Recenzia Tomáša Klimeka: Joker – archaický stand-up

Keď v roku 1940 nakreslil Bob Kane svojho prvého Jokera, iba ťažko mohol tušiť, že sa táto postava z „obrázkových knižiek pre dyslektikov“ stane popkultúrnym fenoménom do takej miery, že sa o takmer 80 rokov dočká i maximálne seriózneho, psychologizujúceho filmového spracovania… Obsesia, s ktorou sa tvorcovia stále dookola vracajú k postave Jokera je výrazom doby, a hlavne – trhovo ľahko zužitkovateľným výsledkom diváckych preferencií, založených na „seriálovej logike“ nikdy nekončiaceho vlákna príbehov obľúbených postáv, ktoré akoby žili svoj vlastný život popri životoch divákov, v permanentnej prítomnosti. Dookola recyklované príbehy komiksových superhrdinov (či superzloduchov) bývajú zväčša už tak plytké a prázdne, že často skôr než o filmovom umení možno hovoriť o prostom stalkingu (čo asi teraz robí môj obľúbený hrdina?). 

Hoci pôvodný úmysel režiséra Todda Phillipsa zrejme zostane skrytý a my sa nedozvieme, nakoľko bol jeho filmový počin výslednicou premysleného marketingu alebo osobitým autorským poňatím jedného popkultúrneho klišé, je už teraz jasné, že oboje došlo svojmu naplneniu, pretože novinári, recenzenti, filmoví kritici, psychológovia, ba ani filozofi posledné dni nehovoria o ničom inom a kiná sa solídne plnia (hoci vraj s následným hromadným útekom počas premietania). 

2+1 v Gothame

Osobne najviac kvitujem, že sa autori odhodlali ísť v šľapajach realistického a ponurého Nolanovho univerza a komiksový svet zredukovali iba na niekoľko použitých reálií (Gotham, Arkhamský ústav, rodina Wayneových…). Inak si Joker, resp. Arthur Fleck razí celkom vlastný príbeh. Je chudobný prekérne pracujúci, ktorý sa neveľmi úspešne živí ako klaun, trpí mentálnym postihnutím po prekonanom mozgovom úraze a žije v 2+1 so svojou starou chorou matkou. Ústredným motívom filmu je samozrejme prerod Arthura v Jokera, teda akýsi prequel k udalostiam, ktoré poznáme z ostatných batmanovských filmov. 

Závisť či revolta?

Tento prerod možno pochopiť alebo prerozprávať viacerými spôsobmi. Najviditeľnejšie skrze liberálny naratív, kedy Fleckovu hromadiacu sa hostilitu voči spoločnosti možno označiť za resentiment voči bohatým a frustáciu z osobného neúspechu. Tá bujnie a vytvára Jokera – teroristu a vraždiace monštrum. Máme tu teda do činenia s klasickým odsudkom vyšších vrstiev: „si proti nám, lebo nám závidíš úspech!“ 

Samozrejme, niečo vyše dvoch hodín na plátne nie je dostatočný priestor pre komplexné vykreslenie motivácií postáv a príčin ich konania, a teda sa nám núkajú aj iné naratívy, skrze ktoré by sme mohli príbeh prerozprávať. Určité drobné detaily nahrávajú i naratívu „revolučnému“, kedy nahnevaný a spoločensky vylúčený Arthur berie osud do vlastných rúk a stáva sa lídrom rozzúrenej ulice (ulica s ním evidentne solidarizuje skrze klaunovské masky ako symbol odporu; Thomas Wayne nie je zjavne taký dobrodinec a filantrop, ako sa traduje a jeho povesť je len dobre budované PR; Fleck je vlastne iba obeťou doby a vyhrotenia udalostí, pričom násilne sa začal správať až v sebaobrane; v spoločnosti absentuje základná zdravotná starostlivosť…). Vinná je doba. On sám sa previnil vlastne iba tým, že sa nenarodil v hlavnej spálni rodiny Wayneových… 

Tento kontra-kultúrny koncept v sebe ukrýva ale aj isté nebezpečenstvo zamieňania sociálnej deviácie za sociálno-politický odboj. Práve na túto romantizáciu kriminality zrejme poukazujú kritici, označujúci postoj k duševným chorobám vo filme za nezodpovedný. Sloboda v tomto zmysle akoby bola zákonite určitým druhom iracionality, šialenstva… Myslím ale, že režisérovým cieľom rozhodne nebolo urobiť z Jokera kladného hrdinu a celý tento koncept symbolicky búra v momente, keď sa Fleck dozvie, že príbeh o jeho splodení a otcovi bol iba fabulácia, matkin preľud a on nie je to neprávom odvrhnuté dieťa, ktorým by tak veľmi chcel byť… Navyše i gesto symbolického odstrelenia si hlavy, ktorým Phillips zjavne odkazuje na Scorseseho Taxi Drivera, svedčí skôr o samozničujúcom charaktere jednania hlavnej postavy, nie o jej emancipácii či revolučnosti (za predpokladu, že nepovažujete revolúciu za sebadeštruktívny akt ;-)).

Kultúrne vykorisťovanie

Hoci je obdivuhodné, ako režisér balansuje medzi týmito dvoma pólmi prerodu v Jokera, ďaleko zaujímavejšie je zamerať sa na samotný „joke“, vtip, teda esenciálnu zložku Jokerovej identity. Táto sa točí okolo vzťahu Flecka, ktorý sa túži stať známym stand-upistom, s jeho obľúbeným komikom, stvárneným Robertom De Nirom, ktorý mu je (otcovským) vzorom a ktorého na konci, symbolicky, zastrelí. Na tomto nevyrovnanom vzťahu (odkazujúcom na ďalší Scorseseho kúsok, Kráľ komédie) je vidno, že kultúrne vykorisťovanie môže byť ďaleko horšie než to materiálne, keď sa už tak chudobnýúbohý Arthur stane navyše ešte objektom verejného poníženia v TV, keď ho znemožní a vysmeje ten, ktorého si najviac vážil a dopustí sa tak zrady ich „priateľstva“. Pre De Nira je však Fleck iba polobláznom, z ktorého je možné vyžmýkať zisk a predať ho masám, ako lacnú formu pobavenia. Arthur si však toho najprv nie je vedomý, prehliadne lesť a nechá sa využiť, nakoľko žije izolovane na okraji spoločnosti a nemá dostatočný „kultúrny kapitál“, aby mohol včas získavať spätnú väzbu o svojej komediálnej netalentovanosti, chýba mu sebareflexia, odstup a kritický pohľad na seba samého – nie preto, že je hlúpy, ale pretože je chudobný a sociálne exkludovaný. V rovine liberálnej ideológie sme si však všetci rovní, a teda má komik právo si z neho robiť srandu a adresne ho ponížiť, hoci trpí poškodením mozgu. 

Hranice humoru

Tento „humor bez hraníc“, u nás dôverne známy zo „satirickej“ stránky ZOMRI, sa prezentuje ako akási očistná a žiaduca forma boja proti spoločenským „nešvarom“ , ale pravda je taká, že iba potenciálne generuje ďalších takýchto jokerov… Z konzervatívnych pozícií je problematické viesť konzistentnú kritiku týchto „humoristických“ praktík, rovnako ako vykladať tento film, pretože hrozí skĺznutie k ťažko uchopiteľnému moralizovaniu, kde sú hranice humoru – aký druh vtipov je ešte prípustný a čo už je „za hranou“. Možno sa napríklad smiať zo smrti? Je čierny humor tolerovateľný? Podľa mňa áno. Tu však treba vymedziť objekt vtipu, nie jeho predmet, tzn. vymedziť sa voči rádoby vtipnej inzultácii konkrétnych jednotlivcov, ktorá by mohla vykazovať znaky vykorisťovania slabšieho, spôsobovať citovú ujmu či verejné poníženie. 

Arthur Fleck však ku svojej smole žije v spoločnosti, ktorá si podobné otázky nekladie… Keď precitne zo sna a uvedomí si, ako bol oklamaný, prepukne jeho šialenstvo a on urazene prehlási humor za subjektívnu vec – stane sa z neho Joker/vrah – jeho vtipom je vražda. 

Vedúca úloha komediantov

Premena z vražedne nevtipného stand-up komika na vždy s vtipom vraždiaceho maniaka je jediný spôsob, ako ho môžu začať brať vážne. Inak ho nikto nepočúva, maximálne ho zmlátia, vysmejú, zničia. Je každému ľahostajný, dokonca aj štátu (prestanú mu vydávať lieky). Hoci sa javí paradoxné chcieť byť braný vážne a stať sa kvôli tomu klaunom, je to vlastne logický ťah, dôsledne akceptujúci diagnózu dnešnej doby – snahu umlátiť sa smiechom až do bezvedomia, ktorou trpíme. V dobe, keď nie sme schopní sústrediť sa na video, ktoré má viac ako tri minúty alebo prečítať viac ako dvojvetný popis fotky na instagrame, a zároveň chceme byť permanentne zabávaní hracími automatmi masovej kultúry, môže iba vtipálek chvíľkovo zaujať našu pozornosť a získať rešpekt. Tento trend vidíme napokon jasne i v politike, kde sa komici ako Beppe Grillo či Volodymyr Zelenskyj dostávajú do čela svojich krajín. 

Lekár Gothamu?

Hovorí sa tiež, poznaj svojho nepriateľa. Takisto by mal lekár doby (v tomto prípade Joker) poznať jej chorobu, aby spoločnosti mohol dávkovať jej vlastnú medicínu, jed ako sérum. Lekárom je Joker pochopiteľne iba v takom zmysle, ako je vlk „lekárom lesa“. 

V čom ale vlastne spočíva tá „liečba“? Isto nie len v tom, že vystrieľa všetkých komikov, čo na neho (a iných) boli zlí… To by sme dosť zjednodušili. Nazdávam sa ale, že vražda predsa je kľúčom k tejto záhade. Spomeňme na scénu, kde sa De Niro snaží Jokera verejne presvedčiť, že jeho „vtipy“ (vraždy) nie sú vtipné. Joker mu nepresvedčivo oponuje subjektívnosťou humoru, ale nie je tomu tak. Vražda, ubližovanie, bolesť, utrpenie a vykorisťovanie boli odjakživa zdrojom slasti pre id i keď sa to civilizovnému človeku prieči a hnusí. Čo je zdrojom humoru? Hoci môže ísť napríklad o snahu odľahčiť situáciu, v prípade sarkazmu tiež i o prejav nadradenosti či poníženia druhého. Už tu vidíme, že isté náznaky koristenia na úkor iného sú vlastnou podstatou zábavy. A to je pritom humor, s ktorým sa denne stretávame a používame ho. 

Násilie v nás

Vo všeobecnosti stojí vtip na absurdite, prevrátení poriadku či takpovediac, konflikte vysokého a nízkeho. Rozhodujúce je však načasovanie. Vtip prichádza až na konci, predchádza mu nezáživné rozprávanie či príbeh, ktorý navedie našu myseľ nesprávnym smerom, ukolíše ju, aby to pôsobilo, že sa nič nedeje a pointa náhle umožní id vykĺznuť kontrole superega. Než sa naše nadja spamätá, zažívame na malý moment výbuch slasti, spojený s tabuizovanými témami, násilím, či brutalitou, ktoré by v nás inak vyvolali opovrhnutie. Nie je to nič čo by som si teraz vymyslel. Tvrdil to Freud, vedeli to už v stredoveku, keď spájali humor s pýchou a agresivitou, či v antike, kedy bol považovaný za vyjadrenie prevahy. Nemusíme sa za to hanbiť, či to nedajboh zákonom regulovať. Vyspelá spoločnosť má (alebo by mala mať) isté mechanizmy zaručujúce, že toto „násilie v nás“ zostane pod pokrievkou nevinných vtipov, prípadne kultivuje i samotný humor. Veď, nie je napokon kultúra ako taká akýmsi adaptačným mechanizmom, ktorý nás tak trochu chráni aj pred sebou samými? 

Bloody jokes!

Dnešok však kultúre veľmi nepraje. Pojem spoločnosť už tiež pomaly mizne zo slovníkov a jediné, čo ju nachvíľu dokáže stmeliť je výsmech nejakého chudáka na sociálnej sieti… Možno to pôsobí ako nový fenomén, ale to iba kvôli technologickej akcelerácii nových médií, ktoré dokážu virálne šíriť špinu v rámci „globálnej dediny“. Inak to existovalo ešte v „nezosieťovaných“ časoch, keď sme sa v 90tkach v TV smiali na funny videos, kde si niekto rozbil pri páde držku, či sa pozerali ako strápňujú ľudí s nižším IQ, že nevedia zodpovedať jednoduchú otázku. Éra posledných troch desaťročí nás bohužiaľ, namiesto sociálneho pokroku, uvrhla do nekultúrnej prehistórie… 

S narastajúcim trendom primitivizmu, úpadku a zaostalosti, ktorým je nútená naša doba čeliť, prichádzajú na rad tiež i „krvavejšie“ vtipy… Idú totiž regresívne späť do praveku, viac „k podstate“ samého vtipu – teda k aktu násilia. Gotham, ktorý vo filme vidíme, je presne takouto džungľou, a preto potrebuje Jokera ako svoje dokonalé zrkadlo. Ten nám odhaľuje prapodstatu humoru. Jeho vtipy nie sú zlé, ani subjektívne. Sú len veľmi archaické. 

Mgr. Tomáš Klimek

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


5 thoughts on “Recenzia Tomáša Klimeka: Joker – archaický stand-up

  • 14. októbra 2019 at 19:55
    Permalink

    Trochu som sa zorientoval. Dík.

    Reply
  • 14. októbra 2019 at 21:56
    Permalink

    Zaujímavá recenzia…
    Mňa zaujal seriál „Perníkový tatko“, ktorý ukazuje charakter nielen doby a spoločnosti, ale aj to, akým spôsobom sa mení a môže skončiť človek, ktorý sa snaží bojovať o svoju existenciu v zhnitej kapitalistickej spoločnosti bez istôt, vlastným spôsobom…

    Reply
    • 15. októbra 2019 at 3:19
      Permalink

      Presne toto som si povedal aj ja pri sledovaní toho seriálu, že to je vlastne jeho hlavné posolstvo… V Európe by sa z neho asi nemusel stať „Heisenberg“, len preto aby dostal lieky, na ktoré má nárok každý.

      Reply
    • 16. októbra 2019 at 10:42
      Permalink

      Perníkový tatko. Jeden z najdebilnejších českých prekladov, a slovenských otrockých prebratí, názvov zahraničných filmov.

      Reply
  • 15. októbra 2019 at 8:55
    Permalink

    Pred pár mesiacmi som na tú tému napísala pár myšlienok…
    https://devana.blog.pravda.sk/2019/04/28/pernikovy-tatko/

    Je mnoho kníh, filmov, či seriálov, ktoré pôsobia prvým dojmom inak a až keď sa človek začíta a zapozerá a trochu popremýšľa, tak pochopí, čo v nich napísané, alebo stvárnené.
    Pred rokmi sa mi dostala prvý krát kniha Davida Herberta Lawrencea „Milenec lady Chatterleyovej“, ktorá bola dlho zakázaná v samotnom Anglicku. Vraj kvôli erotickým a sexuálnym scénam…
    Je pravdou, že na dobu, v ktorej boli písané, boli až príliš odvážne, ale sú napísané vkusne vkusne, v dnešnej dekadentnej dobe by sa dalo povedať, že sú jemné a pre niekoho aj nudné.
    Ale čo ma najviac zaujalo bol opis doby. Charakteristika vládnucej triedy, sociálne problémy a otázky, ale aj myšlienky o vykorisťovaní robotníckej triedy, jej otroctve, o chamtivosti mocných a túžbe po normálnom, slušnom, slobodnom živote, tých dole…
    Aj táto kniha pôsobí v tomto tak trošku nadčasovo a pripomína, že doba spoločnosť, ktoré sú opísané v knihe sa pomaly vracajú naspäť…

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom
%d blogerom sa páči toto: