Je možné, že by USA organizovali štátny prevrat u svojho spojenca?

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Nie sme včerajší, chápeme, že štátny prevrat je bežný prostriedok na získanie prevahy, prípadne na oslabenie svojho protivníka. Nikto sa veľmi nečuduje, že USA organizujú prevrat vo Venezuele. Ale organizovať štátny prevrat u spojenca? Také konšpiračné nápady? Veď to sa nerobí – klepú si skalní čitatelia MSM na čelo. Že by červené karty v Česku neboli spontánnym hnutím odporu? S tým môže prísť len zvrhlá putinovská propaganda. Alebo že by „slušné Slovensko“ nebolo čistou esenciou ľudového odporu a mohlo by byť motivované zo zahraničia? Také niečo môže tvrdiť len mafiánsky boss Fico.

USA sú predsa vzorom charakteru a demokracie, vždy predsa rešpektujú demokraticky zvolenú vládu, obzvlášť v krajinách spojencov. Nikdy by sa neznížili k Brežnevovskej podpore nedemokratickej zmeny vo vláde.

Iba že by sme sa vrátili do roku 1975. Do Austrálie…

Austrália bola tradične servilným členom Britského spoločenstva národov a vždy podporovala svoju metropolu, keď Jej veličenstvo viedlo vojnu. Austrálčania zaplatili veľa krvi a sĺz po boku spojencov vo Veľkej vojne aj v boji proti Nemecku a Japonsku v tej druhej svetovej.

Začiatkom 70-tych rokov však voľby v Austrálii vyhrali labouristi, prevzali vládu po dlhých rokoch od liberálov a premiérom sa stal Gough Whitlam. Politickí komentátori hodnotia pôsobenie Whitlamovej vlády tak, že za tri roky sa Austrália stala fakticky nezávislým štátom a servilitu k veľmociam zamenila za vlastnú zahraničnú politiku. Vstúpila do hnutia nezúčastnených, začala rozvíjať diplomatické styky s Čínou, jej zástupcovia v OSN začali vystupovať proti apartheidu v JAR a Rodézii, stiahla svoje jednotky z vojny vo Vietname a výrazne presadzovala mierovú politiku vrátane zákazu skúšok jadrových zbraní. Populárne bolo zrušenie povinnej vojenskej služby a viaceré ľavicové opatrenia, napríklad bezplatné školstvo a podporu osamelým rodičom.


Gough Whitlam so speváčkou Little Pattie počas víťaznej kampane začiatkom 70-tych rokov.

Neskôr Gough Whitlam glosoval, že urobil chybu, keď sa snažil urobiť „príliš veľa príliš rýchlo“. V očiach jeho najväčších spojencov, Veľkej Británie a USA, bolo najväčšou chybou, že sa snažil o nezávislosť Austrálie, aby mocnosti nemali kontrolu nad surovinami Austrálie a aby nediktovali smerovanie ekonomickej a zahraničnej politiky. To sa prejavilo napríklad vo vládnom programe „buy back the farm“ – kúpme si farmy naspäť – išlo o rozsiahly výkup pozemkov od nadnárodných korporácií a zverenie tejto pôdy do vlastníctva Austrálčanov. Nové ciele zahraničnej politiky sa prejavovali aj v spustení rokovaní o zrušení zahraničných vojenských základní na území Austrálie, menovite výcvikovú základňu CIA v Pine Gap pri Alice Springs, a v nahradení tradičnej „God save the Queen“ vlastnou štátnou hymnou.

Nová vláda Austrálie sa snažila robiť nezávislú politiku

Odpor vlády proti základniam USA bol bezpečnostný, nie ideologický. Premiér Whitlam bol od svojich tajných služieb (a dodatočne aj od spojencov z USA) informovaný – a tu dvíham varovný prst, aby dávali pozor všetci, ktorí majú laxný postoj k existencii základní USA na Slovensku – že počas krátkeho vyostrenia napätia medzi USA a ZSSR počas prevratu v Chile v roku 1973, boli útočné jadrové jednotky USA uvedené do najvyššej pohotovosti, a to aj na základni North West Cape na pobreží Austrálie. Vládu o tomto kroku nikto neinformoval a Whitlam bol nahnevaný, že spojenci takto vystavili Austráliu možnému jadrovému odvetnému úderu, ale vláda nemohla urobiť žiadne prípravné opatrenia na zmiernenie jeho následkov

Zrejme vás neprekvapí, že keď labouristi v roku 1974 vyhrali ďalšie voľby, Whitlam posilnil svoju pozíciu v dolnej snemovni a začal razantnejšie presadzovať nezávislú zahraničnú politiku, stalo sa do roka niečo nečakané, čo tento vývoj zvrátilo.

Tvrdý zvrat

List, ktorým generálny guvernér Kerr odvoláva z funkcie premiéra Whitlama. Pozoruhodné, že sa neodvoláva na určité právne klauzuly a ústavne definovaný stav, ale „keďže ste mi povedali, že sa za žiadnych okolností nevzdáte funkcie, ani nevyhlásite nové voľby…“.

Na pochopenie pozadia je dobré poznať z austrálskych politických reálií aspoň to, že hoci Whitlam mal v dolnej snemovni pohodlnú väčšinu, rozpočet štátu schvaľoval senát. V senáte bolo rozdelenie mandátov prakticky patové a labouristom sa po náročných rokovaniach vždy nejako podarilo dosiahnuť tesné schválenie rozpočtu na nasledujúci rok. Koncom roka 1974 však zomrel jeden z labouristických senátorov a hoci podľa konvencie mal na uprázdnené miesto nastúpiť zástupca labouristov, mierna väčšina opozície v senáte na toto miesto presadila síce labouristu, ale človeka, ktorý bol v strane v opozícii proti Whitlamovi. Liberáli tak získali v senáte tesnú prevahu a zablokovali schválenie rozpočtu.

Oficiálni historici a médiá hlavného prúdu nikdy v tejto súvislosti nepíšu o štátnom prevrate, hoci… Táto aféra mala tiež svojho whistleblowera. Bol ním telegrafista a šifrant Christopher Boyce, ktorý pôsobil na základni CIA v Pine Gap a zverejnil niektoré úryvky tajnej korešpondencie CIA s rôznymi zložkami v Austrálii, ktoré touto cestou dostávali pokyny na rôzne politické akcie. Christopher Boyce bol za svoju činnosť odsúdený v USA na 25 rokov a po prepustení, dodnes, je presvedčený o tom, že USA v Austrálii organizovali prevrat.

Určitou silnou indíciou je aj fakt, že v roku 1973 sa veľvyslancom USA v Austrálii stal Marshall Green. Skúsený organizátor prevratov, ktorý sa osvedčil v Južnej Kórey v roku 1960, v Indonézii počas prevratu v roku 1965 a do Austrálie sa narýchlo pobral z Chile, kde mal plné ruky práce okolo roku 1973 s podporou prevratu Pinocheta. V Austrálii sa zdržal len do roku 1975, kým ju ovládli liberáli.

V tejto súvislosti je zaujímavosťou aj to, že Julian Assange je pôvodom Austrálčan a že WikiLeaks zverejnili aj dávku korešpondencie ambasádora Greena so svojim Ministrom zahraničia. Jeho depeše sa zameriavajú na cieľ „ochrany záujmov USA pred tlakom ľavičiarov“ a veľmi podrobne informujú o charakteristike, krokoch a zámeroch Gougha Whitlama.

V alternatívnej tlači sa objavili aj doklady o tom, že FBI zhromažďovalo informácie o austrálskom premiérovi Whitlamovi a napríklad aj to, že organizovalo protestnú demonštráciu pred Austrálskou ambasádou vo Washingtone, na protest proti zahraničnopolitickým krokom Whitlamovej vlády.

Dnešní liberáli tiež argumentujú, že po vládnej kríze sa rýchlo uskutočnili nové voľby, ktoré liberáli vyhrali. Ich nasledujúca vláda je teda demokraticky zvolená. No v austrálskej tlači sa objavuje mnoho zmienok o neblahom vplyve USA počas volebnej kampane. Liberálna tlač priniesla mnoho informácií o ekonomických aférach Whitlamovej vlády a vytvárala obraz o netransparentnom financovaní a korupcii. Zaujímavé sú aj zmienky vo Whitlamových pamätiach, že dostal po niekoľkých rokoch uistenie od Ministra zahraničných vecí USA Warrena Christophera, že „USA už nikdy nebudú zasahovať do vnútorných politických procesov v Austrálii.“ Podobné vyjadrenie existuje aj zo strany prezidenta USA Jamesa Cartera, ktoré povedal nasledujúcemu premiérovi Austrálie Frazerovi. Bývalý agent CIA v Austrálii Marchetti to lakonicky zhrnul:

„Kým budú do vládnych funkcií v Austrálii volení tí správni ľudia, budú vzťahy medzi USA a Austráliou na najlepšej možnej úrovni.“

Poučenie aj pre nás

Z osudu Whitlamovej vlády v Austrálii by sa tiež mali poučiť všetky vlády vo „vazalských“ krajinách, ktoré by sa chceli pokúšať o samostatnejšiu a nezávislejšiu politiku. Zrejme v každej krajine, kde pôsobí CIA a ambasáda USA, existujú vládni úradníci, ktorí cítia väčšiu lojalitu k veľkému spojencovi, než k vlastnej krajine, jej demokraticky zvolenej vláde a jej ľudu. (V určitých kruhoch sa týmto ľuďom hovorí „podpindosníci“ – to len na upresnenie terminológie.) Gough Whitlam urobil chybu aj v tom, že sa automaticky spoliehal na lojalitu úradníkov voči jeho vláde a nebol pripravený na alternatívu, že niektorí budú jeho vládu sabotovať a budú pomáhať zahraničnej moci.

Zdroje:

https://www.theguardian.com/commentisfree/2014/oct/23/gough-whitlam-1975-coup-ended-australian-independence

https://sk.wikipedia.org/wiki/Gough_Whitlam

https://en.wikipedia.org/wiki/Gough_Whitlam

http://johnpilger.com/articles/the-forgotten-coup-how-america-and-britain-crushed-the-government-of-their-ally-australia

https://paleofuture.gizmodo.com/fbi-releases-file-on-australias-pinko-prime-minister-g-1783985183

https://en.wikipedia.org/wiki/1975_Australian_constitutional_crisis

http://johnpilger.com/videos/the-last-dream-other-peoples-wars

https://wikileaks.org/plusd/cables/1973CANBER06656_b.html#efmAumDeb

https://en.wikipedia.org/wiki/Marshall_Green

https://www.greenleft.org.au/content/november-11-coup-what-coup

https://thenewdaily.com.au/news/world/2017/01/19/us-interference-australian-1975-election/

———————————————————————

Písané pôvodne pre: https://poznamkypanabavora.wordpress.com/ (upravené)

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

2 thoughts on “Je možné, že by USA organizovali štátny prevrat u svojho spojenca?

  • 22. apríla 2019 at 18:42
    Permalink

    Lenže čo bránilo Austrálčanom, aby si po tom všetkom v riadnych voľbách zvolili znovu Whitlemovych labouristov? Nič, len ich vlastná blbosť ako u nás v „prípade Čaputová“. Oni si zvolili Malcolma Frasera, sluhu USA. Kľúčová úloha teda je otvoriť oči stádu, a to je naozaj veľký problém.
    Dobre napísaný článok, ale priznám sa, že celkom nerozumiem „poučeniu aj pre nás“.
    Je jasné, že USA majú u nás mnoho podpindosníkov, tak ako po celom svete. A teraz čo? Čakať na nášho Whitlema? A ak by prišiel, upozorniť ho, aby nebol „príliš rýchly“? Aká silná je u nás podpindosnícka piata kolona? Až tak silná, že Karolína Farská dokázala odvolať premiéra SR?
    Takže „jak z toho ven soudruzi?“ :-)

     
    Reply
    • 22. apríla 2019 at 19:32
      Permalink

      Vďaka za túto otázku. Poučenie je vždy subjektívne a aj preto som ho formuloval tak, že som spomenul javy, ktoré si treba všímať, nie záverečné poučky, ktoré si najlepšie sformuluje každý sám podľa svojich silných a slabých stránok.
      Pre mňa je jednou takou poučkou to, že politický systém, keď si ho predstavíme ako trať a vlak, nebude automaticky fungovať správne, keď sa zmení vlaková čata. Preto majú väčšiu šancu na úspech tie ľavicové projekty, ktoré počítajú aj s alternatívnou traťou a celkom iným vlakom (politickým systémom).
      Iné poučenie, ktoré nie je priamo z týchto udalostí, ale hodí sa do kontextu, je o šokovej terapii. Keď ju aplikovali na nás, všimol som si, že najskôr sa adaptujú podvodníci a hochštapleri. Poctivým makačom to trvá najdlhšie.

       
      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom