Profilový rozhovor s Romanom Michelkom k významnému jubileu (rozšírená verzia rozhovoru z Literárneho týždenníka)

Roman Michelko, slovenský spisovateľ, politológ, historik, filozof, vydavateľ a youtuber oslavuje 29. apríla päťdesiatku. Pri tejto príležitosti sme spoločne pripravili rozhovor, ktorý bude istým spôsobom bilancovať jeho doterajšiu kariéru a priblíži nám aj jeho ďalšie plány. Profilový rozhovor vyšiel v skrátenej forme pre Literárny týždenník.

LP: Roman, vedieš dlhodobo mimoriadne inšpiratívne vydavateľstvo, ktoré má prestížne meno. Ktoré vydané knihy považuješ za svoj najväčší úspech v kariére vydavateľa? Ktoré tituly získali najviac ocenení?

RM: Asi najväčší úspech je, že som vytrval. Vytrvalosť je jedna z najdôležitejších vlastností, ktoré musí vydavateľ mať. Čo sa týka najoceňovanejších titulov, bolo ich veľmi veľa a je ťažké vybrať.  Spomeňme teda aspoň knihy, ktoré silne rezonovali. Paradoxne najúspešnejším titulom, ktorý sme vydali, boli Myšlienky k sebe Marca Aurelia, kde bol sumárny náklad cez 7500 kusov. Ďalším veľkým míľnikom bolo vydanie diela Etely Farkašovej Scenár, ktoré vyhralo prestížnu súťaž Anasoft litera. Verím však, že zabodovať môže aj ďalšie Farkašovej dielo Záchrana Sveta podľa G.

Som, samozrejme, rád, že naše vydavateľstvo dostalo aj viacero ocenení za preklad. Cenu Jána Hollého za preklad memoárov Vladimíra Nabokova Pamäť, prehovor získal Otakar Kořínek, ktorý preložil aj ďalšie dielo jeho dielo Lužinovu obranu, ktorá bola za preklad  ocenená prémiou tejto ceny. K oceneniam, ktoré sme získali za našu prácu, patrí Hlavná cena Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú tvorbu za dielo Antona Hykischa Verte cisárovi. Ale za tých osemnásť rokov  bolo toho  oveľa viac, získali sme množstvo Cien Ivana Krasku, ich laureáti. Andrej Šeliga, Jaroslav Klus, Radoslav Tomáš, Pavol Garan, Martin Dzúr,  Katarína Džunková, Martina Grmanová a nakoniec aj Martin Chudík sú dodnes dôstojnou súčasťou slovenskej literatúry.

Zároveň som veľmi rád, že u nás vychádzajú, aj diela Pavla Dinku, brilantného verejného intelektuála, ktorý je v slovenskom kontexte veľmi nedocenený, ale každý jeho literárny opus je aspoň pre mňa ako čitateľa, literárnou udalosťou.

No a v „horúcej“  súčasnosti zažívame pocit vydavateľa, ktorému sa podarí vydať naozaj bestseller. Kniha Eduarda Chmelára Rekonštrukcia slovenských dejín sa drží už niekoľko týždňov na prvom či druhom mieste rebríčka bestsellerov, čo sa nám naozaj často nestáva, pritom ide o kvalitné esejistické dielo a takýto žáner naozaj často nekraľuje rebríčkom  bestsellerov.  Bohužiaľ, zoznam nezrealizovaných projektov by bol podstatne dlhší a často ide o veľmi kvalitné a hodnotné diela, ktoré by obohatili slovenský knižný trh, ale nepodarilo sa získať na ne financovanie. Samozrejme, nevzdával som sa a mnohokrát som tvrdohlavo aj tri či štyrikrát žiadal podporu na titul, ktorý komisia odmietla. Niekedy sa táto tvrdohlavosť vyplatila, niekedy nie.

Historické cestopisy, Nestor, všetky knihy Etely Farkašovej, najznámejšie diela Ladislava Ťažkého, ktoré u nás vychádzali v reedíciách, prózy Jaroslava Klusa… Mnoho kvalitných autorov a mnohé kvalitné diela, ktoré vydalo naše Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov (VSSS) a ktoré obohatili slovenský knižný trh, som ani nestihol spomenúť, za čo sa autorom ospravedlňujem.

• 

• 

• 

LP: Vydávate aj zahraničnú literatúru… ktoré knihy by si v tomto kontexte najviac vyzdvihol?

RM: Veľmi silnú rezonanciu malo aj vydanie druhej najznámejšej dystópie v dejinách svetovej literatúry Aldousa Huxleyho Prekrásny nový svet. Som rád, že sa mi podarilo kreovať edíciu Pohľady za horizont, v ktorej vyšli tri knihy od „svedomia Ameriky“ Noama Chomského,  svetových mysliteľov ako Zygmunta Baumana, Petra Singera, Ulricha Becka, Rodneyho G. Peffera, ale aj od vizionárov typu Michaela Alberta či Davida Schweickarta. Taktiež som veľmi rád, že sme  v edícii Svetových mysliteľov vydali aj diela ako Michela de Motaigna, Denisa Diderota, Jean-Jacquesa Rousseaua, Charlesa de Secondat Montesquieua a mnohých ďalších. Mňa ako čitateľa najviac oslovil Stefan Zwieg svojím dielom Svedomie proti násiliu. Geniálny portrét Jána Kalvína z pera majstra biografickej literatúry. Táto biografia však v sebe obsahuje dokonalú analýzu totality, manipulácie, ovládania, je to brilantná štúdia o moci a jej zneužití. Z tohto súdku je aj kniha Rozjímanie o Veľkom  inkvizítorovi. Projekt, ktorý som vymyslel a zrealizoval, aj keď až na tretíkrát.  Túto približne štyridsaťstranovú poému o Veľkom inkvizítorovi z Dostojevského románu Bratia Karamazovci zreflektovali najvýznamnejší slovenskí dostojevskológovia. Som rád, že aj vďaka tomuto edičnému počinu máme na najvyššej filozofickej úrovni zreflektovaný hádam najvýznamnejší klenot svetovej literatúry.

LP: Okrem vydávanie si sám autorom niekoľkých kníh. Za debutovú knihu Revoltujúci Sizyfos (ktorú som inak nedávno pre SNN recenzoval spolu s Esejami o kríze) si dokonca získal prémiu Ceny Ivana Kraska. Ktorú zo svojich vydaných kníh považuješ za najlepšiu a ktorú z nich by si odporúčil čitateľom?

RM: Revoltujúci Sizyfos je iste literárne či filozoficky najhodnotnejšia kniha, ktorú som napísal, dostala ocenenie odbornej poroty, venujem sa v nej reflexii svojich obľúbených francúzskych existencialistov, absurdnému divadlu, Samuelovi Beckettovi, autorom ako Franz Fafka, ale aj Friedrich Nietzsche… Je to taká filozoficko-literárna reflexia našej duchovnej transformácie. Dokonca som sa dozvedel, že je to povinná či odporúčaná literatúra na štátnice v odbore kulturológia. 

Na strane druhej je logické a čitateľská náročnosť takejto literatúry ju predurčila skôr do akademických kruhov, kniha nemala ani nemohla mať masový dosah. Mimochodom, ďalší z nerealizovaných plánov je vydať niečo podobné očami novej generácie humanitne orientovaných intelektuálov po tridsiatich rokoch.  Teda pre mňa samého by bolo veľmi zaujímavé, ako témy, ku ktorým som sa vtedy vyslovoval, vníma dnešná generácia.

• 

Ďalšie knihy boli písané už populárnejším jazykom a dajú sa rozdeliť do dvoch skupín. Jednak sú to historické štúdie – Slovenská republika v rokoch 1939 – 1945 (2015), Medzivojnové európske diktatúry (2012), či Európske diktatúry medzi dvoma vojnami – Komparácia talianskeho fašizmu a nemeckého nacizmu (2018). Tieto knihy som sa snažil písať populárnou formou, ale zároveň znesú aj vedecké kritéria, sú opatrené  poznámkovým aparátom,  a teda môžu slúžiť, aj ako literatúra pre študentov. Tieto knihy mali neporovnateľne silnejší čitateľský ohlas a zároveň  mi umožnili nestratiť kontakt s historickou obcou napriek tomu, že nepôsobím ako profesionálny historik. No a potom svoju nadčasovú  politologickú reflexiu som pretavil do dvojice kníh Eseje o globalizácii a Eseje o kríze. Prvá vyšla tesne pred veľkou krízou v roku 2008, takže som ešte narýchlo dopisoval jednu kapitolu. 

Druhá, Eseje o kríze,  je akýmsi  voľným pokračovaním Esejí o globalizácii. Na rozdiel od Esejí o globalizácii som v tejto knihe nesnažil len popisovať realitu a dávať takpovediac len jej diagnózu, ale snažil som sa načrtnúť aj reálne východiská, teda akúsi terapiu chorej spoločnosti. Načrtol som tam rôzne alternatívy súčasného kasínového neoliberálneho kapitalizmu, či už išlo o mondragonskú alternatívu, otvoril som debatu o spôsobe, akým sa postavili k riešeniu krízy na Islande, ale aj o témach, ako je základný nepodmienený príjem a podobne.

LP: Za posledný čas sa ti mimoriadne darí aj ako youtuberovi-politológovi (toho času máš až takmer 45 tisíc odberateľov). Napriek tomu, že  nie si  žiaden konšpirátor si takmer  vylúčený z hlavého mediálneho prúdu (iba výnimočne ťa pozvú do RTVS, treba dodať), máš mimoriadnu popularitu. Čim to podľa teba je? Existuje nejaká alternatíva z tejto situácie?

RM: V médiách hlavného prúdu  funguje akýsi kartel. Je tam obmedzený okruh ľudí, ktorí sa tam pravidelne striedajú a v zásade interpretujú spoločnosť viac-menej jednofarebne. Nebolo to však vždy tak. Aj ja som si zažil krátke obdobie, keď sa mi otvoril mediálny priestor a v priebehu jedného roka som dostal štyrikrát pozvanie do diskusnej relácie Večer na tému, ktorú moderoval dnes už nebohý Milan Blaha.

Dnes, bohužiaľ, nemáme na pôde verejnoprávnych médií takéhoto moderátora, ktorý by tematizoval aj ľavicový pohľad na svet. To, že široké spektrum všetkých relevantných názorov ostentatívne ignorujú komerčné médiá,  chápem. Ku cti im to nepridá, ale je to v istom zmysle logické. Bohužiaľ, v tomto  zlyhávajú verejno-právne média .Súčasný verejný diskurz okupujú dve názorové skupiny. Bratislavská kaviareň má obrovský mediálny priestor v osobe  „nedotknuteľnej posvätnej kravy“  Michala Havrana v relácii Večera s Havranom. No a umiernený konzervativizmus reprezentuje v relácii Do kríža Jaroslav Daniška.

V zásade by som  s tým, že dostávajú priestor, nemal problém. Problémom je, že vo verejnom diskurze  až zúfalo chýba priestor pre národne a sociálne orientovanú inteligenciu. Niet vôle otvoriť aj tento diskurz, doniesť do verejného priestoru istú časť tém a osobností, ktoré sú hodnotovo konzervatívne, ale majú silné sociálne cítenie, inteligenciu, ktorá je v dobrom zmysle duchovným nasledovníkom DAV-u, alebo z neskoršieho obdobia perestrojková či postperestrojková generácia či skupina inteligencie, ktorá stála pri základoch našej modernej štátnosti. Určite má čo povedať, ale nemá kde. Samozrejme, dnes už, chvalabohu, neexistuje mediálny monopol, takže istý priestor sa dá nájsť aj v alternatívnych médiách.

Nakoniec o tom, že aj moje pohľady na našu spoločnosť dokážu zaujať, svedčí nielen už spomenutých 45-tisíc sledovateľov, pričom tento počet  dynamicky ale aj skutočnosť, že najsledovanejšie videá majú vyše 250-tisíc videní a 100-tisíc je už takmer štandard. Takže aj toto je cesta. Každopádne, minimálne  verejnoprávne médiá by sa mali zamyslieť nad tým, či aj naďalej mienia ostentatívne ignorovať časť verejnosti, ktorej názory sú relevantné. Ak sa pôjde touto cestou aj naďalej, marginalizácia týchto médií bude pokračovať.

LP: Si taktiež členom Matice slovenskej. Máš nejaké vízie, čo urobiť na poli Matice v časoch, keď je národné cítenie terčom toľkých mediálnych a ideologických útokov?

RM: Určite mám, som srdcom matičiar a chcel som ponúknuť svoje znalosti a schopnosti pre rozvoj tejto verejnoprávnej inštitúcie. Od roku 2010  som v jej celoslovenských orgánoch, teda v celoslovenskom výbore a od roku 2003 som predsedom Politologického odboru Matice slovenskej.  

Niečo sa aj podarilo, ale, samozrejme, je to len zlomok plánov a aktivít, ktoré som si naplánoval. Podarilo sa mi presadiť grantovú schému pre vedecké odbory, vďaka čomu vyšlo niekoľko veľmi zaujímavých a podstatných kníh, okrem iného aj tvoji Utopisti, zorganizovali sme viacero seminárov a konferencií a  členovia nášho politologického odboru  pravidelne publikujú na stránkach Slovenských národných novín (SNN). 

Druhá vec je, že moja vízia, aby sa Matica slovenská stala azylom pre spoločenských vedcov, ktorí by slobodne bádali a vytvárali v dobrom konkurenciu Slovenskej akadémii vied (SAV), pozerali sa na našu spoločnosť z hľadiska možno iných hodnotových prameňov a obohacovali tak verejný diskurz, sa takmer nenaplnila. Verím však v zákon energie – keď sa človek dlhodobo a systematicky niečomu venuje, tá energia sa nestratí. Možno príde v inej forme, možno sa prejaví inokedy a inak, ale určite všetko, čo človek robí so záujmom, sa nakoniec v nejakej podobe vráti, takže aj moje nesplnené predstavy a plány sa možno naplnia neskôr alebo v nejakej inej podobe.

• 

LP: Angažuješ sa tiež v národnej a ľavicovej politike. V posledných voľbách si získal až 27 tisíc hlasov. Máš v pláne do budúcnosti stať sa poslancom NRSR a presadiť niektoré vízie, o ktorých dlhodobo píšeš? Považuješ sa viac za ľavičiara alebo viac národniara?

RM: Angažovanie sa v reálnej politike je vždy veľkým a problematickým rozhodnutím. Opustenie akademického či kultúrneho geta je často veľmi nepohodlné a mnoho schopných ľudí  sa z princípu nechce politikou zašpiniť. Úroveň politickej kultúry je na Slovenskú doslova zúfalá, a tak takéto angažovanie naozaj nie je to pre každého. Na strane druhej, ak človek má čo povedať a leží mu budúcnosť svojho spoločenstva na srdci, mal by do toho ísť.

Čo sa týka mojej osobnej cesty, nikde som sa neponáhľal. Až do svojich štyridsiatich deviatich rokov som nikdy nebol v žiadnej strane, a to napriek tomu, že  politikou sa dlhodobo a systematicky zaoberám. Vždy mi bola bližšia snaha reflektovať politiku skôr žurnalisticky, komentátorsky či analyticky. Ale keď prišla ponuka, ktorá mohla byť reálna, tak som si povedal, že to treba skúsiť.

• 

Napriek diskomfortu, ktorý to so sebou prinieslo, a napriek tomu, že sme nakoniec neuspeli, malo to svoj zmysel. Ako si spomenul, otestoval som si svoju mienkotvornosť, známosť v spoločnosti, to, čomu sa môže hovoriť „ osobný politický kapitál“. A ten, mimochodom, nie je vôbec slabý. Tie doslova desaťročia pravidelného publikovania, množstvá verejných vystúpení, a predovšetkým moja činnosť na youtube kanáli sa nakoniec zúročili.  Čo sa týka mojej politickej orientácie, tá bola vždy hodnotovo konzistentná. Vždy som mal silné sociálne cítenie, ale rovnako som vždy pociťoval ako veľkú hodnotu pozitívne vlastenectvo a tradičné hodnoty. Dlho a systematicky som uvažoval o tom, ako „usporiadať štát“, rozmýšľal som o smerovaní spoločnosti. Svoju víziu som spracoval a ponúkol, ale, samozrejme, reálna politika je oveľa viac o emóciách, politickom marketingu, a nie o programoch.

Takže čo sa týka mojej prípadnej ďalšej angažovanosti, poučil som sa z chýb, ktoré sa stali. Už by som do podobne neistého projektu nešiel, ale ak by bola reálna šanca niečo pozitívne  zmeniť  a mal by som relevantnú šancu ovplyvniť nejaký politicky projekt v budúcnosti či už programovo, alebo aj v stratégii oslovovania voličov, tak by som nad tým možno znova rozmýšľal. Alfou a omegou takéhoto rozhodovania by však bolo to, že by som tomuto projektu musel veriť, a zároveň ho mal možnosť aj zásadne ovplyvniť.   Inak sa do toho nehrniem. No ak by prišla reálna a relevantná ponuka, asi by som sa nad tým znova zamyslel.

LP: Vyštudoval si politológiu, filozofiu aj históriu. Ktoré oblasti výskumu ťa v týchto disciplínach najviac zaujali?

RM: Čo sa týka mediálnych výstupov, tak jednoznačne vedie politológia, presnejšie pravidelné komentovanie politických udalostí. To však neznamená, že som na ostatné oblasti, ktoré som študoval, zanevrel. Vždy som sa snažil, aby som nestratil kontakt s historickou obcou. Som v Historickom odbore Matice slovenskej a pravidelne chodím do rádia diskutovať na historické témy, napríklad s Ivanom Mrvom na tému Trianon, s Tomášom Černákom na tému Gustáv Husák kontra Alexander Dubček. A ako aktívny účastník chodím aj na rôzne vedecké konferencie. Samozrejme,  nestratil som kontakt ani s filozofiou, a to aj  vďaka niektorým našim autorom ako Etela Farkašová či Dalimír Hajko. Ich texty sú príjemným intelektuálnym osviežením  a rád ich knižným opusom  pomáham na svet.  Môj literárny debut Revoltujúci Sizyfos je v podstate zbierkou filozofických esejí.  Stále čítam veľa filozofických textov, síce už nie čistú filozofiu, ale eseje na pomedzí filozofie a literatúry či umenia. Snažím sa ostať kultúrnym a premýšľavým človekom a nenechať sa umoriť každodennou rutinou. Verím, že tento rozmer svojho myslenia a vnímania sveta som si zachoval a zachovám si ho aj v budúcnosti…

LP: Nedávno si mi poslal na editovanie texty na novú knihu, ktorá vyjde prostredníctvom edície e-kníh DAV DVA. Mohol by si priblížiť čitateľom, na čo sa môžu tešiť?

RM: Samozrejme, okrem pravidelnej produkcie, píšem pre tri médiá, sa snažím písať aj nadčasovejšie veci. V podstate mám už pripravený rukopis o alternatívnych politických systémoch. Teda o švajčiarskom politickom systéme, ktorý môžeme označiť za polopriamu demokraciu kvôli množstvu referend. Ale zaoberám sa aj fenoménom „ázijských tigrov“ (Singapur či Tchajwan), iránskym politickým systémom, ktorý je mimochodom podstatne demokratickejší než despocia v Saudskej Arábii, veľkom to spojencovi USA. Ďalej sa venujem systému Kaddáfiho líbyjskej džamahírije, stavovskému štátu, ale aj mondragonským družstvám, bankovej revolúcii na Islande či  veciam, ako je základný nepodmienený príjem,  prípadne takzvanej tretej ceste, ktorá sa ukázala ako slepá vývojová vetva v dejinách sociálnej demokracie. Rozmýšľam, ako knihu financovať, ale verím, že nejaký spôsob sa nájde. Žijeme v dobe, keď je  množstvo ľudí presvedčených, že liberálna demokracia sa vyčerpala. Moja kniha by mala načrtnúť odpovede na to, aké sú alternatívy.

---