteľnými faktami.“ Faktom ale je, že hoci predložený materiál hovorí o vyvracaní mýtov, sám obsahuje množstvo dezinformácií, manipulácií a konšpiračných teórií, ktoré sú tak očividné, že si ich nemožno vysvetliť inak než snahou o manipuláciu a propagandu. V tomto texte sa budem venovať vyvracaniu manipulácií, ktoré sa objavili v prvej polovici daného materiálu (mýty č. 1 – 5):

Druhej polovici materiálu (mýty č. 6 – 10) sa budem venovať v samostatnom článku.

NATO od svojho vzniku skupinou demokratických štátov?

Hneď na úvod sa autori sa pokúsili vyvrátiť „Mýtus č. 1: NATO nie je prežitok z čias studenej vojny“. Pokúsili sa to však dokázať zjavne nepravdivými tvrdeniami, napr.: „Aliancia bola od svojho vzniku skupinou demokratických štátov, ktoré do nej vstupovali dobrovoľne a bez nátlaku v reakcii na túžbu vyhnúť sa opakovaniu zverstiev druhej svetovej vojny.“ Nech už budeme používať pojem demokracia akokoľvek široko, faktom je, že NATO nebolo od svojho vzniku skupinou demokratických štátov. Naopak, medzi jeho zakladajúcich členov patrili otvorení fašisti. Išlo najmä o Portugalsko vedené diktátorom Salazarom, ktoré odstránilo systém politických strán a nahradilo ho korporatívnym modelom štátu. Portugalsko tiež v 60-tych a 70-tych rokoch vystupovalo ako kľúčový spojenec rasistickej Južnej Afriky a Rhodézie: po zavedení sankcií OSN kvôli apartheidu ich podporovalo zo svojich kolónií v Angole a Mozambiku. V prípade Portugalska bol motiváciou pre vstup do NATO antikomunizmus, nie zverstvá druhej svetovej vojny, pretože na danej vojne skôr profitovalo.

Autori v texte tiež spomínali politiku rozširovania NATO a uvádzali, že bola „jedným z nástrojov demokratizácie štátov bývalého východného bloku“. To je však tiež pochybné, lebo o rozšírení NATO sa začalo vážne hovoriť až po odchode ruských vojsk z Nemecka a väčšina demokratických zmien nastala ešte pred tým. O demokracii by sa však dalo veľmi pochybovať aj u niektorých ďalších členov NATO, napr. v Turecku. V tomto členskom štáte prebehli mnohé akcie v rozpore s demokratickými princípmi, nielen proti Kurdom v Anatólii, ale aj v európskej časti. Napr. „krištáľová noc“ z roku 1955 skončila vyhnaním početnej gréckej menšiny z Istanbulu. Grécke obyvateľstvo v „druhom Ríme“ prežilo morové epidémie i sultánov, neprežilo však „demokraciu“ v členskom štáte NATO…

Autori pri vyvracaní „mýtu č. 1“ vypočítavali aj aktivity NATO po skončení studenej vojny, išlo však o veľmi selektívny výber a pri tomto výpočte nespomínali intervenciu v Juhoslávii 1999, zrejme preto, že bola v rozpore s medzinárodným právom. Ani aktivity uvádzané pri „mýte č. 1“ však príliš o úspešnosti NATO nesvedčili a výsledky zásahov NATO v Afganistane či v Líbyi sa dajú označiť priamo za neúspech. Autori v texte hrdo poukazovali aj na účasť NATO v Iraku: „Aliancia tiež pomáha pri budovaní obranných kapacít niektorých krajín Blízkeho východu a severnej Afriky. Azda najviditeľnejšia je v Iraku, kde pomáha najmä pri výcviku a mentoringu miestnych bezpečnostných síl.“ Ani Irak však nie je veľkým úspechom a po vražde K. Sulejmáního a deviatich ďalších osôb v januári 2020 si už západnú „pomoc“ neželajú ani oficiálne orgány Iraku. Práve tieto problémy ukazujú, že NATO po studenej vojne hľadá svoj zmysel a dokonca aj prezident E. Macron hovoril o NATO v štádiu klinickej smrti.

Ako je to s 2 % HDP na obranu?

Možno konštatovať, že pri vyvracaní „Mýtus č. 2: Slovensko neposiela 2% HDP do rozpočtu NATO“ autori použili hrubý argumentačný faul a postavili si „slameného panáka“. Výhradou voči téme 2% HDP na obranu totiž nie je to, že by sa dané peniaze posielali do rozpočtu NATO, to si myslí naozaj málokto. Skutočnou výhradou je, že 2% HDP na obranu sú nesprávne nastavená priorita v čase, keď sa objavujú dramatické problémy v školstve, zdravotníctve, doprave, atď. Faktom tiež je, že štáty NATO dnes vynakladajú viac peňazí na obranu než zvyšok sveta dohromady, v prípade peňazí na vzdelávanie, výskum či ďalšie zásadné oblasti to však neplatí. Daný trend cítiť najmä v porovnaní s ázijskými štátmi. Autori na tieto výhrady reagujú slovami: „Obrana a bezpečnosť patria k základným parametrom každého štátu a predpokladom rozvoja akejkoľvek inej oblasti. Výška výdavkov na obranu je tak nielen ukazovateľom stupňa kvality Ozbrojených síl SR, ale aj zodpovednosti krajiny spolupodieľať sa na odstrašení Aliancie a potenciálnej kolektívnej obrane spojencov.“ Lenže výdavky na zdravotníctvo či školstvo sú ešte viac prejavom zodpovednosti krajiny a takisto výdavky na životné prostredie. Navyše, práve toto sú základné predpoklady pre rozvoj akýchkoľvek iných oblastí.

Autori ďalej uvádzajú: „Výsledkom dlhodobo nedostatočného financovania sa stal katastrofálny stav a koniec životnosti prakticky celého spektra vojenskej techniky…“ Píšu to, ako keby katastrofálny stav techniky v iných sektoroch neexistoval. Pritom každý, kto pozná stav v školstve alebo v zdravotníctve, vie, že tam je to s technikou ešte horšie než v armáde… Autori tiež uvádzajú, že zvyšovať výdavky na obranu na 2% HDP treba, lebo v rokoch 2013-14 tieto výdavky klesli až pod 1% HDP. A do roku 2024 sa majú v pomere k HDP dosiahnuť 2%… Čo však na to majú povedať v oblastiach, kde podiel výdavkov v pomere k HDP dokonca klesá? Mimochodom, ani samotné vykazovanie vo vzťahu k HDP nie je úplne najvhodnejšie. HDP tvoria aj súkromné banky či automobilky, výdavky na obranu však nepôjdu z ich čistých ziskov, ale zo štátneho rozpočtu. Číslo 2% vyzerá na prvý pohľad ako nízke, v skutočnosti ale ide o sumu, ktorá sa rovná asi 12% príjmov štátneho rozpočtu.

.

Otázka suverenity a vplyv na rozhodovanie spojencov

Pri „Mýtus č. 3: Členstvo v NATO nepodkopáva našu suverenitu“ argumentujú autori tvrdením: „To znamená, že štáty sa dobrovoľne rozhodujú o vstupe, ale dobrovoľne sa môžu rozhodnúť aj o teoretickom vystúpení.“ Opäť, formálne členstvo v NATO nepodkopáva suverenitu SR, ale problémom je, že kvôli spojenectvu v NATO žiadajú niektoré veľmoci od SR, aby sa bilaterálne vzdala svojich suverénnych práv, napr. pri dohode o obrannej spolupráci s USA – písal som tu. Problém so suverenitou by sa však objavil napr. vtedy, keby chcela SR nakúpiť zbrane z Ruska. Čosi podobné nedávno pocítilo Turecko: hoci ide o jeden z najväčších štátov NATO, USA sa i tak pokúšali nátlakom zrušiť jeho suverénne rozhodnutie o nákupe protileteckého systému S400 z Ruska a odvolávali sa pritom na členstvo Turecka v NATO. Nákup ruskej techniky bol pritom zo stany Ankary úplne pochopiteľný, pretože USA mu predtým odmietli predať vlastný systém protileteckej obrany.

Autori tiež uviedli: „Rozhodnutie o vstupe do NATO bolo teda suverénne, nikto nás do neho netlačil ani nepresviedčal.“ Hoci pre vstup do NATO existovala značná podpora v slovenských politických stranách, tvrdenie, že nikto nás nepresviedčal ani netlačil, je pochybné. Tlak na SR existoval a zvlášť nediplomatické vyjadrenie od ministerky zahraničia USA, že Slovensko je „čierna diera“, bolo veľmi silnou formou nátlaku.

Autori dokumentu pri „Mýte č. 4: Slovensko má vplyv na rozhodovanie NATO“ zasa tvrdili: „Hlavným politickým rozhodovacím orgánom v NATO je Severoatlantická rada (NAC), v ktorej má každý členský štát jedno miesto a jeden hlas.“ Toto mal byť argument, že Slovensko má vplyv na rozhodovanie NATO. Formálne to síce znie ako rovnosť, avšak aj v orgánoch Varšavskej zmluvy mal každý člen jeden hlas, to však automaticky neznamenalo, že by ČSSR malo skutočný vplyv na rozhodovanie Varšavskej zmluvy. Podobne, formálne garancie suverenity existovali aj v prípade Varšavskej zmluvy: aj tam všetci vstupovali „dobrovoľne“ a mali právo rozhodnúť o svojom vystúpení. Realita však bola odlišná…

Autori publikácie ďalej uvádzajú príklad vojny v Iraku ako dôkaz, že európske štáty majú vplyv: „V roku 2003 sa napríklad USA spoločne s Veľkou Britániou pokúsili presadiť, aby sa vojenská operácia v Iraku stala operáciou NATO. Narazili však na nesúhlas Francúzska (ale aj niektorých ďalších) a zásah proti režimu Saddáma Husajna tak napokon realizovala len „Aliancia ochotných“ bez toho, aby v nej NATO ako celok hralo akúkoľvek úlohu.“

Lenže práve rok 2003 ukázal, že USA nerešpektujú ani Nemecko a Francúzsko, svojich kľúčových spojencov v NATO. Najmä Berlín sa pritom tradične podriaďoval želaniam Washingtonu, v roku 2003 však odporoval. Spolu s Parížom a niektorými ďalšími členmi NATO sa pokúsil USA od útoku na Irak odhovoriť, pretože išlo o porušenie medzinárodného práva a už vtedy sa predvídalo, že vojna bude mať katastrofálny dopad na celý región. Washington však ich názor nevzal do úvahy a agresiu zahájil, len miesto NATO využil „koalíciu ochotných“. Daný prístup teda svedčí o tom, že USA príliš nereflektujú názor svojich spojencov v NATO a keď sa títo nepodriadia, tak USA presadzujú svoje záujmy bez ohľadu na spojencov v NATO. Mimochodom, ani vo Varšavskej zmluve nepanovala vždy jednota a napr. Rumunsko sa niektorých akcií Varšavskej zmluvy nezúčastnilo, napr. aj okupácie ČSSR v roku 1968. To však neznamenalo, že by sa ZSSR odlišným stanoviskom Rumunska nechal ovplyvniť.

Bezpečnostné garancie a neutralita

Autori pri vyvracaní „Mýtus č. 5: Slovensko by nemalo vystúpiť z NATO a byť neutrálnym mostom medzi Východom a Západom“ uvádzajú: „Zástancovia tejto teórie si pomáhajú argumentom o mníchovskej zrade veľmocí voči Československu v roku 1938 a presvedčením, že rovnako ako vtedy, aj v súčasnosti by nás naši spojenci obetovali v prospech vlastných záujmov a nechali napospas svojmu osudu.“ A ďalej: „V prvom rade by nám dnes neutralitu nebol nikto schopný garantovať, tak ako ju nemala garantovanú ani Ukrajina a ani množstvo iných štátov pred ňou, ktoré sa stali obeťami mocenských chúťok niektorých mocností.“

Niet pochýb, že ČSR sa po Mníchovskej zrade stala obeťou agresie a to napriek tomu, že mala západných spojencov viazaných ešte konkrétnejšími záväzkami než určuje Severoatlantická zmluva. To nevyvrátili ani autori materiálu. Problémom je, že spojenci z NATO nás môžu obetovať rovnako ako tí v Mníchove, ak to bude v súlade s ich záujmami. V prípade NATO treba tiež spomenúť, že USA ponechali pri Suezskej kríze v roku 1956 svojich spojencov z Francúzska a V. Británie napospas sovietskym hrozbám, zjavne kvôli svojim záujmom v arabskom svete a najmä Paríž z toho faktu odvodil, že na NATO sa príliš spoliehať nemôže.

Okrem toho, v čl. 5 Severoatlantickej zmluvy sa uvádza, že člen NATO „napomôže napadnutej strane alebo stranám, prijmúc individuálne a na základe dohovoru s ostatnými stranami také akcie, ktoré považuje za potrebné“. Bolo by teda plne v súlade so zmluvou, ak by napr. USA poslali svojmu spojencovi takú pomoc, akú by považovali za potrebnú, hoci to môže teoreticky znamenať iba vagón potravinovej pomoci pri útoku veľkej armády. Pokiaľ teda ide o pomoc členských štátov NATO pre SR v prípade napadnutia, mnohé by záviselo od okolností. Ak by sa SR dostala do vojny s Ruskom, tak by na pomoc prišli, ale keby sme sa dostali do vojny so susednými členskými štátmi NATO (napr. Maďarsko), takmer určite by zostali neutrálni, pretože by išlo o konflikt dvoch členov. USA by nás zrejme nepodporili ani vo vojne s Ukrajinou, pretože tam má Washington viac záujmov než v SR. Príp. poskytli by nám takú pomoc, akú by „považovali za potrebnú“.

Autori ďalej uvádzajú: „…neutralita by si vyžiadala rozsiahle investície do ozbrojených síl, ktoré by sa už v niektorých aspektoch nemohli spoliehať na zdieľané kapacity a spôsobilosti NATO, ako je tomu dnes.“ Paradoxne, pri téme neutrality spomínajú autori príklady neutrálnych krajín Európy: „Všetky tri štáty napriek svojmu statusu míňajú na svoju obranu miliardy eur, v roku 2019 to bolo v prípade Švédska viac ako 5,5 miliardy (1,2 % HDP), Fínska vyše 3 miliardy (1,3 % HDP) a Rakúska takmer 2,5 miliardy (0,6 % HDP)… Platí to aj o spomínanom Švajčiarsku, ktoré v roku 2019 minulo na obranu takmer 5 miliárd eur.“ Lenže práve uvedený príklad ukazuje, že všetky neutrálne štáty EÚ vydávajú na obranu menší podiel z HDP než Slovensko a takisto menej než je priemer štátov NATO. Dokonca aj v prípade Švajčiarska ide síce o 5 miliárd, ale vzhľadom na vysoké HDP to tiež predstavuje menej než 1 %.

Autori tiež odmietli ideu Slovenska ako „mostu“ medzi Východom a Západom, hoci túto ideu dokázali niektoré štáty v minulosti efektívne využiť, napr. Rakúsko počas studenej vojny. Idea „mosta“ by pritom nemusela byť nutne viazaná na neutralitu. Aj ako člen NATO by SR mohla a mala využívať svoj potenciál vo vzťahu k Rusku.

Slovensko ako nepodstatná „čierna diera“?

Vrcholom všetkého však bol výrok autorov o Slovensku v období V. Mečiara: „V skutočnosti nikto neuvažoval o Slovensku ako o nejakom sprostredkovateľovi a krajina sa stala nepodstatnou „čiernou dierou“ v Európe, v ktorej dochádzalo k rozkladu demokratických pravidiel a bezprecedentnému rozkrádaniu štátnych prostriedkov.“

Lenže napriek všetkým problémom, ktoré malo Slovensko za V. Mečiara, nebolo žiadnou „čiernou dierou“ – dokonca malo porovnateľné ekonomické ukazovatele ako iné štáty V4. Ani rozkrádanie za V. Mečiara nebolo bezprecedentné, to začalo už počas kupónovej privatizácie pred Mečiarovou érou, navyše, strategické podniky sprivatizovala až Dzurindova vláda. Podobné formy privatizácie pritom prebiehali vo väčšine postsocialistickej Európy, čiže žiadny bezprecedentný jav. Nuž a pokiaľ ide o demokratické pravidlá počas vlády V. Mečiara, problémy naozaj existovali, avšak rozklad zďaleka nenastal, súdna moc vládu dosť brzdila a aj V. Mečiar po porážke vo voľbách 1998 bez problémov odstúpil.

Hanlivý pojem „čierna diera“ pre označenie Slovenska použila americká ministerka M. Albrightová a z jej strany išlo o nediplomatický verbálny útok voči Slovensku. Skúsme si predstaviť, že by si čosi také dovolil ruský minister zahraničia… Oveľa horšie však je, že hanlivé označenie Slovenska ako „čiernej diery“ uviedli autori zo SSPI ako nejaký fakt a odpublikovali ho aj dve ministerstvá na vlastných stránkach. Lenže práve I. Korčok a J. Naď by si mali uvedomiť, že vďaka vzniku tej „čiernej diery“ v ére V. Mečiara si oni dnes môžu užívať ministerské privilégiá. Zvlášť Korčokovo ministerstvo by sa malo zdržať podobných invektív voči Slovensku, keďže on sám pôsobil za V. Mečiara ako hovorca ministerstva zahraničia „čiernej diery“.

Text bude pokračovať druhou časťou.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


3 thoughts on “Branislav Fábry: „Mýty o NATO“ ako manipulatívna propaganda (1/2)

  • 11. júna 2020 at 10:41
    Permalink

    Tí chlapci s SSPI a Globsecu sú ako keby ich jedna mater mala. Škoda, že nepozerajú zahraničné televízie. V nemeckej televízii „spovedali“ šéfa NATO asi pred 3 týždňami…. skoro ani na jednu otázku neodpovedal… ale hovoril dlho a veľa (hoci veľa nepovedal). Najlepším vtipom bolo, že počas koronakrízy sa NATO prejavilo pozitívne, prejavovalo solidaritu…. a pomáhalo a dodávalo členom ochranné prostriedky (hoci moderátor uvádzal konkrétnu nulovú pomoc NATO). Ten šéf vyzeral ako keby nás navštívil UFOn z cudzej planéty. GLOBSEC sa v poslednom čase stal takým outsiderom a musí si zarobiť aby dostal podporu. Tak pozvali Lavrova, aby boli aspoň trochu zaujímaví. A to isté robi SSPI. Tie inštitúty potrebujeme ako soľ… a v každej dedine aspoň jeden. Veď kde by pracovali títo mladí regrúti…. len v boji si môžu zaslúžiť generálske epolety. A vyzerá to tak, že ani nesledujú dianie v USA a VB. V tej Minessote už zrušili políciu…. A pokiaľ by riešili aj vojnové zločiny svojich vojakov vo svete, tak by zrušili možno aj armádu (ale akosi tu pracujú naopak – tí čo zverejnili tú masakru z helikoptéry na civiloch v Iraku sa stali nepriateľmi USA č. 1). Ani v r. 1938 nás nik nezradil. S údivom som sledoval TV debatu na ČTV o tom, že mníchovskou dohodou dosiahla československá politika veľký úspech (a nik zo spolubesedujúcich to ani radšej nekomentoval). Takáto politika silne pripomína film Pacho hybský zbojník….. keď náš telnatý humorista vytrhol bičík zbojníkovi z ruky a podal zemepánovi…… bite pán gróf….len bite. Keby nebol tak pri tele, tak by sa začal biť sám. Len pre zaujímavosť – tento pán herec dlhé roky ťažil z kolaborácie s režimom, ktorý potom znenávidel (ináč celkom dobre hral tie úlohy čo dostal). A v r. 1989 sa akosi prebudil a zahlásil s plačom: …… ukradli mi moju tvár !!!!! (nuž neukradli, predajnému človeku nič ukradnúť nemožno). Rovnako predajní sú tí páni čo píšu tie zdôvodnenia SSPI-GLOBSEC….

    Reply
  • 11. júna 2020 at 12:05
    Permalink

    Vynikajúco to takto v článku B.Fábry rozanalyzoval. Vďaka.
    Len z hľadiska hospodárstva: Tie dve percentá z HDP ročne – no dobre, ak by sa to dalo zainvestovať finančne do výroby a užitia vlastných tovarov pre ozbrojené sily SR, ergo časti NATO, výrobkov zo Slovenska, ešte by sa to ekonomicky dalo považovať za pozitívne: takto sa správal minister obrany za SNS, keď chcel zaviesť OT a niektoré zbrane slovenskej výroby do výzbroje.
    Ale kúpiť americké stíhačky? To vážne? To už je mrhanie daňových zdrojov zo SR v prospech amerických podnikateľov či amerického príjmu…a naše zbrane od nášho výrobcu – podnikateľa Kuracinu pre vojsko či pre políciu „nie sú zaujímavé“…aj keď živia mzdou našich pracovníkov a platia dane na Slovensko.

    Reply
  • 20. júna 2020 at 8:15
    Permalink

    Treba otvorene povedať, že NATO sa vyprofilovalo ako agresorský pakt, ktorý riadia USA. Tiež treba povedať, že NATO sa dopúšťalo počas svojej existencie zločinov v rozpore s medzinárodným právom. USA nerešpektujú ani OSN ani medzinárodný trestný súd. NATO je vojenská nátlaková inštitúcia a nástroj USA na vtiahnutie iných krajín do realizácie svojej politiky silou.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom