Stalingradská epopeja, symbol boja s fašizmom. Básne o Stalingrade písali aj Ján Smrek a Pablo Neruda

Pred 76 rokmi porazila Červená armáda nacistov pri Stalingrade.

Za Volgou pre nás nie je zem…
Vasilij Čujkov

Stalingradská bitka bola spoločne s bitku o Moskvou (1941) a bitkou o Kursk (1943) nejvýznamnejšou a najrozhodujúcejšou bitkou II. svetovej vojny. Červená armáda zničila 6. armádu pod velením poľného maršála F. Paulusa a spôsobila Wehrmachtu významné materiálne a ľudské straty. Následkom bitky bol ústup nemeckých vojsk z oblastí DonuKavkazu a Kubána. Išlo o vôbec jedno z najväčších vojenských stretnutí (v Kurskom oblúku) celých dejín ľudstva. V boji o Stalingrad bojovali Vasilij Čujkov, Georgij Žukov, Semjon Timošenko, Alexandr VasilevskijK. K. Rokossovskij, Rodion Malinovskij a Andrej Jerjomenko. Straty na Sovietskej strane boli celkom 1,12 milióna ľudí (478 741 mŕtvych a pohrešovaných, 650 878 ranených a chorých, 40 000 mŕtvych civilistov). Na Nemeckej strane to bolo 841 000, z toho 750 000 mŕtvych. 

Významnú rolu zohral Stalinov rozkaz 227: Ani krok späť:Je rázne nutné skoncovať s predstavami, že máme možnosť donekonečna ustupovať, že naša zem je veľká, bohatá, ľudí je mnoho a chleba bude dostatok. Naďalej nestrpíme veliteľov, komisárov a politických pracovníkov, jednotky a ich časti, opúšťajúce svoje bojové pozície. Panikárov a zradcov treba jasne likvidovať.“ Následkom vznikli zadržovacie oddiely, ktoré však stratili svoj význam potom, čo sa stal boj za oslobodenie otázkou národnej hrdosti a cti. Pozoruhodným fenoménom bolo, že na fronte dochádzalo aj ku krízovej kooperácii medzi vojakmi. Vymieňali si tak počas prestávok medzi bojmi rôzne predmety, rôznej ceny. Slovami autora ruského dokumentu o Stalingrade: „V situácii, kedy mohol každú minútu vojak prísť o život sa cena každej veci rovnala nule.“

Historička Luciána Hoptová na sociálnej sieti napísala: „Bitka o Stalingrad bola jednou z najväčších bitiek druhej svetovej vojny a stala sa symbolom obratu v druhej svetovej vojne. Útok na Stalingrad bol súčasťou širšej nemeckej ofenzívy, ktorej cieľom bolo získať kontrolu nad ropnými poľami na Kaukaze a dobyť mesto nesúce meno sovietskeho vodcu. Táto úloha bola zverená 6. armáde vedenej generálom F. Paulusom. Bojové akcie boli zahájené v lete 1942 a začiatkom septembra prenikli vojská do samotného mesta. Nemecká armáda a jej spojenci sa tu však stretli s heroickým odporom vojakov Červenej armády, ale aj civilistov, obyvateľov Stalingradu. Krvavé boje, v ktorých sa bojovalo o každý dom, boli definitívne ukončené 2. februára 1943 víťazstvom Červenej armády. Nemecké vojská a ich spojenci sa tak prvýkrát ocitli v úlohe porazených. Bitka o Stalinovo mesto priniesla obrovské ľudské obete na oboch stranách. Podľa odhadov zahynulo viac ako osemsto tisíc Nemcov a ich spojencov, Červená armáda zase stratila viac ako jeden milión ľudí. Zo Stalingradu, založeného v roku 1589 a pôvodne nazvaného Caricyn, ostala len hromada trosiek. Bitka o Stalingrad dodnes zostáva jedným z najdôležitejších medzníkov v histórii ľudstva, lebo nebyť víťazstva Červenej armády, náš svet by vyzeral asi inak.“

2. februára 1943 zvíťazila Červená armáda v rámci najväčšej porážky nacistov v Európe, čím došlo k veľkému obratu v 2. svetovej vojne. Hitlerové vojská zaútočili na Stalingrad v roku 1942 s cieľom zmocniť sa priemyselnej výroby a ťažby ropy, otvoriť cestu ku Kaspickému moru a ďalej. Akcia mala mať i symbolický význam ako okupácia mesta na Volge, ktoré nesie meno po lídrovi Sovietskeho zväzu.

Bitka trvala 5 mesiacov a na oboch stranách bojovali miliónové armády. Vyžiadala si 2 milióny mŕtvych. 2. februára sa vzdali po boji o holý život obkľúčené nemecké armády. Tak začalo víťazstvo nad nacistickou Treťou ríšou. V Nemecku bol prvý krát vyhlásený smútok a priznaná porážka. Kráľ Veľek Británie nechal vyrobiť v roku 1943 meč, ktorý premiér Churchil predal v Teheráne Stalinovi s nápisom: Občanom Stalingradu, pevným ako oceľ. Stalingrad sa stal symbolom boja s fašizmom. Kosák a kladivo zvíťazili nad hákovým krížom!
Text prevzatý a preložený od Альберт Кукол.

Odkaz v kultúre

Motív Stalingradu sa stal súčasťou mnohých umeleckých diel od antifašistov, komunistov, ale aj mnohých iných autorov. Odporúčame tiež knihu V Stalingradských zákopech od Viktor Někrasova. Básne Jána Smreka a Pabla Nerudu nájdete nižšie.

STALINGRADSKÁ EPOPEJA
Ján Smrek, 1942

Čím väčší um, tým väčšia úkrutnosť…
To Germánia v štíte svojom mala.
Lež beda jej, silu piesne tej,
čo Volgou stále hučí, nepoznala.
Hlbiny volgy osud určili,
na päťsto liet a päťsto krásnych jarí,
že na trón sadne Eurázia
a všetky národy
holdovať budú spanilej jej tvári.
Aj pevec piesne tejto odtiaľ je,
od mora Kaspického, z Eurázie,
preto husle jeho vetrom znejú,
urbi et orbi,
keď na česť Stalingradu skladá epopeju

ZPĚV LÁSKY KE STALINGRADU
(úryvek z básně Pabla Nerudy)

(…)
Jen vydrž, vytrvej, ty metropole slávy!
Ze země španělské krev prolitá se zvedá
a znova bouří se Španělskem zaprodaným.
Španěl se v duchu ptá u stěny popraviště,
zda žije Stalingrad, zda boj hřmí v Stalingradě.
A v každém žaláři je řetěz černých očí,
očí, jež jménem tvým své kobky propalují.
A tvými padlými Španělsko zachvívá se.
Vždyť tys mu podával svou duši, Stalingrade,
když reky rodilo, jak ty je nyní rodíš.

Španělsko dobře zná břemeno osamění,
jak tys je poznal dnes, planoucí Stalingrade.
Španělsko rozrylo zem krvavými nehty,
když Paříž hezounká hýřila rozmařile,
Španělsko cedilo krev z nesmírného lůna,
zatím co Londýn jen čekal a prohrabával
svůj trávník zelený, jezírko s labutěmi.

Dnes už to také znáš, ty vzdorující panno,
dnes, Rusi, také znáš chlad krutých osamění.
Zatím co granáty tvé srdce rozbíjejí,
zatím co štírů mrak zločinem, vraždou, jedy
k tvým leze útrobám hryzat tě, Stalingrade,
tančí si Nový York a Londýn medituje.
A já dím: naplivat! Mé srdce neunese
víc tíhy. Nemohou víc naše srdce snášet.
Nemohou dýchat víc v tom světě odlidštěném,
jenž dává umírat hrdinům osamělým.
Je padnout necháte?
Pak na vás padne rána.
Je padnout necháte?
Či chcete, aby život
prchal jen do hrobu a úsměv ryzích mužů
byl setřen latrínou a smazán kalvárií?
Kde máte odpověď? Či málo mrtvol máte?

Či chcete mrtvých víc tam na východní frontě,
až by vám zakryli nebesa vaše chladná?
Leč pak nic nezbude pro vás než peklo hrůzy.

Svět je už unaven tím drobným udatenstvím
vojsk hrdých spojenců, jak hlásí Madagaskar,
že slavně pobila pět tuctů žlutých opic.
Svět už je unaven stařeckým sněmováním,
kterému předsedá ještě muž s parapletem.

Ach, proč jen nemůžem, ty město Stalingrade,
přispěchat k hradbám tvým, proč nás jen dálky dělí:
Jsme zde, my z Mexika, jsme zde, my Indiáni,

jsme zde, my Chilané, jsme zde, my z Uruguaye,
jsme muži dychtící a jsou nás miliony.

Jsme už též spříznění na štěstí u nás doma,
však ještě nemůžem k tvým branám přijít, matko.
Ty, země hořící, vytrvej v boji do dne,
kdy přijdem za tebou, rudoši ztroskotaní,
dotknout se polibkem tvých hradeb nesmrtelných,
polibkem synáčků, již nepřestali doufat.

Na druhou frontu dál čekáme, Stalingrade!
Ty ale nepadneš, i když tě oheň sžírá
a ocel řeřavá dnem nocí v tobě ryje.

I kdybys zahynul, neumřeš, Stalingrade!
Protože muži tví se stali nesmrtelní,
svůj musí svádět boj tam, kde jsou žatvou smrti,
dokud se nezmocníš vítězství pěstmi svými.
I když tvé ruce jsou znaveny dlouhou křečí,
jsou jiné ruce zas, rudochů ruce rudé,
do světa rozsejí prach hrdinů tvých padlých,
aby jen símě tvé vzklíčilo v každé zemi.

(Pablo Neruda: BÁSNĚ. Výbor z díla. Praha, Československý spisovatel 1952, s. 33-36. Přeložili František Nechvátal s Jaroslavem Kuchválkem.)

7. ukázka

TŘETÍ ZPĚV LÁSKY KE STALINGRADU
(úryvek z básně Pabla Nerudy)

Stalingrade s rozžhavenými křídly
léta, s bělostně
čnějícími příbytky:
město jako každé jiné.
Lidé spěchají
do práce.
Pes přeběhl
prašným dnem.
Dívenka utíká
s papírem v ruce.
Nic se neděje,
jen temné vody
Volhy plynou.
Jeden po druhém domy
se zvedaly
z hrudi člověka,
a vrátily se poštovní známky,
schránky na dopisy,
stromy,
děti se vrátily,
školy,
láska se vrátila,
matky
porodily,
třešně se vrátily
na větve,
vítr
na oblohu.
Ano, tady to je,
zcela nepochybně.
Zde byla linie,
ulice,
roh,
metr a centimetr,
na nichž náš život a smysl
všech našich životů
byl krví
vydobyt.

Tady byl rozetnut uzel,
jenž svíral hrdlo
dějin. (5)
(…)

(Pablo Neruda: Hrozny a vítr. Praha, Naše vojsko 1959, s.52-53. Přebásnil Adolf Kroupa za jazykové pomoci Oldřicha Tichého.)

Poznámky:
(5) Boje na přístupech ke Stalingradu byly zahájeny 17. 7. 1942. Rudé armádě se postupně podařilo obklíčit nacistická vojska, uzavřít je v tzv. „kotli“ a po částech zlikvidovat. Velitel obklíčené 6. německé armády maršál von Paulus kapituloval 31. 1. 1943 a Sovětská armáda definitivně zvítězila ve stalingradské bitvě 2. 2. 1943. Bitva o Stalingrad představovala zásadní zlom ve vývoji druhé světové války a byla počátkem porážky hitlerovského Německa. 

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


7 thoughts on “Stalingradská epopeja, symbol boja s fašizmom. Básne o Stalingrade písali aj Ján Smrek a Pablo Neruda

    • 2. februára 2019 at 21:21
      Permalink

      V podstate ide o kompiláciu textov od Альберт Кукол a oficiálnych informácií na Wikipédii a v uvedenom ruskom dokumente. Pridal som k tomu básne a videá, aby to malo interaktívnu formu. Ďakujem Slavomíra.

      Reply
  • 2. februára 2019 at 22:02
    Permalink

    Klobúk dolu!…vynikajúco spracované

    Reply
  • 3. februára 2019 at 10:14
    Permalink

    „V situácii, kedy mohol každú minútu vojak prísť o život sa cena každej veci rovnala nule.“
    Áno, zoči-voči smrti ľudia lepšie vnímajú pravú hodnotu vecí. V bežnom živote sa zväčša chováme, ako keby sme boli nesmrteľní.

    Reply
  • 3. februára 2019 at 11:26
    Permalink

    VO VOJNE PRVÁ UMIERA ĽUDSKOSŤ!

    31. januára 1943 fašisti zhodili do šachty č. 5 niektorých ešte živých, niektorých už popravených 71 mladogvardejcov:
    „Uliana Gromova, 19 rokov, mala vyrezanú päťcípovú hviezdu na chrbte, pravä ruku zlomenú, rebrá mala polámané“ (archív KGB v Rade ministrov ZSSR).
    „Šhura Dubrovinova, 23 rokov, jej hlava pozostávala len z dolnej čeluste.“
    „Tosja Jelisejenko, 22 rokov, jeho telo bolo znetvorené, mučili ho, posadili ho na rožeravenú pec.“ … prevzaté z Sonka Valovič-Sazama | Вконтакте — čítať viac na Sonka Valovič-Sazama | Вконтакте

    úryvok z knihy E.M. Remarque Čas žitia a čas umierania:
    „U decembrových mŕtvych nachádzali zbrane, ktoré patrili januárovým mŕtvym. Pušky a ručné granáty klesli hlbšie než telá, niekde aj prilby. Týmto mŕtvolám bolo ľahšie vyňať spoza uniforiem identifikačné znaky, snehová voda už zmäkčila látku. Stála v otvorených ústach, mŕtvi vyzerali ako utopenci. Niektorým sa rozmočili údy. Keď ich odnášali, telá boli stuhnuté, ale jednému sa už uvoľnila ruka – jej klátivý pohyb pripomínal kývanie, príšerne ľahostajné a temer necudné. Ako ležali na slnku, roztápali sa im najprv oči. Tratili sklený lesk a zreničky vlhli. Ľad sa v nich topil a pomaly vytekal z očí – ani čo by plakali.“

    Erich Maria Remarque, nemecko-švajčiarsky prozaik a dramatik, nekompromisný antifašista antimilitarista a humanista. V roku 1931 sa presťahoval do Švajčiarska. V roku 1935 ho osobne navštívil ríšsky maršál Herman Goring a ponúkol mu návrat doTretej ríše. Remarque odmietol, V r.1938 bol Remarque zbavený nemeckého štátneho občianstva. Jeho sestra Elfrieda sa prenasledovaniu nevyhla. „Tvoj brat nám možno unikol, ale tebe sa to nepodarí“ vyhlásil Roland Freisler, predseda občianskeho súdu a zúrivý nacista, ktorý ju obvinil zo zločinov proti Hitlerovi a režimu a odsúdil na trest smrti. V roku 1943 bola popravená sťatím v Berlíne. Zanechala po sebe manžela a dve deti.

    „Vojna je vzájomné hromadné vraždenie miliónov ľudí, ktorí sa nepoznajú, v záujme malého počtu ľudí, ktorí sa poznajú, ale nevraždia sa navzájom.“ Louis-ferdinand Céline

    Reply
  • 3. februára 2019 at 19:53
    Permalink

    Lukáš, skvelé…
    Myslím, že netreba ďalších slov…
    Možno len.. Nesmieme zabudnúť na všetkých tých, ktorí položili vlastné životy za tie naše…

    Reply
  • 3. februára 2019 at 20:44
    Permalink

    Devana, dovolím si zopakovať Vašu vetu: „Nesmieme zabudnúť na všetkých tých, ktorí položili vlastné životy za tie naše …!!!“
    Doplním: a na nevinné obete vojnového besnenia!!!
    Na stránke Sonka Valovič-Sazama | Вконтакте v článku NEMECKÝ TEROR V BIELORUSKU A HRDINSTVÁ ILEG.SKUPINY JÁNA NÁLEPKU čítam:
    Vynikajúcu, veľmi konkrétnu informáciu o tomto terore poskytla partizánka Anna Demjanovna RABČINSKÁ, Jeľsk:
    …Moju staršiu sestru Lenu s jej dvoma deťmi, trojročným a sedemročným, v jej vlastnom dome zaživa upálili…

    Prvú veľkú vyhladzovaciu akciu podnikli fašisti 18. júla 1942, pamätám si ten dátum dodnes. Vtedy za jediný deň v rovnakých hodinách spálili jedenásť dedín s ľuďmi. O druhej hodine v noci zhromaždili obyvateľov týchto dedín vždy na jednom mieste, v stodolách alebo v kôlniach, zavreli vráta, rozliali dookola horľavinu a zapálili. Pritom  neustále strieľali zo samopalov. V jednej z obcí ľudia vylomili vráta kôlne a snažili sa plaziť von. Fašisti však do nich neustále strieľali. Dodnes tu žije jedna žena, ktorá vtedy v tej kôlni držala v náručí svoje tri deti, jedno z nich bolo dvojmesačné. Dávky zo samopalov zasiahli obe staršie deti. Žena sa nazdávala, že sú iba zranené a že malé dieťa je v poriadku. Keď boli vylomené vráta, plazila sa von, batoľa držala v náručí a ostatné dve deti ťahala za sebou. Ďalšie guľky zasahovali už iba mŕtve deti. Po dvoch dňoch sme ju našli v lese, chodila tam s mŕtvym dieťaťom na rukách a myslela si, že je živé – prišla z toho o rozum. V ďalšej dedine tiež žije istá žena, ktorá to prežila – aj jej tri deti zastrelili. V tej istej dedine zabili vtedy dvesto ľudí…
    /úryvky, čítať viac na Sonka Valovič-Sazama | Вконтакте/

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom