Ladislav Novomeský: Socializmus a všeslovanská vzájomnosť

Idea socializmu spätého so všeslovanstvom bola prítomná v komunitaristickej koncepcii kultúrnej a zahraničnej politiky slovenského politika, spisovateľa a významného kultúrneho dejateľa, DAVistu, Ladislava Novomeského (ale aj ďalších členov pôvodného DAVu). Novomeský sa snažil ideu socializmu chápať prostredníctvom posilnenia komunitárnych princípov a spojiť tak princíp internacionalizmu s ideou všeslovanskej vzájomnosti.

Prečítajte si úryvky z článkov publikovaných vo výbere Zväzky a záväzky, ktoré zostavili dr. Karol Rosenbaum, CsC, Jirka Vašinová a dr. Stanislav Šmatlák, DrSc. v roku 1972. Historické texty uvádzame pre štúdijné materiály.


Slovanské poslanie

– Je slovanská myšlienka vskutku živou a životaschopnou ideou dneška?
– Nie je iba taktickým heslom s platnosťou časove vymedzenou, ktorá v tejto novej politickej situácii bude vystriedaná?
– A nie je myšlienkou popierajúcou socialistickú ideu medzinárodnosti, ktorá predsa nerobí rozdiely medzi rasami, kmeňmi a národmi, ale usiluje sa o vybojovanie spoločných základných životných foriem pre všetky národy bez rozdielu?
To sú otázky, ktoré sa vynárajú dnes napravo i naľavo tak medzi nesocialistami, ako aj stúpencami socialistických ideí. Pokúsime sa niekoľkými črtami čo len dotknúť pochýb, skrytých v týchto otázkach, a vyznačiť miesto slovanskej myšlienky v prudkom vývoji histórie.

NOVÁ SLOVANSKÁ MYŠLIENKA
Myšlienka slovanskej spolupatričnosti, idea bojovej jednoty a mierovej spolupráce slovanských národov, ako ich dnes vyslovuje Moskva i Kyjev, Belehrad, Sofia i Varšava a konečne aj Praha a Bratislava, nemá naozaj nič spoločného s panslavizmom, roznecujúcim Slovanstvo a strašiacim Neslovanov v minulom storočí i na začiatku nášho veku. Dnešní socialistickí vyznávači slovanskej myšlienky nijako nepopierajú socialistických kritikov panslavizmu, ktorí v tejto idei videli ukryté mocenské úsilia imperialistického cárskeho samoderžavia, pretože svojim prihlásením k slovanskej myšlienke neosvojujú si a ani neospravedlňujú ciele alebo charakter starého panslavizmu. Tento panslavizmus prýštil viac-menej z onoho ponímania dejín a miesta národov v nich, ktoré tomuto storočí druhý raz a naposledy dalo nemeckému imperializmu „právo“ domáhať sa vlády na Európu a nad svetom v mene výlučnosti a nadradenosti germánskej rasy nad ostatnými.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt Novomeský vtedy.sk
Oslavy prvého výročia oslobodenia Bratislavy. Ladislav Novomeský pri prejave. Foto: archív TASR, autor L. Roller/4. apríla 1946

Nič nemení na veci, že slovanská myšlienka i takejto povahy bola lákavá pre mnohé slovanské národy mimo hraníc ruského cárstva. Nesmieme zabudnúť, že slovanské národy sa pridržiavali tejto myšlienky ako záchrany pred zánikom. Naš Štúr začal rozjímať o možnostiach prijatia jednotnej a spoločnej slovanskej viery, jedinej reči a zjednotených zvyklostí vtedy, keď sklamaný trápnymi výsledkami slovenskej účasti na potlačení maďarskej revolúcie a na záchrane moci viedenského dvora nevidel iné východiská pre Slovákov a pre slovanské národy.

Málo sa o tom vie v slovanskej verejnosti a mal by o tom vedieť celý svet, ako nazerá na slovanskú myšlienku najslávnejšia postava súčasnej epochy, Stalin, ktorý – ako sám zdôrazňuje – nie je Slovan, no kedže vidí mocnú silu i progresívnu povahu zmýšľania ľudových más Slovanstva, so sympatiami sleduje a podporuje politickú, hospodársku i kultúrnu súčinnosť slovanských národov. Pri večeri v moskovskom Kremli, usporiadanej na počesť prezidenta Dr. Beneša, československej vlády a predsedníctva SNR za účasti sovietskych politických a vojenských prominentov, načrtol Stalin v marci tohto roku svoje ponímanie slovanskej myšlienky niekoľkými slovami, v ktorých zdôraznil najmä toto: Starý panslavizmus sa usiloval o zjednotenie slovanských národov tak, že im nanucoval jedinú politickú vôľu, jedinú reč, jedinú vieru; slovom chcel dosiahnuť zjednotenie Slovanstva odnárodnením národov slovanského kmeňa. Takúto ideu Slovanstva zavrhujeme. My hlásame nové Slovanstvo: združenie národov slovanského kmeňa do spoločného zápasu a do spoločnej práce na spoločných úlohách. Ani jednému nevnucujeme našu reč, naše zvyklosti, náš politický a hospodársky systém. Ale tak, ako znacizovaný pangermanizmus nerobil rozdiely medzi slovanskými národmi v svojich svetovládnych plánoch, nijaké rozdiely nemajú hrať úlohu pri združovaní slovanských národov v spoločnom úsilí o zabezpečenie budúcnosti slovanských národov. To približne vystihuje Stalinove základné myšlienky o novoslovanstve, ktorého prirodzeným jadrom sú mocné slovanské základy víťazného Sovietskeho zväzu: socialistické Rusko, Ukrajina i Bielorusko.

Ku slovanskej myšlienke sa hlásil po roku 1945 nielen Laco Novomeský, ale aj ďalší DAVisti ako Vladimír Clementis a Gustáv Husák

SEN A SKUTOČNOSŤ
Dobre si uvedomujeme, že najmä v slovanskej ideologickej osnove nemožno prestať pri rozprave o slovanskej myšlienke a súčasne sa nevysporiadať s našim slovenským staroslovanstvom na jednej strane a s odporom k nemu na strane druhej. Naznačili sme už, z akých žriedel plynula Štúrova ochota k všeslovanskému splynutiu, ktorá bola u nás v mnohých smeroch východiskom pre slovanské rojčenie. Pre Štúra ako pre všetkých apoštolov slovanskej myšlienky bol nemecký romantizmus, najmä však vyznanie slávneho a sláveného weimarského filozofa Herdera, východiskom zápalu pre Slovanstvo. A nie je bez zaújímavosti pripomenúť si, čo J. G. Herder pred 150 rokmi učil o Slovanstve a jeho vynikajúcej budúcnosti.
Weimarský mysliteľ dospel k úsudku o vedúcej úlohe Slovanstva na základe presvedčenia o nevyhnutnom vývoji dejín k ľudskosti, k bratstvu a slobode a – hoci sám bol oddaný svojmu národu – len v charaktere slovanských národov videl spoľahlivé rezervy pre uskutočnenie týchto ideí vo svete. Slovania – píše – „neuchádzajúc sa o nadvládu nad svetom, nemajúc bojachtivých dedičných kniežat a dávajúc sa radšej v poplatnosť, ak len v pokoji mohli obývať svoju krajinu, umožnili mnohým národom, najmä však národom nemeckého kmeňa, aby sa na nich ťažko prehrešili.“ – „Avšak koleso času, ktorý všetko mení, sa krúti a nemožno ho zastaviť; a pretože tieto národy obývajú väčšinu Európy, ktorá bola najkrásnejšia, keby ju len úplne obrodili a obchodne vyťažili; pretože tiež inakšie nie je možné, než že zákonodarstvo a politika v Európe budú musieť  čoraz viacej podporovať tichú usilovnosť a pokojný vzájomný styk národov namiesto bojovnosti a že ich tiež naozaj budú podporovať; budete aj vy, tak hlboko pokleslé, kedysi usilovné a šťastné národy, konečne prebudené zo svojho dlhého a nečinného spánku, konečne oslobodenie od svojich otrockých okov, užívať svojej krásnej krajiny od Adrie až ku Karpatám, od Donu až k Mulde ako svoj majetok a na nich budete môcť sláviť svoje slávnosti pokojného obchodu a usilovnosti.“
Bolo a mohlo byť ruské cárstvo východiskom k týmto cieľom, ktoré Slovanstvo, čo len v záujme Slovanstva mohlo uskutočniť? Slovanská myšlienka starej cárskej proveniencie sa zväčša ani len nepokúšala dotknúť slovanského poslania z tejto stránky. Ciele panslavizmu a slovanského splývania boli úplne iné. Aj ich ideové žriedla boli iné – ako sme už povedali – a nie nepodobné ideám podmaniteľských národov, takže cárstvo okolo ktorého sa malo a vtedy mohlo Slovanstvo združiť, ani v jednej črte sa nepodobalo Herderovmu načrtnutému obrazu Slovanstva a jeho významu pre budúcnosť. Prudké odmietanie slovanskej myšlienky a priam fanatické preklínanie Slovanstva socialistickými revolucionármi (máme tu na mysli najmä výplody mladého Marxa z revolučných rokov meruôsmych) neplatili teda Slovanstvu ako nositeľovi, ale Slovanstvu reprezentovanému ruským cárstvom, ktoré zámerne dusilo všetky výboje k ľudskosti: platilo reakcii v Slovanstve, ktorá bola na život a na smrť nepriateľom každej revolučnej myšlienky medzi neslovanskými národmi.

Hurbanove oslavy v Beckove za účasti povereníka školstva Laca Novomeského. Povereník školstva Laco Novomeský pri prejave. Foto: archív TASR, autor Stanek/13. septembra 1948

OBRODENIE
SLOVANSKEJ MYŠLIENKY
Komu v Slovanstve prisúdili teda dejiny úlohu pozdvihnúť zástavy takej slovanskej budúcnosti, akú predvídal weimarský filozof Herder? Komu inému než revolučným pohybom v slovanských národoch samotných; hnutiam odporu proti utláčateľom a v tých časoch aj jediným nositeľom slovanskej myšlienky.
Nezáleží na tom, že tieto pohyby v svojich akčných prejavoch nevyznávali priamo myšlienky všeľudského zbratania sa, ale na tom, že sa borili o systém, ktorý mal túto vznešenú ideu uskutočniť, a na tom, že nikdy neskĺzli k vynášaniu a zbožšteniu jedného národa, jedného kmeňa na úkor druhého. Nezáleží ďalej na tom, že tieto pohyby nemali na svojich bojových zástavách napísané pokojné heslá priamo zodpovedajúce herderovským predstavám o Slovanstve, ale na tom, že konečným cieľom búrlivých revolučných znepokojení bola práve túžba po týchto životných formách, ktoré Herder nazýval starými slávnosťami pokojného obchodu a usilovnosti.
Na týchto perspektívach záleží!
Čo hovorí konečne fakt, že v rokoch 1941 – 1945 sa vyprovokovalo predovšetkým medzi Slovanmi maximum neľútostnej nenávisti proti nacistickej forme germánskeho úsilia o zničenie a podmanenie Slovanstva? Nič, vôbec nič nehovorí o tom, že by Slovanstvo bolo upadlo do opovrhnutiahodných polôh nacionálnej nenávisti; že by slovanské národy, obrodené socialistickými ideálmi veľkej sociálnej revolúcie po minulej vojne, sa boli vzdali čo len litery zo svojich vyznaní o rovnocennosti a rovnoprávnosti všetkých ľudí a národov. Hovorí len o tom, že cieľavedome a náruživo dusia ozbrojené úsilia, ktoré v protiklade s týmito myšlienkami sa usilovali (často s veľkým úspechom) rozdrviť silu a zdecimovať, ba často zlikvidovať faktickú existenciu Slovanstva.
Ako weimarský filozof Herder, tento najlepší hlásateľ slovanskej spolupatričnosti z minulosti, veríme a vyznávame, že vek, ktorý nadchodí po tejto krvavej a surovej vojne, bude slávnym vekom Slovanstva. Nenadišiel by bez obrodného zásahu mohutného revolučného kvasu v slovanských národoch! Lebo ten jediný dal svojou koncepciou, presahujúcou úzke hranice slovanských záujmov, skutočne veľkorysý zmysel poslaniu Slovanstva v dejinách. Ak historickým poslaním národov a kmeňov na výslní dejín bolo doteraz politicky, hospodársky a kultúrne prevýšiť ostatné národy a kmene, po prvý raz sú slovanské národy predurčené, aby svoje vojenské, politické, hospodárske a kultúrne prvenstvo uplatnili v prospech všetkých národov, i neslovanských, v prospech celého ľudstva. A túto veľkolepú povinnosť nezískali slovanské národy tým, že sa uzavreli do svojej kmeňovej výlučnosti, ale tým, že vedúce slovanské národy,
 i za cenu popretia starých slovanských ideí, vybojovali si vo svojom vnútri jasnosť socialistického nazerania na svet, a tým, že ostatné slovanské národy preberajú od svojich starých bratov tento veľkorysý pohľad! V „tom dielo“!“
Ladislav Novomeský, Slovanské povstanie, 1945


Zväzky a záväzky, Publicistika zväzkov v rokoch 1945-1950: výber zo statí, článkov a prejavov po roku 1945 mapuje Novomeského tvorbu od oslobodenia, kedy sa stal členom Predsedníctvo ÚV KSS, povereníkom školstva a osvety, poslancom Slovenskej národnej rady a Národného zhromaždenia a v týchto funkciách neúnavne pracoval pre rozvoj Slovenska a celej republiky, ktorá sa dala na cestu výstavby ľudovej demokracie. Novomeský svojim perom opäť zasahuje do mnohých problémov života, výzva k činnosti socialistickú inteligenciu, kritizuje omyly starej aj novej reakcie a vyslovuje nekompromisný súd nad fašizmom. Jeho prácu prerušilo nespravodlivé obvinenie z buržoázneho nacionalizmu, väznenie a odsúdenie. Z väzenia sa vracia v roku 1955, no jeho básne sa znovu zjavujú v tlači až koncom roku 1962. Od roku 1963 publikuje i svoje kultúrno-politické a teoretické články. A tu sa začína druhé, veľmi tvorivé obdobie Ladislava Novomeského. (píšu autor v úvode knihy)
V kontexte témy socializmu a Slovanstva je mimoriadne zaujímavá dnes už nezohnateľná kniha Š. Druga:  Štúrov program na našich zástavách, ktorá analyzuje postoj predstaviteľov DAVu k národnými dejateľom. Touto témou sa zaoberá aj člen DAV DVA, Lukáš Perný v knihe Kultúrna revolúcia Laca Novomeského, ktorá je k dispozícii online. Novomeského koncept kultúrnej politiky je v súlade s najnovšou knihou Ľuboša Blahu, Antiglobalista, kde autor zdôrazňuje návrat ľavice ku komunitárnym princípom.


Dr. h. c. Ladislav Novomeský

Laco Novomeský bol slovenský komunistický politik, ľavicový intelektuál, spoluzakladateľ DAV-u, básnik, redaktor, novinár, publicista.
Úmrtie4. septembra 1976, Bratislava

One thought on “Ladislav Novomeský: Socializmus a všeslovanská vzájomnosť

  • 21. júla 2018 at 5:18
    Permalink

    Imrich Juhar, samozrejme, že nie je nič zaregistrované na ľavo od retroboľševickej KSS. Mali by tam byť anarchokomunisti a komunitaristi. Aj keď Milanová Antalová premisa je správna, ale to ako ju rozvinul sú len teoretické blaboly z boľševického nevedeckého materializmu. Pretože M. Antal nemá o tom ani poriadnu šajnu, ako by mala vyzerať autentická komunitárna ľavica. Hoci musím uznať, že v tomto vystihol elementárnu podstatu:
    „Koho teda chápem pod autentickou ľavicou?
    Chápem pod ňou subjekty naľavo (revolučnejšie) od súčasných komunistických strán, teda nie medzi sociálnou demokraciou a KS, ale subjekty silne vzdialené od SD.“

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *