Viliam Apel: Nič len fantázia (Thomas More: Utópia)

Thomas More: UTÓPIA. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, spol. s r. o., 2017, 1. vyd.,119 s., ISBN 978-80-8061-966-4

Je to pravda odveká, že čo svet svetom stojí, ľudia boli permanentne nespokojní so „stavom vecí“, teda so svojím osudom, ktorý žili, a preto sa vytrvalo usilovali zmeniť svoje po-zemské bytie, pochopiteľne vo svoj prospech. No bohovia ich úsiliu a činnosti tohto druhu neboli obzvlášť naklonení – ktovie prečo. A tak stačí nazrieť do dejepisu, aby sa človek ubezpečil v tom, že sa o zmenu života na tejto planéte usiluje, z času načas badať úsilie pre-vrátiť svet hore nohami, keď sa chce dosiahnuť zmena – pochopiteľne k lepšiemu.

Mocným vtedajšieho (a, žiaľ, aj dnešného) sveta sa zdalo, že najlepší spôsob, ako to dosiahnuť, je osvedčený prevrat, revolúcia, no najlepšia je vojna, kde sa vodcovia jednotlivých vojnu vedúcich strán denno-denne zaprisahávajú, že všetko, čo robia, teda tie rozbité mestá a hromady mŕtvol, sa odohráva len a len v prospech obyvateľov ich krajín a potom, až sa dá všetko do poriadku, už ľudstvo naveky bude žiť v mieri a všade už konečne zavládne láska a nenávisť natrvalo zahynie.

No, ako sa ukazuje, počas tisícročí, ktoré sú za nami, nikto nevedel tieto predstavy na-plniť, a tak sme svedkami toho, že naša staručká zemeguľa permanentne horí v plameňoch lokálnych (chvála Bohu!) vojen a naivné národy, ku ktorým patríme aj my, sa tak po stáročia aj dnes nechajú balamutiť ľúbivými rozprávkami o krásnom svete, ktorý je priam pred ich dverami.

Je večná pravda, že sny sú preto krásne, že sa málokedy splnia, aspoň pokiaľ ide o reálny život. Stačí, ak napĺňajú diela tvorcov, čo na-veky ostávajú v zajatí idealistických, a preto s najväčšou pravdepodobnosťou nereálnych predstáv, ako by to mohlo (a malo) byť usporiadané v prospech človeka. Stopy týchto úsilí nachádzame už v antike (Platón), no najmä vo výnimočnom a u nás na počudovanie málo známom diele významného anglické-ho humanistu Thomasa Mora Utópia, ktoré vyšlo v roku 1516 v Antverpách. V ňom autor predkladá aj súčasnému, a do istej miery poučenému čitateľovi, v podobe románu – dialógu predobraz ideálnej spoločnosti, ktorý predstavuje, pochopiteľne, fiktívny ostrov v podaní cestovateľa Rafaela Hythlodaya, čo svojich spoločníkov Petra Gilesa a Thomasa Mora oboznamuje s tamojším spoločenstvom ľudí, žijúcich vo zvláštnom dobrovoľnom usporiadaní podobnom štátu, ktorý tvoria spokojní a šťastní ľudia. Pretože vyznávajú ideál spoločnosti, ktorá nepozná peniaze, v ktorej nič nevlastnia a popritom majú dostatok všetkého a nič im nechýba, pretože sú aktívnymi spoluorganizátormi a spolutvorcami svojho malého sveta, ktorý v okolitom (a teda i našom) svete je ideálne spôsobný pre plnohodnotný život.

Štát Utópia, teda päťdesiat štyri miest, je premyslene, rozumne a prakticky organizovaný, každý jeho občan má pridelenú prácu s uplatnením hesla „Kto nepracuje a nie je chorý, nech ani neje“, jej výsledok sa sústreďuje v spoločných skladoch, kde vydajú každému všetko, čo k svojmu životu potrebuje. Pritom nikto sa nemusí báť, že mu niečo bu-de chýbať, veď o všetko je postarané tak, ako to má byť v spoločnosti spravodlivých, kto-rá nepozná triedne rozdiely, hlad, biedu, ne-zamestnanosť a vojny… Pán Marx teda ne-musel vo svojom diele „objavovať Ameriku“: so svojou predstavou ľudí žijúcich v komunizme mu stačilo prečítať si Morovu knihu Utópia a takisto diela Morových predchodcov, ako aj idealistické, a, priznajme si, naivné predstavy o spoločnosti bez tried a sociálnych rozdielov, pretavené v ilúziu o komunizme boli na svete. A tak dnes si aj po-merne málo vzdelaný (rozumej: v tejto oblasti) človek musí položiť otázku, prečo sa teda nikomu z tých najmocnejších pánov nášho sveta nepodarilo podnes vytvoriť ten sľubovaný „raj na zemi“, aj napriek tomu, že mali poruke všetky nástroje na vytvorenie takejto ideálnej spoločnosti?

Možné riešenie ponúka filozof More, ktorý vo svojej Utópii navrhuje zrušenie akéhokoľvek vykorisťovania, ale aj vlastníctvo čohokoľvek vrátane peňazí. Táto predstava, sa-ma osebe nereálna, jednoznačne patrí do oblasti, nazývanej vedecko-fantastická a ne-má nič spoločné s reálnym životom, veď kto z multimilionárov dnešného sveta sa dobro-voľne zriekne svojho obrovského majetku v prospech hladujúcich a biednych, aby spasil svet? Ak by to totiž niekto z nich urobil, stratil by moc nad svetom, a to nikto z nich dobrovoľne neurobí.

Pochvala za edičný čin, ktorý predstavuje prvý slovenský preklad tohto diela Thomasa Mora (1478 – 1535) patrí ambicióznemu a rozhľadenému Vydavateľstvu Spolku slovenských spisovateľov, ktoré už neraz svojich čitateľov a priaznivcov presvedčilo, že jeho edičná politika by mohla poslúžiť ako príklad pre takzvané veľké vydavateľské do-my, ak teda máme na mysli rozvoj duchovného sveta človeka, ktorý sa chce dopátrať pod-staty svojho bytia. „… V Utópii, kde má každý človek právo na všetko, všetci vedia, že ak verejné sklady sú plné, nikomu nebude chýbať nič. Pretože medzi nimi neexistuje nerovné rozdeľovanie, tak nikto nie je chudobný, nikomu nič nechýba a hoci nikto nemá nič, sú všetci bohatí. Veď čo môže človeka spraviť bohatším, než viesť pokojný a radostný život bez úzkosti…“ hovorí veľký mysliteľ šestnásteho storočia Thomas More.

Škoda len, že ideál jeho diela aj v dnešnom svete zostáva ako sen, ktorý sa nikdy nenaplní. Mocní tohto sveta sa už o to postarajú.

Viliam Apel, vyšlo v Literárnom týždenníku

---