Soňa Valovičová: PATRIOT /76. výročie hrdinskej smrti kpt. Jána Nálepku/

„Za akých ťažkých podmienok sa tento boj viedol, akú vysokú cenu platil telesným i duševným utrpením za svoju lásku k národu a k jeho slobode, ako sa boril za dedičstvo svojich otcov, takmer stratený v neznámom mori, musí vedieť každý otec, každá mať, brat, sestra, musí vedieť celý národ a jeho synovia a dcéry.“
/Z denníka Československého partizánskeho oddielu v ZSSR/

16. novembra 2019 uplynie 76. rokov od hrdinskej smrti jedného z najlepších synov našej vlasti – kapitána Jána Nálepku. Skúsme sa preniesť do čias tragického novembrového večera a venujme kapitánovi tichú spomienku ako aj obrovské Ďakujem.

15. MÁJ 1943
/venované kpt. Jánovi Nálepkovi a jeho 1. ČS partizánskemu oddielu/  

Zdravíme Vás – bratia slovanskí
My Československa synovia
Prišli sme k staršiemu bratovi
Učiť sa, čo je to Sloboda  

Prišli sme od Vás sa naučiť
Ako za Slobodu bojovať
Ako šťastie vrátiť národu
A zem si nedať viac roztrhať

Splniť odkaz našich pradedov
Mocným hlasom Janka Kollára
Aby sme všetci raz prišli k Vám
Tak znie v nás posolstvo poeta  

U Vás nájsť pomoc a ochranu
Všetci sme tu z vôle slobodnej
Fašisti z ľudu nás vytrhli
Hodili do vojny priepastnej  

Hoc súmrak národ mal poblúdiť
Tam mal biť a tomu pomáhať
Nádej nezomrela pod hviezdou
Vždy vedel kto priateľ a kto vrah  

Plníme príkaz – my Slováci
Príkaz sŕdc spod Tatier domova
Oddnes s partizánmi po boku
Nájsť to, čo voláme Sloboda

Ako svojim synom verte nám
Ako svojim bratom slovanským
Náš sľub – ísť pod jednou zástavou
A držať boj dychom posledným!  

SVS , 15. máj 2019, zbierka – Slovania navždy!

Máme dobrých dôstojníkov, ktorým netreba ukazovať, kto je ich nepriateľ. Oni len jednoducho nevedia, kade ísť. Netreba sa im vyhrážať smrťou. Človeku je aj tak ťažko v tom politickom pralese, keď z neho nevidí východisko. Nacizmus rozdelil náš národ na dve časti: jednu veľmi malú a druhú .. veľkú. My slovenskí vojaci sa môžeme mýliť, no nezrádzame. Náš ľud má čisté srdce a veľmi by som chcel, aby ste ho pochopili a milovali. Mnohí z nás mali na začiatku vojny holubičiu povahu, ale teraz ukážeme, ako vieme bojovať! Ak ma zatknú ako Repkina, viem že v tom prípade sa dvere väzenia tuho uzavrú, no svedkovia mojich činov budú nemí. A ilegalita bude i naďalej žiť …“ (Ján Nálepka)

Boj o most na rieke Noryň

„Sme si vedomí toho, že hoc sme národ malý, musíme byť duchom veľkí.“ ( Ján Nálepka)

Ovruč bolo silne opevnené mesto. Bolo tam asi 8000 vojakov. Jeho dobytie malo pre Sovietsku Armádu a partizánov strategický význam. Dňa 14. novembra prišli z Ovruče k partizánom ilegálni pracovníci s tým, že Nemci sa chystajú zničiť dôležité objekty a obyvateľov vyhnať z mesta. Mnohí väzni čakali na popravu.
O dva dni neskôr spustila partizánska delostrelecká batéria paľbu na kasárne a železničnú stanicu. Do bojov za oslobodenie Ovruče sa zapojil aj Československý oddiel. Po vojne sa o tom dosť diskutovalo. Šéf rozviedky K. P. Petrušenko povedal, že keď sa Ján Nálepka stal veliteľom oddielu, bolo chybou, že sa zúčastnil ovručskej bitky. Nemalo k tomu dôjsť, pretože to bol človek s perspektívou.

Československý oddiel dostal za úlohu zaútočiť na juhovýchodnú časť obce Zjasky a dobyť most na rieke Noryň. Tým bol znemožnený príchod Nemcov do mesta z juhu. Na moste boli dve dobre vyzbrojené nemecké čaty. Okolie mosta bolo zamínované, vybudované bunkre, zákopy a drôtové prekážky. Bežali sme po svahu, kde bol náš vojak Štefan Pliško ranený do nohy a zostal na svahu. Pretože na nás pálili z guľometov, nemali sme odvahu poňho ísť. Ale Nálepka iba mávol rukou a bez toho, aby sa kryl, šiel po neho a dotiahol ho do úkrytu.

Nálepka ako skúsený veliteľ sa rozhodol vyslať časť oddielu okľukou, aby zaútočili na nepriateľa z východnej strany. Pri útoku na most sa Nálepka priblížil k mostu na čo najmenšiu vzdialenosť a s protitankovou puškou umlčal bunker. Keď Nemci zistili, že sú obkľúčení z dvoch strán, začali ustupovať. Nálepkovci obsadili most a ukoristili veľké množstvo zbraní, streliva a potravín. Tam oddiel svoju úlohu splnil. Po dobytí mosta odišiel kpt. Nálepka do štábu gen. A. Saburova. V štábe práve hliadky hlásili, že mesto je skoro dobyté a že zvyšky Nemcov sa sťahujú na železničnú stanicu. Opustili bunkre aj guľometné hniezda.

Boj o železničnú stanicu 

„Prosím, aby ste poverili československý odriad obsadením stanice .. Buďte istý, súdruh veliteľ, že stanicu dobyjeme. Prosím, aby som mohol čím skôr odviesť odriad ..“ (Ján Nálepka)

Podľa M. Korbeľa vyrazili do mesta v podvečer. V meste horelo, ale nikto na nich nestrieľal. Mali dobrú náladu, spievali Slovenské mamičky, pekných synov máte. Z domov vychádzali ľudia a od radosti ich objímali, bozkávali a kričali: „Slováci nás oslobodili.“Skupina dorazila až k centru. Všade boli rozbité autá a porozhadzované všetko možné. Bola už tma, keď sa blížili k stanici. Tragédiou podľa Korbeľu bolo, že do stanice prišiel práve vlak s práporom Nemcov SS a nikto ich už neupozornil, že Nemci znovu obsadili bunkre a guľometné hniezda pred stanicou. Začal sa boj Slovákov proti veľkej presile Nemcov. Keď Nemec zakričal „Halt“, Nálepka mu po nemecky odpovedal „Svoji“. „Heslo“ – reval Nemec. Odpoveď mu bola dávka z kapitánovho automatu. Nemci spustili silnú paľbu, pričom im pomáhali aj tí, ktorí boli vo vlaku. Celý oddiel donútili zaľahnúť. Nálepka bol od maskovaného bunkra asi na desať krokov. Korbeľa bol od druhého bunkra o čosi ďalej. V tejto paľbe zasiahla guľometná dávka Nálepkovu pravú stranu hrudníka. Na koženom kabáte napočítali 16 dierok, ktoré vytvarovali písmeno Z. Neskoršie ešte dostal úlomok z míny do čela. Ranený kapitán ešte zavelil: „Bite vrahov! Vpred!“ A podľahol zraneniam.
Keď sa o smrti Nálepku dozvedel kpt. Arťuchov, nechcel uveriť, že kapitán je mŕtvy. Museli pred ním otvoriť rakvu. Hodil sa na svojho bojového druha a s plačom sa s ním lúčil.

Boj o Ovruč – posledný víťazný boj

Vojská I. ukrajinského frontu oslobodili Kyjev a pokračujú v rýchlej ofenzíve, rozširujú a prehlbujú kyjevské predmostie. Partizánske oddiely gen. Saburovova dostali úlohu – udrieť na nepriateľa z tylu, aby tak uľahčili postup jednotkám Červenej armády v korostevsko-ovručskom smere. Velenie vyššej jednotky plní pokyny vojenského velenia a ÚV KS(b) Ukrajiny, začína pripravovať ofenzívu na mesto a železničný uzol Ovruč.

Postup Červenej armády na západ po rozšírení a prehĺbení kyjevského predmostia vyžadoval účinné partizánske akcie v tyle nepriateľa, ktoré by uľahčili postup jednotiek v korestensko-ovručskom smere. Úspešný postup sovietskych vojsk zároveň umožňoval dobytie Ovruče ako dôležitého komunikačného uzla a obsadenie do príchodu osloboditeľských armád. Partizánska rozviedka presne zistila sily fašistickej posádky v Ovruči. V meste a jeho okolí bolo asi 8000 vojakov, príslušníkov rôznych zbraní  a útvarov. Bolo tu veľa zákopov, palebných zrubov, drôtených prekážok, zátaras a mínových polí, ktoré premenili mesto na silnú pevnosť. Príprava operácií na dobytie mesta sa zamerala na vylákanie nepriateľa na severozápad. Preto sa partizánske oddiely opevnili na cestách Ovruč – Slovečno, vedúcich na západ, a pozdĺž komunikácií, ktoré viedli severným smerom na Ovruč a Jeľsk. Tým sa Nemcom odrezali prístupové cesty.

Dňa 14. novembra prišli z Ovruče k partizánom ilegálni pracovníci a oznámili im, že hitlerovci sa pripravujú zničiť v meste veľa objektov a vyhnať obyvateľstvo. Tieto správy urýchlili začiatok útoku na mesto. Na druhý deň sa oddiely zo západu a severu presunuli k mestu. Na pôvodnom stanovišti zostali iba neveľké prepadové zálohy na cestách Ovruč – Slovečno, Ovruč – Jeľsk, aby protivníkovi znemožnili premávku.  Nepriateľ, ktorý zbadal nebezpečenstvo obkľúčenia a uvedomil si dôsledky približovania sa Červenej armády z východu, začal z mesta odvážať cenný majetok a ustupovať lesnými cestami na sever.

Útok partizánov sa začal 15. novembra, keď v oblasti Jeľska zničili vyše 100 nákladných áut a vyše 700 nepriateľských vojakov a dôstojníkov. No v samom meste sa držala pomerne silná posádka, ktorá sa zamerala na uskutočnenie deštrukčných cieľov a evakuáciu obyvateľov z mesta. Posádka obsadila vopred pripravené opevnenia. Štáb generála Saburova preskúmal situáciu, rozhodol sa obsadiť mesto útokom a udržať ho do príchodu Ćervenej armády, ktorá pokračovala v mohutnej ofenzíve.

Dňa 16. novembra o 12.00 hodine začala delostrelecká batéria Morozovovho oddielu paľbu na palebné postavenie nepriateľa, kasárne a železničnú stanicu. Československý partizánsky oddiel, ktorý bol tiež v údernej skupine, dostal rozkaz zaútočiť na juhovýchodnú časť dediny Ziasky a zničiť nepriateľskú posádku strážiacu most na rieke Noryň južne od Ovruče. Tým mal oddiel znemožniť nepriateľovi prístup do mesta z juhu. 

V stanovenom čase sa začala paľba na nepriateľské postavenia v západnom predmestí Ovruče. Fašistická jednotka na moste cez rieku Noryň sa úporne bránila. Bola to neveľká posádka v sile dvoch čiat, ale veľmi dobre vyzbrojená a opevnená. Jej obrana pozostávala z mínových polí, okopov, bunkrov a drôtených prekážok. Kapitán Nálepka ako skúsený veliteľ prezieravo rozhodol vyslať časť oddielu okľukou, aby zaútočili na nepriateľa z východnej strany. V podvečer došla skupina na určené miesto a zaútočila. Nálepka viedol svojich spolubojovníkov do útoku, osobne riadil a usmerňoval streľbu z protitankovej pušky a guľometov a dával príkazy na ich obranné manévrovanie. Keď fašisti zistili útok z dvoch strán, stratili orientáciu a začali ustupovať. Nálepkovci obsadili most a ukoristili veľa zbraní, munície a potravín. V tomto boji bol zranený iba Śtefan Pliško.

V tom istom čase oddiel Buďonného, ktorý zaujal pozície v kilometrovej vzdialenosti na severovýchod od Ziasky, začal útočiť na mesto a potom smerom na železničnú stanicu. Oddiel Vorošilova (veliteľ Količenko), nastupujúci z juhovýchodu, Sarnenský oddiel ( veliteľ kpt. Bril), postupujúci z východu, začali útočiť na mesto s cieľom dobyť železničnú stanicu. Aby sa nepriateľovi znemožnil prísun posíl zo severnej strany (z Jeľska), obsadil oddiel 24.výročia Ćervenej armády ( veliteľ  gar. kpt. Vlasov) hradskú a cesty v línii Ovruč – Jeľsk.

Hitlerovci neočakávali, že partizáni sa osmelia útočiť cez deň na otvorenom teréne a dokonca zo západu. A práve na neočakávanom údere spočíval plán útoku všetkých ostatných oddielov zo západnej a severozápadnej strany. Oddiel Buďonného sa prebojoval až na hlavnú ulicu mesta a zblízka ostreľoval automobilovú kolónu nepriateľa. Partizáni Sarnenského oddielu útočili na fašistov brániacich železničnú stanicu. Oddiel Vorošilova bojoval o sklady a dôležité objekty. Boj sa pretiahol do neskorých večerných hodín a bol čoraz intenzívnejší.

Keď kapitán Nálepka zistil, že sa v meste ešte urputne bojuje, oznámil generálovi Saburovovi dobytie mosta a žiadal o súhlas, aby jeho oddiel mohol pokračovať v boji o železničnú trať. Po Saburovovom súhlase začal československý partizánsky oddiel boj o mesto Ovruč. Obyvatelia už oslobodených ulíc Ovruče s radosťou vítali svojich osloboditeľov, ktorí do boja o stanicu nastupovali s piesňou Slovenské mamičky, pekných synov máte ..V uliciach mesta sa oddiel stretol iba so slabým odporom nepriateľa. Sarnenský oddiel mal značné straty. Preto do boja o stanicu nastúpil československý partizánsky oddiel pod priamym velením kapitána Nálepku. Bojová úloha bola veľmi ťažká, sily boli nerovné. Nálepkov oddiel mal v boji asi 50 vojakov, lebo časť zostala ako bojová ochrana  na dobytom moste. Úloha dobyť železničnú stanicu bola veľmi zložitá aj vzhľadom na dôkladné opevnenie protivníka.

Podľa údajov rozviedky i podľa výpovede zajatcov tvoril nepriateľskú obranu jeden prápor. Nálepkov oddiel bol v nevýhode aj preto, lebo postupoval požiarmi osvetlenou ulicou a nepriateľ bol dobre krytý v silných opevneniach. Kapitán Nálepka dal však napriek tomu povel na útok a sám vyrazil prvý. Nepriateľ spustil silnú guľometnú paľbu. Fašisti sa snažili ustúpiť do druhých okopov, no nálepkovci z nich značnú časť skosili guľometnou paľbou. Boj nadobúdal na intenzite, jeho ťažisko sa posúvalo do bezprostrednej blízkosti stanice. Zdalo sa, že nepriateľ sa odhodlal ustúpiť. 

Kapitán Nálepka velil: „Napred!“ a sám zaútočil prvý. A vtedy nastala pre udatného veliteľa a niektorých jeho spolubojovníkov osudná chvíľa. Do stanice práve vchádzal vlak s posilou nepriateľských vojakov, ktorí ustupovali z frontu. Fašistická guľometná paľba zasiahla najprv Nálepku a potom ďalších partizánov. Spolubojovníci Jána Nálepku spomínajú, ako sa ich zasiahnutý veliteľ zdvihol zo zeme s povelom: „Napred, tovaričši! Bite vrahov!“

Boj o Ovruč neutíchal. Keď však do boja zasiahol Žukovov oddiel, ktorý prišiel na pooc nálepkovcom, odpor nepriateľa v opevnenej stanici zlomil. Lenže vtedy už dotĺklo chrabré srdce Jána Nálepku.

Denník oddielu vydáva o tomto historickom boji takéto svedectvo: “ .. Boj bol nerovný. Nepriateľ bol silne ozbrojený. Batalión bránil stanicu. Československý oddiel i pri takej veľkej presile spôsobil protivníkovi veľké straty. V dôsledku toho bol nepriateľ nútený ustúpiť. Vlastné straty v boji o stanicu: 5 mŕtvych – kapitán Nálepka Repkin, vojak Ondrej Krčuľa, vojak Matúš Michalík, vojak Fabián Krištofík a vojak Andrej Paškevič a 5 ranených.“ Víťazná bojová cesta kapitána Jána Nálepku – Repkina sa v boji o mesto Ovruč hrdinsky skončila.

– Zabili .. Nálepku zabili .. Kapitána zabili ..
Ostrá bolesť mi zovrela srdce. Ako sa zmieriť s touto ťažkou stratou? Nechcelo sa veriť, že by navždy prestalo biť Jánovo ohnivé srdce. Srdce vlastenca, hrdinu, partizánskeho druha ..
Bežím ta, kde sa ozval výkrik, a súčasne hrmí zo dvoch strán mohutné „hurá“. To československý a sarnovský odriad šturmom dobýjajú stanicu. Posledný oporný bod nepriateľa padol. (Alexander Saburov)

„My sme zostali aj dnes verní politike slovanských sŕdc. Len my sme zostali verní slovenskej hrude, Slovensku.“ (Ján Nálepka)

… Nad mestom zaľahla tmavá novembrová noc. Len červené jazyky plameňa mnohých ohňov vrhali svoje odrazy na ulice, kde pokračoval úporný boj. Boje o Ovruč sa chýlili ku koncu .. Vtedy nepriateľská guľka trafila Jána Nálepku. Hrdinského slovenského syna, skvelého sovietskeho partizána a veliteľa viac nebolo. Správa o smrti sa rýchlo rozšírila. Ešte prudšie sa Slováci vrhli dopredu. Pod velením komisára oddielu vtrhli na stanicu. Spoločnými akciami všetkých oddielov Saburovovej vyššej jednotky bol nepriateľ úplne zničený. Dňa 17. novembra 1943 ráno o 8.00 hod bol Ovruč úplne oslobodený od nemeckých fašistických okupantov. Ulice sa rýchlo zaplňovali obyvateľmi. S nadšením vítali svojich osloboditeľov, ktorí zachránili tisíce sovietskych ľudí pred mučeníckou smrťou. „Hitlerovskí ľudožrúti cítili svoju blízku smrť – písali ovručské okresné noviny – Zora – 20. novembra 1943. – Zahnali do kôlne vyše 1000 žien, starcov a detí a chceli ich zavraždiť. Avšak odvážni partizáni svojimi rozhodnými akciami zmarili tento strašný zločin hitlerovských vyvrheľov a zachránili pred smrťou nevinných sovietskych obyvateľov.“

Ovruč sa znova vrátil do rodiny slobodných sovietskych miest. Dňa 19. novembra do Ovruča vstúpili jednotky Sovietskej armády, ktoré postupovali z východu. Ústredný výbor Komunistickej strany Ukrajiny vysoko ocenil túto veľkú bojovú operáciu. „Blahoželáme Vám, všetkým veliteľom, komisárom, partizánom a partizánkam vašej vyššej jednotky v deň veľkého víťazstva – oslobodenia mesta Ovruč – písal v rádiograme na Saburovovo meno Nikita Sergejevič Chruščov. – Prajem Vám bojové úspechy v ďalšom partizánskom boji.“ Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR vyznamenalo 168 partizánov jednotky za účasť na oslobodení mesta Ovruč radmi a medailami. (D.Berlinskij, M.Pogrebinskij)

Rozlúčka .. 20. november 1943

„Prídem, až padne na fronte posledný výstrel.“ (Ján Nálepka)

Dňa 20. novembra 1943 československý partizánsky oddiel za účasti Žitomirských partizánskych oddielov a obyvateľov oslobodeného mesta pochoval  v mestskom parku svojho organizátora a veliteľa kapitána Jána Nálepku – Repkina. Posledná stručná zmienka o Nálepkovi v oddielovom denníku je zaznamenaná takto:

„20. november 1943. Oddiel v meste Ovruč. Pochovávanie nášho veliteľa oddielu a našich padlých kamarátov .. Pochovaní sú v parku v meste Ovruč ..

Spolu s Nálepkom pochovali aj jeho hrdinských spolubojovníkov: Fabiána Krištofíka, Matúša Michalíka, Andreja Krčuľu, Cypriána Krpeľana a Andreja Paškeviča. Vedľa Jána Nálepku, ako prejav veľkého bratstva národov Československa a Sovietskeho zväzu, pochovali veliteľa čaty oddielu Buďonného Sevasťanova. Nad hrobom Jána Nálepku skladal prísahu I.A.Arťuchov, ktorý pokračoval v boji ako partizánsky veliteľ. Za príslušníkov československého partizánskeho oddielu prisahal náčelník štábu oddielu Śtefan Chovanec.

                                     

Búrlivý a dojímavý obrad 

„Počujeme volanie svojej krvi a nechceme nijakým spôsobom pomáhať ani pasívne hľadieť na zverské výčiny Nemcov, ktoré páchajú na našich ruských bratoch. zanechávame svoje rodiny a vlasť, aby sme dali všetko – rozum aj život – do služieb vlasti a svojho ľudu. Zapájame sa do boja za oslobodenie všetkých slovanských bratov.“ (Ján Nálepka)

Na pohrebe bolo množstvo partizánov a civilných obyvateľov, ktorí kapitána poznali ešte z čias, keď tam bol 101. pluk. Priamy účastník spomínal, že celý obrad bol veľmi búrlivý a dojímavý. Partizáni strieľali z rôznych zbraní. Vyhadzovali do vzduchu samopaly a pušky a výkrikmi prisahali pomstu. Smútočný prejav predniesol komisár partizánskeho zväzku Z. A. Bogatyr, ktorý sa pri ňom rozplakal a mnohí partizáni s ním.
V ovručskom parku boli pochovaní aj ďalší príslušníci oddielu, ktorí bojovali o železničnú stanicu v Ovruči – O. Krčula, M. Michalík, F. Krištofík a A. Paškevič. Boj o Ovruč bol posledným bojom Československého partizánskeho oddielu. Príslušníci pokračovali v boji v Slobodovej armáde.

Noviny Zora

„Uvedomujú si Slováci, že ich chcú fašisti vystrieľať rukami partizánov?“ (Ján Nálepka)

V deň pohrebu vyšlo prvé číslo ovručských novín Zora, v ktorých je nekrológ s vysoko hodnotiacou a zovšeobecňujúcou vetou: „Nehynúca sláva ovinula verného syna československého ľudu, ktorý zomrel ako hrdina v bojoch o mesto Ovruč, veliteľa Československého partizánskeho oddielu kpt. Jána Nálepku-Repkina. Jeho meno, ako aj meno veliteľa čaty Sevasťanova, ktorý taktiež padol hrdinskou smrťou, bude večne žiť v srdciach pokrokového ľudstva.“
Za odvahu pri plnení bojových úloh a za zvláštne zásluhy o rozvoj partizánskeho hnutia na Ukrajine udelilo Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR kpt. Jánovi Nálepkovi ako jedinému Slovákovi titul Hrdina Sovietskeho zväzu.
Boj Slovákov proti fašizmu na Ukrajine a v Bielorusku sa zapísal veľkými písmenami do histórie protifašistického boja. Nikto a nič nemôže zdegradovať jeho význam a miesto v tomto boji. Slováci svojimi postojmi a bojom zachránili veľa ľudských životov a vďaka spolupráci ich veliteľov s partizánmi si zachránilo životy aj mnoho slovenských vojakov nasadených do bojov proti partizánom. Mnohí slovenskí vojaci bojujúci na Ukrajine a v Bielorusku sa zaslúžili o dobré meno Slovákov za hranicami svojej vlasti a aj oni skromne prispeli k tomu, že Slovensko nepatrilo po druhej svetovej vojne k porazeným národom. Kapitán Ján Nálepka, ktorý mal rád život, miloval ľudí i svoje rodné Slovensko, sa vyznal spisovateľovi A. Šijanovi: 

„Človek by si nikdy nepomyslel, že by mohol mať tak rád svoju vlasť. Zbadá to až vtedy, keď je od nej odlúčený. Aj u nás máme tiež krásne rieky. A ten kraj! A aký dobrý ľud! Kedyže to všetko zase uvidím? Zdá sa, že si ani neviem predstaviť väčšie šťastie, ako uvidieť zase svoju krajinu slobodnú.“ (Ján Nálepka) 

Žiaľ, nikdy ju už neuvidel…

Pri bratskej mohyle

V parku, prísnom a bolestnom mlčaní stáli partizáni. Tu, pri bratskej mohyle, počúvali slová komisára Bogatyra. Slová na rozlúčku:

Naše priateľstvo so Slovákmi zrodilo sa v ťažkých časoch a vydá svoje plody. Meno Jána Nálepku ostane navždy symbolom tohto priateľstva, ktoré mocnelo v bojoch proti nepriateľovi krvou najlepších synov sovietskeho a československého ľudu. Zbohom, druhovia naši. Zbohom Ján! Dielo, za ktoré ste bojovali za ktoré ste položili životy, je v dobrých rukách. Fašizmus rozdrvíme. Víťazstvo bude naše! 


„… Mohutná salva na počesť mŕtvych bojovníkov zliala sa s prvým mierovým zapískaním rušňov. Do mesta vkročil nový život. Na jeho obranu pomedzi jasajúce davy Ovručanov a obyvateľov okolitých dedín s piesňami prichodili partizánske prápory.
A tak sedemnásteho novembra 1943 oslobodili naše partizánske odriady za aktívnej účasti československého odriadu pod velením kapitána Jána Nálepku mesto a železničnú križovatku Ovruč od fašistických okupantov.
Tri dni držali partizáni mesto a dočkali sa v ňom príchodu Ćervenej armády. Toto stretnutie sa zmenilo v mohutnú manifestáciu lásky a oddanosti našej veľkej vlasti.
A ako odpoveď na bojový partizánsky čin zazvučal rádiogram tajomníka ÚV KS(b) U – Nikitu Sergejeviča Chruščova: „Blahoželáme veliteľom, komisárom, partizánom a partizánkam Vášho útvaru k veľkému víťazstvu – k obsadeniu Ovruča. Želáme Vám bojové úspechy v ďalšom partizánskom boji.“
Z diaľky znela už mohutná ozvena delostreleckých sálv. To naša hrdinská armáda hnala nepriateľa na západ a prebíjala sa k brlohu fašistickej hydry. Niesla slobodu trpiacemu československému ľudu, ktorý tak vrúcne miloval jeho slávny syn a vlastenec, veľký priateľ sovietskych ľudí – kapitán Ján Nálepka.“
(Alexander Saburov )

Verný syn československého ľudu

Dňa 20. novembra 1943 v mestskom parku Československý partizánsky oddiel pochoval svojho organizátora a milovaného veliteľa Jána Nálepku (Repkina) a partizánov oddielu – Slovákov Fabiána Krištofíka, Michala Matúša, Andreja Krčulu a Ukrajinca Andreja Paškeviča. Tu sa zhromaždili partizáni vyššej jednotky a obyvatelia Ovruča. Tisíce ľudí prišlo vzdať poslednú česť hrdinskému synovi slovenského národa, preslávenému sovietskemu partizánovi Jánovi Nálepkovi a jeho odvážnym súdruhom.
/ Po oslobodení Ovruča partizánske oddiely pod vedením Saburova a na čas spojili s jednotkami Sovietskej armády a naďalej bojovali v priamej súčinnosti s nimi. Partizáni Československého partizánskeho oddielu boli na vlastnú žiadosť poslaní k dispozícii Československej vojenskej jednotke v ZSSR pod velením L.Svobodu., pozn. autora./
V ten deň vyšlo prvé číslo ovručských novín Zora. Jeden z článkov bol venovaný pamiatke Jána Nálepku.

„Nehynúcou slávou pokryl sa verný syn československého ľudu, ktorý zomrel ako hrdina v bojoch o Ovruč, veliteľ Československého partizánskeho oddielu, kapitán Ján Nálepka (Repkin) . Jeho meno, ako aj meno veliteľa čaty Sevasťanova, ktorý tiež padol hrdinskou smrťou, bude večne žiť v srdciach pokrokového ľudstva.“


Slovák Ján Nálepka, zrazený fašistickou guľkou na ukrajinskej zemi zomrel, aby žilo sovietske mesto Ovruč, aby fašistickí zlodeji nikdy viac nezabíjali ženy, deti a starcov. Jeho krv, ako aj krv mnohých tisícov sovietskych a československých vlastencov, spolu vyliata v bojoch s fašistickými uchvatiteľmi, naveky upevnila priateľstvo medzi národmi Sovietskeho zväzu a bratským Československom. Sovietski ľudia pamätajú na nehynúce hrdinstvá slovenského vojaka Nálepku. Navždy zachovali jeho pamiatku a ovenčili ho vavrínmi Hrdinu Sovietskeho zväzu.
Meno Jána Nálepku vyzývalo krajanov do boja proti hitlerovským uchvatiteľom a ich slovenským prisluhovačom. A keď sa v Moskve 23. februára 1944 znovu zišli predstavitelia slovanských národov, prvé slovo slovenských vojakov bolo zasvätené pamiatke Jána Nálepku.
… A mohutná vlna ofenzívy sovietskych ozbrojených síl už hrmela na úpätiach Karpát. Na Slovensku sa šírilo komunistami vedené partizánske hnutie. A keď v auguste 1944 slovenský ľud povstal so zbraňou proti fašistickým uchvatiteľom, medzi partizánskymi jednotkami bola brigáda pod menom odvážneho partizána Jána Nálepku. Mnohí jeho súdruhovia, partizáni československého oddielu na Ukrajine, bojovali potom v radoch československej jednotky a neskôr spolu so sovietskymi partizánmi prišli na územie Slovenska a boli aktívnymi účastníkmi povstania, pomáhali svojimi vedomosťami a skúsenosťou organizovať masy do boja proti hitlerovským okupantom.
Po oslobodení Ćeskoslovenska Sovietskou armádou, Ćeši a Slováci v pevnej jednote zlomili pod vedením Komunistickej strany odpor agentúry anglo-amerických imperialistov a začali budovať nový život. V tomto boji československého ľudu za jeho socialistickú budúcnosť je meno Jána Nálepku symbolom nerozbornej družby národov Československa a Sovietskeho zväzu, večne živým pamätníkom spoločného boja proti hitlerovcom – tomuto predvoju svetovej reakcie.
Prezident Československej republiky Klement Gottwald ohodnotil vynikajúce zásluhy Jána Nálepku v deň 30. výročia Ćeskoslovenska a udelil mu, ako aj iným národným hrdinom: Júliusovi Fučíkovi a Otakarovi Jarošovi, in memoriam najvyššie vyznamenanie, rad Bieleho leva. V októbri 1948 jednotky československej armády, preslávené v bojoch s hitlerovcami, poklonili sa pamiatke padlých hrdinov a sklonili na pražskom hrade svoje zástavy aj pred pamiatkou vynikajúceho syna Ćeskoslovenska, slávneho bojovníka za jeho slobodu a nezávislosť, kapitána Jána Nálepku.
(D.Berlinskij, M.Pogreb
inskij)

BITE ICH, VRAHOV!
/venované pamiatke kpt. Jána Nálepku/
 
Nechceme mlčať nad vraždením
Či stáť tu bezmocne pred bratom
Hlas svojej krvi počujeme
Vinie sa Tatrou i Dunajom
 
Nechceme byť ako ostatní
A slúžiť ríši jak mieni vrah
Udiera hodina slobody
Čo cíti srdce – to je Tvoj dar
 
My dáme silu službe vlasti
Ak bude treba i život svoj
Bijeme vrahov, aj vy bite
Za bratskú slobodu Slovanov!
 
SVS, november 2018, zbierka – Slovania navždy!

Viac tu: https://sonkavalovicsazama.webnode.cz/slovania-navzdy/a18/

Ďalší osud Československého partizánskeho oddielu

Boj o Ovruč bol posledným bojom Ćeskoslovenského partizánskeho oddielu. Ďalšiu hrdinskú cestu jeho príslušníkov dokumentuje posledný záznam z oddielového denníka, ktorý týmto uzavrel jednu z významných kapitol dejín nášho ľudu v boji proti fašizmu:

„22.november 1943. O 9. hod odišla k súdruhovi generálmajorovi Saburovovi s dovolením súdruha komisára delegácia Slovákov, ktorí sa nachádzajú v československom partizánskom oddiele, aby žiadala odoslanie do československej armády. O 14. hodine prišiel k oddielu komisár sojedinenija súdruh Bogatyr s otázkou, či chcú ísť všetci Slováci, alebo len niektorí. Všetci jednohlasne odpovedali, že chcú ísť k československej armáde, že chcú bojovať pod československou zástavou. Nato komisár sojedinenjia súdruh pplk. Bogatyr odpovedal: „Podľa vášho želania vás odprevadíme do armády plukovníka Svobodu.“

Dňa 24. novembra 1943 sa partizáni z Nálepkovho partizánskeho oddielu naposledy rozlúčili so svojimi padlými i ranenými spolubojovníkmi a so všetkými priateľmi – sovietskymi spolubojovníkmi. Potom sa vydali na cestu do 1.československého armádneho zboru v Sovietskom zväze, aby pod jeho bojovými zástavami pokračovali v boji za porážku hitlerovského fašizmu a za oslobodenie svojej vlasti.

Československý partizánsky oddiel, ktorý bojoval po boku sovietskych partizánov, symbolizoval antifašistické zmýšľanie národov Ćeskoslovenska a ich túžbu po mierovom živote po boku národov Sovietskeho zväzu. Jeho bojová činnosť ovplyvnila národnoosloboditeľské hnutie vo vlasti. Príslušníci oddielu vyzbrojení bohatými skúsenosťami posilnili ozbrojený protifašistický odpor v Slovenskom národnom povstaní.

Skvelými hrdinskými činmi v slávnych bojoch pod velením kapitána Jána Nálepku-Repkina sa do dejín partizánskej vojny v Sovietskom zväze za druhej svetovej vojny natrvalo zapísal aj československý partizánsky oddiel.

Spišská Nová Ves, autorka článku

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


8 thoughts on “Soňa Valovičová: PATRIOT /76. výročie hrdinskej smrti kpt. Jána Nálepku/

  • 16. novembra 2019 at 0:29
    Permalink

    Dali ste si záležať, Sonka, cítiť, že Nálepka je Vaša srdcovka. Ďakujeme!!!
    V osade, v ktorej som prežila detstvo, jeden robotník, ktorý sa staral v osade o dobytok, na Nálepku spomínal takto: „Bol to najlepší učiteľ, akého som poznal!“ Učil ho v čase, keď pôsobil v Bielych Vodách. Robotník ho spomínal často a hovoril o ňom veľmi pekne, musel mať rád deti.

    Je dobre, že sú ľudia, ktorí nedovolia, aby sa na Nálepku zabudlo. Zaslúži si to!!!

    B.Brecht: „Beda krajine, ktorá nemá hrdinov, a beda krajine, ktorá hrdinov potrebuje.“

    Reply
  • 16. novembra 2019 at 5:43
    Permalink

    Ďakujem Slávka za spomienku, Ján Nálepka je môj celoživotný vzor, krásny nádherný človek so širokou slovanskou dušou, schopnou najväčšej obete.

    Reply
  • 16. novembra 2019 at 13:55
    Permalink

    V súvislosti so smrťou, na fronte ako bol na tom so vzťahom k alkoholu? – lebo som čosi počul sprostredkované od pamätníkov, ale ťažko mi posúdiť.

    Reply
    • 16. novembra 2019 at 15:22
      Permalink

      Ján nepil, áno, sú dezinformácie, ktoré hania kapitána, tiež som počula rôzne bludy, ale na 100 % viem, že Ján na fronte bol veľmi disciplinovaný rovnako ako v osobnom živote. Moja veľmi dobrá prietelka je dcérou partizana, ktorý prebehol spolu s Jánom k Saburovovi a potvrdila mi Jánovu disciplínu a krásny charakter, zároveň vyvrátila lzivé dezinformácie, ktoré šíria aj tí, ktorí z Jánovej slávy profitujú dodnes. Ján v čase úmrtia bol triezvy, veľmi kričal od bolesti, no napriek zraneniu ešte z posledných síl vstal a zakričal – Bite ich, vrahov! Ján Nálepka bol jeden z najlepších synov, akých slovenská zem zrodila.

      Reply
  • 16. novembra 2019 at 14:19
    Permalink

    Poznám ľudí, ktorí nepili,
    a nič pre národ nespravili.
    Mimochodom, omšové víno je čo?
    Malinovka?

    Reply
    • 18. novembra 2019 at 9:19
      Permalink

      Pani Kotrádyová, z miništrantských čias si spomínam, že omšové víno mala byť krv neviditeľného božstva, zvaného Ježiš.
      Počas rituálov označovaných ako omša, šaman zvaný kňaz, vykonával rôzne magické úkony a recitoval zaklínadlá s pohárom omšového vína. Šaman viackrát označil pohár s omšovým vínom za krv Kristovu. Nakoniec ho vypil.
      Nikdy som to neochutnal, ale ešte pred omšou bola tá krv priesvitná a zapáchala alkoholom. Myslím, že to bolo bežné víno.

      Reply
      • 18. novembra 2019 at 10:14
        Permalink

        Súdruh Čelko,
        veď nech si pijú „krv“ Ježišovu, ale nech, preboha, naučia ľudí dodržiavať Desatoro:

        4.Cti otca svojho i matku svoju./o otcov a matky sa starajú opatrovateľky/
        5.Nezabiješ./NATO a i./
        7.Nepokradneš./vykorisťovanie človeka nečlovekom/
        8.Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu./???/

        Reply
        • 1. decembra 2019 at 5:39
          Permalink

          Chudak pan kapitan, ktovie ako by sa hrdinsky zachoval, keby ze vie do akeho otroctva sa Slovensko po vojne dostane. Dnesok je nasledok tych svetlych zajtrajskov sudruzi, len si ich do sytosti uzite.

          Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom
%d blogerom sa páči toto: