Kategorické ultimátum nemeckej kancelárky národným štátom: vzdať sa vlastnej suverenity! Prečo sú naši politici ticho ? Môžeme sa podvoliť ? Časť III.

Vrátim sa k svojej otázke, čo si treba všimnúť vzhľadom na fakty, keď došlo k mníchovskej zrade, k ustanoveniu Protektorátu Čechy a Morava, k ustanoveniu slovenského fašistického štátu. Uviedol som, že v prvom rade si je treba všimnúť nacistickú koncepciu ovládania Slovenska systémom nerovnoprávnych zmlúv.  Čo si je možné všimnúť v druhom rade ?

Potrebujeme si všimnúť to, čo súvisí s poslaním politika, predstaviteľa národa, národného štátu, s jeho konaním a morálnymi zdatnosťami. A tiež to, čo súvisí s potrebou demokratického výberu zástupcov občanov ( ľudu ).

Pripomeniem, že dňa 16.3.1939 vyšiel Výnos ríšskeho kancelára o utvorení „Protektorátu Čechy a Morava.“  V nóte Ľudového komisariátu zahraničných vecí ZSSR z 18.3.1939 sovietska vláda kategorický odmietla odôvodnenie nemeckej agresie a vyhlásila: „Sovietskej vláde nie je známa ústava nijakého štátu, ktorá by dávala hlave štátu právo zrušiť existenciu štátu bez súhlasu národa…

Keď československý prezident pán Hácha podpísal berlínsky akt z 15. tohto mesiaca, nemal na to žiadne plné moci od svojho ľudu a konal v zjavnom rozpore s článkom 64 a 65 československej ústavy, ako aj v rozpore s vôľou národa. V dôsledku toho nie je možné uznať začlenenie Čiech k nemeckej ríši a v tej či onej forme ani Slovenska za zákonné a zodpovedajúce všeobecne uznávaným normám medzinárodného práva a spravodlivosti alebo zásade sebaurčenia národov.“

Táto nóta ukazuje na to zásadné, čo hlava štátu ( či predstaviteľ štátu, najmä ústavný činiteľ ) má mať na pamäti: akými právami disponuje a teda či okrem iného má právo zrušiť existenciu štátu bez súhlasu národa. Lebo postupné odovzdávanie štátnej suverenity do Bruselu v prospech EÚ je práve o postupnom rušení existencie štátu ( v právom slová zmysle ). Dovŕšenie procesu odovzdávania štátnej suverenity bude znamenať dovŕšenie procesu zrušenia existencie štátnej moci na danom území. Kategorické ultimátum nemeckej kancelárky A. Merkelovej  má teda jasnú súvislosť s utvorením Protektorátu Čechy a Morava a s citovaným obsahom Nóty, ktorú zaslala vláda ZSSR.

To, čo urobil prezident Hácha, bolo a je stále aktuálne. Nóta zdôrazňuje, že prezident Hácha podpísal berlínsky akt a nemal k tomu žiadne plné moci od svojho ľudu, čiže konal v rozpore s vôľou národa. Toto konanie hlavy štátu má aj jasné právne následky: začlenenie Čiech a Moravy k nemeckej ríši a v tej či onej forme ani rozhodnutie o Slovensku nemožno uznať za zákonné a zodpovedajúce všeobecne uznávaným normám medzinárodného práva, spravodlivosti alebo zásade sebaurčenia národov.

Nóta Ľudového komisariátu zahraničných vecí ZSSR upozornila na protiprávne konanie z oboch zmluvných strán. Zároveň nóta ukazuje aj na niečo iné: ak jedna strana ( fašistické Nemecko ) vnucuje svoje zmluvné podmienky strane druhej ( prezident ČSR ), tak druhá strana nie je viazaná povinnosťou zmluvu podpísať, ak k tomu nemá vopred stanovené právomoci. Prezident Hácha svojim podpisom dosvedčil, že nebral na zreteľ svoje právomoci, ale najskôr nátlak či určitý spôsob donútenia ako niečo, čim je možné podporiť právo zrušenia existencie štátu bez súhlasu národa.

Nóta teda jasne stanovuje pravidlo: z dôvodov protiprávneho konania nie je možné uznať začlenenie Čiech a Moravy k nemeckej ríši a teda ani to, ako to bolo riešené na Slovensku.

Ako súvisí Nóta Ľudového komisariátu zahraničných vecí ZSSR z 18.3.1939, v ktorej sovietska vláda odmietla odôvodnenie nemeckej agresie s EÚ a jej komunitárnym právom ? Z môjho pohľadu  predstavuje z hľadiska práva akýsi „základný judikát“, ktorý sa týka postoja a právomoci ústavného činiteľa a aj národného parlamentu. Využitím tohto „základného judikátu“ je možné posúdiť, či založenie a fungovanie komunitárneho právneho poriadku v prospech ES a neskôr EÚ sa dialo a deje v súlade s právom členských štátov, ktoré založením spoločenstiev, neskôr EÚ obmedzili a obmedzujú svoju štátnu suverenitu, výsledkom čoho je to, že komunitárny právny poriadok:

a) nadobudol črtu samostatnosti, aby nebol vytunelovaný národným právom,

b) bol prijatý právnymi poriadkami členských štátov,

c) má prednosť pred národným právom a túto zásadu uplatňuje aj pre vzťah k ústavnému národnému právu,

d) predstavuje nový právny poriadok, ktorého právnymi subjektmi sú tak členské štáty ako aj jednotlivci,

e) v záujme svojej existencie presadil priamu uplatniteľnosť komunitárneho práva.

V rámci národného štátu tvorba vôle ( vnútroštátnej ) je realizovaná v parlamente. Nie je žiadnym tajomstvom, že tvorba vôle v ES ( EÚ ) bola a aj je záležitosťou zástupcov vlád členských štátov, ktorí sú združení rozhodujúcim spôsobom v orgánoch ES či EÚ, napríklad v Rade EÚ či v Európskej rade. Už na inom mieste v tomto článku som uviedol, že ES či EÚ nevznikli z európskeho ľudu, ale za svoju existenciu vďačia  členským štátom. V čom spočíva vďačnosť ? V tom, že členské štáty odstúpili časť svojej suverenity v prospech ES či EÚ a za toto odstúpenie dostali k dispozícií svoj podiel v rozhodovacích procesoch ES či EÚ.

Rozhodujúcim momentom pre uplatnenie „Nóty“ ako „základného judikátu“ v rámci tvorby nadštátnej vôle je spôsob odstúpenia časti štátnej suverenity a teda preskúmanie tohto odstúpenia a vyhlásenie ( vydanie ) záverečného stanovisko. Nie je mojim zámerom toto preskúmanie v historickom kontexte realizovať. Obmedzím sa iba na konštatovanie – vyjadrenie pochybnosti, že všetci aktéri- predstavitelia členských štátov ES či EÚ disponovali plnou mocou od svojho ľudu, že sa môžu v konkrétnych otázkach vzdať štátnej suverenity v prospech nadnárodnej vôle, či postupne v tomto vzdávaní sa suverenity pokračovať.

Plnou mocou od svojho ľudu mali predstavitelia každého členského štátu disponovať pri podpise každej zakladacej zmluvy o ES či EÚ a ďalších zmlúv, ktoré sa otázok štátnej suverenity dotýkali a dotýkajú. V prípade SR nie som si vedomí toho, že naši predstavitelia plnou mocou svojho ľudu disponovali či disponujú, pretože pre získanie tejto moci je potrebné zrealizovať určitú formu priamej demokracie. K tomu si dovolím doplniť, že referendum o vstupe SR do EÚ nepokladám za formu priamej demokracie, ktorá dáva plnú moc vzdávať sa štátnej suverenity a tým ohrozovať existenciu štátu. Predstavitelia štátu si výsledky referenda o vstupe  SR do EÚ vysvetľovali a vysvetľujú po svojom – ako zákonné právo postupovať ďalej na základe vlastného zváženia politickej situácie.

Keď nemecká kancelárka svojim kategorickým ultimátom vyzvala, že národné štáty sú povinné vzdať sa vlastnej suverenity,  akoby vyzývala k tomu, že je potrebné pokračovať až do konca v tvorbe nadnárodnej vôle podľa doteraz zaužívaného spôsobu odstúpenia časti suverenity členských štátov – teda bez plnej moci od ľudu. Je možné tvrdiť, že vznik právneho poriadku ES či EÚ – komunitárneho práva – ak nebola splnená podmienka disponovania plnou mocou, je protiprávnym konaním, v dôsledku ktorého nie je možné uznať nastavený systém začleňovania členských štátov do ES a EÚ za zákonný a spravodlivý, ale najskôr určitým spôsobom vynútený.

Ak predstavitelia členských štátov nemali a nemajú k dispozícií plnú moc od ľudu, čím môžu argumentovať, že majú právo zmluvne odovzdať prvky štátnej suverenity EÚ?

Protiprávne konanie vo veci cudzej moci a tvorby  nadnárodnej vôle je možné pokladať za zneužitie právomoci verejného činiteľa. Odovzdávanie štátnej suverenity sa vedomé balí do pojmu „byť proeurópskym.“ V prípade zbavovania sa štátnej suverenity protiprávne konanie sa týka aj národného parlamentu, pretože ten má pracovať v režime vnútroštátnej tvorby vôle. Ak národný parlament si na určitý nátlak ( prístupové konanie ) dovolil novelizovať Ústavu SR  doplnením § 7 ods. 3, konal protiprávne, pretože nemal k určitému zrušeniu štátnej suverenity plnú moc ľudu.

Rozhodnutie národného parlamentu je možné pokladať za nezákonné, pretože ako zákonodárny orgán rozhodol, že nadštátna tvorba vôle má prednosť pred vnútroštátnou tvorbou vôle, čím definitívne zdiskreditoval všetky tri základné formy moci štátneho zriadenia a tým umožnil ďaleko do budúcnosti postupné zbavovanie sa štátnej suverenity až do jej úplného zrušenia prechodom pod novú štátnu moc, ktorú má možnosť sformovať komunitárny právny poriadok.

Teraz je ten správny okamih pripomenúť si pomerne jasnú zásadu štátnej zvrchovanosti – suverenity. Ide o štátnu moc národného spoločenstva, ktorá je vo vzťahu  k ostatným štátom rovnoprávna a nezávislá a na svojom území najvyššia a výlučná. Potrebujeme k tomu, aby každý občan nášho štátu pochopil túto jasnú definíciu, akademikov, profesorov, vedeckých pracovníkov a podobne ?  Myslím si, že nie. A tak každý občan, ak neberieme do úvahy jeho bremená usudzovania, môže tiež pochopiť, že túto zvrchovanosť – suverenitu samotný zákonodárny zbor  zrušil a svojou novelou Ústavy SR vydal štátnu moc do rúk inej – nadnárodnej moci.

IV.

Aké nástroje použili NOSITELIA konceptuálnej moci, aby presvedčili zástupcov občanov národného štátu, že svoju zradu si majú dať umocniť zákonodárnym aktom ?

Samozrejme, účinným nástrojom zmeny či úpravy priorít štátu je samotná západná propaganda, ktorá je v popise práce médií hlavného prúdu čitateľne zakomponovaná. Keď vtáčka chytajú, pekne mu spievajú ! Vedomie človeka je postupne ovládané určitou propagandistickou schémou. Pokúsim sa naznačiť, o čo ide:

1. Ak chceme šťastný život, môžeme si vybrať iba tú cestu, že SR patrí neoddiskutovateľne k Západu.

2. Patriť k Západu, to nie je iba tak.  Musíme sa k tomuto Západu integrovať.

3. Lenže patriť k Západu, znamená splniť určité podmienky. Integrácia je tak jednostranný vzťah. Poznámka: v tejto fáze si ešte nevieme uvedomiť, že naša štátna moc sa zo strany Západu nepokladá za nezávislú, rovnoprávnu či výlučnú.

4. Sme kapitalistická krajina, ale musíme sa podriadiť silnejšiemu kapitalizmu -.dravému, barbarskému, ktorý je fanušíkom a tvorcom globalizačných procesov v svete. Toto nám médiá otvorene nepovedia, len ospravedlňujú, že globalizácia je objektívna nevyhnutnosť.

5. V ďalšom vývoji nejde o hocijakú  integráciu. Šťastnú budúcnosť SR môže zabezpečiť iba EÚ a preto členstvo v nej a jej fungovanie je známkou mieru a prosperity. Do vedomia občanov sa každý deň vštepuje požiadavka byť  „proeurópsky“. Občania a najmä rôzni prisluhovači si myslia, že byť „proeurópsky“ znamená vybrať si lepšiu životnú autoritu. V skutočnosti pojem „proeurópsky“ zodpovedá niečomu, o čom sa nehovorí: znamená nebrať ohľad na vlastný štát a národ a byť v zhode s inštitúciami EÚ, ktorá presadzuje tvorbu nadnárodnej vôle. Tu je možno aj pôvod heslá: Za slušné Slovensko !

6. Slovenská republika mala byť členom medzinárodnej organizácie rovnoprávnych štátov, ale takáto organizácia v podobe EÚ  vôbec neexistuje. Členské štáty boli „prinútené“ vzdať sa svojej štátnej zvrchovanosti – suverenity v prospech EÚ ako nadnárodnej organizácie a museli novelizovať ústavné poriadky tak, aby bolo jasné, že nadštátna ( nadnárodná ) tvorba vôle má prednosť pred vnútroštátnou tvorbou vôle.

7. Komunitárny právny poriadok nie je predmetom kritiky západnej propagandy, ale predmetom jeho potrebnosti, aktuálnosti, významu pre členské štáty a jednotlivcov. Propaganda verejnosti deň čo deň podsúva , že je dôležité, aby naše vnútroštátne právo efektívne fungovalo pod prísnym dohľadom komunitárneho právneho poriadku.

Okrem západnej propagandy mimoriadne účinným nástrojom ovplyvňovania politických predstaviteľov národného štátu a ich politiky je samotný volebný systém pre voľby do zákonodárneho zboru. Náš volebný systém je úplne otvorený pôsobeniu tých politických a ekonomických síl, ktoré sú v službách nadnárodných štruktúr či nositeľov konceptuálnej moci.

Výsledok parlamentných volieb je vždy zaujímavý: volíme si svojich zástupcov do parlamentu, z ktorých sa vždy sformuje vládna moc a celá skupina prisluhovačov, ktorí sú neochvejne verní nadnárodnej EÚ, jej nadnárodnému právu, nadnárodnej politike – teda sú „proeurópsky“ orientovaní. Nie je veľkým problémom z nadnárodnej úrovne našich zástupcov – politikov „zlomiť“, pretože im chýbajú morálne predpoklady pre výkon štátnickej funkcie – kardinálne cnosti.

Kto sa nevyznačuje silným odporom, odvahou a statočnosťou k všelijakým aktivitám politických dravcov z nadnárodnej úrovne, ten ľahko podľahne rôznym rafinovaným praktikám, nemá záujem byť obozretný a hlavne nie je tak múdry, aby si uvedomil, že jeho statočnosť a odvaha majú mať najsilnejšiu oporu ( pilier ) práve v občanoch a   v ich zásadnom rozhodnutí. U nás, v SR, takýchto politikov niet. Aby sa zrodil nový typ politika, ktorý pevne stojí so svojim ľudom, musí k tomu existovať nový volebný systém, ktorý umožní odhaliť slabiny kandidátov, ale aj tie zásadné politické postoje.

Odovzdať štátnu zvrchovanosť – suverenitu SR v prospech nadštátnej tvorby vôle a súhlasiť, aby vnútroštátna tvorba vôle jej bola podriadená, na to nemal právo ani zákonodarný zbor a ani samotní predstavitelia štátnej moci. Všetci to svorne urobili bez zahanbenia, pokračujú v tom  a ešte si pritom dovoľujú presadzovať politiku boja proti extrémizmu či proti antisemitizmu vrátane jej legislatívneho ukotvenia. Ako sa dá nazvať takáto politická prax vládnucej moci ?

Podľa „Nóty“ sa takáto prax dá nazvať ako nezákonná, pretože žiadna ústava nedáva hlave štátu právo zrušiť existenciu štátu bez súhlasu národa, bez jeho vôle, ktorý jediný má právo takúto plnú moc udeliť. V prípade tvorby komunitárneho právneho poriadku  EÚ sa tak nestalo ( neviem o výnimke ).

Dá sa opísané konanie  politikov nazvať aj ako najväčší a najrafinovejší podvod na občanoch Európy, ktorý nie je jednoducho odhaliť hneď na začiatku, keď sa proces „zjednocovania“ Európy začal a „salámovou metódou“ pokračoval a pokračuje.  Je to niečo podobné, ako keď sa dávnejšie spustil v západných krajinách proces multikulturalizmu, ktorý mal významným spôsobom obohatiť ich život a ktorého výsledky sú už celkom badateľné v negatívnom slová zmysle.

Žijeme teda vo falošnej Európe, pretože politické elity Západu za aktívnej podpory rôznych prisluhovačov ničia svoju západnú civilizáciu, ktorú mnohí za socializmu obdivovali a ku ktorej sa teraz hlásia za každú cenu bez rozmýšľania. Jedným zo znakov zániku skutočnej Európy je likvidácia štátnej suverenity, národných štátov v mene niečoho vyššieho ( dobra ) krajšieho, spravodlivejšieho, v mene vyššej morálky ( azda panskej ), v mene večného mieru. Túto ideológiu vyšších cieľov a vyšších hodnôt a teda ideológiu globalizácie niekto prirovnal k AIDS a to jednoducho preto, lebo v západnej spoločnosti ničí imunitný systém obete ( ľudí, občanov ).

Po roku 1989 sme sa dostali do štádia, keď sa národ prestáva brániť. Benjamín Kuras, autor článku „Celoeurópska strata pamäti. Alebo eurokrati deštruujú národnú identitu“ si myslí, že jedným z predpokladov toho, že sa národ prestáva brániť, je strata národnej pamäti. Autor doslova píše: „Národ bez historickej pamäti tradičných hodnôt, ktoré by mu dodávali sebavedomie, stráca občiansku súdržnosť potrebnú k udržaniu pravidiel demokratickej hry a právneho štátu.

Akonáhle stratíme vedomie, čo znamená byť Francúzom, Britom alebo Čechom, prestaneme trvať na tom, že stojí za to čímsi konkrétnym zastavať a v tradíciách pokračovať. Stávame sa tvárnym manipulovateľným stádom ovci, …“ Autor článku zdôraznil, že vymazávanie národnej pamäti je prvým nevyhnutným krokom k nastoleniu totality. Samotné vymazávanie národnej pamäti má určitý postup, niekoľko fáz. Fázy nemám v zámere teraz podrobne rozoberať, iba stručne spomeniem niektoré postupy, ktoré sa diali či dejú. Tak napríklad je potrebné:

a) vzbudiť v národe pocit viny a celonárodného studu,

b) z výčitiek svedomia prijmeme kohokoľvek, kto privandroval a štedro sa o neho staráme,

c) rozpracujeme rôzne programy a taktiky, aby sa spoločnosť prispôsobila migrantom až po demontáž kultúry a tradície,

d) vytvoríme medzi občanmi etnickú, rasovú a triednu nedôveru, aby sa nemohli stmeliť k udržaniu demokratického právneho štátu,

e) označujeme nepohodlných občanov za nacionalistov, rasistov, fašistov,

f) niečo špecifický národného nahradíme niečim väčším, abstraktnejším, spoločným, jednotiacim, niečim ( trebars nadnárodným ), čo stiera rozdiely. Potom sa usilovať vštepovať do vedomia ľudí, že je to jediná alternatíva do budúcnosti: príklad – národný pas nahradiť nadnárodným pasom.

g) rozmontovať určité tradičné inštitúcie, systém vlády a správy a nahradiť ich novým zákonodarstvom, napríklad na nadnárodnej úrovni, na ktorú nebude mať nikto vplyv a dosah. Namiesto slobodnej parlamentnej debaty našich zástupcov postupne nastoliť rešpektovanie všeobecných ľudských princípov práv, povinnosti, zákazov, príkazov nevolenou byrokraciou.

h) podporujeme terorizmus, aby sme potom vymysleli boj proti terorizmu a našli dôvody, ako potierať slobodu v záujme lepšej bezpečnosti. Na oponentov rôznych zmien vymyslíme rôzne trestné činy, napríklad xenofóbie, extrémizmu, antisemitizmu.

ch) vôbec nám nevadí, že EÚ predstavuje obrovskú byrokratickú , anonymnú mašinériu, ktorá sa nikomu nezodpovedá a žije z daní občanov. Nastolí sa celoplošný administratívny politický systém, rovnaké politiky pre každú členskú krajinu. Spojíme politické inštitúcie, vládnu exekutívu, informačné prostriedky, súdnictvo a políciu pod jednú politickú strechu.

i) EÚ sa už nechystá s nikým deliť o moc, preto  pokračuje potláčanie politickej opozície rôznymi spôsobmi, napríklad cez finančné zdroje, diskreditáciou, dezinformáciami, manipuláciou médií, likvidáciou demokratickej debaty, demontažou určitých inštitúcií a ich nahradenie poslušnými inštitúciami.

j) pestovanie vďačnosti EÚ za našu prosperitu.

Rôzne postupy vymazávania národnej pamäti vedú k nastoleniu nového svetového poriadku, ktorý EÚ a predstavitelia národných štátov nemajú s občanmi členských štátov vôbec odsúhlasený, a ktorý, ako to nedávno zdôraznila šéfka európskej diplomácie Federica Magheriniová, sa doteraz neuplatnil. Ale usilovne sa na tom pracuje. Dokladá to aj neutíchajúce úsilie o schválenie dvoch dôležitých dokumentov pre nový svetový poriadok: globálny pakt o riadenej migrácií a globálny pakt o utečencoch.

Tí, korí sú proti rôznym technikám a postupom vymazávania národnej pamäti a brania, aby sa štát definitívne nevzdal národnej suverenity, tak tí sú označovaní za populistov, nacionalistov. Ivan Mikloš je veľmi znepokojený tým, že  démon populizmu, nacionalizmu, izolacionalizmu a xenofóbie napomáha kolapsu Európy. Aj v novej politickej strane Progresívne Slovensko ( PS ) sa poschádzali ľudia, ktorým nestojí za reč brániť národnú identitu, či vlastné zachovanie štátnej zvrchovanosti – suverenity. Na politickej scéne sa udomácnili ich rôzne výkriky.

M. Šimečka je otrasený z toho, že populisti nám ( komu ? ) idú ukradnúť Európu. Vôbec si neuvedomuje, čo tvrdí. Veď naša Európa doteraz vždy bola Európou národných štátov. A ako Slovákovi mu vôbec nevadí, že EÚ ide rozbiť, rozložiť národné štáty. Inak povedané, ak niekto kradne Európu, tak to môže robiť len ako demontáž národných štátov, o čo sa populisti vôbec neusilujú.

Ak patrí pán M. Šimečka k jedným z najrozhľadenejších ľudí ( podľa M. Poliačika ), tak by mal ovládať, čo je to štátna suverenita, ako má fungovať parlament, kto tvorí základ štátnej moci a či naši politici, vládna moc a zákonodarná moc majú od občanov plnú moc k tomu, aby sa vzdali štátnej suverenity v prospech nadštátnej tvorby vôle. Náš politický systém je postavený na tom, aby dbal o existenciu štátnej zvrchovanosti – suverenity v určitej kvalite a aby cez národný parlament bola realizovaná vnútroštátna tvorba vôle. A toto majú povinnosť podporovať a aj spravovať samotné politické strany vrátane PS.

Ohlásená kandidátka za PS Zora Jaurová vyhlásila, že vďaka EÚ žijeme v mieri, slobode a demokracií. A preto sa obáva, že práve toto môže byť zásluhou populistov ohrozené. Jej vyhlásenie sa náramne podobá jednému heslu z obdobia reálneho socializmu, keď na plagátoch sme mohli čítať: „Komunizmus – nádej a perspektíva ľudstva!“ Mier, sloboda a demokracia, to nie je vďaka EÚ, ale vďaka národným štátom západnej spoločnosti vrátane štátov strednej a východnej Európy. Lenže samotný mier má veľké trhliny, pretože za posledných tridsať rokov sa kapitalizmus vo svete dopustil a dopúšťa mnohých zločinov. EÚ sa zmenila na nadnárodnú silu, ktorá má úlohu ustanoviť európsky imperiálny štát, v ktorom budú zásluhou rôznych politík jednotlivci premiešaní a sformovaní nie do občianskej, ale do stádovitej podoby s „európskou identitou“.

V.

Brusel chce mať pod vedením Berlína všetky potrebné kompetencie, ktoré sú charakteristické pre štátny útvar. Angela Merkelová otvorene oznámila, čo musia urobiť národné štáty a spolu aj s Macronom, miláčikom politickej strany PS si prajú čo najskôr riešiť sformovanie európskej armády a všetky potrebné kompetencie v oblasti zahraničnej politiky pre Brusel, ktorý na vojenských otázkach už niekoľko rokov pracuje. Udivuje ma, že PS je presvedčené, že EÚ je garantom mieru, keď spoločne s NATO a USA pripravili ukrajinskú krízu, aby mohli spustiť konfrontačnú politiku s Ruskom.

Rovnako ma udivuje, že PS sa dopracovalo k poznaniu, že EÚ je garantom slobody a demokracie. Garantom je a môže byť skôr národný štát. Fakty totiž hovoria o niečom inom, ale pre tých čo chcú prisluhovať záujmom cudzej moci ( nadnárodnej moci ), fakty nehovoria nič. Kandidátom na poslancov EP stačí, aby si heslovite osvojili „proeurópsku“ ideológiu a program a to im má stačiť k obrane jednotnej Európy.

Kde je možné zaradiť výrok nemeckej kancelárky o tom, že národné štáty majú povinnosť vzdať sa vlastnej suverenity ? Tento výrok je možno zaradiť medzi totalitárne praktiky ( prvky ) v riadení zo strany EÚ a teda aj samotného Nemecka a predstavuje  nezakryté porušenie princípov medzinárodných vzťahov založených na nezasahovaní do vnútorných záležitosti iných krajín. Je to zároveň aj výrok jedného z neoficiálnych predstaviteľov nového európskeho impéria, možno Štvrtej ríše, zakladanej pod vedením nemecko – francúzskeho tandemu, pretože už určitý čas k ustanoveniu Ríše smerujeme.

Výrok Angely Merkelovej o ničom nezaostáva za fašistickým Nemeckom, ktorý priamo či nepriamo ukazuje k momentom, keď sa z pozície  určitého postavenia skupiny západných štátov presadzovala ich sila, aby v mene ustanovenia komunitárneho právneho poriadku sa členské štáty vzdali časti svojej suverenity.

Podľa „základného judikátu“- „Nóty“ som došiel k záveru, že ustanovenie komunitárneho právneho poriadku sa najskôr udialo nezákonnou cestou a teda nie demokratickým spôsobom. Nezákonnosť spočíva v absencií plnej moci, ktorú môžu svojim predstaviteľom udeliť iba občania národného štátu. Využitie nezákonnosti pri konštruovaní EÚ pokladám za prvý „veľký podvod“ vo vzťahu k obyvateľom Európy, ktorý z akéhosi zázračného dôvodu nikomu nevadí.

Lenže v súčasnosti  sa organizuje a podporuje aj druhý  „veľký podvod“ na obyvateľoch členských štátov EÚ. Oficiálne tento podvod organizujú  európske politické elity v súčinnosti s predstaviteľmi členských štátov EÚ a ich prisluhovačmi. Druhý „veľký podvod“ je založený na tvrdeniach a politickej praxi vyššie uvedených skupín, že EÚ nesmie byť len ekonomickým spoločenstvom ( zónou voľného obchodu ) založenom na slobodách voľného trhu, ale musí  ( ! ) byť ( či je ) „hodnotovým spoločenstvom..“

Západná propaganda robí všetko možné a potrebné k tomu, aby občania členských štátov uverili jej neustálemu masírovaniu mozgov, že v skutočnosti existujú a sú dôležité európske hodnoty, európska identita, európska kultúra, európska verejná mienka, že existujú jednotné politiky pre každú oblasť ľudského života. Čiže, ako zdôraznil v svojom článku Lukáš Krivošík „Hodnoty v EÚ nehľadajme“ – existuje snaha o spoločnú definíciu hodnôt a cieľov, ktorú sú záväzné pre každého občana a každý európsky národ. K čomu potrebujeme tento druhý „veľký podvod“ v EÚ, ktorý sa práve všetkým nám deje ?

Nemecko si podrobilo európske hospodárstvo a potrebuje k tomu politickú a finančnú integráciu Európy. EÚ ako hodnotové spoločenstvo je dostatočnou zástierkou na absolútne  rozšírenie moci EÚ do rôznych oblasti politického a spoločensko – kultúrneho života jednotlivých členských štátov. Pôjde ( ide ) o také „sprivatizovanie“ politiky národných štátov pod jednú strechu – EÚ a Brusel, ktorá umožní opäť ( už po druhý krát ) nezákonnou cestou vyhlásiť európske impérium. Nezákonnosť bude spočívať v tom, že nebude sa brať ohľad k tomu, či členské štáty EÚ majú od občanov udelenú plnú moc k takémuto kroku.

EÚ ako „hodnotové spoločenstvo“ bude, a už aj vyvíja, aktivity na t. z. obranu hodnôt EÚ, čo znamená, že sa automatický ospravedlňuje použitie všetkých možných prostriedkov k tomu, aby bolo možné v prospech „hodnotového spoločenstva“ preformatovať vedomie a správanie občanov členských štátov.

Tento druhý „veľký podvod“ má na svedomí, že klasický liberalizmus sa akosi z priestoru demokratického Západu vytratil, čo malo za následok, že ak za klasického liberalizmu bolo možné svoje názory  vysloviť bez obáv z perzekúcie, teraz v čase zmeny uvedeného liberalizmu na niečo podstatne horšie ( neoliberalizmus ? ) je možné vidieť, že EÚ prijíma rôzne legislatívne opatrenia pre realizáciu politiky boja proti extémizmu, boja proti antisemitizmu či boja proti ruskej propagande.

Lukáš Krivošík v svojom článku pripomína, že hodnoty v EÚ nie je potrebné hľadať, že neexistuje európska identita, európska kultúra, európske hodnoty, európska verejná mienka. Existuje však pestrá paleta kultúrno-hodnotových identít národných štátov, čo je veľmi dôležité. Michal Šimečka, kandidát za europoslanca z politickej strany PS je vystrašený, pretože podľa  neho populisti idú nám vykradnúť Európu. Jeho kolegyňa Zora Jaurová si myslí, že mier, sloboda a demokracia sú ohrozené práve zo strany populistov, ktorí chcú EÚ vraj oslabiť a rozdeliť. Z týchto dôvodov predstavitelia politickej strany PS sú presvedčení, že protiváhou k populistom a k ich činom je posilnenie liberálnych a progresívnych hodnôt.

PS verné európskym hodnotám je odhodlané postaviť sa na obranu európskych demokratických hodnôt, pričom ochraňovať demokratický právny štát nemá záujem.  Ten, kto sa nevie rázne a odhodlane postaviť či vymedziť proti kategorickému ultimátu Angely Merkelovej, ten ani nemôže tvrdiť, že potrebuje ochraňovať niečo na nadnárodnej úrovni. Európske demokratické hodnoty sú rovnaký nezmysel ako európska identita a EÚ si nemôže privlastňovať hodnoty národných štátov, pre ktoré je charakteristická určitá pluralita – teda pestrosť a rôznosť v rôznych sférach života spoločnosti. Brať EÚ ako „hodnotové spoločenstvo“, to vyplýva zo zmlúv o EÚ ako primárneho zdroja komunitárneho právneho poriadku.

Na základe tohto práva orgány EÚ si nárokujú  ochraňovať EÚ ako „hodnotové spoločenstvo“. Svedčia o tom postupy EÚ vo vzťahu k takým národným štátom ako Poľsko, Maďarsko, či napríklad problematika migrácie. Čiže pomaly celý všetok život v národných štátoch sa organizuje v mene EÚ či Európy. Veľmi zaujímavý názor v tomto smere v svojom článku uviedol už spomínaný L. Krivošík. Pripomenul, že už Bismarck vravieval, že slovom „Európa“ sa oháňajú najmä štátnici tých krajín, ktorí si len v jej mene trúfli od iných národov pýtať to, na čo nemali dosť bezočivosti vypýtať si v mene vlastnom.

Členovia politickej strany PS svojimi postojmi, ktoré som uviedol vyššie, zavádzajú občanov svojimi výmyslami o tom, akú hrozbu predstavujú populisti. Kto iba trošku pohne rozumom, tak si vie uvedomiť, že ak „populisti“ ( v skutočnosti vlastenci ) bránia národnú suverenitu, tak nemôžu vykradnúť národné štáty a teda mimo nich už v Európe nie je nič, čo by mali vykradnúť.

Rovnako populisti nemôžu oslabiť mier, slobodu, demokraciu, pretože všetky uvedené hodnoty sú dôležité pre národné spoločenstva, ktoré sú akcieschopné, len ak ostane zachovaná štátna suverenita. Pre členov PS, ale aj pre mnohých ďalších predstaviteľov iných politických strán bolo zrejme veľmi ťažko si všimnúť, že konfrontačná politika  demokratického Západu proti Rusku ( ako na povel ) bola nastolená až vtedy, keď EÚ získala v otázkach zahraničnej politiky rozhodujúce pozície.

A samotná Európa bola zo strany EÚ fakt zaujímavo rozdelená: všetci proti Rusku !

Ak sa populisti ( v skutočnosti vlastenci ) vymedzujú proti základným ideám Rímskeho klubu založeného v dňoch 6.-7.4.1968 v Ríme a bojujú za Európu národných štátov, ich jednotu a skutočnú spoluprácu, potom títo populisti nemajú žiadny program na rozbitie, rozdelenie a oslabovanie Európy. Čo sa týka EÚ, tá ďaleko prekročila byť medzinárodnou organizáciou rovnoprávnych  národných štátov a jej tendencia je smerovaná k ustanoveniu európskej ríše a novému svetovému poriadku. V tomto prípade si dovolím uviesť citát z článku Lukáša Krivošíka.

Citujem: „Únií nehrozí rozpad, keď bude len pragmatickým ekonomickým združením, ktoré bude mať za cieľ najmä odstránenie bariér medzi ľuďmi a podnikateľmi. EÚ začala byť nestabilná, až keď sa pokúsila byť čímsi viac než len priestorom slobodného pohybu kapitálu, tovarov, služieb a pracovných síl.“

Nemecko za aktívnej pomoci Francúzska  sa snaží zo všetkých síl nanútiť národom Európy žiť  v európskej ríši. Naše politické elity proti tomu vôbec neprotestujú.

Najsilnejšia politická strana SMER – SD aj so svojim šéfom presadzuje politiku byť práve v jadre EÚ, teda byť s Nemeckom a Francúzskom v jednom šíku a ako nedávno to zdôraznil aj nový „europapalaš“, náš predseda vlády SR, budeme držať jednotnú líniu. Strana SMER – SD má záujem vyhrať aj ďalšie parlamentné voľby, takže je možné predpokladať, že na jej politike ( bez sebareflexie či kritického postoja ) sa určite nič nezmení. Bude to rovnaké, ako keď občan – volič pri súčasnom volebnom systéme nemá dovolené ovplyvniť výber kandidátov pre voľby do zákonodarného zboru. Predpokladám, že útoky proti populistom ( v skutočnosti proti vlastencom ) budú pokračovať.

Rovnako budú pokračovať aj aktivity EÚ, národných vlád, štandardných politických strán a ich prisluhovačov, aby v mene „hodnotového spoločenstva“  urobili poriadok všade a s každým, kto odvádza pozornosť od presadzovania „európskych hodnôt“ či bráni v ochrane „európskych demokratických hodnôt.“ Takáto pojmová zlátanina ma akosi uspokojiť občanov či verejnosť, že skutočne „proeurópsky“ orientovaným silám ide o blaho spoločnosti a ľudu, o prosperitu a mier.

Dušan Hirjak

Koniec časti III.



Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Zdieľaj tento článok:

One thought on “Kategorické ultimátum nemeckej kancelárky národným štátom: vzdať sa vlastnej suverenity! Prečo sú naši politici ticho ? Môžeme sa podvoliť ? Časť III.

  • 1. februára 2019 at 23:50
    Permalink

    Stále viac sa domnievam, že celú sériu z tohto pokračovania je potrebné ponúknuť ako analýzu národnému kandidátovi na prezidenta SR, pretože tu už nejde o to, či pôjdeme „vľavo“ a či „vpravo“, tu už ide o suverenitu našej republiky a svojbytnosť občanov Slovenska.
    Hra sa skončila – stojíme opäť pred katastrofou z roku 1938 a znova ide o čo iné ako o vlastníctvo zdrojov.
    …a všimnime si, kto mieri vo volebnom mesiaci február 2019 ovplyvňovať prezidentské voľby na Slovensko – Merkelová 7.2., americký minister Bajden koncom mesiaca. Dávajme pozor, čo sa bude diať…

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *