Soňa Valovičová: Chceli sme bojovať! (Od mníchovskej zrady po národné oslobodenie) VIII časť – V duchu národných buditeľov!

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Nikdy nezabudnite, ako ľahko sme slobodu stratili a ako ťažko a za cenu obrovského úsilia a veľkých obetí nášho, a hlavne sovietskeho ľudu, dobýjali sme ju späť!“ (Ludvík Svoboda)

Napadnutím ZSSR zo strany Nemecka sa Slovensko ocitlo vo vojne ako spojenec nacistov. Hitlerovou demagógiou o bránení nemeckého sa národa pred budúcou agresiou a rozpínavosťou židoboľševického Ruska, ktoré malo zničiť nielen Nemcov, ale potajme celý svet, brat brata nenávidí. ,,Európa ušetrená od hrozného osudu! Pokus boľševického útoku stroskotá“, kričí Hitler. A svet? Svet sa vzájomne vraždí.

Nálada vo vnútri krajiny je rôzna. Sme rozdelení na dva tábory – na oficiálnu politiku klérofašizmu a ilegálnu politiku odbojového hnutia.

Vojtech Tuka v novoročnom príhovore roku 1942 slovenskému národu na margo tzv. cudzieho vzoru hlása posolstvo, aby vyvrátil obavy, ktoré vznikli v samotnom tábore ľudákov a eskalovali napätie, keď nedotknuteľný piedestál slovenského vodcu Antona Hlinku prevzal Adolf Hitler: ,,Národnosocialistický program HG bol prijatý niektorými s obavou. Potom však začali analyzovať to »naše« a postupne s radosťou zisťovali, že však odjakživa sme boli a sme na línii národného socializmu, hoci v primitívnej, nevykvasenej ešte forme nazývali sme tú líniu »ľudovou«. Aj na tomto úseku politickej súvahy môžeme zisťovať, že už nik si netrúfa nehlásiť sa do radu národných socialistov. Aj vtedy, keby ešte v srdci mal pochybnosti, už by sa hanbil byť zaostalým. My Slováci sme nikdy neboli demokratmi v politickom zmysle slova. Náš národný charakter je patriarchálny.“ Rozdelený tábor však nie je už možné opomínať a okato ignorovať, lebo národ v treťom roku vojny predsa len precitol omnoho viac ako tomu bolo po zastieracích manipulatívnych manévroch v začiatkoch vojny. Preto slová predsedu vlády vyzývajú k ostražitej bdelosti nad rozvracačmi štátu: ,,Keďže línia národnosocialistická ešte zápasí s príšerami demokratickej minulosti, rozrástli sa kliky. Tieto kliky musia už raz zmiznúť, alebo aspoň nesmú sa dostať k slovu na zodpovedných miestach! Nepopierateľne a nezadržateľne kráčame po ceste do novej Európy. Sú však niektoré nedostatky.Ešte nie sme dosť odpolitizovaní, nie o úlohy v národnom živote súťažíme, ale často o moc. Ešte vždy sme si neuvedomili dostatočne význam toho, že sme členmi Trojpaktu a Paktu proti kominterne, neuvedomili sme si, aký význam má naša účasť vo vojne proti boľševizmu. Ešte vždy nie sme si vedomí nemeckej ochrany nad nami. Stále sa dáme znervózňovať protislovenskými chúťkami zjavných alebo taktných nepriateľov slovenskej samostatnosti.“ Verejne priznať, že tieto opozičné kliky stále existujú je obrovský posun v rétorike ľudáckej špičky.

K novoročnému prejavu sa pripája aj Alexander Mach, ktorý heslom Obetovať – zvíťaziť! už priamo predpovedá Slovákom ťažký boj po boku nacistov: ,,Do nového roku ideme v znamení obetí. Bude rokom tvrdých bojov a ťažkých obetí na oboch frontoch, ale práve preto to bude vyvrcholenie boja o víťazstvo.Ak by sa tohto roku vojna azda neskončila, je zrejmé, že v tomto roku padne víťazné rozhodnutie pre novú Európu. Preto hneď v prvý deň nového roku začíname v znamení istých obmedzení. Tieto obmedzenia však nepocíti nikto, ak bude v národe disciplína a duch obetavosti. V tomto duchu boja a obetavosti začíname nový rok v znamení hesla nášho najvyššieho veliteľa: Verní sebe!, lebo to dnes znamená verní Hitlerovej novej Európe.“

Arizácia Slovákov nemá úspech, ľudia vojnu odmietajú rovnako ako svoju árijskú porobu a stavajú sa do otvoreného boja proti fašizmu. Národ sa mobilizuje. Nie všetko beží podľa plánov bezpečnostných orgánov, disciplinárne konania voči jednotlivcom pre nedodržiavanie nariadení sú na dennom poriadku. Podľa bunkového systému v protifašistickom odboji a sabotážnych prácach sa organizujú nielen muži, ale aj ženy a mládež, všetko pod najprísnejším trestom výsluchov, domových prehliadok, pracovných koncentračných táborov. K prísne tajným zložkám patria prípisy Prezídia ministerstva vnútra a UŠB o postupoch proti činnosti členov ilegálnej KSS: ,, V záujme veci je preto potrebné zvýšiť našu činnosť na potieranie tohto nebezpečia a venovať im pozornosť, najmä v podzemnej a podkopnej im práci, a to tiež preto, že i mládež do 18 rokov sa organizuje tak podobne organizačne ako starší, teda bunkovým systémom, ba dokonca bola teraz odhalená a zatknutá organizácia komunisticky činných žien … „

V prvých dňoch vzniku slovenského štátu mohol tiso-tukovský režim argumentovať, že spoluprácou s Nemeckom zachránili Slovensko a jeho ľud pred pohromou, aká stihla Čechov, Poliakov, národy Juhoslávie, a pod.: ,,Silné boľševické útoky, podnikané s ohromnou masou ľudí, ukazujú jasne a zreteľne, aké nebezpečenstvo hrozilo nášmu kontinentu. Len nemecký útok v júni m.r. zachránil nás od najhoršieho.“ Aj taká je daň, ktorú na úkor protiboľševickej propagandy splácať musí ruský národ v pozícii silnej vlasteneckej obrany. Ako vrchol cynizmu a bezohľadného manipulovania verejnej mienky je obhajovaná taktiež brutalita nemeckých vojsk na východnom fronte: ,,Potvrdzuje sa nemecká verzia, že pustošenie sovietsko-ruských území bolo cieľavedomou a úmyselnou akciou ustupujúcich rusko-sovietskych oddielov.“

Rovnako nemožno utajiť ani akcie obľúbených ustašovcov, ktorí doslovnými jatkami vraždia obyvateľstvo, preto tradične ako na východnom fronte, aj na území juhoslovanskom sa brutalita pripisuje na vrub komunistov: ,,Povstalecké bandy pod komunistickými zástavami postupne vypálili niekoľko dedín. Vraždili chorvátskych sedliakov, zapaľovali školy, obecné domy, žandárske stanice. Chorvátske štátne vedenie je skalopevne rozhodnuté so všetkými danými prostriedkami urobiť koniec činnosti komunistických bánd.“ Nič, len štátna nutnosť, urobiť si poriadok so všetkými, ktorí s režimom nesúhlasia.

O slovenskej samostatnosti , na ktorú sa tak ohradzuje slovenská vláda nemôže byť ani reč. Hneď v prvých dňoch »samostatnosti a slobody« prepadli našu krajinu maďarské vojská a napriek tomu, že Slovensko malo Nemeckou ríšou garantovanú na 25 rokov nedotknuteľnosť svojich hraníc, muselo odstúpiť časť svojho územia Maďarsku. To bolo prvé rozčarovanie Slovákov. A neuplynulo ani pol roka od 14. marca a Slovensko sa ocitlo vo vojne proti slovanským bratom v Poľsku a v prvý deň vojny 1. septembra 1939 napadlo po boku nacistických vojsk susednú slovanskú krajinu, na rozkaz führera. Kolaboranti Tiso, Tuka, Mach tak nielen poškvrnili dobré meno slovenského národa, ale aj zaplatili krvavú daň pre záujmy germánskych dobyvateľov sveta. Teraz je slovenský národ vohnaný do vojny proti Rusom, proti ďalšiemu bratskému národu a tvrdo platí ďalšiu daň v podobe mladých slovenských životov, mladej slovenskej krvi. Zomiera výkvet slovenského národa na stepiach Ukrajiny, mladé životy hynú v závejoch krutej ruskej zimy a krvácajú v ťažkých bojoch proti vojakom Červenej armády.

Gigantický pokus svetových dejín vo vybudovaní nového svetového poriadku, kde spoločnosť nie je vykorisťovaná človeka človekom, a na miere všetkých bratských národov založených na internacionalizme a vzájomnej výpomoci, za socializmus, sa tvrdo platí od tých, pre ktorých socializmus bude i po rokoch nočnou morou. Socializmus je vláda proletariátu a proletariát v očiach kapitalizmu musí byť vykorisťovaný. Inej cesty principiálne niet.

V ťažkých časoch po 14.marci 1939 národy ZSSR napriek spojeniu sa Slovenska s nacistickým Nemeckom pomohli slovenskému národu v oblasti hospodárskej pomoci – dodávalo suroviny, ktoré sme z inej strany nedostávali. Teraz je vojna v treťom roku svojej životnosti a nič okrem potupy Slovenska a straty tisícov mladých chlapcov nezískava. Nemecký kapitál ovládol všetky odvetia slovenského hospodárstva, ťažký priemysel a drevoobchod. Jednostranný vývoz slovenských surovín a tovarov do Nemecka, ktoré Slovensku za dodaný tovar nič neplatí sa v tomto momente dlhovo vyšplhal voči našej krajine na jeden a pol miliardy Ks. Nič, len bezočivé vykrádanie slovenskej zeme. Namiesto tvorenia pracovných miest doma sa slovenskí robotníci v desaťtisícoch vyháňajú na podradnú otrockú prácu do Nemecka. Politické a odborové práva končia v koncentračných táboroch v Ilave. Ceny životných potrieb sú vyhnané do astronomických výšok, platy a mzdy naopak veľmi nízke, národ žije v trvalej biede. Nedostatok základných životných potrieb a potravín je tak vysoký, že obyvateľstvu hrozí reálne vvhladovanie. Vychádza vyhláška na povinný predaj mlieka a výrobkov z neho pod plnou mocou mliekarénskeho syndikátu v Bratislave. Ustanovenia vyhlášky platia pre všetkých užívateľov poľnohospodárskej pôdy a majiteľov kráv. Ľudia sú tak povinní odovzdávať denne všetko mlieko a výrobky z neho, okrem najnutnejšej dennej potreby, ktorá je daná strohým prídelom. Za nedodržanie príkazu je stanovený trest podľa trestného zákonníka, pričom výnimky môže stanoviť iba Mliekárensky syndikát. Pozemková reforma, ktorá prebehla, neprevádza sa v záujme drobných roľníkov, ale pôda sa prideľuje protežantom režimu, odvolávajúc sa zásadou – kto nemá peniaze, nemôže predsa mať nejaký nárok. V kultúre nanucuje národnosocialistická vláda napodobňovanie bezcenných nacistických výplodov, úroveň slovenskej kultúry vôbec a tlače žalostne poklesla. V školách sa zaviedla výchova v duchu nacizmu, v duchu germánskeho násilníctva, ktorý je cudzí povahe nášho národa. Desaťtisíce nemeckých detí jedia slovenský chlieb na úkor slovenských. Slovensko nikdy nezabudne na tie chvíle, keď nemecké deti vyhadzovali chlieb zo školských okien, pod ktorými čakali deti slovenské, aby tieto zvyšky mohli pozbierať a najesť sa! Oficiálna politika klérofašizmu si sľubuje veľa od slovenskej mládeže, dávajúc jej za vzory iné fašistické hnutia: ,,Jasný príklad Talianska svieti i nám! Junácka naša rodobrana, fašisti slovenskí, vzplanuli oduševnením, ramená ich tuhnú silou sebavedomia. Slovenskí nacionalisti pozerali vždy sa talianskych fašistov s veľkými sympatiami.“
Židovský kódex na Slovensku, najbrutálnejší v celej Európe, žne svoje ovocie. V prvej polovici roku 1942 Gardista informuje o 50 000 vyvezených Židoch a každodenne upozorňuje slovenskú verejnosť na Ahasvera, ktorý za pomoci boľševikov ohrozuje aj slovenskú zem. Prezident republiky Jozef Tiso vyzýva na neľútostný boj proti tejto podradnej kaste ľudí a na roztrpčenie kresťanov reaguje populisticky: ,, A že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, myslím o tom nikoho netreba presviedčať. Urobili sme tak podľa božieho príkazu: Slovák zbav sa svojho škodcu!“

Maďarská šľachta sa nikdy nevzdala plánov na znovuovládnutie Slovenska. Od Hitlera si kupuje Slovensko za cenu krvi vlastných vojakov, ktorých by Maďari dali k dispozícii pre vojnu proti Rusku. Tiso, Tuka a Mach ubezpečujú slovenský národ, že ho nedajú – paradoxne však vylievame krv na Hitlerove záujmy a kto bude brániť zem v prípade maďarského vpádu, keď omladina vykrváca? Slovenský národ si uvedomuje, že vláda ho vedie do potupnej záhuby. Áno, aj český ľud krváca v stovkách pod rukami hitlerovských katov, ale umierajú za vec svojho národa ako mučeníci boja za slobodu, kým slovenskí vojaci v počte ďaleko väčšom hynú na ruských rovinách ako spojenci barbarských nepriateľov ľudstva a vlastného národa. Hitler je dnes vo vojne s celým svetom. Mocná Červená armáda rozdrvila na východe Hitlerovu stratégiu bleskovej vojny a rozbila povesť o neporaziteľnej nemeckej armáde. Spojenectvo Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie, Ameriky a Číny postavilo proti Hitlerovi silný úder. Všetky porobené národy Európy vedú svoje rady do boja proti Hitlerovi. Hoci je Hitler v tomto momente bezmocný, svet čakajú ešte kruté chvíle jeho šialených a beštiálnych zločinov. Ešte bude obetovaných mnoho miliónov životov, na jednej aj na druhej strane, kým zvíťazí sloboda.

Riešenia konečných otázok

V prvom roku vojny, keď sa ľudáci spolu s tzv. tisícročnou ríšou nadchýňali víťazstvami wehrmachtu a slovenských vojakov v hrdinskom boji proti židoboľševikom a boli ešte opojení ošiaľom „trvalej ochrany a istoty na večné časy“ po boku nacistického Nemecka, dominovala na ľudáckej politickej scéne skupina Tukových extrémistov a dočasné nemecké úspechy v Európe urýchlene využívala na presadenie modelu fašistickej diktatúry do praxe. Ich taktika bola jednoduchá – byť ústretoví a splniť všetko, čo žiada Berlín a na domácej scéne to prezentovať ako vlastnú iniciatívu a nápady. Ľudácka expanzia sa rozmáhala. Slovenskí fašisti vyrovnali krok s nemeckými a dostali sa do časového súladu s plánmi Hitlera. Keď sa Hitler rozhodol pre konečné riešenie židovskej otázky, ľudáci neváhali a s nadšením im vlastným tento zvrátený a neľudský projekt nielenže odobrili, ale začali ihneď realizovať.

Na jeseň 1941 boli už ľudáci dokonale pripravení prijať ponuku nacistov, plánujúcich vyhladenie európskych Židov, Rómov a nepohodlných Slovanov. Plán znel jednoznačne – odoslať ich na „práce“ do východných oblastí Poľska a okupovaných krajov ZSSR. Hrôza, ktorá ich tam čaká – hromadné vraždy, plynové komory, neopísateľná beštialita, to všetko ešte bolo za hranicami akejkoľvek ľudskej predstavivosti.

Apel prešovského rabína z 8.marca 1942, pár dní potom, ako prvý transport odviezol do Osvienčimu prvé obete zo Slovenska, ostal nevypočutý práve tak ako mnoho iných po ňom: ,,Veľkej časti židovstva na Slovensku, židovským mužom, ženám, deťom i starcom hrozí deportácia do cudzej krajiny. Takáto deportácia vo vojne znamená úplnú záhubu týchto Židov. V tejto poslednej osudovej hodine apelujeme na Vaše kresťanské a ľudské svedomie, obraciame sa na Vás .. so zúfalou prosbou: uplatnite celý svoj vplyv a zamedzujte takýto spôsob záhuby ľudí.“ Prosba o pomoc adresovaná najvyššiemu predstaviteľovi slovenského štátu, prezidentovi – kňazovi, zostala nevypočutá! Pogromy, rabovačky, podpaľovanie synagóg, krvavé násilnosti na nevinných ľuďoch vyššou rasou proti nižším tvorom, vydaných na milosť a nemilosť, tým sa dostáva Slovensko do ďalšej etapy svojho fašistického ošiaľu. Zabudnúc na útrapy a útlak, veď samo rástlo v útlaku celé stáročia, preukázali synovia tejto zeme cynizmus a chladnokrvnosť, ktorá nemá obdoby. Zostal len dym a popol, bezmenné hroby vyše 50 000 Židov zo Slovenska na pláňach a v močiaroch na východe – krutý to výsmech otcovského, blahosklonného katolíckeho hávu, ktorým ľudácky režim ovládal slovenský národ.

Riešenie židovskej otázky na Slovensku vstúpilo do svojho posledného tragického štádia, ktoré sa dotklo nielen 88 000 slovenských židovských občanov, ale svojimi morálnymi dôsledkami aj vedomia a cítenia širokých vrstiev slovenského obyvateľstva. Začiatkom roku 1942 sa začali prípravy na vyvezenia Źidov z územia Slovenskej republiky a 26.marca odišiel prvý transport s tisíc mladými ľuďmi vo vagónoch pre dobytok do Osvienčimu.

Návrh na vysťahovanie Židov zo Slovenska predniesli vo vláde 3.marca 1942 najradikálnejší predstavitelia fašistického krídla Tuka a Mach. Výborná príležitosť zbaviť sa masy okradnutého židovského obyvateľstva žijúcich v getách, ktoré sa stalo pre štát nepohodlným bremenom. Deň pred odchodom prvého transportu, 25.marca 1942 Mach žiadal snem, aby na svojom najbližšom zasadnutí 27.marca schválil zákon o vysťahovaní Židov. Návrh zákona predpokladal vysťahovanie všetkých Židov bez výnimky. Vysťahovalci mali stratiť všetok hnuteľný majetok (nehnuteľný už nemali) a štátne občianstvo. Náklady na vysťahovanie – 500 ríšskych mariek za osobu- sa mali hradiť zo židovského majetku.

Slovenská vláda zaplatila Nemecku za fyzickú likvidáciu Židov iba v prvých mesiacoch roku 1942 100 miliónov korún. Nikto z ľudákov oháňajúcich sa kresťanským cítením neprotestoval. Naopak. Sám Tiso zdôvodňoval nevyhnutnosť likvidácie židovského obyvateľstva ako božie želanie. V Holíči na cirkevno-národnej slávnosti 15.augusta 1942 povedal: ,,Ešte by som sa zmienil o jednej otázke, ktorá sa spomína, a to otázke židovskej…vraj, či je to kresťanské, čo sa robí? Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja : je to kresťanské, keď slovenský národ sa chce zbaviť svojho večného nepriateľa Žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je božím príkazom a tá láska k sebe mi prikazuje, aby som odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život … V tom zmysle robíme a budeme robiť ďalšie poriadky… „

Mach opakovane na „žiadosť“ slovenského ľudu ubezpečuje, že po Židoch slovenská vláda odstráni aj potulných Cigánov a tulákov vôbec….Radostný ohlas vyvolalo vyhlásenie hlavného veliteľa, že takisto, ako sme odstránili Židov, odstránime z nášho tela aj tých, ktorí sa touto židovskou mentalitou nakazili, odstránime Cigánov a tulákov, notorických korheľov a darebákov. Tieto názory pritom nezazneli len v prvotnom nadšení po „odvšivovaní Slovenska“, ale aj v roku 1942, teda v čase deportácií židovských občanov, z ktorých väčšina už nežila. Rasovú politiku okopírovanú z nacistického Nemecka ľudáci ako zvyčajne okorenili katolíckou vieroukou: ,,Načim preto zdôrazňovať národu, že sú rozličné rasy, ktoré nie my sme stvorili, ale ktoré sú na svete z Božej prozreteľnosti… Musíme proti nim bojovať a viesť neľútostný boj,“ Tak hlásal šéf Hlinkovej gardy Otomar Kubala. Nacistické rasové zákony „definovali“ nepriateľa národa a podľudí – okrem Židov to boli aj Rómovia. Alebo „Čierni Židia“, ako ich volali slovenskí fašisti. Po vzniku vojnového režimu nesmeli tak nielen Židia, ale ani Rómovia chodiť do kina ani do parku. Zákazy sa týkali voľného pohybu, cestovania vlakom či vstupu do niektorých miest. Agresiu v presadzovaní rasistických zákonov vyvíjali gardisti. Nasledovali nočné razie, vyháňanie a demolácia osád. Keďže vyhláška z apríla 1941 určovala, že Rómovia nesmú bývať na území obce ani v blízkosti štátnych ciest, vyhnali ich zväčša pod les.

Vojna za „európsku civilizáciu“ na spôsob Hitlera a boj proti červenému nenávidenému židoboľševizmu a nepriateľom kresťanstva mobilizovali všetkých, čo sa vydávali za elitu národa – od arizátorov cez sfašizovanú buržoáziu, biskupov a klérus, jezuitských pátrov, karieristických novinárov a spisovateľov až po celé vedenie HSĽS.

Vyslaním 50 000 slovenských vojakov proti slovanským bratom sa vláda klérofašistického štátu snažila zabezpečiť miesto na výslní v zornom pohľade Hitlera. Preto ani neprekvapuje požiadavka ľudákov šéfovi nemeckej správy na okupovanom území ZSSR A. Rosenbergovi, aby slovenskej agrárnej buržoázii a ľudáckym exponentom pridelil 10 000 hektárov poľnohospodárskej pôdy na Ukrajine, a to do trvalého vlastníctva. Samotní ľudáci, synovia arizátorov a funkcionári HG a HSĽS sa však narukovaniu a frontu vyhýbali.

Na druhej strane však ľudáci neľutovali svoje sily ani štátne peniaze, aby ukázali národu, najmä však slovenským vojakom, bratský národ v tom najhoršom svetle. Tisova reč adresovaná vojakom mala pozdvihnúť morálku vojska a zabezpečiť, aby vojaci na východnom fronte neprebehovali na opačnú stranu, vidiac zverstvá, ktorých sa dopúšťali nacisti na civilnom ruskom obyvateľstve: ,,A pre slovenský národ ako kmeň slovanský bolo to vecou zvláštnej cti, aby svojou účasťou na boji proti boľševizmu zmazal z mena slavianstva hanu a škvrnu boľševického sadizmu, ktorou poškvrnila táto inferiálna beštialita čistý štít slovanský … „

Slovenskí vojaci, ktorých vyslali na front, sa však ukázali ako „nespoľahliví“ a neochotní bojovať proti bratskému národu za záujmy ríše a ľudáckych karieristov. V júli 1942 preto museli vyše 35 000 slovenských vojakov z východného frontu odvolať a premiestniť do Talianska a Rumunska. Avšak nastal bumerangový efekt. Vracajúci sa vojaci rozprávali otriasajúce fakty o vyčíňaní nemeckých armád na sovietskom území, o prebehúvaní slovenských vojakov k sovietskym partizánom a vydávali živé svedectvo o všetkých jatkách na východnom fronte.

A tak začína v masách rapídne narastať protifašistická a protiľudácka opozícia. Tento diferenciačný proces zasahuje v zime 1942 celý mocenský a administratívny aparát a dotýka sa i samotnej ľudáckej špičky. Do popredia sa znova dostáva konzervatívno-klerikálna skupina okolo Tisu, pretože je to jedine Tiso, ktorý svojimi cirkevnými alegóriami obracajúc sa na prostý slovenský ľud dokáže ešte zapôsobiť.

Führerov rečnícky pult

Vždy, keď Adolf Hitler nastúpil za rečnícky pult, pre árijský svet to bola dejinná udalosť. Führerove prejavy znamenali vždy koniec jedného dejinného úseku a začiatok ďalšieho v poradí. Od vypuknutia vojnového konfliktu führer prehovoril niekoľkokrát. Na jeseň 1939 podal bilanciu víťaznej poľnej výpravy v Poľsku. Potom – o poľnej výprave na severe v Nórsku a na západe, bilanciu poľnej výpravy na Balkáne. Najväčšia jeho reč za rečníckym pultom bola v júni 1941, keď informoval svet o poľnom ťažení na východ, ktoré prirovnal k osudovému boju európskej kultúry a civilizácie, proti hrozbe z východu. Ďalšie reč, ktorá nasledovala, bola hrozba nepriateľa spoza mora s USA a naposledy – 11. decembra 1941, keď sa skončil útočný úsek poľnej výpravy na východe a nastala zima. V apríli opäť führer stojí za rečníckym pultom, čo znamená, že sa opäť skončil jeden úsek dejinného vývinu. Neobyčajne krutá a surová ruská zima, ktorú nepamätali dlhé desaťročia, postavila Európu pred najväčšiu osudovú skúšku. Teraz, keď na nekonečných ruských rovinách sa roztápa sneh, mláky a blato schne, chystá sa nástup na nový rozhodujúci úsek boja: ,,Boľševický kolos budeme biť tak dlho, kým nebude rozkúskovaný.“

Hitler žiada, aby Slováci obetovali všetko pre jeho nový svetový poriadok. Ten poriadok, ktorý Slovákom prináša len nešťastie, biedu a potupu. Žiada ďalšie pracovné sily do Nemecka, aby otročili pre nemecké vojnové potreby, pre predĺženie nemeckej hitlerovskej vojny. Slovenský robotník je tak nútený vyrábať v pote tváre zbrane, ktorými sú strieľaní jeho slovanskí bratia. Generál Čatloš sľubuje Hitlerovi ďalšie tisíce mladých slovenských životov, ktoré majú byť vrhnuté na tie najnebezpečnejšie úseky frontu, kde Nemci sú Červenou armádou najviac bití a nesú na životoch najväčšie straty. Boje pri Leningrade a Stalingrade, ktoré otáčajú kormidlom dejín, sú bagatelizované, a opäť na negatívny vrub Ćervenej armády ako nositeľky ,,ktorá si vo svojej namyslenosti chcela podmaniť celú Európu a roztiahnuť svoje zakrvavené pazúry na celý svet“. Vyhlásením šéfa tlače Imricha Kružliaka, tlač musí bezpodmienečne slúžiť národným a štátnym záujmom, poslanie slovenskej žurnalistiky sa má geobbelovsky rovnať zarovno poslania slovenských vojakov na fronte: ,,Pred týmito vysokými záujmami musí ustúpiť všetko.“

Tak sa Slovákom dostávajú zaručene objektívne správy z frontu, ktoré ako cez kopirák produkujú tie najväčšie jóbovky, aby zanechali v slovenskom národe pochybnosti o hrdinskej a vyčerpávajúcej obrane Červenej armády : ,,…Boľševici sú prekvapení a utekajú. Bežia, zastavujú a padajú … Boľševici zabíjajú svojich ťažko ranených, ktorí nevládzu chodiť ..Ústup boľševikov…Pád boľševikov …Neschopné vojenské vedenie … Opití vojaci …Beštiálne mučenie … “ Situácia v Sovietskom zväze je vážna, ale nie beznádejná, ako to produkuje provládna tlač. Stalin v auguste vydáva známy rozkaz: ,,Ani krok vzad!“ Zbrane dostávajú muži, ženy a všetci rad radom hrdinsky bránia Stalingrad, Leningrad, Moskvu … O státisícoch obetiach, o ktorých sa svet čoskoro začne deň čo deň dozvedať viac a viac, mrazí. Mrazí rovnako ako prichádzajúca zima, ktorá bude biť viac ako zbrane. Sovietsky zväz k septembru 1942 stratil viac ako tretinu svojho obyvateľstva. 5 miliónov Rusov je zabitých, nezvestných.

Mediálna propaganda mala plné ruky práce, aby zachovala pokoj slovenského národa, ktorý sa začínal plne obracať smerom k východu. Mnohí Slováci odmietajú a nechcú bojovať proti slovanským bratom. V duchu národných buditeľov ako sú Kollár, Štúr, Vajanský, kráčajú v ich šľapajach v hrdinskom boji proti fašistom, za svornosť Slovanov, za slobodu Slovákov. Slovenskí vojaci, slovenskí chlapci dezertujú z armády so zbraňou v ruke a stavajú sa do prvých radov národného boja za oslobodenie. Rusi ich prijímajú ako svojich bratov.

Jánošíkovské družiny

Prípisy Prezídia ministerstva vnútra a ÚŠB o dodržiavaní predpisov pri zaisťovaní komunistov podávajú pravidelne tajné dôverné príkazy ako naložiť so zaistenými – a to bez meškania eskortovať do zaisťovacieho koncentračného tábora v Ilave. Výňatky z pravidelných mesačných hlásení o politickej a hospodárskej situácii z hľadiska zásobovania robotníkov, zamestnanosti a činnosti ilegálnej komunistickej strany z jari 1942 tiež nie sú potešujúce. Robotníci, ktorí pracovali v Nemecku sa hromadne vracajú domov a nemajú úmysel sa vrátiť. Obyvateľstvo sa sťažuje na oneskorený prídel múky, niet masti, maslo, bravčové mäso. Dodávka cukru je znížená na 750 g na mesiac, krmivo pre dobytok takmer žiadne. Ľudia sa málo starajú o politické veci a zostávajú apatickí. Aspoň navonok. Zmýšľanie obyvateľstva sa mení – čoraz zreteľnejšie badať účinky z rozhlasových správ z Londýna a iných staníc. Navonok sa toto zmýšľanie prejavuje veľmi opatrne, no medzi sebou si názory bez obavy vymieňajú. Tým je rozdvojenie obyvateľstva po stránke politického zmýšľania postupne viac a viac zreteľnejšie. Robotníctvo sa súhrnom všetkých udalostí začína viac a viac prikláňať ku komunizmu.

Vlna perzekúcií prinútila ohrozených ľudí ,podieľajúcich sa na akejkoľvek forme národnooslobodzovacieho boja, ukrývať sa v horách. Hitlerovský fašizmus nie je silný a nebezpečný iba preto, že má k dispozícii zbrane celej Európy, ale aj preto, lebo rafinovaným spôsobom využíva hospodárske možnosti ním okupovaných a podriadených krajín. Slováci začínajú chápať, že ak si chcú zabezpečiť skutočnú slobodu národa, musia sa sami zapojiť do posledného a rozhodujúceho boja proti nenávidenému fašizmu. Na Slovensku je táto cesta obzvlášť zložitá, lebo nacistická mašinéria má vlastný aparát udávania a perzekúcie udaných ľudí sú nemilosrdné, s fatálnymi následkami pre celé rodiny.

V novembri roku 1941, keď vstúpil klérofašistický štát do Paktu proti Kominterne, sa perzekúcie zostrili natoľko, že bolo potrebné vypracovať systematický plán na ochranu ľudí prenasledovaných režimom. Dokument Organizačný štatút Bojových jánošíkovských družín, dokončený v apríli 1942, je výslednicou práce tohto cieľa i manuálom.
Prvá bojová jánošíkovská družina na Slovensku vznikla začiatkom roku 1942. Založili ju komunisti na Pirnagovom vrchu v chotári Vinné, okres Michalovce. Aktérmi tejto skupiny boli Pavol Boroš z Vinného a Ladislav Szabó z Humenného v ilavskej väznici v prvej polovici roku 1941. V lesoch pod Vihorlatom sa koncom roka 1941 a začiatkom roku 1942 ukrývalo niekoľko občanov z okresov Michalovce a Humenné, ktorí tvorili jadro BJD na čele s Pavlom Borošom. Koncom marca 1942 sa k nim pridalo 18 občanov židovského pôvodu, ktorí zutekali pred deportáciou. Dňa 7. apríla 1942 celú skupinu prepadla žandárska hliadka a po tejto akcii skupina prestala existovať. Všetci boli zajatí okrem Pavla Boroša, ktorý sa ukrýval v lesoch Vihorlatu, kde aj neskôr zahynul. Táto BJD trvala krátko, no napriek tomu vo vývoji protifašistického hnutia na východnom Slovensku jej prináleží čestné a významné miesto.

Po zatýkaní v apríli 1942 odchádza s Osohovým súhlasom do Malých Karpát koncom mája 1942 desaťčlenná skupina pod vedením Jaroslava Hlinenského, skupina dostáva meno revolučného básnika Janka Kráľa. Hoci zápasí s ťažkosťami v horách, usiluje sa v rámci svojich obmedzených schopností nielen cvičiť svojich ľudí na boj, ale aj politicky nasmerovať obyvateľstvo podhorských obcí. Začiatkom júna táboria pod Častou, v júli začína presun na stredné Slovensko. Po udaní miestnym poľovníkom 17. júla skupinu zadržala trojica chtelnických žandárov. Partizáni skončili vo väzení a väčšina z nich sa napokon dostala do transportu 250 väzňov do Mauthausenu, ktorý vypravili z Bratislavy 19. februára 1945.

Na strednom Slovensku sa stáva zárodkom budúceho partizánskeho hnutia bojová jánošíkovská skupina pod vedením L.Exnára v banskoštiavnických horách v okolí Sitna. Jej jadro tvoria ilegálni komunisti a stáva sa spoľahlivou bázou odboja na celom území Banskej Štiavnice, kde sa postupne pripájajú okresy Nová Baňa, Kremnica, Krupina a Zvolen. Okrem organizačnej práce rozvíja skupina i rozsiahlu masovopolitickú činnosť. Je to zásluha tejto skupiny, že si svojou autoritou postupne vybudovali postavenie základne, na ktorú sa napájali v národnooslobodzovacom boji všetky vrstvy „zdola“, to znamená robotníci, roľníci, mládež, inteligencia, vojaci i dôstojníci.

Iným významným centrom neskoršieho partizánskeho hnutia na strednom Slovensku sa stáva Horná Nitra. Organizovaním prvej ozbrojenej družiny je poverený A.Grznár a ďaľšiu ozbrojenú skupinu vytvára F.Hagar. Obe skupiny s pomocou straníckych organizácií okresov Prievidza a Topoľčany nadväzujú styk s niektorými vojenskými posádkami, od ktorých získavajú výbušniny a zbrane.

V roku 1942 postupne vznikajú aj menšie ozbrojené družiny v okresoch Kremnica, Brezno a Nová Baňa. Základne sa budujú aj v oblasti Nízkych Tatier v oblasti Čertovice a Ľupče, Gelnici, v Trebišovskom, Sečovskom a Vranovskom okrese. Celkovo je v prvej polovici roku 1942 v bojových jánošíkovských družinách sústredených približne 500 partizánov. Tieto prvé jánošíkovské družiny sú odrazovým mostíkom začínajúceho partizánskeho ozbrojeného ľudového hnutia v zložitom období protifašistického zápasu a pýchou našej vlasti.

Buzuluk

Rok 1942 bol veľmi ťažký. Nováčikovia, ktorí prišli do Buzuluku, obliekali si vojenskú rovnošatu s vedomím, že nacisti stále útočia, že sa dobýjajú na predhoria Kaukazu a k Volge, k Stalingradu. ,,Nacistické Nemecko, to boli stámilióny nevoľníkov a otrokov donútených pracovať pre nacistickú vojnovú mašinériu v celej porobenej Európe, to boli divízie satelitného fašistického Talianska, Maďarska, Rumunska, Fínska, Bulharska, tzv. Slovenského štátu, Španielska a dokonca aj Belgicka, to boli aj bandy ukrajinských nacionalistov Stepana Banderu. Na konci marca 1942 bolo už v Buzuluku 600 ľudí. Mrazy povolili, topil sa sneh, zahájili sme usilovný výcvik.“ V tejto dobe už sedem poľských divízií generála Andersa, z ktorých dve boli v Buzuluku, sa chystalo k odchodu zo Sovietskeho zväzu na Stredný východ, ďaleko od fronty a ešte ďalej od domova, ku ktorému sa mali frontou prebojovať. Sovietsky zväz im dal všetko – oblečenie, stravu, zbrane, výcvik. Generál Anders postupoval v súlade s poľskou exilovou vládou v Londýne. Bolo to úplne v súlade s názorom vlád západných mocností. O ich zákernom stanovisku vraví Ludvík Svoboda nasledovne: ,,Západné kapitalistické vlády a ich generálne štáby boli presvedčené, že Sovietsky zväz bude vo vojne s hitlerovským Nemeckom a jeho satelitmi porazený a že bude v krátkom čase kapitulovať. Maximálne pripúšťali – ale to iba ako krajnú a veľmi nepravdepodobnú možnosť – stabilizáciu a znehybnenie východného frontu až do konca vojny. To bolo ich oficiálne stanovisko, ktoré i verejne prehlasovali. Tak to chceli a toto ich želanie bolo i otcom myšlienky, že o vojne rozhodne Západ.Preto Benešova emigračná vláda nechcela pripustiť aktívnu účasť nášho vojska na sovietsko-nemeckom fronte. Narazila však na rozhodný odpor československých vojakov, ktorí si proti vôli londýnskej vlády vynútili odchod na front a vytvorenie vyšších a mohutnejších vojenských útvarov. Oproti tomu však, reakčná poľská exilová vláda generála Sikorského svoje úmysly presadila. Jej postup mal typické znaky prelhanosti a zbabelosti meštiackych vlád.“

Generál Anders si čoskoro za súhlasu poľskej exilovej vlády u vlády Sovietov sťažuje na drsné podnebie vo výcvikovom priestore. V Buzuluku a jeho okolí je Poliakom zima, žiadajú presun na juh, do teplejších krajín a vyberajú si južný Turkistan, kraj na pomedzí Iránu. Sovietska vláda im ochotne a v plnom rozsahu vyhovela. Ludvík Svoboda v spomienkach na Buzuluk ďalej pokračuje: ,, Fašistické vojská sa prervali k Stalingradu. Sovietska vláda navrhuje poľskej exilovej vláde, aby pomohla tromi divíziami v bojoch pri Stalingrade, kým sovietske velenie zhromaždí a pripraví sily k protiúderu. Sikorského reakčná vláda a generál Anders však návrh odmietli. Poľská exilová vláda predkladá sovietskej vláde jednoznačnú požiadavku, svoje rozhodnutie – odchod poľskej armády do Iránu. Zrada je dovŕšená.“

Keď Andersova odišla, Poľská Národná rada v ZSSR zorganizovala v sovietskej zemi za krátku dobu novú poľskú armádu pol velením generála Berlinga, ktorý odmietol odísť s Andersom do Iránu. Táto armáda bojovala po boku sovietskych vojsk za slobodu poľského ľudu a v máji 1945, v dobe Pražského povstania, keď Praha volala o pomoc, poľská armáda generála Swierczewského ponáhľala pražskému ľudu na pomoc. Sovietski ľudia obracajú pozornosť na Čechoslovákov. Čechoslováci neodišli, práve naopak – sformovali svoje družstvá, čaty a roty a pred zrakmi buzuluckých občanov zahájili tvrdý, usilovný výcvik. ,,Vyšli sme do stepí, kde v zime klesá ortuťový teplomer hlboko pod 40 oC a v lete stúpa nad 40 o C. Prikázal som zorganizovať dôstojnícku a poddôstojnícku školu, aby sme si v krátkom čase vycvičili vlastných veliteľov. Nepozerali sme na zastaralé vojenské hodnosti predmníchovskej republiky a vyberali sme budúcich veliteľov podľa preukázaných schopností, nie podľa toho, či mali alebo nemali maturitu. Do toho všetkého prišla epidémia týfusu, malárie, úplavice a infekčnej žltačky, ktoré výcvik pochopiteľne sťažili, ale neustali sme ani na chvíľu.“

Veľkou udalosťou bol príchod Klementa Gottwalda, Václava Kopeckého, Jozefa Krosnára a Vlastimila Borka do Buzuluku 26. mája 1942, na požiadanie Ludvíka Svobodu. Politická autorita formátu Klementa Gottwalda bola vzpruhou pre jednotky v Buzuluku. Klement Gottwald zároveň vysvetlil vojakom postavenie Československa, situáciu na fronte, smer i ciele budúcej cesty , majúce blízko k bojovým tradíciám dávnych husitských vojsk. ,,Súčasťou veľkého národnooslobodzovacieho zápasu je náš zahraničný odboj. Na tomto fronte náš ľud priniesol, prináša a bude prinášať najťažšie obete. Budúcnosť nášho národa a nášho štátu môže byť zaistená iba vtedy, ak na národ bude opierať o mohutnú silu a moc Sovietskeho zväzu a o bratskú pomoc ruského národa.“

Národný socializmus kontra internacionalizmus

Nemecká technická prevaha, ktorá bola donedávna alfou omegou, prestáva byť víťazstvo zaručujúcim činiteľom. Nemecký útočný duch bol krutou zimou na ruskom území veľmi podlomený. Hitler na adresu týchto bojových operácií vysiela k Nemcom varovný hlas, že nemôžu žiť v ilúziách. Zimné neúspechy nemeckej armády a strata iniciatívy na frontoch vedú k citeľnému podlomeniu autority führera či už v armáde, či už medzi civilným obyvateľstvom doma. Východný front veľmi sťažuje disponovanie s nemeckými vojenskými rezervami. Situácia je napätá v štátoch podmanených národov, v ktorých má Nemecko mimoriadne silné vojenské posádky a oddiely SS. Samotná vnútropolitická situácia v Nemecku však tiež vyžaduje prítomnosť väčších jednotiek – hlavne vo veľkých priemyslových strediskách. Hospodárska a zásobovacia situácia Nemecka a všetkých európskych krajín, ktoré sú pod útlakom nemeckej okupačnej moci alebo pod nemeckou fašistickou nadvládou je mizerná. A k tomu všetkému na Západe sa črtá utvorenie druhého európskeho frontu. Kormidelníci svetového imperializmu veľmi dobre vedia, že tentokrát im ide o všetko. Vedia, že teraz nejde len o to prehrať vojnu prechodne, ako to bolo v r.1918, ale že terajšia ich prehra bude ich definitívnym koncom. Každý, kto premýšľa reálne už vie, že koniec vojny bude až príliš krvavý.

Slovenský národ v dôsledku nemeckej fašistickej nadvlády sa nachádza v zvláštnom nejednoznačnom postoji. Pod nátlakom nemeckého imperializmu, ako i z vlastnej horlivosti skupiny kolaborantov, nachádza sa slovenská armáda po boku nemeckej fašistickej armády vo vojne proti bratským slovanským národom. Táto stránka našich dejín by zostala večnou škvrnou na tele nášho národa, ak by ľud účinne nezasiahol v národnooslobodzovacom boji.

Germanofilskí utopisti vystupujú veľmi výbojne, čím sa snažia úporne diskvalifikovať národnooslobodzovací hlas na druhej strane barikády. Beštiálna propaganda fašistov proti socializmu v ZSSR. Národný socializmus kontra proletársky internacionalizmus. Pre skutočných slovenských patriotov otázka národnej slobody však nemôže byť nikdy vedľajšou vecou. Hlavne teraz, keď sa stojí tvárou v tvár zoči-voči najkrvavejšiemu nepriateľovi, ktorého nemožno podceňovať. Začína sa ďalšia fáza prebúdzania povedomia Slovákov a to učiniť definitívny koniec hanobnému stavu slovenskej armády, ktorá pod tlakom Nemecka bojuje proti bratským národom. Ďalším krokom oslobodzovacieho frontu sa tak stáva dosiahnuť cieľ v myšlienke, aby slovenská armáda bola privedená k poznaniu toho, že bojom proti ZSSR po boku Nemecka kope jamu pre svoj vlastný národ a jej miesto je na strane svojho vlastného ľudu bojujúceho proti nacistickej nadvláde, za svoju národnú slobodu. Cieľom oslobodzovacieho frontu musí byť, aby slovenská armáda bola vyrvaná spod nemeckého generálneho štábu, aby bola privedená do protinemeckej pozície – čo znamená, že musí byť presiaknutá duchom za slovenskú národnú slobodu a k tomu, aby ešte mala príležitosť byť vážnym činiteľom národnooslobodzovacej vojny slovenského národa proti Nemecku. Konečným cieľom zaktivovania národného frontu je vyústenie hnutia a boja v národnom povstaní slovenského národa po boku bojujúcej Červenej armády, spojeneckých armád a povstaleckých stredoeurópskych národov nasadiť poslednú, smrtiacu ranu nemeckému imperializmu.

Ďalším nevyhnutným cieľom zaktivovania národného boja za slobodu spod nemeckej nadvlády je vyburcovanie všetkých vrstiev národa. To v konečnom dôsledku znamená aj tých sociálnych vrstiev, ktoré buď z egoistických, kapitalistických triednych záujmov, alebo zo spiatočníckych predsudkov majú strach pred socialistickým riešením nacionálneho problému. Aby sa nezužovala šírka národnej jednoty oslobodzovacieho frontu, rieši sa i tento problém. Každá koncepcia má svoju dobu, zvlášť v časoch rýchleho spádu medzinárodných udalostí a jedna etapa môže závratne rýchlo prechádzať do etapy druhej. Nastal čas, aby slovenský národ bol vedený jednotne proti nemeckej nadvláde, proti germanofilskej skupine národných zradcov a proti nemeckému imperializmu a kontrarevolučnej vojne.


Nenávidím ich ako Slovák .. !

Z dokumentov Rýchlej divízie sa možno dočítať o prípadoch sebazranení vojakov, demonštrujúcich týmto skutkom neochotu bojovať proti Sovietskemu zväzu. Prvé individuálne i skupinové prebehnutia na stranu Ćervenej armády sú neklamným dôkazom rozširujúceho sa protifašistického hnutia Rýchlej divízie. Ćoraz viac počuť hlas Marka Čulena, mimoriadne aktívneho na úsekoch , kde sa nachádzali jednotky Rýchlej divízie.

Apríl, 4.-5. V Moskve sa koná všeslovanský kongres, na ktorom vystúpili národy Ruska, Ukrajiny, Poľska, Bieloruska, Bulharska, Ćeska, Slovenska, Srbska, Slovinska a Chorvátska proti hitlerovskému Nemecku: ,,Slovenskí chlapci! Slovenskí vojaci! Nedajte sa mobilizovať! Dezertujte z armády so zbraňou v ruke! Staňte si do prvých radov národného boja! Bite Nemcov na každom kroku! So zbraňou v ruke prechádzajte k Rusom, kde budete prijatí ako bratia! Slovenská inteligencia! Pamätaj, že si vyšla z ľudu a jemu máš slúžiť. Slovania! Hor sa všetci do svätého boja! Blíži sa hodina účtovania, blíži sa hodina oslobodenia!“

Prejavy nespokojnosti sa čoskoro odrážajú v organizovaných prechodoch väčších skupín slovenských vojakov. Koncom roka 1942 vyjednáva nadporučík Donoval s vedením Ćervenej armády plán prechodu časti Rýchlej divízie: ,,My splnomocnení velitelia Ćervenej armády Zväzu sovietskych socialistických republík plk. Dolganov, plk. Jemeľjinov, kpt. 2. stupňa Cvetkov z jednej strany a splnomocnení velitelia Prvej slovenskej motorizovanej divízie generál Jurech a nadporučík Gustáv Donoval z druhej strany, naplnení pocitom a prianím príslušníkov Prvej motorizovanej divízie zastaviť bratovražednú vojnu, nanútenú hitlerovským Nemeckom proti veľkému ruskému národu, dohodli sme sa na nižšie uvedenej zmluve .. „

Na prechod boli určené dva termíny – 23. január 1943 po trase Saratovskaja – Krasnodar, ktorú mali obsadiť sovietske jednotky, alebo večer 24. januára. Rýchla divízia mala prejsť v plnom stave so všetkými pomocnými útvarmi. Plán sa neuskutočnil, lebo gen. Jurech dostal náhly príkaz stiahnuť sa s celou divíziou z kaukazského frontu. Na stranu Ćervenej armády prešli iba niektoré jednotky Rýchlej divízie.

Dôstojník Pavol Marcelli prešiel na sovietsku stranu so svojou jednotkou, o čom informovala aj moskovská Pravda: ,,Nenávidím ich – teda fašistov – ako Slovák, ktorého vlasť pošliapala nemecká čižma, nenávidím ich ako demokrat, ktorý sa nemôže zmieriť s hitlerovskou tyraniou. „ Generál Turanec je nútený osobne apelovať na »česť« svojich vojakov. Prejavy nespokojnosti však nemožno už zastaviť, čo sa ešte znásobuje postupom Červenej armády do ofenzívy. Prostredníctvom letákov a priameho vplyvu komunistickej strany v armáde ilegálnych organizácií sa vyhraňuje proslovanská orientácia Rýchlej a Zaisťovacej divízie . V priebehu roku 1942 sa antifašistické hnutie v jej radoch prejavilo prechodom asi 300 slovenských vojakov na stranu Ćervenej armády.

Bratia vojaci, buďte v pohotovosti!
/zima 1942


„Bratia vojaci! Slovenská krajina je v nebezpečí! Naša zem pod Tatrami, kde už tisícročia prebývali naši praotcovia a matky, ktorí vždy ľúbili slobodu a práva svojho ľudu, táto nám drahá a svätá zem s jej ľudom je cieľom špinavého, zradného a lúpežného útoku na našu dedovizeň. Úhlavný nepriateľ slovenského národa, krvavý mordír Hitler a jaho pomocníci Ribbentrop, Keitel, za asistencie grófa Ciana feudálnemu grófskemu Maďarsku predávajú našu zem, náš ľud, naše hory a ich bohatstvo, naše polia, našu reč a všetko, či patrí nám, slobodumilujúcim Slovákom.
Prečo?
Nemecký fašizmus, vedený Hitlerom, potrebuje od maďarských grófov 1 milión vojakov, ktorých chce poslať na východný front pre jarnú ofenzívu proti Červenej armáde, bojujúcej aj za naše oslobodenie.
Maďarskí grófi a baróni za to žiadajú obnovenie Svätoštefanskej koruny, čo znamená mimo okupácie Chorvátska aj okupovanie Slovenska. Tento podlý zločin je Hitler ochotný previesť aj za cenu predávania Slovenska, len nech získa maďarské posily pre boj proti ZSSR. Aby tento hnusný zločin nemohol byť prevedený na našom národe, tomu môže byť zabránené jedine jednotným bojom slovenského národa spolu s našou slovenskou armádou proti maďarským okupantom.
Jarmo a otroctvo maďarských grófov nechceme!!!Poznáme ho na vlastnej koži. Každé jarmo je ťažké. Naši predkovia, najlepší mužovia našich dejín vždy krvácali – Bojovali proti tým, ktorí aj dnes nás ohrozujú a chcú nás včleniť do akejsi Svätoštefanskej koruny. V auguste minulého roku, keď maďarské vojská sa o to pokúsili, na našej pohotovosti ich nápor pri Zlatých Moravciach musel povoliť. A či nie je dosť tej krivdy, keď lupičskou rukou rezali našu zem na východe a na juhu Slovenska? Rezať, parcelovať dnes nikto nebude! Chúťky pánov horthyovcov a bárdosyiovcov musia povoliť aj dnes na spoločnom odpore Vás vojakov, keďže po Vašom boku v tomto spravodlivom obrannom boji bude stáť celý národ jednotne ako žula.
A tí, ktorí z nášho národa sa pridajú na stranu maďarských pandúrov-otrokárov, tí zradcovia, čo stoja kdekoľvek, čo zrádzajú náš ľud dnes Hitlerovi a zajtra Horthymu, tí budú zmetení v jednom rade s útočníkom.
Bratia vojaci v kasárňach a v zálohe!
Vám, ktorým nie je ľahostajný osud našej zeme a jej ľudu, voláme vás! Neodchádzajte von z kasáreň, keď Vás budú posielať do boja proti ZSSR!!! Zradcovia nášho národa na čele s Tukom a Machom chcú armádu, čo je tu, poslať do poľa, aby potom Maďarsko nenarazili na odpor našich zbraní. Vaše miesto je tu na Slovensku. Ani krok na východný front! Ani jeden náboj, ani jednu pušku si z ruky nedajte! Budete ich potrebovať! Radšej zomrime a vykrvácajme pri obrane našej drahej zeme tu pod Tatrami, otrokmi nikoho nebudeme!!! Mobilizujte srdcia Vašich slobodumilujúcich kamarátov! Informujte ich o nebezpečí! Nie ste sami, kráča s Vami celý národ, robotník, roľník, inteligent, celý slobodumilujúci svet a hrdinná Červená armáda!
Buďte v pohotovosti!!! Zomknite sa dokopy bez rozdielu hodnosti a bite, nemilosrdne bite tých, čo kradmou rukou siahajú na dedičstvo našich otcov a matiek.
Veríme, že Slovensko, jeho práva, túžby, jeho ľud obránite!“

zdroj:
Führerov denný rozkaz. In Gardista. 3. jan. 1942, roč. 4, č. 2, s. 1.
TUKA, V.: Na rozhraní dvoch rokov. In Gardista. 1. jan. 1942, roč. 4, č. 1, s. 1-2.
MACH, A.: Obetovať – zvíťaziť. In Gardista. 1. jan. 1942, roč. 4, č. 1, s. 2.
Eden blamuje Molotova. In Gardista. 10. jan. 1942, roč. 4, č. 7, s. 2.
Nemecký útok zachránil Európu. In Slovák. 4. jan. 1942, roč. 24, č. 3, s. 1.
Chorvátsko sa očisťuje od komunistických bánd. In Slovák. 4. jan. 1942, roč. 24, č. 3, s. 4.
Gardista a boj za chorvátsku slobodu. In Gardista. 1. máj 1942, roč. 4, č. 99, s. 4.
Jasná reč. In Gardista. 23. aug. 1942, roč. 4, č. 191, s. 1.
Boľševici zabíjajú svojich ťažko ranených. In Gardista. 26. máj. 1942, roč. 4, č. 117a, s. 1.
Charkovská tragédia. In Gardista. 3. jún 1942, roč. 4, č. 124, s. 4.
Prípis prezídia ministerstva vnútra a ÚŠB o postupe proti činnosti členov ilegálnej KSS. 13 február 1942. In Dejiny SNP 1944. Diel 3. Vyd : Pravda. 1984. s. 111
V znamení starého priateľstva. In Gardista. 9. jan. 1942, roč. 4, č. 6, s. 1.
Povinný predaj mlieka a výrobkov z neho. In Gardista. 9. jan. 1942, roč. 4, č. 6, s. 7.
OSOHA J., STAHL P.: Ohlas Slovenského ústredného národnorevolučného výboru, adresovaný slovenskému ľudu, s výzvou tvoriť národné výbory do boja proti fašizmu. 28. február 1942. AÚML ÚV KSS, f.ÚV/1, a.j.142, č.2593/3, fotokópia originálu,. In Dejiny SNP 1944. Diel 3. Vyd : Pravda. 1984. s. 112-114.
Nie zbrane, ale duch. In Gardista. 7. feb. 1942, roč. 4, č. 31, s. 1.
Leták s prejavom M.Čulena na II. všeslovanskom kongrese, vyzývajúci do boja proti klérofašistickému režimu na Slovensku. ,. In Dejiny SNP 1944. Diel 3. Vyd : Pravda. 1984. s. 114-115.
Po tvrdej skúške do konečného boja. In Gardista. 28. apr. 1942, roč. 4, č. 96, s. 3-4.
Tlač musí slúžiť národným a štátnym záujmom. In Gardista. 1. máj 1942, roč. 4, č. 99, s. 3.
To už ani nie sú ľudia. In Gardista. 26. aug. 1942, roč. 4. č. 193, s. 4.
Moskva : Situácia Sovietskeho zväzu je vážna! In Slovák. 28. aug. 1942, roč. 24, č. 195, s. 1.
SSSR stratil tretinu obyvateľstva. In Gardista. 29. sep. 1942, roč. 4, č. 222, s. 1.
Prípis Prezídia ministerstva vnútra a ÚŠB o dodržiavaní predpisov pri zaisťovaní komunistov. ćislo : 11026/4-1942 ÚŠB., 27.apríl 1942 ,. ŠOKA Trebišov č.441/1943, cyklostyl, originál., In Dejiny SNP 1944. Diel 3. Vyd : Pravda. 1984. s. 115-116.
Výňatky z pravidelných mesačných hlásení o politickej a hospodárskej situácii z hľadiska zásobovania robotníkov, roľníkov a činnosti ilegálnej komunistickej strany. 1942, apríl, Bratislava., ŠOBA Bratislava, Ž.ú. III, č.352/42 prez.,strojopisný prepis., In Dejiny SNP 1944. Diel 3. Vyd : Pravda. 1984. s. 116.
Pravidelné mesačné hlásenie okresného úradu o politickej situácii a jej vývinových tendenciách, zaslané ÚŠB. číslo 32/1942 prez, 1942, 1.máj Senica., ŠOBA Bratislava, Ž.ú III, č.352/42 prez., strojopis, originál., In Dejiny SNP 1944. Diel 3. Vyd : Pravda. 1984. s. 117.

Výňatok z pravidelnej mesačnej správy okresného úradu o hospodárskej situácii a činnosti komunistickej strany, zaslanej ÚŠB., 1942, jún, Bratislava., ŠOBA Bratislava, Ž.ú. III, č.352/42, prez, strojopisný prepis
SVOBODA, L.: Z Buzuluku do Prahy. Vyd : Naše vojsko. Praha, 1961. s.70-81.
Odkaz Benešovho kancelára Smutnému domácemu odboju z 21. augusta 1939, f.30 a.j 16., f.40 a.j 28/15., f.38 a.j 174
Sidor, K.: Slovenská politika na pôde pražského snemu II, Bratislava 1943, str.262.
Široký V.: Prvé stanovisko zaslané začiatkom júna 1942 II.ilegálnemu ústrednému vedeniu KSS k otázkam charakteru druhej svetovej vojny. č.10202, fotokópia strojopisu., AÚML ÚV KSS f.ÚV/1, a.j.164

Leták s prejavom Marka Ćulena na  II. všeslovanskom kongrese, vyzývajúci do boja proti klérofašistickému režimu na Slovensku, apríl 1942, Moskva AÚML ÚV KSS, f. ÚV/1, a.j. 153, č.10 151, tlač

Leták vyzývajúci slovenských vojakov, aby odmietli ísť bojovať proti Sovietskej armáde.1942.Na letáku je červenou farbou vytlačený kosák a kladivo. f. ÚV/1 a.j.146, č.2605, cyklostyl. AÚML ÚV KSS 

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom