Komentáre Pavla Janíka

Aby sme si rozumeli

Vraví sa, že cudzie slová by sme mali používať, ako keby sme im rozumeli. Nebudem sa opakovať príkladom prídavného mena LUKRATÍVNY (rozumej VÝNOSNÝ), ktoré už dlhšie obdobie zamoruje náš priestor súkromnej i verejnej komunikácie v nesprávnom význame ATRAKTÍVNY (rozumej PRÍŤAŽLIVÝ), PRESTÍŽNY (rozumej SPOLOČENSKY DÔLEŽITÝ) či LUXUSNÝ  (rozumej PREPYCHOVÝ). Ak niekto inzeruje LUKRATÍVNY byt v LUKRATÍVNEJ lokalite, zrejme ani nevie, že ponúka nevestinec vo vykričanej štvrti.

Slovu LUKRATÍVNY som už v minulosti venoval pozornosť, preto sa teraz zameriam na objasnenie výrazu  DISIDENT, ktorý sa mylne používa v zmysle NEPRIATEĽ socialistického systému. Pojem je však – podobne ako celá latinčina – podstatne starší ako socializmus a pôvodne patrí do náboženskej sféry. DISSIDEO znamená zle sedieť či ležať, byť vzdialený od niečoho, nezhodovať sa s niekým, líšiť sa od niekoho, mať odlišnú mienku, inak zmýšľať.

Historicky sa označenie DISIDENT uplatňovalo od roku 1573 v súvislosti s Varšavskou konfederáciou protestantov. Od 17. storočia sa termín DISIDENT v Anglicku týkal protestantov, ktorí odmietali integráciu do Anglikánskej cirkvi. Od 18. storočia je DISIDENTOM každý človek, ktorý nie je členom nijakej náboženskej organizácie. Neskôr sa DISIDENT začal spájať s názorovými rozdielmi aj v iných kontextoch. Napríklad DISIDENTOM vo vzťahu k etablovanej psychiatrii bol aj – napokon rešpektovaný odborník – Sigmund Freud.

Od 70. rokov 20. storočia sa DISIDENTMI stali NAJMÄ osoby vylúčené z Komunistickej strany Československa (KSČ), ktoré odmietli pri previerkach vyjadriť súhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československej socialistickej republiky (ČSSR) v roku 1968.

Počas socializmu DISIDENTI nikdy nevystupovali proti zriadeniu, ale mali o ňom svoju vlastnú predstavu, pričom sa usilovali viesť dialóg s oficiálnymi straníckymi a štátnymi predstaviteľmi. Na rovnakých pozíciách zotrvávali aj v novembri 1989 a v nasledujúcom prechodnom období.

Zo stručného významového a historického náčrtu je zjavné, že DISIDENT zodpovedá výrazom ODPADLÍK, ODŠTIEPENEC, ODRODILEC, SCHIZMATIK, RENEGÁT, ÚCHYLKÁR, APOSTATA. Inými slovami – človek, ktorý sa dopúšťa úchylky od oficiálnej línie, vyznávač učenia odchylného od kanonizovanej cirkevnej náuky, zástanca názorov nesúhlasiacich s platnými doktrínami, stúpenec rozkolu v cirkvi.

Súčasný výklad pojmu DISIDENT v zmysle AKTÍVNEHO BOJOVNÍKA proti socialistickému systému, patrí do sféry politickej mytológie, dodatočného heroizmu a aktuálneho skresľovania moderných dejín.

Do kontextu príbuzných falzifikácií prináleží aj literárna história. Dodnes nemá vlastnú periodizáciu dejín, ktorá by vychádzala z imanentných výrazových prostriedkov. Úplne si vystačí s povrchnou i predčasnou interpretáciou podliehajúcou všeobecnej spoločenskej objednávke.

Tak sa na svetovej či medzinárodnej (rozumej anglofónnej) úrovni etabloval slovenský autor, charakterizovaný len tým, že je syn významného českého DISIDENTA, ktorý pôsobil v Bratislave. Samozrejme – chýba konštatovanie, že autorov otec bol pôvodne významný teoretik marxizmu-leninizmu. Táto logika absolútne korešponduje s dogmou o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, ktorú vyhlásil pápež Pius IX. v roku 1854: „vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista Panna Mária bola nedotknutá a uchránená od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu“. Tak Katolícka cirkev zdokonalila dedičnosť zásluh, keďže môžu nielen potomkovia dediť po rodičoch, ale aj rodičia po deťoch.

A teraz vážne – je absurdné, že spisovateľovi garantujú miesto v dejinách slovenskej literatúry politické zásluhy jeho otca. Je to také isté, ako keby sa niekto stal uznávaným chirurgom len preto, že jeho otec bol slávny horolezec.

Kiež by to však boli jediné problémy a nedorozumenia nášho literárneho, kultúrneho  a spoločenského života.

Socializmus pre kapitalistov

Život za socializmu nebol jednoduchý, mal ale aj niektoré výhody – konštatuje vo svojej rozsiahlej štúdii Kristen R. Ghodseeová, americká etnografka, profesorka na univerzite v Pensylvánii, autorka celého radu kníh na tému socializmu vo východnej Európe.

Američania si v súvislosti so socializmom predstavujú početné obmedzenia, napríklad v cestovaní, drsnú krajinu, zbedačených mužov a ženy stojace v dlhých radoch pred často prázdnymi obchodmi a tiež tajné služby dohliadajúce na život miestnych občanov.

Kolektívne stereotypy podľa Ghodseeovej rozhodne nezobrazujú celú realitu socializmu, uvádza server New York Times. Mnohí ľudia už si neuvedomujú, že vtedy mali socialistické ženy aj mnohé výhody, o ktorých sa ich vrstovníčkam v západných krajinách ani nesnívalo. Autorka spomína napríklad štátne investície do vzdelávania, plné nasadenie žien do pracovného procesu, ale aj štedré príspevky na materskú dovolenku a bezplatnú starostlivosť o deti v predškolských i školských zariadeniach.

Doplňme výsledky výskumu renomovanej  americkej vedkyne o naše bezprostredné skúsenosti. Nielen preto, že v súčasnosti denne stojíme v dlhých radoch v predajniach západných obchodných reťazcov, lebo z množstva pokladníc je v prevádzke iba niekoľko, aby sa ušetrilo za mzdy pokladníčok či pokladníkov.

O prednostiach socializmu nemožno pochybovať, preto si socializmus (bezrizikové sociálne istoty)  budujú práve kapitalisti, ale už len pre seba a svojich potomkov – napríklad ziskové súkromné zdravotné poisťovne, kliniky, banky, veľké firmy so štátnymi zákazkami a podobne.

Socializmus vnútorne prehral preto, že si ľudia nevážili jeho prednosti a pokladali ich za samozrejmosť. Špirála ľudských potrieb nemá strop, čo sa prejavuje napríklad v tom, že si profesionálni boxeri za zarobené milióny kupujú 40 áut značky Rolls-Royce atď. Pravdaže – demontáž socializmu bola predovšetkým výsledkom dlhodobého západného pôsobenia s výdatným príspevkom ZSSR pod vedením M. Gorbačova a spol.

Socializmus vo fosílnej forme zostal zachovaný iba v sieti profesionálnych divadelných súborov, ktorých členovia poberajú plnú mzdu až do odchodu do dôchodku – bez ohľadu na to, či hrajú veľa, málo alebo vôbec. Žiadne iné umelecké profesie nikdy také absurdné vymoženosti nemali. Navyše – herci chodili na filmové festivaly, vrátane MFF Karlovy Vary,  za čo im poskytovali nielen bezplatné ubytovanie a stravovanie, ale účasť na festivaloch mali aj honorovanú – v najvyššej kategórii to bolo 1500 Kčs denne, čo zodpovedalo mesačnej mzde v slabšie platených povolaniach.

Treba zdôrazniť, že v podmienkach socializmu za všetky publikované umelecké diela a podané tvorivé výkony boli zabezpečené honoráre, ktoré sa vyplácali včas, teda nie s neúnosným oneskorením, ako je to dnes, keď sa v mnohých prípadoch nielen odmeny neplatia, ale sa ešte od autorov žiadajú finančné príspevky vo forme účastníckych poplatkov a podobne.

Realizácia priemerného celovečerného hraného filmu v ČSSR stála asi 5,5 mil. Kčs, historického filmu asi 12 mil. Kčs. Na Barrandove sa ich vytvorilo ročne 32, na bratislavskej Kolibe 12. Za cenu jedného hraného filmu vtedy bolo možné postaviť nemocnicu alebo školu.

Keby sa o nadštandardnom existenčnom zabezpečení dozvedela širšia verejnosť, malo to by teoreticky vyvolať verejný prejav nespokojnosti či aspoň kritiky, ale my už vieme, že nepokoje, ktoré nezorganizuje Veľvyslanectvo USA, sa nikdy neuskutočnia. Preto si ani najmilitantnejší odporcovia súčasnej vládnej koalície v SR netrúfnu zdvihnúť hlások proti jednej z troch vládnucich strán. Tá je totiž očividne pod ochrannými krídlami zaoceánskej veľmoci, keďže svojím personálom patrí do okruhu agentúr amerického vplyvu.

Špionážny šlabikár

Mediálny priestor sa hmýri nepodloženými správami z oblasti pôsobenia spravodajských služieb. Napríklad – morský živočích v blízkosti Nórska údajne mal na sebe popruh s písomným označením, kde bol špionážne vycvičený – samozrejme v konkrétnej lokalite Ruskej federácie. Profesionálni vyzvedači však vedia, že súčasťou ich činnosti je sterilizácia, teda dôsledné odstránenie znakov, ktoré môžu dávať do súvislosti materiál alebo zariadenia s určitou osobou, spravodajskou službou alebo krajinou, ktorá ich používa. Preto by mohlo byť zaujímavé vysvetliť niektoré pojmy, ktoré sú v špionáži bežné. Azda bude pre mnohých čitateľov užitočný nasledujúci prehľad terminologických základov americkej proveniencie.

***

Agent – dôstojník, zamestnanec alebo spolupracovník spravodajskej služby, ktorý plní špecifické úlohy. Agenta v cieľovej krajine môže riadiť legálna či nelegálna rezidentúra alebo priamo centrála. Agent môže mať akúkoľvek štátnu príslušnosť.

Agent, ktorého riadi ilegálna rezidentúra alebo priamo centrála, sa nazýva ilegálny agent.

Agent, ktorý zodpovedá za operatívne činnosti iných agentov, sa nazýva riadiaci agent.

Agent, ktorého poslanie bolo odhalené a ktorý sa využíva, vedome alebo nevedome, dobrovoľne alebo z donútenia, proti jeho bývalej spravodajskej službe, sa nazýva dvojitý agent.

Agent, ktorý slúži trom spravodajským službám v rámci svojich možností, ale ktorý, podobne ako dvojitý agent, vedome alebo nevedome, neposkytuje významné informácie z dvoch služieb v rámci provokácie tretej službe, sa nazýva trojitý agent.

Agent vo významnom postavení, ktorý využíva svoju pozíciu na ovplyvňovanie verejnej mienky alebo prijímanie rozhodnutí, aby dosiahol výsledky v prospech krajiny, ktorej spravodajská služba ho riadi, sa nazýva agent vplyvu.

Agent v cudzej krajine, ktorý sa nezúčastňuje na spravodajských činnostiach, kým nedostane na to rozkaz, sa nazýva spiaci agent.

Agent, ktorý žije v cieľovej krajine a operuje sám, nezúčastňuje sa na operáciách iných agentov alebo ilegálnych rezidentúr, sa nazýva solitér.

Agent, ktorého úlohou je vyhľadávať a posudzovať vhodné osoby, ktoré by mohli mať význam pre spravodajskú službu, sa nazýva typár.

Agent, ktorý poskytuje informácie bez toho, aby vedel, že ich konečným príjemcom je spravodajská služba, alebo bez toho, aby poznal pravú identitu vlády, ktorá je ich konečným príjemcom, sa nazýva nevedomý agent.

Osoba, s ktorou spravodajská služba rozvíja vzťahy, alebo uvažuje o rozvíjaní vzťahov

s cieľom získať ju ako agenta, sa nazýva potenciálny agent.

Centrála – hlavné sídlo spravodajskej služby.

Defektor (zbeh, prebehlík) – štátny príslušník určitej krajiny, ktorý unikol z podriadenosti tejto krajine, alebo ktorý sa nachádza mimo jej jurisdikcie a riadenia a nie je ochotný vrátiť sa do tejto krajiny, pričom má zvláštnu hodnotu vzhľadom na potvrdené informácie a znalosti o svojej krajine. V praxi je defektor najčastejšie oficiálny predstaviteľ (politik, diplomat alebo spravodajský dôstojník).

Dezinfekcia – úprava informácie s cieľom utajiť, ako, kde a od koho sa získala.

Dezinformácia – starostlivo zostavená nesprávna informácia pripravená spravodajskou službou s cieľom zavádzať, oklamať, rozvrátiť alebo podkopať dôveru k určitej osobe, organizácii či vláde.

Fiktívny – vymyslený; výraz najčastejšie používaný na označenie neexistujúcich organizácií, osôb alebo prameňov informácií.

Dôstojník na podporu ilegálov – spravodajský dôstojník pridelený legálnou rezidentúrou, ktorého primárnou úlohou je podporovať ilegálov poskytovaním čohokoľvek, čo je potrebné pre ich každodenný život. Jeho sekundárnou úlohou je zhromažďovať informácie a dokumenty, ktoré pomôžu ilegálom vyhnúť sa odhaleniu.

Ilegál – dôstojník alebo zamestnanec spravodajskej služby vyslaný do zahraničia bez verejného vzťahu k spravodajskej službe, ktorá ho vyslala, alebo k vláde, ktorá riadi túto výzvednú inštitúciu.

Inscenovanie – vyslanie ilegála do zahraničia, predtým ako začne pôsobiť v cieľovej krajine, aby si mohol vybudovať legendu a absolvovať výcvik.

Inštruktáž (brífing) – príprava osoby na špecifickú operáciu opísaním situácie, s ktorou sa stretne, vysvetlením metód, ktoré bude používať, a objasnením cieľa operácie; zvyčajne ústna prezentácia informácií.

Krycí príbeh (legenda) – premyslené dôveryhodné vysvetlenie pôvodu, pobytu, spôsobu života, zamestnania, činností, denných návykov, rodinných pomerov a prístupu k informáciám, poskytované určitej osobe za účelom odôvodnenia akýchkoľvek požiadaviek nevyhnutných pre úspešné vykonanie operácie.

Kryptológia – veda o tajných spojeniach.

Kultivácia – zdanlivo nenútené, ale v skutočnosti zámerné a premyslené úsilie podriadiť si určitú osobu, primať ju, aby poskytovala informácie a aby súhlasila so zverbovaním. Kultivácia môže byť dlhodobý proces.

Iniciatívnik – osoba, ktorá dobrovoľne poskytuje služby alebo informácie cudzej vláde. V praxi ju zahraničná spravodajská služba vždy podozrieva, že ide o podsunutie agenta konkurenčnej výzvednej inštitúcie, ale na každom zastupiteľskom úrade (veľvyslanectve či konzuláte) je nepretržite 24 hodín denne k dispozícii spravodajský dôstojník, ktorý je schopný okamžite uskutočniť prvotný výsluch kohokoľvek, kto prejaví záujem o špionážnu spoluprácu.

Materiál na kŕmenie – informácie, zvyčajne pravdivé, ale bezvýznamné, ktoré sa poskytujú určitej osobe, aby ich postúpila inej spravodajskej službe s cieľom udržať alebo zvýšiť jej hodnotu v protivníkovej výzvednej organizácii.

Operácia z tretej krajiny – operácia vykonávaná spravodajskou službou v jednej krajine, ale založená v druhej krajine a zameraná na tretiu krajinu.

Otvorený kód – zdanlivo neškodné správy, ktoré podľa predchádzajúcej dohody vyjadrujú odlišnú správu.

Provokácia – činnosť zamýšľaná s cieľom podnietiť osobu, organizáciu, spravodajskú službu alebo vládu, aby vykonala akciu, ktorá ju poškodí.

Signálne spravodajstvo (signal intelligence – SIGINT) – získavanie tajných informácií monitorovaním cudzieho rádiového vysielania z akýchkoľvek zdrojov, vrátane rakiet, satelitov a kozmických lodí.

Skryté činnosti – aktivity vykonávané utajeným spôsobom tak, aby bolo ťažké alebo zdanlivo nemožné vysledovať ich pozadie vo vzťahu k určitej spravodajskej službe alebo k vláde, ktorá ju financuje.

Spolupracovník – štátny príslušník určitej krajiny, ktorý pomáha cudzím spravodajským službám. Najčastejšie je spolupracovníkom oficiálny predstaviteľ určitej krajiny, môže ním však byť aj turista alebo študent. Niekedy sa označuje ako kooptovaný agent alebo kooptovaná osoba.

Sterilné fondy – peniaze používané spravodajským personálom a získané tak, aby nebolo možné vystopovať spravodajskú agentúru.

Verbovanie na mieste – získanie cudzieho oficiálneho predstaviteľa, ktorý navonok pokračuje v práci pre svoju vládu a tajne poskytuje informácie spravodajského významu zahraničnej službe.

Verbovanie pod falošnou (cudzou) vlajkou – sa uskutočňuje tak, aby verbovaná osoba bola presvedčená, že spolupracuje so spravodajskou službou určitej krajiny, ale v skutočnosti je podvedená a spolupracuje s výzvednou inštitúciou inej krajiny.

Vyťaženie (debrífing) – nie nepriateľský výsluch osoby, ktorá práve dokončila spravodajskú úlohu alebo má znalosti operatívneho či spravodajského významu.

***

Verím, že stručné objasnenie najfrekventovanejších špionážnych výrazov pomôže verejnosti pochopiť šírku a hĺbku pôsobenia spravodajských služieb najmä v medzinárodných vzťahoch. Zároveň čitateľom umožní lepšie sa zorientovať v záplave nezmyslov, ktoré médiá šíria doslova v globálnych rozmeroch a v čoraz väčšej intenzite.

Bratovražedná vojna

Vzhľadom na to, že všetci ľudia sú si bratia, je každý ozbrojený konflikt bratovražedný, hoci zvyčajne sa uvedený pojem používa na označenie občianskych vojen a silových konfrontácií spoločenstiev, ktoré sú si historicky a kultúrne veľmi blízke, prípadne priamo etnicky spríbuznené.

Je zrejmé, že vnútorné spory majú vždy vonkajších podnecovateľov, ale aj ich horlivých domácich nasledovateľov. Už prvý známy stratég Sun-c‘ pred 2500 rokmi pokladal vyvolávanie rozporov medzi rozličnými spoločenskými vrstvami a generáciami na strane protivníka za účinný prostriedok vedenia tajnej vojny, teda za efektívny nástroj na oslabenie konkurenčných mocenských kapacít.

V načrtnutých súvislostiach sa zámerne vyhýbam kategórii  nepriateľ, lebo podľa klasických teórií a overených skúseností štát nemá trvalých spojencov a má iba trvalé záujmy. Vzhľadom na neraz potvrdený fakt, dozaista bude sprievodným znakom medzinárodných vzťahov nekonečný kolotoč vzájomného podozrievania a špehovania aj medzi spriatelenými krajinami, lebo ani jedna z nich sa nechce dať nepríjemne prekvapiť skrytými aktivitami kohokoľvek.

Výbušná situácia na Ukrajine znova priblížila svet na okraj nekontrolovateľného požiaru, z ktorého môže vzbĺknuť globálny konflikt vedený všetkými zbraňovými systémami, už desaťročia garantujúcimi niekoľkonásobné vzájomné zničenie, teda zánik civilizovaných foriem života na našej planéte. Pod zväčšovacím sklom potenciálnej apokalypsy nadobúdajú zreteľnejšie kontúry aj udalosti uplynulých desaťročí – nielen bratovražedná vojna v niekdajšej Juhoslávii, ale aj náhle vyhrotenie ústavnej krízy v niekdajšom Československu, ktorá – našťastie – vyústila do pokojného riešenia v rámci rokovaní politických reprezentácií ČR a SR.

Vývoju v našich podmienkach treba venovať pozornosť, lebo doteraz sú viaceré dôležité dejinné javy rozlične interpretované, a tak sa môžu – v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti – stať príčinou nepredvídaných kolízií. V zahraničí aj u nás sa dodnes pertraktuje zjednodušená predstava, že československá federácia existovala 70 rokov a jej existenciu ukončila vlna slovenského nacionalizmu začiatkom 90. rokov 20. storočia. Základné vzdelanie však každému umožňuje poznať podstatne zložitejší vývin štátoprávneho usporiadania Československa, vrátane peripetií počas II. svetovej vojny a konštituovania federácie ako výsledku demokratizačného procesu v roku 1968 s účinnosťou od 1. 1. 1969.

V rámci veľmocensky koordinovaných strategických metamorfóz strednej a východnej Európy v roku 1989 – po Poľsku, Maďarsku a Východnom Nemecku – nastali zásadné politické zmeny aj v nás. Niekdajšieho prominentného disidenta Václava Havla 29. 12. 1989 komunistami ovládané Federálne zhromaždenie (FZ)  jednomyseľne zvolilo za prezidenta Československej socialistickej republiky. K prioritám jeho pôsobenia patrilo úsilie zrušiť právo veta Snemovne národov FZ, čiže odstrániť zákaz majorizácie, teda fakticky anulovať federatívny systém. To je kľúčový moment, ktorý viedol k následnému rozdeleniu dovtedajšieho spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Nechcem zanedbať iné aspekty pohybu, ktorý sa javí aj ako zavŕšenie emancipácie Slovenska a získanie jeho medzinárodnoprávnej subjektivity v plne demokratických podmienkach. Na pozadí politických rozhodnutí, ktoré predišli ďalšiemu mediálnemu stupňovaniu spoločenského napätia a eskalácii racionálne nekorigovaných emocionálnych prejavov, vnímam pertraktované hodnotenie ako prijateľné. Lenže nemožno prehliadnuť aktivity emisárov, ktorí prišli z viacerých krajín (vrátane USA) a ktorí sa dodnes podieľajú na programovom dlhodobom problematizovaní nielen česko-slovenských vzťahov, ale aj na sústavnom komplikovaní prezentácie našej vlastnej relatívne nedávnej histórie.  

Aby som bol presnejší a zrozumiteľnejší – kladný postoj k Slovensku a porozumenie pre jeho vitálne záujmy by nikdy nemali znamenať negatívny postoj vo vzťahu ku komukoľvek, najmä k susedným krajinám a osobitne k nám prirodzene a mimoriadne blízkej Českej republike. Zároveň chápanie geopolitických siločiar II. svetovej vojny by nikdy nemalo znamenať ospravedlňovanie pronacistického režimu vojnovej Slovenskej republiky a spochybňovanie protifašistického odboja – predovšetkým Slovenského národného povstania.

V čase kataklizmy na Ukrajine si s ešte výraznejšou naliehavosťou uvedomujem, že poslaním oných emisárov zo zahraničia nebolo a nie je iba nevinné prebúdzanie zdravého sebavedomia, ale aj nebezpečné povzbudzovanie nezvládnuteľnej nevraživosti. Nerád by som niekomu z nich krivdil, ale určite sú medzi nimi takí, ktorí rátali a rátajú s možnosťou vyvolania násilia. Zatiaľ sa – našťastie – aspoň na Slovensku prerátali, ale hra so zápalkami pokračuje.

Vízia všeslovanskej vzájomnosti mala aj doteraz vážne trhliny – napríklad v tradičnom poľskom postoji k Rusku alebo v tragických konfliktoch južných Slovanov. V čase aktuálneho vývoja na Ukrajine je dozaista myšlienka slovanskej svornosti – a tobôž jednoty – už úplne mŕtva. O to živší by mal byť humanistický slogan Ján Kollára: „Keď zavoláš Slovan, nech sa ti ozve človek!“ A dovolím si poznamenať, že v čase, keď je svet vďaka moderným komunikačným prostriedkom naozaj globálnou dedinou, by sa človek nemal správať ako agresívne zviera, schopné zničiť našu planétu, ktorá je možno jediným životodarným miestom v mrazivom tichu vesmíru.

Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)

---