Bývalý pravičiar, dnes komunista. Profesionálny žurnalista PhDr. Michal Albert, PhD. o skúsenostiach s novinárskou mafiou

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Som rebel. Slobodný rebel.
Slobodu mi vziať, to sa nedá.
PhDr. Michal Albert, PhD.

Prinášame vám fragment z pripravovaného širšieho rozhovoru s profesionálnym publicistom PhDr. Michalom Albertom, PhD. Má dva doktoráty zo žurnalistiky. Kedysi bol pravičiar, dnes je po osobných skúsenostiach s kapitalizmom a mediálnymi manipuláciami komunistom. Pracoval pre profesionálne redakcie, dokonca pre TASR. Dnes žije v chudobe a zháňa podporu pre svoj nezávislý projekt KĽÚČ OD… Za posledné mesiace už stihol urobiť rozhovor s Ľubošom Blahom, Jurajom Blanárom či predstaviteľmi KSS. Popri tom píše do alternatívnych médií, moderuje športovú reláciu v rádiu a šíri osvetu.

Odkedy sa venujete investigatívnej žurnalistike a čo bol vo vašom živote zlom, že ste prešli do alternatívnych médií?

Zlom. Hm. Bod zlomu. Dnes často omieľané slovo, teda hlavne kvôli programu PS/Spolu. A kde bol zlom? To prichádzalo postupne, človeku sa postupne otvárali oči. Niekedy som bol tvrdý stúpenec SDKÚ, pravice, Kaníka, a fakt som tým veciam veril. Nechal som sa zblbnúť tou ilúziou. Uveril som rozprávke a postupne som vytriezvoval z tejto opitosti. Bod zlomu prišiel postupne.

Všimol som si, že ste pracoval pre TASR. Viac krát sme do tejto inštitúcie písali, keď sme robili rôzne podujatia (konferencie, otvorenie knižnice atď.). Pravidelne nás odignorovali. Ako to tam funguje?

Bral som to tak, ako keď sa srbský novinár zamestnal v Samsungu, aby o tom mohol priniesť svedectvo. Bol som ako taký špión života v rôznych životných fabrikách, na to, aby som mnohé pochopil a prinášal svedectvo. V TASR to teda fungovalo za môjho pôsobenia tak, že nebol problém informovať o akcii KSS. Neviem, aká je situácia dnes, nie som už súčasťou redakcie. Spomínam si na tlačovku predsedu KSS Jozefa Hrdličku v Banskej Bystrici o ôsmej ráno. Na tlačovku prišli len dvaja novinári. Len ja za TASR a kolega za SITU. Novinári nemajú radi skoré tlačovky. Ak chcete, aby vám novinár neprišiel na tlačovku, dajte ju na ôsmu, na deviatu. Ideálny čas tak 11:00. Novinárovi chvíľu trvá, kým sa ráno rozohreje. No bolo to ako za trest, tá tlačovka na ôsmu. Ale nejako sme to prežili. Pamätám si, že to bolo v auguste v Banskej Bystrici a tuším to bolo k oslavám SNP. Odvtedy už pár hektolitrov pretieklo Hronom. Sú to už roky. Každopádne som sa napr. na súdruha Hrdličku síce pozeral ako na nejakého exota, čo má pomýlené názory, vtedy som to tak tvrdo vnímal, ale na druhej strane som si vážil, že sa proste niekto snaží, robí, atď. A prišiel som na tlačovku rád, aj keď je pravda, že tak skoro sa mi teda ani mne nechcelo.

Tým nechcem tvrdiť, že som v nejakej práci bol agent, len som to proste bral tak, že môžem na vlastnej koži vidieť, aký ten človek je, atď. Napríklad som tak bral aj prácu na BBSK. Mohol som reálne spoznať Kotlebu, vidieť čo robí, ako robí, ako premýšľa. Robil naozaj aj veľa dobrých vecí, tie však médiá tajili. Aj veľa zbytočných a zvláštnych. Ale aj veľa dobrých. Každopádne ja osobne som sa nedopustil žiadneho trestného činu na BBSK. Ani nikdy. A nikdy som tam ani nehajloval, ani nekreslil hákové kríže na záchode niekde na Úrade, alebo kdekoľvek. Nedopustil som sa žiadneho trestného činu. Ale to médiá nezaujíma, ani niektorých ľudí, som rovno Hitler.

Niekedy sa cítime ako v labyrinte. Novinár má však zdokumentovať rôzne cesty, aby čitateľovi pomohol nájsť cestu.
– Michal Albert

V TASR som pracoval. Bolo to veľmi zaujímavé. Bavilo ma to. Stále som bol niekde inde. Mal som zakázané chodiť do roboty, napr. V zmysle, že novinár má robiť z terénu. Zažil som napr. osobne Mečiara na vlastné oči. Bol som v Heľpe na folklórnych slávnostiach. A následne som už mohol ísť domov zo sobotnej služby, bolo okolo 18:30. Hovorí mi editorka, pán Albert, choďte domov, dosť toho máte už dnes za sebou. A ja hovorím: okolo 23:00 má prísť Mečiar a pre mňa je to výzva. Nie je veľká šanca, že mi to prezradí, ale skúsim z neho dostať meno nového ministra spravodlivosti (po odchádzajúcom Harabinovi). Počkal som. V búrke som čakal v aute. Mečiar prišiel okolo 23:30. Urobil som s ním rozhovor o folklóre, aby to nebolo, že idem na neho zhurta. A potom otázka: pán Mečiar, prezradíte mi meno nového ministra spravodlivosti. Odpoveď znela, že nemôže mi niečo prezradiť skôr, ako to povie premiérovi a prezidentovi. Pokus nevyšiel, ale ja som bol rebel a robil som aj to, čo som nemusel. Išiel som na dno síl. Tak som bol akoby zbytočne v noci v Heľpe. Ale nebral som to, že to bolo zbytočne, bolo to niečo, čo by som takto urobil znova. Bola to skúsenosť, ktorú som potreboval zažiť. Tak, ako v živote prišli ďalšie skúsenosti, ktoré otvorili oči, alebo dvere do iného sveta.

Niektorí ľudia o slobode len rozprávajú, ale reálne ju neumožňujú. Majú ju len ako NEJAKÚ mantru a tešia sa z atráp slobôd.

Michal Albert

V TASR bola situácia nasledovná. Hoci som bol napr. tvrdý pravičiar, tak vždy mi prischla nejako možnosť ísť robiť reportáže na nejaké komunistické akcie. Buď to bolo tým, že druhý redaktor išiel na niečo „chrumkavejšie“, alebo proste tým, že vyšla služba na mňa. A nemal som problém ísť na komunistov, hoci vnútorne som bol tvrdo proti nim. Považoval som za dôležité odosobniť sa a písať o každom. Veď čitateľ predsa nech si spraví sám názor. A tak som chodil na akcie komunistov. Považoval som ich za takých dobrých ľudí, milých, pomýlených, ale dobrých a milých. Postupne, rokmi, som o tých veciach, ktorým som sa vnútorne smial, tak začal som o nich vnútorne uvažovať a porovnával si to s realitou. A mnohé veci som pochopil, že sú inak, ako rozprávkovo tá pravica rozpráva. Dnes mnohí radi hovoria o tom, že ľudia ako Platón boli utopisti. Ale pri pohľade na bežných ľudí a ako žijú vidíme, že utopistická je pravica.

Ako na Slovensku funguje novinárska mafia?

Prišiel som redakcie (nebudeme ju menovať, pozn. editora), šéf odo mňa chcel 3 témy, dala mi na to tak týždeň. Tak som si sadol do kaviarne a o 10 minút poslal 9 tém. O dva dni som poslal dokopy 41 tém. Reagoval tak, že to ešte nezažil a povedal narovinu, že človeka ako ja potrebuje. Narovinu som hovoril o tom, že som robil na Úrade BBSK, tak, ako ďalších 160 zamestnancov. A že som sa nedopustil žiadneho trestného činu. S týmto vedomím ma ten šéf prijal. Chcel aj článok na skúšku, tak som mu dal rovno 4, vrátane tém, aké povedal, že jeho redaktorov by nenapadli, lebo sú už trochu vyhorení, však tak to bežne býva, to je OK. Vyhorenie patrí k tomu. Však to mohlo o dva roky čakať aj mňa. Každopádne, do redakcie som bol prijatý. Podpísal som zmluvu a pracoval. Zaškoľovali ma kolegovia do redakčných procesov, atď. Predstavil som sa im krstným menom, nezvyknem sa nikomu predstavovať celým, atď. Takže vlastne ani nemuseli vedieť kto presne som. No v prvý deň som išiel na služobnú cestu. Bola to náročná vec, snažili sme sa s fotografom urobiť to, čo je možné. Vedeli sme, že vzhľadom k náročnosti vecí a neochoty respondentov hovoriť o nej, sa pravdepodobne podarí doniesť len fotku, dopredu mi hovoril šéf: uvidíte, čo sa podarí. Pravdepodobne vám nikto nič nepovie, rátam s tým. Uvidíte, čo sa podarí. Ale to teraz nie je podstatné. Po prvom dni na služobke som sa vrátil do redakcie. Šéf ma zavolal, že kolegovia sa búria a nechcú so mnou robiť, lebo som fašista. A že budem mať čo robiť, aby som ich presvedčil. Mimochodom, ja som si myslel, že keď niekto niekoho príjme, že má na to právomoc, že proste o personálnych otázkach rozhoduje personálne a najmä on a prípadne vedenie firmy, ale nie bežní radoví vojaci. To je ako keby generál nechal rotu hlasovať, čo má generál nariadiť. A že som fašista, to teda povedali opatrne, nepriamo, ale povedali. Bolo jasné, že áno, ja som fašista. O dva dni ma šéf zavolal už do miestnosti, kde povedal, že dva dni nespal a že nevie čo robiť, že kolegovia sa búria. Že oni so mnou robiť nebudú, lebo ja som fašista. Tak som šéfovi teda povedal, že si teda prosím rozhodnutie súdu, že som fašista. Lebo v skutočne slušnej spoločnosti rozhoduje súd, nie redaktor. Rozhoduje o personálnych otázkach personálne a šéfredaktor, nie redaktori. Odpoveď znela, že on osobne súhlasí, že mám pravdu. Že proste fašista nie som. A že on osobne nemá žiadny problém, aby som tam pracoval naďalej. Dokonca sa rozprával aj s vedením a to tiež nemá problém, aby som tam pracoval ďalej. Ale že jednoducho ten tlak od redaktorov, od drobných pešiakov neustojí a teda dostávam výpoveď. A hovorím, veď ale predsa neexistuje rozhodnutie súdu, to rovnako potom hocikto o hocikom môže povedať že je pedofil, zoofil, bez rozhodnutia súdu, atď. Povedala, že mám pravdu, ale že ich to proste netrápi. Tak ja sa teraz len pýtam, či toto je tá slušnosť a či to poslucháčom nepripomína mafiánske praktiky. Vydieranie proste mafiánska praktika je a toto bol určitý druh vydierania. Hlavne nerešpektovanie rozhodnutia súdu, to tiež asi mafia robí rada. Takto si slušnosť nepredstavujem. A médiá ak takto fungujú, je to trápne, že ani personálnu oblasť si nemôže ani vedenie obhájiť, lebo vlastne o všetkom rozhodujú pešiaci. Ale sme zvyknutí, že oni rozhodujú aj o politikoch, rovno v článku napíšu, že je vinný, nahradia políciu, prokurátora, sudcu, hádam aj žalárnika. Každý má mať svoje kompetencie. Toto je vláda jednej skupiny nerešpektujúc napr. úlohu a postavenie súdov. Ja proste fašista nie som a keď o mne to niekto chce tvrdiť, tak nech ukáže rozhodnutie súdu, kde to súd vyriekol.

Viac už čoskoro…

Nezávislého novinára môžete podporiť tu.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


3 thoughts on “Bývalý pravičiar, dnes komunista. Profesionálny žurnalista PhDr. Michal Albert, PhD. o skúsenostiach s novinárskou mafiou

  • 2. februára 2020 at 16:47
    Permalink

    Komunista ?!

    To si robíte prdel ?

    Reply
    • 2. februára 2020 at 19:14
      Permalink

      Martin, ja by som ľudí neodpisovala, človek sa vyvíja; iba hlupák nemení názory; zvlášť mladý človek formovaný porevolučnou propagandou.
      P.S. Poznám ľudí, ktorí boli pred prevratom aktívni angažovaní komunisti a po nežnej za z nich stali aktívni angažovaní pravičiari. Človek je tým, čím sa cíti byť.

      Reply
  • 2. februára 2020 at 22:01
    Permalink

    Tá nemenovaná redakcia – nie je vôbec žiadna škoda pre Michala Alberta, že tam nemohol ostať. Bola by to strata času a hádzanie perál sviniam. „Ja s ním nerobím, lebo on je taký …“ – toto nepovie žiadny skutočný profesionál. A šéfredaktor ako tímlíder nestojí za nič, keď reptanie takej zbytočnej hávede „neustojí“.
    Hnusná doba…

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom