Soňa Valovičová o marxistickej filozofii: Vedeckým svetonázorom k boji proti kapitalizmu

Nie vedomie ľudí určuje ich bytie, ale naopak, ich spoločenské bytie určuje ich vedomie.

Karol Marx

   Vývoj ľudských spoločností v rôznych etapách dejín – to je otázka, ktorá bola vždy horúcou  témou mysliteľov rôznych národov a priťahovala poroznosť ľudí. Teórie a koncepcie, ktoré vznikali v priebehu vekov, boli často pod paľbou buď kritikou iných mysliteľov alebo kritikou samotného času. Tak ako každá cesta k poznaniu, aj štúdium spoločnosti  a jej vývinu nebolo jednoduché. Spoločenský život je totiž oveľa komplikovanejší a zložitejší ako samotný vývin prírody. Príroda má v rámci nášho pozorovania určitú relatívnu pravidelnosť a regulérnosť, čím možno  ľahšie pochopiť jej podstatu. No ľudský život a jeho pôsobenie v spoločnosti, jeho vplyv na spoločnosť a sila, ktorou ju mení – to všetko je organická hmota, ktorá žije a vyvíja sa v svojských líniách.

   Ľudia vždy pretvárajú spoločenstvá pre tie či oné ciele. Objasniť  pohnútky ľudí, ktoré ich hnali k tej či onej činnosti, je cieľom  vysvetľujúcich historický výklad dejín. V predmarxovskom období toto psychologické bádanie bolo hlavným ukazovateľom vysveľujúcim dejiny.

   Nové chápanie dejín sa ale  zrodilo na základe inak položenej otázky a dalo odpovede, ktoré boli základom pre pokrokovú vedeckú teóriu, revolučného obratu v názoroch na spoločnosť. Prvým krokom bolo – prečo ten či onen človek mal práve tieto a nie iné pohnútky a ciele, keď konal ako konal. Druhým krokom bolo objasnenie historickej skutočnosti, ktorá nastala po zrážke cieľov a záujmov ľudí, keďže výsledok bol zväčša   podstatne iný  od toho, o čo sa usiloval každý jej jednotlivý účastník.

Keďže ľudia väčšinou nevedia do dôsledkov  predvídať spoločenské výsledky svojich vlastných činov, dejiny spoločnosti sa riadia istou živelnosťou podobne ako príroda. Vedci si toto protirečenie všimli už dávno pred Marxom, no  správne vysvetlenie neprichádzalo – tým, že sa tento proces skúmal zaužívanou scémou  ako proces podriadený nutnosti, odpovede prevažovali  na princípe fatalizmu, ktorý konanie ľudí ovplyvňoval.  Akýkoľvek idealistický pohľad na výklad dejín vo vlastnom záujme podporovali a podporujú i dnes všetky vykorisťovateľské triedy v každej epoche dejín, lebo tým boli a sú skryté skutočné príčny  nerovnosti a priepasti medzi bohatými a mocnými na jednej strane, a chudobou a útlakom na strane opačnej.

   Na to, aby sa mohlo objasniť, čím je podmienené konanie ľudí a ich myšlienkový svet, musel dozrieť čas, aby takýto obrat nastal. Ním bolo vyhranenie kapitalizmu, ktorý odkryl v celej svojej nahote korene triedneho boja na javisku dejín s nastúpením robotníckej triedy. V týchto historických podmienkach bol umožnený objav Marxa a Engelsa, ktorí rozšírili dialektický materializmus  na skúmanie spoločnosti a dejín a vytvorili vedeckú teóriu o všeobecných zákonoch spoločenského vývinu – historický materializmus – materialistické chápanie dejín.

Základnou tézou historického materializmu je  – Nie vedomie ľudí určuje ich bytie, ale naopak, ich spoločenské bytie určuje ich vedomie. To znamená  – bytie, materiálny život je prvotný, určujúci vo vzťahu k duševnému životu, k vedomiu. Keďže sa táto téza týka historického výkladu chápania dejín, ide samozrejme o bytie a vedomie nie jednotlivých ľudí, ale veľkých skupín – tried, sociálnych vrstiev a celej spoločnosti, t.j. nie o individuálne, ale o spoločenské bytie a vedomie.

Spoločenské vedomie je súhrn politických a právnych teórií, náboženských, filozofických a mravných názorov danej spoločnosti, spoločenská veda, umenie a spoločenská psychológia. A spoločenské bytie – to je materiálny život spoločnosti v celej svojej zložitosti a protirečeniach. Touto marxistickou teóriou bol odstránený pátos fatalizmu a zásahu nadprirodzených síl. Odstránením mystického náhľadu na spoločnosť bola ukázaná cesta k pochopeniu dejín ako prirodzeného procesu bez zásahov zhora. Súbežne s ním bol položený základný kameň pre konštatovanie, že ľudia tvoria svoje dejiny v zákonitom procese na základe objektívnych, materiálnych podmienok, zdedených od predchádzajúcich pokolení, čím bol  zárovaň zasadený úder voluntarizmu (vôľa je podstatou vesmíru a základnou substanciou skutočnosti) a subjektivizmu (popieranie existencie vonkajšieho materiálneho sveta v  uznaní  jedinej skutočnosti –  individuálneho vedomia  a subjektívnych pocitov).

PRÁCA – ZÁKLAD EXISTENCIE ČLOVEKA A  SPOLOČNOSTI

Dejiny sú samočinne sa vyvíjajúci spoločenský stav ľudí.

Karol Marx

   Pracovná činnosť ľudí zameraná na výrobu predmetov a statkov, nevyhnutných pre ich život je večnou, prirodzenou a bezpodmienečnou podmienkou samotnej existencie spoločnosti. No hoci tieto prirodzené materiálne podmienky majú vplyv na priebeh vývinu spoločnosti, predsa len nie sú základom historického procesu.

   Každá nová generácia pri vstupe do života dostáva iba tie výrobné nástroje, ktoré vytvorili jej predchádzajúce generácie a sama ich ďalšiu výrobu iba zdokonaľuje a pozmeňuje. To znamená, že spoločnosť ako taká, si ľubovoľne tieto nástroje vyberať nemôže. Všetko, čím disponuje, je dedičstvo po jej predchodcoch a zväčša sa ich nezrieka, napr. nevymení traktor za drevený pluh. Vývin týchto nástrojov podlieha určitej postupnosti, každé zdokonalenie je možné urobiť iba na základe predchádzajúcich výrobných skúseností, pracovných návykov a vedomostí ľudí danej krajiny, alebo inej vyspelejšej krajiny. No výrobné nástroje nepracujú samy od seba. Hlavnú úlohu vo výrobnom procese hrajú pracujúci ľudia, ktorí dávajú do pohybu tieto pracovné nástroje vďaka určitým výrobným návykom a pracovným skúsenostiam. 

Dnešný kapitalizmus 21.storočia mieni produkovať lacnú výrobu cez enormný príliv cudzincov z  krajín s inou kultúrou, mentalitou a takmer žiadnymi pracovnými návykmi. Ak tí, ktorí tvrdia, že cudzinci inej kultúry a mentality, bez pracovných skúseností a návykov sú ekonomickým potenciálom danej krajiny, do ktorej ich hromadne vkliesnia, účelovo klamú a možno povedať, že ide o účelovú devastáciu pracovnej postupnosti, výrobného procesu a samotného vývinu a rozvoja domácej spoločnosti v konkrétnej krajine na úkor domáceho obyvateľstva.

   Výroba má vždy spoločenský charakter – ľudia sú medzi sebou pracovne prepojení a práca každého výrobcu sa stáva súčasťou spoločenskej práce, pričom sú výrobcovia medzi sebou spojení mnohostrannými vzájomnými vzťahmi v rôznych odvetiach výroby. Pokiaľ je toto pracovné prepojenie prerušené (hlavne na domácej pôde), taktiež ide de fakto  o zámer – likvidáciu samotnej výroby. Príkladomzlého hospodárenia krajiny  a likvidáciu výroby možno vidieť v podmienkach domáceho hospodárstva, keď sa uprednostňuje zahraničný trh na úkor domáceho v lacnejších cenách prístupných výrobkov, hlavne potravinárska výroba. Nekvalitný tovar zo zahraničia je cenovo prístupnejší ako domáci, čím sa likviduje domáca vysokokvalitná výroba kvôli nízkemu odberu na úkor nekvalitných druhotriednych potravín zo zahraničia! Ľudia by mohli mať na výber a vybrať si kvalitnejšie domáce potraviny, ale o výbere rozhoduje  ich biedna ekonomická situácia, a preto sú nútení siahnuť po lacnejších nekvalitných potravinách.

   Tým, že sa vlastníctvo výrobných prostriedkov sústreďuje  v rukách malej skupiny členov spoločnosti, vzťahy, ktoré vznikajú medzi ľuďmi v procese výroby, stávajú sa vzťahmi tried – veľkých skupín ľudí, z ktorých jedni vlastnia výrobné prostriedky, privlastňujú si výsledky práce druhých, ktorým sú buď úplne, alebo čiastnočne odňaté výrobné prostriedky a preto sú nútení pracovať na prvých. V kapitalistickej spoločnosti trieda kapitalistov nepracuje, ale tým, že je vlastníkom tovární, závodov a pod., privlastňuje si plody práce robotníkov. Robotníci si zarábajú v kapitalistickej spoločnosti na živobytie tak, že predávajú svoju pracovnú silu kapitalistovi, lebo sami výrobné prostriedky nevlastnia.

Pokiaľ chce  mať kapitalista (majiteľ podniku, závodu a pod.)najvyšší zisk, jeho pracovná sila musí mať najnižšiu hodnotu. Čím nižšia odmena za prácu, tým vyšší zisk pre kapitalistu. Tuná možno porovnať socialistický a kapitalistický model, medzi vlastníctvom štátu (spoločenským vlastníctvom výrobných prostriedkov) a vlastníctvom súkromnej osoby (súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov). Kým štát spravodlivo prerozdeľoval ohodnotenie práce medzi robotníkmi, majiteľ – kapitalista ju prerozdeľuje  podľa ľubovôle, síce  v súlade so zákonom (pokiaľ je tento zákon tej-ktorej krajiny daný), ktorý mu určuje dodržať vyplatenie minimálnej mzdy, no rôznymi obkľukami v zákone, netreba dodržať ani tento zákon (rôzne práce na dohodu, práca načierno) a ak sa už zákon dodržiava, hranica mzdy ohodnotenej práce  je väčšinou práve uzákonený strop  tejto minimálnej mzdy.

Marx a Engels vzťahy, do ktorých ľudia vstupujú v procese výroby materiálnych statkov, nazývajú výrobnými vzťahmi , pretože ich charakter je závislý od toho, kto je majiteľom výrobných prostriedkov.

   Spôsob výroby tvorí materiálny základ života spoločnosti, dejiny spoločnosti sú predovšetkým dejinami vývinu výroby, dejinami spôsobov výroby, ktoré sa striedajú v súvislosti s rastom výrobných síl. Ako však tento vývin prebieha, čo ho ženie vpred?

Zdroje vývinu výroby nemožno hľadať mimo výrobu, ale v nej samotnej. V pracovnom procese ľudia pôsobia na vonkajšiu prírodu a menia ju. No tým, že pôsobia na prírodu, súčasne sa menia aj oni sami – hromadia výrobné skúsenosti, pracovné návyky, poznatky o okolitom svete. To všetko je základom zdokonaľovania pracovných nástrojov, spôsobu ich použitia, vynachádzania nových nástrojov do pracovného procesu. Každé takéto zdokonalenie alebo vynález má za následok nové zlepšenie a veľakrát spôsobuje prevrat v technike ako aj v produktivite práce.

Tým, že výroba nevyhnutne predpokladá také či onaké vzťahy medzi ľuďmi zúčastňujúcich sa na výrobe, tieto vzťahy vplývajú aj na vývin výrobných síl a sú podnetom pre činnosť bezprostredných výrobcov a tried, disponujúcich pracovnými nástrojmi – od výrobných vzťahov závisia ekonomické zákony každého spôsobu výroby, podmienky života a práce pracujúcich, ako aj iné faktory, ktoré na vývin výrobných síl vplývajú. Technika, výrobné návyky a pracovné skúsenosti ľudí v celku sa vyvíjajú viac menej nepretržite a sú najrevolučnejším a najpohyblivejším prvkom výroby.

    Kapitalizmus 19., 20. a 21. storočia má svoju odlišnosť, ale základ kapitalistických výrobných prostriedkov – súkromné vlastníctvo nástrojov a prostriedkov – zostal ten istý, preto sa zachovali v platnosti aj základné zákony kapitalizmu.

Základné zmeny majetkových vzťahov majú bezpodmienečne charakter skoku, prerušenie postupnosti, čo znamená likvidáciu starých výrobných vzťahov a ich výmenu za nové, t.j vznik nového spôsobu výroby.

Súlad medzi majetkovými vzťahmi a charakterom výrobných síl v dejinách každého spôsobu výroby (okrem socializmu) však môže byť iba dočasný, prechodný a to iba v jeho počiatočnej fáze vývinu spôsobu výroby – v etape upevňovania nových výrobných vzťahov zodpovedajúcich danému stupňu vývinu výrobných síl. No po tejto etape  sa vývin techniky, nahromadenie pracovných návykov, skúseností a vedomostí nezastaví, ale sa zrýchli. V tom sa kladne prejavuje pôsobenie výrobných vzťahov  na vývin výrobných síl – keď majetkové vzťahy sú v súlade s výrobnými silami, lebo vývin prebieha hladko a nehatene. Majetkové vzťahy v triednej spoločnosti však nemôžu ísť stále vo svojom vývine za výrobnými silami. Keď raz tieto vzťahy v triednej spoločnosti vzniknú, potom sa právne a politicky upevňujú vo formách vlastníctva, v zákonoch, v politike tried, v štáte a v iných ustanovizniach. A tak vzniká nesúlad.

S rastom výrobných síl sa nevyhnutne vyvíja nesúlad medzi majetkovými vzťahmi a výrobnými silami.  Konflikt medzi výrobnými vzťahmi a výrobnými silamivedie k zostreniu protirečení v rozličných oblastiach života spoločnosti, vyjadruje sa v zhubných krízach, vojnách, spomalení tempa hospodárskeho rozvoja, atď. a predovšetkým vedie k zostreniu protirečení medzi triedami, kde záujmy jedných sú v protiklade so záujmami druhých.

Spoločnosť sa však nemôže vrátiť späť k výrobným silám zastaralého charakteru, dokonca ani vtedy, keby vládnuce triedy pochopili, že v tom je ich jediná príležitosť zachrániť sa. Skôr či neskôr sa konflikt vyrieši inou cestou – revolučným spôsbom, v ktorom sa zlikvidujú staré výrobné vzťahy a nahradia sa novými vzťahmi, ktoré budú zodpovedať charakteru nových výrobných síl a potrebám ich ďalšieho rozvoja. Začne sa novým cyklom výroby, ktorý prejde tými istými etapami, a ak ide o triedne antagonistickú spoločnosť, skončí sa opäť zánikom starého a zrodom nového spôsobu výroby.

ZÁKLADŇA A NADSTAVBA SPOLOČNOSTI

Chaos a ľubovôľa, ktoré panovali dovtedy v náhľadoch na dejiny a na politiku, boli nahradené ucelenou a harmonickou vedeckou teóriou, ktorá ukazuje, ako sa z jedného systému spoločenského života vyvíja ako dôsledok rastu výrobných síl druhý, vyšší…

Lenin

   Každá historicky daná spoločnosť má svoju špecifickú základňu a jej zodpovedajúcu nadstavbu. Pod pojmom základňa rozumieme ekonomické zriadenie, na ktorej vznikajú rôznorodé spoločenské vzťahy, idey, ustanovizne. Ekonomické zriadenie – to je stav výrobných síl určujúci charakter výrobných vzťahov ľudí. Na tejto základni vznikajú spoločenské idey (právne, politické, filozofické, náboženské), ustanovizne a organizácie (štát, cirkev, politické strany, atď) a tvoria nadstavbu spoločnosti.

Teória základne a nadstavby vysvetľuje ako spôsob výroby určuje všetky stránky spoločenského života a poukazuje na súvislosť medzi ekonomicko-spoločenskými vzťahmi a všetkými ostatnými vzťahmi danej spoločnosti.

   Prevládajúca forma vlastníctva, na ktorej je závislé sociálne členenie spoločnosti (triedne zloženie) určuje charakter politických ustanovizní a právnych noriem. To znamená, že politické a právne vzťahy sú priamo odvodené od ekonomických vzťahov a nimi sa aj určujú. Odhliadnuc sa do minulosti, pochopíme. 

Feudalizmus predpokladal nevoľníctvo, čiže  majetkovú a osobnú závislosť roľníka od majiteľa pôdy a právne to vyjadroval aj podobou právnej nerovnosti nevoľníkov a feudálov: statkár – feudál  si mohol v plnom rozsahu privlastniť prácu nevoľníka, a navyše mohol plne zasahovať aj do jeho súkromného  života, lebo nevoľník nemal žiadnych práv.

S prechodom ku kapitalizmu a jeho výrobným vzťahom, prišli zmeny aj v právnych vzťahoch. Zákon formálne zrovnoprávnil robotníka a kapitalistu, ale sofistikovane  – priame donútenie a osobnú závislosť – nahradil disciplínou hladu, ktorá fungovala dokonale, lebo buržoázne právo tzv. rovnosti de facto upevnilo iba vládnuce postavenie majetných tried. Modernú disciplínu hladu nahradili exekúcie, pretože existenčné podmienky ľudí sú podmienené hypotékami, cez  ktoré si spoločnosť pracujúcich buduje núdzovo svoju existenčnú budúcnosť. Materialistické chápanie dejín vraví jednoznačne – rast produktivity práce umožnil privlastňovať si cudziu prácu a vykorisťovať človeka človekom.

Zmeny, ktoré prebehli vo výrobných vzťahoch za socializmu, spôsobili radikálny prevrat v názoroch , v morálke a v kritériách spoločenského správania sa. Kým v kapitalizme sa aj podvodnícka, alebo špekulatívna  činnosť  považuje za také isté povolanie ako napr. lekár, ak sa ustanovizeň postará zákonom o ochranu tohto podvodníka či špekulanta, vznikne z tohto nový druh zamestnania, napr. dnes rôzne úžernícke nebankovky a pod. Tam, kde je právne uzákonené vykorisťovanie cudzej práce , existencia nepredpokladá žiadnu morálku a právo je merané hodnotou peňazí, inak to byť ani nemôže. Socializmus však túto činnosť nielenže odsúdil, ale aj trestal podľa zákona.

   Každá zmena základne – výrobných vzťahov – má za následok aj zmenu nadstavby, čiže základné zmeny v oblasti štátu, práva, politických vzťahov, morálky, ideológie. Nadstavba následne vplýva na výrobné vzťahy – môže zabrzdiť alebo urýchliť ich výmenu. Preto dnes politické ustanovizne súčasného kapitalizmu, predovšetkým štát, jeho právo a ideológia hrajú dôležitú úlohu pri ochrane kapitalistického vlastníctva  (v známom výroku Andreja Kisku, prezidenta SR : Ľudské práva nemôžu byť nadradené obchodným záujmom).

V nadstavbe každej triednej spoločnosti sú idey a ustanovizne vládnucej triedy vládnúcimi, spolu však s ideami a organizáciami utlačovaných tried, ktoré pomáhajú týmto triedam bojovať za svoje záujmy. V dnešnej dobe sú  ustanovizne obhajujúce záujmy utláčanej triedy tvrdo potláčané, nie však fyzicky, ale ideologicky, v snahe nanútiť  utláčaným masám správnosť vládnucich ustanovizní pre dobro samotnej spoločnosti. Každý môže bojovať za svoje práva, no po praktickej stránke bezvýsledne – ustanovizne  chránené zákonmi sú na strane moci a peňazí, čiže základne a nadstavby kapitalistickej spoločnosti.

Veľmi dobrým príkladom sú zdravotné poisťovne a čakacie lehoty na dôležité operácie, ktoré si však mnohí pacienti z finančných dôvodov nemôžu ani zaplatiť. Hoci tu už je priamo ohrozené  zdravie človeka, zákon je na strane  zdravotných poisťovní. Rovnako je to s priplácaním pacientov na lieky, ktoré nevyhnutne potrebujú, no zákon chráni zdravotné poisťovne a mnoho pacientov si z finančných dôvodov predražené lieky zaobstarať nemôže.

Tým, že sme tu mali aj socializmus, vieme porovnať. Keď sa buržoázia rozpadla na robotníkov a kapitalistov, odzrkadlilo sa to vo vedomí jedných i druhých. V spoločnosti vznikla a vyvinula sa ideológia a organizácia robotníckej triedy, ktorá mala silnú základňu plne podporovanú samotnou nadstavbou spoločnosti a jej ustanovizní. Tým, že si robotníci uvedomili svoje zvláštne špecifické postavenie ako trieda, vyhranili sa ich spoločné záujmy, nezlučiteľné so záujmami kapitalistov. Uvedomenie si týchto triednych rozdielov viedlo k tomu, že robotníctvo sa zjednotilo do spoločného boja proti kapitalistom a pokroková časť vstúpila do politickej strany. Vznikli odborové a iné masové organizácie pracujúcich. Vzťahy, ktoré spojili proletárov do triednej organizácie – politickej strany, odborov – boli takými vzťahmi, ktoré si ľudia uvedomovali ešte skôr, ako vznikli, lebo robotníctvo vstupovalo do strany uvedomele, z ideových pohnútok a z vlastnej vôle. Medzi robotníkmi sa vyvinula triedna solidarita, vlastná morálka, ktorá bola principiálne v protiklade s vládnucou morálkou buržoázie. Na tejto reálnej základni triednych vzťahov sa dvihla celá pyramída rozličných svetonázorov, sociálnych cítení, politických a iných organizácií a ustanovizní – všetko to, čo sa zahrňuje pod pojem nadstavba. Táto nová nadstavba predstavovala ucelený organizmus – spoločensko-ekonomickú formáciu, čiže určitý historický typ spoločnosti s jemu vlastným spôsobom výroby, základňou a nadstavbou.

Pojem spoločensko-ekonomická formácia má veľký význam pre celú vedu a spoločnosť, lebo umožňuje pochopiť, prečo napriek všetkým rozmanitostiam konkrétnych detailov a zvláštností všetky národy kráčajú v podstate po spoločnej ceste. Učenie o spoločensko-ekonomických formáciách tak dejiny ľudstva robí pochopiteľnými a poznateľnými.

DEJINY SPOLOČENSKO-EKONOMICKÝCH FORMÁCIÍ

…rodiaca sa buržoázia si neuvedomovala  a nechápala, že táto >>malá<< novota privedie k takému preskupeniu síl, ktoré sa musí skončiť revolúciou tak proti kráľovskej moci, ktorej milosť si tak veľmi vážila, ako aj proti šľachticom, do radov ktorých sa často usilovali dostať jej najlepší predstavitelia…

Stalin

   Historický materializmus nie je schémou, lež naopak – sám je vedeckým zovšeobecnením dejín. Na základe poznatkov o minulosti sa dospelo k záveru, že dejiny ľudstva sú postupným striedaním spoločensko-ekonomických formácií. Celé ľudstvo prešlo týmito formáciami: prvotnopospolnou, otrokárskou, feudálnou, kapitalistickou a socialistickou.

   Prvotnopospolná formácia  – historicky prvá formácia spoločnosti, keď človek počas dlhého pracovného procesu v epoche paleolitu získal také vlastnosti, že sa mohol oddeliť od živočíšneho sveta. Jedinou pohybovou silou boli ľudské svaly a pracovné nástroje vykazovali jednoduchú  formu. Výrobné vzťahy medzi ľuďmi zodpovedali úrovni vývinu výrobných síl – existenčné podmienky sa riešili kolektívne vzájomnou pomocou v rámci svojho kmeňa. Spoločná práca mala za následok spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov, čo bolo základom výrobných vzťahov medzi ľuďmi. Táto rovnosť ku vzťahu k výrobným prostriedkom bola zábezpekou, že súkromné vlastníctvo sa nerozvíjalo a človek človeka nemohol preto ani vykorisťovať, rovnako ako neexistoval zvláštny donucovací aparát. Tým však, že bola nízka úroveň rozvoja výroby, bezmocnosť človeka nad prírodou dostala do popredia duchovné zložky – prírodné náboženstvá.

S nástupom vývinu výrobných síl sa prvotnopospolné spoločenstvo začalo rozpadať. Nastala nová doba kovu, rozšíril  sa pluh a vývin výrobných síl spôsobil  vážne spoločenské zmeny. Vznikla spoločenská deľba práce – poľnohospodárstvo, dobytkárstvo a remeselníctvo. Postupne mizla nutnosť spoločnej práce celej občiny – kmeň, rod sa rozpadol na rodiny, každá z nich sa stala samostatnou hospodárskou jednotkou. Vymedzila sa práca, z nadbytku vzniklo súkromné vlastníctvo a vynorila sa prvotná forma vykorisťovania. Bez toho, aby si to ľudia uvedomovali, zdokonalením pracovných nástrojov a uľahčením si svojej práce, bez toho, že by vedeli o spoločenských následkoch, ktoré z toho vzniknú, pripravovali pôdu pre spoločenský prevrat – vystriedanie prvotnopospolnej formácie otrokárskou. Nové výrobné sily si tak vyžiadali nové výrobné vzťahy medzi ľuďmi.

   Otrokárska formácia – druhá formácia vývinu ľudskej spoločnosti. Súkromným vlastníctvom sa stali nielen výrobné prostriedky, ale aj samotní ľudia – otroci. Zmena výrobných vzťahov vyvolala zmeny aj v ostatných oblastiach spoločenského života – spoločnosť sa rozpadla nadvládou jednej triedy nad druhou – otrokárov a  otrokov. Zúrivý odpor, ktorý bol odpoveďou utláčaných más mal za následok vytvorenie zvláštneho donucovacieho aparátu – štátu, ktorý bol povolaný chrániť vlastníctvo otrokárov a zabezpečovať stály príliv otrokov (vojnoví zajatci, dlžníci). Spolu so štátom vzniklo právo – systém právnych noriem, predpisov, vyjadrujúcich vôľu vládnucej triedy a ochraňovaných donucovacou silou štátu. Vznikli nové zvyky, špecifická ideológia otrokárskej spoločnosti – zakorenila sa idea nerovnosti ľudí.

Vývin spoločnej deľby práce (medzi poľnohospodárstvom a mestským remeslom, ako aj medzi rozličnými odvetiami remesla) bol  ďalším krokom na ceste ďalej – špecializácia, zdokonaľovanie nástrojov, nahromadenie pracovných návykov ľudí. Oslobodenie časti členov spoločnosti – vďaka vykorisťovaniu otrokov – od priamej účasti na výrobe vytvorilo podmienky pre rozvoj vied a umenia. Tým, že otrokári mali k dispozícii lacnú prácu otrokov, nesnažili sa o zdokonaľovanie výrobných nástrojov a tým ďalší rozvoj výrobných síl stagnoval.  Potreba rozvoja výrobných síl bola stále naliehavejšia a vyžadovala radikálnu zmenu – likvidáciu starých výrobných vzťahov. Bez toho, aby si to spoločnosť uvedomovala, rodila sa v jej podhubí sociálna revolúcia. Hybnou silou sa stali triedy a vrstvy, ktoré v otrokárskom zriadení trpeli najviac, a preto boli priamo zainteresované na likvidácii systému – otroci a najchudobnejšia časť slobodného obyvateľstva. Triedny boj nadobúdal rozmanité podoby v podobe sabotáží / zámerného kazenia pracovných nástrojov/ až po povstania masových  rozmerov. Otrokárske zriadenie oslabené a vyčerpané vojnami padlo a na jeho miesto nastúpila nová formácia – feudalizmus. História sa zopakovala – nové výrobné sily si tak vyžiadali nové výrobné vzťahy medzi ľuďmi.

   Feudálna formácia – tretia formácia vývinu ľudskej spoločnosti. Základom výrobných vzťahov bolo feudálne vlastnícke právo na výrobné prostriedky, predovšetkým na pôdu. Roľníci boli závislí od feudálov, ktorí pozemky dostávali od kráľov za úväzok vykonávať vojenskú službu, prípadne za iné služby a vernosť. Roľníci však už neboli úplným vlastníctvom svojich pánov – feudálov. Feudáli mali právo na prácu roľníka, ktorí boli pripútaní k pôde a boli povinní pre svojich pánov pracovať. Roľník a  remeselník, až keď si splnil povinnosti voči feudálovi, na vlastnom prídele pôdy mohol voľne narábať so svojimi výrobkami. A tu bol zárodok nových možností pre rast výrobných síl – bezprostredný výrobca začal byť do určitej miery hmotne zainteresovaný na výsledkoch svojej práce. Preto sabotáže výrobných nástrojov ako v predchádzajúcom otrokárskom zriadení nahrádza pravý opak – starosť o ne a ich zdokonaľovanie. Vyššia úrodnosť pôdy a rozvoj remesla a obchodu je príčinou rozkvetu  miest a centier – kolísiek nových kapitalistických spôsobov výroby.

Triedne zloženie – to bola hlavná vládnuca trieda feudálov, ako vlastníkov pôdy a  nevoľníkov. Antagonistický charakter vzťahov medzi oboma triedami bol založený na vyhranenom nezmieriteľnom protiklade triednych záujmov. Formy vykorisťovania boli veľmi surové, založené na mimoekonomickom donucovaní – nevoľník najprv musel zadarmo, bez nároku na odmenu, väčšinu svojho času venovať práci pre feudála, a až po splnení si svojej povinnosti, mohol zveľaďovať svoje malé hospodárstvo. Statkár mal totiž plné právo vziať poddanému majetok, pokiaľ sa svojmu pánovi zneľúbil. Triedny boj preto nadobúdal vyššiu úroveň ako v predchádzajúcej formácii – sedliacke povstania zachvacujúce veľké územia a sedliacke vojny, otriasajúce krajiny jednu za druhou. 

V nadstavbe feudálnej spoločnosti bol každý feudál na svojich majetkoch neobmedzeným sudcom i katom, navyše mu slúžili okrem ústrednej vlády aj ozbrojené sily. Ekonomická a sociálna nerovnosť bola pod disciplínou duchovných zložiek – cirkvi a náboženstva, ktorá v tomto období používala obzvlášť kruté donucovacie prostriedky. Ćasom sa rozvoj výrobných síl dostával do konfliktu s výrobnými vzťahmi a ich politickou a ideologickou nadstavbou – popri drobných remeselníckych dielňach začali vznikať veľké manufaktúry založené na remeselnej technike. Táto mladá európska buržoázia, neuvedomujúc si ďalší sociálny dopad, sledovala iba cieľ vlastných výhod, rovnako ako podnikaví kupci a obchodníci, ktorí sa pomocou kráľovských vojsk zmocňovali nových trhov v zámorí. Rast výmeny tak viedol k rýchlemu rozvoju výroby a k vedecko-technickým objavom. Tak sa pomaly vyvíjal nový kapitalistický spôsob výroby, ktorý vyžadoval likvidáciu feudálnych poriadkov.

Buržoázia ako nositeľka nového spôsobu výroby potrebovala „slobodný“ trh práce, čiže robotníkov zbavených nevoľníctva, ale i  vlastníctva, a ktorí by tak pod hrozbou hladu vstupovali vo veľkom počte do závodov a fabrík. Buržoázna trieda potrebovala celonárodný trh a odstránenie všetkých feudálnych prekážok. Domáhala sa zrušenia daní a  stavovských privilégií, bojovala za možnosť voľne hospodáriť vo všetkých oblastiach spoločenského života. Takto sa okolo buržoázie zomkli všetky triedy a vrstvy, nespokojné s feudálnym útlakom – začala sa epocha buržoáznych revolúcií v mene pokroku a slobody. História sa znova zopakovala – nové výrobné sily si vyžiadali nové výrobné vzťahy medzi ľuďmi.

   Kapitalistická formácia– štvrtá formácia vývinu ľudskej spoločnosti. Základom kapitalistických výrobných vzťahov je súkromné kapitalistické vlastníctvo výrobných prostriedkov. Trieda kapitalistov vykorisťuje triedu námedzních robotníkov, oslobodených od osobnej závislosti, ktorí však musia predávať svoju pracovnú silu, pretože sú pozbavení vlastníctva výrobných prostriedkov. Výrobné vzťahy poskytli široké možnosti pre rozvoj výrobných síl – masovo sa vzmohla strojová veľkovýroba, založená na využití zdrojov ako para, elektrina a na širokom využití vedy v procese výroby. Deľba práce je už nielen vo vnútri jednotlivých krajín, ale medzi krajinami navzájom, čoho dôsledkom vznikol svetový trh a neskôr svetová hospodárska sústava. Tieto zmeny spôsobu výroby prispeli k zmenám v celom spoločenskom živote.

Základnou triedou spoločnosti je trieda kapitalistov a trieda robotníkov, so silným antagonistickým charakterom, pretoťe vzťahy medzi nimi sú založené na vykorisťovaní a útlaku chudobných bohatými. Sú to vzťahy nezmieriteľného triedneho boja (21. storočie sofistikovane opomína triedny boj, akoby neexistoval – z bežného slovníka sa účelovo stratili slová ako trieda, triedny boj, vykorisťovanie, robotnícka trieda). Metódy vykorisťovania a útlaku sa podstatne menia – formou donucovania sa stáva donucovanie ekonomické, to znamená, že kapitalista nepotrebuje fyzické násilie, aby prinútil ľudí pre seba pracovať. Tým, že je robotník pozbavený výrobných prostriedkov, je nútený robiť to „dobrovoľne“, pod hrozbou smrti hladom (19.,20. stor) alebo pod hrozbou exekúcie a straty  majetku a strechy nad hlavou, keďže existenčné podmienky nie sú dostatočné, aby ich finančne zvládol bez „pomoci“ bánk a jej úverov (21. stor). Vzťahy vykorisťovania sa maskujú „slobodným“ najímaním robotníkov majiteľmi, kúpou a predajom pracovnej sily. V 21. stor. sa k vykorisťovaniu legálnym spôsobom pripojili ešte pracovné agentúry, ktoré spolu s majiteľmi podnikov a fabrík vykorisťujú robotníka dvojnásobne, pretože zmluvy medzi pracovnými agentúrami a majiteľmi podnikov sú postavené tak, že bez „pomoci“ pracovnej agentúry sa robotník zamestnať ani nemôže, a ak – už iba vo výnimočných prípadoch. Pracovným agentúram totiž prináleží „dohodnuté“ percento zo mzdy  práce robotníka. De facto ide o vyšší level vykorisťovania – dvojnásobné vykorisťovanie človeka človekom a zlegalizovanie špekulatívnej činnosti na úroveň „poctivej“ zárobkovej činnosti.

Zmeny prišli aj v politickej nadvláde – prechod od hrubého despotizmu predchádzajúcich formácií k rafinovanejšiemu despotizmu v prevleku buržoáznej demokracie. Neobmedzená moc dedičného panovníka prešla do moci parlamentárnej republiky so zavedením volebného práva a vyhlásením politických slobôd občanov a ich rovnosti pred zákonom. Tento poriadok najlepšie vyhovoval zásadám slobodnej konkurencie a hre ekonomických síl, o ktoré sa kapitalizmus opieral. Boj pracujúcich, hlavne boj robotníckej triedy sa výrazne pričinil cez prehlbujúce sa nevyriešiteľné antagonizmy o novú formáciu, ktorá dozrievala pod útlakom más – protirečenia medzi spoločenským charakterom výroby a súkromnou formou privlastňovania. Jediným východiskom z týchto protirečení bol prechod k spoločenskému vlastníctvu výrobných prostriedkov. Robotnícka trieda zomkla okolo seba všetkých pracujúcich, zhodila nadvládu kapitálu a vytvorila nové zriadenie, ktoré nepoznalo vykorisťovanie človeka človekom – socializmus. Opäť sa zopakovala história  – nové výrobné sily si vyžiadali nové výrobné vzťahy medzi ľuďmi.

   Socialistická formácia – piata formácia vývinu ľudskej spoločnosti, tzv. prvý stupeň na ceste ku komunizmu. Základom socialistického spôsobu výroby bolo spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov, čím výrobné vzťahy sa dostali na úroveň spolupráce a vzájomnej pomoci robotníkov, oslobodených od akejkoľvek formy vykorisťovania. Tieto vzťahy zodpovedali charakteru výrobných síl – spoločenský charakter výroby sa upevnil spoločenským vlastníctvom výrobných prostriedkov.

Rozdiel medzi prvotnopospolnou spoločnosťou, kde tiež bolo spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov bol v tom, že svet medzitým prebehol počas predchádzajúcich formácií búrlivým rastom výrobných síl, kultúry, nadvlády človeka nad prírodou. Nové zriadenie otvorilo ľudstvu cestu neobmedzených možností pokroku vo všetkých oblastiach spoločenského života.

Dôvody, prečo padol socializmus (podľa prieskumov v rokoch 1989 a 1990 zmenu politického systému v našom štáte si želalo iba 12 percent obyvateľov), a opäť ho nahradil reakčný kapitalizmus  budeme analyzovať neskôr na inom mieste, tuná si pripomenieme iba v skratke, čo socializmus vytvoril počas svojho pôsobenia na našom území Ćeskoslovenskej socialistickej republiky. Ponúkam  citát z analýzy ekonóma Františka Nevařila, ktorý uverejnili Britské listy:

 „Pokiaľ ide o najsúkromnejšie výsledky hospodárenia režimu v rokoch 1948 až 1989: Pri nástupe socializmu malo Československo súhrnný majetok vo výške zodpovedajúcej 400 miliardám Kčs. Samozrejme, bez hodnoty pozemkov, kultúrneho a historického dedičstva (pamiatok a ich mobiliára) a armádnej výzbroje. Do konca roku 1989 tento majetok, čiže národné vlastníctvo vzrástlo na zhruba 3 bilióny Kčs, teda viac než 7,5 krát (z toho v ČR 5,8 krát a v SR 1l,4 krát) a to pri 5 násobnom zvýšení úrovne osobnej spotreby obyvateľstva. K tomu by bolo treba ešte pripočítať ďalších 200 miliárd Kčs modernej armádnej výzbroje (mali sme napríklad viac než 400 bojových lietadiel). Reálne existujúce a využívané stavby, budovy, stroje a zariadenia, nijaké fiktívne burzové bubliny. Tento národný majetok bol 100 percentne v domácom vlastníctve, takže celý jeho rast bol dosiahnutý výhradne a bez zvyšku z výsledkov vnútornej práce občanov. Koncom roku 1989 nielenže neexistoval žiadny verejno-právny dlh, ale naopak, ponovembrový režim prevzal finančné aktíva vo výške 85 miliárd Kčs. K tomu navyše 107 ton menového zlata. Pokiaľ išlo o tzv. hrubý zahraničný dlh, ten nepresiahol výšku 500 USD na obyvateľa, pričom ale i tak bola celková devízová pozícia štátu aktívna 23 miliárd Kčs. Koncom roku 1989 československá ekonomika mala len za 700 miliónov Kčs úverov nesplácaných v lehote (dubióznych, dnes by sa to povedalo „kvalifikovaných“ úverov), čo reprezentovalo asi 0,13 % z ich celkového objemu. Národné hospodárstvo v roku 1989 vykázalo 150 miliárd Kčs zisku, teda nevídanú rentabilitu v priemernej výške 9,6% (ČR 10,7 %, SR 7,1%) z hodnoty základného kapitálu. V rámci toho banky a poisťovne dosiahli 24,3 miliárd Kčs zisku.“

   Také sú v hrubých črtách základné etapy – formácie, ktorými si prešla ľudská spoločnosť. Podstatu materialistického chápania dejín Marx zhrnul nasledovne:

„V spoločenskej produkcii svojho života vstupujú ľudia do určitých, nevyhnutných, od ich vôle nezávislých vzťahov, výrobných vzťahov, ktoré zodpovedajú určitému stupňu vývinu ich materiálnych výrobných síl. Súhrn týchto výrobných vzťahov tvorí hospodársku štruktúru spoločnosti, reálnu základňu, nad ktorou sa dvíha právna a politická nadstavba a ktorej zodpovedajú určité formy spoločenského vedomia. Spôsob výroby materiálneho života podmieňuje sociálny, politický a duchovný proces vôbec. Nie vedomie ľudí určuje ich bytie, ale naopak ich spoločenské bytie určuje ich vedomie. Na určitom stupni svojho vývinu sa materiálne výrobné sily spoločnosti dostávajú do protirečenia s jestvujúcimi výrobnými vzťahmi, alebo – čo je iba právnym výrazom toho – s vlastníckymi vzťahmi, v medziach ktorých sa doteraz pohybovali. Z foriem rozvoja výrobných síl sa tieto vzťahy stanú ich okovami. Vtedy nastáva epocha sociálnej revolúcie. So zmenou hospodárskej základne prevracia sa celá obrovská nadstavba pomalšie alebo rýchlejšie.“

Karl Marx, Ku kritike politickej ekonómie., Predslov

BOJ PROTI KAPITALIZMU

Marxizmus sa odlišuje od všetkých ostatných socialistických teórií tým, že pri rozbore objektívnej situácie a objektívneho procesu vývinu skvele spája úplnú vedeckú triezvosť s najrozhodnejším uznávaním významu revolučnej energie, revolučnej tvorivosti, revolučnej iniciatívy más a samozrejme tiež jednotlivých osobností, skupín, organizácií, strán, ktoré vedia vystihnúť a realizovať spojenie s tými či onými triedami.

Lenin

   Vývin spoločnosti je zákonitým procesom, podriadeným určitej historickej nevyhnutnosti, nezávislej od vôle a vedomia ľudí. Marxistické učenie o zákonitosti historického procesu je v rozpore  ako so subjektivistickými predstavami  o dejinách nahromadelých náhodilostí, tak i fatalizmom popierajúcim význam uvedomelej činnosti ľudí a ich schopnosti pôsobiť na priebeh spoločenského vývinu.

   Zákony dejín, podľa ktorých sa vyvíja spoločnosť, nepôsobia samé od seba, ale vznikajú ako dôsledok činnosti ľudí určujúcich smer ľudskej činnosti. Bez ľudí, mimo ich činnosti, neexistujú a ani nemôžu existovať sociálne zákony. Preto fatalistické stanovisko je cudzie materialistickému chápaniu dejín. Fatalizmus je koncepcia, podľa ktorej všetky procesy vo svete sú podriadené nevyhnutnosti, ktorá nenecháva miesto pre slobodu, tvorbu; všetko je od prapočiatku predurčené. Takýmto chápaním historickej nevyhnutnosti sa marxisti podstatne líšia od oportunistov, ktorí napr. i dnes tvrdia, že netreba bojovať proti kapitalizmu a treba iba vyčkať až zákony dejín samy vystriedajú kapitalizmus novou vhodnejšou formáciou.

V skutočnosti historické zákony samy od seba, bez ľudí, dejiny netvoria, ale iba určujú beh dejín prostredníctvom ľudskej činnosti, boja a cieľavedomej snahy miliónov ľudí. Prechod od kapitalizmu k socializmu znamená zmenu spoločenského zriadenia, ktoré vzniká ako dôsledok činnosti ľudí a ktoré sa nemôže zmeniť samo od seba. Aktívna činnosť ľudí sa sama stáva nutnou súčasťou zákonitého napredovania spoločnosti k socializmu. Ak teda niekto tvrdí, že život si cestu nájde, že objektívne zákony si aj tak prerazia svoju cestu, nemyslí sa tým, že to pôjde samé od seba, bez ľudského pričinenia, ale myslí sa tým, že skôr či neskôr sa objavia spoločenské sily, zainteresované na realizácii daných zákonov, ktoré svojim bojom dosiahnu ich zrealizovanie.

   Dialektika marxizmu-leninizmu skúma sociálny zákon, pričom jej záver je nasledovný – zákon pôsobí v podobe prevládajúcej tendencie vývinu daných spoločenských vzťahov, to znamená, že zákon určuje celkový smer pohybu, ktorý nutne vyplýva z objektívnych podmienok.

No spoločenský vývin je protirečivý, a konkrétny beh udalostí nie je závislý iba od všeobecných zákonov, ale aj od faktického pomeru triednych síl, od politiky bojujúcich tried a od mnohých špecifických podmienok.

Marxizmus tvrdí nasledovné: Objektívne zákony kapitalistickej spoločnosti nevyhnutne vedú k vyostreniu jej ekonomických a politických protirečení, v dôsledku toho sa stupňuje boj robotníckej triedy a všetkých pracujúcich  proti kapitalistickému zriadeniu, ktorý sa končí zánikom kapitalizmu a víťazstvom socializmu.

Boj robotníckej triedy je teda historická nevyhnutnosť. Na jej úspech však vplývajú mnohé okolnosti – úroveň uvedomelosti a organizovanosti robotníckej triedy, stupeň vplyvu marxistických strán, politika socialistických strán, politika kapitalistického štátu a pod. Pôsobenie jedných faktorov môže priblížiť a pôsobenie druhých faktorov môže spomaliť konečný úspech boja robotníckej triedy, avšak v konečnom dôsledku triumf robotníckej triedy a víťazstvo socializmu je neodvratné. Preto komunisti a ich spojenci tým, že podporujú rozvoj národnooslobodzovacieho boja robotníckej triedy a všetkých pracujúcich, že pomáhajú zvyšovať ich  uvedomelosť a organizovanosť, urýchľujú zákonitý beh dejín.

SILA REVOLUČNÝCH IDEÍ

Vedecký socializmus nie je nič iné ako odraz konfliktu medzi novými výrobnými silami a kapitalistickými výrobnymi vzťahmi v mysliach ľudí, ako odraz v hlavách robotníckej triedy, ktorá bezprostredne trpí pre tento konflikt.

Engels

   Vznik ideí je úzko spätý s potrebami materiálneho života spoločnosti, čoho dôkazom sú dejiny ľudského myslenie všetkých národov. Nové idey, ktoré volajú po zmene spoločenského zriadenia, vznikajú a šíria sa vtedy, keď rozvoj materiálneho života spoločnosti stavia pred ľudí nové úlohy. Vznik a šírenie nových revolučných ideí nie je náhoda – je to zákonitý odraz zmien, ktoré nastali v materiálnom živote.

   Kritici marxizmu tvrdia, že historický materializmus zmenšuje alebo popiera akúkoľvek úlohu ideí v dejinách. Odvolávajú sa na tvrdenie, že marxisti považujú duchovný život spoločnosti za odraz jeho materiálneho bytia. Objasniť zdroj pôvodu spoločenských ideí však vôbec neznamená popierať alebo zmenšovať ich význam! Ide o demagógiu tých, ktorí vykladajú marxizmus po svojom, z akejkoľvek subjektívnej príčiny. V skutočnosti marxizmus absolútne nepopiera význam ideí, spoločenských ideálov, ľudských vášní a túžob, či význam ľudských pohnútok. Marxistické učenie by si totiž protirečilo, keby sa na jednej strane snažilo vytvoriť pre pracujúcich vedeckú komunistickú ideológiu, vypestovať pocit triednej solidarity, internacionalizmus a pod, a na druhej strane by popieralo význam subjektívneho faktora – význam uvedomelej ľudskej činnosti v dejinách.

Marxizmus tvrdí, že ľudské idey a city nie sú konečnými príčinami historických udalostí, ale že tieto idey a city sú podmienené materiálnym životom ľudí, ktoré  môžu vyvolať určité činy ľudí iba vtedy, keď prejdú cez ich vedomie a odrazia sa v ňom v podobe určitých názorov, ideálov, cieľov, atď.

   Idey, ktoré vznikli na základe nových materiálnych potrieb spoločnosti ovplyvňujú beh spoločenského vývinu. Ako sa ale rodí tento proces a dáva do pohybu všetko ostatné?

Akékoľvek  idey vo vedomí človeka bezprostredne na materiálny život spoločnosti samy od seba nepôsobia – ich vplyv na beh dejín spoločenského vývinu nastáva až vtedy, keď nájdu konkrétne vyjadrenia v určitých činoch, skutkoch, v správaní sa človeka. Ak sú idey v súlade s novými potrebami spoločenského života, skôr či neskôr preniknú do vedomia širokých más, stanú sa ich vlastnými ideami a zomknú ich v živú silu, inšpirovanú spoločným cieľom a vôľou a to, čo malo predtým charakter živelnosti sa premení na uvedomelý a organizovaný boj. Tak idey prestávajú byť už iba ideami – nájdu konkrétne vyjadrenia v čine: spájajú a organizujú ľudí, vyvolávajú určité praktické činy. A preto Marx tvrdil – keď sa idey zmocnia más, stávajú sa materiálnou silou.

   Spoločenské vedomie akejkoľvek spoločnosti je však komplikovaný a protirečivý jav. Spoločenské bytie je nesúrodé – obsahuje nové pokrokové, revolučné javy, ale aj staré a reakčné. Tie staršieho dáta vyjadrujú záujmy dožívajúcich tried a sú zrkadlom sociálnych podmienok, ktoré už svoje možnosti vyčerpali. Avšak javy novšieho dáta, to je vplyv ideológie pokrokových, revolučných tried vyjadrujúcich nové potreby spoločenského života.

Prečo vládnuca trieda, hoci je reakčná a zhubne pôsobí na spoločnosť, sa vo svojej ideológii ešte dokáže držať pri moci aj po dlhší čas svojej existencie? Tuná pôsobí viacero faktorov, ktoré sú jej piliermi – opiera sa o silu zvyku a o jestvujúcu tradíciu, aktívne ju rozširuje celý vládny aparát, predovšetkým štát a početné ustanovizne vládnucej triedy ako je cirkev, tlač, médiá, čím brzdí rozširovanie nových ideí. Avšak novú ideológiu, ktorá nesie v sebe rozhodujúcu prednosť, lebo stelesňuje potreby spoločenského vývinu, nemožno umlčať. Je možné ju zakázať, ale nie je možné zlikvidovať  jej revolučný potenciál a charakter. Revolučné idey nie je možné zničiť. Skôr či neskôr nové  revolučné idey získajú masy, rozhýbu ich a tým sa priblíži koniec starého zriadenia. A to je historický vývin.

Idey majú obrovský význam v boji za revolučnú premenu spoločnosti, ale bez mobilizujúcej, organizujúcej a pretvárajúcej činnosti nie je možné vyriešiť tie úlohy, ktoré pred spoločnosť kladie rozvoj jej materiálneho života. Ćím väčšia je úroveň revolučnej uvedomelosti ľudí, čím viac sú rozšírené revolučné idey medzi masami, tým skôr a ľahšie sa dajú vyriešiť úlohy stojace pred spoločnosťou.

UVEDOMELOSŤ V SPOLOČENSKOM VÝVINE

Byť radikálny znamená uchopiť vec u koreňa. Koreňom človeka je však sám človek.

Karol Marx

   Hlavná príčina živelnosti spoločenského vývinu bola v tom, že základná sféra spoločenského života – materiálna výroba – bola mimo kontroly spoločnosti. To, čo nedovoľovalo uvedomele usmerňovať vývin celej spoločnosti bolo súkromné vlastníctvo výrobných nástrojov a prostriedkov. Triedne rozdelená spoločnosť nemá spoločnú vôľu usmerňujúcu jej vývin tak, ako diktujú objektívne zákonitosti. Keďže poznanie sociálnych zákonov nebolo rozvinuté, do popredia sa dostávali vždy iba také spoločenské sily, ktoré prenikali do psychológie ľudí cez mystické predstavy ako je osud a údel.

   Obdobia sociálnych nepokojov vo vykorisťovateľských epochách však prinášali už svoje prvé plody uvedomelej činnosti ľudí, čoho príkladom bola  aj francúzska revolúcia 18.storočia, ktoré sa opierala o revolučnú triedu, aj keď iba v  zárodku. Ideológovia francúzskej revolúcie nepoznali podstatu ekonomických zákonov, ktoré diktovali vystriedanie feudalizmu kapitalizmom, predsa však viac-menej správne formulovali praktické požiadavky, ktoré z týchto zákonov vyplývali. Tým, že víťazom bol kapitál znova vykorisťujúci človeka, treba pripísať ešte nevyzretiu doby.

   Proletariát bol prvou triedou v dejinách, ktorý sa vymanil z akýchkoľvek ilúzií. Tým, že nepotreboval dosiahnuť zvláštne privilégiá na úkor ostatných pracujúcich, nikdy nebude a nemôže byť ani v rozpore so svojimi záujmami a cieľmi. Robotnícka trieda preto môže dosiahnuť vždy iba úplné oslobodenie vtedy, ak definitívne neodstráni vykorisťovanie človeka človekom.

Robotnícka trieda už v lone kapitalistickej spoločnosti začínala uvedomele využívať historické zákonitosti nadobudnutím vedeckej teórie a založením politickej strany, ktorá zomkla okolo seba všetky pracujúce ľudové vrstvy a viedla svoj boj v smere prechodu k socializmu. Sociálna revolúcia proletariátu bola v dejinách prvou revolúciou, v ktorej revolučný predvoj pracujúcich más – marxisticko-leninská strana – si jasne uvedomovala objektívny zmysel svojich historických činov a uvedomele riadila boj širokých más za revolučnú premenu jestvujúceho zriadenia.

   V období socializmu si už ľudia vďaka spoločenskému vlastníctvu výrobných prostriedkov sami kontrolovali výrobu v rámci celej spoločnosti. Vďaka tomu, že v rukách socialistickej spoločnosti sa sústredili základné výrobné prostriedky, mohla socialistická spoločnosť plánovať hospodárstvo, čo bolo zárukou rýchleho tempa jeho rastu, bez obavy z kríz a disproporcií.

   Spoločenské následky uvedomelého osvojenia si zákonov sú veľmi dôležité. V prvom rade ľudia prestávajú byť otrokmi zákonov – poznaním vedeckej teórie predchádzajú vlastnému vykorisťovaniu a môžu predvídať a vopred sa pripraviť na to-ktoré pôsobenie zákonov a usmerniť ich podľa potreby. Preto sa zväčšuje úloha spoločenského vedomia a nadstavby v rozvoji spoločnosti. Objektívne zákony socializmu sa konkrétne uskutočňovali v činnosti marxistickej strany a socialistického štátu v oblasti riadenia hospodárskeho života pri určovaní ciest ekonomického vývinu krajiny s vysokou úrovňou národného hospodárstva, bez sebeväčších disproporcií a náhodilostí v procese spoločenskej výroby a národnohospodárskych plánov. Ďalej – poznanie objektívnych zákonitostí umožňovalo jasne vidieť konečný cieľ pohybu, črtajúceho sa z celého priebehu spoločenského vývinu. A nakoniec – súlad objektívnej línie vývinu spoločnosti so záujmami väčšiny členov spoločnosti predudil v nich tvorivé nadšenie, mimoriadnu energiu a húževnatosť pri dosahovaní očakávaných cieľov, čo zároveň nevyhnutne urýchlilo vývin celej spoločnosti.

ODPORCOVIA MARXIZMU

Nič nie je ľahšie ako nalepiť energetickú alebo biologicko-sociologickú nálepku na také javy ako krízy, revolúcie, triedny boj – nič nie je neplodnejšie, scholastickejšie, mŕtvejšie ako toto počínanie.

Lenin

   Na rozdiel od historického materializmu, ktorý odhaľuje objektívne zákony a ukazuje cestu k ich poznaniu a využitiu v záujme celej spoločnosti, kapitalistická socioĺógia sa naopak snaží dokázať, že žiadna historická zákonitosť nejestvuje, hlavne v dnešnej dobe, keď kapitalizmus zaniká. Uznať totiž objektívne  zákony znamená pre kapitalizmus uznať nevyhnutnosť svojho zániku. Strach z historických zákonov, ktoré predurčujú kapitalizmus na zánik nabáda odporcov marxizmu k zúrivému boju proti jeho učeniu a prekrúcaniu skutočného stavu vecí.

   Iracionalizmus je filozofický smer, ktorého postupy odmietajú možnosť rozumového vysvetlenia sveta. Podstatu skutočnosti možno podľa iracionalizmu pochopiť iba citom, vôľou, intuíciou, vierou a pod . K reakčným silám odporcov marxizmu patria práve iracionalisti, ktorí tvrdia, že história nemôže byť vedou, lebo sa nezakladá na objektívnych poznatkoch, ale na intuícii a akte viery. V centre pozornosti je človek ako indivíduum. Podstata diania je iracionálna – je to vôľa a preniknúť k nej možno iracionálnymi prostriedkami. Zdrojom poznania je individuálna ľudská existencia a dobová atmosféra. K predstaviteľom tejto línie je dánsky filozof Søren  Kierkegaard (19.stor), prezývaný tiež „kresťanský Sokrates“. Podľa Kierkegarda neexistuje človek ako taký, ale vždy konkrétny. Byť znamená existovať, chcieť, môcť, trápiť sa. Nezaujímajú ho problémy vonkajšieho sveta, neverí, že ho dokáže objektívne spoznať.

   Filozofia života a intuitivizmus sú ďalšie filozofické smery popierajúce objektívne historické zákony. V centre pozornosti je život, ktorý sa nedá pochopiť racionálne, empiricky, ale iba intuitívne. Predstaviteľom intuitivizmu (filozofický smer, ktorý pokladá intuíciu za prameň poznania) a filozofie života (vyznačuje sa redukovaním pojmu reality na pojem života, prameňom poznania života je  intuícia, inštinkt, zrenie, tvorivé myslenie.) bol francúzsky filozof Henri Bergson.

   Empirická sociológia (20. storočie)  bazíruje pri poznávaní jednotlivých sociálnych javov na konkrétnych sociologických výskumoch: využívanie ankiet, interview, štatistických materiálov, matematického aparátu. Je veľmi rafinovanou metódou bojujúcou proti marxizmu. Je pevne spojená s neopozitivizmom a korene jeho vzniku  sú v USA. Požíva veľkú obľubu, avšak rafinovanosť nemožno prehliadnuť tým, ktorí vedecký determinizmus poznajú. Sociológovia tohto smeru preferujú iba objektívne štúdium spoločenských vzťahov, a považujú ho za jediný vedecký smer, avšak iba slovami, lebo „vedeckosť“ sa u nich obmedzuje iba na jednoduchý opis jedinečných faktorov, ktorý sa neodváži urobiť trochu širší zovšeobecňujúcejší záver. Odvôvodnenie je podľa nich odvolanie sa na komplikovanosť spoločenského života, či na nebezpečenstvo schematizmu – keďže na svete neexistujú dvaja rovnakí ľudia, dve rovnaké udalosti nemôžu teda existovať ani spoločné zákony historického vývinu. Táto úvaha je však neopodstatnená. Je samozrejmé, že na svete neexistujú dvaja rovnakí ľudia, a že každá historická udalosť je jedinečná a nemôže sa opakovať. No neopakovateľnosť hociktorej  historickej udalosti alebo procesu nevylučuje, že sú v tomto individuálnom procese určité spoločné, opakujúce sa črty! Zovšeobecnením odhalíme totiž určitú zákonitosť – nech sú akokoľvek rozdielne konkrétne okolnosti, vedecké rozbory ukazujú, že v konečnom dôsledku ide o rovnaké príčiny. Dobrým príkladom je napr. vznik prvej a druhej svetovej vojny – rozdielne konkrétne udalosti, ale rovnaká príčina: zostrenie protirečení medzi imperialistickými veľmocami v dôsledku nerovnomernosti ich ekonomického a politického vývinu. Iný príklad – výstavba socializmu a jeho rozličné podmienky v rôznych krajinách, avšak všade všeobecná zákonitosť: nevyhnutnosť diktatúry proletariátu a zospoločenštenie výrobných prostriedkov. Preto nemožno vravieť o schematizme či dogmatizme, ale naopak toto štúdium všeobecných opakujúcich sa čŕt spoločenského vývinu treba akceptovať ako vedecký podklad pre ich porovnávanie. Tým, že sa kapitalizmus obáva už len z princípu týchto zovšeobecňujúcich záverov, to je aj príčinou, prečo sa tematika sociologických výskumov obmedzuje iba na štúdium a opis jednotlivých izolovaných prípadov a prečo ignoruje všeobecné, základné problémy.

   Sociálny darwinizmus – ďalší zo smerov falšovania historických zákonov do zdanlivo vedeckého rúcha biologických zákonov. Sociálny darvinizmus (sociáldarvinizmus) je sociologická teória, podľa ktorej je hlavnou hybnou silou spoločenského vývinu boj o život a prírodný výber. Sociáldarvinizmus sa rozšíril koncom 19. storočia a jeho predstaviteľom je napr. aj poľský sociológ  Ludwig Gumplowicz. Sociálni darwinisti uvažujú nasledovne – keďže je človek súčasťou prírody, vývin ľudskej spoločnosti podlieha tým istým zákonom ako vývin ostatných biologických tvorov na princípe prírodného výberu a zákona silnejšieho. Z toho vzniká záver – triedny boj je iba jedným z prejavov sústavného boja o existenciu a systém kapitalistického vykorisťovania, koloniálny útlak iba javy, ktoré tkvejú v samotnej biologickej podstate človeka. Silný vždy zvíťazí nad slabším a inak to ani byť nemôže. Tým sa de facto zákony kapitalistickej džungle zdvôvodňujú biologicky a vyhlasujú sa za neodstrániteľné a večné!

Nič nie je falošnejšie ako podobné teórie, ktoré sú ohnivkom najodpornejších rasových a iných predsudkov. Zákony vývinu ľudskej spoločnosti sú zvláštne zákony, ktoré sa kvalitatívne veľmi líšia od prírodných zákonov – na rozdiel od zvierat, ktoré sa pasívne prispôsobujú prírodným podmienkam, človek sám vyrába materiálne statky. Britský filozof   Thomas Malthus. (1766-1834) – jeho vplyv na formuláciu tejto ideológie (malthusianizmus)  je zakotvený v jeho najznámejšom diele Esej o princípe populácie (1798). Napriek stúpencov  reakcionára Malthusena jeho teórii o „preľudnenosti“ Zeme, ľudstvo má všetky možnosti uspokojiť svoje rastúce hmotné potreby. Vykorisťovateľský systém človeka človekom i jeho triedny boj nie je prejavom biologického boja o existenciu, ale dôsledkom určitého, historicky prechodného spoločensko-ekonomického zriadenia. Zjednodušene – kapitalista môže vykorisťovať robotníka iba preto, že robotník nevlastní výrobné prostriedky, ako kapitalista. Nič biologické v tom preto nie je a zákon džungle je preto nezmysel už iba z princípu. Tam, kde už prebehli skúsenosti socialistickej výstavby, socialistické zriadenie odstránilo nielen  triednu nerovnosť, ale aj konkurenciu, ktorú kapitalistická sociológia vyhlasuje za večnú hybnú silu pokroku, nehovoriac o nezamestnanosti, ktorú títo kapitalisti považujú iba za dôsledok preľudnenia Zeme. Rovnako je to aj s koloniálnymi a závislými národmi, kde rýchle sociálno-ekonomické a kultúrne napredovanie bolo nevyvrátiteľným faktorom o nezmyselnosti a bludných teóriách o menejcennosti farebných národov, či biologickom posvätnom  práve bielej rasy vládnuť nad svetom.

   Liberalizmus –  Ekonomický liberalizmus presadzuje slobodu disponovať svojou pracovnou silou a plodmi svojej práce , t.j. požaduje sa súkromné vlastníctvo, sloboda obchodu, uzatváranie zmlúv, podnikanie  atď.. Z tohto faktu vyplýva, že liberalizmus nevyhnutne musí presadzovať trhové hospodárstvo – dôraz na súkromné vlastníctvo a slobodné zmluvné vzťahy teda tvorí jeho základ. Liberálne ekonomické teórie tvrdia, že jednotlivci v ekonomickom prostredí konajú najmä vo vlastnom záujme, a umožniť im to bez akýchkoľvek obmedzení vedie k najlepšiemu výsledku. Tento zákon džungle sa pod pojmom „sloboda“  spremieta do všetkých oblastí spoločenského života – do ukotvenej tradície rodiny, ktorá je „absolútnou slobodou“ rozvrátená a zničená nielen v pojmoch otec – matka, ale aj adoptovaním detí do homosexuálnych rodín. Divoko sa presadzuje gender ideológia a tretie pohlavie. A to je len špička ľadovca, ktorým liberalizmus vo svojej zvrátenej podobe slobody dekadentne pôsobí na spoločnosť.

HISTORICKÝ MATERIALIZMUS A SPOLOČENSKÉ VEDY

Bolo by, pravda, veľmi pohodlné robiť svetové dejiny, keby sa zápas podstupoval len s podmienkou neklamne priaznivých vyhliadok.

Karol Marx

   Spoločenské vedy – dejiny, politická ekonómia, estetika, etika, právo a pod. skúmajú jednotlivé stránky spoločenského života alebo konkrétnu históriu jednotlivých krajín a národov.

   Historický materializmus je veda o všeobecných zákonoch vývinu spoločnosti. V záveroch a tézach historického materializmu sú formulované zákony života, spoločnosti ako celku. Ani jedna z konkrétnych spoločenských vied nemá tak širokospektrálne zovšeobecňujúce závery ako historický materializmus, preto je základom všetkých vied o spoločnosti. Tým, že si nenárokuje nahradiť ostatné spoločenské vedy, slúži ako metóda poznania, o ktorú sa možno oprieť.

   Poznanie všeobecných zákonov, ktoré odkrýva historický materializmus, umožňuje pochopiť vývin jednotlivých stránok spoločenského života, konkrétne dejiny tej či onej krajiny. Netreba ho však brať ako univerzálny pakľúč, ktorým sa hneď všetko vysvetlí. Historické udalosti možno spoznať len dôkladným štúdiom v celej ich konkrétnosti – historické materiály, všetky fakty vzťahujúce sa na tú-ktorú epochu. Iba vtedy môže byť historický materializmus bezpečným kompasom, keď dôkladným štúdiom nájdeme vnútornú súvislosť historických udalostí a vysvetlenie každej z nich, a to tak, aby sme pochopili nielen minulosť a prítomnosť, ale aj vedeli vedecky predvídať budúcnosť.

   Filozofi a sociológovia s kapitalistickým zápalom popierajúci objektívnu zákonitosť spoločenského vývinu, samozrejme vedecké predvídanie budúcnosti vylučujú, odvolávajúc sa na ľudské úmysly a túžby, ktoré dopredu nik nemôže predpovedať. Avšak plány a úsilia ľudových más určujú ich objektívne životné podmienky a preto poznanie zákonitých tendencií vývinu súčasnej spoločnosti nám umožňuje predvídať aj budúci beh udalostí, keďže budúcnosť iba realizuje možnosti, ktoré majú korene v prítomnosti. Pravda, ide len o všeobecný smer historického vývinu, nie jeho detaily a konkrétne formy. Tie sa odvíjajú od dôsledkov pôsobenia množstva náhodilých okolností, ktoré nemôže predvídať nikto, nech by bol akýkoľvek génius.

   Marx a Engels v období vzostupujúceho kapitalizmu predvídali jeho nevyhnutný úpadok a zánik v dôsledku vnútorných protirečení, ktoré sú preň charakteristické. Engels dávno pred prvou svetovou vojnou predpovedal možnosť jej vzniku a jej následkov – písal, že v dôsledku budúcej svetovej vojny v Európe padnú monarchie a mnohí jej panovníci. Lenin zasa predpovedal víťazstvo socialistickej revolúcie ruským proletariátom ako predvojom. V skratke – marxisti neraz predpovedali na mnoho rokov dopredu také udalosti, ktoré sa napokon uskutočnili. Všetky tieto predpovede sa potvrdili, lebo sa zakladali na objektívnom vedeckom rozbore skutočnosti vo svetle jej hlavných zákonitých tendencií.

Materialistické chápanie dejín slúži ako teoretický základ celého vedeckého komunizmu, stratégie a taktiky komunistických strán. Tým, že marxizmus ukazuje zákonitosť a nevyhnutnosť vystriedania kapitalistickej fotmácie socialistickou, dáva nádej na víťazstvo veľkej veci. Robotnícka trieda a každý jeden jej činiteľ, poznajúci zákony spoločenského vývinu, stáva sa ohnivkom v reťazci veľkého historického boja za komunizmus.

Dialektický materializmus svojou metódou vedie ľudí k tomu, aby vedeli konkrétne analyzovať každú situáciu a jej zvláštnosti nielen vo vlastnej krajine, ale v celom svete. Každá revolučná strana robotníckej triedy musí pracovať v svojich špecificky prispôsobených podmienkach a úspech jej činnosti je závislý od toho, do akej miery vie správne vedecky zhodnotiť objektívne podmienky svojho boja, vypracovať jeho ciele a prostriedky v súvislosti s konkrétnym priebehom historických udalostí.

SOCIALISTICKÁ PRESTAVBA A CESTA K SLOBODE

„Každému podľa svojich možností, každému podľa svojich potrieb“

Karol Marx

   Spoločenský a hospodársky systém založený na spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov a na beztriednej spoločnosti je cestou k slobode človeka. Marx a Engels verili, že ľudová revolúcia je nevyhnutná a zároveň jediná cesta k socializmu a jeho ďalšej evolučnej fáze – komunizmu.  Marx predpovedal , že  ďalším krokom vo vývoji ľudstva bude formácia komunizmu –  komunistickej spoločnosti, kde  peniaze nie sú potrebné, pretože robotníci jednoducho vyrobia to, čo je potrebné pre nich a aj ostatných. Kapitalistická politológia ho však označuje ako nedemokratický systém založený na vláde jednej strany a centrálne plánovanej ekonomiky, dôvody som uviedla vyššie.

   Komunizmus je spoločnosť, ktorá raz a navždy skoncuje s núdzou a biedou a zabezpečí blahobyt pre všetkých svojich občanov. Jej predvojom je socialistická prestavba spoločnosti, kde sa končí súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, vykorisťovanie človeka človekom, nespravodlivé spoločenské poriadky a vojny. V čase rozmachu socializmu sme komunistickú formáciu mali na dosah. Agroenergetika a biológia vytvorili podmienky v úspechu mechanizácii poľnohospodárskej výroby. Vedeckí  pracovníci tých čias vypočítali, že keby sa tieto výdobytky uplatnili vo všetkých krajinách sveta, bolo by možné, podľa vedecky odôvodnených noriem, úplne zásobiť potravinami nielen vtedajší počet obyvateľov na zemi, ale aj mnohonásobne vyšší.

   Čím bola vyššia úroveň civilizácie, tým širší a rôznorodejší bol sortiment vecí a služieb, ktorí ľudia potrebovali. V čase socializmu nebola blahobytom  len dobrá kvalitná strava, ale tiež pohodlné a priestranné byty, kvalitné a pekné šaty, rôzne bežné potreby, ktoré uľahčovali a spríjemňovali každodenný život. Patrili sem cenovo dostupné pohodlné dopravné prostriedky, a veci potrebné na kultúrny rozvoj – kvalitné knihy, rádiá, televízory, hudobné nástroje, športové potreby, atď. Socializmus nepoznal vojny, ktoré dnes zúria všade navôkol.

   Komunizmus si kladie za cieľ v plnej miere uspokojiť ľudí pri poskytovaní týchto vecí a služieb. Avšak socializmus zradili jedinci, pre ktorých vykorisťovanie človeka človekom je prirodzeným hnacím motorom a sústredená moc v  rukách to jediné, v čom vidia zmysel svojej existencie, na úkor väčšiny. Preto cesta k vybudovaniu komunizmu musí prebehnúť uvedomelejšie ako v predchádzajúcom období  a hlavne poučením sa. Lebo kapitalistická spoločnosť sa nevyvíja, ona iba vykorisťuje, sofistikovane „chlieb a hry“  a reakčne – vojnami. Cesta, ktorú sme si zvolili po roku 1989, cestu západu – obnovila kapitalistický poriadok, bol to krok späť – nie krok k pokroku ľudstva. Nevnímali sme, v abstraktnej túžbe po pozlátku, že západ bol živým príkladom úpadku – USA, najbohatšia a najvyvinutejšia krajina kapitalistického sveta, kde vysoká úroveň výroby mohla zabezpečiť bohatý život všetkému ľudu, naopak tento svoj ľud v miliónoch svojich obyvateľov držala o hlade, kde nemali poriadne obydlie a ani tie najnutnejšie potreby. Dnes si touto cestou kráčame aj my, ktorí sme v socializme slovo hlad a vykorisťovanie človeka človekom nepoznali.

   Slobodný človek v slobodnej spoločnosti môže byť iba v najspravodlivejšom spoločenskom zriadení – komunizmu, ktorý plne uplatní zásadu rovnosti a slobody, zaručí rozvet ľudsek osobnosti a premení spoločnosť na zladenú asociáciu, priateľské spoločenstvo pracujúcich.  Táto túžba však zostane neuskutočniteľná v spoločnosti založenej na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov, rosštiepenej na triedu vykorisťovateľov a vykorisťovaných, utlačovateľov a utláčaných. Až vtedy, keď výrobné prostriedky prejdú do spoločenského vlastníctva a vykorisťovanie človeka človekom nebude viac možné, až vtedy sa uvoľní cesta k skutočnej a nielen formálnej rovnosti ľudí, k ich skutočnému oslobodeniu.

---