Pôvodne vyšlo v týždni od 4. do 11. novembra 1991 na portáli Špígl
Preložil: Ivan Štubňa
Predchádzajúce časti: 1., 2., 3., 4., 5.
Bitka o ohlodanú kosť
Zo všetkých uvedených faktov tejto knihy vyplýva, že generál Lorenc ani iná, akási klika vo vnútri ÚV KSČ nepripravovala žiadny politický prevrat, ktorý by znamenal zvrhnutie generálneho tajomníka ÚV KSČ a spol. Preto ani schôdzka generála Lorenca s generálom Krjučkovom, šéfom KGB a námestníkom šéfa KGB generálom Viktorom Gruškom, povereným riadením kontrarozviedky, na ktorej bol údajne vypracovaný plán na zvrhnutie Jakeša a jeho stúpencov do týchto faktov nezapadá.
„Na základe môjho štúdia a mojich skúseností,“ hovorí s odstupom niekoľkých mesiacov bývalý námestník ministra vnútra PhDr. Jaromír Sedlák, „ s politickou činnosťou odmietam myšlienku, že by tajné služby boli schopné uskutočňovať táketo historické zvraty. Pri svojom poloročnom pobyte v USA v roku 1990 som došiel k názoru, že CIA sa niektorými ľudmi u nás démonizuje a KGB zrejme tiež. Ani jedna z nich podľa môjho názoru, nebola schopná také niečo zorganizovať, aspoň nie sama. Mohlo by k tomu dôjsť jedine vtedy, keby obe tieto služby konali na pokyn šéfov štátov, tzn. Po nejakej dohode Gorbačova s Bushom! Rovnako domnienku, že šlo iba o náhodsný výbuch ľudovej nespokojnosti odmietam ako opačný extrém….“
„Naviac v ich scénari mala hrať hlavnú úlohu správa o zabitom študentovi Martinovi Šmídovi.“ Tieto vety sú citáciou z programu BBC, odvysielanom Čs. televíziou dňa 20. novembra 1990.
Tento scénar pripravil úplne niekto iný a preto mohol generál Gruško priletieť 17. novembra iba preto, aby prípadne konzultoval možné následky z plánovanej demonštrácie Charty na deň 10. decembra 1989 a zaoberal sa aspektami ďalšieho politického vývoja v ČSSR.
Od akéhokoľvek podielu na vypracovaní scénara sa dištancuje i generál Lorenc:
„Ničím a nijako som neprispel k vytvoreniu rozšírenej fámy o policajnom puči. 17. november chápem ako logický dôsledok predchádzajúceho vývoja, keď situácia dozrela k riešeniu. Som toho názoru, že udalosti 17. novembra neboli pripravované KGB v spojení s ŠtB, Chartou alebo inou opozičnou skupinou. Tiež nie v spojení niektorých kruhov ŠtB s niektorými kruhmi KSČ…“
Jeden z jeho podriadených, bývalý náčelník 10. odboru major Petr Žák dodáva:
„…ŠtB podľa mňa nemohla konať samostatne, bola riadená KSČ. Jednako predsedníctvom ÚV a jednako 13. oddelením ÚV KSČ. Na tomto oddelení boli prerokovávané všetky kádrové veci. Pracovníci tohto oddelenia podľa môjho názoru v mnohých prípadoch šli i za rámec uznesení predsedníctva…“
BBC, ktorá donedávna financovala isté kruhy v Československu, teraz vydáva dokumentárny seriál, ktorý je opäť týmto kruhom poplatný. Kto má teda prístup k toľko proklamovanej pravde o 17. novembri 1989…?
Vráťme sa ale späť k činnosti Růžičku, ktorý bol nútený za sebou zamiesť všetky stopy. Okolo 24. novembra sa stretol so svojimi najbližšími spolupracovníkmi Fialom, Růžičkovou a Vaňkom. Ich rozhovor netrval dlho a dohodli sa, že odídu zo študentského verejného života. O deň nesôr sa opäť stretli Růžička, Růžičková a Fiala. Vedúci Růžička im navrhol, aby zrušili všetky svoje kontakty s disidentským hnutím lebo im hrozí nebezpečie. Obaja súhlasili. Na základe tejto schôdzky sa ešte v ten istý deň stretol Fiala s Dražskou a oznámil jej, že musí odísť mimo republiku pretože ho prenasledujú ľudia, ktorí ho chcú odstrániť. Oznámil jej tiež, že nikto nevie o ich stykoch a preto sa nikto nedozvie, že boli v kontakte. Poučil Dražskú ako má vypovedať, že si na ničokolo 17. novembra nepamätá. Najlepšie bude zaprieť aj to, že fámu o Šmídovi rozniesla po Prahe.
Fiala jej sľúbil, že za pol, možno za rok by za ním mohla prísť. Žili by spolu v zahraničí. Dražská vtedy údajne nadšene súhlasila a prisľúbila mu mlčať. Na záver jej Fiala naznačil, že keby predsa len hovorila, medzi nimi by všetko skončilo. On sám by ju zaprel a nikto by jej aj tak neveril ani slovo. Mohli by si z nej urobiť blázna… Ostávalo by jej iba jediné. Vymyslieť si nejakú inú historku, ale tá nikdy nebude zapadať do minulej legendy, pretože to, čo si vymyslí, nebude nikdy pravda… Aby si zaistili jej mlčanlivosť dopredu sa dostatočne poistili. Dražská nepoznala ich pravé mená a nemala ani potuchy o tom, že Růžička ani Fiala neboli tými, za ktorých sa vydávali. Dražská poznala Růžičku lenako Milana. Fialu však poznala osobne veľmi dobre. Fiala bol mužom, ktorý sa jej páčil, dával jej úlohy a bol jej milencom. Dražská nemala na výber a musela či chcela alebo nie mlčať. Čo by odpovedala na otázku, kto jej nariadil, aby Uhlovi zavolala? Že bol zabitý Martin Šmíd…? Že to bol jej priateľ Petr Fiala, študent vysokej školy v Prahe? Ktorej? Priznal by Petr Uhl, že 17. novembra očakával odovzdanie informácie od istej Dražskej? O tom pochybuji. Koniec koncov slová Uhla sú známe. Petr Uhl povedal, že Dražská bola agentkou ŠtB. Ako k tomuto presvedčeniu pán Uhl prišiel? Údajne sa podľa Uhla mala Dražská priznať vojenskému prokurátorovi, ale nie je tomu práve naopak?
Pán Uhl nie je a nikdy nebol žiadny hlupák. Veci si dal veľmi rýchlo do súvislostí. Analyzoval, kto v skutočnosti bol študent Milan Růžička a kto teda vlastne boli jeho najbližší spolupracovníci, ktorí s ním zohrali skutočne majstrovskú partiu… Kto ale teda bola Drahomíra Dražská?
„Pracujem ako laborantka na röntgene na Bulovke,“ hovorí Olga Zichová. „30. októbra som mala službu a bolo tam dosť rušno. V ten deň bolo mnoho pacientov na vyšetrení. Moju pozornosť medzi nimi upútala asi tak o pol deviatej večer mladá žena, ktorej som röntgenovala zápästie. Rozprávala také divné veci, že mám rušnú službu ako oni čo jazdia so zameriavacím vozom. Zaujímalo ma s akým vozom a ona mi tajuplne vysvetľovala, že s ním chytajú tajné vysielačky. Nechcela som sa vypytovať, hovorila ďalej, že majú veľa práce teraz okolo 28. októbra, kedy sa disidenti len tak roja. Niečo hovorila o nepovolených manifestáciách. V duchu som si povedala, že si musím dávať pozor, že to bude určite esenbáčka alebo nedaj boh eštébačka. Keď som sa pozrela na jej kartu fakt! Zamestnávateľ bolo MV ŽP… teda vnútro! Musíš si dievča dávať pozor na jazyk, povedala som si. V jej karte som si, ale prečítala, že dôvod zranenia uviedla dvíhanie bremena. Spomínam si, že niečo hovorila o luďoch, ktorí na Václaváku hulákajú a chcú ísť na Hrad. Čo by tam na Hrade robili? Stáli a hulákali ďalej. Po tom, ale hneď otočila. Vraj keby sa dosiahli nejaké výsledky, šla by hneď s nimi. Takto to vraj nemá žiadny význam. Bolo mi divné, že by sa vnútračka chcela pridať k manifestantom. Boli to jednoducho protichodné kecy… Keď si na ňu podrobnejšie spomínam, pôsobila na mňa tak trochu ako chlap. Správala saa dôležito, nafúkano, arogantne, ako že je „otrávená“ a obťažuje ju, že musí čakať na röntgen. Mala taký napuchnutý obličaj znechuceného výrazu, polodlhé, tmave, mastné vlasy, silnejšiu postavu. Oblečená bola vo vypasovaných čiernych manšestrákoch a zelenej bude typu Parker. Vravím vám nič moc…“ zakončilac mladá laborantka Olga z nemocnice na Bulovke.
O Drahomíre sa nedá povedať, že by bola v nemocniciach ako doma, ale predsa tam zavítala. Pozná ju i PhDr. Ivan Douda, psychológ strediska drogových závislostí u Apolinára v Prahe:
„Dražskú dobrovoľne priviedla naša pacientka Syrovátková. Predtým bola liečená MUDr. Dreslom a mnou. Dochádzala do našej ordinácie a pri nadväzovaní kontaktov s ňom sme sa pravidelne striedali. Podľa jej vyjadrenia brala od marca 1986 alnagon, najprv v tabletkách a až neskôr prešla na pichanie. Skúšala i silnejší pervitín a zrejme aj iné drogy. Zverila sa, že to berie kvôli problémom s manželom. Chodila pomerne pravidelne po týždni, potom začala chodiť neskôr. Videl som zreteľnú snahu spolupracovať, čo nebýva časté.
Naposledy ju vyšetril kolega doktor Presl v nemocnici ma Karlovom námestí, kam bol zavolaný jej oštrujúcimi lekármi.
Hospitalizovali ju na I. chirurgickej klinike s podozrením na ruptúru sleziny po udalostiach 17. novembra. Konzílium sa zišlo 12. decembra v súvislosti s údajným podozrením na recidívu abusu, fakticky všetko v súvislosti s jej výpoveďou ohľadne údajnej smrti priateľa Martina Šmída. …Od tej doby v našej nemocnici Dražská nebola a nemáme o nej žiadne správy…“
24. novembra došlo k mnohým kľúčovým udalostiam. Na mimoriadnom pléne ÚV KSČ napr. hovoril v ten deň i Vasil Mohorita:
„…Ako to, že neexistujú v Československu krízové štáby, ktoré vyhodnocujú každý pohyb, každú minútu situácie v NDR, čo sa tam deje? Čo prišlo skôr a čo potom? Všetko robíme amatérsky. A divíme sa Brezinskému, že to všetko vie ako to bude za dva roky v Československu. Kto sa tu tým zaoberá? Ja to neviem…
Je treba, aby každý zodpovedne povedal, kto má odísť, aby sme sa poradili, koho je treba vymeniť. To je predsa to dôležité. My nemôžeme, a to je moja skúsenosť z tohto týždňa v Prahe, kedy som v centre diania a znovu hovorím, že som za to i kritizovaný, my sa rozísť nemôžeme beztoho, aby sme urobili zásadné zmeny. Buď kadrové alebo politické…
…Včera hovoril súdruh Matouš, teraz majú réžiu v rukách oni. A kto ich pustil do toho režisérskeho kresla? My sme ich tam pustili. My, našou defenzívnosťou. Absolútnou neaktivitou. Všetko jednoducho ležalo tak, ako to ležalo pred dvoma rokmi. ..
…Aby sme sa o niektorých veciach aj my poradili, kam pôjdeme, za čím pôjdeme a sým potom môžeme prísť medzi ľudí, pred ľudí a môžeme dosiahnuť toho, že sa situácia ukľudní. Ja osobne som proti akýmkoľvek mocenským zásahom. To tu hovorím celkom verejne, tomu je nutné sa na konci druhého tisícročia vyvarovať…!“
Keď Rudé právo vytlačilo dňa 24. januára 1990 článok pod názvom „Pod krycím menom Růžička, muselo to niektorými disidentami otriasť hádam ešte viac ako samotným poručíkom Zifčákom. Veľmi rýchlo si uvedomili, čo to pre nich znamená. Nikto z nich však nevedel, čo je na vnútre známe. Začali pátrať, čo Zifčák vnútru odovzdal. Bolo však neskoro. Generál Lorenc vydal 1. decembra 1989 rozkaz na skartáciu všetkých materiálov, týkajúcich sa tajných spolupracivníkov. A Růžička bol ako jeden z tajných spolupracovníkov vedený. V rozkaze generála Lorenca zo dňa 1. 12. 1989 bola definícia, ktorou všetky materiály ŠtB, ktoré by jej prácu mohli kompromitovať, doporučoval zničiť. Generál Alois Lorenc patril medzi najinteligentnejších pracovníkov ŠtB a vždy si dokázal včas urobiť úsudok o celkovom dianí. Vnútroštátnom i zahraničnom…Býval matematik. Vedel si všetko rýchlo skalkulovať, čo by znamenalo, keby sa zväzky tajných spolupracovníkov ŠtB dostali do rúk disidentov. Tomuto generálovi všetka česť za jeho konanie! Bol jedným z mála, ktorí sa rozhodli v tejto zložitej dobe konať. Nielen pozerať sa ako iní…Svojho nadriadeného generála Lorenca vynikajúco a lapidárne charakterizoval major Petr Žák:
„…domnievam sa, že generál bol technicko-intelektuálny typ. Jeho chybou bolo, že technickú systematiku mechanicky prenášal na spoločenské dianie. Preto som sa s ním dostal do rozporov…“
Nielen disidenti, ale i niektorí vedúciŠtB sa začali dozvedať prvýkrát o poručíkovi Zifčákovi. „O jeho činnosti som vôbec nevedel,“ priznáva podplukovník Ing. M. Chovanec, zástupca náčelníka Správy ŠtB: „Ojeho nasadení som sa dozvedel až z novín vo februári 1990. Lorenc si ma zavolal a pýtal sa ma, čo viem o Zifčákovi. Odpovedal som, že vôbec neviem, že existuje a tiež nič o tom, že mal byť nasadený. Od Lorenca som dostal úlohy, aby som zistil na pražskej správe podrobnosti o tejto veci. Zavolal som si k sebe kapitána Jarocha a ten mi objasnil činnosť poručíka Zifčáka. Jaroch ma informoval, že ide o bežnú záležitosť ich odboru, kedy sa využila situácia, ktorá vznikla a ústne som potom informoval Lorenca. Vtedy bol prekvapený a bolo na ňom vidieť znepokojenie. Povedal mi, že dal slovo nejakej komisii, že sa ŠtB 17. novembra nebude angažovať a teraz vyzerá a klamár…“
Disidenti nevedeli, čo Zifčák povedal a možno boli rozhodnutí ho i zlikvidovať, ale taká likvidácia u nás vôbec nie je jednoduchou záležitosťou ako to vidíme v dobrodružných filmoch. Vo svojej podstate ide však v skutočnosti o jednoduchú operáciu. Niekoho prejsť autom alebo najať kriminálnika, ktorý by za peniaze túto úlohu splnil. Koniec koncov disidenti mali svoju armádu…Vec však mala háčik. Nikto v skutočnosti nevedel, kto a kde je Petr Fiala, údajný študent. Tiež on pozná celé zákulisie 17. novembra. Pokiaľ tento človek bude žiť, má šancu žiť i Zičák alias Růžička – Túto filozofiu ihneď pochopil bystrý JUDr. Sacher:
„Zifčák hovoril, že rozprávať nebude,“ (pán vtedajší minister vnútra popisoval rozhovor v olomouckej väznici,) „aspoň nie do tej doby, pokiaľ neprehovorí ten druhý, ktorý bol tirž legalizovaný do nezávislého prostredia. Myslím, že malo ísť o niekoho, kto bol podľa Zifčáka do nezávislých štruktúr legalizovaný s ním. Zifčák povedal, že kým tento človek neprehovorí, tak nebude rozprávať ani on. Meno tohto muža mi nepovedal…“
Disidenti musia neustále pátrať prostredníctvom svojich ministrov a námestníkov vo vnútri rezortu FMV po osobe Petra Fialu, ktorý zmizol bez stopy z povrchu zemského. Podobným prípadom je doteraz pre nich aj Ivana Růžičková, údajná sesternica – ktorú rovnako už niekoľko mesiacov hľadajú. Ti isté platí o Vaňkovi.
S okovami na zápästí, s pištoľou na spánku
Po zverejnení informácie v Rudom práve, Kto je študent Milan Růžička, sa s Růžičkom stretol istýčlovek, ktorý mu odovzdal odkaz od pána Alberta. Pozýval ho na schôdzku do reštaurácie Savarin.
Růžička váhal, ča sa má tohto stretnutia zúčastniť, ale nakoniec sa rozhodol, že áno. Keď sa vtedy stretli, uvítal ho pán Albert slovami:
„Ty si to s námi pekne zohral! Vodil si nás s tou tvojou partiou poriadne dlho za nos! V skutočnosti si nám veľmi pomohol. Chcem ťa však požiadať, v mene nás všetkých, s ktorými si prišiel do styku, aby si všetko zamlčal. Navrhujem ti dve alternatívy: Jednu dobrú a druhú samozrejme zlú. Tá dobrá je, že síce ponesieš dôsledky z toho, kto si bol a čo si robil, ale postaráme sa o to, ak by došlo k sankcii, tak aby bola čo najmenšia. Samozrejme v tejto dobe nemôžeme zabudnúť na verejnú mienku. Dobre vieš, že je proti tebe. Až všetko pominie, počítam tak asi za rok, zaistíme ti zodpovedajúce zamestnanie. Odškodníme ťa!“
Dokonca navrhol nejaký zastupiteľský úrad v zahraničí…“Postaráme sa o to, aby bol tvoj prípad amnestovaný.“
Druhou alternatívou bola vyhrážka: „V opačnom prípade ak budeš rozprávať, znemožníme ťa i celú tvoju rodinu tak, že ti nikto neuverí…Zlikvidujeme ťa morálne aj finančne a nakoniec budeš rád, keď skončíš v blázinci…!“
Druhá varianta sa asi začala uskutočňovať. Svedčia o tom periodické útoky masmédií (televízia až doteraz hrala prím!), aj séria anonymov, ktoré chcú psychicky rozleptať nielen vedomie Zifčáka, ale celej jeho rodiny.
„Poručík“ hovorí sa v jedom z nich, „ak nebudeš na súde držať ústa, podpíšeš si nad sebou, ale aj nad tým svojím parchantom ortieľ smrti! Pamätaj!“
„Neustále ťa sledujeme,“ hovorí druhý anonymný list. „Beda ti, ak prehovoríš! Vôbec najlepšie urobíš, keď na súd vôbec nepôjdeš a stratíš sa! Inak ťa obesíme aj s tvojou rodinou! H-17“. Čo teda Zifčákovi vtedy zostávalo? Čas na rozmyslenie nedostal a musel sa rozhodnúť v sekunde. Zvažoval, všetko pre a proti.
„Prvá alternatíva!“ vypálil na Alberta, ale v duchu bol rozhodnutý zohrať ďaľšiu partiu tentoraz o život. Sľúbil, že o všetkom čo vie, pomlčí a bude predstierať stratu pamäte. Dlhú dobu mu to aj vychádzalo. Týmto postupom nikomu neuškodil, neublížil. Bol v hroznej schizofrenickej situácii. Jedni chcú, aby rozprával, drihí, aby naopak mlčal! Na vnútre už z jeho bývalých šéfov nie je nikto. Všetci už boli postavení mimo činnú službu, ľudovo povedané, vyhodení na dlažbu… Proti mnohým z nich bolo vznesené obvinenie zo zneužitia právomoci verejného činiteľa a dlhšiu dobu boli pod dohľadom Sledovacej správy (sledovačky ministerstva vnútra). Stretnúť sa s nimi nemohol. Vedel spm, že musím bojovať sám. Sám vojak v poli…S čím nepočítal, bola zrada. Že bude zradený bývalým kolegom a v tej dobe dokonca nadriadeným. Dňa 29. marca 1990 bol Zifčák vo svojom byte zatknutý a prevezený na OS ZNB Bruntál, kde si ho prevzali príslušníci Vojenskej obvodovej prokuratúry v Olomouci. V Bruntále mu títo páni oznámili dôvod zatknutia: Paragraf 158, odstavec 1a, tr.z. teda zneužitie právomoci verejného činiteľa. V odôvodnení tohto paragrafu bolo, že dňa 17. novembra 1989 Zifčák bol odvelený svojim nadriadeným na operatívny prieskum na Alberov. To však nebola a nemohla byť pravda. Nemožno ho určiť na operatívny prieskum, keď pracoval ako spravodajca v prostredí nezávislých štruktúr…Čo vlastne znamená operatívny prieskum?
Na to, aby bol niekto zaradený na operatívny prieskum, musel výjsť rozkaz náčelníka Správy ŠtB, v ktorom bolo menovite uvedené, kto kam pôjde a čo bude robiť. V praxi to bolo asi tak, že dotyčný si zobral kaser(náplň so slzným plynom, pozn. autora), putá, keď chcel tak aj strelnú zbraň a pohyboval sa spoločne s ďalšími kolegami medzi ľudmi. To všetko bolo normálne i keď pôsobil v civile. Takto sa získavali informácie z rôznych demonštrácií, mítingov. Podľa tohto rozkazu by Zifčák mal načúvať a zbierať informácie a potom ich odovzdať svojím nadriadeným. Za to by ho však trestne stíhať nemohli. Preto obvinenie zo zneužitia právomoci verejného činiteľa je vykonštruované. Zifčák žiadny rozkaz na operatívny prieskum nedostal, ani nemohol, pretože plnil ďaleko dôležitejšie úlohy v nepriateľskom prostredí.
Jeho meno neobsahuje žiadny z rozkazov, ktoré boli k tomuto dni vydané. Je preto absurdné, že bol zatknutý na základe vykonštruovaného obvinenia. Kapitán JUDr. Vladimír Jaroch – šéf odboru dnes tvrdí, že poručík Ludvík Zifčák bol odvelený k výkonu operatívneho prieskumu medzi účastníkmi študentskej demonštrácie. Špeciálne úlohy mu vraj boli uložené v dokumentácii, ktorú spracoval major Zděnek Šípek, ktorý toto tvrdenie kategoricky odmieta. Dokumentácia bola skartovaná podľa rozkazu 1. námestníka FMV generála Lorenca k 1. decembru 1989. Kapitán Jaroch ide vo svojich obvineniach ešte ďalej. Tvrdí, že Ziffčák nebol nikdy nejakým spôsobom vysadený do študentského prostredia. Táto jeho výpoveď je datovaná púhych deväť dní pred zatknutím poručíka Zifčáka. Prečo? Prečo Jaroch, náčelník odboru, pod ktorým Zičák slúžil, toto uviedol? Chcel sa snáď zachrániť pred trestným stíhaním? Tak, ako shodil Zifčáka, zhodil aj ďalších svojich spolupracovníkov, napr. majora Šípka a ďalších.
Z náčelníka odboru vnútorného spravodajstva ŠtB sa stal po 17. novembri človekom, ktorý ako sa osobne vyjadril, s komunistickým režimom nikdy nesúhlasil. Noví mocipáni sa mu za judášske služby neodvďačili. Nielen že bol prepustený z FMV, ale je dokonca aj trestne stíhaný. Nepomohlo mu ani prezradenie konšpiračných bytov. Na scvoju terajšiu obhajobu uvádza , že s činnosťou ŠtB dávno nesúhlasil, čo mu ale nevadilo v tom, že roky – rokúce zastával najrôznejšie náčelnícke miesta. Svoju osobu hájil i tým, že pred kľúčovými akciami sa „hodil maród“, spisovne si nechal vystaviť neschopenku …Nič mu ale nebránilo v tom, aby parádny plat bral celý…! Niekoľkotisícové odmeny zhrabol tiež…
Zifčák so svojím zatknutím vlastne počítal. Uvedomoval si, že ho vyšetrovatelia vojenskej prokuratúry nenechajú behať po slobode. Kľúčovú postavu 17. novembra, príslušníka ŠtB…
Zatknutie ho ani neprekvapilo…Čo ho však prekvapilo, bol telefonát, ktorý mal so svojím nadriadeným, podplukovníkom Tlachom po príjazde na OS ZNB Bruntál. V priebehu rozhovoru sa Zifčák Tlacha opýtal, o čo vlastne ide. Zo svojho bytu bol vytiahnutý podlou a klamlivou výzvou podplukovníka Tlacha.
Odtrhli otca od stola, na ktorom stála torta s tromi sviečkami. Jeho syn mal práve tretie narodeniny. Nachystali fotoaparát, blesk, darčeky…
„Tatko…! vola, keď otca odvádzali a chytal ho ručičkami za nohavice…Žene sa zaliali oči slzami a bezmocne krčila vreckovku v dlaniach…Svokor na príslušníkov eskorty zareval: „Kam ho vediete? Tak ste viedli už mňa…!“ Takto ho skutočne v roku päťdesiat chlapi v kožených kabátoch odviedli od stola. Ako sa situácia opakuje…
Tíšivý a falošný hlas Tlacha mu vysvetloval, že si vojenská prokuratúra potrebuje overiť nejaké veci. Preto ho vraj odvezú do Prahy a hneď na druhý deň ho prepustia. Vraj, aby si nerobil, žiadne starosti …Áno rozumie, slávil so synom narodeniny…Veď o nič nejde, je to iba formalita…
Tlach však dobre vedel, že tomu tak nie je a predsa sa prepožičal ako Judáš Iškariotský na túto smutnú komédiu a tragickú frašku. Starosti si Zifčák naozaj „nerobil“ plných šesť týždňov vyšetrovacej väzby. Aj napriek tomu, že Tlach vedel, čo sa chystá, že bude Zifčák zatknutý, nedal to ani slovom najavo. Jednoducho ….Judáš! K ŠtB sa dostal až po revolučných udalostiach. Do tej doby ako sluha patril medzi najaktívnejších náčelníkov Obvodných správ ZNB v Prahe, ktorí sa podieľali na diskriminácii opozície. Ním pripravované opatrenia voči opozícii boli vždy vypracované do najmenších detailov. Samozrejme aj on až po 17. novembri zistil, kam patrí…
30. marca 1990 prebehol s ovineným Zifčákom prvý výsluch. Začal pred jedenástou hodinou predpoludním a skončil po polnoci…N výsluchu boli prítomní podplukovník JUDr. Petr Dítě, major JUDr. Ján Zanovit, nadporučík JUDr. Ivan Elišer, všetci z vojenskej obvodovej prokuratúry v Prahe. Výsluch trval s krátkou prestávkou na večeru, ktorú priniesli okolo siedmej večer, skoro trinásť hodín. Výsluch bol vedený v rozpore s právnym poriadkom bez prítomnosti jeho obhajcu. Aj s najväčším vrahom by jednali inak. Pripustili by, aby mal obhajcu…Bol teda viac než vrahovia, ktorí sa vynorili zo špinavej peny podsvetia?
Zlomom v Zifčákovej výovedi bola deväťnásta hodina! Do tej doby tvrdil, že bol na demonštrácii za účelom schôdzky. Vyšetrujúci naliehali, aby vypovedal podľa ich predstáv.
Výsluch pokračoval i keď Zifčák tvrdil, že je vo veľmi zlom psychickom stave. Svoju žiadosť niekoľkokrát opakoval. Zbytočne…Márne…! Sudcovia v uniformách s vyblýskanými emblémami „spravodlivosti“ na límcoch mali striktnú úlohu: Doviesť ho k priznaniu…
Zlom nastal o deväťnástej hodine, keď Žifčák zjedol večeru. Zmalátnel…Chcelo sa mu strašne spať. Svet sa s ním točil v kotrmelcoch…Neuvedomoval si chuť, ktorú cítil v ústach. Je kyslá? Sladká? Spánky mu ako oceľová obruč zvierala tupá bolesť.
Takú bolesť, s takou apatiou zažil už raz v živote. Keď ako chlapci súťažili, kto dlhšie vydrží pod hladinou striebristo spenenej Moravice, pretekajúcej jeho rodnou dedinou …
„Hovorte!“ počul ako z diaľky…
Keď si na túto chvíľu dnes spomína, nikto mu nevyvráti, že mu do večere nasypali omamný prostriedok. Halucinogén…Po ňom prišlo potom totálne zrútenie…
Avšak až dodnes si pamätá dialóg s ľudmi z vojenskej prokuratúry…Dítě, Zanovit, Elišer…
Ako vo sne odpovedá trom sudičkám, ktorí mu tvárami pripomínajú smrtku…“a keď som sa s nimi stretol, chcel som odísť…V tom sa kordón dal do pohybu. Dostal som ranu do hlavy a na nič sa nepamätám…“
„Ale pán Zifčák,“ nalieha zo žltej hmly major JUDr. Zanovit, „preto, aby sme tu počúvali vaše rozprávky, sme sem neprišli až z Prahy…“
Strapatá hlava malého Ludvíka sa opäť ponára pod hladinu Ostravice.
„Čo chcete preboha počuť?“ „Niečo úplne iného!“ šľahá bič povelov.
(Až neskôr som si uvedomil, že JUDR. Zanovit hovoril plynulo „česko-slovensky“. Preto jeho slová reprodukujem tak, ako boli vyslovené. pozn. autora).
Zifčák si už dlhšiu dobu uvedomoval, čo chcú počuť. Niekoľko dní pred zatknutím sa dozvedel jednu z vyšetrovacích verzií, ktorej sa vojenská prokuratúra držala. Jeden z hypotetických scénárov vyšiel v Zemědelských novinách začiatkom roku 1990. Jeho autorom bol „dobre“ informovaný redaktor Jan Šubert.
Napísal:
17. november bol stále zahmlený. Je až príliš veľa nmomentov, ktoré nasvedčujú, že zásah nebol náhodný a živelný. Obtiažna nie je ani odpoveď prečo? Vedenie minulého režimu, slepé a hluché k vývoju vo východných krajinách, vyvolávalo čím ďalej tým väčšie zahranično politické komplikácie. Jeho neústupnosť vadila i sovietskej politike, ktorej predstavitelia na naščich straníckych šéfov silnejšie naliehali. Blížila sa maltská schôdzka Gorbačov-Bush a Praha snahu o globálne politické zmeny stále komplikovala. Neústupný betónový režim sa stal brzdou, ktorú bolo treba odstrániť. V mocenskej štruktúre totalitného Československa sa našla skupina, ktorú napadlo ako docieliť zmeny!
Scénar je samozrejme hypotetický, ale skúsme v ňom pokračovať. Skupina ambicióznych politikov sa spája s mocnými plukovníkmi ministerstva vnútra, ktorým je Jakešovo neschopné vedenie dávno tŕňom v oku. Manifestácia študentov sa dá predpokladť, dokonca je už dopredu ohlásená a tvrdý zásah by mohol uviesť veci do pohybu. Situáciu je treba rýchle zvládnuť, urobiť zmeny a upevniť novú, naoko možno liberálnejšiu moc. Ničo však nevyšlo, niekde sa stala chyba. Veci sa vymkli z rúk a lavína unikajúca z prehriateho kotla zmietla aj tých, ktorí uvolnili ventil…
Zastavme na chvíľu pero, či písací stroj redaktora Zemědelských novín. Napriek tomu, že je desiatkami žurnalistov, politikov a politológov obviňovaný z toho, že stojí za kulisami prevratu, generál Lorenc si stojí na svojom:
„Je tiež fáma,“ hovorí na tieto obvinenia, „že vraj v lete 1989 som mal vyzvať Hegenbarta k nejakému puču. Bolo to inak. Bolo to ešte pred pádom Honeckera a ja som v tej dobe predpokladal, že by vedenie KSČ si mohlo udržať svoju hegemóniu, ale iby vtedy, keď zmení svoju politiku. Inak dôjde ku katastrofe. Z prieskume verejnej mienky o Jakešovi a KSČ mi bolo jasné, akú majú pozíciu v spoločnosti. Vedenie KSČ by vtedy i nekaké zmeny pripustilo, nejaké reformy, ale vo svojom dôsledku to vždy narážalo na nutnosť prehodnotiť otázku vstupu vojsk v roku 1968 a to títo ľudia nemohli urobiť. Myslím, že bolo chybou odvolanie Vajnara, ktorý by u nás mohol zohrať úlohu podobnú Andropovovej v Sovietskom zväze. Chcel som po odvolaní Vajnara tiež odísť, ale z morálneho hľadiska mi nepripadalo správne, aby som napospas nechal tých nových a mladých pracovníkov vnútra, ktorých som dal do náčelníckych funkcií…“
Z týchto postojov generála Lorenca, najviac informovaného muža predrevolučného Československa a jedného z najchytrejších mužov, ktorého naša kontrarozviedka mala od dôb plukovníka Moravca, vyplývali aj jeho praktické kroky:
„Ešte raz opakujem, zasávam názor, že problém 17. novembra sa musí riešiť politickými prostriedkami, opakoval som vtedy politikom. Orgánom ŠtB som preto vydal konrétny pokyn k spravodajskej činnosti, aby som mal dostatok podkladových informácií o situácii. Nevydal som žiadny pokyn znemožniť činnosť politického charakteru komukoľvek vrátate disidentov. Boli sme informovaní o založení Občianskeho fóra, čo sa v tej dobe dialo, zdroje tejto informovanosti sme mali. Pokyn na žiadne represívne opatrenia som nevydal, orgánmi ŠtB bolo toto moje stanovisko rešpektované. Tiež som nenavrhoval žiadne opatrenia represívneho charakteru. 19. novembra 1989 som v zastúpení ministra vnútra Kincla vystupoval na zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ a informoval som iba o situácii v Prahe, čiže o situácii medzi študentami, o stávkach v divadlách, o udalostiach 17. novembra, aj keď som nebol sám celkom presne informovaný. Bol som si vedomý vážnosti situácie, ale nepredložil som návrhy na iné než politické riešenia…“
„Opusťme ale už špekulácie,“ pokračuje článok Zemědelských novín, ku ktorému sa opäť vraciame,“ a pozrime sa na niektoré fakty.
Federálny minister vnútra Kincl opúšťa tesne pred zásahom Prahu a neskôr vážne ochorie. Počas jeho neprítomnosti preberá vedenie rezortu prvý námestník generál Lorenc. V priebehu zásahu Lorenc dvakrát telefonuje Jakešovi a informuje, že na Národnej triede je všetko v poriadku, manifestácia končí a drobné zranenia nevyžadujú ošetrenie. V riadiacom štábe je prítomný sovietsky poradca, pôsobiaci na našom ministerstve vnútra, generál KGB Teslenko. Na druhý deň po zákroku je náhle hospitalizovaný v Sanopse vedúci oddeleniaštátnej administratívy ÚV KSČ Rudolf Hegenbart, do ktorého právomoci FMV patrilo…“
V desiatkach článkov i z obrazovky mnohokrát zazneli úvahy, dohady o skutočnej úlohe R. Hegenbarta.
Dnešný zástupca náčelníka Správy výchovno nápravných zariadení (ľudovo povedané bás a kriminálov) plukovník JUDr. Milan Hulík navštívil asi v marci 1990 Hegenbarta priamo v jame levovej, v obci Cikháj pri Žďári:
„Spolu s redaktorkou BBC sme k Hegenbartovi prišli napoludnie. Spočiatku bol náš rozhovor rezervovaný, ale pretože redaktorka Zuzana Blühová mala so sebou dve fľaše whisky, stal sa postupne náš rozhovor srdečnejší. S pánom Hegenbartom sme hovorili až do polnoci. Podstatné časti nášho rozhovoru som nahrával na video. Hegenbart ma asi štyrikrát požiadal, aby som video vypol, že nám povie niečo dôležitého. Ale vypol som ho iby dvakrát,“ smeje sa Hulík. „Všetky videokazety má u seba Blühová. Odovzdala ich vraj do trezoru BBC.
Opýtali sme sa ho tiež na jeho účasť 17. novembra. Hegenbart poprel, že by sa zúčastnil nejakého pripraveného spiknutia proti Jakešovi a Štěpánovi. Povedl nám, že vo februári 1989 vypracovala II. Správa ŠtB analýzu vnútornej situácie, túto analýzu mal u seba a nechal nás do nej nazrieť. Zo správy vyplývalo, že situácia v krajine je neudržateľná a pokiaľ nedôjde k zásadným zmenám, hrozí prevzatie moci opozičnými silami. Povedal tiež, že bol v lete v Moskve, kde mu vyčítali vtedajšiu politickú situáciu v ČSSR. Na popud Moskvy poskytol vtedy rozhovor pre Izvestiju, ktorý bol značne radikálny a otvorený. Po návrate z mMoskvy mu to vyčítali Fojtík i Jakeš. Tým medzi nimi došlo k rozporom a od tej doby sa cítil odstavený. Z nášho rozhovoru vyplynulo, že sa sám chcel venovať skôr vedecko technickému rozvoju a nie 13. oddeleniu a že mal veľké nezhody s Fotíkom, Jakešom i Biľakom.
…Tiež nám rozprával, že v lete 1989 sa stretol s generálom Lorencom, ktorý mu povedal, že je treba vzhľadom k politickej situácii v krajine sa zbaviť Jakeša aj Štěpána a opýtal sa ho, či by bol ochotný do takej akcie s ním ísť. Toto Hegenbart údajne odmietol. Naším spoločným dojmom z celého rozhovoru a z ďalších okolností, ktoré nám rozprával, predovšetkým o rozporoch s Jakešom, Fojtíkom a Štěpánom, sme nadobudli dojem, že nehovorí pravdu a že s veľkou pravdepodobnosťou, pokiaľ niečo bolo organizované, bol jeho účastníkom…“ (hovorí pravdu i sám pán Hulík?)
„…Počas nášho rozhovoru nad pohárikmi pravej whisky prišla niekoľkokrát jeho manželka. Priniesla nám kávu a občerstvenie. Je to obyčajná dedinská žena, manuálne pracujúca na družstve a opakovane mu vyčítala, že odišiel do Prahy. Na tému života v Prahe medzi nimi dochádzalo k nedorozumeniam… S pani redaktorkou sme nadobudli dojem, že to nie je tá žena, s ktorou v skutočnosti žije, presnejšie s ktorou žil a stýkal sa pred v dobe pred 17. novembrom…
Zveril sa nám tiež len tak medzi rečou, že raz v týždni po 17. novembri stretol na chodbe ÚV KSČ Štrougala, ktorý stál s nejakým mužom. Štrougal Hegenbartovi muža predstavil ako Zděnka Mlynářa a povedal o ňom, že je najlepší a najchytrejší z nás…Iba pre zaujímavosť, neskôr sme navštívili aj Jakeša, snažil sa nás uistiť o svojej absolútnej informovanosti, ale bolo vidieť, že je tomu celkom naopak…“ Žiaľ beseda na pohárikmi whisky až do polnoci nebola tak hladká, ako tvrdí dr. Hulík. Nepočul po dvoch fľaštičkách iba to, čo počuť chcel? Hegenbart totiž popisuje túto návštevu trochu inak:
„Skutočne s Lorencom sme sa stýkali pomwerne často, ale nikdy sme spolu nehovorili o žiadnom zásahu, vždy iba o politickom riešení situácie a o neschopnosti vedenia. Je možné, že som v tej dobe bol v kontakte aj s Vykypělom, ale nespomínam si že by na toto téma padlo čo i lenslovíčko…
…S politikou vedenia voči nezávislým štruktúram som nesúhlasil. Naše 13. oddelenie podávalo najrôznejšie návrhy, spracovávalisme koncepčnú činnosť oddelenia tak, abyx jeho práca mala určitý poriadok, zamýšľali sme zmeniť i jeho názov. Nikto z nás nemal rozhodne záujem na tom, aby čokoľvwek organizoval alebo pripravoval k 17. novembru…
…Ale áno spomínam si, že niektorí súdruhovia sa vyslovili pre pritvrdenie línie, Adamec a Indra mali zabezpečiť spracovanie návrhu na sprísnenie zákonného postihu pre narušovateľov verejného poriadku. Súdruh Čalfa mal vypracovať návrh na úpravu tlačového zákona a ďalšie, napríklad, že by mala byť aj prísnejšia cenzúra. Pokiaľ si spomínam, tak hovoril, že na tom intenzívne pracujú. Neboj sa, povedal mi vtedy žoviálne Marián. Zmlsnem si na nich…!“
Večera s chuťou muchotrávky
Zifčák vedel, že páni vojaci aj celá verejnosť chce počuť presne takú verziu priznania, ktorá bude zodpovedať kontextu fám, legiend a povestí ovčej babičky, rozprávajúcej svojim ovečkám rozprávky o 17. novembri. Nakoniec, kto by uveril dnes inej verzii, ktorá je už skoro dva roky do omrzenia omieľaná.
Zifčák ako v sne opakoval žiadanú verziu do protokolu. I s menami, ktoré ho vtedy napadli a o ktorých vedel, že vojenskí sudcovia by ju radi počuli…
Strapáč Ludvík sa vynoril nad hladinu penivej Ostravice…Keď zmizla dúhová aura okolo slnka a kyslík oživil halucinogénnym jedom otrávený mozog, vychrlil túžobne očakávanú verziu…
Vyšetrovateľom po dobrej večeri a pivku nad ňou zablýskali chrupy spokojným úsmevom. Pavézy spravodlivosti na klopách vychádzkových uniforiem trochu povädli.
Zifčák – úplne iný ako pred večerou monotónne vypovedal…Maminka! šepkal si v duchu, ja sa už nebudem nikdy potápať…Tam pod vodou, vieš tam sa nedá vôbec dýchať…Už som si maminka drahá myslel, že ťa viac neuvidím…
Ludvík žiaľ už nie je strapáčom, ktorý súťaží s chlapcami z ich dediny, kto dlhšie vydrží pod vodou. Ludvík je poručíkom vo väzbe, ktorý zjedol divnú večeru a teraz zapĺňa listy a listy protokolu…“…16. novembra si ma zavolal šéf ŠtB plukovník Bytčánek a nariadil, že budem robiť zraneného študenta…“ Všetko, čo mu vraj vtedy povedal a nariadil, vyplývalo zo schôdzky na ktorej sedeli vedúci 13. oddelenia ÚV KSČ Hegenbart, generál Lorenc, plukovník Vykypěl, plukovník Bytčánek…“Je to vlastne ich rozkaz poručík…!“
Po Zifčákových mdlých a monotónnych slovách akoby vybuchla supernova. Explózia jasnejšia ako tísíc sĺnk…
Vyšetrovatelia žiarili ako mesiačik na hnoji a keby v tej chvílibolo možné, búchali by zátky od šampanského…Keda ste dostal ďalšiu hviezdu, pán podplukovník Zanovit? Ježiš pán Josef vy ste boli opäť povýšený…? Gratulujeme, gratulujeme…! Kedy to oslávime? To sa predsa musí osláviť, taká pocta…Takí mladí a už toľko zlata na výložkach…!
Keby bolo možné zátky od šampanského by búchali ako salvy kaťuší do trosiek Berlína…
My sme to vedeli…! – jasal nahlas inkvizítor Zanovit. Iba sme to potrebovali potvrdiť…!
História sa okakuje dookola, nie že sa neopakuje. Tak jasali nedaľeko Valšova pre tristo rokmi invizítori Svätej stolice, Keď vo Veľkých Losinách…Jeseníku….Viedli usvedčené čarodejnice na hranicu…
Po výsluchu bol Zifčák okamžite zatvorený na šesť týždňov na samotku. Hádam, aby sa ho nepokúsil niekto ovplyviť. Väzenský poriadok to samozrejme nedovoľuje, ale čo by si nová totalita odoprela že? Naviac, keď je známe, že pobyt na samotke priamo blahodárne „pôsobí“ na devastáciu duševného stavu…Šesť týždňov videl človeka iby vo chvíli, keď mu dozorca prisúval ešus so stravou. „Brynda s brečkou“ ako za totality…Pár sekúnd a potom chvíľka vychádzky v koterci o rozmeroch päť metrov krát päť metrov v spoločnosti mlčanlivého bachara.
Po návrate z výsluchu s chuťou muchotrávky, Zifčák si ľahol a zobudil sa až neskoro ráno. Dlho po budíčku. Bachar ho dlho lákal na raňajky. Nepočul klaxón, priebeh rannej prehliadky. Prebudil sa ako po najväčšom fláme života. Zifčák nepije. Ani hlt alkoholu…
Na druhý deň si Zifčák uvedomil, že urobil obrovskú chybu. Chybu storočia. Chybu siahajúcu až na koniec galaxie…
Uviedol mená, ktorým sa zúrivo bránil. Komu nahral? Vojenskej prokuratúre a disidentom…Komu uškodil…?
Okamžite chcel svoju omámenú výpoveď stiahnuť späť.
„To predsa nejde, to nemôžete!“ ukľudňovali ho podplukovník Kaplan a Josefy. „Pozor Zifčák! Na to je pragraf krivého obvinenia! Poznáte sadzbu? Až desať rokov…“
Po čísle, ktorú mú húf lampasákov pohrozil sa Zifčák zrútil…
2. apríla 1990 Zifčáka navštívil vo väzbe vtedajší minister vnútra JUDr. Sacher. Nie na žiadosť Zifčáka, ako klamali oznamovacie prostriedky i pán minister sám, ale zo svojej vlastnej vôle.
Zifčák návštevu ministra Sachera ocenil iba z jediného dôvodu. Povie mu, akým spôsobom z neho dolujú a páčia priznanie. Povie mu, že v rozpore s právnym poriadkom mu nedali právo na svojho obhajcu!
Usmievavý a otcovsky vyzerajúci populárny minister vnútra, chytrý a bystrý, vie dobre rozprávať, mu teda medzi štyrmi očami naznačil, že na pravdu dnes nie je doba. Že súčasný režim tu ešte nejakú dobu bude existovať a nech sa radšej drží toho, čo je pre neho prospešnejšie. Jednoducho tatko hovoriaci s dospievajúcim synom…
Večer v televízii bol už pán minister inakší. Tatko stroho oznámil, že na základe výpovede poručíka Zifčáka bol vzatý do väzby generál Lorenc, plukovníci…
Parlamentnej komisii minister Macher vtedy povedal, že za Zifčákom šiel na jeho žiadosť a ohľadne toho, aby mu prisľúbil výhodnú funkciu v rezorte vnútra.
Pán JUDr. Sacher vtedy o tejto histórii hovorí:
„…Počas rozhovoru Zičák prejavoval obavy o svoju rodinu, zvlášť o manželku a dieťa a tiež o svojho brata, dôstojníka ZNB, kriminalistu…Zdrojom týchto obáv mohlo byť nebezpečenstvo alebo určitá nepriateľská atmosféra verejnosti voči Zifčákovi, ako pracovníkovi ŠtB, ktorý sa podieľal na zákroku 17. novembra, ale možno i hrozba kruhov, v ktorých pracoval…“
Ruku na srdce pán exminister, skutočne veríte svojim vlastným slovám a formulácii, že sa podieľal na zákroku policajtov totalitného štátu proti študentom?
Desiatky svedkov vypočúvaných i dobrovoľne hovoriacich potvrdzujú, že Zifčák sprievod nedirigoval, proti eštébákom neprovokoval. Zákrok i červené barety netrpezlivo čakali tak či tak. Komu prospela jeho „mŕtvola“? Bolševikom alebo opozícii? Odpoveď je jednoznačná a evidentná: OPOZÍCII!!! Od tej chvíle bola strana a vláda – ako hovoril ľudový slogan – v pasívnej letargii a tá trvala až do jej konca. Nehovorte prosím, že sa podieľal na zákroku. Zifčák sa podieľal na víťazstve disidentov. Možno proti svojej vôli, možno nevedomky, určite oklamaný, uspaný, ale výsledok činu, že si ľahol na dlažbu Národnej triedy a mal pri sebe tašku vo farbe národnej trikolóry, objektívne pozdvihol masy ľudu tejto krajiny a došlo k prevratu.
„Ja som jeho obavy chápal.“ Hovorí ďalej vtedajší FMV Macher. „Urobil som isté opatrenia, aby sa príslušníci jeho rodiny mali možnosť v prípade ohrozenia dovolať ochrany ZNB. Okrem toho som Zifčákovi odporučil, aby pravdivo vypovedal o tom, aké plnil pri manifestácii a pred ňou úlohy, aké mal rozkazy a od koho, kým bol riadený a všetko, čo o veci vie. Oznámil som mu svoj názor, že ak to urobí, bude populárny v oznamovacích prostriedkoch s kladným ohlasom a naopak, ak bude mlčať, bude atmosféra proti nemu naďalej nepriateľská.“
Prečo vtedy minister Macher verejnosti klamal? Asi skutočne preto, že vtedy nebol čas na pravdu. Keď minister Macher dostal vo februári a v marci 1990 materiály týkajúce sa činnosti Charty 77 a osobných charakteristík, mnoho z nich vyčítal. Pre chatrého nebol problém si zbytok domyslieť. Nestačil však preštudovať všetko. Akonáhle Charta zistila, že i prostredníctvom jeho osoby a nielen jeho, je ľudová strana nebezpečná, vyvrbil sa problém, skôr aféra „Bartončík“!
Prečo Charta nechala zlikvidovať dr. Bartončíka a v jeho osobei ČSL ako svojho najväčšieho potenciálneho protivníka vo voľbách? Uvidel totiž spojenie Charty so západnými rozviednymi službami. Kto platil príspevky chartistom, „živoriacim“ v kotolniach, umývajúcich okná a výklady? Kto im poskytoval bohaté literárne a iné ceny?
Pravda vyjde tak či tak najavo, ako olej nad vodu. Bývalí veritelia budú chcieť splatiť úroky. Sudetskí Nemci i exponenti zahraničného kapitálu, ktorí trhajú na zdrapy posledné národné bohatstvo republiky sú toho markantným príkladom.
Z týchto dôvodov prezident Havel nechal menovať Jana Rumla prvým námestníkom FMV, ministra Ing. Jána Langoša. Toho Jana Rumla, ktorý sa podieľal na príprave konšpiratívneho plánu k 17. novembru.
Prezident Havel má k tomuto mužovi neobmedzenú dôveru. Veril, že svoju úloho stopercentne splní. Splnil…Za šesť týždňov Rumlovho uradovania sa z FMV stratilo viac ako 15 tisíc osobných tväzkov, tj. materiálov ľudí, ktorí boli tak či tak v záujme ŠtB. Prezident si súčasne vynútil odovzdanie niektorých osobných materiálov, ktoré boli postúpené Charte, samozrejme vrátane svojho.
Prečo sa Charta a pán prezident ponáhľali s vydaním týchto zväzkov? Veď Ing. Langoš je jeho švagrom. Jeho sestru si vzal brat pána prezidenta Ivan. Každopádne súv príbuzenskom zväzku. O FMV nemusí mať obavy a minister Langoš sa stal i po Mošnove nepriestreľným…
Nebolo by možné, aby pán prezident a Charta aspoň zverejnili názvy zväzkov a mená osôb, ktorých sa záznamy „zločineckej“organizácie týkali? Možno i krycích mien Konrád, Ráček, Rudý…?
Vráťme sa k návšteve ministra Sachera u mňa v base. Nikdy som nepožadoval túto návštevu a pán doktor to presne vie. Celý tento akt zorganizovala vojenská prokuratúra na základe listu, údajne nájdeného v trezore poručíka Zifčáka. Ten list skutočne existoval, ale bol napísaný ešte dlho pred tým, ako som bol vzatý do väzby. Žiadal som v ňom ministra o prijatie. Nie preto, aby som mu pošepkal do uška, kto bol v pozadí 17. novembra podľa scénara ako prebehol. Na to sú predsa stovky expertov, žurnalistov, jasnovidcov…
Požiadal som ho, aby ma vzal pod ochranu vzhľadom k tomu, že sa proti mne v oznamovacích prostriedkoch rozvírila zbesilá a štvavá kampaň.
Minister nehovoril pravdu ani pred parlamentnou komisiou. Povedal, že mi sľúbil výhodnú funkciu u vnútra. Otvorene som mu povedal, že tomuto režimu slúžiť nemôžem. Bolo by to v rozpore s mojim presvedčením. Macher na mňa vtedy vytreštil oči a všetka diskusia medzi nami skončila. Čo si vtedy o Zifčákovi myslel? Blázon? Fanatik? Ohľaduplne povedané – jednoduchý človek?
Iní vysoko postavení odhadzovali spolu s charakterom aj svoje stranícke preukazy. Svoje presvedčenie, názory, celý doterajší život. Potom zaujímali nové funkcie vrátane politických. V službe pre nových mocných, v novom kabáte…
V nasledujúcich vetách sa pokúsim vysvetliť niekoľko ďalších datailov. Chcem sa vrátiť k mojej psychicky vynútenej výpovedi „odmenenej“ šiestimi táždňami samotky!
Najskôr niekoľko slov k môjmu náčelníkovi, plukovníkovi Jiřímu Bytčánkovi. Nechcem tvrdiť, že nebol schopným človekom. Skôr naopak. Musím však povedať, že na podobnú akciu bol málo odvážnym človekom. A tiež veľkým byrokratom. Bytčánek sa samozrejme stýkal s mužmi ako plukovník Vykypěl či generál Lorenc. Vždy však služobne a keď tak v prítomnosti ďalších osôb. Každý uzná, že konšpiratívny puč sa tak robí veľmi ťažko!
Rudolf Hegenbart…tento pán, donedávna ešte súdruh na vysokom poste šéfa 13. oddelenia ÚV KSČ. Priamo podliehal Jakešovi, jemo podliehalo vnútro…Nebol žiadnym politickým „miliusom“ ako dnes o sebe sugestívne tvrdí. Vedelo sa o jeho kontaktoch s disidentami. Išlo predovšetkým o bývalých komunistov z Obrody.
Hegenbart tiež stál za oficiálnou schôdzkou ÚV KSČ – Obroda v polovici roku 1989, ktorú zorganizoval Bouchal. Ani tento muž nebol a nemohol byť organizátorom prevratu 17. novembra. Hegenbart bol veľmi inteligentný, rovnako ako ďalší dvaja muži zainteresovaní údajne do prevratu: Lorenc s Vykypělom.
Dovoľte, aby som sa ešte raz vrátil k osobnosti Rudolfa Hegenbarta, o ktorom sa zaujímavo vyjadruje JUDr. Demikát, možno enfant terrible slovenskej politickej scény:
„Keď som diskutoval v Bratislave s vtedajším generálnym prokurátorom Českej republiky Rychetským, položil som mu otázku priamo na telo. Do akej miery môže byť objektívne vyšetrovanie 17. novembra, keď sa pán Havel mal vyjadriť „na Hegenbarta mi nesiahajte!“. On mi na to odpovedal, že to už nie je pravda, že krátko pred tým, ako so mnou hovoril, bol u prezidenta Havla a ten dal pokyn riadne postupovať i proti nemu!“
Že však vplyv pána Hegenbarta predsa niečo znamenal, potvrdzuje druhá poznámka Demikáta:
„Mal som informáciu a neskôr pri svojom vystúpení ju potvrdil i Havel, že 11. novembra sa mali chartisti od Hegenbarta v Klube novinárov dozvedieť, že to tak ďalej nejde a preto sa rozhodli s jeho vedomímto vziať do rúk chartisti…“
Nech sa na mňa nikto z uvedených pánov nehnevá, ale sú ako väčšina funkcionárov minulého režimu zasiahnutí stereotypom moci. Obavou o svoje teplé miestečka. Kde by vzali istotu, že sa všetko podarí tak, ako údajne chceli a keby sa náhodou všetko nepodarilo, kto by im dal podobné funkcie? Nikto z nich sa však proti vtedajšej vládnucej klike nepostavil. Nikto im nemôže uprieť ich mimoriadnu inteligenciu aj obrovskú informovanosť. Pochybujem, že by sa ktokoľvek z nich zapojil do niečoho takého ako je 17. november…Boli príliš pohodlní a predovšetkým vystrašení!
V tomto kontexte aj napriek jeho osobným kladom nemôžem neuviesť príklad generála Lorenca.
Táto šedá eminencia FMV a ŠtB vydala 1. decembra 1989 rozkaz na skartáciu. Lorenc v tomto rozkaze odporúčal zničiť všetky materiály ŠtB, ktoré by mohli jej prácu pred 17. novembrom skomromitovať. V tejto dobe politická situácia a jej vývoj nebol tak evidentný, aby bolo zrejmé ako všetko dopadne. Akonáhle sa začala situácia ku komunistom obracať chrbtom a bolo zrejmé, že KSČ ušiel vlak, uvedomil si i Lorenc, že by skartácia mohla mať neblahé následky. Naviac od rozkazu na skartáciu sa situácia rýche za sebou menila. 3. decembra prezident Husák odvolal niekoľko členov vlády a na návrh Adamca menoval nových. Vláda sa obmenila zo 40 percent. Namiesto všetkých predchádzajúcich, obsadili komunisti iba tri štvrtiny kresiel.
5. decembra predsedníctvo ČNR vymenovalo novú vládu. V tejto vláde bolo z dvanástich osem členov za OF! V ten deň prezident Husák na návrh Adamca udelil milosť, s účinkom zahladenia množstvu osôb, ktoré sedeli vo väzení. Husák postupoval presne ako pred svojou abdikáciou prezident Antonín Novotný.
6. decembra sa prvýkrát uskutočnilo dvojstranné rokovanie predstaviteľov KSČ s predstaviteľmi OF a VPN. Spolu zasadli delegácie vedené Karlom Urbánkom, Václavom Havlom a Milanom Kňažkom. Po hodine a dvadsiatich minútach sa strany dohodli, že rokovanie pri okrúhlom stole všetkých politických strán a hnutí sa musia začať čo najskôr. S delegáciou občianskych iniciatív sa v ten deň zišiel tiež L. Adamec, ktorý prevzal kandidátov pre doplnenie federálnej vlády s tým, že ďalší mu budú predložení v nasedujúci deň dopoludnia.
V ten deň publikoval generálny tajomník ÚV KSČ Jakeš prostredníctvom ČTK prehlásenie, v ktorom odmieta politickú zodpovednosť za udalosti 17. novembra. 7. decembra dostal premiér list OF, v ktorom mu navrhujú za členov federálnej vlády Jána Čarnogurského, Vladimíra Dlouhého, Miroslava Kusého, Jiřího Dienstbiera, Václava Klausa, Petra Millera a Guylu Popelya. Na základe listu OF oznámil premiér Adamec prezidentovi ČSSR, že na svoju funkciu podáva demisiu. ÚV NF ČSSR s ňou vyjadrilo súhlas a prijal ju aj prezident Husák. Zostavením novej vlády bol poverený jej doterajší prvý miestopredseda „komunista“ Marián Čalfa. V ten deň vydal v ČTK prehlásenie vedúci tajomník Mestského výboru strany v Prahe M. Štěpán, ža aj on odmieta politickú zodpovednosť za to, čo sa udialo na Národnej triede. ČTK vydala informáciu, že bývalý minister vnútra F. Kincl na mimoriadnom zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ 24. novembra prehlásil, že zásah proti demonštrujúcim študentom bol uskutočnený na základe politického rozhodnutia. Na zákrok vydal príkaz vysoko postavený stranícky činiteľ, ktorého nemenoval. Tento príkaz vraj znel, aby eskalácii demonštrácie bolo zabránené všetkými dostupnými prostriedkami.
Počas tohto dňa vylúčilo predsedníctvo ÚV KSČ Miloša Jakeša a Miroslava Štěpána z radov členov KSČ.
„Je pravdou, že 17. novembra večer bolo v mojej kancelárii na mestskom výbore strany niekoľko ľudí“, hovorí k tomuto večeru M. Štěpán. „Pripúšťam že mohli dostať nejaké občerstvenie, kávu, limonádu. Ja sám som mal naliaty pohárik whisky a je celkom možné, že niekomu z priateľov som tú whisku nalial. Kategoricky sa však dištancujem od tvrdenia, že sme vraj pili na víťazstvo. Maliňáka, ktorý to tvrdí vôbec nepoznám a ak to povedal aj plukovník Vykypěl, mrzí ma to a zaujímalo by ma prečo to povedal, keď dobre vie, že to nie je pravda…“
M. Štěpán sa začiatkom roku, už ako obvinený o udalostiach 17. novembra zo svojho subjektívneho hľadiska vyjadril:
„Jedným z kamienkov celej vtedajšej situácie, ktoré sa týkajú mojej osoby je niekoľko záhadných faktov. Bolo by zaujímavé zistiť a ja, keď vyjdem z väzenia, to urobím, kto nariadil vydanie správy v nemeckom týženníku Bild Am Sontag, kde boli vytlačené fotografie Jakeša a Adamca a pod fotografiou Adamca bolo uvedené meno Miroslav Štěpán. Fotografie boli zalomené do článku, v ktorom sa písalo, že som dostal úplatok sto tisíc mariek za švindle s výstavbou pražských hotelov. Ten týždenník vyšiel 5. novembra 1989…Pekne načasované že? Ďalej bolo tam uvedené, že týmto úplatkom sa odrovnal kandidát na generálneho tajomníka…Kto? No predsa Štěpán! Podľa mňa je to príklad zámernej dezinformácie par excelence. Tvrdím, že to museli zaisťovať odborníci z vnútra alebo priamo s ich vedomím… Druhou záhadnou vecou bola informácia, ktorá sa objavila v októbri v štátobezpečnostnej zvodke, vydávanej ústredím ministerstva vnútra s garanciou ŠtB pre vedenie strany a štátu. Túto zvodku dostávalo na svoj stôl trinásť, päťnásť najvyššie postaených ľudí. V tejto zvodke na strane štyri bolo uvedené, že „Štěpán si stavia rodinný dom v Prahe 6…“ Samozrejme, že to nebola žiadna pravda, so stavbou žiadneho domu nemám nič spoločného. Hneď som volal Lorencovi a povedal mu, aby si prečítal zvodku! Nech mi, že ho prosím, za hodinu zavolá, čo to má znamenať…on mi skutočne zavolal, že to prešetril, že došlo k poľutovaniehodnému omylu a že sa to viackrát nestane. Dokonca, že je ochotný túto vec nasledujúci deň v zvodke dementovať. To som odmietol a povedal som o tom jedinému Jakešovi…Myslím si, a nikto mi to nevyvráti, že to boli plánované akcie, že mali ovplyvniť vývoj vtedajšej situácie a že boli odrazom situácie vo vnútri KSČ a vedenia štátu…“
Obe hrubé dezinformácie, ktoré Štěpán popisuje môžu a nemusia zapadať do scenára boja niekoľkých skupín o vedúce postavenie vo vedení strany. Mali možno odstaviť človeka, o ktorom sa predpokladalo, že už svojím vekom a niektorými progresívnymi názormi, môže byť kandidátom na generálneho tajomníka. Naviac, šlo o človeka, ktorý hádam bol jediný z vedenia strany viesť s opozíciou dialóg.
Ďalšie jeho slová – nemám prečo im neveriť – naznačujú, že medzi skupinami o hegemóniu zúril neľútostný boj a že nie je od veci pripustiť, že sa do toho aktívne zamiešavala i niektorá časť vedenia ŠtB. Správa vo zvodke, že si Štěpán stavia dom, bola dôkazom, že jednotlivé kliky neodvrhli žiadny prostriedok, ak sa ním dostali svojmu sokovi na kobylku…Politické udalosti, ktoré plynuli bystro a rýchlo ako horský potok, prinútili generála Lorenca k tomu, aby zmenil svoj prvý rozkaz na skartáciu. 8. decembra vydal svoj druhý rozkaz, ktorý bol presnou kópiou prvého, iba v ňom chýbala veta o skartáciách. Týmto druhým rozkazom skartáciu kompromitujúcich materiálov pozastavil a ponechal si tak priestor na manévrovanie. Dnes Lorenc tvrdí, že už vtedy vedel, že je všetkému koniec, ale vie, že tomu tak nebolo. Ešte stále zostali možnosti, aby si strana udržala isté pozície.
Vypočítavý Lorenc mal však v úmesle zostať prvým námestníkom aj po revolučných zmenách. Stále neveril, že komunisti vyprázdnia tak hromadne a dobrovoľne svoje pozície. Preto svojim druhým rozkazom skartácie iba pozastavil. Kým však rozkaz služobnou cestou prenikol k útvarom ŠtB, bola väčšia časť materiálov skartovaná. V tej dobe sa v intímnej blízkosti prezidenta Husáka dozvedel, že ten chce abdikovať. To bol v jeho myslení a konaní zlom. Od toho okamžiku už hral iba o svoju kožu. Dozvedel sa, že generálny prokurátor ČSSR Ján Pješčák požiadal prezidenta o uvoľnenie z funkcie a prezident mu promptne vyhovel…Poslednou ranou bola správa, že Husák 9. decembra vyhlási, že abdikuje na svoju funkciu. Len šesť hodín po svojom druhom rozkaze o skartáciách vydal aj rozkaz tretí. Ním skartácie prísne zakázal! V tejto chvíli generál už myslel len na seba, na to, aby zostal vo funkcii. Aby aj za nového režimu bol potrebnou a cennou šedou eminenciou vnútra…Na to obetoval aj stovky príslušníkov tzv. vnútorného spravodajstva. Nezastal sa ich ani slovom. V zápätí sa ocitli na ulici…V hystérii, ktorá sa proti ŠtB rozpútala, nemali najmenšiu šancu ďalšieho zamestnania. Došlo k prípadom samovrážd. Postihnuté boli aj ich nevinné ženy a deti…Dôkazom toho, že generál bojoval iba o svoju kožu, je aj opatrenie, že väčšina príslušníkov ŠtB bola z vnútra prepustená bez náhrady za odslúžené roky u vnútra. Generál však odškodnenie dostal! Pri odchode do civilu dostal 80 000 korún „odchodného“…V roku 1990 požiadal vtedajšieho ministra Sachera, aby bol ponechaný vo funkcii. Macher mu vyšiel v ústrety. Ponúkol mu miesto konzultanta, poradcu. Plat prvého námestníka ministra mu zostal. Nechcem generála Lorenca haniť za každú cenu. Bol jedným koho som si vážil. Bol i jedným, ktorý vo chvíli, kedy ostatní váhali, on konal…Keď mu potom ponúkali prechod na funkciu generála do armády. Alebo na zastupiteľstvo do zahraničia…Úvahy o tom boli…V mnohých veciach sa generál nezachoval najlepšie a on sám to tiež najlepšie vie!
Redakcia dielo vydáva „tak ako je“, nijako nezasahovala do obsahu príspevku (okrem formátovania) a nepreberá žiadnu zodpovednosť za prípadné nejasnosti alebo faktické nezrovnalosti.
