Pôvodne vyšlo v týždni od 4. do 11. novembra 1991 na portáli Špígl
Preložil: Ivan Štubňa
Dali sme si povedať a záver seriálu zverejníme dnes, zajtra a pozajtra v menej rozsiahlych častiach. Predchádzajúce časti: 1., 2., 3., 4.
Posledné odstavce a vety minulej časti končili úsilím bratov Paynovcov donútiť Drahomíru Dražskú podať pravdivú informáciu o študentovi Šmídovi. Ing. Petr Uhl, šéf VIA, dostal magnetofónový záznam so správou Dražskej, ktorá popisuje, ako úderom príslušníka Bezpečnosti zostal jej priateľ Martin Šmíd ležať pod štátnou červenomodrobielou vlajkou…
Via naletela Dražskej
Ing. Uhl dlho nad magnetofónovou kazetou neuvažoval. Zdvihol slúchadlo telefónneho aparátu. Vytočil čislo a keď sa na druhej strane ozval hlas volaného, oznámil…
Účastník demonštrácie na Národnej triede, obhajca Petra Uhla a člen bývalej vyšetrovacej komisie 17. novembra FS JUDr. Milan Hulík k pani Dražskej hovorí:
„Z jej lekárskej karty som vyčítal, 17. novembra bola udretá pelendrekom cez chrbát, kopnutá do brucha, pociťovala bolesť na chrbte a v bruchu. 17. novembra bola vyšetrená medzi 22. a 23. hodinou a mala byť hospitalizovaná. Aj napriek dôraznému upozorneniu, že je podozrenie na vnútorné zranenie hospitalizáciu odmietla a podpísala reverz. Pri vyšetrení mala v moči značné množstvo krvi. MUDr. Dufák vylúčil, že by si ju do moča pridala sama, pretože mala menzes a moč bola odobraná cievkovaním. Vyšetrením bol zistený červený pruh v bedernej krajine, kontúzia ľadvín. Už v čase prvého vyšetrenia je uvedené, že Dražská oznámila lekárovi, že na demonštrácii bola so svojím priateľom, ktorého kopali, bili a v čase keď odchádzala, ležal mŕtvy na ulici.“
Upozorňujem, že tieto slová o pani Dražskej vyslovil pred mnohými svedkami v parlamente a rozprával o tom dr. Hulík viackrát sám. Nech on sám nesie zodpovednosť za zverejnenie týchto na výsosť intímnych údajov! Ale dajme mu ešte slovo. Dražskej sa nepýtal iba dr. Hulík, ale i sám Jiří Ruml. Opýtal sa Hulíka ako na neho stretnutie s Dražskou zapôsobilo:
„V čase stretnutia s Litomiskou som si význam jej odpovede neuvedomoval.“ Spovedá sa verejnosti JUDr. Hulík. „Išlo totiž o veľmi krátky rozhovor, zameraný predovšetkým na formálne záležitosti. Neskôr som o stretnutí Dražskej s Litomiskou tvrdo uvažoval. Úplne mi to bralo spánok. Na tomto stretnutí ma fascinovalo to, že ak by Dražská mala za úlohu odovzdať správu o smrti Šmída agentúre VIA (Uhl) alebo luďom s Charty, potom tak musela urobiť veľmi opatrne, aby se uverilo jej informácii. Myslím si,“robí zo seba znalca dr. Hulík, „že práve odovzdanie tejto informácie, pokiaľ to bolo jej úlohou, bolo kľúčovým momentom celej akcie.“ (V tomto prípade klobúk dole pán doktor Hulík. Prišli ste na to, na čo mnoho väčších znalcov neprišlo, pozn.autora).
„Stretnutie s Litomiskou musela byť buď veľká náhoda alebo dobre zrežírovaná situácia…“ (Čo myslíte, pán doktor, neboli sme takí naivní že? – pozn. autora).
„Mirka Litomiská“, pokračoval pán Hulík, bez toho, aby pochopiteľne poznal moje terajšie poznámky a glosy), „je svojim kresťanským a samaritánskym založením priamo predurčená poskytovať pomoc ľuďom v núdzi, a pokiaľ Dražská podľa svojich slov alebo spomienok Litomiskej sa opierala o stenu, držala sa za brucho a dávala najavo známky bolesti, potom ju Litomiská nemohla prehliadnuť a musela sa jej v každom prípade venovať…“ (Čo samozrejme hovoríte vy).
Okolo 21. 30 hod. 18. novembra počúval Růžička vo svojom bydlisku na Morave rozhlasovú stanicu Hlas Ameriky. V tom bolo vysielanie prerušené a v éteri sa ozval rozrušený hlas:
Vážení priatelia! Práve sme dostali prostredníctvom svojho redaktora Východoeurópskej agentúry v Prahe Petra Uhla nasledujúcu správu: Pri zásahu bezpečnostných oddielov proti pokojnej študentskej manifestácii, ktorá sa konala 17. novembra, bol surovo zabitý študent druhého ročníka MFF UK v Prahe Martin Šmíd.“
Pri vypočutí tejto strohej a dramatickej informácie tuhla nezasvätenému krv v tele. Bolo to ako šľahnutie bičom do tváre.
Růžička sa rozhodol, že sa pre istotu vráti späť do Prahy. V nasledujúci deň, zavčasu ráno odišiel. Růžička prišiel do Prahy, ktorá už nebola Prahou 17. novembra o niekoľko minút deväť večer…
Zástupca náčelníka II. Správy ZNB plukovníka Vykypěla, podplukovník Ing. Miroslav Chovanec uvádza takéto konkrétne zmeny dve. Mohol by ich menovať tisíc, dvetisíc tri…Vzťahy s našou agentúrou sa ochladzovali. Naši agenti sa s nami prestávali baviť a stávali sa revolucionármi…Od agenta Mikuláša sme dostali informáciu, že sa o 20.00 hod. stretne v Činohernom klube opozícia a prijme nejaké spoločné, ale zásadné opatrenie…
Nechajme tak na chvíľu zmeny v rozbúrenej Prahe a opýtajme sa Uhla, čo všetko robil 18. novembra, keď netrpezlivo čakal na správnu šifru o smrti Martina Šmída:
Manifestácie 17. novembra som sa nezúčastnil,“spomíma v lete minulého roku Ing. Uhl. „Prvé správy o manifestácii a jej následkoch som sa dozvedel na recepcii u jedného anglického diplomata, kam okolo 22. hod. prišiel jeden nezávislý novinár z Veľkej Británie, pán Lucas. Ten na recepcii rozprával, že sa demonštrácie osobne zúčastnil, utrpel zranenie, na ktoré bol veľmi pyšný…
Po obede 18. novembra, som odišiel a vrátil som sa domov okolo šiestej večer. Keď som prišiel žena mi povedala, že už je známe meno človeka, ktorý mal údajne zomrieť, že ide o Martina Šmída. Mal to byť študent matematicko fyzikálnej fakulty. Vzrušene mi povedala, že túto informáciu získala od bratov Paynovcov a tí od Mirky Litomiskej.
S menom Drahomíry Dražskej som sa zoznámil už v dopoludňajších hodinách 18. novembra, keď mi toto meno na lístku, s mnohými ďalšími menami priniesol Jiří Pavlíček z Mělníka. Bol to totiž zoznam osôb, ktoré boli lekársky ošetrené v nemocnici na Karlovom námestí po zásahu polície na Národnej triede 17. novembra. OPavlíček tam pracoval ako sanitár a na lístku bolo asi päť mien…“
Nasledujúce dni sa predbiehali rôzne nezávislé lekárske komisie vo výpočtoch zranených študentov. Posledný sa zastavil na čísle 592 zranených a bol silne prehnaný. Zodpovedá skôr číslo 167, zverejnené „Svobodným slovem“ dňa 3. januára 1990. Propaganda splnila svoj účel a jeden lekár sa stal dokonca ministrom. Osôb, ktoré boli zranené v januári alebo auguste 1989 bolo totiž nepomerne viac, ako pri samotnom zákroku na Národnej triede 17. novembra. Čo bolo príčinou takého obrovského množstva zranených študentov? Príčinou nebol samotný zásah poriadkových jednotiek proti demonštrantom, ale naopak obrovská aktivita niektorých, do toho času nedocenených lekárov. Tí v priebehu jedného jediného týždňa po 17. novembri založili obrovské množstvo rôznych nezávislých komisií a podkomisií, v ktorých sa navzájom predbiehali, ktorá z týchto komisií objaví viac zranených občanov. Často sa stávalo, že na výzvy týchto zdravotníckych komisií sa hlásili aj takí občania, ktorý v uvedený deň 17. novembra o Národnej triede ani nevedeli a veselo sa opíjali napríklad na Proseku. Po odchode z reštaurácie spadli na ústa a už boli zavedení medzi počty zranených a navyše odškodnení poisťovňou. Medzi vtedajšími zdravotníkmi sa najviac angažovali v týchto komisiách predovšetkým dnešný minister zdravotníctva ČR a vtedy „veľmi“ utlačovaný lekár MUDr. Martin Bojar, CSc., aktívne spolupracujúci s totalitnou „Obranou lidu“. Tiež MUDr. Jitka Vodňanská a ďalej MUDr. Jan Votoček, ktorí doslova zranených prosili, aby sa prišli nechať ošetriť.
Po 17. novembri 1989 Růžička absolvoval ešte niekoľko nepodstatných schôdzok u pani Dany Němcovej, od ktorej si doniesol menčí obnos peňazí, určených na činnosť NŠZ. Túto čiastku od neho prevzala Matějková, ktorá viedla finančné náležitosti NŠZ. (Ruky aj svedomie, čo sa týka zverených finančných prostriedkov mám absolútne čisté, pozn. autora).
V byte Václava Havla sa stretol spolu s dvoma ďalšími aktivistami s manželkou Olgou, ktorá ho pozvala na schôdzku (V. Havel v ten deň nebol doma, pozn. autora) dňa 20. novembra. V tento deň bolo potom založené u nich Občianske fórum. Růžička však už neprišiel…
Kto mal eso v rukáve?
Všetko, ako bolo zorganizované, klaplo perfektne. Kalkulácie boli premyslené výborne, ale s čím Růžička nepočítal, bola neschopná reakcia vedenia štátu a predovšetkým ÚV KSČ. Už 19. novembra sa zišlo predsedníctvo ÚV KSČ, aby zaujalo k udalostiam rázne opatrenia.
Na zasadnutí sa prejavila v celej svojej dokonalosti nejednotnosť predsedníctva na zásadné otázky. Namiesto jasných a konkrétnych opatrení, prijalo polovičné rozhodnutia, čím si národ na svoju stranu nepriklonilo. Naraz sa každý bál vydať nejaký rozkaz alebo rozhodnúť jasne a rázne o ďalšom postupe…Operatívne svodky síce prichádzali, ale ich obsah už svedčí o rozpačitosti a pasivite. Agenti a spravodajci ďalej prinášali cenné informácie. Už iba na čítanie a na archiváciu…
Nasledujúcu zvodku ako vždy, dostali členovia a kandidáti predsedníctva ÚV KSČ, ďalej Hegenbart, Jireček a Lazar:
„V súvislosti s prípravami výročia úmrtia Jana Opletala,“ hovorí sa v Dolňujúcej informácii k situácii v Prahe, v súvislosti s s demonštráciami 17. a 18. novembra 1989 a k pozadiu udalostí, „bola zaznamenaná podstatná radikalizácia organizácie SZM na niektorých vysokých školách. Dňa 15. 11. 1989 sa uskutočnila schôdza študentov Divadelnej akadémie muzických umení (DAMU), ktorá vo svojich záveroch zrušila činnosť organizácie SZM s odôvodnením, že nemá právo zastupovať mládež ako celok. Súčasne bola vznesená požiadavka, aby KSČ naďalej neuplatňovala vedúcu úlohu v spoločnosti.
Ďalšie stretnutie študentov sa má uskutočniť v týždni od 20. do 24. 11. 1989, na ktorom sa má založiť nová študentská organizácia „Nezávislý zväz študentstva“. Uvedená organizácie chce vyvíjať svoju činnosť v rámci Národnej fronty ČSSR. Rovnaká situácia sa opakovala 16. 11. 1989 na Vysokej škole umelecko-priemyslovej (VŠUP).
V rovnakom období vzniklo Nezávislé združenie mladých v čele so študentmi stredných škôl Tomášom Vodičkom, Matúšom Rajmontom a Nezávislého združenia študentov sústreďujúcich študentov vysokých škôl na čele s poslucháčmi Milanom Růžičkom, Radkom Váňom a Petrom Fialom. Obe tieto nazávislé iniciativy vychádzajú vo svojom programovom vyhlásení obsahovo z pamfletu „Niekoľko viet“. Obe organizácie sa snažili využiť výročie smrti Jana Opletala na vystúpenie proti vedúcej úlohe KSČ, činnosti SZM a politickému systému v ČSSR. Výzva na uskutočnenie demonštrácie vysokoškolskej mládeže, obsiahnutej v prehlásení NZŠ boli odvysielané v Rádiu Slobodná Európa.
S cieľom eliminovať negatívny dopad tejto akcie prijali zväzácke a školské orgány opatrenia na odklonenie trasy sprievodu z pôvodnej trasy (Patologický ústav Albertov, Karlovo námestie, Štěpánská, Opletalova, Hlavné nádražie, pomník J. Opletala) na trasu Albertov – Vyšehrad. Ďalej zlegalizovali túto akciu ako spoločnú akciu SZM a nezávislých iniciatív. Vzhľado k súčasnej politickej situácii zväzácke orgány pristúpili na kompromis s tým, že za nezávislé iniciatívy vystúpi člen exekutívy „Kruhu nezávislej inteligencie“ akademik Katětov. Jeho vystúpenie neprekročilo programové prehlásenie KNI a nebolo otvorene zamerané proti socialistickému zriadeniu ČSSR. Vlastný priebeh zhromaždenia vysokoškolskej mládeže a následné nepovolené demonštrácie, tzv. „nezávislých iniciatív a štruktúr“ boli už zvodkované.“
V dôsledku aktivizácie činnosti časti vysokoškolskej mládeže bolo touto skupinou študentov (predovšetkým DAMU a VŠE) vydané prehlásenie, kritizujúce zákrok VB dňa 17. 11. 1989 s výzvou realizácie týždenného štrajku študentov a pedagógov vysokých škôl, vytvorenie zvláštnej vládnej komisie na vyšetrenie zákroku a iné.
K tejto výzve študentov sa na predstavení Realistického divadla na Smíchove pripojilo viac ako štyristo osôb s rozšírením požiadaviek na uskutočnenie generálneho štrajku dňa 27. novembra 1989 medzi 12 a 14 hodinou a uskutočnenie protestných akcií vo všetkých divadlách v ČSSR. S touto výzvou divadelných umelcov vystúpila herečka Miilena Dvorská (Divadlo E.F. Buriana) v popoľudňajších hodinách na Václavskom námestí 18. novembra. Na túto výzvu reagovali okamžite všetky pražské divadlá a niektoré divadlá v jednotlivých krajoch ČSSR (Liberec, Žatec) zahájením protestných akcií, spočívajúcich v zastavení svojich predstavení a čítaní výziev.
Západné tlačové agentúry RSE, HA a BBC o vývoji situácie priebežne informoval signatár Charty 77 Jan Urban a to formou servisu agentúry VIA. V byte Jana Urbana sa dňa 18. 11. 1989 o 18.00 hod konala schôdzkaHelsinského výboru za účasti predseduHelsinského výboru v PĽR Marka Nowického a predstaviteľky poľských „Nezávislých študentov“ Kristíny Krause. Prijatými opatreniami bolo uskutočneniu schôdzky zabránené. PĽR štátnym príslušníkom Nowickému a Krause bola skrátená doba pobytu v ČSSR a títo dňa 19. 11 o 01.30 hod. prekročili štátnu hranicu do PĽR. V súvislosti s uskutočnenými opatreniami boli predvedení Jiří Hájek, Jan Štern, Jen Dobrovský a Miloš Hájek, ktorí sa uvedenej schôdzky chceli zúčastniť.
Tiež sa zabránilo konaniu schôdzky „Nezávislých iniciatív“ v byte Evy Štolbovej dňa 19. 11. 1989 o 13.00 hod. Na programe rokovania tzv. „Československej demokratickej iniciatívy“ s vedúcimi sekcie tzv. Združenia T.G. Masaryka, mala byť aj reakcia ČSDI na bezpečnostný zásah dňa 17. 11. 1989. Celkom bolo s uskotočnenými opatreniami predvedených 20 osôb. U predsedu „Združenia T.G. Masaryka“ bol zaistený text podporného prehlásenia k plánovaným akciám študentov, vrátane výzvy na generálny štrajk, odvolanie funkcionárov a pod.
Ďalšie opatrenia boli realizované na zabránenie konania schôdzky časti členov Pen Klubu v byte spisovateľa a novinára, bývalého exponenta pravice Karla Šiktanca. V tejto súvislosti bolo predvedených všetkých šesť členov Pen Klubu. Cieľom tejto schôdzky bolo prijať vyhlásenie k študentským štrajkom a štrajkom divadelných umelcov v súvislosti so šírenou správou o smrti študenta MFF UK Praha Martina Šmída. V tejto súvislosti boli zápisy a výpovede s PhDr. Milanom Jungmanom, zamestnancom Úklid hl. mesta Prahy a Daniely Špicnerovej, slobodné povolanie, získaná dokumentácia o prejave Petra Uhla na Hlase Ameriky a BBC v súvislosti s údajným úmrtím Šmída. Táto skutočnosť bola tiež zadokumentovaná získaním magnetofónovej nahrávky v Čs. rozhlase.
Na Novej scéne Národného divadla v Prahe dňa 19.11. 1989 počas popoludňajšieho predstavenia došlo k mimoriadnej udalosti, ktorú vyprovokoval herec činohry ND Boris Rösner a šéf činohry ND docent Milan Lukeš. Počas predstavenia vaššie uvedení zamestnanci zorganizovali na javisku Novej scény čítanie rezolúcie, v ktorej vyjadrovali nesúhlas so zásahom Bezpečnosti voči demonštrantom dňa 17.11. 1989. Na záver z popudu M. Lukeša, spieval herecký súbor a návštevníci divadla hymnu. Po nej sa prítomní rozišli.
Riaditeľ ND profesor Jiří Pauer na celú záležitosť zareagoval tým, že uzavrel priestory historickej budovy a Novej scény a zrušil večerné predstavenie s odôvodnením, že ND nebude slúžiť na organizovanie nezákonných mítingov. Herci činohry ND sa po rozhodnutí riaditeľa ND prof. Pauera začali zhromažďovať v klube ND. Tu sa rozhodli vstúpiť do štrajku. Vo večerných hodinách navštívil ND minister kultúry ČSR Milan Kymlička, ktorý hovoril s prítomnými zamestnancami činohry ND. Oznámil, že v televíznych novinách v ČST o 19.30 hod. 19.11. 1989 sa bude hovoriť o založení vládnej komisie, ktorá bude prešetrovať zásah ZNB dňa 17.11.1989. Prítomní sľúbili, že ak skutočne táto komisia bude založená o 19.30 hod., ako oznámil minister, tak činohra ND odstúpi od štrajku. O 19.30 hod. všetci sledovali vysielanie ČST. Vzhľadom k tomu, že žiadne prehlásenie o vytvorení vládnej komisie nebolo odvysielané, podnikli herci ND z popudu Rösnera ďalšiu iniciatívu. Rösner ako hovorca činohry ND v spoločnosti ďalších troch osôb, vyšiel pred návštevníkov divadla, ktorí mali na večerné predstavenie zakúpené vstupenky, kde sa mu počas krátkej doby podarilo zorganizovať dav asi 500 osôb. Dav začal skandovať „Pauer von!“ Následne vládla v ND vzrušená atmosféra a to i z dôvodu, že Rösner oznámil davu, že ND vstupuje až do odvolania do štrajku. Dňa 19.11. 1989 boli do budovy divadla Jiřího Wolkera o 20.00 hod. vpustení diváci, ktorí mali vstupenky na pôvodne plánované predstavenie. Krátko po 20.00 hod. im jeden zo zamestnancov DJW bolo prečítané prehlásenie, že toto divadlo sa pripája k protestnému štrajku pražských divadiel, čím vyjadruje nesúhlas so zásahom čs. Bezpečnosti dňa 17. 11. 1989. Ako náhradný termín pôvodného predstavenia bol určený 17. december 1989. Diváci aj personál DJW sa potom v kľude rozišli. K pokusu narušenia kľudu a poriadku formou štrajku došlo aj v Komornom divadle v Plzni, kde boli čítané petície odsudzujúce „brutálny zásah ZNB“. V priestore hľadiska sa tohto narušenia zúčastnili členovia plzeňskej pobočky „Obroda“ Stanislav Nedvěd a František Jurička. Plánované predstavenie sa z uvedených dôvodov neuskutočnilo.
Dňa 19.11. 1989 vo večerných hodinách sa uskutočnilo v Činohernom klube v Prahe 1 „verejné diskusné fórum“. Tohto fóra sa zúčastnili vedúci predstavitelia všetkých opozičných skupín v ČSSR, predstavitelia kultúrnej fronty a zástupcovia vysokoškolských študentov. Činoherný klub bol naplno obsadený a zaplnený bol aj vestibul, kde priebeh fóra sledovali ďalšie osoby na monitore priemyselnej televízie. Prevažnú časť divákov vo vestibule tvorili zástupcovia kultúrnej fronty (napr. Hanzlík, Brejchová, Kanyza, Wimmer, Tučný, Svěrák, Josef Dvořák a ďalší). Vstup do ČK bol kontrolovaný organizačnou službou, ktorá zisťovala dôvod vstupu prichádzajúcich osôb. Fórum organizačne riadil Václav Havel, ktorý predniesol štvorbodové vyhlásenie, predkladal alternatívne návrhy, čítal a dopĺňal uznesenie fóra. Z ďalších osôb v priebehu diskusie vystúpili Rudolf Battěk, Kantůrek, Hradílek, Vondra, Kocáb a ďalší. Cieľom fóra bolo zjednotiť jednotlivé nezávislé iniciatívy a vypracovať spoločné vyhlásenie, ktoré desiati zástupcovia predložia predsedovi vlády ČSSR dňa 20.11. 1989. Na fóre tiež vystúpil bližšie neurčený vysokoškolský študent DAMU, ktorý prečítal vyhlásenie študentov DAMU. Toto vyhlásenie začína preambulou „Rok 1989 je roko obuškov a krvi“. Ďalej sú vo vyhlásení kladené ultimatívne požiadavky na odstúpenie ministra vnútra ČSSR, prešetrenie a potrestanie príslušníkov, ktorí sa zúčastnili zásahu dňa 17.11. 1989, zrušenie 4. článku Ústavy, neschvaľovať žiadne zákony parlamentom, odstúpenie ďalších predstaviteľov strany a štátu na čele s Jakešom a Štěpánom. Za účelom rozširovania tohto vyhlásenia vznikne dňa 20.11. 1989 na fakulte DAMU „koordinačný výbor študentov“, ktorý bude mať okrem iného za úlohu agitovať za realizáciu generálneho štrajku 27.11. 1989 od 14.00 do17.00 hod. Študenti DAMU vyhlasujú, že akýkoľvek dialóg so štátnou mocou nie je možný, je nutní ísť na otvorenú konfrontáciu, čo sa potvrdilo vývojom posledných udalostí.
Vyvrcholením fóra bolo prečítanie a schválenie „Prehlásenia“ diskusného fóra, ktoré predniesol Václav Havel. Doplnil ho o pripomienky z pléna. Toto prehlásenie bude predložené štátnym orgánom. Účastníci fóra sa rozišli za spevu štátnej hymny.“
Stranícke a štátne vedenie? Mlčí…O túto agentúrnu správu a súhrnnú zvodku už nemá ani záujem…Zaujímavé a plasticky dokresľujúce je i svedectvo jedného zo synov Miloša Jakeša. Milouš Jakeš spomína na deň 17. novembra 1989:
„V deň prevratu som bol normálne v práci. Cestou som sa zastavil pre chlebíčky, pretože sme pripravovali oslavu narodením dcéry Pavly…Oslava trvala asi do ôsmej večer, aby deti mohli ísť spať…Ani my sme dlho nesedeli, pretože v priebehu dňa som sa zúčastnil recepcie palestínskeho veľvyslanectva v hoteli Fórum. Nie, nespomínam si“ premýšľa Milouš Jakeš „že by niekto so mnou hovoril o nejakej študentskej demonštrácii…Rodinná oslava bola jednou z mále príležitostí, kedy sme sa mohli všetci stretnúť a o žiadnej politike moja žena nedovolila hovoriť.
Áno, dedko, môj otec sa oslavy dcériných narodenín samozrejme zúčastnil, ale odišiel skôr…Chcel s babkou odísť cez víkend na Orlík. Nie, nie“ krúti odmietavo hlavou, „nikto otcovi netelefonoval, ani on sám. Bola to nerušená rodinná oslava, pri ktorej sme ochránili intimitu rodinného stretnutia.
Všetko, čo som vedel o študentskej manifestácii, bolo to, že sa má konať 17. novembra na výročie Opletala, že má byť na Albertove a že je to povolená akcia. Nehovorili sme o týchto problémoch ani vo chvíli, keď sme boli s dedom sami…
O výsledku manifestácie na Národnej triede som sa ako všetci ostatní občania dozvedel z oznamovacích prostriedkov, spomínam si, že z televízie. Až v nedeľu večer som odišiel na Medzinárodný zväz študentstva v Parížskej 21, kam jeho predseda Pepík Skála zvolal neformálne stretnutie pozvaných osôb, medzi ktorými som bol aj ja. Takéto stretnutie sa pri príležitosti výročia Opletala konalo každoročne. Už pred príchodom som vedel, že pri demonštrácii mal zahynúť nejaký študent. Pre túto udalosť sa neformálne posedenie neuskutočnilo…
Samozrejme, že do doby, kým sme sa rozišli, sa o Národnej hovorilo. Skála nám dokonca ukázal stanovisko Mestského výboru SZM, odsudzujúce zákrok proti demonštrácii študentov. Súhlasil som s ním…Nesúhlasím s násilím a odsudzujem ho…
Myslím si, keď tak spätne posudzujem celý rok, demonštrácie v januári, v auguste i októbri, že neboli vyčerpané všetky prostriedky a pokusy o dialóg s ňou…
Ani otec sa mi nikdy nezveroval so svojimi problémami…No áno s Mirkom Štěpánom som sa poznal, veď sme viac ako šesť rokov pracovali v Medzinárodnom zväze študentstva…Aký bol?“ Na chvíľu sa zamýšľa.
„Bol veľmi pracovitý, energický a ctižiadostivý, rýchle vnikal do problematiky a ako vedúci pracovník bol veľmi rozhodný…“
Magnetofónová a video nahrávka, známa pod legendárnym sloganom „kôl v plote“ sa samozrejme dotkla aj syna bývalého generálneho tajomníka strany. Zoznámil sa s ňou až takto:
„Neviem ako sa dostala na verejnosť. Ja som ju uvidel vo výklade Na Příkopech až po 17. novembri…Veľmi som ňou nadšený nebol…“
Nie, nadšený skutočne nebol nikto, že tákí ľudia viedli našu krajinu…
Bezmocnosť a pasivitu straníckeho a štátneho vedenia ako i stále výraznejšie velenie ŠtB pregnantne popisuje podplukovník Chovanec, bývalý zástupca náčelníka II. Správy ZNB:
„Manifestácia 17. novembra bola pôvodne chystaná ako akcia opozičnýchsíl a ako nepovolená. Pripravovali sa teda obvyklé opatrenia, napríklad rozposielali sme na na kraje pokyny, aby príslušníci zisťovali, aká bude predpokladaná účasť z jednotlivých teritórií a aké budú zámery účastníkov. Cieľom bolo v súčinnosti s vedením škôl zaistiť čo najmenšiu účasť študentov! Mali sme informácie, že akciu poriadajú NZS A NMS. Osobne ma prekvapilo, že na rozdiel od predchádzajúcich akcií proti nepovoleným manifestáciám od nás tentokrát nikto zo straníckeho vedenia nevyžadoval informácie a prehľad o situácii. Vždy v minulosti“ spomína zasvätený podplukovník „sa podobné informácie cez FMV predkladali predsedníctvu ÚV KSČ. Celkom som ten nezáujem privítal, pretože sme to mali toho už „plné zuby“. Niekedy v poslednom týždni pred 17. novembrom asi v pondelok alebo utorok som sa náhodou dozvedel, že na ministerstve školstva sa uskutočnila porada ministerky Synkovej s dekanmi a rektormi všetkých fakúlt vysokých škôl a tam údajne ministerka Synková vyzvala vedenie škôl, aby zaistili čo najväčšiu účasť študentov. Na základe toho sme odoslali na kraje pokyn ukončiť minimalizáciu účasti a naopak, pôsobiť tak, aby bola čo najväčšia. V krajoch mali ešte zisťovať negatívne javy v súvislosti s touto už povolenou manifestáciou.
Bezprostredne sa toho k 17. novembru na velení ŠtB asi skutočne robilo málo, ale pokusy nejako inovovať celú činnosť vznikali už v lete…
„Asi v septembri 1989 som sa dozvedel od Vykypěla, že Lorenz prišiel s návrhom na vytvorenie oddelenia aktívnych opatrení, ale my sme s Vykypělom s týmto výmyslom Lorenca nesúhlasili, pretože to nebolo realizovateľné. Jednoducho neboli ľudia…konštatuje lapidárne podplukovník Chovanec. Mal pravdu. Ľudí bolo čím ďalej menej…
Išlo iba o akúsi mlhavú úvahu, že takéto oddelenie by malo sústreďovať pozornosť na dôsledné rozpracovanie popredných predstaviteľov opozície – Havla, Uhla, Bendu, atď Išlo o zamášľaný prechod z policajných metód na spravodajské metódy.
Prichádzalo sa k názoru, že nemá zmysel naháňať stovky disidentov, ale účinnejšie bude postihnúť „hlavy“ opozície. Bola by to veľmi rozumná činnosť, ale v situácii keď sme mali toho veľa, to nebolo reálne… Mohlo to síce zracionalizovať prácu podľa metódy hlavného článku, ale to by všetko ostatné muselo ísť bokom. Situácia bola v ŠtB taká, že sme pracovali trinásť až päťnásť hodín denne a bolo potrebné prácu zracionalizovať. Celá skupina aktívnych opatrení, ako sa mala nazývať, bola iba zrnkom celkovej novej koncepcie, ktorá sa chystala. Chystala sa po 17. novembri a po tomto dátume sa odbúrala a vypracovala nová, ktorej podstata spočívala v depolitizácii ZNB, vylúčení represívnych činností z ŠtB – nepodieľať sa na trestnom konaní a menila sa zásadne náplň – vylúčila sa cirkev, disidenti, zameralo sa to na medzinárodný a organizovaný zločin, pravý i ľavý extrémizmus, pričom vzorom nám mala byť rakúska a nemecká kontrarozviedka.
V kontexte týchto nových koncepcií som už v septembri alebo začiatkom októbra zvolal náčelníkov odborov vnútorného spravodajstva. Tam sme sa zhodli na tom, že je otázkou krátkej doby, otázka politickej plurality a legálneho postavenia nezávislých štruktúr, vývoj k tomu smeroval, koniec koncov i Lorenc vedel – viem z mnohých osobných debát s ním – že naďalej nemá zmysel vystupovať represívne, napríklad nemalo zmysel ani efekt blokovať disidentov pred stretnutím so zahraničnými diplomatmi a podobne.
S náčelníkmi odborov sme konštatovali, že nie sme schopní v súčasnosti všetky činnosti zvládnuť a bude nutné sa zamerať na dôležité oblasti s ohľadom na predpokladaný politický vývoj: Konkrétne napríklad vypustiť šport, kultúru, cirkvi a ďalšie organizácie a sústrediť sa na skutočne prioritné oblasti – terorizmus, extrémizmus, v tom smere mi náčelníci odborov predložili svoje návrhy. Dni ubiehali a ja som už nemal čas čokoľvek z toho realizovať…“
Úspech nemala ani dopredu k nezdaru odsúdená akcia vybraného aktívu v uliciach. Na dialóg s ľudmi, nielen s opozíciou už bolo neskoro…
„Vyčlenený aktív“ objasňuje Chovanec, „mal byť špeciálne pripravený aktív civilných občanov, predovšetkým členov strany, lektorov, milicionárov a podobne, ktorí boli schopní viesť fundované diskusie na témy obhajoby činnosti KSČ a jej riadenie spoločnosti. Hlavným cieľom týchto skupín malo byť faktické vyvracanie niektorých argumentov používaných predstaviteľmi opozície pri manipulácii s davom. Nešlo teda o nejakú zložku Bezpečnosti, ale malo to byť organizované a riadené ÚV KSČ…
Tieto projekty sa však neuskutočnili. Prišiel 17. november…
„V predvečer študentskej manifestácie bola v republike už iná situácia, ako v predvečer predošlých manifestácií. Zarazilo nás, že od nás nikto nechcel už žiadne informácie, žiadne opatrenia…Bolo to oproti minulosti výnimkou. Dokonca nič nepožadovalo ani predsedníctvo ÚV…Vedeli sme čo sa chystá, pretože opozícia po skúsenostiach z vystúpenia občanov v NDR mala za cieľ dostať do ulíc čo najväčší počet občanov a tak dosiahnuť pád súčasného systému. Vedeli sme, že opozícia má naplánovaných niekoľko termínov masových vystúpení občanov, pri ktorých sa mali ich predstavy splniť. Išlo o tzv. Palachov týždeň, Deň ľudských práv a 17. november. O tomto výročí bolo rozhodnuté, že akcia bude legálna a preto sme pokračovali iba v normálnom zhromažďovaní informácií o činnosti nezávislých štruktúr.
Vedeli sme toho dosť. Napríklad aj z rokovania v Činohernom klube, ktoré bolo kľúčovým v ďalšom postupe opozície. Vedeli sme napríklad aj to, že tam pán Battěk, ktorý bol vždy dosť radikálny, navrhoval ustúpiť od dialógu a prejsť ku konfrontácii…“
Čo tým pán Battěk myslel? Slovné konfrontácie alebo násilné fyzické strety?
„Vedeli sme tiež, “dopĺňa podplukovník Chovanec, „že naša opozícia si berie príklad zo skúseností zo susednej NDR. Hlavne chcela, aby v rámci masovej nespokojnosti nebolo možné použiť mocenské prostriedky. Po ich vzore sa chcela dostať do závodov, čiže získať robotníkov. Preto sme po celé novembrové obdobie museli zostať na pracoviskách až do odvolania…“
Priamo od generála Lorenca pramenil pokyn nezasahovať, iba zhromažďovať informácie a analyzovať ich. Túto situáciu dokresľuje aj pokyn velenia ŠtB o činnosti na verejnosti:
„Pri operatívnych prieskumoch v terene vyhýbať sa konfliktom s novinármi. Pri riadení akcií dodržiavať tri základné hľadiská:
- ak sa niekde narazí na nejaký politický problém, tak vycúvať, nepliesť sa do toho.
- a c) pokiaľ by bolo potrebné zvážiť, čo riešiť operatívnymi prostriedkami a čo
represiami. Operatívnymi prostriedkami je mienené spravodajské, napríklad agentúrne podchytenie nejakej udalosti, na ktorú by náš pracovník v teréne narazil. Pokiaľ by však šlo o trestný čin, tak vec riešiť represívne podľa zákona, tzn. Postúpiť toto správe vyšetrovania ŠtB.“ Prvýkrát v histórii ŠtB dochádza k situácii, kedy je vydaný pokyn do politických záležitostí nezasahovať, iba získavať informácie o všetkom čo sa deje.
Ako prežil deň 17. november človek, ktorého meno bolo veľmi frekventované v disdentských kruhoch, čiže Ing. Miroslav Štěpán, bývalý vedúci tajomník Mestského výboru KSČ v Prahe:
Zaujímavé je povšimnúť si nezrovnalosti v informovanosti vedúcich straníckych funkcionárov a ich zavádzajúce informácie, že priebeh demonštrácie na Národnej triede bol pokojný…
„V čase manifestácie študentov na Albertove som bol na svojom pracovisku v budove mestského výboru,“ spomína na svoju činnosť bývalý vedúci tajomník a najvyšší pán Prahy.
„Po celú dobu ma njviac zaujímali tri otázky a tie som položil telefonicky Lorencovi a Bytčánkovi: Aká je situácia na Albertove, potom ako je možném že sprievod je pri veľvyslanectve NDR, kde vadí doprave. Posledný telefonát nebola ani tak otázka ako skôr údiv nad tým, že v centre hlavného mesta nie je doposiaľ obnovený poriadok a doprava. Dokonca si pamätám, čo som povedal: Predsa nie sme v žiadnom Chicagu…!
Neskôr, keď začali problémy so sprievodom, zháňal som Jakeša, ale nikoho som nezohnal. Tak som zavolal na Hrad a asi o 19.30 som hovoril s Husákom. Čas viem podľa toho, že na obrazovke išla znelka televíznych novín. Informoval som prezidenta v tom zmysle, v akom som bol informovaný aj ja: Demonštrácia sa rozchádza a je kľud…
Aby som bol informovaný o priebehu manifestácie, poslal som na ňu čo najviac svojich ľudí. Postupne sa vracali a v mojej kancelárii ma informovali o jej ďalšom priebehu. Hovorili aj o nejakej uzávere z oboch strán na Národnej triede, ale tie informácie boli veľmi nejednotné a nepresvedčivé…
Okolo 21.15 ma v mojej kancelárii navštívil Lorenc s Vykypělom. S Lorencom som ešte pred deviatou hodinou naposledy telefonicky hovoril, bol na nejakej oslave so zahraničnou delegáciou a v telefóne mi povedal, že sa zastaví. Pochopil som to tak, že ide na nejakú obhliadku Prahy a cestou sa u mňa zastaví. Kto tam so mnou bol?“ Trie si čelo a spomína:
Najviac som bral informácie Lorenca a Vykypěla. Kľudným hlasom mi povedali, že na Národnej triede je už kľud, ale že boli použité poriadkové prostriedky…Žiadne podrobnosti mi neprezradili, ale tón, vecnosť ma ukolísali, že je všetko v poriadku…Spomínam si, že ma Lojza, teda Lorenc požiadal či si z môjho telefónu môže zavolať do Ostravy. Samozrejme že si zavolal. Rovnako kľudným tónom informoval ministra vnútra Kincela. Aj to ma uistilo, že je kľud a že nešlo o veľkú akciu…
Že tomu bolo inak, som sa začal dozvedať až na ďalší deň. 18. novembra som sa zúčastnil v Paláci kultúry straníckej konferencie Fakulty všeobecného lekárstva. Z pléna bola na mňa vznesená otázka, kto je vinný za udalosti 17. novembra a čo môžem k tomu uviesť. Odpovedal som to, čo som vedel od generála Lorenca…Asi som urobil chybu, ale veril som mu. Preto som po skončení konferencie odišiel k sestre do Loun aj s celou rodinou a trávil som víkend v kľude.
V nedeľu ráno asi o ôsmej hodine prišiel k sestre príslušníkVB a odkázal mi, že mám ihneď volať Prahu, že je tam vážna situácia. Zostal som ako obarený…Postupne som obtelefonoval radu funkcionárov vrátane dekana matematicko-fyzikálnej fakulty. Martin Šmíd a jeho osud bola prvoradá záležitosť, ktorú som si chcel objasniť. Ako šokovaný som vypočul z knihy služieb záznam anonymného telefonátu z druhej hodiny v noci na nedeľu, ktorý oznamoval: „Som otec mŕtveho Martina Šmída. Zabil ho Štěpán, s ním si to vybavíme!“
V nedeľu popoludní, keď som po obede prišiel do Prahy, som sa dozvedel zo všetkých strán, že je v Prahe situácia veľmi neprehľadná a vážna. Dozvedel som sa, že herci v Divadle Na zábradlí a v Realistickom divadle rokujú o mŕtvom študentovi Šmídovi. V nedeľu o deviatej hodine ráno sa tiež uskutočnilo zhromaždenie hercov v Národnom divadle a dohodli sa na rokovaní na NVP v pondelok 20. novembra…“
Na chvíľu sme sa ponorili do udalostí, ktoré nasledovali po 17. novembri. Vypočuli sme i Štěpána. Onoho človeka, ktorého meno výrazne figurovalo v kontexte s reformným krídlom vo vedení strany. Pripomenuli sme si, že on jediný bol ochotný sa stretnúť s opozíciou a viesť s ňou dialóg.
Exministervnútra JUDr. Richard Macher uvádza, že raz z ničoho nič sa mu na stole v kancelárii objavila nezalepená obálka, ktorá obsahovala, ako si vtedy vysvetlil, záznamy agentúrnych správ.
„Obsah bol približne taký, že bolo zistené, že vo vnútri vedenia KSČ došlo k nezhodám medzi skupinou starších funkcionárov, sústredených okolo Miloša Jakeša a mladšou garnitúrou straníckych funkcionárov, ktorí videli bezperspektívnosť vývoja pod vedfením starých a chceli dosiahnuť ich odstránenie, k čomu ako zámienka mohol poslúžiť nejaký incident. Akcia, ktorá by staré vedenie strany kompromitovala a umožnila by nástup skupiny mladších, progresívnejších.“
Táto významná správa, po ktorej mnoho ľudí pátralo, bola žiaľ skartovaná a svedectvo už, okrem exministra Sachera, môže potvrdiť iba prezident Havel, ktorému ju vtedy ukázal.
Dali sme slovo mnohým protagonistom. Vyslovili sa k tomu ako prežili a čo robili v deň „veľkého tresku“ – 17. novembra.
Z vily v Břevnove.“ Spomína generálporučík Lorenc, „somodišiel s Vykypělom asi o pol deviatej večer. Ulice pri Národnom divadle už boli prázdne, predpokladal som logicky, že už tam všetko skončilo. Keďže som chcel dať informácie štátnemu a straníckemu vedeniu, najbližší telefón bol na MV KSČ. Šiel som teda za Štěpánom…“
Pán generál sa mýli. Najbližší telefón a dokonca telefón vnútra i zetka, bola priamo za rohom, v Bartolomejskej…!
Štěpán už bol o priebehu demonštrácie informovaný. Dovolil mi zatelefonovať Kinclovi do Ostravy, ďalej Adamcovi a ani už neviem komu. Možno i Jakešovi na Orlík…O priebehu demonštrácie som bol čiastočne informovaný do vily v Břevnove. K telefónu však častejšie chodil Vykypěl. Nechodil som tak často k telefónu preto lebo som mal na starosti hostiť sovietsku delegáciu a potom preto, že som žiadne opatrenia k 17. novembru nenariadil, ničomu som nevelil, do mimoriadnej bezpečnostnej akcie som nebol zapojený, nevedel som ani aké konkrétne sily boli pripravené a aká bola organizácia opatrení. Poznal som iba zbežne Kinclov pokyn, keby sa chcela demonštrácia premiestniť do stredu mesta, že sa tomu má zabrániť.
Bol som dohovorený s generálom Novákom, ktorý mal službu na vnútri Česka, že keby chceli ísť demonštranti do Opletalovej ulice, že im to majú povoliť, pretože je jedno, či politické heslá prevolávajú na Albertove alebo inde. A na Albertove už ich prevolávali…
Pravdu o skutočnom priebehu som sa dozvedel až 18. novembra od Bytčánka, ktorý mi povedal, že demonštrácia bola rozptýlená, že je asi 15 ľahko zranených a nikto nie je hospitalizovaný. V tomto duchu som informoval Jakeša a Adamca. V ten deň ráno som odcestoval z Prahy, ale pred odletom mi Vykypěl len tak mimochodom povedal, že to tak ľahko neprešlo. Že zákrok bol tvrdší, čo Vykypěl povedal i sovietskemu generálovi Gruškovi, ktorý sa rovnako chystal odletieť.
Spomínam si,“ hovorí Lorenc. „že som Vykypělovi nariadil, aby zostal v Prahe a organizoval účinnú spravodajskú akciu. Večer mi Vykypěl telefonoval domov o údajnej smrti Šmída. Oznámil mi, že školy a divadlá stávkujú, Havel je v Prahe a pripravuje sa založenie Občianskeho fóra. V noci zo soboty na nedeľu som dával pokyny kontrarozviedke k spravodajskej činnosti. To už som videl, že je veľmi zle…! Hlavné bolo zistiť, čo je so Šmídom. Po udalostiach v NDR som sa totiž obával, že boj o hegemóniu môže prebehnúť i zle, krvavo, pretože opozícia, zvlášť Charta predtým vstúpila do politiky. Z jej strany som také obavy nemal. Je jasné, že politik vstupujúci do politiky, nezaťaží svojími dnešnými krokmi svoju budúcnosť. Obával som sa radikalizácie zo strany niektorých študentov. Vedel som, že OF bude garantovať vývoj situácie. Preto som bol i proti zatýkaniam a represiám, hoci sme to kľudne mohli urobiť. Nariadil som iba spravodajsky zisťovať, čo sa deje a zabrániť rastu vášní, ktoré by bránili v rokovaniach. V nedeľu som sa vrátil do Prahy a ihneď som o svojom postupe informoval Jakeša.
Minister Kincl, môj nadriadený, sa do Prahy ešte nevrátil a nebol k zastihnutiu. V nedeľu večer som bol pozvaný na zasadnutie predsedníctva ÚV KSČ miesto neho. Podal som tam informáciu, ktorá bola podľa mňa objektívna, že demonštrácia bola potlačená, zranených je asi tridsaťpäť, niektorí v nemocnici, jeden až dvaja sú ťažko zranení, ďalej, že vznikli stávky a že vzniká OF…“
Pán generál Lorebc cituje vetu, ktorá opäť napomáha legende ľudu, že nebude potrestaný. Že mu nová politická garnitúra sľúbila beztrestnosť.
„Pokiaľ by bolo vtedy predsedníctvo objektívne informované, tak si sami odpovedzte, čo by asi urobilo , to by ste tu nesedeli…“ a v tejto chvíli sa obrátil k tým, kto mu podľa legend sľúbili že potrestaný nebude. Neboli to zadné vrátka, ale vráta ako dom…!
„Na tomto predsedníctve,“ spomína Lorenc na dramatické hodiny a dni po 17. novembri, „mi Adamec povedal, že ľudia budú nespokojní pokiaľ neodídeme. Ja som mu potvrdil, že vedenie strany a štátu by malo odstúpiť. Nikomu sa však do toho nechcelo. Vzniklo handrkovanie, Štěpán síce na zasadnutie predsedníctva prišiel s nejakým pripraveným preslovom, ale nikto nechcel na verejnosti vystúpiť. Tak nakoniec zlomili Pitru, aby vystúpil v televízii…“ (To ho stálo krk!).
Po predsedníctve prišiel Kincl. Informoval som ho o situácii, ktorú sme spolu prebrali. V tej chvíli som bol pevne rozhodnutý: Žiadny represívny pokyn už z vlastnej vôle nevydám!“
V kontexte rôznych prúdov a skupín vo vedení strany pred a po 17. novembri, padajú najčastejšie tri mená: Hegenbart, Štěpán, Lorenc…
JUDr. Milan Kružík, bol v tej dobe zástupcom Hegenbarta, vedúceho 13. oddelenia ÚV KSČ. Poznal dobre všetkých protagonistov a ich činnosť dňa 17. novembra:
„…docent Reiner mi vložil do úst tvrdenie, že som ho vraj 16. novembra ubezpečil, že žiadny zákrok nebude, vraj sa tým zaoberalo i predsedníctvo ÚV KSČ a rozhodlo, že voči účastníkom študentskej demonštrácie sa zakročovať nebude. Nič takého som mu nehovoril, ale spomínam si, že niečo sme o tejto horúcej problematike hovorili. Maximálne som mu mohol povedať, že manifestácia je povolená, je legálna a že sa nič nemôže stať…
Čo môj šéf Rudo Hegenbart robil, presne neviem, tak veľmi som si ho nevšímal, ale pamätám sa, že celý týždeň pred 17. novembrom bol normálne v práci a venoval sa sovietskej straníckej delegácii, ktorá bola u nás na návšteve…Neboli to pracovníci sovietskej bezpečnosti, ale podobného oddelenia ÚV KSSZ ako bolo naše…Presne si spomínam, že sme sa s nimi lúčili po obede 17. novembra a on ich ešte sprevádzal na letisko…
Samozrejme, že nejakú úlohu som v súvislosti s manifestáciou od neho dostal. Uložil mi len všeobecne, aby som sa pozrel po Prahe, aká bude situácia, ako bude demonštrácia prebiehať a ako budú reagovať príslušníci. Žiadne bližšie pokyny ku konkrétnej činnosti som od Ruda nedostal…
Urobil som to tak, že asi o štvrtej popoludní som zašiel na Správu ZNB Praha, kde som sa asi hodinu zdržal u plukovníka Bytčánka. Potom som sa šiel pozrieť na Albertov a odtiaľ som zameril k Lorencovi. Tam som sa zdržal krátko, pretože sa ponáhľal a asi okolo deväťnástej hodiny som došiel k záveru, že už sa nič nebude diať a vrátil som sa na ˇUV KSČ. Odtiaľ som potom zatelefonoval Hegenbartovi, po rišnom dni som si konečne v kľude vypil kávu a vlastným autom som odišiel po diaľnici do Brna…“
V polemike dajme slovo i jeho nadriadenému, Rudolfovi Hegenbartovi:
„V dobe, keď demonštrácia na Národnej triede prebiehala som už bol mimo Prahu“ spomína vedúci povestného 13. oddelenia. Dopoludnia som mal ešte nejaké povinnosti k sovietskej delegácii, ktorú som sprevádzal. Po ich odlete som odišiel domov. Predtým som ešte hovoril s Milanom Kružíkom, ktorý zostával v Prahe s tým, aby do ničoho nezasahoval a nič tiež neovplyvňoval. Výslovne som mu uložil, aby mi večer zavolal ako prebiehala manifestácia.
Kružík mi skutočne okolo deväťnástej hodiny volal. Informoval ma, že priebeh manifestácie bol normálny, to znamená bez podstatných problémov. A že ide domov do Brna…“
JUDr. Kružík upresňuje čas telefonátu a v podstate potvrdzuje svoje predchádzajúce slová:
„Volal som Hegenbartovi iba raz, niekedy pred pol deviatou. O demonštrácii som mu toho veľa podrobne nehovoril, ani to nežiadal…“
Doba telefonátov s Hegenbartom i ich nezáväzný obsah nie je tak zaujímavý, ako dva daľšie fakty, ktoré Hegenbartov prvý zástupca Kružík uvádza:
Keď som prišiel v piatok večer na parkovisko ÚV KSČ – inak v piatok prázdne, uvidel som v každom rohu parkoviska auto a v každom z nich sedeli štyri osoby. Nedokážem si dodnes vysvetliť, čo to boli za vozidlá a prečo sa tam tie autá nachádzali…
Potom sa mi pri ceste do brna stala ešte jedna podivná vec…Po výjazde z parkoviska pred budovou ÚV som zistil, že mám za sebou v závese biely favorit. Držal sa ma ako kliešte. Bližšie ho popísať nemôžem, hádam len to, že mal pražskú značku. Sledoval ma až k prvej benzínovej stanici na diaľnici v Průhoniciach, kde som bral benzín. Čakal až natankujem, potom sa opäť za mnou pustil, avšak len k prvej odbočke doprava. Tam biely favorit odbočil…“
Vzniká otázka, čo to boli za autá na parkovisku pred ÚV? Kto sedel v bielom favorite, ktorý sledoval Kružíka? Neboli to Lorencovi ľudia, ani ŠtB. Neboli to ani vozidlá autoparku ÚV…Tajné autá v rohoch parkoviska ÚV, biely favorit v Průhoniciach…Môže to byť, ale nemusí byť dôkazom, že nejaká neznáma tajná sila si už kontrolovala pohyb v tejto chvíli už bývalých mocných…
Agentúrne siete v disidentských kruhoch pracovali ďalej. ŠtB však nezakročila i keď mohla. Lorenc či Hegenbart alebo niekto tretí, úplne neznámy, mohol dať opozíciu pozatýkať. Neurobil to nikto z nich. Pán Dolejší vo svojej legendárnej Analýze dokonca popisuje ako autá, riadené dôstojníkmi ŠtB zvážali disidentov na rokovania.
JUDr. Macher k tomu v polovici roku 1990 hovorí: „Po nástupe do funkcie ministra som okrem iného hovoril aj s bývalým prvým námestníkom generálom Lorencom. Ten mi v rozhovore povedal, bola to skôr rečnícka otázka ako konštatovanie, či sa domnievam, že „zamatová revolúcia“ by bola zamatovou len pre samotné konanie ľudí, či by bola zamatovou, keby ŠtB reagoval iným spôsobom ako v skutočnosti reagovala. Túto myšlienku pripúšťa dr. Macher, „som považoval za racionálnu. Bol som si vedomý skutočnosti, že ŠtB skutočne v novembrových udalostiach mohla konať iným spôsobom, ako v skutočnosti konala. Niekto z ďalších vedúcich predstaviteľov ŠtB, dnes si už skutočne nespomínam, mi raz pri besede povedal ďalšiu myšlienku, ktorej obsah bol približne taký, že v prípade príslušníkov ŠtB ide o ľudí veľmi disciplinovaných, že ŠtB sa zaoberala analýzou situácie v Československu. Tieto analýzy, z ktorých vyplývala neudržateľnosť ďalšej situácie, boli predkladané vedeniu KSČ, ktoré na ne však nereagovalo. Preto sa ŠtB akoby dištancovala od vývoja situácie po 17. novembri, ale i v krátkej dobe pred ním…“
„Operatívny štáb sme u nás zvolali až 20. novembra,“ spomína bývalý major Petr Žák, šéf 10. odboru. „Vyhodnotili sme situáciu z jediným záverom: Nezasahovať!!! Okrem sústreďovania informácií sme nerobili vôbec nič…Pardon, jedinú aktívnu operáciu uskutočnila VKR. Rozširova laletáky s platmi umelcov…“
Po udalostiach 17. novembra mal Růžička v disidentských kruhoch veľmi dobrú pozíciu. Počítali s ním na výhodnú funkciu, keby však neprišiel od jeho šéfov príkaz na ukončenie činnosti. Pre neho samotného to bol rozkaz nepochopiteľný, nelogický. V situácii, kedy mal možnosť pôsobiť na samom vrchole pyramídy, sa musel stiahnuť.
Nedalo sa nič robiť. Rozkaz bol rozkaz a Zifčák sa vždy rozkazmi striktne riadil. Bol vždy verný komunistickej strane, ale tentokrát váhal, či má uposlúchnuť. Rozhodnutie šéfov nebolo prezieravé. Nakoniec sa rozhodol rozkaz splniť. Ten znel: Stiahnuť sa z vydobytých pozícií do ústrania. Čo to znamenalo? Růžička mal okamžite zmiznúť z Prahy. Meno Růžička malo zmiznúť z povrchu zemského. Teda rozhodnutia priamo „geniálne“…! Nikto ani Růžička nemohol počítať s tým, že vývoj dostane taký rýchly spád. Nepočítal s tým určite ani pán Albert, pán Uhl i disidentské kruhy i keď už pred 17. novembrom disidenti hovorili o páde totalitného režimu.
Opozícia chcela akciou dosiahnuť, aby v tejto krajine došlo konečne k dialógu medzi KSČ a opozíciou a aby sa KSČ vzdala svojej vedúcej úlohy v štáte. Strana jej však odovzdala moc úplne celú…
Ústup po stratenom boji
Nadriadení Zifčáka sa vtedy rozhodli, že ďalšie pôsobenie v disidentských kruhoch by mohlo ohroziť samotnú existenciu jeho osoby. Podnikali sa kroky, aby meno Růžička zmizlo z disidentských kruhov.
Tak ako inde na svete, tak i v Štátnej bezpečnosti sa našli ľudia, ktorí si chceli stoj čo stoj zachovať svoj post. Boli ochotní pre to urobiť všetko. Aj prezradiť, kto vlastne Růžička je. Títo ľudia sa domnievali, že tým vykúpia svoj diel viny pri masakrovaní demonštrácií v predchádzajúcich mesiacoch. Nech im je tento pocit doprianý! Otázkou je, komu pomohli. Bez ich udania by pravdepodobne ani táto kniha nevznikla. Tiež je otázkou, či v skutočnosti v nej budú príjemné pre všetkých, ktorí sa dozvedeli kto vlastne Růžička je…
Mali skutočne všetci z disidentských kruhov záujem na tom, aby sa odhalilo meno príslušníka čs. kontrarozviedky, ktorý s nimi pracoval dlhé mesiace? A čo ich zamatová revolúcia? Nepomáhal ju uskutočniť i niekto iný?
Vďaka zradcom mohlo Rudé právo 24. januára 1990 vydať článok s výrazným titulkom: „Pod krycím menom Růžička…“ „Vyhlásenie nezávislej vyšetrovacej komisie, Praha, ČTK: Nezávislá vyšetrovacia komisia (ďalej len NVK) vydala prostredníctvom ČTK vyhlásenie, v ktorom sa okrem iného uvádza:
Zodpovední pracovníci FMV a pracovníci ŠtB vyhlásili, že sa zamestnanci ŠtB na udalostiach 17. novembra 1989 prakticky nepodieľali, resp. odišli zo sprievodu ešte pred jeho príchodom na Národnú triedu. Ďalej tvrdia, že nemajú žiadny podiel na príprave masakry. NVK zistila prípad príslušníka ŠtB poručíka Luďka Zifčáka. Poručík Zifčák vystupoval pod krycím menom Milan Růžička, takto sa predstavoval aktivistom nezávislých iniciatív, medzi ktorých sa mu podarilo na jar roku 1989 infiltrovať (preniknúť, pozn. autora). Vydával sa za študenta Vysokej školy baníckej v Ostrave. Zúčastnil sa samozrejme tiež manifestácie dňa 17. novembra. Snažil sa ovplyvniť účastníkov pietneho aktu a dosiahnuť výtržností, či priamo násilností…“
Už tento článok svedčil o mnohom. I o tom, že vo vnútri spravodajskej služby pracovali ľudia, ktorí „pochopili“, že zmeny v tomto štáte sú nevyhnutné a že charakter a česť musí ísť v tomto prípade nabok. Nebolo im vôbec trápne, že sa niekoľko rokov aktívne podieľali na diskriminácii pánov Havla, Dienstbiera, Šabatu, Uhla, Rumla, pani Marvanovej, Němcovej a ďalších osôb z disidentského prostredia. Po 17. novembri naraz zistili – konečne! – kam vlastne patria a začal tajne odovzdávať informácie druhej strane. (O istej skupine som sa už zmienil, pozn. autora).
V uvedenomčlánku Rudého práva si môžeme všimnúť isté nezrovnalosti: Růžička sa v skutočnosti nemenoval Luděk Zifčák, ale Ludvík Zifčák. Veľa čitateľov poznamená – maličkosť -, ale tu musia ísť maličkosti nabok! Keby totiž NVK hľadala v evidencii FMV príslušníka ŠtB pod menom Luděk Zifčák, hľadala by ho možno dodnes. Počítač by im takto skomolené meno vôbec nevyhodil. Z toho vyplýva, že NVK ho niekto priamo nahlásil, ľudovo práskol! Práskač bol priamo z prostredia kontrarozviedky, zo zložky, do ktorej boli vyberaní najlepší. Navyše väčšina z nich musela byť členmi KSČ.
Kópiu anonymu dostala aj Správa ZNB hl. mesta Prahy a Stredočeského kraja, ktorá musela začať vyšetrovanie. Existenciu anonymu potvrdzuje nielen úradný sprievodný spis, ale aj podplukovník JUDr. Jiří Novák, po 17. novembri poverený vedením Správy ZNB hl. mesta Prahy a Stredočeského kraja. Vo svojej výpovedi uviedol, že sa dozvedel o anonyme odhaľujucom Zifčáka a si je istý tým, že tento anonym písali príslušníci ŠtB. Podľa jeho vyjadrenia táto skutočnosť motivovala jeho odchod z činnej služby.
Mohol by som plasticky priblížiť jeho znechutenie až k zvracaniu nad morbídnosťou prevracajúcich sa kabátov. Nad premetmi ľudí, ktorí sa ani vo svojom veku – služobnom i fyzickom – nebáli slovných obratov ako malý Vašek v kúzelnom Bassovom cirkuse Humberto.
„Mám na mysli anonym,“ hovorí bývalý podplukovník Novák, „ktorý dostala NVK, uverejnený aj v Rudom práve. Mám za to, že anonym písali samotní príslušníci ŠtB. Aj on bol jedným z dôvodov, prečo som požiadal o uvolnenie z funkcie a zo služobného pomeru.“ Na základe anonymného udania Zifčáka vyšiel teda v Rudom práve, ako som už uviedol, článok E. Joachimovej (dnes námestníčky primátora hl. mesta Prahy) a J. Justa „Pátranie nezávislej vyšetrovacej komisie po nezvestných a mŕtvych“. V komisii neboli hlúpi ľudia. Preto aj toto Vyhlásenie napovedá, ako sa z Růžičku stal opäť Zifčák…
K slovu prichádzajú práskači
Medzi príslušníkmi ŠtB boli aj ľudia, ktorí po 17. novembri nadviazali okamžitý kontakt s disidentami a tých informovali o najrôznejších opatreniach FMV. Títo ľudia za odmenu a sľub nových korýt aj napriek tomu, že pracovali na úseku vnútorného spravodajstva dodnes aktívne pôsobia v novev ŠtB – FBIS.
Kapitán Ing. Miroslav Málek, pracovník II. Správy ZNB, neúspešný organizátor a babrák akcie „KOSMOS“…Tento človek udával svojich kolegov z pracoviska a súsmevom na tvári udal i to, čo žiadny profesionál spravodajca nevyzradí: Svojich tajných spolupracovníkov, dôverníkov a informátorov.
Vďaka nemu sú vystavení dnešnej perzekúcii i ľudia, ktorí žiadnu škodu a ujmu nikomu nespôsobili. Na základe jeho udania Parlamentná komisia pre vyšetrovanie udalostí 17. 11. neskôr označila niektoré osoby za agentov ŠtB. Z profesionálnych dôvodov ich mená v týchto Pamätiach neuvádzam i keď ich osobne poznám.
Kapitán Vítězslav Stachovský bol do revolúcie starším referentom špecialistom 2. oddelenia 10. odboru II. Správy ZNB – odbor vnútorného spravodajstva, teda človek, zaoberajúci sa vnútorným nepriateľom. Mal na starosti okrem disidentovanonymné telefonáty, listy, vnútorný teror – ako výbuchy v Českých Budějoviciach, Ústí nad Labem. Dnes sa niet čo čudovať, že slúži ďalej. „Výsledky“ vyšetrovania tomu nasvedčujú. Jeho práskačstvo dosiahlo takého vrcholu, že kvôli tomu, aby sa udržal vo funkcii, udal i jeho odborom zneužívanú ženu, tajnú spolupracovníčku – sestru významného chartistu. Znova, meno poznám, ale s ohľadom na rodinné vzťahy, zostane iba v mojej pamäti. Jasnozreteľnosť kapitána Stachovského bola taká výrazná, že nezhadzoval iba mená svojich agentov, ale aj svojich nadriadených a „bratských“ diplomatov. Na Národnej triede pôsobil 17. novembra ako kameraman ŠtB a so všetkým sa disidentom zdôveril. I s tým, že pri svojich záberoch na Národnej triede v radoch demonštrantov údajne kamerou zabral aj tajomníkasovietskeho veľvyslanectva. Toto jeho oznámenie sa samozrejme disidentom hodilo k neskoršej protisovietskej kampani. Tiež sa nezdráhal udať i svojho nadriadeného majora Petra Žáka.
Rozprával, že keď šiel v týždni po 20. novembri za majorom P. Žákom, aby mu ako jeho šéf podpísal knihu prevádzky vozidla, tak práve vtedy od Žáka vyšiel sovietsky poradca na FMV Romanenko a že Žáka našiel v takom rozpoložení akoby bol úplne mimo. Žák mu údajne vtedy na účet Sovieta povedal:
„Je to predajná sviňa!“
Ľudia ako Stachovský svojimi výrokmi s výmyslami podporovali takto filozofiu, že za prevratom stojí všemocná KGB.
„Ak by som sa mal vyjadriť, že nás predali,“ oponuje Petr Žák kapitánovi Stachanovskému, „tak som mal na mysli to, že dávali prednosť politickej dohode s Američanmi pred riešením problému u nás. K tomuto záveru som dospel po vystúpení Jakovleva na Vysokej škole politickej, ktorý mal po svojom vystúpení schôdzku s Císařom. Vedel som, že Gorbačovov a Jakovlevov emisár, pravdepodobne sa volal Morozov, sa schádzal s Císařom a Menclom v dňoch 19. až 22. novembra 1989. V informácii, ktorou som disponoval, sa už v tej dobe hovorilo o Václavovi Havlovi ako prezidentovi. To som už vedel 25. novembra…“
„Na svojom oddelení,“ spomína ďalej „spm skutočne počul, že Stachovský natočil 17. novembra na Národnej sovietskeho diplomata. Dokonca v čele sprievodu…Pokúšali sme sa ho ustanoviť, ale nepodarilo sa nám to…“
Major PhDr. Jiří Maliňák, starší referent špecialista analytického odboru II. Správy ZNB šiel vo svojich informáciách novým mocným tak ďaleko, že plynule prechádzal z poloprávd k chorobnému klamaniu.
V období novembra 1989 bol politickým pracovníkom Hlavného výboru KSČ na FMV a bol uvoľnený ako predseda CÚV KSČ na II. Správe ZNB. Dokonca z titulu tejto funkcie bol aj členom vedenia II. Správy.
Svojimi výmyslami pošpinil profesionálnu prácu čestných príslušníkov ŠtB, ktorí v ničom neporušili zákony tejto krajiny. Ani vyšetrovacia komisia, parlamentná aj nezávislá nezistili údaj, ktorý si dovoľuje tvrdiť tento pán.
Príslušníci OZU (oddielu zvláštneho určenia – červené barety) vraj pri nástupe do akcie na Národnej triede proti demonštrantom kričali: Vendetta! Vendetta! Pomsta!
„…chcem vysvetliť a doplniť,“ márne vysvetľuje Maliňák, „prečo toto slovo kričali. 28. októbra bol jeden z príslušníkov OZU zbitý demonštrantmi. Chceli sa tak pomstiť za jeho surovosť…“
Slovo „vendetta“ však pri žiadnom vyšetrovaní nepadlo. Je vymyslené pánom Maliňákom, ktorý až do novembra bol presvedčeným „straníckym funkcionárom“. Jeho morálny kredit potvrdzuje aj ďalšia fáma na účet dnes už mŕtveho exministra zdravotníctva Prokopca. Obvinil ho, že údajne v súčinnosti s nejakými straníckymi orgánmi (nevedel však s akými!) zabezpečoval tajný vývoz našich zbraní do zahraničia pod krytím, že ide o vývoz zdravotníckeho materiálu. Získané valuty vraj mizli na neznámom mieste. Na pokoji nenechal ani bývalého vedúceho 13. oddelenia R. Hegenbarta.
„Príslušníkmi II. Správy ZNB bolo zistené, že Hegenbart prehovoril vtedajšieho generálneho tajomníka Jakeša, aby náš štát nakúpil odsírovacie zariadenie od západonemeckej firmy Helter napriek tomu, že táto ponúkal zariadenia za väčšiu sumu ako iné firmy a ani ich kvality nebola na požadovanej úrovni. Ďalej bolo zistené, že Hegenbart s predstaviteľmi tejto firmy udržiaval kontakty. Na ŠtB bol na túto firmu zavedený zväzok, neviem ale presne aký.“ Táral a kecal. Jednoducho jedna pani povedala…“Pravdepodobne podplukovník Zamykal o tomto informoval Hegenbarta, pretože Hegebart si vyžiadal o tomto od II. Správy informáciu. Neskôr bol vydaný pokyn ďalej v tomto smere nepracovať, pričom mám dojem, že ho vydal priamo pplk. Zamykal…K tomu poznamenávam, „hlási servilným tónom, „že Hegenbart boli so Zamykalom priatelia a Zamykalova manželka bola Hegenbartovou sekretárkou…“Bla…bla…bla…!
„K Hegenbartovi je potrebné poznamenať, že mal k dispozícii konšpiračný byt ŠtB na Petrskom námestí v Prahe. Dal mu ho k dispozícii Zamykal…“
Pri otázke na vzťah svojich dvoch nadriadených Vykypěla a Zamykala, hoci do vecí nevidel ani vidieť nemohol, dôležito oznamuje:
„…Zamykal bol vo vzťahu k plukovníkovi Vykypělovi, hoci bol jeho podriadeným, v opozícii. Je možné povedať, že za jeho chrbtom proti nemu intrigoval a išlo až o nekalé záležitosti. Príčinou bola Zamykalova ambicóznosť, obklopenéhoskupinou príslušníkov, ktorých vzťah presahoval bežný rámec. Išlo v podstate o partiu…“vzdychá závistlivo, keď ho do partie nevzali…
Bez povšimnutia nenechal ani kolegov na rovnakej úrovni:
„…major Petr Žák bol vo vrelom vzťahu s náčelníkom Správy ŠtB Bytčánkom a s jeho zástupcom majorom Bahníkom.“ Prirovnal ich dokonca ku kovbojom:
„…viem, že bvymýšľali rôzne primitívne veci, provokácie, vyvážanie ľudí za Prahu a podobne…Ešte si spomínam na jednu akciu, ktorá sa volala „ČLEN“, spočívajúca v tom, že v kotolni, kde pracoval kňaz Václav Malý malo byť poškodené potrubie, dôjsť k výbuchu a Václav Malý mal byť stíhaný pre všeobecné ohrozenie. Táto akcia však nebola povolená nadriadenými…“
Prečo to vlastne hovoril? Bol len takou malou „prdelkou“, alebo ako malý ochočený psík sa chcel zavďačiť novým pánikom?
Parádnym vrtichvostom je aj kapitán Ing. Miroslav Král, dnes riaditeľ FBIS Hradec Králové. Ani on sa od svojich predchádzajúcich kolegov – práskačov – nelíši. Museli to byť obrovské „rany“, keď bol zo „zločineckej“ organizácie vykopnutý na post riaditeľa novej tajnej organizácie!
Ak hovoríme o kategórii týchto ľudí, nemôžeme zabudnúť ani na poručíka Stanislava Tročka. Jedného z tých, ktorí už po 17. novembri napísali list KC OF, v ktorom ponúkajú aktívnu spoluprácu. Tročka, ktorý už v prých dňoch nového roku 1990, cestou budúceho poslanca Michaela Kocába, navštívil pána prezidenta a na dôvernej schôdzke mu objasnil všetko o ŠtB. Vysvetli mu i to, čo nevedel a čo si ako vždy vymyslel.
Týchto ľudí možeme objektívne označiť ako práskačov…(Aké je kritérium tých, ktorí udávali ŠtB a tých, ktorí udávajú FBIS? Aké merítka dnes platia?).
Nemožeme zabudnúť ani na tých, ktorí „iba oznamujú“. Napríklad ako v prípade listu OF Kovohutí Břidličná, ktorý poslali FMV.
Dramaticky popisovali, ako pred domom matky poručíka Zifčáka zastavilo auto…čierna 613…Čo tam asi jeho posádka chcela…? Opäť nový komplot? Podraz? To by sme sa na to podívali…! Vtedajší Úrad FMV pre ochranu ústavy a demokracie dnešný FBIS v odpovedi konštatuje:
„…majiteľ vozidla Tatra 613 ŠPZ ACU 4986 bol zisťovaný v evidencii vozidiel a bolo zistené, že ide o vyhradené vozidlo…“ Vyhradené vozidlo je vozidlo vnútra…Páni informátori pozerali…Ani nestačili pusy zatvoriť…Prvý z pánov, korý „informátorský“ list OF Kovohutí Břidličná zaslali ministrovi Sacherovi nepatrí vnútru. Je v Bruntále starostom…!Netrénujú takto náhodou na činnosť spolupracovníkov FBIS?
Redakcia dielo vydáva „tak ako je“, nijako nezasahovala do obsahu príspevku (okrem formátovania) a nepreberá žiadnu zodpovednosť za prípadné nejasnosti alebo faktické nezrovnalosti.
