Kpt. Ján Nálepka organizuje Československý partizánsky oddiel. V rade stojaci slovenskí partizáni: Jozef Michalides, Ján Pinter, Ondrej Krčuľa,. máj 1943

Dňa 18. júla 1943 na brehu rieky, v tieni starých dubov Žitomíra, nastúpil prvý Ćeskoslovenský partizánsky oddiel. Veliteľ vyššej jednotky Saburov a komisár Bogatyr využili vzácne hodiny pokoja medzi bojom, prišli do tábora oddielu, aby na príkaz veliteľa ukrajinského štábu partizánskeho hnutia T.A. Strokača odovzdali slovenským partizánom vládne vyznamenania.
Pri odovzdaní partizánskych vyznamenaní najlepším bojovníkom a veliteľom oddielu, zazneli slová brigádneho generála Saburov:
“ V prvom boji ste sa osvedčili ako slávni, chrabrí partizáni. Tým, že bojujete proti Nemcom na našom území a bránite sovietsku krajinu, bránite zároveň svoj národ a svoju vlasť .. Nepriateľa máme jedného, je to nepriateľ ukrutný a zákerný. Chcel by rozdeliť a zotročiť slovanské národy. Bijeme sa s týmto nepriateľom nie na život, ale na smrť. „
Po prejave komisára Z.A. Bogatyra, ktorý srdečne pozdravil slovenských partizánov a vysoko ocenil ich bojové zásluhy, ujal sa slova veliteľ oddielu Ján Nálepka. V mene bojovníkov a veliteľov svojho oddielu ďakoval vláde za preukázanú vysokú česť:

.. Sovietskej vláde, náčelníkovi Ukrajinského partizánskeho hnutia súdruhovi Strokačovi a vám, súdruh generálmajor, v mene mojom a v mene dôstojníkov i vojakov vyslovujem úprimnú vďaku za vyznamenanie. Chcem vás ubezpečiť, že budeme čestne bojovať proti nášmu spoločnému nepriateľovi, čím priblížime deň víťazstva, deň vytúženého mieru pre váš i náš národ a tiež pre všetky slobodumilovné národy sveta. Budeme sa biť s nenávideným nepriateľom do poslednej kvapky krvi, a keby bolo treba, obetujeme život za našu spravodlivú vec – obetujeme ho bez váhania, lebo vieme: ich smrť je náš život! Dôveru, ktorú ste nám preukázali, si čestne zaslúžime tak ako tomu bolo doteraz. Ďakujem.

Dnes, v 75. roku výročia SNP časť slovenského národa zo zdesením sleduje míľové kroky parlamentných činiteľov nielen v prekrúcaní historickej minulosti, ale aj vandalizmus istých kreatívne premotivovaných „umelcov“, ktorí ničia mementá ukryté v kameni, týkajúce sa oslobodenia našej vlasti Ćervenou armádou a československých predstaviteľov národnooslobodzovacieho hnutia. V školských osnovách sa o národnooslobodzovacom hnutí, ktoré prišlo z východu, nedozvieme už takmer nič. Źiaci nepoznajú odvahu a hrdinstvo tých, ktorí položili svoje životy preto, aby sme my ostatní mohli dnes žiť. Oslobodenie prišlo z východu, nie zo západu. Flora nebola ľud. Ktokoľvek popiera túto historickú minulosť, sám nie je hoden svojej budúcnosti.
Prvý Československý partizánsky oddiel Jána Nálepku a Prvá Československá armádna brigáda Ludvika Svobodu – to boli zhmotnené myšlienky a výkrik slovanských sŕdc, ktoré odmietli strieľať do vlastných. Neboli to preto iba ťažké frontové podmienky a neustála hrozba zranenia a smrti, bol to vyslovený odpor k vojne po boku nacistického Nemecka tých, ktorí na vlastnej koži zakúsili zavádzanie „nového poriadku“ na okupovanom území východného frontu. Narastajúci počet zbehnutí k Ćervenej armáde začal gradovať hlavne po Stalingrade, keď vojská Ćervenej armády prešli do ofenzívy a prelomili tak kruh, z ktorého sa zdalo niet východiska, po rozohnení svetového požiaru.
V čase, keď Prvý Československý partizánsky oddiel Jána Nálepku dostal vyznamenanie za bojovú chrabrosť, už veľa slovenských vojakov prebehlo na stranu partizánov. O odvážnych a vysoko humánnych skutkoch tohto oddielu dnes už nepočuť. Vyznamenanie z leta 1943 je preto témou môjho zastavenia sa v čase, keď naši vojaci bojovali – slovami Saburova – nie na život, lež na smrť.

Ján Nálepka s Jánom Pinterom, 1943

BOJOVÝ KRST V PODMIENKACH PARTIZÁNSKEHO ŽIVOTA

„Nikdy predtým som si nemyslel, že Slovensko môže človek milovať tak, ako ja ho milujem teraz, keď som sa ocitol ďaleko od neho. Dívam sa na stromy, na kvety a zdá sa mi, že som u seba, doma. U nás sú tiež pekné rieky. A aká krajina! Aký skvelý a dobrý ľud! Kedy to znovu uvidím? Ja viem, že Červená armáda vkročí i na Slovensko a do iných krajín Európy. Chcel by som medzi prvými prekročiť hranicu, vstúpiť na rodnú zem, ničiť a vyháňať vrahov. Zdá sa mi, že väčšie šťastie, ako uvidieť svoju vlasť slobodnú, si neviem predstaviť!“
(Ján Nálepka z rozhovoru s ukrajinským spisovateľom A. Šijanom – leto 1943)

Po definitívnom odsune Zaisťovacej divízie zistili rozviedky štábu Generála Saburova, že sa fašistické jednotky pripravujú na rozsiahlu trestnú expedíciu proti partizánom. Na základe týchto správ sa partizánske jednotky sústredili na organizovanie protiopatrení a bojovú pripravenosť proti okupantom.


Niekoľko dní, ktoré delili československý partizánsky oddiel od prvých bojov v chystanej protiakcii, využil Nálepka na zdokonalenie organizácie oddielu a na výcvik jeho príslušníkov. Už od prvých chvíľ zaviedol v oddiele uvedomelú vojenskú disciplínu. Sám predchádzal príkladom vo vojenskom vystupovaní a v plnení rozkazov vyššieho velenia. V rámci disciplíny prísne dbal na osobnú hygienu. Každému vedel vždy poradiť a jeho optimistická nálada a viera v konečné víťazstvo upevňovali bojaschopnosť jednotky. Veľkú pozornosť venoval vojenskej, morálnej a politickej príprave oddielu, ktorého príslušníci si rýchlo osvojovali nový, partizánsky spôsob života. Pri upevňovaní oddielu a v bojovej príprave mimoriadne aktívne pôsobili komsomolské schôdze, ktorých sa vojaci, respektíve partizáni Nálepkovho oddielu zúčastňovali v rámci politickej výchovy.

Pred prvým bojovým vystúpením mal Nálepkov partizánsky oddiel takúto organizačnú štruktúru:
a/ dve bojové skupiny, ktorým velil Emil Gočal a Jozef Révay
b/ menšiu skupinu rozviedky, ktorej velil Michal Petro
c/ hospodársku časť, ktorej velil sovietsky dôstojník Voronov a ku ktorej patrilo niekoľko skúsených ukrajinských partizánov, ako V. Harsányi a sanitárka Naďa Manková
d/ štáb oddielu, v ktorom boli: Ján Nálepka, Imrich Lysák-Jacko, Michal Petro, Štefan Chovanec a Peter Benkovič
Podľa vzoru sovietskych partizánskych oddielov chcel Nálepka túto organizačnú štruktúru zdokonaliť ustanovením funkcie politického komisára v oddiele, a preto požiadal vyššie partizánske velenie o jeho pridelenie. Tento akt výrečne svedčí o tom, že Nálepka na základe úzkych stykov s boľševickou ilegalitou a bezprostredných skúseností zo spolupráce s partizánskym velením dospel k pochopeniu dejinnej úlohy komunistickej strany.
V radoch žitomirských partizánov našiel Nálepka a jeho spolubojovníci vynikajúcich politických i bojových učiteľov a oddaných priateľov. Nálepkov oddiel pravidelne navštevoval veliteľov Žitomirských partizánskych oddielov generálmajor A.N. Saburov, politický komisár Z.A. Bogatyr, veliteľ partizánskeho oddielu Buďonnyj J.A. Arťuchov, pracovník dokumentárneho filmu A.N Frolenko a iní stranícki i komsomolskí funkcionári, ktorí oboznamovali príslušníkov oddielu s úlohami boja proti fašizmu, s jeho zásadami a taktikou partizánskej vojny. Nálepkovci si rýchlo privykali na partizánsky spôsob života. Pri týchto návštevách sa často rozoberali plány spoločných bojov, hovorilo sa o oslobodení Ćeskoslovenska, o budúcom mierovom živote a o spravodlivom usporiadaní spoločnosti. Družba medzi sovietskymi oddielmi a Nálepkovou jednotkou upevňovala bojovú schopnosť, čo sa potvrdilo už pri najbližšej príležitosti.

Veliteľstvo Žitomirských partizánskych oddielov oznámilo Nálepkovi, že dňa 21. júna 1943 začali fašistické vojská uskutočňovať svoje veľké trestné výpravy proti partizánom. V zostave týchto vojsk boli aj maďarské horthyovské jednotky, ktoré vystriedali Zaisťovaciu divíziu.
Keď sa to Nálepka dozvedel, poslal Slovákom v maďarskej armáde niekoľko listov a letákov, v ktorých sa výstižne hovorilo o význame boja proti hitlerovcom a ich prisluhovačom:
“ Všetky porobené národy dvíhajú svoje hlavy, Prestaňte aj vy slúžiť maďarským porobiteľom a prejdite k nám, československým partizánom.“
V iných agitačných materiáloch zasa objasňoval maďarským dôstojníkom ich žoldnierske postavenie po boku hitlerovcov a oboznamoval ich so skutočnou situáciou na frontoch. V tejto agitačnej práci bol veľmi vytrvalý, čo dokazuje aj obsah nasledujúceho listu:
“ Písal som vám list a doteraz naň nedostal odpoveď. Neviem, prečo neprídete, aby sme sa dohovorili o situácii. Ći chcete aj naďalej slúžiť Nemcom a s nimi zahynúť? Bude rozumnejšie zachrániť seba a svojich ľudí od istej smrti, a súčasne ste povinní stať sa predstaviteľmi ľudu pri tvorení nového mieru. Myslím, že svoj národ máte radi, a preto vás určite očakávam. S pozdravom: veliteľ československého partizánskeho oddielu kpt. Repkin. „
Nálepka sa v záujme rozšírenia partizánskych jednotiek usiloval získať aj maďarských vojakov pre vojnu proti hitlerovcom, o čom sa kladne vyjadrilo aj vyššie partizánske velenie. Predpokladal však, že prvé bojové stretnutie jeho jednotky sa uskutoční práve proti horthyovským, a nie nemeckým vojskám. Jeho predpoklad bol správny, lebo v tých miestach boli horthyovské skupiny najpočetnejšie. Okrem toho sa domnieval, že v radoch horthyovských jednotiek sú aj Slováci, a preto sa vo svojom agitačnom úsilí zameral na ich získanie pre svoj oddiel. Upovedomil o tom aj príslušníkov oddielu.

Na rozsiahlych priestoroch časti Ukrajiny a Bieloruska ( USSR – Poleská oblasť, BSSR – juhozápadná časť ) vládli orgány sovietskej moci ustanovené partizánmi. V oblastných a okresných mestách týchto častí nemali okupanti okrem silných posádok kolaborantský riadiaci aparát. S okupačnými ochrannými jednotkami nemohli hitlerovci prakticky podnikať proti pomerne silným partizánskym jednotkám účinnejšie akcie. Preto velenie požiadalo na jar 1943 hlavný štáb wehrmachtu, aby do týchto priestorov vyslal také bojové útvary, ktoré by boli schopné čeliť partizánskej vojne. Za týmto účelom zároveň zaktivizovalo svoj prieskum a pripravilo rozsiahlu bojovú akciu.


Začiatkom júna 1943 v mestách Źitomir, Ovruč, Mozyr, Jeľsk, Petrikov, Olevska v okolitých dedináchsa začali zosilňovať nemecké vojenské jednotky. K 15. júnu 1943 vzrástol ich počet s miestnou políciou na 40 000 mužov.
Chystaná trestná výprava mala zničiť partizánske zväzy a oddiely, ich zásobovaciu základňu, obsadiť partizánske letisko, a tým znemožniť spojenie s Moskvou. Okrem toho mali nacistické vojská zobrať všetkých práceschopných mužov, vypáliť dediny, odviesť dobytok a úrodu.
Útok fašistických útvarov proti partizánom sa začal za silnej podpory tankov, obrnených vozov a letectva. Technické a motorizované útvary najprv plánovite odrezali lesné cesty. Zosilnili hliadkovú službu, prieskum, zdokonalili opevnenia v mestách, na cestách, a najmä na železničných tratiach.
Velenie Žitomirských partizánskych oddielov sa po bohatých bojových skúsenostiach v tyle nepriateľa rozhodlo nezačať obranné boje, ale nástrahami, zamínovaním komunikačných spojov a náhlymi prepadmi ničiť po skupinách nepriateľskú silu a jej technické vybavenie. Tento spôsob mal vytvárať pre nepriateľa atmosféru neznesiteľných podmienok boja s partizánmi v lesoch. Silná stránka taktiky partizánskeho úderu – prepad, odvážnosť a potom rýchlosť v manévrovaní – sa teraz vyžadovala ešte viac. Československému oddielu pripadlo plniť tieto úlohy v obvode obcí Danieloviči – Borovjie Lazy – Rubež – Ivanova Sloboda.
V záujme splnenia prvej bojovej úlohy československého partizánskeho oddielu nastúpil spolu s ním proti nepriateľovi aj sovietsky partizánsky oddiel Buďonného, ktorému velil I.A. Arťuchov.
Starostlivosť generála Saburova o československý oddiel dokazuje aj skutočnosť, že ho pred odchodom do prvých ťažkých bojov navštívil. Radil partizánom, aký spôsob boja majú použiť v záujme úspešného výsledku, a vyjadril presvedčenie, že oddiel svoje úlohy splní. Bol to prejav dôvery zo strany partizánskeho velenia, ktorý jednotku morálne posilnil pred zaťažkávajúcou skúškou.


Z dedinky Karteniči odchádzali obidva oddiely spoločne. Pri presune jednotiek ich napadli nepriateľské lietadlá, ktoré však plánovanú akciu partizánov vážne neohrozili. V blízkosti Karteniči zostal z poverenia sanitárky N. Mankovej a so súhlasom veliteľa bojovej skupiny partizán Viktor Valent, aby od miestnych obyvateľov zaobstaral liečivé byliny. Pri plnení tejto úlohy padol v nerovnom boji s nepriateľom. Pôvodom bol robotník a k oddielu prešiel v čase získavacej kampane nálepkovcov. Valentova smrť bola prvou drahou daňou oddielu pri získavaní skúseností v partizánskom boji.

Po prehratej bitke pri Stalingrade plánuje Hitler odvetu pri Kursku. Nemeckí štábni byrokrati uvádzajú, že 10 divíziám sa nedá zaručiť úplná bezpečnosť pri okupačnej ceste na východ. Na nemeckom štábe totiž odhadli, že by proti partizánom bolo treba vyslať ďalších 140 000 vojakov a oni ich majú k dispozícii len 50 000.
Pre Nálepkov oddiel nadišla chvíľa prvého boja. K dedinke Borovoje sa na autách blížili nemecké a maďarské jednotky. Oddiel partizánov spolu s Arťuchovou jednotkou zaujal pred dedinou obranné postavenie. Rozkaz znel: Pustiť nepriateľa čo najbližšie k obranným postaveniam a na povel začať paľbu. A potom sa začal prvý boj, ktorý sa pre československý oddiel skončil úspešne.
O bojovej činnosti československého partizánskeho oddielu sa viedli stručné záznamy v denníku. Denník najprv viedol I.Lysák, neskôr Š.Chovanec. Prvé bojové stretnutie s nepriateľom je zaznamenané takto:


28. júna 1943. Poobede prišli Nemci na stopu Ivanovovho oddielu a po nej sa dostali k okraju lesa. Po objavení oddielu došlo v lese k boju, v ktorom sa vyznamenal guľometník Jozef Poklemba. Nepriatelia – Maďari a Nemci – mali stratu 30 mŕtvych. Vlastné straty: 1 ľahko ranený do ruky – veliteľ čaty Gočal. Protivník ustúpil a oba oddiely sa presunuli bližšie do lesa, asi 2 kilometre k ceste Borovoje – Tonež, kde sa utáborili „

29. júna 1943. Na ceste Borovoje – Tonež zistili motorizovanú skupinu Nemcov a Maďarov, ktorí pripravovali nástrahu na partizánov. Na túto skupinu partizáni pod velením kapitána Repkina okamžite podnikli útok. V boji padlo 17 Nemcov a Maďarov, z toho 1 dôstojník. Vlastné straty: Desiatnik Mažiarik – mŕtvy. „

Hrdinská smrť desiatnika Ondreja Mažiarika bola príležitosťou, pri ktorej príslušníci oddielu zložili prísahu pomstiť padlých spolubojovníkov a bojovať proti nepriateľovi až do jeho úplnej porážky. Vtedy prisahali nálepkovci vernosť svojmu ľudu a sovietskym bratom. Prísaha v súvislosti s prvými stratami oddielu, ako aj prvé bojové vystúpenie ešte viac prehĺbili morálnu jednotu nálepkovcov.
O smrti O. Mažiarika a o priebehu prvého boja Nálepkovho oddielu podáva svedectvo jeho priamy účastník František Krajčovič:
“ Nálepka rozdelil úlohy a sám šiel z prvej strany po lese, zatiaľ kým ostatní z ľavej strany v rojniciach. Zastaviť a zaľahnúť! – zaznel rozkaz. Zaľahol som s desiatnikom Mažiarikom v priekope vedľa cesty pred mostíkom .. V diaľke za zákrutou sa ozývali výstrely zo samopalu. Zdalo sa mi, že počujem viac motorov. Naraz hukot utíchol a nastalo úplné ticho. Sledujem okolie. Zo zákruty vychádzala ozbrojená nemecká hliadka. Približovala sa stále bližšie. Už bolo dobre rozoznať nepriateľských vojakov. Začal sa boj. Mažiarik sa trocha nadvihol a vystrelil, a to bol jeho osudný pohyb, lebo vzápätí zaznela dávka zo samopalu a klesol na zem .. Zakričal som cez cestu na Nálepku: Mažiarik je ranený! Nálepka sa hneď pustil smerom ku mne, ale Nemci ho zbadali a začali naňho strieľať. Netrafili ho .. Dobehol k Mažiarikovi, rozopol mu blúzu, zatiaľ čo ja som sledoval cestu. Lenže Mažiarik bol už mŕtvy ..Strela mu zasiahla priamo srdce „ Po prvej prestrelke s nepriateľom sa oddiel presunul hlbšie do lesa, kde ostal do tmy. V noci potom prešiel močaristým terénom na určené miesto, kde pokračoval v boji.
Protivník sústreďoval do operačných priestorov silné jednotky. Oddiel musel meniť svoje pozície, neustále sa pohyboval v močiaroch. Napriek vyčerpávajúcim pochodom neohrozene bojoval proti fašistom.
Záznamy oddielového denníka o tom hovoria:

“ 8.júla 1943. Oddiel na mieste. Pokračujú veľké ťažkosti zo zásobovaním. Už viac dní niet chleba a soli. Jeme len varenú vodu a mäso. Prepadli sme 5 áut na ceste, 2 km od dedinky Borovoje. Zničené boli 4 nákladné autá a zabitých 70 Nemcov. Vlastné straty žiadne. „

V denníku oddielu nie sú podrobne zaznamenané všetky boje, ktoré v tom čase viedol spolu s Arťuchovovým oddielom. Jednako však podáva verný obraz aspoň o niektorých závažných udalostiach z histórie nálepkovcov.
V priebehu ďalších dní sa oddiel stretol v bojoch s nepriateľom niekoľkokrát. Denne sa robili prepady na hitlerovské jednotky a podmínovavali sa ďalšie komunikácie. Neustále sa vysielali rozviedky a menšie skupiny na prepady a deštrukčné akcie. Niekoľko Saburovových práporov zamestnávalo silné nemecké jednotky a ostatné partizánske zväzy bojovali podľa rozkazov hlavného partizánskeho štábu a podľa plánu hlavného veliteľa Ćervenej armády.
Československý partizánsky oddiel už v priebehu prvých bojov dokázal svoju bojaschopnosť a silnú morálnu a politickú jednotu. V jeho radoch sa uplatnili skúsenosti tých bojovníkov, ktorí už pred sformovaním oddielu získali poznatky z partizánskych bojov.

V prvých akciách sa uplatnili aj skúsenosti Františka Krajčoviča, ktorý bol od februára 1943 v partizánskych jednotkách generála Saburova. V 10. prápore Źitomirských partizánskych oddielov sa zúčastnil niekoľkých prepadových akcií a rozviedok. V československom partizánskom oddiele sa zúčastnil viacerých bojov a neskôr vážne ochorel. Až do príchodu Ćervenej armády sa liečil v miestnom oddiele Truchanovič. Potom prešiel k čs. armádnemu zboru, kde bol rozviedčikom pri delostreleckom pluku. Bojoval za oslobodenie Krosna, Jasla, Stropkova, Prešova a v bojoch o Levoču bol ťažko ranený. Pochádzal z Modry, kde jeho rodičia boli vinohradníckymi robotníkmi.
Nálepka sa ukázal ako talentovaný a rozvážny veliteľ.

Príhovor k partizánom v dedinke Berezov (júl 1943

V TYLE FAŠISTICKÝCH TRESTNÝCH JEDNOTIEK

„Budeme sa biť s nenávideným nepriateľom do poslednej kvapky krvi, a ak bude potrebné obetovať život za našu spravodlivú vec – obetujeme ho bez váhania!“(Ján Nálepka)

V lete roku 1943 Nemecko využilo, keď vládne kruhy Anglicka a USA zlomyseľne marili utvorenie druhého frontu, a podniklo novú ofenzívu proti Sovietskej armáde, tentoraz na malom úseku frontu v priestore Kurska. Keď sa fašistické veliteľstvo pripravovalo na túto ofenzívu, organizovalo veľké operácie proti sovietskym partizánom, hlavne proti partizánom ukrajinským. „V júni na niektorých úsekoch východného frontu hlavné bremeno bojových akcií bolo prenesené na boj proti partizánom v tylových oblastiach“, – písali 16. augusta 1943 fašistické noviny Brüsseler Zeitung. /viď časopis Boľševik, č.3-4 z r. 1944, str.46/
Hitlerovské velenie sa pokúšalo organizovať zničenie partizánskeho hnutia a rozvinulo trestné výpravy proti mnohým partizánskym priestorom. Jedným z týchto okresov, ktoré zvlášť vyvolávali nespokojnosť fašistických generálov, bola severná časť Pravobrežnej Ukrajiny, kde v lete roku 1943 pôsobilo mnoho veľkých partizánskych oddielov a vyšších jednotiek. Lesy žitomírskej, kijevskej, rovenskej oblasti na Ukrajine a tiež poleskej oblasti Bieloruska boli kontrolované partizánmi a boli skutočným „Partizánskym krajom.“ Tu sústredené vyššie jednotky preslávených partizánskych veliteľov Kovpaka, Fedorova, Saburova, Malikova, Naumova, Begmu a mnohé iné partizánske vyššie jednotky a oddiely čestne plnili pokyny súdruha Stalina o ničení komunikácií fašistickej armády. Ustavične udierali na najdôležitejšie strategické magistrály Pravobrežnej Ukrajiny, ktoré viedli do priestoru budúcej hitlerovskej ofenzívy. Ťaženie proti partizánskym oddielom, ktoré pôsobili na severnej časti Pravobrežnej Ukrajiny, stalo sa preto časťou príprav fašistického velenia k letnej ofenzíve na sovietskom fronte.
Medzi inými partizánskymi vyššími jednotkami, ktoré boli vážne ohrozené trestnými výpravami fašistov, bola i Saburovova vyššie jednotka partizánskych oddielov, v rámci ktorej bojoval aj Ćeskoslovenský oddiel kapitána Nálepku. Aktívne bojové operácie tejto vyššej jednotky, ktorej oddiely len za dobu troch mesiacov vykoľajili okolo sto vojenských vlakov, pričom zničili vyše šesťtisíc fašistických vojakov a dôstojníkov, museli upútať zvláštnu pozornosť hitlerovského velenia. Koncom mája a začiatkom júna 1943 hitlerovské veliteľstvo pristupuje k sústreďovaniu vojsk v priestore vyššej jednotky s úmyslom obkolesiť partizánske oddiely v lesoch a zničiť ich.

Dňa 26. júna 1943 fašisti prešli do ofenzívy, pričom použili vo veľkom počte delostrelectvo a letectvo. Trestné oddiely sa na autách rýchle predierali do hlbín Partizánskeho kraja, usilovali sa rýchle obsadiť osady. Po tomto začalo prečesávanie lesov a bažín. Nad lesom krúžili nemecké lietadlá, ktoré zhadzovali bomby na cesty, lazy a dediny, nivočili domy pokojamilovného obyvateľstva, zabíjali ženy a deti. Hitlerovci vypaľovali dediny a nechávali za sebou len dymiace rozvaliny. Obyvatelia týchto dedín, chrániac sa pred nemeckými fašistickými uchvatiteľmi, všetci do jedného odišli do lesov a po neznámych cestičkách, ktoré poznali len starí poľovníci, uberali sa na pusté, stromami a krami zarastené ostrovky na bažinách.
Vďaka dobre organizovanej službe partizáni včas rozlúštili plány fašistického velenia. Skúsenosť dvojročného boja v tyle nepriateľa viedla k správnemu rozhodnutiu, ktoré bolo sformulované v rozkaze vyššej jednotky : “ Nezačať pozičné obranné boje, ale nástrahami, podmínovavaním ciest a náhlymi prepadmi ničiť v skupinách a oddieloch nepriateľskú živú silu a techniku a tým spôsobovať nepriateľovi neznesiteľné podmienky boja s partizánmi v lesoch.

Dňa 26. júna 1943 Ćeskoslovenský oddiel dostal rozkaz spolu s partizánskym oddielom „Buďonného“ rozvinúť bojové akcie proti útočiacemu protivníkovi v okrese Daniloviči – Borovoje Lazy – Rubež – Ivanova Sloboda. Tým sa začala spoločná bojová cesta ukrajinského partizánskeho oddielu Buďonného a Ćeskoslovenkého partizánskeho oddielu kapitána Repkina – cesta bohatá na ťažké skúšky a hrdinské činy, v ktorých silnelo a zoceľovalo sa bojové priateľstvo sovietskych a slovenských partizánov.
Pred pochodom prehovoril k bojovníkom československého oddielu brigádny generál Saburov. Povedal Slovákom, že práve tu dostanú svoj prvý bojový krst a vyjadril presvedčenie, že čestne vydržia ťažkú bojovú skúšku.
Obidva oddiely ihneď pristúpili k vykonaniu bojovej úlohy, vyšli do priestoru osady Daniloviči a na noc sa rozložili v lese. Na druhý deň, 27. júna 1943, hitlerovci po dlhom bombardovaní pohli sa do hĺbky lesa. Nálepka a veliteľ oddielu Buďonného Arťuchov rozhodli sa prijať boj a pripravili na ceste trestných oddielov množstvo nástrah. Trikrát zaútočili opití hitlerovci. Nálepka pripustil útočiacich fašistov na 30-50 metrov a len potom dal rozkaz začať páliť. Presné strely slovenských partizánov, ktorí sa učili vytrvalosti a vojenskej znalosti u svojho veliteľa, znovu a znovu pritlačili k zemi príslušníkov trestnej expedície.
Už v tomto boji sa prejavila veľká výchovná práca, ktorú za krátky čas vykonal vo svojom oddiele kapitán Repkin. Bojovníci sa usilovali nezaostávať za buďonnovcami, bili sa smelo a udatne, prejavovali v boji iniciatívu a pohotovosť.

Partizán Československého oddielu guľometník Poklemba – hovorí sa v mesačnom hlásení vyššej jednotky – pri odrážaní útoku protivníka dostal úlohu strieľať z ľahkého guľometu. Ale tvárnosť terénu mu znemožňovala správne postaviť guľomet. Poklemba nestrácal čas hľadaním miesta, postavil guľomet na chrbát svojho pomocníka Štraucha. Poklemba pustil protivníka na blízku vzdialenosť a začal presnú guľometnú paľbu, zabil 8 hitlerovcov. Śtrauch, na chrbte ktorého stál guľomet, zároveň strieľal z pušky.
V priebehu boja sa fašisti pokúšali obkolesiť československý oddiel. Nálepka vystihol úmysel protivníka a dal rozkaz ustúpiť. Družstvo, ktorému velil Emil Gočal, na rozkaz Nálepku krylo ústup oddielu paľbou a zničilo pritom 12 hitlerovcov. Tak sa bili aj druhí bojovníci Československého oddielu. Fašisti nemohli dosiahnuť úspech. „Nepriateľ stratil 30 ľudí, – sreučne poznamenáva denník oddielu. – Naše straty: jeden ranený do ruky – Gočal. Nepriateľ ustúpil a oddiel odišiel hlbšie do lesa .. „

1.júna jedna z prieskumných skupín, ktoré Nálepka poslal, objavila na ceste Borovoje – Tonež veľkú skupinu hitlerovcov. Nálepka sa poradil s veliteľom oddielu Buďonného Arťuchovom a rozhodol sa, že ju zničí nečakaným úderom. Nálepka vzal so sebou 30 ľudí a viedol ich proti nepriateľovi. Po ceste narazil na nepriateľskú nástrahu. Rozkázal časti svojich bojovníkov ísť okľukou a len čo začne boj, udrieť na hitlerovcov z tylu. Nálepka osobne viedol svojich bojovníkov do útoku. Operácia skončila úspešne. Vďaka odvahe a schopnému veleniu veliteľa, partizáni zabili v tomto boji 17 fašistických vojakov a dôstojníkov a ostatných zahnali na útek. V tejto bitke Nálepkov oddiel priniesol prvú obeť. V boji s hitlerovcami na sovietskej zemi zahynul chrabrou smrťou slovenský čatár Ondrej Mažiarik.
K 1. júlu Nálepka a veliteľ oddielu Buďonného Arťuchov skúmali údaje prieskumných skupín a zistili, že ich oddiely sa nachádzajú v tyle trestných expedícií. To nebolo pre nich prekvapenie., keď A.N. Saburov staval pred Nálepkom a Arťuchovom bojovú úlohu, nielen predvídal, že ich oddiely môžu sa ocitnúť v tyle útočiacich hitlerovcov, ale aj pokladal toto za úplne účelné. Táto skutočnosť zapadla do plánov velenia vyššej jednotky a bola jednou z dôležitých podmienok úspešného boja proti trestnej expedícii fašistov.
Prirodzene, viesť samostatné operácie odtrhnuté od druhých oddielov, bez spojenia zo štábom vyššej jednotky bolo veľmi ťažké. Podmienky vyžadovali ustavičné manévrovanie., bolo treba robiť veľké presuny po bahnistých, lesných terénoch. Partizáni Nálepkovho a Arťuchovho oddielu, v tyle trestných expedícií, v bojoch ďaleko od svojich základní, trpeli veľkým nedostatkom potravín. Nevyhnutné zásoby, ktoré si zobrali zo sebou, sa skoro vyčerpali., dostať potraviny bolo skoro nemožné, pretože obyvateľstvo pred hitlerovcami ušlo z osád a lazov do lesov. Niektoré dni sa stravovali len lesnými plodmi. Ale bojovníci sa nesťažovali .. Zvlášť ťažko bolo bojovníkom Československého oddielu, ktorí neboli ešte dosť zocelení. Ešte neprivykli na ťažkosti partizánskeho života a veľmi trpeli nedostatkom potravín. Dňa 8. júla je v denníku oddielu zapísané: „Už niekoľko dní niet chleba a soli.“ Ale nehľadiac na všetky tieto ťažkosti, oddiely Arťuchova a Nálepku, ktoré sa nachádzali v tyle fašistických trestných jednotiek, úspešne splnili svoje úlohy a ešte viac zosilnili údery na nepriateľa. Keď veliteľ vyššej jednotky zhrnul výsledky týchto operácií, poznamenal, že oddiely Buďonného a Ćeskoslovenský od 26. júna 1943 do 13. júla 1943 ustavične konali bojové operácie, dezorganizovali pohyb nepriateľských motorových a peších prúdov po cestách a útočnú činnosť nepriateľa v lesoch.
Poukázal, že obidva oddiely zabili mnoho vojakov a dôstojníkov a zničili veľké množstvo bojovej techniky. Saburov zdôraznil vo svojom rozkaze, že „tieto výsledky hovoria o vysokej morálno-politickej hodnote mužstva oddielov a o dobrých bojových kvalitách veliteľského zboru. „


Medzi operáciami, ktoré podnikli Nálepkovovi a Arťjuchovovi partizáni, vyniká úder 5. júla na esesákov, ktorí postupovali na autách po ceste Borovoje – Miloševiči. V tejto operácii spolu s hlavnými silami partizánskeho oddielu Buďonného sa zúčastnila aj skupina bojovníkov Československého oddielu. Partizáni podmínovali cesty a začali páliť na prúd práve vtedy, keď pod autami začali vybuchovať míny. “ Náš prepad bol pre Nemcov nečakaný, – rozpráva vo svojich spomienkach veliteľ oddielu Buďonného Arťuchov -, dostali sa do našej paľby a nevedeli, čo robiť.
Sedemdesiat zabitých hitlerovcov a 5 zničených áut, bol výsledok tohto vzorného prepadu, zatiaľ čo partizáni netratili ani jedného bojovníka.
Údery oddielov Buďonného a Československého na hitlerovcov boli len malou časťou bojových operácií partizánskych oddielov Saburovovej vyššej jednotky proti trestnej expedícii. Na všetkých cestách partizánskeho kraja vybuchovali pod autami míny, zomierali stovky fašistických vojakov a dôstojníkov. Partizánske oddiely bili po čiastkách trestné výpravy, vysilovali a zoslabovali sily okupantov.

Hitlerovci nedokázali spôsobiť partizánom vážnu škodu, cítili svoju bezmocnosť v boji s nimi, preto od zlosti a zúrivosti sa vysporadúvali s civilným obyvateľstvom. Len v priestore Československého oddielu Nemci vypálili osady Daniloviči, Borovoje, Rubež a mnohé iné. V osade Borovoje partizáni našli v domoch 12 znetvorených mŕtvol starcov, žien a detí. Krvavé zločiny hitlerovcov ešte viac zostrili nenávisť partizánov k uchvatiteľom. Strašné činy fašistického násilia, s ktorými sa slovenskí partizáni stále stretávali, zanechávali v ich vedomí nezmazateľné stopy. Krv im vrela v žilách pri takých obrazoch, ruky pevnejšie zvierali zbraň a slovenskí partizáni zabúdali na únavu, zdolávali strádanie a nepriaznivé podmienky a ešte nemilosrdnejšie bili nepriateľa.
Po druhom týždni letnej ofenzívy hitlerovcov proti partizánom bolo jasné, že ich plány na zničenie partizánskych oddielov žitomírskej a poleskej oblasti úplne stroskotali. Velenie partizánskych oddielov Saburovovej vyššej jednotky a tak isto aj velenie iných oddielov vyšších jednotiek, dokázalo sa vyhnúť nepriateľskému úderu a spôsobiť fašistom škody. Napriek bojovým ťažkostiam a útočiacej presile protivníka, partizánske oddiely nielen ničili útočiacich fašistov, ale pokračovali v úderoch na komunikácie nepriateľa. Len vyššie jednotka partizánskych oddielov A.N Saburova za jún a júl 1943 zničila vyše 1200 nepriateľských vojakov a dôstojníkov, do 90 áut, 12 tankov, 3 motocykle a vykoľajila vlak s mužstvom a vojenským materiálom protivníka.
Hitlerovci boli bezmocní proti partizánom, ktorých podporoval všetok ľud. Krátko po nezdare tejto ofenzívy okupanti boli nútení priznať v miestnom fašistickom liste: “ Boj s partizánmi je ťažký a nebezpečný .. Nemeckí vojaci a východný armádny zbor mali dosť často možnosť spoznať partizánske činy na vlastnom tele. Nemecký policajt pozná neúprosnú krutosť tohto boja. Tento boj .. stojí mnoho ťažkých obetí. “ Keď sa hitlerovské velenie ocitlo pred hrôzou zničenia svojich síl, bolo nútené stiahnuť svoje vojská z územia Partizánskeho kraja. “ Nemci .. s veľkými ťažkosťami a stratami odchádzajú z lesných priestorov, – poznamenáva denník Československého partizánskeho oddielu. – Generál Saburov poslal rozkaz, aby sme postupovali k nemu.“


Dva týždne bojov uprostred nepriateľských vojsk boli tvrdou školou pre Ćeskoslovenský partizánsky oddiel aj pre samého Jána Nálepku. V každodenných bojoch s nepriateľom, Nálepka rýchlo si osvojuje umenie partizánskej vojny. Učí sa bojovať nie tam, kde boj vyvoláva protivník, ale tam, kde je to najvýhodnejšie pre partizánov, učí sa udierať na najnečakanejších miestach a pritom chrániť svoje sily. Nálepka pozorne sleduje činy partizánov oddielu Buďonného , učí sa sám a vytrvalo vyučuje spôsobom a taktike partizánskeho boja svojich partizánov. Spoločná bojová činnosť pomohla slovenským partizánom a ich veliteľovi nielen dosiahnuť bojové majstrovstvo, ale aj hlbšie spoznať sovietskych partizánov, ich duševnú čistotu, obetavosť a bezmedznú lásku k svojej vlasti. S pocitom hlbokej vážnosti Nálepka hodnotil odvahu buďonnovcov, s ktorými jeho oddiel bojoval proti hitlerovcom. Pri prejave na porade v štábe vyššej jednotky, ako píše A. Šijan, Nálepka povedal: “ Zvlášť ma prekvapovali bojovníci z Arťuchovovho oddielu. Mnohí z nich sa prvýkrát zúčastnili v boji, ale útočili a ustupovali organizovane, bez strachu a paniky .. sú to veľmi smelí a odvážni bojovníci. A to ešte chodili Arťuchovove skupiny podmínovavať cestu. Boli tam aj naši vojaci .. Sedeli v daždi, v bahnách. Nohy im vypovedali, nebolo čo jesť. Zima. Dookola – protivník, avšak neklesali na duchu.“

Slovenskí partizáni a ich veliteľ vydržali tvrdú tvrdú bojovú skúšku, vďaka pomoci a podpore ukrajinských partizánov, svojich bojových druhov. Dňa 18. júla 1943 veliteľ vyššej jednotky Saburov zvláštnym rozkazom vyzdvihol bojové úspechy obidvoch oddielov: “ Ako veliteľ vyslovujem vďaku veliteľovi oddielu Buďonného súdr. Arťuchovovi, komisárovi súdr. Michajlovovi, veliteľovi Československého oddielu súdr. Repkinovi a všetkým príslušníkom týchto oddielov.“
Sovietska vláda vysoko ocenila bojovú činnosť Československého oddielu. Kapitán Ján Nálepka – Repkin, dôstojníci a niekoľko vojakov oddielu, ktorí najviac vynikali v bojoch s trestnými oddielmi, boli vyznamenaní „Partizán Vlasteneckej vojny“ prvého stupňa a mnohí partizáni – medailou „Partizán vlasteneckej vojny “ druhého stupňa.

Petro, Nálepka a Fedorov, leto 1943

NÁROD PÔJDE S NAMI

Slováci majú teraz dve vlády .. Tisovu a Benešovu. My Slováci vravíme, že je to veľmi malý výber a že potrebujeme tretiu .. Vravíme to preto, lebo Tisova vláda je bábkou v rukách nemeckého nacizmu. Utvorili ju hlinkovci. Benešovu vládu zasa sklepali českí priemyselníci a nikdy nevyjadrovala vôľu národa. Okrem toho sa benešovci skompromitovali útekom do Londýna. Pritom však treba brať do úvahy, že Beneš tam nesedí so založenými rukami. Veľmi bedlivo si všetkého všíma, využíva akcie spojencov a posiela nádejné sľuby do Československa, ktoré nechal napospas Hitlerovi .. Posiela tam ľudí všetkých druhov a kategórií, ktorí vyťahujú svoje tromfy spojenectva so Sovietskym zväzom ako falošní hráči. A tak začínajú nazývať Beneša veľkým politickým stratégom. Moje slová pramenia v ťažko trápiacom srdci československého ľudu. Veď Beneš zapredal Čechov a Slovákov už vtedy, keď neprijal návrhy Sovietskeho zväzu o vstupe sovietskych vojsk, ako to bolo v zmluve. Zľakol sa, že náš ľud bude bojovať proti nacizmu pod vedením komunistov. Teda radšej zrada ako boj proti nepriateľovi ľudstva. To bola teda tá “ veľká stratégia .. Teraz prišiel čas, keď my Slováci musíme byť vo svojej vlasti. Ak nám veríte, pomôžte nám, aby odriad mohol prejsť do ČeskoslovenskaLen vás prosím, aby ste mi uverili, že nám je tu so sovietskymi partizánmi veľmi dobre. Prešli sme veľkou školou: naučili sme sa milovať priateľov a nenávidieť nepriateľa. Prosím teraz o návrat do vlasti len preto, lebo si myslím, že tam môžeme v boji proti fašizmu urobiť ešte viac .. (Ján Nálepka, leto 1943)

V lete roku 1943 navštívili partizánske územie významní sovietski hostia. Bol medzi nimi spisovateľ A. Šijan, ktorý spracoval a vydal v knihe Partizánsky kraj obsiahlejšie rozhovory s Jánom Nálepkom. V nich mu kapitán vyložil taktiku boja na okupovanom území proti Nemcom ešte ako príslušník 101. pluku. Kniha, žiaľ, nebola preložená do slovenčiny. Medzi hosťami bol ďalej lektor Dubin, L. K. Fiodorov, tajomník Ústredného výboru strany Ukrajiny, D. S. Korotčenko a náčelník štábu Ukrajinského partizánskeho hnutia gen. T. Strokač.
Generál Saburov vo svojich Pamätiach spomína, že poslední dvaja, D. Korotčenko a gen. T. Strokač viedli s kapitánom štyri-až päťhodinové rozhovory. Sám sa ich nezúčastňoval a o ich obsahu nebol informovaný. Korotčenko si dokonca vypožičal od Nálepku koňa, na ktorom potom navštevoval jednotlivé partizánske oddiely. Cieľom ich návštevy bolo oboznámiť sa so situáciou na partizánskom území, s problémami partizánov a predložiť Moskve návrhy na pomoc partizánskemu hnutiu.
V 60. rokoch E.Bejej spolu s gen. Saburovom navštívili v Kyjeve predsedu Najvyššieho sovietu Ukrajiny (prezidenta) D. S. Korotčenka. Najskôr si obaja zaspomínali na vojnové udalosti, no nevyhli sa ani aktuálnym otázkam.
E. Bejej spomína : „Potom sa predseda D. Korotčenko obrátil ku mne: – Musím Vám povedať, že Ján sa veľmi dobre orientoval vo vnútornej a ešte lepšie v zahraničnopolitickej oblasti. Počas rozhovorov s ním som vycítil, že ho stále trápila otázka mníchovskej zrady a rozbitie Československej republiky, ale aj kolaborácia slovenskej vlády s Hitlerom. Nemohol pochopiť, ako mohla slovenská vláda poslať do Sovietskeho zväzu armádu, aby tu slovenskí vojaci spolu s Nemcami zabíjali a vraždili Slovanov – Rusov, Ukrajincov a Bielorusov. Nemôžem vám zopakovať Jánove nelichotivé slová, vyslovené na adresu československej buržoáznej vlády, ktorá kapitulovala roku 1938 pred Nemcami, ako aj na adresu západných spojencov – Anglicka a Francúzska, ktorí vás zradili. Ján správne predpokladal, že Československo oslobodí Sovietska armáda a bol optimistom, pokiaľ išlo o pomer Čechov a Slovákov. Vy to poznáte lepšie. Zdôrazňoval, že všetky vzťahy Čechov a Slovákov musia byť rovnoprávne a taktiež, že musí byť doriešená otázka sociálnej spravodlivosti. Z rozhovoru sa dalo vycítiť, že táto otázka ho veľmi trápila a že ju má dobre preštudovanú a vyzná sa v nej. A viete, že sme neobišli ani naše vzťahy so západnými spojencami, otázku otvorenia druhého frontu, ktorú stále odďaľovali. Videl som, že Ján je dosť sčítaný a inteligentný a nie sú mu ľahostajné otázky jeho národa. Tak vidíte, že po päťadvadsiatich rokoch si toho ešte dosť pamätám. Ján bol dobrý človek, môžete byť na neho hrdý.- „
Pred oslavami 26. výročia októbrovej revolúcie prileteli k partizánskym jednotkám významní stranícki a vojenskí činitelia na čele s gen. T. Strokačom. Na slávnostnom zhromaždení nálepkovcov sa prečítal rozkaz o návrhu na udelenie štátnych vyznamenaní najlepším bojovníkom. Na tomto zhromaždení prehovoril generál Saburov, ako aj Nálepka, ktorý okrem iného hovoril o Sovietskom zväze ako o dube, ku ktorému sa Slovania vždy obracali ako k ochrane slavjanstva:

„Dnes oslavujeme toto výročie v tyle nepriateľa, vedieme proti nemu boj a pomstíme sa mu za vraždy civilných obyvateľov, za deti, za potupenie celého ľudstva, za ničenie kultúry, za zničené mestá a vypálené dediny a osady. My, Slováci, sme nechceli bojovať proti Rusom – Slovanom a prešli sme na stranu partizánov, aby sme spolu s nimi bojovali proti nášmu spoločnému nepriateľovi. Verím, že nesklamete dôveru, ktorej sa vám dostalo ako predstaviteľom Slovenska, bojujúcim v tyle nepriateľa za nezávislosť, za slobodné Československo.“ (Ján Nálepka)

Spisovateľ Miloš Krno nazval svoj román o J.Nálepkovi Vrátim sa živý. Azda ani výstižnejšie ho nazvať nemohol, lebo prítomnosť Jána Nálepku bola živá v jeho odkaze v ktorej predchádzajúca generácia nachádzala stály živý prameň revolučnej, československy vlasteneckej, ale aj hlboko internacionálnej bojovej tradície s výrazným humanitným podtextom citlivého človeka.

V Jánovom rozhodnutí vrcholí jeho osobnosť revolucionára – veliteľa a politického pracovníka. Už len pol roka prežil v bojoch a v politickej organizátorskej práci. Pri plnení jednej z hlavných úloh v boji o mesto Ovruč, ktorý podnikli veľké partizánske zväzky 16. novembra 1943, padol smrťou chrabrých veliteľ prvého československého partizánskeho oddielu v ZSSR kapitán Ján Nálepka-Repkin. Za svoje presvedčenie priniesol obeť najvyššiu, lebo miloval život bez krutostí, útlaku a vykorisťovania.
Nálepkove životné osudy boli osudom slovenského inteligenta celej jeho generácie. Jeho cestu života nastúpili mnohí, ale máloktorí ju dokončili nálepkovským revolučným činom v čase, keď tak urobil on. V tom bol jeho čin inšpirujúci a priekopnícky. Veľmi skoro pochopil revolučné súvislosti veľkého zápasu národov proti Hitlerovi a ukázal cestu, ktorou neskôr prešli tisíce v Slovenskom národnom povstaní. V tom vidíme historický význam Nálepkovho činu.
Rozkazom Prezídia Najvyššieho sovietu SSSR dostal kapitán Ján Nálepka- Repkin in memoriam titul hrdinu Sovietskeho zväzu.
„Ľud pôjde s nami!“ – vravel Ján Nálepka, keď sa chystal prejsť do svojej vlasti. Smrť mu nedovolila uskutočniť tento sen. Nevrátil sa domov .. No v dňoch SNP zvučali ako bojové heslo slová: „Slováci do boja! Ján Nálepka vás vedie!“

Pomníky sa budujú, rúcajú, aj znova stavajú. Niekedy nepomôže ani to, že za prototypom pomníka je nielen ideológia, ale aj dokázateľný humanistický alebo ľudoobranný, dokonca aj celoživotný výkon človeka, čo stál, alebo ak mal šťastie, ešte stojí na piedestáli. Ide len o to, kto za obranou sochy vo svojom meste stojí. Ale ak človek ľuďom niečo dal, a oni si ho za to uctia, trebárs aj pomníkom, tam sa skôr či neskôr ich idol na podstavec vráti. (Anton Kret)


BITE ICH, VRAHOV!
/venované pamiatke kpt. Jána Nálepku/

Nechceme mlčať nad vraždením
Či stáť tu bezmocne pred bratom
Hlas svojej krvi počujeme
Vinie sa Tatrou i Dunajom

Nechceme byť ako ostatní
A slúžiť ríši jak mieni vrah
Udiera hodina slobody
Čo cíti srdce – to je Tvoj dar

My dáme silu službe vlasti
Ak bude treba i život svoj
Bijeme vrahov, aj vy bite
Za bratskú slobodu Slovanov!

SVS, november 2018, zbierka – Slovania navždy!

zdroj:
AÚML ÚV KSS, fond 8/9-15
Z.A.Bogatyr, cit. dielo, str. 248
Viliam Śalgovič – Kapitán Repkin odchádza, str. 186-191
Školské múzeum ZDŠ J. Nálepku v Źiline
Viliam Śalgovič – Kapitán Repkin odchádza, str. 191-194
D. Berlinskij-M. Pogrebinskij: Hrdina ZSSR Ján Nálepka, str.63-69
Archív komisie, fond 4, zväzok 1, list 97
Archív komisie, fond 4, zväzok 4, list 88
Archív komisie, fond 4, zväzok 6, list 85
Ústav dejín Akadémie vied USSR, fond stenogramov, Artjuchovove spomienky.
Podplukovník Dr. Jaroslav ŠOLC /Z vystúpenia na seminári v Osvetovom ústave v Bratislave/
Alexander Saburov – Tajomný kapitán, str.343-344
Jozef Nálepka – Kapitán Nálepka Repkin, str. 195-197, krátené

Smižany, rodný dom kpt. Jána Nálepku, február 2019, autorka článku

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom