Kto by nepoznal filmy ako Vesničko má středisková, Rozmarné léto, Slávnosti sněženek či Obsluhoval jsem anglického krále. Jiří Menzel, režisér, herec a spisovateľ, filmový nasledovník spisovateľa Bohumila Hrabala, opustil materiálny svet počas búrlivého roka 2020, no zanechal za sebou tvorbu, ktorá je nesmrteľná a zapísala sa do klenotnice českej a slovenskej kultúry.
Život
Narodil sa v roku 1938 v Prahe ako syn spisovateľa Josefa Menezla, v roku 1962 skončil štúdium réžiu o významného režiséra Otakara Vávru na FAMU. V 60. rokoch bol hlavným iniciátorom československej novej vlny. Bol členom Divadla Jára Cimrmana, ktoré viedli Zdeněk Svěrák a Ladislav Smoljak. V 70. rokoch sa venoval divadelnej réžii, vďaka ktorej pôsobil aj v zahraničí. Autor za sebou zanechal celý rád významných filmov, ktoré sa zlatými písmenami zapísali do dejín československej kultúry.
Dielo
Menzel už v roku 1965 spolupracoval s Hrabalom a ďalšími autormi na filme československej novej vlny Perličky na dne (poviedka Smrt pana Baltazara). V tomto absurdno-psychedelickom poviedkovom filme si zahral dokonca sám Vladimír Boudník, priateľ Egona Bondyho (túto časť režírovala ešte Věra Chytilová), o ktorom neskôr vytvoril samostatný film Nežný barbar. O rok neskôr vychádzajú oscarové Ostro sledované vlaky v hlavnej úlohe s Václavom Neckářom (postava Miloš Hrma) a opäť v spolupráci s českým spisovateľom Bohumilom Hrabalom.
Ďalším mílníkom Menzelovej tvorby bolo Vančurove Rozmarné léto (k Vančurovi sa vrátil ešte filmom Konec starých časů), ale aj odvážna (aj keď miestami až prehnaná) kritika socializmu vo filme Skřivánci na niti (taktiež podľa Hrabala). Neskôr nahráva pro-socialistický film Kdo hledá zlaté dno a v spolupráci s „Cimrmanológmi“ Zdeňkom Svěrákom a Ladislavom Smoljakom komédiu o jednej meštianskej rodinke, ktorá sa presťahuje na vidiek (Na samotě u lesa). Typický český humor ako ho poznáme zo 70. rokov s vynikajúcimi hereckými výkonmi, absurdnými dialógmi a zľudovelými hláškami. Na samotě u lesa patrí ku klenotnici českého humoru.
V roku 1980 majú premiéru poetické Postřižiny s tematikou života pivovarníkov, inšpirované priamo Hrabalovými spomienkami z prvej republiky. V osemdesiatych rokoch Menzel režíruje ďalšie dva filmy, ktoré musí poznať každý, kto sa čo i len minimálne zaujíma o filmovú kultúru. Sú to jednak Hrabalove Slávnosti sněženek, o postavách a postavičkách, o poľovníkoch a obyvateľoch Kerského lesa a ich slávneho lovu na „divočáka.“ A v roku 1985 vychádza snáď najpopulárnejších film o idylickom živote družstevníkov s česko-slovenským hereckým obsadením – Vesničko má středisková. Tento film snáď ani nie je treba predstavovať, no len málokto vie, že bol nominovaný na Oscara. Tak ako v Slávnostiach sněženek, tak aj do Vesničky vytvoril poetickú hudobnú atmosféru hudobný skladateľ Jiří Šust.
Po roku 1989 režíruje podľa Havlovho scenára Žobrácku operu a v roku 2006 ďalší unikátny film podľa Hrabalovej predlohy – Obsluhoval jsem anglického krále. Na postave Jana Dítě (Ivan Barnev, Oldřich Kaiser) reflektuje historické udalosti búrlivého 20. storočia. Film má podobne ako Vesnička česko-slovenské (Huba, Labuda, Lasica, Lábus, Abrhám) obsadenie a získal významné ocenenie Český lev.
Nesmrteľnosť cez tvorbu
Keď odíde významná osobnosť umeleckého sveta, stane sa terčom záujmu všetkých médií, aj takých, ktoré umelca napríklad úplne ignorovali. V tomto mám čisté svedomie a môžem povedať, že s tvorbou Jiřího Menzela sa stretávam celý život, napokon tesne pred týždňom som publikoval doplnenú recenziu na film Nežný barbar, kde si Menzel zahral priamo postavu svojho spisovateľského idolu – Bohumila Hrabala.
O Menzelových filmoch a ich kvalitách by sa dalo písať donekonečna. Avšak hlavným zmyslom tohto článku je hlavne pripomenutie si významu autora pre československú kultúre, nie podrobná analýza jeho tvorby. Z kulturologického hľadiska je prínos Jiřiho Menzela do československej kultúry monumentálny. Menzelove filmy spájajú poetické videnie sveta, bizarnosť, satiru, ale aj osudovú dramatickosť. Menzelove diela, predovšetkým filmové prerozprávanie tvorby Bohumila Hrabala, autora prežijú a budú ich (ako svedectvá o dobe minulej) určite sledovať aj budúce generácie.
PhDr. Lukáš Perný
Súhlasím s hodnotením prínosu nebohého J.M.do čsl kinematografiu a kultúru!V tomto bol naozaj výnimočný!
Len mi nedá,keďže sme na ľavicovo orientovanom webe pripomenúť,jeho občianske postoje pred ale najmä po auguste 1989.Z tohoto pohľadu bol J.Menzel jedným z tých umelcov aj „umelcov“ktorí síce podpísali „Antichartu“ale po „handrovej revolúcii“sa z nich stali najhorlivejší komunistobijci a Rusov nenávidiaci obsierači všetkého,čo bolo možné spojiť so socializmom.Námatkou vymenujem ľudí ako Svěrák,Kocáb,J.Hrušínsky…….u nás napr.Vášáryová,Kňažko,vlastne väčšina pracovníkov v kultúre.
Viete,J.Menzel mi tak trochu pripomína osobnosť jediného nositeľa Nobelovej ceny slovenského pôvodu,prof.C.Gajduseka.Nobelovku(1976) dostal za svoje objavy v medicíne,konkr.v neurológii,virológii,infektológii,ktoré dodnes zachraňujú ľudské životy.Zistil podstatu priónových chorôb (kuru).
Ako človek sa však prejavil v tej najhnusnejšej podobe!Bol to pedofil,ktorý sa k zneužívaniu detí priznal,dokonca ho obhajoval a bol odsúdený za pedofíliu na rok väzenia.
S J.Menzlom je to podobné!Ako umelec sa nezmazateľne zapísal do histórie čsl.,českej aj svetovej kinematografie,no ako človeka si ho ja osobne,pre jeho občianske názory a ideológiu ktorú vyznával,vážiť jednoducho nemôžem.Viem,že sa hovorí,že „o mŕtvych len v dobrom“ale nedalo mi to a tak sa už vopred ospravedlňujem tým,ktorým môj príspevok vadí!
Každopádne,odišiel významný umelec.Takže,nech odpočíva v pokoji.