Štúrovci a davisti

Davisti a štúrovci mali mnoho spoločného. Aj keď medzi nimi bolo celé storočie, obe skupiny sa významným spôsobom podieľali na národnostnom, i sociálnom oslobodení národa. Štúr jasne kritizoval šľachtu, zdaňovanie chudoby či lichvárstvo. Požadoval vyššie politické práva a svojbytnosť pre Slovákov. Tak ako štúrovci, tak i davisti, sa o storočie neskôr, zamerali na sociálne práva Slovákov v prvej republike, ale aj v povojnovom období. Vo vojnovom období apelovali na spoločný postup Slovanov proti pan-germanizmu, spolu-podieľali sa na kultúrnom programe slovenských komunistov, ktorého črty mali po vzore Štúra jasnú pro-slovanskú orientáciu. Davisti za to boli obvinení (z pozície pragocentrizmu) z tzv. buržoázneho nacionalizmu. Pro-slovanská orientácia davistov neskončila ani v 60. rokoch. V roku 1969 to boli bývalí davisti, teda Novomeský a Husák, ktorí sa zaslúžili o vznik federácie, ktorá významným spôsobom zmiernila pražskú centralizáciu. Novomeský sa stal predsedom Matice slovenskej a Gustáv Husák sa v celej rade prejavov odvolával na pokrokový odkaz Ľudovíta Štúra.

Husák, Novomeský a Clementis si vážili štúrovskú tradíciu, a aj keď v začiatočnej fáze budovania DAVu vyznávali absolútny rozkol z tradíciou, názorový vývoj ich zaviedol k hľadaniu kontinuity pokrokových prvkov práve v tradícii, ktorú spočiatku odmietali. Vzťah davistov a štúrovcov dokumentuje kniha Štúrov program na našich zástavách od Štefana Druga.

Niekoľko citátov davistov k štúrovcom

Gustáv Husák

Keď skúmame dejiny, nachádzame v nich dosť mien, pri ktorých iba titul a hodnosť čosi hovorí; za leskom titulu je však prázdnota. Sú to čierni pasažieri histórie. A nájdeme i iné postavy, hoc aj bez štátnych titulov a hodnosti, v ktorých akoby sa stelesnila problematika doby, ktoré sú symbolmi potrieb, bojov a ilúzií svojej spoločnosti. Sú míľnikmi na vývinovej ceste svojho národa. Takouto svetovou postavou v slovenskej histórii je Ľudovít Štúr … Vybral si cestu tŕnistú, lebo si uvedomuje svoju povinnosť voči spoločnosti, voči dejinám. Štúr pochopil vývinovú tendenciu modernej doby a že sa jednoznačne postavil na stranu „utisnutých a odhodených“ ľudových vrstiev i národov. Za ich slobodu a lepší život formujú štúrovci prvý dobe zodpovedajúci politický a národný program Slovákov, stmeľujú a zjednocujú uvedomelé sily v národe, organizujú politický i ozbrojený zápas za revolučné požiadavky ľudu a národa, vyvolávajú prvý krát v našich dejinách uvedomelý masový revolučný pohyb. … Z poznania zúfalej situácie ľudových más, z túžby zmeniť ju vytvára skupina štúrovskej inteligencie, nezaťažená rodovými či majetnými výsadami, revolučno-demokratický program odstránenia feudalizmu a zrušenia poddanstva. … Mnoho súdov bolo vyslovené o týchto udalostiach, od súčasníkov i v neskorších rokoch, z pozícií jednotlivých národov i zo širších hľadísk európskej revolúcie. Niektoré novinárske poznámky Marxa a Engelsa, písané v priebehu udalostí bez možnosti bližšieho poznania a analyzovania špecifických podmienok a situácie revolúcie v Rakúsku a Uhorsku, boli neskôr kanonizované ako posledný súd histórie. …. V súhrnom pohľade je úloha Štúra a jeho spolubojovníkov v našej národnej histórii vysoko pozitívna a obdivuhodná. Objektivizovali a predstavovali potreby a požiadavky ľudových más, bojovali za ne. Tvoria základný článok vývinovej reťaze našej novodobej histórie. … Čítajte dejiny nášho národa. Nie tie vymyslené pre dokórum jedného režimu, ktorý si ako parvenu zakupoval lepšiu minulosť, ale tie hybné sily, ktoré národ udržali, uvedomili, politicky formovali. V máloktorom národe sú jeho politické dejiny tak históriou jeho kultúrneho vývoja, kultúrnych osobností ako u nás. Štúrova skupina, ktorá prvá politicky viedla náš národ, dávala mu sociálny i hospodársky program, ba dokonca do zbrane ho mobilizovala, neboli to sami básnici, spisovatelia, novinári, kultúrni činitelia? Kuzmány, Janko Kráľ, Vajanský a všetci ostatní, stĺpy našej našej národnej kultúry, boli nositeľmi politického zápasu u nás. … Táto symbióza skutočnej kultúry s progresívnou politikou zostala v nás do dnešného dňa. Nedívajte sa na voľby a na manifestácie, ale na myšlienky, ktoré obstáli v posledných 28. rokoch. Bola to koncepcia Hlinku a Tuku alebo Hodžu a Dérera a ich početných ampliónov, na ktorú by mohol národ dnes nadväzovať? Alebo to bola tá podľa Štúra, pohybujúca a zapaľujúce iskra ducha ľudského, ktorú nachádzame v dielach Novomeského, Smreka, Jilemnického, Kráľa, Jesenského, v článkoch Clementisa v kultúrnom a umeleckom podaní toľkých avantgardných činiteľov a v politickom formulovaní socialistického hnutia u nás? Komunistické hnutie a kultúra bili sa za to isté, i keď dakedy na rozličných frontoch: za slobodu človeka, za pravdu a krásu v ľudskom spoločenstve. K týmto zdrojom národných a kultúrnych síl sa vraciame, ked robíme jeden a chystáme sto krokov dopredu.

POZIR AJ: Gustáv Husák: Máme na koho nadväzovať

Laco Novomeský

Nerozumeli ste azda doslovne storočnej slovenčine Štúrovej? Táto najjasnejšia hlava, hovorí v podstate toto: Najlepšie sa zdiera a vykorisťuje ľud nevedomý a zaostalý. Ľud, ktorý sa naučil vládnuť, nemožno ovládať.

Nič nemení na veci, že slovanská myšlienka i takejto povahy bola lákavá pre mnohé slovanské národy mimo hraníc ruského cárstva. Nesmieme zabudnúť, že slovanské národy sa pridržiavali tejto myšlienky ako záchrany pred zánikom. Naš Štúr začal rozjímať o možnostiach prijatia jednotnej a spoločnej slovanskej viery, jedinej reči a zjednotených zvyklostí vtedy, keď sklamaný trápnymi výsledkami slovenskej účasti na potlačení maďarskej revolúcie a na záchrane moci viedenského dvora nevidel iné východiská pre Slovákov a pre slovanské národy. Dobre si uvedomujeme, že najmä v slovanskej ideologickej osnove nemožno prestať pri rozprave o slovanskej myšlienke a súčasne sa nevysporiadať s našim slovenským staroslovanstvom na jednej strane a s odporom k nemu na strane druhej. Naznačili sme už, z akých žriedel plynula Štúrova ochota k všeslovanskému splynutiu, ktorá bola u nás v mnohých smeroch východiskom pre slovanské rojčenie. Pre Štúra ako pre všetkých apoštolov slovanskej myšlienky bol nemecký romantizmus, najmä však vyznanie slávneho a sláveného weimarského filozofa Herdera, východiskom zápalu pre Slovanstvo. A nie je bez zaújímavosti pripomenúť si, čo J. G. Herder pred 150 rokmi učil o Slovanstve a jeho vynikajúcej budúcnosti. Weimarský mysliteľ dospel k úsudku o vedúcej úlohe Slovanstva na základe presvedčenia o nevyhnutnom vývoji dejín k ľudskosti, k bratstvu a slobode a – hoci sám bol oddaný svojmu národu – len v charaktere slovanských národov videl spoľahlivé rezervy pre uskutočnenie týchto ideí vo svete. Slovania – píše – „neuchádzajúc sa o nadvládu nad svetom, nemajúc bojachtivých dedičných kniežat a dávajúc sa radšej v poplatnosť, ak len v pokoji mohli obývať svoju krajinu, umožnili mnohým národom, najmä však národom nemeckého kmeňa, aby sa na nich ťažko prehrešili.“ – „Avšak koleso času, ktorý všetko mení, sa krúti a nemožno ho zastaviť; a pretože tieto národy obývajú väčšinu Európy, ktorá bola najkrásnejšia, keby ju len úplne obrodili a obchodne vyťažili; pretože tiež inakšie nie je možné, než že zákonodarstvo a politika v Európe budú musieť  čoraz viacej podporovať tichú usilovnosť a pokojný vzájomný styk národov namiesto bojovnosti a že ich tiež naozaj budú podporovať; budete aj vy, tak hlboko pokleslé, kedysi usilovné a šťastné národy, konečne prebudené zo svojho dlhého a nečinného spánku, konečne oslobodenie od svojich otrockých okov, užívať svojej krásnej krajiny od Adrie až ku Karpatám, od Donu až k Mulde ako svoj majetok a na nich budete môcť sláviť svoje slávnosti pokojného obchodu a usilovnosti.“
Bolo a mohlo byť ruské cárstvo východiskom k týmto cieľom, ktoré Slovanstvo, čo len v záujme Slovanstva mohlo uskutočniť? Slovanská myšlienka starej cárskej proveniencie sa zväčša ani len nepokúšala dotknúť slovanského poslania z tejto stránky. Ciele panslavizmu a slovanského splývania boli úplne iné. Aj ich ideové žriedla boli iné – ako sme už povedali – a nie nepodobné ideám podmaniteľských národov, takže cárstvo okolo ktorého sa malo a vtedy mohlo Slovanstvo združiť, ani v jednej črte sa nepodobalo Herderovmu načrtnutému obrazu Slovanstva a jeho významu pre budúcnosť. Prudké odmietanie slovanskej myšlienky a priam fanatické preklínanie Slovanstva socialistickými revolucionármi (máme tu na mysli najmä výplody mladého Marxa z revolučných rokov meruôsmych) neplatili teda Slovanstvu ako nositeľovi, ale Slovanstvu reprezentovanému ruským cárstvom, ktoré zámerne dusilo všetky výboje k ľudskosti: platilo reakcii v Slovanstve, ktorá bola na život a na smrť nepriateľom každej revolučnej myšlienky medzi neslovanskými národmi.

POZRI: Ladislav Novomeský: Socializmus a všeslovanská vzájomnosť

Vladimír Clementis

Štúr si získal celú českú mládež svojimi demokratickým a slovanským radikalizmom a pozdejšie aj svojich bývalých odporcov z radov generácie staršej. A tak zahájil nové obdobie srdečnej spolupráce týchto dvoch, viac než najbližších dvoch, slovanských národov. Spolupráce, bez ktorej by Slováci neboli získali národnú slobodu v roku 1918.

…druhým príkladom takýchto „panslavisticko-komunistických“ nepokojov bolo hnutie baníkov v Banskej Štiavnici a okolí. Pôvodne to bolo hnutie čiste sociálne a mzdové, aj keď spôsob formulovania požiadaviek svedčí o vysokej uvedomelosti vodcov štiavnických baníkov. …slovanské povedomie na Slovensku malo už pri svojom vzniku sociálne pokrokovú, ba revolučnú a demokratickú povahu.

Väčšia časť Štúrovej štúdie je venovaná odmietavej kritike „Západu“ (ktorý „dal každému jednotlivcovi slobodu, ale viacej sa oň neobzrel, i prišla bieda a nevôľa“) popisu štátneho, sociaĺneho a náboženského zriadenia „nášho národa“, teda národa slovanského, ztotožňovaného už Štúrovom v podstate s Ruskom. Rusko si idealizoval, hoc v ňom nikdy nebol a nepoznal jeho pomery.

Občina mu bola ideálom politickej i sociálnej spravodlivosti, lebo „má u všetkých našich kmeňov samosprávne zriadenia… V Rusku sú po mestách veľké robotnícke družstvá, ktoré spoločne, podľa jednomyselnej shody, zárobok si delia medzi sebou, tržbu kontrolujú vyvolení zástupcovia, a takýmto činom družstvá tieto nasledujú príklad dedinskej obščiny.“ … Štúrov náhľad o vtedajšom zriadení a postavení pravoslávnej cirkve svedčí tiež o jeho neznalosti skutočných pomerov… A podobne zidealizovaný obraz podáva Štúr aj o samodržavnej monarchii od ktorej len žiada, aby si našla súlad s „demokratickými, nášmu národnému duchu zodpovedajúcimi ustanovizňami.“ I keď mnohé z týchto názorov, najmä však vlastná koncepcia riešenia slovanskej otázky, neboli v súlade s predchodzou aktivitou Štúrovou, ba keď sa pozdejšie stali známe, vzudila ich autentickosť pochybnosti i na Slovensku – predsa ich základ t. j. neobmedzená dôvera v Rusko ako budúceho osloboditeľa Slovanov, bol na desaťročia najvýraznejším rysom slovenského uvedomenia slovanského. Táto skutočnosť mala svoje tiesnivé, i svoje kladné stránky.

Bolo to predsalen toto slovanské povedomie – ktoré sa pozdejšie konkretizovalo v rusofilstve – čo pomáhalo Slovákom nielen sa národne prebudiť, ale aj ako-tak pretrvať celé storočie intenzívneho a barbarského národného útlaku. A – taktiež cez všetky nezdravé výkyvy – náplň tohto slovanského uvedomenia zostávala na Slovensku verná duchu Kollárovmu. Vďaka tomuto všeslovanskému povedomiu, žili slovenskí spisovatelia a slovenské vzdelanectvo nielen v malom, provinciálnom svete slovenskom, ale i v duchovnom ovzduší ostatných slovanských literatúr, najmä literatúry ruskej, ktorá tak tvorčím a plodným spôsobom zapôsobila na literatúru slovenskú. … Nezdravé a nežalateľné zjavy slovenského slavjanofilstva korenili v dvoch objektívnych skutočnosti: v slovenskej národnej neslobode a jej sprievodnými zjavmi – a v cárskom Rusku. Tieto skutočnosti boli odstránené zrodom Českoslovenak a Sovietskeho zväzu.

POZRI: E-kniha: Vladimír Clementis: Slovanstvo kedysi a teraz

ŠTÚROVA ?? IDEA ZJEDNOTENÝCH SLOVANOV, AKO ALTERNATÍVA NEOLIBERÁLNEMU GLOBALIZMU?

OBČINY AKO SLOVANSKÝ SAMOSPRÁVNY KOMUNIZMUS

Aj keď sa Štúr voči komunizmu vymedzoval, myslel ním predovšetkým komunizmus západného typu viazaný napr. na Babeufa, Fouriera a Saint-Simona. Sám však preferoval občinový komunizmus ako zlatý vek Slovanstva, teda de facto určitý samosprávno-komunistický model viazaný na konzervatívne tradície.

Nijaký národ okrem Slovanov nemá takú bohatú poéziu ospevujúcu a oslavujúcu život. Rozšírený rodinný kruh je pre Slovana občinou. Je to jeho silná, ale aj slabá stránka a o tom, že ho skutočne takto chápe, svedčia všetky jej ustanovizne u všetkých našich kmeňov. V starých časoch ručila občina zákonne za každého svojho člena, nestrpela žobrákov, ale rovnako sa starala o každého chorého alebo toho, kto bol na to odkázaný, ako keby išlo o člena rodiny a nehnuteľný majetok nepatril jednotlivcovi, ale občine ako súhrnu všetkých jej členov. Táto posledná skutočne slovanská ustanovizeň sa udržala do dnešných čias v Rusku, no celkovo aj v cudzích, nie úplne upadnutých slovanských krajinách, kde sa uchovali tieto staré slovanské ustanovizne viac či menej pri živote. Do dnešných dní vládne v slovanských občinách obyčaj, podľa ktorej nariadenia a príkazy vychádzajúce z vlády, napríklad vyberanie daní, povolávanie regrútov atď. nevykonávajú vládni úradníci, ale starostovia obcí, ktorí ich, podobne ako ich otcovia, uskutočňujú po zrelej úvahe a podľa svojho najlepšieho úsudku rozdeľujú medzi jednotlivcov dane, povolávajú regrútov atakďalej.

Rozšírená občina je okruh, v slovanskom svete veľmi dôležitá župa. Tak ako záležitosti občiny vedú starostovia, otcovia rodín, o záležitostiach týkajúcich sa celého kruhu (župy, vojvodstva) rozhoduje sa spoločne na zhromaždeniach (poľských viecoch, sejmikoch, českých sněmoch, uhorských kongregáciách, u južných Slovanoch na skupštine) s rovnakým právom účasti na porade všetkých vlastníkov zeme jedného okruhu, a pôvodne to boli všetko otcovia rodín (vladyka, z ktorého sa vytvorila neskoršia šľachta). V Rusku sa nemohli rozvinúť tieto stretnutia okruhu a nemohli nadobudnúť takú dôležitosť, ako napríklad v Poľsku, v Uhorsku atď., keďže tam brzdiaco zasahovala najvyššia moc, no aj tam má šľachta do dnešných dní ešte právo uskutočňovať samostatné zhromaždenia, voliť si svojich maršálov a sudcov v dvoch prvých inštanciách a aj niektorých administratívnych úradníkov. Od okruhu prechádza ďalší vývin k štátu ako k najvyššej moci, t. j. moci, ktorá zahrňuje všetky okruhy a udržiava ich jednotu; Slovania si však túto moc ani štát nevedeli, alebo môžeme dokonca dodať nechceli vytvoriť a uviesť do života silou, primeranou ich poslaniu. Na občinových a okruhových zhromaždeniach je treba brať podľa možnosti do úvahy názory, nároky a záujmy všetkých, a pokiaľ je to možné ctiť si ich a zohľadňovať. Tí, čo sa na týchto zhromaždeniach radia sú tí istí, ktorých sa tieto záležitosti týkajú a okrem toho sa považujú za členov tej istej rodiny, za rovných bratov (równi bracia). V štáte je to inak. Vnútornou a vonkajšou funkciou štátu je chrániť celok. Štát je skôr zameraný na to, čo je všeobecné, než na jednotlivosti a nemusí sa ani zďaleka zhodovať s názormi, nárokmi a záujmami všetkých. Oveľa častejšie sa ocitá zoči-voči nevyhnutnosti presadiť to, čo sa uznalo za najlepšie, napriek protirečeniu jednotlivcov, ba dokonca je nútený využívať jednotlivcov a ich duchovné i fyzické sily. Toto sebazapieranie, podriaďovanie sa jednotlivca všeobecnosti a služba celku, ktorý má človek pred očami skôr ako ideu, než vo forme konkrétnej predstavy, časté odopieranie si rodinného a občinného života, ktorý má Slovan tak rád, odporovali priamo slovanskej prirodzenosti, a preto sa aj naše kmene všade a zo všetkých síl vzpierali vytvoreniu silnej vlády, organického štátu a nikdy nepripustili, aby z kmeňov vznikla veľká štátna jednota.

IDEA ZJEDNOTENÉHO SLOVANSTVA

Nasledujúca časť diela Slovanstva a svet budúcnosti dokazuje Štúrov humanizmus, jeho požiadavku spolupráce medzi Slovanmi s cieľom humanizačnej misie. Štúr tu naznačuje myšlienku internacionalizmu a predovšetkým zjednoteného Slovanstva, ktoré bude príkladom mieru, solidarity a spolupráce.

V tejto osamelej noci, v týchto pustých, žalostných časoch pre Slovanov, keď ich telo ležalo tu ako v bezvedomí a cudzinci mu kmásali a šklbali jednotlivé údy, príbližujúc sa čoraz väčšmi priam k srdcu, ani jeden kmeň nepomyslel na biedu iného, lež vtesnaný okrem toho do cudzej kazajky a priviazaný na vôdzke cudzích majiteľov, musel ešte na potechu svojich pánov slúžiť ako nástroj na potláčanie a ďalšie zotročovanie bratov. …

Z tejto temnej noci, keď všetci na seba vospolok pozabúdali, iba kedy-tedy zaznie sťa zo sna hlas, pripomínajúci spoločný náš pôvod, raz mocnejšie, inokedy slabšie, podľa väčšej abo menšej sily a nadania toho, kto ním burcuje do hlboko driemajúceho sveta slovanského, a sú to jedine tieto hlasy, v ktorých spiace ľudstvo ako-tak čuje ducha Slovanstva. Z tejto temnej noci, keď všetci na seba vospolok pozabúdali, iba kedy-tedy zaznie sťa zo sna hlas, pripomínajúci spoločný náš pôvod …

Také hlasy, ktoré rozkydaným kmeňom slovanským pripomínajú spoločný pôvod a stratenú jednotu, zaznievajú v slovanskom svete od sv. Cyrila a Metoda, od Nestora, sv. Prokopa, Dalimila, Piaseckého atď… tak medziiným usilovali sa viaceré mocné kniežatá slovanské — najmä Samo, veľkomoravský Rastislav a Svätopluk, chorvátsky Ljutovid, srbský Dušan, český Břetislav a poľský Boleslav Chrabrý — zjednotiť všetky okolité spríbuznené kmene s ríšami svojimi. Ale toto všetko bolo iba prípadkové a všetky tieto úsilia stroskotali na neprebudenom vedomí kmeňov našich. …

Ľudstvo — zdalo by sa veru, že upadá, no nemôže nadlho samo seba zrádzať a podstaty svojej sa zriekať, najmä pri pokrokoch obrovských novej doby. Kráča ono stále vpred, a kam napokon dôjde, nik nemôže predpovedať. Ale horším stať sa môže iba na čas.

Pozdvihnite dlho skľúčené srdcia svoje, Slovania, a s pomocou Božou odvahu naberte k činom! Jalová je však každá márnomyseľnosť nacionálna, ktorá nijaký hlbší zárod nemá v sebe. O ľudstvo ide koniec-koncov, ktorého údmi sme my spolu so všetkými ostatnými národmi.

Toto je posolstvo naše! Kiež bude tak prijaté, ako bolo mienené.

Ľudovít Štúr: Slovanstvo a svet budúcnosti

Poznámky k textom: PhDr. Lukáš Perný

---