Pavol Dinka: Na verejnosti opatrne, doma otvorene

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Ukážka z najnovšej knihy esejí Stretnutia s krutým partnerom od Pavla Dinku, ktorú vydalo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov a recenzoval ju nedávno Lukáš Perný v článku Existenciálne eseje Pavla Dinku, odvážne a kriticky o spoločenských problémoch cez významné diela kultúry.

INŠPIROVANÉ UDOM ULFKOTTEM,
nemeckým prominentným žurnalistom

„Z niekdajšej krajiny básnikov a mysliteľov sa stal národ zbabelcov. Slobodné myslenie, predpoklad nášho predchádzajúceho blahobytu, sa dnes pokladá za nenáležité. Sme obeťami mediálneho vymývania mozgov. Politicky korektní novinári s vnútornou autocenzúrou nám formujú myslenie – ako v totalitnej diktatúre. Byť politicky korektný znamená prehĺtať lži politikov a médií. Zo-vrela nás hustá sieť tabuizovaných tém, o ktorých nesmieme hovoriť. Skrátka, robia z nás idiotov. (…) V minulosti sa konali popravy na námestiach, dnes si to s každým vybavia ,lepšomédiá‘. Ak ich niekto spochybní, ak poukáže na ich nadvládu a ohrozí ich interpretačnú zvrchovanosť, čaká ho mediálny lynč.“
(Udo Ulfkotte: Gekaufte Journalisten, Rottenburg: Kopp Verlag, 2014, s. 232 – 233)

„Takmer dve tretiny opýtaných Nemcov je toho názoru, že si dnes musia dávať veľký pozor na to, k akým témam sa vyjadrujú, pretože existuje veľa nepísaných zákonov o tom, ktoré názory sú akceptovateľné a ktoré nie. Obyvatelia sú osobitne opatrní na internete a vo vyslovovaní svojej mienky na verejnosti. K háklivým témam patrí migrácia, problematika moslimov a islamu, ďalej nacistická éra a židovská otázka, necelá polovica respondentov sem zaraďuje pravicový extrémizmus a debaty o politickej strane Alternative für Deutschland (AfD). Značne široká verejnosť má dojem, že opatrnícky sa musí správať pri témach patriotizmu, rodových otázkach či tretieho pohlavia.“ Citát je z výsledkov prieskumu verejnej mienky o slobode prejavu renomovanej nemeckej agentúry Institut für Demoskopie Allensbach, ktoré uverejnil (22. 5. 2019) vplyvný denník Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ) pod titulkom Čoraz viac tabuizovaných tém, autorka Renate Köcherová (www.faz.net/aktuell/politik/inland/allensbach-umfrage-ueber-meinungsfreiheit).

Svetové médiá boli z toho tak trochu v šoku (len naše – tie „lepšie a neomylné“ – cudne mlčali), nejako im to nešlo do hlavy, meditovali, analyzovali, ospravedlňovali, niekedy aj súhlasili, dokonca som sa stretol s názorom, že sa to podobá atmosfére v Nemeckej demokratickej republike (NDR) za čias vedúceho komunistického pohlavára Ericha Honeckera (iDnes). Pravdupovediac, až taký šok to nie je, aspoň nie pre našinca. Sám som okúsil na vlastnej koži všeobecnú atmosféru strachu, keď ma svojho času nový minister (dovtedy opozičník) vyšmaril na hodinu z istého ministerstva: viacerí kolegovia, aj tí, ktorých som pokladal za celkom blízkych priateľov, sa mi na ulici začali vyhýbať, dokonca podaktorí prešli na druhú stranu ulice, len aby zabránili nášmu náhodnému stretnutiu. Raz som jedného napochytre pristavil a spýtal sa ho, prečo to robia. „Nehnevaj sa,“ odvetil, „nemôžeš to nikomu zazlievať, máme obavy, že nás niekto uvidí a bude žalovať ministrovi, že vynášame informácie z ministerstva.“ Nazdávam sa, že tieto slová netreba širšie komentovať, dostatočne hovoria o charaktere našej spoločnosti…

Kúpení žurnalisti

Navyše si myslím, že s podobným zmýšľaním ako v Nemecku sa môžeme stretnúť vo všetkých krajinách „demokratickej“ euroatlantickej civilizácie. O týchto, konkrétne nemeckých, praktikách som čítal ešte v roku 2015 v knihe Gekaufte Journalisten (Kúpení žurnalisti) od známeho publicistu Uda Ulfkotteho, odborníka na tajné služby, ktorý sedemnásť rokov pracoval vo FAZ, predovšetkým ako vojnový spravodajca, ale pôsobil i na univerzite v Lüneburgu so špecializáciou na bezpečnostnú politiku. Vo štvrtej kapitole svojej publikácie nastoľuje okrem iného tému, o ktorej je táto esej:

„Z niekdajšej krajiny básnikov a mysliteľov sa stal ná-rod zbabelcov. Slobodné myslenie, predpoklad nášho predchádzajúceho blahobytu, sa dnes pokladá za nenáležité. Sme obeťami mediálneho vymývania mozgov. Politicky korektní novinári s vnútornou autocenzúrou nám formujú myslenie – ako v totalitnej diktatúre. Byť politicky korektný znamená prehĺtať lži politikov a médií. Zovrela nás hustá sieť tabuizovaných tém, o ktorých nesmieme hovoriť. Skrátka, robia z nás idiotov. (…) V minulosti sa konali popravy na námestiach, dnes si to s každým vybavia ,lepšomédiá‘. Ak ich niekto spochybní, ak poukáže na ich nad-vládu a ohrozí ich interpretačnú zvrchovanosť, čaká ho mediálny lynč“(Rottenburg: Kopp Verlag, 2014, s. 232 – 233).

Ulfkotte si sám sype popol na hlavu, priznáva, ako sa dal na poste žurnalistu FAZ korumpovať a podplácať, ako manipuloval a dezinformoval, ako využíval rozličné benefity firiem a organizácií („… americký guvernér ma dokonca oficiálne menoval za čestného občana štátu Oklahoma, len preto, aby som písal proamericky (s. 19)… prijímal som bezplatné pozvánky do päťhviezdičkových hotelov a prednášal v inštitúciách blízkych tajným službám (s. 36)… German Marshall Fund of the United States ma vyslal do New Yorku na nočnú službu s policajtmi v Bronxe, za čo som napísal pozitívny článok o USA (s. 49)… pozvanie ománskeho sultána bolo doslova kráľovskou ponukou, splnili mi každé želanie, ktoré mi videli na očiach, býval som v rozľahlom hotelovom apartmáne s vyhliadkou na more (s. 54)… už neviem, koľko podlízavých rozhovorov som urobil s blízkovýchodnými alebo africkými hlavami štátov – viem len, že dve tretiny výrokov boli nehorázne lži (s. 78)… televízie názory menšiny prezentujú verejne ako názory väčšiny, a ľudia mlčia zo strachu pred sociálnou izoláciou (s. 97)… v osemdesiatych rokoch ma ako vysokoškolského študenta naverbovali do tajných služieb (s. 103)… Takmer všetky proamerické alebo tajným službám blízke organizácie majú blogy, kde pravidelne prispievajú aj nemeckí novinári. A rovnakí novinári sa často objavujú na fotografiách z recepcií týchto inštitúcií (s. 180)… Posla-ním Reportérov bez hraníc (organizácia, ktorá vypracúva rebríček štátov o slobode tlače – pozn. autora) je predovšetkým proamerická dezinformácia“ (s. 181) atď. atď.

Ovládnutie mediálneho priestoru

Položme si otázku, prečo sú Nemci na verejnosti opatrní vo vyjadrovaní, no v skutočnosti si v mnohých prípadoch myslia niečo iné? Po prvé, ešte vždy ich máta erbová kliatba hitlerovskej hrôzovlády a ťažko zmazateľný pocit viny za všetky zločiny a príkoria spôsobené touto odióznou etapou nemeckých dejín a po druhé, uvedomujú si, že mocenské neoliberálne elity násilne ovládli za pomoci peňazí a spriaznených médií myslenie verejného priestoru – postaviť sa proti nim je nepochybne riziko, ľahko môžu prísť o zamestnanie, resp. sa stať obeťou mediálnej mašinérie, definitívneho spoločenského vylúčenia. Samozrejme, onú druhú časť možno aplikovať na všetky vyspelé krajiny, vrátane nás, už aj preto, lebo v nich pod vplyvom ideológie neoliberalizmu prebieha proces transformácie prirodzeného práva na slobodu, na kapitalistickú hegemóniu nad štátom a spoločnosťou s následným oslabovaním a úplnou negáciou jeho sociálnej funkcie, zámerným narúšaním, ba až odmietaním sociál-neho partnerstva a zmieru medzi prácou a kapitálom, roztváraním nožníc medzi bohatými a chudobnými, premenou ľudského života výlučne na pracovnú silu, kolapsom verejného zdravia a vzdelávania, epidémiou osamelosti a odcudzenia, zrútením všetkých ekosystémov, marginalizovaním kultúrnych hodnôt atď.

Vráťme sa však k nemeckému prieskumu: Nemci dobre vedia, aké chyby napáchali ich politické špičky na čele s Angelou Merkelovou v nedávnej i dávnejšej minulosti, vnieslo to do spoločnosti chaos a krajinu rozdelilo na dva nepriateľské tábory, chýba vzájomný dialóg, už aj preto, že názory, ktoré sa nepáčia a nevyhovujú neoliberálnej elite, sa neraz zakazujú, zosmiešňujú, tabuizujú a predovšetkým prenasledujú na základe zákonov prijatých v ére rozmáhajúceho sa multikulturalizmu. Najkritickejší podľa prieskumu sú občania bývalej NDR, pretože, ako sa v dokumente uvádza, „ich spomienky na totalitné šikanovanie a obmedzovanie slobody prejavu sú stále živé. (…) Je veľký rozdiel medzi tým, či spoločnosť všeobecne prijíma a podriaďuje sa zmysluplným normám, alebo sa ľudia obávajú, že ich čoraz viac sledujú. Mnohí cítia, že sa nerešpektujú ich obavy a ich postoje neberie nikto vážne“… Český publicista, editor MF DNES Ladislav Henek charakterizoval túto situáciu na webovom portáli iDnes (3. 8. 2019) týmito slovami: „Tak trocha strašidelne opísaný stav spoločnosti by sa dal prirovnať k národnému Papinovmu hrncu, ktorému politici na jednej strane tlačia na pokrievku, a na druhej strane pod ním prikurujú. V takých podmienkach, keď je debata a následný celonárodný konsenzus prakticky vylúčený, ostáva politikom iba cesta, po ktorej sa už vydali – uťahovanie skrutiek.“

Facebookové udavačstvo

Autor má absolútnu pravdu – a netýka sa to iba Nemecka. Sám práve pre cenzúru Facebooku odmietam komunikovať prostredníctvom tejto sociálnej siete, dostalo sa to totiž až tak ďaleko, že všetko, čo napíšete, môže sa použiť proti vám, kontroluje vás štát, rozličné privátne weby, vydávajúce sa za nositeľov „jedinej pravdy“, ktoré potom denuncujú na všetky strany, vraj čo ste si to dovolili napísať, akým právom si trúfate spochybňovať to či ono, otrávia svojím udavačstvom vášho zamestnávateľa, nebodaj to oznámia aj na políciu. Ozaj, facebookové udavačstvo je kapitolou samo osebe, šíri sa ako mor, demoralizuje a dehumanizuje spoločnosť, vnáša medzi ľudí nenávisť a rozbroje. Výstižne to na blogu Literárních novin analyzuje Marian Kechlibar: „Kým organizované skupiny udavačov pôsobia len v úzkom kruhu, je ich moc nad ostatnými obmedzená. Ľahko sa však môže stať, že sa k moci dostane nielen na celoštátnej, ale i mestskej úrovni nejaká garnitúra, pre ktorú sú moder-né kauzy v štýle inklúzie za každú cenu dôležitejšie ako sloboda slova a ktorá využije získané pozície na dosiahnutie svojich cieľov, no najmä na potlačenie opozície, tým im spadne do lona úradná moc i know-how“(https://www.literarky.cz/civilizace/181-facebook-ohrozuje-svobodu-slova).Ako sa proti tomu brániť? pýta sa Kelichbar. Predovšetkým tým, že budeme pomáhať ľuďom, ktorí sú vystavení nátlaku niekoho potrestať pre vyslovenie názoru (či už odvolaním z funkcie alebo prepustením z práce), sledovať podobné kauzy, upozorňovať na ne, a zapojíme sa do nich v mene skutočnej demokracie a slobody. Budeme poukazovať na to, že sami zákonodarcovia novými zákonmi filištínsky a v inotajoch obmedzujú slobodu slova, „lepšomédiá“ im za to aplaudujú, lebo im to zabezpečuje „neomylný“ patent na rozum, čo vedie k tomu, že ústava síce formálne chráni slobodu tlače a prejavu, ale prakticky sa každý vystrašene obzerá cez plece, keď ide povedať vtip. A končí sa to, ako vieme z praxe, nebodaj pokusmi o trestnoprávny postih „podozrivých“ (policajná návšteva bytu historika Milana Ďuricu, domová prehliadka u šéfredaktora časopisu Zem & vek Tibora Rostasa). (V októbri 2019 po-dal prokurátor na Rostasa žalobu – dodatočná pozn. autora.)Manipulácia verejnou mienkou, vymývanie mozgov vyúsťujú v konečnom dôsledku do neistoty, nedôvery a atmosféry vzájomného upodozrievania. Propaganda totiž nekráča po chodníčkoch morálky, čestnosti a férovosti, skacká od jedného mantinelu k druhému v závislosti od toho, aký režim je pri moci a kto vládne. Raz je niečo biele, inokedy čierne, raz čosi zatracujeme, inokedy velebíme. Reálny socializmus, kru-té päťdesiate roky a normalizáciu oprávnene kritizujeme a odsudzujeme, no na kapitalizmus tých čias sa pozeráme cez ružové okuliare, akoby to bol raj na zemi. Nevidíme chudobu, nezamestnanosť, bezdomovstvo, milióny hladujúcich po celom svete, nehovoriac o zmarených životoch v početných vojnových kataklizmách…

Požierači neba

V nedávnych dňoch sa mi dostal do rúk nový román mladého talentovaného talianskeho spisovateľa Paola Giordana s názvom Požierači neba (každú svoju esej sa usilujem podfarbiť aj literárnym žánrom). Zobrazuje v ňom zložitý život mladých ľudí v jeho krajine a pri spomienke na nedávnu minulosť zoznamuje čitateľa s neuveriteľne brutálnou situáciou, ktorá panovala na tamojšom vidieku. „Pre ženy mojej generácie,“ rozpráva jedna z hrdiniek diela, „ktoré mali čosi nad dvadsať rokov v šesťdesiatych rokoch, to bol symbol. Floriana Ligorio patrila k prvým ženám, ktoré sa postavili proti strašným praktikám čiernej práce na poliach v regióne. Šlo o dievčatá. Pracovali na poliach s paradajkami. Dreli aj v dvanásťhodinových turnusoch. Predáci ich niekedy bili, znásilňovali. Mnohé zomierali cestou od horúčavy a vyčerpania. Cestovalo ich aj dvadsať v deväťmiestnych autách. Oficiálna verzia bola, že prišli o život pri autonehodách“ (Bratislava: Slovart, 2019, s. 289)

Áno, umenie a literatúra nám napovedia viac ako všetky spoločenskovedné disciplíny dohromady, vrátane histórie, sociológie, psycholgie a filozofie, nehovoriac o propagande, ktorá prevracia všetky hodnoty naruby. V literatúre je slovo život a život slovo, vypovedané aj nevypovedané, no vždy pravdivo prežité srdcom i rozumom. Vtedy človek vidí a cíti i mimo slov, pred očami mu beží ničím nepoškvrnená plnokrvná skutočnosť, bez príkras a ornamentov.

Propaganda je zase o zámernom klamaní, o prifarbovaní a prefarbovaní reality. Propagandista by napríklad v spomínanom literárnom príbehu označil dievčatá za radikálky a predákov za mužov zákona, ktorí oprávnene zasiahli, rovnako ako by to urobili povedzme naše médiá, vrátane verejnoprávnej RTVS, ktoré o demonštrujúcich v Hongkongu, páchajúcich násilie na uliciach, hovoria eufemisticky ako o prodemokratickej opozícii, a demonštrantov v USA opuncujú pre zmenu pejoratívnym slovom výtržníci. Skrátka, preberie sa svetová neoliberálna rétorika a ňou sa potom kŕmi verejnosť. A pritom by stačilo vycestovať do Hongkongu, rozprávať sa s ľuďmi a povedať či napísať, ako sa veci v skutočnosti majú…

Apropo, ak by sa uskutočnil u nás podobný prieskum ako v Nemecku, zrejme by sa vo výsledkoch nijako mimoriadne nelíšil. Aj naši občania sa boja, ako som to ukázal na svojom prípade, vysloviť na verejnosti vlastný názor. Áno, obávajú sa dotknúť háklivých tém, ako je kontroverzná história, neblahé dôsledky globálneho kapitalizmu, migranti, Rusko, Ukrajina, Čína, Irán, Krym, vojnové zločiny v Iraku, Afganistane a Sýrii („… afganskí vládni vojaci a sily Severoatlantickej aliancie usmrtili v prvej polovici roka 2019 viac civilistov ako militanti z Talibanu a ďalší povstal-ci. Informovala o tom misia OSN v Afganistane…“ /správa SITA/), diktát Európskej únie, rozširovanie NATO a dodržanie záväzku dávať na potreby armády dve percentá z národného dôchodku (tí, čo tak horúčkovito bojujú za environmentálnu čistotu, zároveň zámerne prehliadajú, že výroba zbraní či lietadiel, ich skúšky, no najmä vojny azda najväčšmi znečisťujú životné prostredie); rovnako je tabu pochváliť čo iba jeden výnimočne pozitívny čin Ľudovej strany Naše Slovensko či jej voličov (presne ako v Nemecku pri AfD), zastať sa Aliancie za rodinu, nesúhlasiť s Dúhovým prideom atď. Radím vám, ak nechcete byť „konšpirátormi“, radšej mlčte, dialóg sa dnes nenosí. Tlak „lepšomédií“ a veľkej časti politikov pri úsilí „prečisťovať hlavy“ v duchu politickej korektnosti je enormný, nedovolí ani len snívať o férovej, neraz i rozjatrenej diskusii na všetkých spoločenských úrovniach. Žiaľ, bez otvoreného dialógu sa nedá vzdorovať tendenciám obmedziť slobodu slova či eliminovať snahy „vyrábať“ čoraz väčšmi kontrolovanú spoločnosť. Lenže demokracia, a to treba zdôrazniť, nemôže jestvovať bez posudzovania alternatív.

Lovci vo svorke

Mediálni propagandistickí makléri také niečo jednoducho nedovolia, našli si spôsob, ako zavrieť ľuďom ústa – verbálne šikanovanie a osočovanie prostredníctvom novín, resp. portálov typu konspiratori.sk so zoznamom, podľa ich „neomylného“ úsudku, konšpiračných médií a serverov. Na margo toho mi prichodí spomenúť slová niekdajšej švédskej tlačovej ombudsmanky Yrsy Steniusovej: „Žurnalisti by sa nemali správať ako svorka rozdráždených vlkov naháňajúcich korisť. Platí tu všeobecná pravda – ľudia v skupine sa znižujú k oveľa primitívnejšiemu správaniu, ako keď konajú jednotlivo. Ak patríte do skupiny lovcov, čiže novinárov, ktorí lovia spoločne, musíte sa utvrdiť v tom, že konáte správne. Zároveň strácate odstup od toho, čo a ako konáte. Strácate schopnosť kriticky hodnotiť fakty a ich význam. Stávate sa žalobcom i sudcom zároveň. Obvinený nemá nádej, že sa jeho prípad bude prešetrovať objektívne a bez zaujatosti“ (Pavol Dinka: Žurnalisti – lovci vo svorke, s. 13).

Len tak ďalej, milí kolegovia, zhluknutí do svorky, pokračujte v chválení bývalého prezidenta Kisku, ktorý, „ak by mala pokračovať vláda Smeru, radšej urobí revolúciu na uliciach“, z vďaky za podporu ponúknite šéfa Progresívneho Slovenska Trubana drogou LSD a poslanca Fica, ktorý má panický strach, „lebo jednou z jeho možností je aj pruhovaný dres v Ilave“ (SME, 19. 8. 2018), bez váhania šupnite do basy.

Nepochybujem, že sa od svojich zmanipulovaných priaznivcov dočkáte potlesku…

A ostatní občania určite nadobro zatvoria ústa, doma budú rozprávať tak, vonku inak. Veď o to ide, nie?

Pavol Dinka, 4. 9. 2019

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom