Opäť sú na pretrase Šimečkovci. V tejto súvislosti vyberáme z archívu zaujímavý článok. Vyšlo v roku 2020.
Dnes už málokto vie, že filozof a disident Milan Šimečka (mimochodom otec Martina Milana Šimečku, dedo Michala Šimečku), po ktorom je pomenovaná antikomunistická a superliberálna Nadácia Milana Šimečku bol pôvodne marxista, aj keď sa z neho neskôr stal popperovec-sorosovec a svoje pôvodné názory poprel. Vydal dve knihy, ktoré analyzovali dejiny utópií a vzťah utopizmu a marxizmu (Sociálne utópie a utopisti a Kríza utopizmu). Vydá niekedy Nadácia Milana Šimečku tieto dve zabudnuté knihy, ktoré nemožno nikde zohnať? Bude zaujímavé odcitovať pasáž z jeho knihy Kríza utopizmu, ktorá je dnes prakticky nezohnateľná. Mimochodom, text odporúčame aj autorom inkvizičných antikomunistických zákonov a hysterickým liberálnym bojovníkom proti komunizmu, socializmu a ľavici.
Nadácia Milana Šimečku mala od roku 2020 dostať iba z dotácií, ktoré spadajú pod rezort kultúry, viac ako 250-tisíc eur. V DAV DVA máme nápad… Čo tak vydať dve diela Milana Šimečku, kde ešte obhajoval komunizmus a pozitívne hodnotil, hoc s kritickým komentárom, aj sociálne utópie? Keď už rezonuje znova meno Šimečka, je to ideálna príležitosť pripomenúť dve z jeho lepších diel, ku ktorým sa Šimečka family moc nehlási.
V knihe Sociálne utópie a utopisti z roku 1963 autor píše:
„Táto kniha chce predovšetkým upozorniť na to, že nepretržite, po celé stáročia udržiavala sociálna utópia vo vedomí ľudí veľké pojmy, ktoré sú obsahom aj moderného komunizmu a ktoré nájdeme v úvode k programu komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Komunizmus plní historické poslanie – zbaviť všetkých ľudí sociálnej nerovnosti, všetkých foriem útlaku a vykorisťovania a vojnových hrôz – a nastoľuje na svete Mier, Prácu, Slobodu, Rovnoprávnosť, Bratstvo a Šťastie všetkých národov.“
V diele zdieľal tvrdé antikapitalistické a marxistické postoje, predpokladal nastolenie komunizmu v Československu v réžii Sovietskeho zväzu: „XXII. Zjazd KSSZ prijal program výstavby komunizmu v ZSSR a XII. Zjazd KSČ prijal dokumenty, ktorých splnenie priblížili k budovaniu. komunizmu aj našu krajinu.“ Epochu, v ktorej autor žije nazýva veľkou a závažnou „epochou budovania komunizmu„, v ktorej prebiehal zápas o budúcnosť a ktorý prebieha od čias, keď sa spoločnosť „rozdelila na vykorisťovaných a vykorisťovateľov, na bohatých a na chudobných, na mocných a utláčaných.“
Aby sme neboli náhodou obvinení z konšpirácií, hoaxov a propagandy, pripájame aj scan citátov z tejto knihy:
Šimečka definoval komunizmus, uvádzajúc definíciu definíciu komunizmu z programu KSSZ, nasledovne: „Komunizmus plní historické poslanie – zbaviť všetkých ľudí sociálnej nerovnosti, všetkých foriem útlaku a vykorisťovania a vojnových hrôz – a nastoľuje na svete Mier, Prácu, Slobodu, Rovnoprávnosť, Bratstvo a Šťastie všetkých národov.“
Preto až komicky vyznievajú tieto patetické slová jeho vnuka, kde ani jediným slovom nespomenie, že sám jeho starý otec bol komunistom.
Ešte tragikomickejšie vyznieva citát Martina M. Šimečku v Denníku N: „Jedným možným vysvetlením je legenda o slovenskom národe, ktorý – na rozdiel od Čechov – nikdy komunizmus neprijal, a preto s režimom aj normalizáciou vybabral po svojom. Myslím si, že toto vysvetlenie neplatí, lebo to bolo skôr naopak: väčšina národa komunizmus prijala, lebo mu – na rozdiel od Čechov – vďačila za nebývalú modernizáciu spoločnosti a za dramatické zlepšenie životnej úrovne. … Legenda hovorí, že v každej slovenskej rodine bol jeden komunista a jeden ľudák ako ochranné štíty pre prípad, že sa režimy vymenia. Je to možné, ale ja dávam prednosť tretiemu vysvetleniu. … Slovenskí komunisti poslúchli reflex malého a mladého národa, ktorý si chráni úzku elitu, bez ktorej by opäť klesol len na úroveň kmeňa. Súčasne však od tejto elity vyžadovali – výmenou za jej záchranu – poslušno“
Aj reformný komunista je stále komunista. A hoc Šimečka najstarší zmenil názor po roku 1968, je absurdné, že tak syn, ako aj vnuk bagatelizujú fakt, že bol Milan Šimečka presvedčením komunistom, hoc sa neskôr stal disidentom a popperovcom, teda len vystriedal jednu ideológiu za druhú, pričom tá druhá má podobnosti práve vo všetkých negatívnych rozmeroch s tou prvou, čo dnes už v reálnej praxi vidíme v prípade fanatických tzv. „progresivistických“ aktivít ako je udávanie, cenzurovanie ľudí za názor (woke, cancel culture). A kruh sa uzatvoril tým, že vnuk tohto disidenta sa stal predsedom strany, ktorá mala v programe zriadenie „ministerstva pravdy“ (Bihariová), otvorene hovorí o cenzúre (regulácii) internetu (Cifrová-Ostrihoňová) a súčasť jej „náboženstva“ je viera v neomylnosť EU a NATO rovnako fanatická (a to bez ohľadu na to, či robia dobré alebo zlé opatrenia), ako keď marxisti-leninisti verili v neomylnosť Sovietskeho zväzu.
OD MARXIZMU-LENINIZMU K POPPERIZMU-SOROSIZMU
Ideologické eskapády rodiny Šimečkovcov sú skutočne pozoruhodné. Šimečka najstarší bol presvedčeným komunistom, z ktorého sa neskôr stal typický liberál, priaznivec tzv. „otvorenej spoločnosti“, čo je Popperov koncept, ktorý v praxi realizuje prostredníctvom farebných revolúcii George Soros. Od marxizmu k liberalizmu. Pointa tejto utopickej koncepcie je, že ak vylúčite zo spoločnosti, z médií a všeobecne z verejného priestoru všetky „extrémy“, ostane zdravý stred a bude konečne dobre. Avšak kto určí, čo je extrém, a kde je jeho hranica. Popper pod týmito extrémami chápe komunizmus a nacionalizmus. Zjednodušene povedané, ostane progresívna elita, a ostatných označíme za dezolátov, komunistov, fašistov, konšpirátorov, dezinformátorov a bude len jeden jediný správny názor, ten centristický. Paradoxom však je, že podľa kritérií „otvorenej spoločnosti“ by musel starý Šimečka vzhľadom na svoje minulé názory z „otvorenej spoločnosti“ vyradiť aj sám seba. Popperovci akékoľvek zlyhania neodpúšťajú. Spomeňme si na Benčíkové publikovanie 10 ročných facebookových citátov rôznych mladých radikálov, ktorí neskôr dostali rozum. Pri použití rovnakého metra by ideológia „otvorenej spoločnosti“ zomlela aj samotného starého Šimečku.
Vývoj, teda zmena názorov, v ich prípade nie je ospravedlnením, avšak existujú prípady, kedy prižmúria oko ako napr. pri českom prezidentovi Petrovi Pavlovi alebo pri samotnom Milanovi Šimečkovi sa akosi záhadne vymaže komunistická časť života. Lebo veď potom to už pochopili…
Iste, v koncepcii nájdete plno vznešených ideí o konci ideológií, o boji proti totalitarizmu, ale vyčínanie „popperovcov“ môžeme vidieť na denno-dennej báze v podobe farebných revolúcií, rozvratov, majdanov a rozdeľovania spoločnosti na slušných a neslušných, demokratov a dezolátov, demokratické a nedemokratické sily a pod.
Takže starý otec prešiel od marxistu k Popperovi. Otec sa inšpiroval, a Popperovu koncepciu začal realizovať v praxi v roku 1989, a s pozoruhodnou horlivosťou aj v deväťdesiatkových bojov. Už vtedy vyjadroval otvorene proti-slovenské až autošovinistické postoje, ktorými sa dodnes netají, keď verejne pohŕda väčšinou vlastného národa, ktorý nazýva malým a zbabelým či známy to citát o „líškaní sa sviniam v ľudskej bytosti“. Starý Vlado Mináč už vtedy postrehol zlo, ktoré tento človek šíri, keď napísal: Šimečka uráža jazyk ako postpubertálny odroň. Ale mnohí spisovatelia – a to je horšie – ho urážajú tým, že ním píšu.“
No a do tretice tu máme progresívneho hochštaplera, vnuka, ktorý taktiež usiluje o spoločenský rozvrat agresívnou politikou progresivizmu, ktorou burcuje ľudí do ulíc. Téme vývoja starého Šimečku sa venuje aj ďalší ideológ a stúpenec Popperovej koncepcie Juraj Marušiak v článku Šimečkovo zmáhanie sa s utópiou a jeho cesta k otvorenej spoločnosti:
Z chronologického hľadiska možno jeho politickú publicistiku a politologickú tvorbu rozdeliť na štyri obdobia. Prvým je obdobie 60. rokov, ktoré odštartoval knihou Sociálne utópie a utopisti (1963). Známejšou sa však stala jeho druhá kniha, Kríza utopizmu (1967), v ktorej pokračoval v téme utópií analýzou ideových koreňov a intelektuálneho diskurzu utopického myslenia. … Druhým dôležitým obdobím jeho tvorby boli roky 1968 – 1969, počas ktorých sa namiesto teoretických analýz a úvah začal venovať aj aktuálnemu politickému dianiu. Odvtedy možno v Šimečkovej tvorbe vyčleniť niekoľko najvýznamnejších tematických okruhov, ktorými sa zaoberal až do konca života. Prvým je hľadanie konceptu spoločnosti či skôr spoločenského diskurzu, druhou veľkou témou M. Šimečku boli otázky slovensko-českých vzťahov, tretím dôležitým okruhom sa stali analýzy, v ktorých sa zaoberal vývinom politickej koncepcie marxizmu. … Obdobie 70. rokov 20. storočia zároveň predstavuje pre Šimečku definitívny rozchod s ideou komunizmu, resp. socializmu ako ideou prestavby spoločnosti. … Skepticizmus k ideologickým koncepciám, ale aj projektom prestavby sveta ho viedli k zdržanlivosti pri diskusiách o konkrétnej podobe budúceho politického usporiadania. V 80. rokoch sa nazdával, že spoločnosť potrebuje primárne budovanie demokratickej politickej kultúry, ,,duch verejného demokratického života“, ktorý by bol osožnejší ako vytvorenie tradičných demokratických inštitúcií. Podľa jeho slov „elementárna demokracia musí začínať na úrovni všedného zamestnaneckého a občianskeho života“. Tento postoj ho napokon priviedol k ideálu otvorenej spoločnosti, ako ho koncipoval Karl Popper, t. j. ,,spoločnosti, v ktorej sa jednotlivci musia rozhodovať osobne. Utopické projekty prestavby sveta považoval za najväčšiu hrozbu pre takýto ideál, keď za kľúčový konflikt v moderných dejinách označil nie konfrontáciu medzi prísľubom budúcnosti a prirodzeným rozvojom starších štruktúr, ale ,,konfrontáciu medzi spoločnosťami, ktoré sa rozvíjali so schopnosťou sebaopravy a tými, ktoré sa oddali vízii niečoho úplne nového a zamedzili si tak samé cestu k sebaoprave. Práve preto ku koncu 80. rokov videl ako jedinú perspektívnu cestu pre disent nie hľadanie nového modelu, ktorý by mohol predstavovať syntézu, resp. hybrid dvoch rozdielnych európskych skúseností. Vzhľadom na zrútenie komunizmu považoval za prvoradé nasledovanie skúseností západných štátov a európsku integráciu československa.
Čo sa pod týmito naoko vznešenými myšlienkami skrýva, chytrejší človek pochopí pri komparácii teórie s realitou. Znie to krásne, občianska spoločnosť, uvedomelí občania, participácia zdola atď. V skutočnosti je všetko inak… A tu je tá podstata. Tá veta, „duch verejného demokratického života, ktorý by bol osožnejší ako vytvorenie tradičných demokratických inštitúcií.“ Čiže nie tradičný parlamentarizmus, ale diktatúra politicky zaujatých mimovládok, vydávajúcich sa za záujem otvorenej občianskej spoločnosti.
„Súhlasím s hodnotami, ktoré on (George Soros) pomáha presadzovať vďaka svojim peniazom…“
Šimečka st., 18. februára 2024
A to je presne spoločnosť ovládaná mimovládnymi organizáciami a médiami, ktorá sa oháňa slovom občianska spoločnosť, hoc je často v rozpore s vôľou demokratickej väčšiny občanov/národa, naopak, agresívne presadzuje záujmy menšín, a to až na úkor väčšiny. Práve preto progresívci odmietajú prijať výsledky parlamentných volieb. Ich oporou je predstava spoločnosti ovládanej mimovládkami a médiami, ktoré budú vplývať (manipulovať) väčšinu obyvateľstva, pre ich politické záujmy. Tisícky až stotisíce eur v manipulatívnych billboardoch, všadeprítomná vlezlá reklama, umelé pretláčanie tém cez všetky hlavno-prúdové médiá… a hlavne, nekritický postoj k USA…
Lenin musel korigovať ortodoxné utopické revolucionárstvo po realistickej línii
A teraz ďalšie citáty Šimečku najst.:
„Revolucionári, ktorí položili životy za krajne utopické predstavy, pokladali svoju obeť za nevyhnutný vklad do odvekého zápasu o pokrok. … Utopizmus Gercena, Černyševského, utopizmus narodovoľcov, všetky ostatné plány na prestavbu ruskej spoločnosti – podľa socialistických a komunistických predstáv – pochádzali bez výnimky z revolúcie ako základného predpokladu skutočného pokroku.
Tie isté podmienky a tradícia hrali rozhodujúcu úlohu v tom, že marxizmus si uchoval v Rusku svoje pôvodné revolučné zameranie a že jeho reformistická západoeurópska mutácia bola v Rusku vždy oveľa slabšia. Boli to konečne aj typické ruské podmienky, ktoré umožnili, že v Rusku zvíťazila revolúcia, úplne ovládaná socialistickými a komunistickými predstavami.
Utopické myslenie bolo typické najmä pre masy roľníkov – revolúcia bola v svojich hlavných prejavoch veľmi realistická.
Lenin sám dbal na realistickosť a praktickosť revolučných postupov veľmi dôsledne. …Lenin musel vlastne korigovať ortodoxné utopické revolucionárstvo, ktoré, tak ako vo všetkých doterajších revolúciách, ohrozovalo realistické výsledky revolučného zápasu zľava. …
Dnes je však nepochybné, že ďalší pozitívny vývin revolúcie podmienila jej schopnosť čeliť zvodnej ilúzii pernamentného revolucionárstva a rozvíjať sa po realistickej línii.“
„Muži, ktorí tvorili históriu márnych zápasov o nastolenie komunizmu a bratstva, sa preslávili obrovskou oddanosťou ideálu, odosobnenou obetavosťou a láskou k chudobným a utláčaným. Boli medzi nimi mučeníci inkvizície, Savanarola a Müntzer, Babeuf a Buonarotti, prví robotnícki vodcovia, Weigling a Cabet, bojovníci Komúny atď. Mnohí z týchto mužov položili svoje životy v presvedčení, že ich obeť kliesni cestu ku krásnej komunistickej budúcnosti ľudstva. …Prvé opatrenia ruskej revolúcie fakticky naplnili ľudové predstavy o rovnosti, pretože dokonale rozlomili tradičné vlastnícke vzťahy a nastolili zvláštny druh slobody bez majetkového cenzu. … Revolučná rovnosť je v podstate aktom historickej spravodlivosti a vyplýva z dynamiky revolúcie, z jej živelných síl.“
Milan Šimečka, Kríza utopizmu, s. 74, 122-5
Pozn. 1 Októbrová revolúcia (iné názvy: boľševická revolúcia, červený október; Veľká októbrová socialistická revolúcia) bol ozbrojený prevrat v Rusku, ktorý sa odohral 7. novembra 1917 (25. október podľa juliánskeho kalendára, ktorý vtedy v Rusku platil). Bol uskutočnený z iniciatívy vodcu niekdajšej boľševickej frakcie sociálno-demokratickej strany Ruska V. I. Lenina. Revolúcia zásadne poznamenala dejiny 20. storočia. V roku 1922 bol na bývalom území krajiny vyhlásený Sovietsky zväz. Vďaka tzv. VOSR (Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii) bol uzákonený 8-hodinový pracovný čas, zvýšili sa sociálne práva a platy pracujúcich, odbory a kolektívne vyjednávanie je ukotvené v zákone; ukončila sa svetová vojna a otvára sa otázka práva národov na sebaurčenie. A tak pod vplyvom Lenina (či už v pozitívnom či negatívnom zmysle) sa zakotvujú v ústavách nových národných štátov aj sociálne základy nových republík. V Rusku je prvý krát v histórii zavedené bezplatné štátne zdravotníctvo pre všetkých občanov, povinné a bezplatné vzdelanie, emancipácia žien a zavedenie Medzinárodného dňa žien, rozvoj novej avantgardnej kultúry, dekréty o miery a pôde, znárodnenie ako precedens. Na druhú stranu mala VOSR je negatívne následky predovšetkým v občianskej vojne a celej rade neprávostí, ktoré sa v jej dôsledku spôsobili a od ktorých sa samozrejme dištancujeme.
TEXT kolektívne pripravila REDakcia DAV DAV, s tým,
a vyzýva Nadáciu Milana Šimečku, aby vydala jeho prvotinu :)
Utopie se uskutečnila a přestala být snem. Díky statečným , zásadovým lidem.
mal aj takéto výroky…. ale v jeho prípade to vyzerá tak, že jablká odpadli ďaleko od stromu….. až k sorosovi
“Civilizácia, ku ktorej svojím pôvodom patríme, nemá konečne príliš na výber v krokoch do budúcnosti: nemôže spory medzi národmi a sociálne antagonizmy riešiť vojnou, pretože by sama zanikla, musí spravodlivo rozdelovať prácu i bohatstvo, ku ktorému sa dopracovala a následne musí obnoviť rovnováhu medzi svojou priemyselnou aktivitou a hrubo vykorisťovanou prírodou (M.ŠIMEČKA)”.
Takže dedko odkazuje Michalovi Šimečkovi: „Progres prišiel z Východu, milý vnúčik! Alebo máš výhrady voči bezplatnému zdravotníctvo pre všetkých občanov, voči bezplatnému vzdelaniu, voči emancipácii žien, sebaurčení národov a MIERU???“
„Vďaka tzv. VOSR (Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii) bol uzákonený 8-hodinový pracovný čas, zvýšili sa sociálne práva a platy pracujúcich, odbory a kolektívne vyjednávanie je ukotvené v zákone; ukončila sa svetová vojna a otvára sa otázka práva národov na sebaurčenie. A tak pod vplyvom Lenina (či už v pozitívnom či negatívnom zmysle) sa zakotvujú v ústavách nových národných štátov aj sociálne základy nových republík. V Rusku je prvý krát v histórii zavedené bezplatné štátne zdravotníctvo pre všetkých občanov, povinné a bezplatné vzdelanie, emancipácia žien a zavedenie Medzinárodného dňa žien, rozvoj novej avantgardnej kultúry, dekréty o miery a pôde, znárodnenie ako precedens.“
Šľachta s modrou krvou sa po prevrate v 1989 vracia, aby získala späť majetky, ktoré v potu tváre tvorili tí s červenou krvou. Je veľmi zaujímavé je, že za rodinného priateľa považuje Michal Šimečka práve Karla Schwarzenberga, Prečo asi? Schwarzenberg prišiel vraj späť do Česka, aby bojoval za demokraciu a slobodu. Jeho boj vyzeral asi takto:
„Karlu Schwarzenbergovi se bez problémů podařilo zrestituovat majetek po svém otci – mimo jiné zámky Orlík a Čimelice a lesy a pole v jejich okolí. Stejně tak restituoval část majetku po předcích na Kutnohorsku. Dodnes mu zde patří třeba bývalý pivovar a hospodářský dvůr v sousedství známé sedlecké kostnice. Kromě budov získal hlavně jedenáct tisíc hektarů lesů a dům v Praze ve Voršilské ulici, kde dnes sídlí knihovna Václava Havlovi.“ Vďaka jeho práci pre demokraciu sa slobodne zaplnili ulice bezdomovcami a mnohí ľudia padajú do chudoby. Takáto je predstava „modrých“ o demokracii–Jedni si užívajú a druhí prežívajú. Ó, aké šľachetné! Také progresívne! Stačí špendlíček a zistíte, že ich krv je červená ako tá vaša.