Pamäte „mŕtveho študenta“ z Národnej (záver a doslov)

Pôvodne vyšlo v týždni od 4. do 11. novembra 1991 na portáli Špígl
Preložil: Ivan Štubňa

Predchádzajúce časti: 1., 2., 3., 4., 5., 6.

…ten sa smeje najlepšie!

Dovoľte mi pokračovať v pokuse presvedčiť vás o tom, že to, čo som v olomouckej väzbe vypovedal, nie je pravdou. Ak som vtedy tvrdil, že som nebol v styku s Vykypělom ani s Lorencom, okrem Bytčánka, ktorý bol mojím priamym náčelníkom, kto mi teda mohol dať rozkaz, abysom zahral „mŕtveho“ študenta Šmída?

Je tu samozrejme niekoľko maličkostí, ktoré je potrebné pripomenúť…Napríklad návšteva generála Lorenca v Moskve u najvyšších predstaviteľov KGB alebo pobyt sovietskeho poradcu generála Teslenka v operačnom štábe 17. novembra…

Lorenc skutočne krátko pred udalosťami Moskvu navštívil, ale nebolo to ku konšpiračnej dohode k príprave 17. novembra. Ukázalo sa, že išlo o bežné rokovanie k prehĺbeniu vzťahov vzájomnej spolupráce medzi oboma rezortmi. Je tiež pravdou , že v dňoch 14. až 18. novembra došlo k návšteve sovietskej delegácie v Prahe, o ktorú sa ako hostiteľ staral generál Lorenc. Pravda prišla v nevhodnú dobu, vyvolala obrovskú vlnu dohadov a fám, ale skutočne mala za cieľ vzájomnú výmenu skúseností s operatívnou činnosťou na úseku boja proti špeciálnym službám USA, Veľkej Británie, Francúzska a Nemeckej spolkovej republike. Tiež však i podpísanie plánu spolupráce do roku 1995. Tiež nie je tajomstvom, že vedúcim našej delegácie bol náčelník II. Správy ZNB (rozumej ŠtB) plukovník PhDr. Karel Vykypěl. Na čele sovietskej delegácie bol jeho partner, námestník predsedu KGB, náčelník II. správy KGB generálporučík Viktor Fiodorovič Gruško.

„Kto všetko sa zúčastnil onej legendárnej večere vo vile Na Břevnove dňa 17. novembra“ – kladie si rečnícku otázku bývalý plukovník PhDr. Karel Vykypěl, šéf ŠtB tejto krajiny:

„Boli tam obe delegácie, naša aj sovietska…Nie, zo sovietskeho veľvyslanectva, nikto. Naozaj to nebola žiadna konšpiračná akcia, ak osa teraz niekto snaží z nej robiť…O tom, že je v Prahe demonštrácia tam samozrejme zmienka padla, ale hovorilo sa o nej len povrchne a Sovieti o ňu nejavili záujem. Môžem uistiť, že nikto z nich nechodil ani k telefónu. Kto by im volal? Jedli sme, potom bol nejaký prípitok a rozprávali sme sa…S nami je to samozrejme iné. Nám do vily podriadení volali, ale žiadna služba na telefóne nebola, prečo aj, aj recepcii? Slúchatko vzal kto bol náhodou najbližšie. Nejaké telefóny boli pre mňa, nejaké pre Lorenca. O demonštrácii sme boli informovaní veľmi všeobecne a vôbec to neboli podklady pre nejaké rozhodovanie.  U naše strany bolo telefonujúcim dôrazne pripomenuté – nezasahovať a počkať, nech sa demonštranti rozídu…No predsa číslo do vily bolo známe všetkým, každý hlavný funkcionár musel nechať u dozorného miesto, kde sa nachádza.To platilo vždy…Znova zdôrazňujem a Sovieti by to isto v prípade potreby potvrdili, že išlo o slávnostnú večeru na záver spoločného pracovného rokovania a v žiadnom prípade nie o tajné zasadnutie tzv. druhého riadiaceho centra ako sa snažili médiá verejnosť nainfikovať.

…Po večeri sme išli s Lorencom autom cez centrum Prahy. V aute sme nepoužili vysielačku, telefón tam nebol. Išli sme cez Klárov k ústiu Národnej triedy pri Vltave. Videli sme do Národnej, že už tam nie je žiadna masa ľudí. Potom sa rozhodol ísť do Bartolomejskej, ale zmenil svoj úmysel. Vraj ideme za Štěpánom…Lorenc bol generál a námestník…Nemal vo zvyku pred podriadenými zdôvodňovať svoje rozhodnutia…

Že došlo k zásadnému zvratu, som pochopil vo chvíli, keď sa KSČ vzdala svojej vedúcej úlohy. Vety režim padol…Pred 17. novembrom bolo zrejmé hlavne v ekonomickej oblasti, že to nespeje k ničomu dobrému. Nebolo to v poriadku ani po stránke právnej, pretože niečo sa stíhalo, iné naopak tolerovalo. Hlavnú chybu som videl v tom, že veci, ktoré sa mali riešiť politickými prostriedkami, sa riešili mocensky. Vtedy som dospel k názoru, že by malo dôjsť až k zvratu…“

Jsem přesvědčen o tom, že nikdo z lidí, kteří se podíleli na organizaci 17. listopadu, nechtěl změnu socialismu v kapitalismus.

Ludvík Zifčák v rozhovore pre Parlamentní Listy (17. 11. 2019)

Keď už má môj najvyšší náčelník slovo, ponechajme mu ho i v prípade, kedy hovorí k mojej roli študenta Šmída:

„V sobotu 1°8. novembra, keď som prišiel na Správu pripraviť sa na rozlúčku so sovietskou delegáciou, som sa asi pred dvanástou od dozorného dozvedel, že to na Národnej nebolo tak, ako sme bili informovaní. Už v piatok som povedal Sovietom, že tam boli obušky a nejaké zranenia. Nemyslím, že boli viac a lepšie informovaní ako my, ale keď sa potom na letisko prišiel s nami rozlúčiť Lorenc a na ich otázku odpovedal, že sa tam nič nestalo, divne na nás pozerali. Ja som si v duchu dosadil za ich udivené a otázne pohľady otázku: Kto z tých dvoch asi klame?

O smrti Šmída som sa dozvedel v sobotu večer. Dozorný mi volal do bytu, že sa ľudia zhromažďujú, že na Národnej horia sviečky a je vylepované parte. Nariadil som okamžite sa spojiť s ministerstvom školstva a všetko okolo Šmída okamžite zistiť!“

…O Vašej úlohe, poručík Zifčák, odpovedá v nepriamej reči plukovník Vykypěl, som sa dozvedel až z oznamovacích prostriedkov, kedy sa Lorenc, ktorý to mal zrejme tiež z novín, pýtal Chovanca, kto je Zifčák a Chovanec, môj zástupca ma o tom informoval… Iné krycie mená, ako napríklad Nikola, poznám. Dokonca som bol nejaký čas jeho riadiacim orgánom…Růžičku a naviac ešte Milana…nie, nie! To som si prečítal až z novín…“

Ešte jeden formálny problém nám zostal vyriešiť. Účasť generála Teslenka v riadiacom štábe podplukovníka Danišoviča večer 17. novembra 1989.

Vôbec som nevedel,“ hovorí Lorenc neskôr,“ že tam Teslenko bol, že sa nejakým spôsobom zúčastní BMA 17. novembra. Pôvodne som sa domnieval, že toto tvrdenie je nezmysel. Tak som aj odpovedal členom prvej parlamentnej komisie. Až potom sa ukázalo, že Teslenko mal navštíviť štáb podplukovníka Danišoviča. Nemôžem to však potvrdiť. Osobne som sa s generálom Teslenkom vôbec nestretol, pretože mi neboli podriadené útvary, o ktoré sa Teslenko zaujímal. Stretol som sa s ním niekoľkokrát, len pri spoločenských udalostiach, nie pracovne…“

Teslenko bol skutočne príslušníkom sovietskeho vnútra, ich Verejnej bezpečnosti, nie KGB…!

Po vysvetlení všetkých týchto faktov si teda položme generálnu otázku: Komu vlastne záležalo na tom, aby Zifčák vyriekol svoju výpoveď? Odpoveď je jednoduchá. Bola to opozícia, ktorej na správne formulovanej výpovedi spravodajcu Zifčáka záležalo, a ktorá prostredníctvom vyšetrovateľov vojenskej prokuratúry ho chcela dostať tam, kam ho skutočne neskôr dostala. Jeho výpoveďou získala bývalá opozícia priestor na manévrovanie pred parlamentnými voľbami. Slúžila na diskreditáciu KSČ, ŠtB a niektorých iných politických strán. Disidenti chceli – a to sa im podarilo – ukázať ŠtB, jej šéfov aj samotných tajných spolupracovníkov v tom najhoršom svetle, v akom sa len dalo. Každý, kto bol len cítiť ŠtB, bol zatratený spolu aj so svojou politickou stranou. Bartončík a ľudovci by o tom mohli rozprávať svoje…Nikto si – a to je ten najväčší paradox – neuvedomil, že najväčšie zverstvá nerobili dnešní mladí príslušníci tejto zložky, ktorí v nej boli, ale tí, ktorí ich politicky riadili, Hromádkovci, Dienstbierovci, Lisovci, Šabatovci, Jičínskovci a ďalší. V päťdesiatych rokoch sa páchali totiž najväčšie zverstvá, nie v osemdesiatych, ako sa snažia proklamovať skorší obrodní komunisti. Kde bolo sedemdesiat percent dnešných príslušníkov ŠtB v päťdesiatych rokoch? Ich mamky sa väčšinou ani nestihli ešte zoznámiť s ich budúcimi tatkami. Ale v roku 1990 musia trpieť za to, čo robili Hromádkovci, na začiatku revolúcie bol tento veliteľ Jastraba šéfom bezpečnosti KC OF…!

Mám-li zhodnotit toto období, musím konstatovat, že listopad 1989 přinesl mnohým novou svobodu. Některým se dokonce diametrálně změnil život k lepšímu. Mnozí se z obyčejných lidí stali neobyčejnými boháči, kteří si myslí, že spasili svět.

Ludvík Zifčák v rozhovore pre Parlamentní Listy (17. 11. 2019)

Pokúsim sa uviesť ešte ďalšie fakty, prečo bývalej opozícii záležalo na tom, aby Zifčák vypovedal tak, ako vypovedal. Tým, že sa podarilo vyšetrovateľom dostať jeho výpoveď tam, kam potrebovali všemocní páni, ktorí sa dostali k novým funkciám. Vymenili miesta kuričov a umývačov okien za kreslá poslancov a ministrov. Výpoveďou Zifčáka boli pošpinení a obvinení komunisti i celá ŠtB.

Páni Uhl, Havel, Šabata, Dienstbier a iní z vedenia OF si uvedomovali, že najmenej dva roky nemusia mať zo žiadnej konkurenčnej politickej strany (tým menej zo strany Bartončíka) strach. Poslúžila im na doplnenie parlamentu…vlády. Tých niekoľko komunistov a ľudovcov, ktorí boli naviac s OF v koalícii, im nemohlo v slobodne zvolenom parlamente vadiť. Veď svojím početným zastúpením prehlasujú každého, kedy budú chcieť.

Ďalším cieľom, ktorý sa im rýchle podarilo splniť, bolo uchopiť mocenské ministerstvá: vnútro, armádu, zahraničie.

Armáde rozkazuje dobrý priateľ pána prezidenta Dobrovodský, minister vnútra Langoš je príbuzným pána prezidenta a minister zahraničia Dienstbier vlastne tiež. Oženil sa s bývalou ženou brata Ivana a vychováva jeho deti…Sú to nepriestrelní ľudia, a preto si môžu za sebou vláčiť námestníkov, akými sú Jan Ruml, Petruška Šustrová, Arnošt Kohout…Ten posledný by sa mal za svoj trestný register skutočne hanbiť! Podozrivé je aj ich verejné dištancovanie sa od závislosti na alkohole, ktoré tak zdôraznili pred brannobezpečnostnými výbormi FZ. Ľudia v novembri 1989 na námestiach našich dedín a miest zvonili kľúčmi a hlasite tlieskali požiadavke OF: Odborníci na všetky miesta! Veru nastúpili…!

Kto pozná štruktúru FMV a spomenie si na všetkých predchádzajúcich prvých námestníkov, vrátane Lorenca, pripusti, že toto ministerstvo riadil vždy 1. námestník. Minister bol skoro vždy politická figúrka. Je tomu tak i dnes. Ministerstvo riadi pomocou Jana Rumla celá rodina Rumlovcov…Ďalším dôkazom, že Vojenská obvodová prokuratúra rokovala z nariadenia disidentov – dnes vlastne nových mocných – je fakt, že už pri jednom z prvých výsluchov v Olomouci dňa 18. apríla 1990, uviedol šéf vyšetrovacieho tímu plukovník JUDr. Dítě pred Zifčákom, keby vraj sa smer výsluchu dal iným smerom, mohlo by ho to stáť miesto. Prečo to plukovník obvinenému, deptanému poručíkovi oznámil? Hádam preto, aby mu naznačil , že s postupom vnútorne nesúhlasí? Alebo napríklad pre alibi o desať rokov?

Faktom je, že plukovník JUDr. Dítě po niekoľkých mesiacoch od tohto dialógu odišiel do civilu. Prečo to urobil bezprostredne po tom, čo bol povýšený na plukovníka. Hádam preto, že jeho syn mladý vojak z povolania, bol v Olomouci zapletený do predaja zbraní zo skladu?

Podľa môjho názoru Dítě nemal na túto akciu žalúdok. Veď po Štěpánovi to má byť druhý proces – politický proces, druhý vo všetkých bývalých postkomunistických krajinách. Proces dôstojníkov a generálov bývalej ŠtB a FMV, ktorí sú údajne zapletení do spiknutia proti vtedajším predstaviteľom československého štátu. Paradox…! Nový štát by im mal byť vďačný, keď za nič, tak za impulz, ktorým zdvihli ľudí do ulíc! Plukovník Dítě teda odišiel. Odišiel včas…

Disidenti mali medzitým dostatok času očierniť a znemožniť Zifčáka pre prípad, že by sa rozhodol predsa len proti vládcom súčasného režimu vypovedať. Chcú ho znemožniť tak dokonale, aby keď už na verejnosť vystúpi, vyzeral ako blázon. Ale to už tu raz bolo! Prípad politického väzňa a disidenta pána Dolejšího pri zverejnení svojej legendárnej Analýzy 17. novembra v stredočeskom Exprese. V prípade Ludvíka Zifčáka alias Růžičku, sa títo páni pomýlili. O 17. novembri existuje ešte jeden korunný svedok – Peter Fiala, najbližší spolupracovník Zifčáka a toho žiadna vyšetrovacia komisia vo svojich rukách nemá!

Bol rovnako ako Růžička, podpísaný na mnohých výzvach a dokumentoch NSZ. Bol aj na kontaktnej adrese na pošte v Jindřišskej ulici v Prahe. Videlo ho mnoho disidentov. Nikto, ani pán Uhl, Němcová, Šabata, Šabatová toto nemôžu poprieť. Videli ho. Ak majú len trošku čistého svedomia, tak potvrdia že existuje! O čistrom svedomí a pravdovravnosti však žiaľ, nie som presvedčený. V prípade dr. Bartončíka ani pán prezident nehovoril pravdu. Ale koniec koncov, je skutočne nutné, aby túto pravdu potvrdzovali? Nie nie je! Jedna strana sa vyjadrila a teraz je rada na druhej…Ja zastupujem tú prvú.

Národy, ako píšu najrôznejšie denníky a časopisy odo mňa chcú, aby som prehovoril. Teda hovorím, počúvajte prosím! A kto nechce, nech túto knihu hodí do koša. Nech počúva len to, čo mu predsúvajú hradné oznamovacie prostriedky. Je mi jasné, že sa to niektorým pánom poslancom, ministrom a prezidentom páčiť nebude. Budú ju chcieť znemožniť. Urobiť z nej knihu kacírsku a štvavú, bohužiaľ nedá sa nič robiť…Verejnosť bola vždy perfektne informovaná o všetkom, čo sa okolo Zifčáka deje. Nikto jej však nepovedal, že Zifčák na protest proti nezákonnému zatknutiu, vymáhaniu priznania a proti psychickému nátlaku, vrátane väznenia mnohých týždňov na samotke, držal v Olomouci hladovku. Prestal som, keď som si uvedomil, že toto oni vlastne chcú. Pre tento okruh ľudí, by bolo asi najlepšie, keby som zmizol zo sveta, napríklad niekde do cudziny…

Kampaň, ktorou ma oznamovacie prostriedky špinili, vyšetrovatelia psychicky deptali, kampaň výhražných anonymných listov, vyhrážajúcich sa mne rodine, dieťaťu…Po tom všetkom má verejnosť uveriť, že som nebol spravodajským dôstojníkom, vysadeným podľa vtedajších zákonov do cudzieho prostredia? Chcú zo mňa urobiť obyčajného provokatéra…Ako sa môžem brániť inak ako tým, že napíšem pravdu? O sebe, o prvých aj o druhých…Ako môže niekto s takou zanovitou nenávisťou deptať mladých ľudí ako som ja, ktorí s rovnakou vierou s akou šli do boja proti totalite mladí disidenti, sme podľa svojich meradiel svoj štát proti nim bránili? Ako môžu nenávidieť a prenasledovať aj naše rodiny, deti…? Pri manifestáciách, ktoré sa konali po 17. novembri volali státisíce ľudí: „Nie sme ako oni!“ čím mali na mysli, že nie sú ako bývalá vedúca sila v štáte. Nie sú ale niektorí ľudia dnes omnoho horší?

Temer nikto, kto je so mnou trestne stíhaný, päťdesiate roky nezažil. Ľudom teda neublížil…Tí, čo ich hádam zažili ako mladí chlapci behali po lúkach, kúpali sa pod splavom, kradli susedove hrušky…

Celkově ale hodnotím uplynulých 30 let nepříliš pozitivně. Společnost je rozhádaná, rozladěná, mezilidské vztahy jsou v totálním rozkladu a udavačství je mnohem progresivnější, než jak tomu bylo před rokem 1989. Lidská závist je ve společnosti tak zakořeněná, že nám mnohdy připadá jako samozřejmost.

Ludvík Zifčák v rozhovore pre Parlamentní Listy (17. 11. 2019)

Skutoční reformátori z päťdesiatych rokov, tvorcovia skutočných hrôz, dnes opäť sedia na rozhodujúcich politických miestach  a opäť sa chystajú zahájiť politické procesy s novodobými čarodejnicami…Medzi príslušníkmi ŠtB bolo mnoho takých, ktorí túžili po zmenách v Československu. Po zmenách v prospech demokratického pluralizmu. Väčšina z nich chcela fakt zachovať socialistický poriadok. Nechcela sa vydať do záhuby smerom k prekonanému kapitalizmu minulého storočia. K tejto skupine som sa radil i ja. Vždy som sa staval po boku reformných komunistov. Poznal som veľmi dobre názory opozície aj komunistov. Vedel som aj koľko bolo medzi komunistami prospechárov, ochotných zmeniť politickú stranu hneď, keď by zistili že je silnejšia, vplyvnejšia. Ani ja som nesúhlasil s pomalou a ospalou reformou v strane štáte. Bolo proti ľudskému rozumu, že pri moci stáli viac ako dvadsať rokov jedni a tí istí ľudia. Najväčším výsmechom však bolo zahájenie reformy, „perestrojky“ podľa Gorbačovovho príkladu. Prestavbu a nové myslenie s rovnakými ľudmi, ktorí dvadsať rokov mysleli úplne inak. Starci nad hrobom mali začať myslieť úplne po novom…Vláda Štrougala podala demisiu a ľudia verili, že nová vláda bude zložená z mladých ľudí odborníkov…Ešte vtedy bolo možné socialistický systém zachrániť. Urobiť množstvo ústupkov opozícii. Kompromisov v prospech budúcnosti…

Ľudia netrpezlivo čakali na predstavenie novej vlády. A aha! Zo stránok novín a z televíznej obrazovky sa usmievali prezident Husák, pevne potriasajúc ruku usmievajúcemu sa „mladému“ Štrougalovi. Okrem dvoch, troch nových, opäť všetko starí, pôvodní…

Vtedy začalo byť občanom jasné, že to KSČ nemyslí s reformami vážne. Bohužiaľ to si mysleli aj obyčajní komunisti. Ich kritiku a vážne varovania nechcel nikto hore počuť. Tam na výšinách si totiž nikto ani náhodou nepripustil myšlienku, že to všetko môže skončiť. Že by sa našla iná sila, schopná zosadiť komunistov z trónu.

            Vráťme sa však späť k poručíkovi Zifčákovi. 7. mája 1990 bol eskortovaný z väznice v Olomouci do väznice bližšie k hlavnému mestu do Litoměříc. Čo sa eskortou sledovalo neviem, ale jedno je isté. Vďaka istému nedopatreniu vojenskej prokuratúry som bol 10. mája v popoludňajších hodinách po šiestich týždňoch väzby, prepustený.

            Zifčák totiž 25. apríla 1990 podal žiadosť o prepustenie z väzby s uvedením dôvodu, že je vo väzbe už mesiac a táto doba je dostačujúca na podanie svedeckých výpovedí. Prokurátor vo svojom uznesení jeho žiadosť zamietol s tým, že nebola vypočutá celá rada svedkov. Ešte 7. mája podal Zifčák prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť proti uzneseniu prokurátora s odôvodnením, že z jeho strany bolo nesprávne hodnotené doterajšie dokazovacie riadenie. Dôvody väzby, pokiaľ boli, pominuli a dôvod väzby nebol daný už od samého začiatku. 10. mája 1990 na neverejnom zasadnutí prerokoval vojenský obvodný súd Zifčákovu sťažnosť proti uzneseniu vojenského prokurátora a rozhodol o prepustení Zifčáka z väzby na slobodu. Ešte v ten deň bol v popoludňajších hodinách prepustený a prevezený do Prahy. V poriadku, keby…!

            Dňa 15. mája 1990 podala Generálna prokuratúra ČSFR – Hlavná vojenská prokuratúra Najvyššiemu súdu ČSFR – vojenskému kolégiu v Prahe sťažnosť pre porušenie zákona v prospech Zifčáka, proti uzneseniu vojenského obvodného súdu v Prahe z dňa 10. mája 1990 a neskôr i proti následnému prepusteniu z väzby na slobodu. Najvyšší súd ČSFR prerokoval dňa 29. mája 1990 na verejnom zasadnutí v senáte zloženom z predsedu senátu plukovníka JUDr. Bednářa a sudcov plukovníka JUDr. Malíka a podplukovníka JUDr. Mikláša, sťažnosť pre porušenie zákona, ktorú podal generálny prokurátor ČSFR – hlavný vojenský prokurátor proti uzneseniu vojenského obvodného súdu v Prahe z dňa 10. mája 1990 v neprospech Zifčáka a rozhodol, že v konaní bol porušený zákon.

            Na základe uvedených dôvodov Najvyšší súd ČSFR prekvapivo vyslovil iba porušenie zákona a v súlade s návrhom generálneho prokurátora ČSFR ponechal v platnosti napadnuté rozhodnutie vojenského obvodného súdu v Prahe.

            Ako sa vlastne mohlo sťať, že zložka takých renomovaných odborníkov – vojenských sudcov – sa dopustila takej hrubej chyby, porušila v prípade Zifčáka zákon a prepustila ho z väzby na slobodu.

StB touto akci sledovala především změny ve vedení státu, ale ta změna neměla vést ke změně politického systému, ale naopak uvnitř systému.

Ludvík Zifčák v rozhovore pre Parlamentní Listy (17. 11. 2019)

            Prečo teda Najvyšší súd ČSFR i napriek tomu, že konštatoval porušenie zákona, ho nevzal späť do väzby a nechal ho behať na slobode? Pokúsme sa odpovedať v niekoľkých alternatívach:

1. Vychádzajme z faktu, že vojenská prokuratúra nemá o spojení Zifčáka s disidentmi najmenšie poňatie. V tomto prípade by bola jediná možnosť, že sa Zifčák po prepustení z väzby ihneď spojí so svojimi spolupáchateľmi na udalostiach 17. novembra. Doteraz nemali vyšetrovatelia ani jedinú stopu vedúcu k objasneniu dňa, ktorý zmenil politický vývoj v krajine a tento prípad je oprávnene nazvaný prípadom storočia. Vyšetrovatelia mohli podľa tejto varianty nielen chytiť spolupáchateľov, ale možno i nejakého pracovníka istého cudzieho zastupiteľského úradu. To by zodpovedalo ich verzii. Zifčák by od neho dostal cestovný pas a zmizol by tam, kde by ho nikto nehľadal…
2. Vyšetrovatelia porušili zákon úmyselne, pretože im bolo jasné, že nemajú žiadnu šancu udalosti 17. novembra objasniť. Okrem Zifčákovej výpovede nemali v rukách žiadnu inú stopu a prípad chceli zmiesť zo stola. Naviac im hrozila verejná hanba, pretože zahájili trestné stíhanie proti viacerým osobám na základe výpovede obvineného, ktorú považovali za pravdivú.

Ako profesionálni právnici museli vedieť, že obvinený sa môže hájiť akýmkoľvek spôsobom, teda aj lžou. Je na orgáne činnom v trestnom konaní, aby obvinenému dokázal nepravdy. To sa vojenskej prokuratúre a ani vyšetrovaciemu tímu udalostí 17. novembra nepodarilo. Neostávalo im teda nič iné, než celý prípad zahrať do autu. Za týmto účelom počas Zifčákovej väzby úmyselne a cieľavedome pomocou masmédií utvrdzovali verejnosť tým, že generál Lorenc a ďalší traja príslušníci ŠtB boli vzatí do väzby na základe Zifčákovej výpovede 30. marca 1990. Pre vyšetrovateľov bola možnosť dokázať, že generál Lorenc a ŠtB mala skutočne v udalostiach na Národnej triede svoje prsty. Východiskom mohla byť aj možnosť zomrieť. Rukou ŠtB alebo niekoho iného…Keby bol Zifčák zabitý, či „náhodou“ zahynul pri dopravnej nehode, bolo by to pre prokuratúru asi najlepšie riešenie. Zmizol by korunný svedok a teda aj dôkazný prostriedok proti jednej aj druhej strane.

            Vyšetrovatelia by mohli od prípadu odísť s hrdo vztýčenou hlavou, pretože urobili všetko, čo sa dalo. Nemuseli by sa ani všetkým nespravodlivo stíhaným ospravedlňovať. Kto ale mal na jeho likvidácii väčší záujem? ŠtB? Disidenti? Generál Lorenc a ŠtB nie, pretože by to bolo vlastne svedectvo proti nim. Jeho výpoveď by bola pravdivá, ale nepovedal všetko, preto musel zomrieť…Zifčák si svojou výpoveďou vlastne zachránil život. Ani jedna strana ho teraz nemôže zlikvidovať. Pokiaľ by sa predsa len k tomu rozhodla, verejná mienka by donútila vládu jeho smrť objasniť. Jeho smrť by bola kompromitáciou jednej strany tejto hry.

            Vojaci museli vytušiť, že Zifčák má ďalšie tajné spojenia, o ktorých nevedela ani všemocná ŠtB, ani Lorenc. Kontakty boli zo zahraničia. A ako je známe zo zahraničných špionážnych filmov, vyšetrovatelia sa spoliehajú na to, že zahraničná služby po sebe zametie dôkladne stopy a medvediu službu urobí za nich.

• Tím vojenských vyšetrovateľov, vyšetrujúcich udalosti 17. novembra vedel o spojení Zifčáka s dnešnými najvyššími štátnymi funkcionármi, bývalými disidentmi, ktorí im nariadili, aby bol oslobodený i za cenu porušenia zákona. Dôvody? Bývalí disidenti, dnešní politici tým mohli sledovať nasledujúce ciele: Prepustením Zifčáka na slobodu s patričnou reklamou v masmédiách ho mohli verejne znemožniť ako pred komunistami, tak pred bývalými spolupracovníkmi.

Bývalá ŠtB , potom FIS, potom dnešný FBIS mohla do verejnosti vypustiť fámu, že bol prepustený, pretože je aj naďalej agentom. Tentokrát FISu. Prešiel malou vnútornou kozmetickou operáciou. Včera bojoval proti disidentom, dnes proti komunistom. Týmto šachovým ťahom mali spôsobiť, že Zifčákovi už nikto nebude veriť. Všetci z neho budú mať strach…To bol cieľ, ktorý zaručuje jeho izoláciu a mlčanie…Ďalšou možnosťou je, že bývalí disidenti dostali strach, aby sa v prípade predlžovanej väzby psychicky nezrútil a nepovedal skutočnú pravdu. Preto sa radšej postarali o to, aby bol porušený zákon a Zifčák prepustený na slobodu.

• Vo vyšetrovacom tíme bola osoba, ktorá zasadala aj vo vojenskom obvodnom súde.

A jednoducho len s komunistami a ŠtB sympatizovala. Táto osoba mohla mať na ďalšie osoby, sediace v senáte obvodného súdu určitý vplyv a mohla ich presvedčiť, že dôvody na Zifčákovu väzbu pominuli. Zifčák mal po prepustení šancu zmiznúť za hranice a požiadať niekde o azyl. Prečkal by tak – ako sa hovorí – najhoršie časy…

            Záleží len na čitateľovi, ktorú z alternatív si vyberie. Jedno je však isté. Zifčák bol 10. mája 1990 i s porušením zákona prepustený z väzby a jeho prepustenie ihneď v nasledujúci deň bolo bohato komentované oznamovacími prostriedkami. Po jeho prepustení sa niekto mocný staral o jeho bezpečnosť. Prečo?

            Dňa 12. mája 1990 dostal náčelník OS ZNB v Bruntále príkaz z vyšších miest, aby zariadil okamžite presťahovanie Zifčáka z jeho trvalého bydliska na iné miesto. Stalo sa…Bol odvezený do bezpečia, kde zostal štrnásť dní . Z čoho mal ten niekto tajuplný strach? Obával sa skutočne o jeho život? A prečo vlastne keď by sa všetkým hodila tentoraz jeho skutočná mŕtvola? Tentoraz bohužiaľ pravá? Konšpirátori si zrejme uvedomili včas, že sa Zifčák poistil. Prvou veľkou poistkou bola skutočnosť, že dodnes nikto nepozná jeho spolupracovníkov pod pravými menami. Druhou poistkou je jeho výpoveď 30. marca 1990. Tá totiž šachuje všetkých! Týmto ťahom sa síce za istých okolností dopustil predpokladu trestného činu krivej výpovede, ale na druhej strane od seba oddialil nebezpečie najhoršie – fyzickú likvidáciu! Stal sa nebezpečným človekom, ktorý mnoho a na všetkých vie. Začali za ním prichádzať najrôznejší páni, ktorí chceli vedieť, ako to skutočne vlastne 17. novembra bolo. Začínajú zďaleka…o športe, o rodine, o koníčkoch, ale nakoniec vždy zaznie jedno a to isté. Píšu mi…opakujem nechcem žiadnu publicitu…!

Zhodou okolností ma najčastejšie kontaktujú pred rôznymi výročiami či významnými akciami…Nikto z neho nič nedostal. Preto sa opakovala v období volieb nová zbesilá kampaň, v ktorej viedla televízia. Hrali na jeho psychiku…Nikto presne nevie, ako to pred a pri 17. novembri  bolo, ale všetci s určitosťou „vedeli“ a „poznali“ pravých vinníkov, ŠtB, KSČ, generála Lorenca, plukovníkov Bytčánka, Vykypěla, podplukovníka Daniševiča, majorov Houbala, Šípka, Suchého, Šestáka, kapitánov Jarocha, Marečka, Havlíčka a nakoniec v poradí, šajbu najmenšiu poručíka Zifčáka. To sú hlavné čarodejnice, ktoré by mali prísť na nové hranice na vrcholkoch Jeseníkov…Konečne by bolo vypudené to pravé zlo, čo otravovalo a škodilo…Jedného diabla sa už na potešenie veľkého publika upáliť podarilo. Štěpána…Polienko na hranici prikladali i tí, ktorí sa ho donedávna báli alebo mu pätolízačsky podliezali. Ktorí ho oslavovali ako senátori v Ríme svojho Cézara, aby o chvíľu ho nechali preklať dýkami vrahov…Sfanatizovanému davu, ktorý chce svoj chlieb a hry, nestačí iba Štěpán. Od inkvizície požaduje nové obete. Prečo mu ho nedať?

Student Růžička byl osobou, která působila fyzicky v disidentském hnutí a především pak sehrávala velkou roli ve studentském hnutí. Milan Růžička společně s dalšími, Radkem Váňou a Petrem Fialou, založili tzv. Nezávislé studentské hnutí, které prostřednictvím Hlasu Ameriky, Rádia Svobodná Evropa a BBC svolalo demonstraci na Albertově 17. listopadu. Tyto informace jsou dohledatelné.

Shrnu-li to, tak Růžička organizoval studenty a prostřednictvím těchto organizací si zajistil přístup k důležitým disidentům, jako byli Havel, Dienstbier, Benda, Battěk, Šabatová, Uhl, Vondra a další. Martin Šmíd byl osoba, která měla posloužit pouze k vyvolání dezinformační informace. Tedy nijak se neangažoval, nebyl ničím mimořádný, nikdo ze studentů jej prakticky, kromě jeho nejbližšího okolí, neznal.

Ludvík Zifčák v rozhovore pre Parlamentní Listy (17. 11. 2019)

Doslov študenta Růžičku

            Táto kniha bola napísaná v roku 1990 a doplnená v priebehu roku 1991. Osoby, ktoré v nej vystupujú a ktoré sme nedávno poznali ako popredných disidentov a predstaviteľov čs. opozície, dnes sedia v kreslách poslancov, politikov, štátnikov, diplomatov. Sú dnes novými mocnými…Rovnako sa tak aj správajú.

            Je celkom možné, že táto kniha osobnej výpovede bude nimi prijatá ako Rushdieho „Satanské verše“ iránskymi duchovnými. Čo už! Verejnosť si už konečne zaslúži, aby videla aj za kulisy diania, ktoré zmenilo náš svet. Zaslúži si počuť aj druhú stranu. Prečo jej túto možnosť neposkytnúť?

            V knihe som použil množstvo faktov, z ktorých mnohé dnes už nemôžem dokumentačne podložiť. Niektoré boli skartované, niektoré opäť ležia v uzamknutých sejfoch ako predtým…Ale všetko som osobne prežil, pretrpel a hádam mám právo oznámiť verejnosti túto svoju pravdu a výpoveď. Skutočnosti a javy ako som ich videl z druhej strany zrkadla.

            Keby sa mi predsa len malo niečo nečakaného prihodiť, napríklad autohavária, bude lepšie, keď sa v týchto riadkoch o nej bude vedieť dopredu…Cieľom tejto knihy bol pokus objasniť pravdepodobné pozadie 17. novembra 1989. Či sa mi to aspoň trochu podarilo, ponechám na čitateľovi. Použil som mnoho materiálov, pochádzajúcich zo sejfov ŠtB. Využil som magnetofónové nahrávky zo schôdzok s disidentmi aj autentickými osobami, ktoré sa medzi opozíciou pohybovali a udržiavali s ňou priateľské styky. Boli to tajní spolupracovníci ŠtB aj profesionálni spravodajci čs. rozviedky a kontrarozviedky. Na záver by som chcel čitateľov upozorniť, že mená figurujúce v tejto knihe nie sú vymyslené, sú pravé. Teda aj informácie v nej uvedené sa musia brať tak, ako boli ŠtB spracované. Ak niekto po prečítaní knihy dôjde k názoru, že údaje v nej sú vymyslené, nesmie to zvádzať na mňa, ale predovšetkým na pramene, odkiaľ tieto informácie prichádzali…V tejto knihe sú použité aj informácie pochádzajúce z operatívnych zväzkov osôb, ktoré boli podľa vtedajších zákonov rozpracované čs. kontrarozviedkou z dôvodu ich vtedajšej protištátnej činnosti proti bývalej ČSSR. Tieto operatívne zväzky boli označené buď krycím názvom alebo číslom, pod ktorými boli vedené. Údaje z nich a ich čísla pochádzajú z obdobia, kedy som s nimi ako kontrarozviedčik pracoval. Inými slovami tým chcem otvorene povedať, že ich nemám a že viem, že ich ani mať nesmiem!

            Operačný zväzok: ADAM, TOMIS, DOKTOR, KŘIŽÁK, DONÁT, ZEDNÍK, SKLADNÍK, ANTON, NIKOLA, KNĚZ, DANA, SETR, BUDITEL, VĚNO, RUDÝ – 47734, CHARTA 77, PRAVICE, OBRODA, MIREK -42534, PTÁČEK – 18407, HUBERT – 37029, CATO 12402, z nových ČERT a osobné zväzky čísla: 10637, 18092, 0124021, 0124021, 0127556, 0127631, 0126272, 0121771, 617364.

            Na úplný záver si neodpustím slová jedného z veľkých bojovníkov za ľudské práva a za nezávislosť Indie, Mahatmá Gándhího:

„Môžu ma biť, môžu ma dokonca i zabiť, ale keď ma zabijú, dostanú iba moje mŕtve telo, poslušnosť však nie“.

                                                                                   V Prahe, dňa 20. novembra 1990

                                                                                   V Bruntále, dňa 1. septembra 1991

                                                                                   Ludvík Zifčák, ale tiež i Milan Růžička

Doplnky k Pamätiam

            Už po prvých dvoch dieloch publikácie Špíglu je redakcia zavalená listami a telefonátmi. Väčšina z nich obsahuje poďakovanie, že sme sa odvážili prispieť k objasňovaniu udalostí, ktoré zmenili náš život i tak nekonvenčne, že sme dali hlas aj človeku z druhej strany.

            Mnohí z Vás nám poslali drobné doplnenia, svoje názory subjektívne i objektívne, svoje spomienky…Z tých sme sa pokúsili doplniť posledný, tretí diel spomienok. Tieto slová už nie sú autentické slová Zifčákových Pamätí, ale sú to slová vaše, našich čitateľov, ktorými doplňujete dejiny našej vlasti za posledné dva roky. Veríme, že aj túto poslednú časť si prečítate so záujmom a pozornosťou.

Tajomná sanitka na Národnej

            Ku kľúčovému bodu scénara patrí, aby študent Růžička alias poručík Zifčák si ľahol na dlažbu Národnej triedy a tým iritoval davy k vystúpeniu proti totalitnému režimu, ste si mohli v predošlom texte prečítať mnohokrát. Dovolíme si stručne pripomenúť autentické slová Zifčákových Pamätí:

            „…všetko bolo naplánované tak, aby Růžička pri prvom strete s Bezpečnosťou spadol pred očami Matějkovej na zem a predstieral ťažké zranenie. Bol si istý tým, že Matějková urobí všetko, čo bude od nej žiadať…“

„…To že Růžička si mal ľahnúť na zem, malo ešte iný význam. Ľudia okolo skutočne na vlastné oči videli, že na zemi skutočne niekto leží a zo správ, ktoré na verejnosť prenikli sa neskôr domnievali, že šlo skutočne o ubitého študenta…Účel tejto akcie nebol v tom, aby Růžička bol dopravený do nemocnice, ale naopak, aby vydržal na zemi ležať čo najdlhšie. (Z Národnej triedy bol odvážaný až medzi poslednými…)“

            Niekoľkokrát je v Pamätiach riešený aj problém tajnej sanitky. Ani okolo nej, ako nám píšete, nebolo všetko normálne, bežné…

            „Po chvíli sa pri nich objavila sanitka, do ktorej ho naložili,“ píše sa v Pamätiach. „Matějková sa tlačila do sanitky, chcela ísť s ním, ale niekto z prítomných jej to zakázal.“ Pri sanitke stála ešte jedna osoba, naklonila sa k nemu… Růžička jej do ucha šepol, že je všetko v poriadku. Odpoveďou mu bolo súhlasné kývnutie hlavou a letmý úsmev. Jej úloha sa skončila…“

            Rovnako ako vy, sme si aj my kládli otázku: Bola to Růžičková? Váňa? Či tajomný pán Albert zastupujúci disent? Alebo niekto z krajskej pražskej správy ŠtB, ktorá sa údajne mala podieľať na „vnútrostraníckom“ puči mladej garnitúry proti starcom? Bola to tajná kontrola rovnakého komanda, ktoré strážilo parkovisko pred ÚV KSČ či „sprevádzalo“ zástupcov Hegenbarta JUDr. Kružíka v tajomnom bielom favorite až na hranice Prahy do Průhonic?

            Odpoveď na túto otázku Zifčák vo svojich Pamätiach nedáva. Ale niečo sa nám predsa len zistiť podarilo. Posádku tajomnej sanitky, ktorá odviezla študenta Růžičku do nemocnice Na Františku…

Pripomeňme si ešte slová Pamätí:

…To, že na mieste, kde ležal „zranený Růžička zastavila sanitka, patriaca ministerstvu vnútra, nebolo podľa pripraveného scénara. Skôr to bol malér! Zhodou okolností dvaja príslušníci ŠtB, ktorí robili  blízko miesta, kde ležal Růžička, operatívny prieskum zbadali, že ich známy poručík Ludvík Zifčák, zostal po zásahu poriadkových jednotiek nehybne ležať.

            Poznali ho a domnievali sa, že je na tom veľmi zle. Z vlastnej iniciatívy privolali sanitku a zariadili prevoz Zifčáka do nemocnice. Z tohto náhodilého faktu potom v žurnalistických kruhoch vznikla obrovská fáma, že „vnútracke“ sanitky odvážali hromady mŕtvol do neznámych márnic…“

            Potiaľ slová Pamätí. Kto bola tá neznáma osoba, ktorá kývala so spokojným úsmevom, že úloha je splnená, sa nám zistiť nepodarilo. Ani mená dvoch bývalých príslušníkov ŠtB, ktorí pre Zifčáka privolali sanitku  ministerstva vnútra. Podarilo sa nám však zistiť posádku tajomnej sanitky, lekára, ktorý Zifčáka nakladal a „poskytol“ mu „prvé ošetrenie“. Predložíme vám aj autentické svedectvo vodiča tohto vozu rýchlej záchrannej služby FMV.

            Dôstojník ZNB, MUDr. Vojtěch Engelmann bol vtedy lekárom Pohotovostného pluku VB v Prahe – Hrdlorezoch. V ten historický deň bol so svojím sanitným autom odvelený do akcie na Národnej triede v Prahe. Spomína…I keď sa mu niektoré detaily vytratili z pamäte, mozaiku Zifčákovho odvozu sa mu v spolupráci s vodičom podarilo zostaviť.

            Na Národnú triedu sme pri Spálenou ulicou a hneď u Maďarskej kultúry sme uvideli biely mercedes záchrannej služby, tlmočíme jeho skrátené spomienky. Vozidlo bolo obklopené klbkom vzrušených ľudí. Ženy mali v očiach slzy, chlapi zatínali päste. Niekto vzrušene volal: Odvezte ho! Potrebuje do nemocnice! Okolo bola dlažba ako po boji. Potrhané transparenty, tyče od plagátov, zdrapy novín sa melancholicky naháňali po vyprázdňujúcom sa javisku Národnej triedy, ktorá vojde do dejín ako Smolný alebo Zimný palác v Petrohrade…Ako Špalíček na Můstku, v ktotrom teraz sídli štáb Dienstbierovho Občianskeho hnutia…

Co se dělo ve chvílích, když jste ležel na zemi na Národní třídě a předstíral smrt?

Na tento okamžik jsem byl průběžně připravován. Byl jsem aktivní sportovec a fyzicky jsem byl na tom velice dobře. Takže mi to nepřipadlo nikterak složité. Když jsem ležel na zemi, tak kolem mého těla se shromáždilo několik příslušníků tzv. červených baretů, jejichž úkolem bylo zabezpečovat ležící tělo. U ležícího těla bylo navíc několik dalších lidí-účastníků demonstrace, kteří to údajně mrtvé tělo viděli a tím se stali očitými svědky této události.

Ludvík Zifčák v rozhovore pre Parlamentní Listy (17. 11. 2019)

            Keď sme prišli k podchodu na Národnej triede, pokračuje vo svojich spomienkach  dôstojník ZNB doktor Engelmann, práve nakladali zraneného človeka. Dnes si už absolútne nedokážem vybaviť, či nosítka, na ktorých bol zafixovaný ležali v sanitke rýchlej pomoci alebo boli ešte na dlažbe chodníku. Kolega zo záchranného mercedesu mi povedal, že toho človeka je treba previezť do nemocnice Na Františku. Prevoz vraj je zaistený. Keď sme sa nad oným mužom skláňali, niekto z hlúčka, ktorý nás obklopoval povedal, že dostal od policajtov nakladačku do hlavy. Nie…nie…nie…krúti hlavou doktor s poetickým menom Engelmann. Nespomínam si kto to bol. V tej dramatickej situácii som iba jednoducho započul vzrušený hlas, ktorý ku mne doľahol cez klbko ľudských tvárí sprava.

            Potom mi kolega z rýchlej záchrannej služby z mercedesu povedal, že pacient je na nosítkach zafixovaný, vyšetrený a zistená je jeho totožnosť. Preto som jeho totožnosť nezisťoval. Súhlasil som, že ho prevezmem do sanitky. Ako náhle mi ho s nosítkami naložili, zhruba som ho rýchle vyšetril. Zistil som, že má zrýchlený tep, dýcha s ťažkosťami. Zorničky boli normálne…Žiadne vonkajšie známky na odkrytých častiach tela nemal. Pozvracaný nebol. Reagoval iba na hrubšie taktilné podnety, to znamená napríklad na pevné stisnutie ruky. Na otázky odpovedal neadekvátne. Počas jazdy, asi v polovici cesty sa mi zdalo, že nemôžem nahmatať tep. Vyzval som vodiča k rýchlejšej jazde a uvažoval som o použití nepriamej srdečnej masáži. Počas asi dvadsiatich sekúnd som tep opäť nahmatal. Tak sme pokračovali v plynulej rýchlej jazde. Počas prevozu som s pacientom trochu komunikoval. Vypadlo z neho niečo ako: Kde som? Počas prevozu sa zdravotný stav pacienta nijako nemenil. Ani k lepšiemu, ani k horšiemu. Na Franišku som ho potom s vodičom odniesol na nosítkach na ambulanciu, kde som prítomného lekára zoznámil so zranením pacienta, zdôraznil som jeho porušené vedomie. Pripomenul som, že bol napadnutý na Národnej triede, že nič bližšieho nevieme, že ho len prevážame!

            Zaujímavé je, že počas celej doby okrem dvoch slov pacient neprehovoril, bol v bezvedomí. Keď sme po niekoľkých minútach z ambulancie odchádzali, pacient si na nosítkach sadol. Lekár z nemocnice Na Františku  mu hovoril, že to hádam nebude také hrozné!

            Doktor Engelmann akoby tušil, že je dôležité vedieť čas, za ako dlho previezol poručíka Zifčáka, vlastne teraz ešte študenta Růžičku, ihneď spontánne odpovedá: Za osem minút…!

Zaujímalo nás, čo všetko sa dialo pred odjazdom, keď doktor Engelmann naložil Růžičku do svojho sanitného auta. Či s ním niekto hovoril, dával mu pokyny kam má či nemá ísť…Zvlášť kto mu nariadil, že pacient nesmie byť prevezený do nemocnice vnútra na Mičánkach. Neviem, povedal doktor Engelmann. Zaznelo to z hlúčika, ktorý stál okolo nosítiek s pacientom…

            Potom sa s veľkým prekvapením dozvedáme, že tomu bolo trochu inak. Doktor Engelmann takto hovoril, pretože sa okolo neho začali točiť podivní ľudia a dokonca sa mu niekto neznámy vlúpal i do bytu! Po naliehaní pripustil, že s naložením Zifčáka to bolo trochu inak! Všetko bolo ako popísal, len keď zastavili pri sanitke značky mercedes, pritočil sa k nemu človek, o ktorom vedel, že je pracovníkom ŠtB. Poznal ho z videnia, nepoznal ani jeho hodnosť, ani meno. Tento človek sa ma bez súvislostí opýtal, či zajtra pôjdeme na futbal…Zabudol som podotknúť, že sa hlavne poznáme z futbalu. Hneď na to mi potichu povedal, že ten človek je od nich. Dostal nakladačku do hlavy a nesmie sa dostať do našej vnútrackej nemocnice na Mičánkach. Spolu s mojim známym tam boli ešte dvaja muži, ktorých som nepoznal…(Asi to boli dvaja príslušníci ŠtB, ktorí robili operatívny  prieskum a našli s najväčšou pravdepodobnosťou Zifčáka). Na to, že patrili k môjmu známemu z futbalu usudzujem, že s ním hovorili, aj že počuli o čom sa my dvaja rozprávame. Potom ma všetci traja dôrazne upozorňovali, že ho nesmiem zaviesť na Mičánky, do našej vnútrackej nemocnice. Ž na nosítkach leží ich človek! Pozrel som sa na neho. Biela tvár v svetle žiariviek. Zdalo sa mi, že je v hlbokom bezvedomí…Keď sme ho naložili a ja som už sedel v kabíne vedľa vodiča, môj známy ešte pristúpil a dôrazne opakoval: Ten človek nesmie prísť na Mičánky! Skôr ako sme sa pohli, výhražne zasyčal: Keby si ho náhodou poznal, tak na to vo svojom vlastnom záujme zabudni!

            Keď sme prišli do nemocnice Na Františku, bolo všetko tak, ako som rozprával prvýkrát, len s tou zmenou, že za nami zastavilo osobné auto s tými dvomi mužmi, ktorí boli v podchode na Národnej triede s mojím známym. Ale keď si teraz no to spomínam, hlavu za to dať nemôžem, že to boli tí dvaja, čo pri podchode stáli s mojim známym z futbalu. Asi sa chceli presvedčiť, kam Zifčáka skutočne vezieme…

            Samozrejme nie sme takí naivní, aby sme sa nespýtali, či rozkaz na odvoz istého človeka sanitkou z Národnej triedy do nemocnice Na Františku nedostali dopredu…

            Doktor Engelmann povedal, že nie, skutočne nie! Rozkaz na jazdu na Národnú triedu dostal od JUDr. Zdráhalu vo veľmi všeobecnej podobe. Pravdepodobne zaznel v rádiu jeho volací znak „Léčivo 116“. Za žiadnu cenu nemôžem potvrdiť, že mi môj šéf nariadil rádiom ísť na určité miesto Národnej triedy a naložiť určitého človeka. Pokiaľ si dobre spomínam, mali sme ísť na Národnú triedu bez označenia detailov, že je tam treba ošetriť. Nie, krúti hlavou mladý doktor. Okrem môjho futbalového priateľa mi nikto nenariaďoval, že o prevoze tohto pacienta nemôžem hovoriť. Dojmy z prevozu toho muža však boli tak silné a mimoriadne, že som sa o tejto príhode zmienil svojmu otcovi. Ten poznamenal, že sú to veľmi zvláštne a mimoriadne okolnosti. Potom som sa zmienil ešte o svojom podivnom pacientovi z Národnej triedy svojmu susedovi v dome Vlastíkovi Jekovi. Myslím si, že pán Jek mal nejakú väzbu na ŠtB, neviem však akú…Hovoril som s ním o tejto udalosti v okamžiku, keď som zistil, že sa mi niekto pokúšal vlúpať do bytu. Poprosil som ho vtedy, aby mi prezrel byt, či tam nie je niekto cudzí. Prezrel byt, všetko popozeral a povedal, že je všetko v poriadku. Potom som mu rozprával o udalosti na Národnej triede. Odpovedal mi, že to je udalosť natoľko závažná, že by si ju mal riešiť každý sám. Pán doktor sa potom priznal, že za ním boli v Pohotovostnom pluku VB aj členovia Nezávislej tlačovej študentskej agentúry, ktorí u nich „ pohotováku“ natáčali na video. On sám im o udalosti na Národnej nepovedal…Nie, nikdy som nedostal rozkaz či pokyn previezť niekoho tajne na určené miesto na ošetrenie. Ani som sa nedohováral s vodičom sanitky, s Leošom Vrškom. Je pravda, že sme sa o tom asi po mesiaci od 17, novembra bavili. Začal on, že vraj bol prepodivný prevoz raneného. Či si spomínam, ako sa tam pri nakladaní motali nejakí podivní ľudia. Až teraz si spomínam, že som sa s ním o tejto udalosti bavil ešte raz…Nie, nie o podivnom človeku, ktorý sa pokúšal vlúpať do môjho bytu som sa s vodičom sanitky nerozprával. Hádam by som ho dokázal i popísať, ale možno že sa mýlim a nepodarilo by sa mi to. Stretnutie s ním bolo dielom okamihu. Vracal som sa domov, vystúpil som z výťahu a videl som, ako s mojim susedom Divokým hovorí nejaký človek. Keď som otvoril dvere výťahu a vystúpil pán Divoký na mňa tomu človeku ukázal a povedal, že ja som Engelmann, nazývaný Mengele!

            Pamätám si na túto scénu zvlášť preto, že ma sused Divoký prezýva z čudnej srandy  hanlivou prezývkou Mengele. Vždy sa hnevám a on to vie, ale vždy ma tým hecuje! Ten človek mi nesúvisle koktal, že by potreboval hovoriť s mojou manželkou, ona vraj vie o čo ide. Ako vyzeral? Normálne všedne, ale zdalo sa mi, že v jeho reči znie moravský prízvuk! Potom sa z ničoho nič otočil a bez toho, aby sa predstavil, chcel ísť do bytu, ale to som mu nedovolil. Viac ako hodinu som sa díval z okna, ale ten divný človek nevyšiel z domu von. Ako vyzeral? Vek asi cez šesťdesiat, s kufrom a vpredu bez zubov…samozrejme manželky som sa pýtal, s akými ľuďmi sa stýka a popísal som jej človeka, ktorý ju u nás v byte hľadal. Na druhý deň som o neho v schránke našiel odkaz. Bolo to písmo prváka alebo človeka, ktorý vyšiel z prvej triedy pomocnej školy…

            Pán doktor sa ešte vracia k minúte, keď priviezli Zifčáka sanitkou do nemocnice Na Františku. Po chvíli intenzívneho spomínania si spomenul na značku vozidla, ktorým prišli tí dvaja neznámu muži z Národnej triedy. Bol to fiat, čo je podobné žiguli alebo opačne. Asi fiat 125…Neboli na ňom žiadne znaky Bezpečnosti a číslo mal normálne, civilné.

Kategoricky prehlasujem, rozhneval sa, keď mal priznať svoju predchádzajúcu známosť s poručíkom Zifčákom, že som nevedel o koho na nosítkach ide. Nepoznal som poručíka Zifčáka z Pohotovostného pluku VB ani odinakiaľ…Ako som sa na Národnú triedu so sanitkou dostal? To je podivné, o tom som mnohokrát premýšľal. V deň 17. novembra  som mal voľno, pretože som potreboval odviezť domov dcéru. Bol som na jazdu určený ja i keď tam boli ešte dvaja, traja ďalší lekári. Samozrejme že poznám, pritakáva, keď ide o to, či pozná bývalého veliteľa Pohotovostného pluku VB pplk. JUDr. Zdráhalu. Poznám ho samozrejme! Niekoľkokrát som ho liečil…Rozhovor s lekárom Pohotovostného pluku VB nebo zaujímavý. Uviedol, že pripúšťa, že volací znak „Léčivo 116“ mohol byť i volací znak „Hradlo 1“, čo bol znak veliteľa „Pohotováku“, pplk. JUDr. Zdráhalu. Volal však v každom prípade sám Zdráhala, nech už bol znak akýkoľvek. Jeho hlas poznám, uisťuje nás MUDr. Engelmann.

            Čo bolo v ten deň zvláštne? Ešte pred zákrokom na Národnej triede som bol so sanitkou poslaný na križovatku Hybernskej s magistrálou. V autobuse VB došlo k výbuchu slzného granátu. Ošetril som viac ako tridsať príslušníkov. Potom som sa vrátil na stanovisko v Hybernskej. Dlho sme čakali, bola nám zima, strašná zima…Po dlhom čakaní sme počuli z rádia, že v priestore Mikulandskej, kde je aj uzávera VB, sú stlačení ľudia. Šiel som za kapitánom Rolákom, ktorý bol veliteľom kolóny a pýtal som sa ho, či tam nemáme ísť. Povedal, že iba na rozkaz. Ten som po chvíli, ako som už popísal, dostal. Priamo hlasom pplk. Zdráhalu. Tak sme vyštartovali, naložili Zifčáka a odviezli do nemocnice Na Františku…

Môj hlas tak dôverne nepozná…

            …povedal bývalý veliteľ Pohotovostného pluku Verejnej bezpečnosti v Prahe-Hrdlořezoch podplukovnk JUDr. Břetislav Zdráhala. Je pravdou, pokračuje, že som bol istým dôstojníkom svojho útvaru požiadaný o vyslanie sanitného vozidla do priestoru Národnej triedy, ale je to už dávno a absolútne všetky detaily mi vypadli z pamäte. Ja sám som tam rádiostanicu nemal a naviac, prax bývala taká, že všetky žiadosti či návrhy som tlmočil na riadiaci štáb, ktorý vec zariadil. Pravdou je, tú doktorovi Engelmannovi neberiem, že sa každej akcie Pohotovostného pluku musí zúčastniť aj naša sanitka a mám teda za to, že s ňou i MUDr. Engelmann.

            Ja som mal v ten večer na starosti toľko vecí, že mi v pamäti detaily o odvoze nejakého zraneného z Národnej úplne zmizli. Navyše, v mieste nasadenia síl nášho pluku vždy sanitka bola. Ak si doktor Engelmann spomína, že počul z rádia môj hlas a pokyn, aby odišiel so sanitkou pre zraneného, musí sa určite mýliť. Ja som žiadne pokyny rádiostanicou nevydával, okrem niekoľkých ojedinelých prípadov. Môj volací znak bol „Hradlo 1“, ale na tomto znaku v ten večer vysielal veliteľ práporu môjho pluku, major Soudup. Znovu opakujem: Domnievam sa, že doktor Engelmann nepozná tak dobre môj hlas, neprišiel so mnou často do styku a navyše, hlas je v éteri skreslený…

            Veliteľ práporu major Soudup si tiež nespomína na detaily, ale  v jednom si je istý. On žiadne sanitné vozidlo nevolal. Vie o tom, že z Národnej si sanitku žiadali, dokonca jej príjazd niekoľkokrát urgovali, ale on ju nevolal ani neposielal…Z mojej rádiovej kóje nikto vysielať doktorovi Engelmannovi nemohol. Na stanici bola neustála prevádzka a ten kto volal, absolútne nemôžem povedať, že to bol veliteľ podplukovník Zdráhala, tak by musel preladiť vysielačku na 51 kanál a iba tak by mohol volať doktora Engelmanna, presnejšie povedané veliteľa kolóny, ale na tomto 51 kanáli vysielanie počula celá kolóna, každý voz…

Vodič potvrdzuje alibi

            Práporčík Leoš Vrška, vodič sanitného vozidla Pohotovostného pluku VB v Prahe si na udalosť večera 17. Novembra spomína len ťažko. Napriek tomu sa pokúsil…Ako včera vidí, že doktor Engelmann nebol po celý čas pri nakladaní zraneného z Národnej. Hovoril s nejakým mužom, o ktorom mu neskôr povedal, že to bol jeho spolužiak. Nebolo to dlho, bola to len sekunda, pretože on Vrška medzitým vyliezol na svoju sedačku v kabíne. Doktor vyskočil dozadu a videl som cez okienko, že sa venuje pacientovi. V tej chvíli prišiel k môjmu oknu neznámy muž a vypálil na mňa otázku, kam zraneného vezieme. To ma naštvalo. Odsekol som mu, že do toho mu nič nie je. Doslova som povedal, že je mu po tom h…houbeles!

            Na moju odpoveď neznámy reagoval slovami, pozri sa ty si našinec, tento človek nesmie do našej nemocnice na Mičánkach! Na nič som sa už nepýtal a odpálil som z Národnej do nemocnice Na Františku. Ako  zranený vyzeral? Jeho stav bol podľa mňa stále rovnaký. Rovnaký keď sme ho nakladali i keď sme ho Na Františku vykladali. Stále bol v bezvedomí alebo to tak aspoň vyzeralo. Avšak predtým, ako sme odišli z ambulancie Na Františku a zranenému sa začal venovať tamojší lekár, nastal v jeho stave rapídny obrat. Keď mu zmeral na zápästí tep, položil mu ruku pod hlavu a povedal: Nebude to také hrozné, vstaň! Pomohol mu sa posadiť a keď si sadal sám, posadil sa mimo nosidiel a tým mi umožnil zbaliť ich a odniesť do našej sanitky…

Dostala som obuškom do chrbta!

            Podarilo sa nám získať nielen prepis videozáznamu, ktorý s jednou z protagonistiek 17. Novembra 1989, Drahomírou Dražskou natočilo niekoľko disidentov. Máme aj jej spomienky, z ktorých uvádzame aspoň časť:

            Keď som manifestovala na Národnej triede 17. Novembra 1989, naraz sa ku mne rozbehol červený baret a niekoľkokrát ma udrel obuškom cez chrbát. Potom ma kopol priamo do brucha. Bola to taká bolesť, že som sa zrútila. Stalo sa to v podchode pri Mikulandskej ulici.. Tam som sa na zemi krútila od bolesti. Tam som sa stretla s Mirkou Litomiskou, ktorá sa ma pýtala, čo sa mi stalo. S Litomiskou som sa samozrejme nepoznala. Bola na manifestácii so svojim kamarátom. Vyzvala ma, aby som okamžite šla k lekárovi. Dokonca sa snažila s priateľom zastaviť nejaké auto, ktoré by ma k lekárovi odviezlo. Bola to dodávka a Mirka išla so mnou do nemocnice na Karlovo námestie. Cestou mi rozprávala, že je chartistka, že pozná ľudí z Charty 77 a tí to tak vraj nenechajú, taký masaker! Nadávala na policajtov, ktorí uskutočnili surový zákrok a rozčuľovala sa nad tým, čo sa stalo.

            V tej chvíli ma napadlo, že by som nejako mohla Charte pomôcť, keby som jej povedala, že pri zákroku došlo k usmrteniu študenta. Preto som Litomiskej povedal, že som tam bola s kamarátom Martinom Šmídom, študentom matematicko-fyzikálnej fakulty UK v Prahe. To meno ma len tak mimochodom napadlo. Predpokladala som, že sa ľudia nad zabitým študentom rozzúria a ja tak pomôžem Mirke a chartistom. To že som povedala, že je študentom matfýzu, pramení z toho, že som mala na tejto škole bočák.

            Nie, to by ma nikdy nenapadlo, že na tej škole študent s takým  menom skutočne študuje! To som sa dozvedela až omnoho neskôr…Môj nápad bol impulzívny a bol hlavne zapríčinený tým, že nás esenbáci na Národnej napadli. Preto som to povedala Mirke…! I to, že tam ležal zabitý a prikrytý štátnou vlajkou. Ale aj to všetko som si vymyslela. Videla som síce, že tam červené barety kopali a mlátili nejakého chlapca, ale nepadol na zem zabitý, ani ho nikto neprikryl našou štátnou vlajkou. Ten skutočný chlapec potom vstal a niekam sa odtackal…To všetko čo ma momentálne napadlo, som rozprávala Mirke Litomiskej, aby to aj ona šírila ďalej medzi ľudí. Aby sme čo najviac ľudí naštvali proti policajtom a rozzúrili ich proti vláde. Kedy som jej to všetko navykladala? Predsa keď  ma viezli do nemocnice, potom keď sme v nemocnici čakali a keď ma odprevádzali na autobus. Áno chceli ma tam nechať. Doktor mi povedal, že tam musím zostať na hospitalizáciu. Zostala by som, ale som mala strašný strach, že esenbáci budú prehľadávať nemocnice a zatýkať zranených demonštrantov! Nechcela som sa im dostať do rúk. Už raz som takú skúsenosť získala. Niekedy v januári 1987 ma vypočúvali v Zbuzkovej ulici…Neviem, čo to bolo za oddelenie, ale sídlilo v poslednom poschodí. Vypočúval ma nejaký príslušník…Bol v civile a bol strašne sprostý a hrubý…Nie jeho meno nepoznám. Čože oni hovoria svoje mená? Chcel dostať zo mňa mená ľudí, ktorí užívajú nejaké drogy…toxické látky. Dokonca sa snažil zo mňa dostať, kde som získala drogy…Po skončení výsluchu si ma vyfotografovali. Ako nejakého zločinca…! Zo všetkých strán. Musela som sa otáčať ako „holub na báni“! V dobe keď prebiehal tento výsluch, uplynul mesiac od mojej liečby na tom…no…na tom zvláštnom oddelení…Ako som zistila, že ma vypočúval eštebák? No predsa, že bol v civile a nie v uniforme!

            Okrem tohto výsluchu som s esenbákmi nikdy do styku neprišla, až na tej Národnej triede v Prahe, keď som dostala obuškom a ešte ma jedno zviera nakoplo priamo do brucha! Keď sme sa s Litomiskou a jej priateľom pri autobuse rozlúčili, vymenili sme si obe telefóny.

            Ráno 18. Novembra ma Mirečka zavolala a pýtala sa ma ako mi je. Povedala som jej, že idem znovu do nemocnice a dohodli sme sa, že sa opäť stretneme. Stretli sme sa pred nemocnicou. Mirka sa ma znovu pýtala ako to bolo s tým Martinom Šmídom. Znova som jej potvrdila, že ho policajti na Národnej triede zabili. Keď som s tým už raz začala, musela som pokračovať. Nerozvádzala som však tú historku, aby som sa nezaplietla. Rozprávala som jej stručne len to isté…Niekedy popoludní ma Mirka opäť volala, tentoraz do práce na Oblastnú správu telekomunikácií a pýtala sa ma, či ma môže na konci pracovnej doby navštíviť, mohlo to byť tak okolo desiatej večer…Prišla ku mne na pracovisko s nejakým pánom, ktorého mi predstavila ako Payneho. Chceli, aby som išla s nimi k pánovi Paynemu do bytu. Je to vraj priamo oproti kaviarni Demínka. Keď sme k nim prišli boli v byte dvaja bratia Paynovci a manželka jedného z nich. Starší z bratov Paynovcov na mňa naliehal, aby som im podrobne zopakovalo všetko, čo viem o zabitom Šmídovi. Prosil ma, že si to nahrá na magnetofón. Chvíľu som sa zdráhala, ale potom som im to skutočne zopakovala a nahrala na magnetofón. Všetko o tej hrôze na Národnej, aj to čo som si vymyslela o zabitom študentovi Šmídovi, mojom kamarátovi, ktorý zostal na dlažbe mŕtvy pod štátnou vlajkou. Jeden z bratov Paynovcov mi niekoľkokrát opakoval, že toto moje rozprávanie overí a pokiaľ bude pravdivé, bude treba, aby sa to všetci ľudia dozvedeli…Čo s mojou výpoveďou urobia, nepovedali, ale vedela som, že moje informácie sú v správnych rukách. Paynovci i Mirka Litomiská na to vyzerali…

Státní bezpečnost dokonce úzce spolupracovala s některými představiteli Charty 77 a s představiteli Obrody. Členové Obrody se rekrutovali především z řad bývalých komunistů, kteří museli stranu opustit po roce 1968. Dokonce se vážně uvažovalo o tom, že někdo z těchto lidí by se mohl dostat do čela státu.

Ludvík Zifčák v rozhovore pre Parlamentní Listy (17. 11. 2019)

            Pred rozlúčením sme sa s Mirkou dohodli, že sa stretneme opäť v nasledujúci deň. Chcela som kuť železo, kým bolo horúce a keď som sa už dala do vymýšľania, nehovorím klamania, pretože to bolo k dobru veci, tak som stále trvala na svojom…Skutočne sme sa stretli v nedeľu ráno pred modlitebňou. Hlavným dôvodom ich stretnutia so mnou bolo, aby si overili smrť Martina Šmída na Národnej triede. Bola som s nimi chvíľočku v nejakej modlitebni, ale o Šmídovi sme sa nerozprávali. Potom ma požiadali, či by som nešla na kávu k nejakým Bendovcom. To vám poviem, to bola kávička! Žmýkali ma ako mokrú handru. Ten zľava, ten sprava, každý chcel detaily. Ako upadol Martin na dlažbu, koľko červených baretov sa nad ním skláňalo…Koľko búchancov som dostala ja. Do hlavy, do chrbta, kam mieril kopanec do brucha…Úplne sa mi z nich robilo zle. Veď boli všetci ako úchylní…Zabudla som povedať, že tam prišla nejaká pani, ktorá o sebe podivne prehlasovala, že sa volá Šabatová, ale je pritom manželkou známeho disidenta Uhla. Veľmi som tomu nerozumela, nebýva zvykom, že sa manželka volá inak…Pani, ktorá si údajne hovorila Šabatová, mi predstavil pred modlitebňou starší z bratov Paynovcov. A k Bendom sme šli spolu so Šabatovou iba preto, aby sa dozvedeli všetko o Šmídovi. Najviac na mňa v byte Bendovcov naliehala pani Šabatová. Hlavne chcela vedieť adresu brata Martina Šmída. Najprv som im povedala, že im adresu brata zatiaľ nepoviem. Veď Martin Šmíd, ktorého som si vymyslela hádam ani žiadneho brata nemal. Ako som im mala povedať jeho adresu, keď neexistoval? Vyhovárala som sa, že som bratovi sľúbila, že ich adresu nikomu nepoviem. Keď sa ma vypytovali ako Martin Šmíd vyzerá, plynulo som bájila: Už ani neviem, čo všetko som im narozprávala. Boli to však samé bláboly. Keď žiadny Šmíd neexistoval, ako som ho mala presne popísať. Neurobila som to ani vtedy, ani pri výsluchu vtedajších policajtov. Mnohokrát sa ma vypytovali, kde a kedy sme sa s Martinom zoznámili. Odpovedala som im, že sa poznáme z detstva. Hrávali sme sa na pieskovisku. Najskôr na policajtov a zlodejov, potom na maminku a otecka…poznáte to! Ako je vzrušujúce zaliezť niekam do krovia a tam mať svoju vlastnú „domácnosť“. Jednoducho maminka a otecko…Veľmi sa mi to s Martinom páčilo…Tiež som im rozprávala ako k nám chodil na Veľkú noc s korbáčikom…Keď sme mali päťnásť naposledy som s ním bola na diskotéke a potom to medzi nami skončilo. Viac sme sa nevideli…! V byte u Bendovcov som sa zdržala najmenej hodinu. Tak ma tam všetci vypočúvali, že som bola rada, keď sme s Mirkou odchádzali. To sme ale nevedeli, že na nás pred domom čaká eštébacka kontrola! Samozrejme, že nás zastavili, vypytovali sa kde sme boli, prečo sme boli u Bendovcov, čo sme tam robili. Jednoducho sme si obidve zavarili! Najhoršie bolo, že som so sebou nemala občianku a oni povedali, že musím ísť s nimi. Aby vraj zistili moju totožnosť! Preklínala som Mirku, bratov Paynovcov, Šabatovú aj s Uhlom a najviac aj neexistujúceho Martina Šmída, ktorého som si vybájila…Potom ma naložili do auta a odviezli na stanicu na Námestí mieru. Tam ma vypočúvali. Jeden bol v uniforme, druhý v civile. Určite to bol zase eštébák…

            Zober všetkých čert, hovorila som si, keď som sa neskoro v noci vracala domov. Všetkých! Tých aj tých! A navyše tiež priblblého Martina Šmída…!

Ako bol odhalený Zifčák…

            „Poručíka Zifčáka som poznal iba administratívnou cestou,“ hovorí bývalý plukovník Chmelíček.“ Osobne som ho nevidel“, konštatuje pri spomienkach na onú dobu okolo 17. Novembra 1989. „Keď ma navštívila parlamentná komisia s niekoľkými študentmi a ukázali mi niekoľko fotografií vrátame fotografie Zifčáka, musel som konštatovať, že táto tvár mi je neznáma. Pokiaľ hovorím o tom, že Zifčáka poznám len administratívne, tak si spomínam, že okolo 10. Až 12. januára 1990 za mnou prišiel môj nástupca, podplukovník JUDr. Jaroslav Novák, poverený vedením Správy ZNB hl. mesta Prahy a Stredočeského kraja a povedal mi že pri vyšetrovaní identity študenta Růžičku a poručíka ŠtB Zifčáka, prišiel na to, že ide o jednu a tú istú osobu. Hovorím vám znova, verte mi, dušuje sa pán plukovník „že keď mi študenti z parlamentnej komisie ukázali fotografiu poručíka Zifčáka, že som nevedel o koho ide. Nepoznal som ho! Odpovedal som im pravdivo.“

            Potom bola medzi oboma funkcionármi ministerstva vnútra rozsiahla diskusia, čo urobiť s týmto zistením. Totožnosti študenta Růžičku, alias poručíka Zifčáka sa dožadovala aj Vojenská prokuratúra Praha. Zistilo sa, že občiansky preukaz študenta Růžičku bol pridelený poručíkovi ŠtB L. Zifčákovi.

            „Keď podplukovník Novák odišiel, zavolal som si plukovníka Macenaura, ktorý vtedy pôsobil ako zastupujúci šéf ŠtB v Prahe. Teda bol formálne môj podriadený. Nariadil som Macenaurovi, aby zistil, čo vlastne Zifčák na Národnej triede robil! Pýtal som sa na to preto, že študenti z parlamentnej vyšetrovacej komisie aj Vojenská prokuratúra Praha chceli vedieť kto je a čo robí poručík Zifčák! Hneval som sa už skôr na to, že nejaký dôstojník ŠtB používal krycie meno Růžička a vydával sa za študenta. Plukovník Macenauer sľúbil, že všetko vyšetrí a podá mi objasňujúce hlásenie. Plukovník Macenauer mi skutočne všetko vyšetril a objasnil mi, že študent Růžička je v skutočnosti poručík Zifčák, príslušník 2. odboru Správy ZNB (rozumej ŠtB!). Od všetkých som chcel vedieť, čo poručík Zifčák v dave na študentskej demonštrácii 17. Novembra a zvlášť na Národnej triede robil. Na to ma pobádalo naliehanie nielen študentov parlamentnej komisie, ale aj Vojenskej prokuratúry Praha, ktorí sa dožadovali výsledkov vyšetrovania. Ich otázky čím ďalej, tým viac smerovali k tomu, čo na Národnej triede robil. Vtedajší zastupujúci šéf ŠtB Prahy, plukovník Macenauer, na všetky moje otázky odpovedal, že úsek vnútorného spravodajstva neriadil, nezodpovedal zaň. Ďalej mi naznačil, že sa pýtal na Zifčáka a dostal odpoveď, že do davu na Národnej triede vyslaný nebol.“ (Ani nemohol byť vyslaný pretože pracoval už niekoľko mesiacov ako spravodajca v neformálnych štruktúrach. Aj podľa rozkazu, aj podľa vtedajších právnych predpisov!).

            Vytkol som Macenaurovi, že ak však Zifčák na Národnej triede bol, majú v ŠtB pekný bordel! Povedal som mu, že ak Zifčák nebol na Národnej triede služobne, mal byť podľa stupňa pohotovosti vo svojej kancelárii. Požiadal som ho, aby mi povedal, či mám Růžičku študentom označiť, rovnako tak logicky aj Vojenskej obvodnej prokuratúre Praha. Macenauer mi vtedy odpovedal, že úsek vnútorného spravodajstva neriadi a že má predbežnú informáciu: Zifčák nemal v dave čo robiť!

            „Vynadal som mu, pretože som bol značne rozrušený. Ak pracoval Zifčák ako spravodajca, nemal v dave čo robiť a keď, tak to mali hlavní funkcionári ŠtB vedieť a brať do úvahy a nie zatĺkať! Ak Zifčák nebol v dave na Národnej triede služobne, mal sedieť v kancelárii!“ – opakoval šéf krajskej správy a mýlil sa. Zifčák ako operatívec a spravodajca v nezávislých štruktúrach mal síce čo robiť na Národnej, ale inak ako si všetci šéfinkovia, ktorí o ňom nevedeli, mysleli. Nebol obyčajným operatívcom. Nebol človekom, ktorý mal sedieť na zadku v kancelárii, ale naopak! Mal sa pohybovať medzi disidentami, opozíciou a mal tam naopak „betónovať“ svoje postavenie.

            „Na moju otázku či mám a ako Růžičku alias Zifčáka prezentovať komisii a študentom mi Macenauer odpovedal šalamúnsky, že sa mám rozhodnúť! V tej dobe som mal informácie – tajuplné a neúplné informácie o Zifčákovi od troch osôb- Od dôstojníka Daníka, kapitána Jarocha a majora Šípka. Po tomto nanajvýš zaujímavom rozhovore s plk. Macenauerom som požiadal o rozhovor u vtedajšieho 1. námestníka pána Průšu. Požiadal som kapitána Jarocha, aby pánovi 1. námestníkovi Průšovi vysvetlil, čo je zo Zifčákom, aký záver urobíme. Po krátkej besede bol urobený záver, že Zifčák bude vypovedať na VOP Praha ako Růžička. Pripomínam však, že študenti hľadali Růžičku ako mŕtveho!!! Hrozilo nebezpečenstvo, že ak by sme neoznámili včas, že Růžička existuje a je živý, že by 6. správa vydala prehlásenie, že Růžička bol zabitý. Neskôr som sa ešte raz spojil s Macenauerom a povedal som mu, že som celú vec vybavil. Opätovne som sa ho pýtal či vie, prečo bol Zifčák na Národnej triede. Vynadal som mu, že sú pekní amatéri, keď im študenti rozkryjú metódy a formy práce!“

Charta a študentský 17. November

Celé tri diely publikácie Špíglu sa zaoberajú udalosťami pred a po 17. Novembri. Vráťme sa teda k meritu veci. Dne mnohí bývalí disidenti tvrdia, že sa nepodieľali na príprave tohto kľúčového dňa našich súčasných dejín. Podieľali! Vypočujme si slová jedného z účastníkov takejto kľúčovej porady, pána Miloša Rybáčka, ktorý na tejto schôdzke zastupoval Demokratickú aktivitu mládeže…

„…K schôdzke študentov v rámci nezávislých iniciatív Demokratickej aktivity mládeže a hnutiu STUHA pred 17. novembrom 1989 skutočne došlo. Stretli sa na nej predstavitelia DAMU, hnutia STUHA, tiež zástupcovia Charty 77. Túto poradu zvolala a pripravila Ľudmila Vítkovičová a jej cieľom nebolo nič iného ako ujasniť si ďalší postup študentského hnutia. Na presný dátum si už nepamätám, ale viem určite, že to bolo asi tak štrnásť dní pred 17. novembrom:“ Spomína Miloš Rybáček.

„Porada sa uskutočnila v súkromnom byte Pavlíka Kumpošta, blízko stanice metra Želivského. Ak sa nemýlim, v ulici U vinohradskej nemocnice. Zhromaždilo sa nás tak tridsať, štyridsať…V byte bola parádna tlačenica…!Za Demokratickú aktivitu mládeže sme tam boli traja: ja, Pavel Kumpošt a Lída Vítkovičová. Za hnutie STUHA potom Martin Klíma, bratia Bendovci. Jiří Diensbieer mladší a Daniel Ryl. Ten tam bol tiež za DAMU. Za filozofickú fakultu tam bol Roman Růžička. Ten ale nemal nič spoločné s Růžičkom – Zifčákom! Poznám ho mnoho rokov! Ďalej tam boli, ak si dobre spomínam, dvaja, traja chlapci z ekonomky a ešte tak osem, desať študentov, ktorých mená som nepoznal. Za Chartu 77 tam bol Ivan Havel, brat pána prezidenta, Hana Marvanová, Václav Malý, ten kňaz, Heŕman Chromý a myslím, že i Pavel Šumichrast, ktorý tam bol za Chartu i za HOS. Ten to poriadne pomáhal rozbehnúť na DAMU. Nie nespomínam si, že by tam bol Růžička-Zifčák, ale hlavu za to dať nemôžem! V mene Nezávislého študentského hnutia tam nehovoril nikto…hádam sa nemýlim…

Stretli sme sa, aby sme prerokovali budúcnosť študentských hnutí i ich eventuálne spojenie do jednej organizácie. O manifestácii 17. Novembra sa hovorilo len okrajovo. V tomto zmysle sa prerokovával obsah letáku, ktorí spísali predstavitelia hnutia STUHA a na ktorom bolo uvedených 17 kontaktných adries tohto hnutia. Pamätám sa, že Martin Benda na tejto schôdzke obchádzal ostatných účastníkov, zoznamoval ich s letákom a upresňoval tie kontaktné adresy.

Tam na tejto schôdzke v byte Pavla Kumpošta sa dopracoval do definitívnej podoby leták, ktorý sa potom rozdával na Albertove…Inak sa o 17. novembri nehovorilo…“ (Ale, ale, a čo tam robilo skoro štyridsať osôb, vrátane hlavných disidentov Charty 77 v čele s Ivanom Havlom, Hanou Marvanovou, kňazom Václavom Malým a ďalšími? Tí iba ticho počúvali? Komu a prečo to chcú organizátori nahovoriť? Tam sa práve veľmi podrobne hovorilo o priebehu a organizácii manifestácie k 17. novembru…! pozn. redakcia).

„O smere a cieli pochodu sa vôbec nehovorilo,“ píska si stále svoju obohranú pesničku pán Rybáček. „Viem, že sa tieto otázky preberali, ale myslím si, že inokedy, nemôžem si však na podrobnosti spomenúť…Boli prejednávané dva varianty: Pochod z Albertova na Vyšehrad a druhý – z Albertova do Opletalky…Schôdzky pri pomníku Máchu sa zúčastnili skoro všetci, ktorí boli v byte u Kupošta.

Pretože ľudia stále prichádzali, myslím, že nás tam nakoniec bolo tak päťdesiat, šesťdesiat…“(To už je ale pekná schôdza že? pozn. redakcia. Toľko ľudí a oni sa len tak rozprávali o letáku, ktorý chceli obaja Bendovia a Dienstbier junior rozdávať na Albertove.)

„Chartisti,“ končí svoje bájky Rybáček, „boli na schôdzke ako hostia a ich úlohou bolo nám poradiť a odovzdať svoje bohaté skúsenosti…!“ Potom na úplný záver vypovedá Miloš Rybáček zaujímavú vetu:

„Dohovorili sme sa, že sa stretneme opäť v stredu po 17. novembri a už bez chartistov.

Aj sme sa stretli. Boli tam obaja Bendovia i Milan Růžička, Zifčák…!“

            Nie, nie pán Rybáček! Růžička-Zifčák sa zúčastnil skoro všetkých schôdzok a keď nie on, tak jeden, dvaja z jeho spolupracovníkov.

            „Na schôdzke sa podpisovala prezenčná listina…“ (parádna konšpirácia, že? V hlbokej ilegalite sa zíde šesťdesiat disidentov a urobia si prezenčnú listinu, ktorá sa nakoniec stratila!)

            „Neviem kto ju vzal, jednoducho sme ju vôbec nenašli…!“ hovorí pán Rybáček. „Určite sa tam zapísali všetci chartisti…!“

            A to je bodka. Všetci, zvlášť chartisti vedeli, že je koniec totalitného režimu. Že všetko ide podľa pripraveného scenára, konečne, štrnásť dní pred 17. novembrom už mala Charta 77 „kúpnu zmluvu“ dávno vo vrecku. Dohovor o odovzdaní a prevzatí moci nadobudol „právnu moc“.

            Mŕtvola na Národnú triedu bola pripravená, figúrky rozostavené. Posledné pokyny na predstavenie mali ešte dostať hlavní protagonisti, študenti. Všetci a tí z DAMU zvlášť! To oni ako prví vyhlásili štrajk na protest proti masakru, pri ktorom „zahynul“ ich kolega. Martin Šmíd!

            Preto tiež vyrazila k Pavlovi Kompoštovi hlavná garda Charty: Ivan Havel, Malý, Marvanová, Šumichrast a ďalší. Preto sa tam zišli aj budúci politici a poslanci juniori: bratia Bendovci, Dienstbier…!

            Ale to je už iná kapitola! Dospelí, starší a skúsení chartisti aj príslušníci opozície sa so študentmi stýkali nielen v hlavnom meste v Prahe, ale aj na iných miestach.

            Nasledujúca spomienka Jany Soukupovej je z Brna. A v Brne rovnako ako v Prahe sa dr. Jaroslav Šabata študentom venoval…

            Za totality som patrila k skupine dr. Jaroslava Šabatu a môj byt slúžil na zhromažďovanie ľudí z nezávislých štruktúr. Dr. Šabata si ich ku mne pozýval…Študenti sa v Brne zhromažďovali okolo redakcie časopisu Revue 88 a Revue 89. V čele tohto časopisu stáli Roman Ráček a Jirka Voráč…“Samozrejme“ spomína Jana Soukupová, „medzi množstvom ľudí, ktorí sa u mňa schádzali – a niekedy ich bolo viac ako tridsať! – sa objavovali aj študenti. Ale Růžičku či Zifčáka nepoznám…! Jeden študent sa k nám vtieral. Predovšetkým v klube na Šelepovej ulici sa hlásil k študentom filozofickej fakulty. Bol tam niekoľkokrát aj počas študentskej stávky a vyhlasoval, že je predstaviteľom Nezávislého študentského zväzu z Prahy. Viditeľne sa snažil nejako zapojiť do štrajku, ale neuspel. Na škole už totiž boli vytvorené vlastné štruktúry. Pokiaľ si spomínam na filozofickú fakultu dochádzal tak dvakrát týždenne a jeho návštevy trvali až do Vianoc 1989…Pri svojich návštevách chcel, aby sme spolu s pražským Nezávislým študentským zväzom založili nejakú podobnú organizáciu. Nikdy však nepôsobil nejako agresívne, nijako nám túto spoluprácu nevnucoval…“

Spousta komunistů se po revoluci překabátila a dosáhla významných a často vysoce exponovaných mocenských pozic. O čem si myslíte, že to svědčí?

Tito lidé se budou celý život převlékat do jiného dresu. Hlavně, aby měli nějakou funkci. Jejich životnost ale není dlouhá, i když jim časté převlékání občas přinese prosperitu. Ale jak se říká, všeho do času, anebo na každou svini se voda v hrnci vaří.

Ludvík Zifčák v rozhovore pre Parlamentní Listy (17. 11. 2019)

Redakcia dielo vydáva „tak ako je“, nijako nezasahovala do obsahu príspevku (okrem formátovania) a nepreberá žiadnu zodpovednosť za prípadné nejasnosti alebo faktické nezrovnalosti.

---