SLOVANSKÉ POSLANIE: Ladislav Novomeský v roku 1945 o slovanstve a socializme

NOVÁ SLOVANSKÁ MYŠLIENKA

Idea socializmu spätého so všeslovanstvom bola prítomná v koncepcii kultúrnej a zahraničnej politiky slovenského politika, spisovateľa a významného kultúrneho dejateľa, DAVistu Ladislava Novomeského (ale aj ďalších členov pôvodného DAVu). Novomeský pod vplyvom Kollára, Šafárik a Štúra sa snažil ideu socializmu chápať prostredníctvom posilnenia komunitárnych princípov a spojiť tak princíp internacionalizmu s ideou všeslovanskej vzájomnosti.

Prečítajte si úryvky z článkov publikovaných vo výbere Zväzky a záväzky, ktoré zostavili dr. Karol Rosenbaum, CsC, Jirka Vašinová a dr. Stanislav Šmatlák, DrSc. v roku 1972. Historické texty uvádzame pre štúdijné materiály (zdroj). Text si doteraz prečítalo 5000 čitateľov DAV DVA.

Je slovanská myšlienka vskutku živou a životaschopnou ideou dneška? Nie je iba taktickým heslom s platnosťou časove vymedzenou, ktorá v tejto novej politickej situácii bude vystriedaná? A nie je myšlienkou popierajúcou socialistickú ideu medzinárodnosti, ktorá predsa nerobí rozdiely medzi rasami, kmeňmi a národmi, ale usiluje sa o vybojovanie spoločných základných životných foriem pre všetky národy bez rozdielu? To sú otázky, ktoré sa vynárajú dnes napravo i naľavo tak medzi nesocialistami, ako aj stúpencami socialistických ideí…

SLOVANSKÉ POSLANIE

Myšlienka slovanskej spolupatričnosti, idea bojovej jednoty a mierovej spolupráce slovanských národov, ako ich dnes vyslovuje Moskva i Kyjev, Belehrad, Sofia i Varšava a konečne aj Praha a Bratislava, nemá naozaj nič spoločného s panslavizmom, roznecujúcim Slovanstvo a strašiacim Neslovanov v minulom storočí i na začiatku nášho veku.

Dnešní socialistickí vyznávači slovanskej myšlienky nijako nepopierajú socialistických kritikov panslavizmu, ktorí v tejto idei videli ukryté mocenské úsilia imperialistického cárskeho samoderžavia, pretože svojim prihlásením k slovanskej myšlienke neosvojujú si a ani neospravedlňujú ciele alebo charakter starého panslavizmu. Tento panslavizmus prýštil viac-menej z onoho ponímania dejín a miesta národov v nich, ktoré tomuto storočí druhý raz a naposledy dalo nemeckému imperializmu „právo“ domáhať sa vlády na Európu a nad svetom v mene výlučnosti a nadradenosti germánskej rasy nad ostatnými.

Nič nemení na veci, že slovanská myšlienka i takejto povahy bola lákavá pre mnohé slovanské národy mimo hraníc ruského cárstva. Nesmieme zabudnúť, že slovanské národy sa pridržiavali tejto myšlienky ako záchrany pred zánikom. Náš Štúr začal rozjímať o možnostiach prijatia jednotnej a spoločnej slovanskej viery, jedinej reči a zjednotených zvyklostí vtedy, keď sklamaný trápnymi výsledkami slovenskej účasti na potlačení maďarskej revolúcie a na záchrane moci viedenského dvora nevidel iné východiská pre Slovákov a pre slovanské národy.

Málo sa o tom vie v slovanskej verejnosti a mal by o tom vedieť celý svet, ako nazerá na slovanskú myšlienku najslávnejšia postava súčasnej epochy, Stalin, ktorý – ako sám zdôrazňuje – nie je Slovan, no kedže vidí mocnú silu i progresívnu povahu zmýšľania ľudových más Slovanstva, so sympatiami sleduje a podporuje politickú, hospodársku i kultúrnu súčinnosť slovanských národov.

Pri večeri v moskovskom Kremli, usporiadanej na počesť prezidenta Dr. Beneša, československej vlády a predsedníctva SNR za účasti sovietskych politických a vojenských prominentov, načrtol Stalin v marci tohto roku svoje ponímanie slovanskej myšlienky niekoľkými slovami, v ktorých zdôraznil najmä toto: Starý panslavizmus sa usiloval o zjednotenie slovanských národov tak, že im nanucoval jedinú politickú vôľu, jedinú reč, jedinú vieru; slovom chcel dosiahnuť zjednotenie Slovanstva odnárodnením národov slovanského kmeňa. Takúto ideu Slovanstva zavrhujeme.

My hlásame nové Slovanstvo: združenie národov slovanského kmeňa do spoločného zápasu a do spoločnej práce na spoločných úlohách. Ani jednému nevnucujeme našu reč, naše zvyklosti, náš politický a hospodársky systém. Ale tak, ako znacizovaný pangermanizmus nerobil rozdiely medzi slovanskými národmi v svojich svetovládnych plánoch, nijaké rozdiely nemajú hrať úlohu pri združovaní slovanských národov v spoločnom úsilí o zabezpečenie budúcnosti slovanských národov. To približne vystihuje Stalinove základné myšlienky o novoslovanstve, ktorého prirodzeným jadrom sú mocné slovanské základy víťazného Sovietskeho zväzu: socialistické Rusko, Ukrajina i Bielorusko.

SEN A SKUTOČNOSŤ

Dobre si uvedomujeme, že najmä v slovanskej ideologickej osnove nemožno prestať pri rozprave o slovanskej myšlienke a súčasne sa nevysporiadať s našim slovenským staroslovanstvom na jednej strane a s odporom k nemu na strane druhej. Naznačili sme už, z akých žriedel plynula Štúrova ochota k všeslovanskému splynutiu, ktorá bola u nás v mnohých smeroch východiskom pre slovanské rojčenie. Pre Štúra ako pre všetkých apoštolov slovanskej myšlienky bol nemecký romantizmus, najmä však vyznanie slávneho a sláveného weimarského filozofa Herdera, východiskom zápalu pre Slovanstvo. A nie je bez zaújímavosti pripomenúť si, čo J. G. Herder pred 150 rokmi učil o Slovanstve a jeho vynikajúcej budúcnosti.

Weimarský mysliteľ dospel k úsudku o vedúcej úlohe Slovanstva na základe presvedčenia o nevyhnutnom vývoji dejín k ľudskosti, k bratstvu a slobode a – hoci sám bol oddaný svojmu národu – len v charaktere slovanských národov videl spoľahlivé rezervy pre uskutočnenie týchto ideí vo svete. Slovania – píše – „neuchádzajúc sa o nadvládu nad svetom, nemajúc bojachtivých dedičných kniežat a dávajúc sa radšej v poplatnosť, ak len v pokoji mohli obývať svoju krajinu, umožnili mnohým národom, najmä však národom nemeckého kmeňa, aby sa na nich ťažko prehrešili.“ – „Avšak koleso času, ktorý všetko mení, sa krúti a nemožno ho zastaviť; a pretože tieto národy obývajú väčšinu Európy, ktorá bola najkrásnejšia, keby ju len úplne obrodili a obchodne vyťažili; pretože tiež inakšie nie je možné, než že zákonodarstvo a politika v Európe budú musieť  čoraz viacej podporovať tichú usilovnosť a pokojný vzájomný styk národov namiesto bojovnosti a že ich tiež naozaj budú podporovať; budete aj vy, tak hlboko pokleslé, kedysi usilovné a šťastné národy, konečne prebudené zo svojho dlhého a nečinného spánku, konečne oslobodenie od svojich otrockých okov, užívať svojej krásnej krajiny od Adrie až ku Karpatám, od Donu až k Mulde ako svoj majetok a na nich budete môcť sláviť svoje slávnosti pokojného obchodu a usilovnosti.“

Bolo a mohlo byť ruské cárstvo východiskom k týmto cieľom, ktoré Slovanstvo, čo len v záujme Slovanstva mohlo uskutočniť? Slovanská myšlienka starej cárskej proveniencie sa zväčša ani len nepokúšala dotknúť slovanského poslania z tejto stránky. Ciele panslavizmu a slovanského splývania boli úplne iné. Aj ich ideové žriedla boli iné – ako sme už povedali – a nie nepodobné ideám podmaniteľských národov, takže cárstvo okolo ktorého sa malo a vtedy mohlo Slovanstvo združiť, ani v jednej črte sa nepodobalo Herderovmu načrtnutému obrazu Slovanstva a jeho významu pre budúcnosť. Prudké odmietanie slovanskej myšlienky a priam fanatické preklínanie Slovanstva socialistickými revolucionármi (máme tu na mysli najmä výplody mladého Marxa z revolučných rokov meruôsmych) neplatili teda Slovanstvu ako nositeľovi, ale Slovanstvu reprezentovanému ruským cárstvom, ktoré zámerne dusilo všetky výboje k ľudskosti: platilo reakcii v Slovanstve, ktorá bola na život a na smrť nepriateľom každej revolučnej myšlienky medzi neslovanskými národmi.

OBRODENIE SLOVANSKEJ MYŠLIENKY

Komu v Slovanstve prisúdili teda dejiny úlohu pozdvihnúť zástavy takej slovanskej budúcnosti, akú predvídal weimarský filozof Herder? Komu inému než revolučným pohybom v slovanských národoch samotných; hnutiam odporu proti utláčateľom a v tých časoch aj jediným nositeľom slovanskej myšlienky.

Nezáleží na tom, že tieto pohyby v svojich akčných prejavoch nevyznávali priamo myšlienky všeľudského zbratania sa, ale na tom, že sa borili o systém, ktorý mal túto vznešenú ideu uskutočniť, a na tom, že nikdy neskĺzli k vynášaniu a zbožšteniu jedného národa, jedného kmeňa na úkor druhého. Nezáleží ďalej na tom, že tieto pohyby nemali na svojich bojových zástavách napísané pokojné heslá priamo zodpovedajúce herderovským predstavám o Slovanstve, ale na tom, že konečným cieľom búrlivých revolučných znepokojení bola práve túžba po týchto životných formách, ktoré Herder nazýval starými slávnosťami pokojného obchodu a usilovnosti. Na týchto perspektívach záleží!

Čo hovorí konečne fakt, že v rokoch 1941 – 1945 sa vyprovokovalo predovšetkým medzi Slovanmi maximum neľútostnej nenávisti proti nacistickej forme germánskeho úsilia o zničenie a podmanenie Slovanstva? Nič, vôbec nič nehovorí o tom, že by Slovanstvo bolo upadlo do opovrhnutiahodných polôh nacionálnej nenávisti; že by slovanské národy, obrodené socialistickými ideálmi veľkej sociálnej revolúcie po minulej vojne, sa boli vzdali čo len litery zo svojich vyznaní o rovnocennosti a rovnoprávnosti všetkých ľudí a národov. Hovorí len o tom, že cieľavedome a náruživo dusia ozbrojené úsilia, ktoré v protiklade s týmito myšlienkami sa usilovali (často s veľkým úspechom) rozdrviť silu a zdecimovať, ba často zlikvidovať faktickú existenciu Slovanstva.

Ako weimarský filozof Herder, tento najlepší hlásateľ slovanskej spolupatričnosti z minulosti, veríme a vyznávame, že vek, ktorý nadchodí po tejto krvavej a surovej vojne, bude slávnym vekom Slovanstva. Nenadišiel by bez obrodného zásahu mohutného revolučného kvasu v slovanských národoch! Lebo ten jediný dal svojou koncepciou, presahujúcou úzke hranice slovanských záujmov, skutočne veľkorysý zmysel poslaniu Slovanstva v dejinách. Ak historickým poslaním národov a kmeňov na výslní dejín bolo doteraz politicky, hospodársky a kultúrne prevýšiť ostatné národy a kmene, po prvý raz sú slovanské národy predurčené, aby svoje vojenské, politické, hospodárske a kultúrne prvenstvo uplatnili v prospech všetkých národov, i neslovanských, v prospech celého ľudstva.

A túto veľkolepú povinnosť nezískali slovanské národy tým, že sa uzavreli do svojej kmeňovej výlučnosti, ale tým, že vedúce slovanské národy, i za cenu popretia starých slovanských ideí, vybojovali si vo svojom vnútri jasnosť socialistického nazerania na svet, a tým, že ostatné slovanské národy preberajú od svojich starých bratov tento veľkorysý pohľad! V „tom dielo“!“

Ladislav Novomeský, Slovanské poslanie, 1945

---

Zväzky a záväzky, Publicistika zväzkov v rokoch 1945-1950: výber zo statí, článkov a prejavov po roku 1945 mapuje Novomeského tvorbu od oslobodenia, kedy sa stal členom Predsedníctvo ÚV KSS, povereníkom školstva a osvety, poslancom Slovenskej národnej rady a Národného zhromaždenia a v týchto funkciách neúnavne pracoval pre rozvoj Slovenska a celej republiky, ktorá sa dala na cestu výstavby ľudovej demokracie. Novomeský svojim perom opäť zasahuje do mnohých problémov života, výzva k činnosti socialistickú inteligenciu, kritizuje omyly starej aj novej reakcie a vyslovuje nekompromisný súd nad fašizmom. Jeho prácu prerušilo nespravodlivé obvinenie z buržoázneho nacionalizmu, väznenie a odsúdenie. Z väzenia sa vracia v roku 1955, no jeho básne sa znovu zjavujú v tlači až koncom roku 1962. Od roku 1963 publikuje i svoje kultúrno-politické a teoretické články. A tu sa začína druhé, veľmi tvorivé obdobie Ladislava Novomeského. (píšu autor v úvode knihy)

V kontexte témy socializmu a Slovanstva je mimoriadne zaujímavá dnes už nezohnateľná kniha Š. Druga:  Štúrov program na našich zástavách, ktorá analyzuje postoj predstaviteľov DAVu k národnými dejateľom. Touto témou sa zaoberá aj člen DAV DVA, Lukáš Perný v knihe Kultúrna revolúcia Laca Novomeského, ktorá je k dispozícii online. Novomeského koncept kultúrnej politiky je v súlade s najnovšou knihou Ľuboša Blahu, Antiglobalista, kde autor zdôrazňuje návrat ľavice ku komunitárnym princípom.

 

---