Vladimír Manda o Chmelárovej úvahe: Nestačí ak sa idea snaží o realizáciu, je potrebné aby sa o ideu snažila aj realita

Filozof Vladimír Manda na sociálnej sieti reaguje na článok Eduarda Chmelára: Nastal čas byť radikálny, antisystémový a populistický.

Ako obyčajne, pekná úvaha o charaktere súčasnej politiky, hoci z môjho uhla pohľadu je príliš „idealistická“ nie v tom zmysle, že sa drží nejakého ideálu demokratickej spoločnosti, ale idealistická v metodologickom zmysle slova, t.j. dianie v súčasnej politike neodvodzuje predovšetkým z materiálnej či ekonomickej sféry života spoločnosti, ale zo subjektívnych nedostatkov súčasných politikov, nemajú žiadne vízie, ideály a pod.

V uvedenej súvislosti by som chcel upozorniť na to, že nedostatok ideálov či vízií na strane našich politikov, nie je v prvom rade dôsledok ich subjektívnej „prázdnoty“, ale je v prvom rade odrazom ekonomického systému, ktorý svojou politikou chránia. To, že: „Zmena je zaklínadlo na zachovanie status quo, ktoré podporíte novými tvárami“ má svoje hlboké ekonomické dôvody, ktoré jasne a vecne objasnil najmä F. A. Hayek vo svojej práci „Právo, zákonodárstvo a sloboda„.

Z ekonomického hľadiska systém, v ktorom žijeme nie je vo svojej podstate „oligarchický„, ale kapitalistický a jeho „riadiacim“ jadrom je kapitalistický trh s jeho živelne sa pohybujúcimi cenami. Fakt, že súčasné politické špičky nie sú schopné predložiť víziu lepšieho Slovenska plynie práve z toho, že dnes nikto nie je schopný zaručiť čo sa ekonomicky udeje zajtra, či za mesiac, či za rok. t.j. na uvedenom ekonomickom základe, ktorý sa pohybuje živelne nie je možné vybudovať serióznu víziu spoločnosti. Uvedená myšlienka sa v autorov texte síce objavuje, keď hovorí, že „Ak politická moc nedokáže kontrolovať ekonomickú, stáva sa bezmocnou.“, t.j. nech by mala akékoľvek vízie, tak sú jej na nič, lebo bez kontroly ekonomickej sféry ich nemôže realizovať, ale nepôsobí súčasne aj ako metodologický návod pri skúmaní súčasnej politiky. Opierať víziu spoločnosti o pevné zotrvávanie pri ideáloch, napríklad pri ideáloch spravodlivej a demokratickej spoločnosti v žiadnom prípade neprivedie k lepšej spoločnosti. Už Marx veľmi pekne na jednom mieste konštatuje, že nestačí ak sa nejaká idea či vízia snaží o realizáciu, je potrebné aby sa aj samotná realita snažila o danú ideu. Okrem toho takýto model sme tu už čiastočne mali, ktorý Chmelár označuje nesprávne ako „štátny kapitalizmus“, hoci vo svojej podstate to bol štátny socializmus.

Bývalý socializmus budoval lepšiu spoločnosť tak, že sa opieral viac o ideály či ideológiu, než o ekonomickú realitu a tak to nakoniec aj dopadlo. Súčasná vládnuca politická garnitúra, napriek tomu že nemá víziu lepšej spoločnosti, robí dôslednú politiku práve v tom, že jej jadrom je práve uchovanie existujúceho buržoázneho, či vykorisťovateľského systému a všelijaké navrhované vylepšenia slúžia len k tomu, aby sa daný systém javil pre väčšinu spoločnosti stále prijateľným. Táto politika plne zodpovedá aj vízii F. A. Hayeka, ktorý trvá na tom, že daný ekonomický systém voľného trhu je to najlepšie čo sme dosiahli a úlohou politikov je ho uchovať. S tým tesne súvisí aj jeho „vízia“ budúcnosti, ktorá spočíva len tom, čo sa už fakticky realizovalo, t.j. že systém voľného trhu sa raz rozšíri na celý svet a tým sa vývoj sveta, čo do podstaty, vyčerpal. Preto sa domnievam, že lepšiu spoločnosť bude možné vybudovať jedine na základe „radikálnej“ vízie, spočívajúcej v zospoločenštení výrobných prostriedkov spôsobom, ktorý zamedzí tomu, aby sa nakoniec kontroly ekonomického procesu zmocnila nejaká politická skupina, tak ako to bolo v bývalom socializme, a masa pracujúcich bola reálne z daného procesu vylúčená. Z môjho pohľadu jadrom „radikálnej“ politiky nie je prehlbovanie buržoáznej demokracie, ale nastolenie nového, socialistického typu demokracie, ale toto je možné len po zospoločenštení výrobných prostriedkov.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

20 thoughts on “Vladimír Manda o Chmelárovej úvahe: Nestačí ak sa idea snaží o realizáciu, je potrebné aby sa o ideu snažila aj realita

  • 29. júna 2019 at 17:19
    Permalink

    Vrátim sa ešte k Jurajovej úvahe Čo robiť, prispejem pod týmto článkom, keďže ide o podobný okruh problémov a ten článok je už za oponou. Je zaujímavé, že viacerým nám je vytýkané, že teoretizujeme, ale akonáhle sa mali čitatelia vyjadriť k otázke Čo robiť, radšej diskutovali, či skôr klábosili pod inými, menej podstatnými témami.

    Ak si chceme ujasniť, čo robiť, najprv si musíme ujasniť smerovanie, ciele. Ľavica dnes vlastne nemá smer, ktorým sa chce vydať, preto sa pohybuje skôr v duchovnej, mravnej rovine, ako v rovine praktických činov.

    Súhlasím s názorom, že je potrebné vytvoriť nový revolučný subjekt – organizáciu komunistického typu. Ale tak ako aj v Martinovom návrhu vytvorenia ľavicového fóra nepovažujem za potrebné takýto subjekt či fórum vytvárať, a štiepiť ľavicu, pokiaľ nemá mať kvalitatívne nový program a nové smerovanie.

    Za problémové z hľadiska ujasnenia si smerovania a teda aj činnosti považujem aj niektoré Jurajove tézy.

    Juraj, píšeš o porážke reálneho socializmu. Je to problémové tvrdenie, ktoré zakladá aj problémové východiská pre smerovanie a činnosť ľavice.

    1. Presnejšie je ohraničiť túto udalosť na oblasť Európy a niektorí autori to už robia. Pretože sa to dotklo možno 450 miliónov ľudí, ale okolo 1,4 mld. Ľudí pokračuje na ceste socializmu (Kuba, Čína, Vietnam).

    2. Je problémové hovoriť o porážke socializmu. Tu podliehame buržoáznej propagande, ale z vecného hľadiska išlo i prirodzený pozitívny proces vyčerpania potenciálu klasického socializmu. Všetky klasické formy v dejinách zanikli, ale hovoríme o ich porážke? Zanikol klasický (pravý) kapitalizmus voľnej súťaže, zanikla klasická nevoľnícka a otrokárska spoločnosť. Zanikli klasické prvobytné spoločenstvá (napr. typickí neandertálci), dnešné kmene sú len ich post-klasickou podobou. Zanikli klasické biologické spoločenstvá dinosaurov, atď.

    Všetko v tomto svete sa vyvíja prostredníctvom zániku jedných foriem a vzniku nových. Ale hovoríme pritom o porážke starých foriem? Naopak, stará forma pozitívnym vývojom sa kvantitatívne naplní a buď zastane vo vývoji, ale sa kvalitatívne zmení v novú formu. Klasický socializmus sa pozitívnym vývojom v r. 1989, resp. r. 1998 kvantitatívne naplnil a niet v ňom už miesta, vyčerpal svoj potenciál. Ale európska ľavica sa snaží bezradne cpať do bohato naplnenej formy ďalší materiál, hoci to nejde a p. Vašek lamentuje, že ľudia odmietajú socializmus. Kde ako, čínsky post-klasický socializmus prekvitá. Veď aj ja ako revolučný komunista hovorím, že socializmus zastaral a treba sa posunúť za jeho horizont. Moje stanovisko je teda v súlade so stanoviskom más, ja nemám dôvod nariekať.

    Vedomie porážky unavuje. Vedomie odchodu starého a nástupu nového dodáva silu. Preto zadefinovanie vzťahu k minulosti a tým aj zadefinovanie smerovania má priamy vplyv na praktické kroky ľavice.

    Preto pri odpovedi na otázku Čo robiť by sme nemali vychádzať zo stavu v dobe VOSR (pred socializmom, ako porážku kapitalizmu a nastolenie socializmu), ale zo stavu NOVEMBER 1989. Pokračovať v úlohách a koncepciách, ktoré boli nastoľované v r. 1988-1989. Nový revolučný subjekt by mal vychádzať práve z tohto bodu 1988-89, vychádzať z úloh, ktoré boli nastolené v tomto období (teda nie po r. 1990, kedy začal vývoj nadobúdať reakčnú podobu).

    Pokladám v tejto súvislosti za irelevantné hovoriť o zrade Gorbačova a iných, o kariéristoch, takých a takých nedostatkoch. Systémy nezanikajú na morálne alebo iné nedostatky. ZSSR počas druhej svetovej vojny trpel oveľa väčšími nedostatkami, zradami a zvíťazil. Klasický kapitalizmus nezanikol kvôli kolonializmu, zločinom, korupcii, kariérizmu, mravnej deformácii, ale pozitívnym dospením k svojmu kvantitatívnemu naplneniu. A post-klasický kapitalizmus možno mravne kritizovať do alejuja, na to on nepadne.

    3. Prečo sa stále píše o reálnom socializme? Mali by sme sa vzdať niektorých starých pojmov a hodnotení. Existoval aj utopický socializmus, alebo utopický kapitalizmus či nevoľníctvo? Systémy môžu byť len reálne, ale nikdy sme kapitalizmus nenazývali reálnym. Hoci mal ďaleko od jeho idealizovanej podoby. A ani nikdy nepadol na to, žeby sa bol reálny kapitalizmus odlišoval od idealizovaného.

    Juraj, aké triedne subjekty? Sám vo svojej utopickej vízii budúceho usporiadania si upustil od triedneho pohľadu na svet.
    Áno, potrebujeme utvoriť nový, revolučný subjekt, komunistickú avantgardu. Ako som už napísal, tento subjekt by nemal byť niečím medzi sociálnou demokraciou a KS, ale mal by stáť výrazne naľavo aj od súčasných KS. Tento subjekt by mal nadviazať na úlohy a vízie socialistických demokratických revolúcií 1988-1989 a prekročiť horizont klasického socializmu. Tak stojí spoločenská objednávka, vychádzajúca z vývoja výrobno-technologického spôsobu, a tak sa to odráža aj v názoroch ľudí. To je aj odpoveď na lamentovanie, že ľudia odmietajú socializmus.
    Na nový subjekt sú kladené náročné požiadavky, stáť na pomedzí triedneho a beztriedneho sveta, previesť civilizáciu z triedneho stavu do beztriedneho. To kladie naň vysoké nároky, nezaobíde sa to bez kvalitnej teoretickej základne, ktorá bude tvoriť jeho duchovný zrak.

    Dozadu sa ešte potrebujeme dívať triednym pohľadom, ale dopredu už potrebujeme beztriedny pohľad. Zrejme si to bude vyžadovať pluralitne postavený subjekt, v ktorom budú do jedného celku spojené konzervatívne sily s progresívnymi, liberálnymi, aby dokázal komunikovať a konať aj vo vzťahu k starej spoločnosti aj smerom k utváranej. Je to niečo podobné, ako spojiť do jedného subjektu p. Vaška a Mariána Moravčíka
    A
    by sme dokázali konkretizovať naše kroky a identifikovať nám blízke subjekty beztriednej povahy (rôzne subjekty občianskej spoločnosti, občianske združenia, neziskovky), potrebujeme vystúpiť z úzkeho 1-percetného ľavicového priestoru a diskutovať s ľuďmi, hlavne ekonómami, finančníkmi, sociológmi, historikmi, IT pracovníkmi, energetikmi, atď., ako oni vnímajú smerovanie spoločnosti, pôsobenie ľavice a čo by doporučovali.
    V tejto súvislosti bola zaujímavá napr. diskusia historika Mocka o úlohe KSS pred a po r. 1990. Nie vždy sa nám musia nestranné názory páčiť, ale sú pre nás potrebné. A takéto názory potrebujeme počuť aj z ekonomickej sféry.

    Reply
    • 29. júna 2019 at 20:08
      Permalink

      Ešte raz zdôrazním, že nový revolučný subjekt má nadviazať na činnosť klasických KS, ktoré skončili svoju úlohu v r. 1989. Tam, kde skončili svoje pôsobenie klasické KS, a neboli už schopné riešiť nastupujúce úlohy, tam má začať činnosť nový revolučný subjekt, úlohami a víziami, ktoré nastolili udalosti r. 1988-89.

      V tejto súvislosti sa obrátim na predsedu Spolku národohospodárov Slovenska, Kantora PZV. Prečo sa východoeurópska ľavica obracia k poznatkom a inšpiráciám na západoeurópsku ľavicu? Veď aj naša slovenská ľavica má oveľa viac praktických skúseností so socializmom. Západoeurópska ľavica socialistický vývoj riešila vždy len v duchovnej rovine, nikdy nie v praktickej. A to sa prenáša aj do našej bezradnosti, že sa viac diskutuje ako koná.

      Prečo, Peter, neštudujeme aj skúsenosti čínskej, vietnamskej, kubánskej ekonomiky? To je riešenie otázok súčasného socialistického vývoja v praxi, nielen v duchovnej rovine.
      Našiel som niektoré diela ruských ekonómov o čínskej ekonomike, tu sú napr. dve:
      Селищев А.С., Селищев Н.А. Китайская экономика в XXI веке. 2004
      Гельбрас В.Г. Экономика Китайской Народной Республики: курс лекций в 2 ч. М.: Квадрига, 2010.
      Tieto je možné priamo preložiť do slovenčiny.
      Ale mohli by sme sa obrátiť aj na čínske veľvyslanectvo, pokúsiť sa preložiť priamo nejakú čínsku učebnicu ekonómie, čí z iných oblastí.

      Prečo nevyužívame viac aj skúseností Agrokomplexu Slušovice – česť pamiatke doc. Františka Čubu! Tam by sme našli množstvo inšpirácií aj pre dnešok.

      Prečo sa nepozrime znovu aj na ekonomické a iné výskumné práce a prognózy z tohto obdobia, napr.
      Všeobecný hospodářský výhled do roku 2010. Ústřední ústav národohospodářského výskumu Praha 1986
      Prognóza ekonomického rozvoja SSR do roku 2010. Ekonomický ústav SAV Bratislava 1988

      Reply
    • 30. júna 2019 at 11:35
      Permalink

      Pán Antal, k pojmu „reálny socializmus“:
      Je korektné, keď určité spoločenské javy a útvary nazývame tak, ako sa definujú samy. Pojem reálny socializmus je dobový, nezaviedol ho nikto iný, ako stranícky ideologický kabinet v 70-tych rokoch. Mal deklarovať to, aby pracujúci nekonfrontovali realitu s učením Marxa, Engelsa a Lenina, lebo to sú teórie a my sme v tom čase žili vo verzii socializmu, ktorý bol (podľa nich) reálne realizovateľný. Preto reálny socializmus, nie ako protiklad k utopizmu, ale k oficiálnej ideologickej teórii.
      Naši predkovia mali na to príslovie: „Reči sa hovoria a chlieb sa je.“

      Reply
      • 30. júna 2019 at 12:25
        Permalink

        Pán Moravčík, áno, viem, že je to tak myslené, ale nezodpovedá to realite.

        Marx, Engels či Lenin nikde neprezentovali socializmus ako raj na zemi, ale hovorili ešte o jeho poznačení materskými znamienkami kapitalizmu, že bude ešte pomerne hrubým systémom. Oni vychádzali pri odvodzovaní socializmu z potrieb ekonomického vývoja, nie utopických predstáv o akejsi bájnej spravodlivej spoločnosti.

        To je ten problém, s ktorým sa ľavica stretáva aj dnes – a s ktorým sa ľavica a komunistické strany stretávali aj za socializmu. Množstvo straníckych či štátnych funkcionárov podstate marxizmu a teda vlastne ani socializmu nerozumelo a nahrádzali si to akousi idealizovanou socialistickou ideológiou.
        Ja ako marxista som musel zopárkrát vystúpiť voči takémuto idealizovaniu, stretol som sa s tým napr. pri voľbách, volební aktivisti – nestraníci nahovorili toľko fráz, idealizovali celý proces, a ako dosiahnuť 100 percent, že som sa musel proti tomu postaviť.

        Aký význam vlastne majú pre nás pojmy ako reálny socializmus, reálny kapitalizmus, reálny otrokársky systém, ap.? Aké riešenia a východiská nám ponúkajú?

        Za oveľa objektívnejší, produktívnejší považujem pojem klasický socializmus, tak ako sa užíva aj pojem klasický kapitalizmus (voľnej súťaže), klasický otrokársky systém (Egypt, Staré Grécko a Rímska ríša).
        Ukazuje napr. to, že klasické podoby všetkých systémov v dejinách zanikli, do jedného. Takže zánik klasického socializmu je v zhode s historickou normou, nič výnimočné.
        Ukazuje, že pri utváraní klasickej podoby všetky systémy mali centralizovanú formu (despocie, tyranidy, absolutizmus, diktatúra proletariátu), ktoré plnili pokrokovú úlohu. K utvoreniu liberalizovanej, demokratizovanej podoby systému dochádza až za hranicami klasickej podoby systému.

        Reply
      • 30. júna 2019 at 16:48
        Permalink

        Ešte k pojmu reálny socializmus, keďže ho zvykovo používa väčšina ľavice, hoci ja ho považujem za málo zmysluplný, funkčný.

        Všetky existujúce systémy i budúce sú reálne. Má ich to akože odlíšiť od ideálnych projektov, ale akú informáciu mi to vlastne dáva? Ak poviem reálny kapitalizmus, tak neviem, či ním myslím kapitalizmus 15, 17, 19, 21, alebo aj 23.storočia, veď aj ten môže byť len reálny.

        Ak však hovorím o klasickej podobe systému, tým jasne vymedzujem jeho hranice, dobu existencie (mieru), táto doba je dobre vyjadrená v pojme historická epocha. Napr. kapitalistická epocha (14. st.-1928) jasne vymedzuje hranice, kedy je kapitalistická forma v súlade s výrobno-technologickou úrovňou (čo vystihuje zákon súladu VV úrovni VS), a kedy systém pri takomto spojení pracuje efektívne. Toto je obdobie klasickej podoby systému. Socialistickú epochu môžeme vymedziť v období 1928-1998, preto aj formu socializmu v rámci tejto doby definujeme ako klasickú. V tomto období socializmus ako systém pracoval efektívne (Samuelson uvádza, že od r. 1928 do r. 1987 dosahoval ZSSR priemerné ročné tempo rastu HDP 4,7 %, teda viac ako u všetkých západoeurópskych kapitalistických krajín. Samuelson ako kap. ekonóm zároveň hovorí, že direktívne plánovanie v tomto období bolo efektívnou metódou riadenia NH.

        Ak poviem reálny kapitalizmus, nedáva mi to veľa informácií. Ak poviem klasický kapitalizmus, je presne vymedzený, s danými vlastnosťami, ako systém voľnej súťaže (laissez-faire), voľného trhu. Po r. 1928 klasický kap. voľnej súťaže zaniká, monopoly rušia voľnú súťaž. Dnes môže existovať už len regulovaný trh a socializovaný kapitalizmus. To voľné narábanie s označovaním súčasného kapitalizmu za systém voľného trhu je nepresné, moje vymedzenie vývojových etáp kapitalizmu či socializmu nič také nedovoľuje.

        Je aj socializmus na Kube alebo v Číne, Vietname reálny? Je. Ale akú mi to poskytuje informáciu? Reálnym nazývate aj klasický socializmus, aj dnešný. Ak však hovorím o socialistickej epoche 1928-1998, v rámci ktorej mal socializmus klasickú podobu, po r. 1989 sa ale musel transformovať do post-klasickej podoby v Číne, umožňuje nám to lepšie pochopiť čínsky vývoj. Niektorí totiž nechcú pripustiť, že stále ide o socializmus, pretože došlo k transformácii klasickej do post-klasickej podoby. Presne ako u kapitalizmu.

        Aký to má aj praktický dopad na činnosť ľavice? Nuž, napr. pochopenie, že nejde o odstránenie kapitalizmu, ale zmenu jeho historickej pozície. Aby sa nestaval do pozície hegemóna vývoja civilizácie, a nevnucoval svoj model všetkým, to je všetko.

        Usilujeme sa o odstránenie feudalizmu, hoci tu existujú jeho post-klasické podoby, napr. v arabských krajinách? Usilujeme sa o odstránenie kmeňových domorodých spoločenstiev? Nie, problém nie je v ich existencii, oni si neosobujú nárok na hegemóna civilizácie. Hoci by mohli, veď tu aj po zániku klasickej prvobytnej spoločnosti pred 5200 rokmi tu stále existujú relatívne slobodne, blahobytne tisíce rokov.

        Reply
  • 30. júna 2019 at 11:42
    Permalink

    Pán Manda, ani náhodou nežijeme v trhovom kapitalizme, ktorý sa riadi živelným pohybom cien. Ceny u nás ani náhodou nie sú živelné a to viem zo svojej niekoľkoročnej skúsenosti marketingového analytika. Celkom namieste by bolo povedať, že žijeme v „reálnom kapitalizme“.
    To trhové prostredie, ktoré je okolo nás, nie je konkurenčné a už vôbec nie „slobodné“. Platí zhruba pravidlo, že čím sa v odvetví v priemere dosahuje vyššia zisková marža, tým je dané odvetvie menej konkurenčné a existuje v ňom viac korupcie, klientelizmu a podobných radostí.

    Reply
    • 30. júna 2019 at 14:27
      Permalink

      Pán Moravčík, nejdem sa dohadovať o tom, či sú ceny tovarov u nás tvorené „marketingovými analytikmi“ alebo samotným trhom, t.j. ponukou a dopytom. Pokiaľ ale ceny tovarov nie sú dôsledkom ich „slobodnej tvorby“ na trhu, čo v danom prípade neznamená nič iné len to, že ceny nie sú tvorené plánovito alebo určované štátom, ale sú jednoducho produktom živelnej ponuky a dopytu, tak potom nemôžeme žiť v „reálnom kapitalizme“, lebo práve princíp tzv. slobodného trhu, teda tvorenia cien podľa dopytu a ponuky je jedným zo základných prvkov kapitalizmu.

      Fakt, že uvedený princíp je dnes v mnohých smeroch narúšaní, napríklad politickými sankciami, dotáciami, clami alebo monopolným postavením nadnárodných spoločností ukazuje len na to, že samotný kapitalizmus sa dostal na hranicu svojich vlastných možností. Dnešná politika, kedysi najrozvinutejšej kapitalistickej spoločnosti US, politika prikazovania a zakazovania s kým má kto obchodovať a s kým nesmie je iste príkladom priameho popretia nie len základných princípov buržoáznej demokracie, ale aj základných ekonomických princípov buržoáznej spoločnosti.

      Reply
      • 30. júna 2019 at 15:44
        Permalink

        Pán Manda, nejdem sa dohadovať, berte to, prosím, ako pokus o konštruktívnu debatu, no nesúhlasím s pripisovaním slobodného trhu ako neoddeliteľného atribútu kapitalizmu. Robia to kapitalistickí ideológovia, ale nie je to pravda. Kapitalizmus slobodný trh nevynašiel a slobodný trh môže pohodlne existovať aj bez kapitalizmu.
        Považujem za dôležité to povedať, lebo by nás to inak mýlilo. Boj proti slobodnému trhu nie je bojom proti kapitalizmu a využívanie slobodného trhu v socializme by v žiadnom prípade nepodkopávalo jeho základy.

        Podstatou kapitalizmu je systémom daná možnosť pasívneho príjmu, bez akejkoľvek protihodnoty, ktorá vyplýva len z inštitútu súkromného vlastníctva.

        Reply
        • 30. júna 2019 at 16:03
          Permalink

          Žiaľ, tak v tomto sa nezhodneme. Je síce pravdou že slobodný trh kapitalizmus nevynašiel, ale na strane druhej ho premenil na jeden z pilierov svojej ekonomickej produkcie, povedané s Marxom, kapitalizmus premenil slobodný trh na všeobecný základ ekonomickej produkcie. Slobodnú „dedinskú“ tržnicu premenil na svetový trh. Slobodný trh tak síce môže v rôznej obmedzenej podobe jestvovať aj mimo kapitalizmu, ale kapitalizmus je bez neho nemožný.

          Či je potrebné v rámci boja za socializmu alebo lepšiu spoločnosť bojovať proti slobodnému trhu alebo nie plynie z toho, že základom samotného slobodného trhu je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Trh je slobodný len preto, že sa tam stretávajú súkromní vlastníci svojich tovarov, ktoré si môžu vymieňať na základe vlastného rozhodnutia. Takže z uvedeného pohľadu je jasné, že ak chceme budovať nejakú lepšiu spoločnosť, tak bude potrebné odstrániť kapitalistický slobodný trh opierajúci sa o vlastníctvo výrobných prostriedkov.
          Ak je podstatou kapitalizmu to, že dáva „možnosť pasívneho príjmu“, tak aj podľa vášho tvrdenia je tento príjem len dôsledkom „inštitútu súkromného vlastníctva“, ergo, kapitalizmus aj s jeho trhom je možné odstrániť, odstránením súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov.

          Reply
          • 30. júna 2019 at 16:32
            Permalink

            Pán Manda, toto: „základom samotného slobodného trhu je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov“ je hlboký omyl. Nie je to pravda, bez ohľadu na to, kto to kedy povedal.

            V závere Vašej repliky to vyzerá, že na tom skutočne dôležitom by sme sa zhodli. Kapitalizmus naozaj je možné odstrániť odstránením súkromného vlastníctva v tej forme, ako existuje dnes (a naozaj nie je podstatné, čo sa popri tom, ako vedľajší efekt, stane s dnešnou formou „slobodného trhu“ – samozrejme, že sa zmení aj on).

            Ešte na vysvetlenie. Z môjho pohľadu je do budúcnosti kľúčovým pojmom práca, nie vlastníctvo. Aj právo na prácu chápem tak, že to má byť právo podieľať sa na fungovaní spoločnosti a zároveň na jej výsledkoch. Nemá to byť právo predávať svoju pracovnú silu na „trhu práce“ za mzdu.

  • 30. júna 2019 at 11:53
    Permalink

    Jurajov príspevok k otázke „Čo robiť“ som si prečítal a aj keď s jeho všeobecným smerovaním súhlasím, predsa je tu jeden kardinálny, v rámci ľavice nevyriešený problém. Jurko ho vložil do bodu 3. kde hovorí o aktualizácii vízie spravodlivej spoločnosti. Práve tento bod, ako to nakoniec naznačuje aj príspevok p. Antala, rovnako ako aj príspevok Cmelára a rovnako aj beseda o smerovaní európskej ľavice (https://www.noveslovo.sk/c/Kam_kraca_europska_lavica) nie je v ľavici formulovaný a akceptovaný v tak jasnej podobe, z ktorej by proste jasne plynulo aj to, „Čo robiť“.

    Otázka „Čo robiť“ má minimálne dve roviny. Jedna línia toho „Čo robiť“ sa vzťahuje na „každodenné“ úlohy ľavice, v ktorých by mala bojovať za zabránenie vojny, za zlepšovanie či udržanie prijateľných sociálnych podmienok pracujúcich, za udržanie základných buržoáznych politických práv a slobôd a za udržanie životného prostredia a iné.

    Druhou oblasťou, ktorá je obsiahnutá v otázke „Čo robiť“ je formulácia jej strategického cieľa. Je zrejmé, že správnosť riešenia „každodenných“ problémov sa musí opierať o ich súlad so strategickým cieľom. Pokiaľ tomu tak nie je, tak sa môže ukázať, že riešenie „každodenných“ problémov ľavice vytvorí v konečnom dôsledku prekážku pre realizáciu jej strategického cieľa.
    Ale práve tu je hlavný problém dnešnej ľavice, aspoň z môjho pohľadu, že nemá ujasnený svoj strategický cieľ v takej konkrétnej podobe, ktorý by jej umožnil jasne formulovať svoje postoje ku „každodenným“ otázkam, ktorý by jej umožnil presvedčiť a ukázať pracujúcim, že je reálnym bojovníkom za ich lepší život. V nejasnosti spoločného cieľa korení nakoniec aj fakt dnešnej rozdrobenosti ľavice, lebo ak tu nie je jasný spoločný cieľ, tak tu nemôže byť ani jednota v tom „Čo robiť“.
    Napríklad pán Antal hovorí, že reálny socializmus, ktorý bol porazený, bol vlastne formou „klasického“ socializmu, naplnil svoj obsah a celkom prirodzene zanikol. Môj pohľad, ktorý som na rôznym miestach už artikuloval je iný. V prvom rade, ak chceme bojovať za nejaký „neklasický“ socializmu alebo všeobecne za kvalitatívne novú spoločnosť, tak musíme najprv pochopiť, prečo reálny socializmus padol. Východiskom vytvárania aktualizovaného obrazu novej spoločnosti musí byť jasné chápanie príčin, ktoré viedli k pádu reálneho alebo formulované jazykom p. Antala, prečo po naplnení „klasického“ socializmu sme nepostúpili k vyššej forme, ale sme reštaurovali kapitalizmu. Tvrdenie, že reálny socializmus zanikol preto, že to bola forma klasického socializmu, ktorá sa vyčerpala, by najprv muselo ukázať v čom sa reálne klasický socializmus naplnil a prečo sa teda netransformoval na vyššiu fázu socializmu, ale sa vrátil ku kapitalizmu. Prečo, ak dnes už nemáme klasický kapitalizmus ale podľa p. Antala nejaký vyšší, prečo klasický kapitalizmus, keď sa naplnil sa posunul na vyššiu úroveň a socializmus to neurobil?

    Chmelár vo svojom príspevku rozvinul iný pohľad nato „Čo robiť“. Jadrom jeho vízie, je prehlbovanie demokracie a najmä jej uplatnenie aj vo sfére ekonomickej v podobe ekonomickej demokracie. Vo svojom krátkom komentári som upozornil nato, že „jadrom „radikálnej“ politiky nie je prehlbovanie buržoáznej demokracie, ale nastolenie nového, socialistického typu demokracie, ale toto je možné len po zospoločenštení výrobných prostriedkov“. Každá forma demokracie má svoje limity a tak aj buržoázna demokracia. Z môjho pohľadu ju nie je možné, bez jej kvalitatívnej premeny „prehĺbiť“ až na úroveň ekonomickej demokracie.

    Beseda o smerovaní európskej ľavice, pre prezretie ktorej som si nakoniec našiel čas ukazuje nie len to, že ľavica nemá žiadny strategický spoločný program, ale sporným a nejasným sa stáva aj samotné vymedzenie ľavice a jej programu, ktorý besedujúci temer stotožnili so s programom sociálnych zmien, ako keby zabudli, že v tomto smere prvým významným „ľavičiarom“ bol Otto von Bismarck s jeho sociálnym zákonodarstvo.

    Ak sa vrátim k Jurovím „desatoro“, tak v dnešných podmienkach by medzi prvými a najvážnejšími cieľmi ľavice mali byť stretnutia ľavičiarov, špecificky zameraných na vyjasňovanie si strategického cieľa ľavice. Ako je všeobecne známe, bez revolučnej teórie nemôže existovať revolučná prax.

    Reply
    • 30. júna 2019 at 12:40
      Permalink

      P. Manda, len krátka poznámka k tomu, prečo sa kapitalizmus dokázal transformovať z klasickej podoby do post-klasickej a socializmus nie.
      Nuž, výhodou kapitalizmu je to, že je živelným systémom a preto dokáže pružnejšie reagovať na zmeny najmä výrobno-ekonomických podmienok.
      Po r. 1848, resp. definitívne po r. 1928 kapitalizmus voľnej súťaže zanikol. Najprv sa transformoval na monopolný kapitalizmus, v socialistickej epoche (1928-1998) na socializovaný kapitalizmus, potom na globalizovaný kapitalizmus. A dnes sa postupne transformuje na digitalizovaný kapitalizmus a koketuje s princípmi komunizmu – napr. o myšlienke všeobecného základného príjmu uvažuje viac krajín, ale aj Zuckenberg a ďalší.

      Samozrejme, kapitalizmus sa tu len prispôsobuje vedúcej dejinnej tendencii a deformuje ju, mali by sme vedieť od seba oddeliť kapitalizmus a samotnú tendenciu. Tak ako je problém pokladať západoeurópske socializované krajiny (sociálny štát) za skutočný socializmus, tak by sme mali vedieť oddeliť kapitalizmus od globalizácie, globálny kapitalizmus nie je skutočná globalizácia, len ju zneužíva.

      Živelnosť je teda aj prednosťou kapitalizmu, ale v dnešnej dobe aj prekliatím budúcnosti civilizácie.
      Socializmus ale nie je živelný systém. Ku plánovito riadenej spoločnosti však potrebujete aj kvalitnú teoretickú základňu, a tá dosť chýbala aj pri potrebe transformovať socializmus z klasickej do post.-klasickej podoby. Túto otázku ani po 30 rokoch ľavica nemá vyriešenú a som skoro jediný, ktorý túto myšlienku zastáva.

      Reply
      • 30. júna 2019 at 14:38
        Permalink

        Pane Antal, klidnou neděli
        a neméně klidný poslední den I. pol. r. 2019. )

        Začnu Vaší poslední větou: «Túto otázku ani po 30 rokoch ľavica nemá vyriešenú a som skoro jediný, ktorý túto myšlienku zastáva.» Mám-li to okomentovat, pak mám na výběr. Buďto jste geniální nebo narcista. )) Ale vážněji.

        Napsal jste, že kapitalismus má živelnou ekonomiku. Tohle neberu. Proč by jinak třeba USA nebo EU sestavovaly rok co rok státní rozpočet rozpitvaný do stovek položek. Nehledě na to, že plánování kapitalisti převzali především od bývalého socialismu.

        Ve Spoj. státech funguje mimořádně vyvinuté plánovité hospodářství, jak na úrovni Federální vlády, tak na úrovní vlád jednotlivých států Unie. Ministerstvo obrany, NASA, ministerstvo energetiky a další silně rozpočtové resorty VYPRACOVÁVAJÍ DLOUHODOBÉ PLÁNOVÁNÍ ČINNOSTI, protože se opírají o STÁTNÍ POKLADNU. Proto pane Antal platí, že kdyby Amerika podnikala živelně, tak by se byla dávno rozpadla na šrot! Pokud něco živelně funguje, pak jen zdejší diskuse. )) Dokonce i mohutnou demonstraci na Letné v Praze přesně před týdnem PLÁNOVALA SVATÁ TROJICE. Nic živelného tam nebylo! Vše bylo plánováno, jako socialistické hospodářství. K Té svaté trojici.

        ▬ Sudetoněmecká lobby v ČR,
        ▬ Zdeněk Bakala s jeho spřátelenými médii,
        ▬ dále římsko-katolická církev.

        Pane Antal, Váš výrok «kapitalizmus koketuje s princípmi komunizmu – napr. o myšlienke všeobecného základného príjmu» je naprostý nesmysl. Nic takového ani za minulého socialismu, ale ani v hypotetické kom. společnosti nebylo a ani být nemůže. Narážím na ono známé „každému podle zásluh … každému podle potřeb“.

        Pane Antal, Váš výrok v duchu, že se „kapitalismus předělal za socialismu na socializovaný kapitalismus“, je tím tuplem naprostý nesmysl. Nebyly ve světě v letech 1945─1989 žádné války? No, byly přece! Takže moc ten kapitalismus socializovaný zřejmě nebyl, jak jste uvedl. To se to pak žije na vysoké noze s vysokými platy a ajfóny na každém kroku, když celá Afrika doslova krvácí v koloniálním područí USA a EU, že, pane Antal?

        Ukažte mi byť jediného amer. ekonoma, který by Vám tohle Vaše tvrzení potvrdil. Nenajdete ho. A vcelku logicky, poněvadž koncentrace moci a peněz po ŘÍZENÉM rozpadu SSSR NEOBYČEJNĚ ZESÍLILA! Střední vrstva v USA mizí před očima jako pára nad hrncem! To samé se děje v EU! Resumé? Soudobý kapitalismus kráčí zpět do OTROKÁŘSKÉHO ŘÁDU EGYPTSKÝCH FARAÓNŮ! Čili bude jen neomezený klan superfaraónů a stádo dobytka, pardón, miliardy otroků…

        Reply
        • 30. júna 2019 at 15:24
          Permalink

          Zbytočné emócie, pán Vašek.
          Akonáhle som napísal (socializovaný) kapitalizmus, tak vo svojej podstate zostáva vždy kapitalizmom. A tým je povedané všetko. A že je socializovaný, ste mi rozviedli krásne aj Vy, opisom, ako plánuje. A napísali ste, že plánovanie prevzali kapitalisti od socializmu. Vari to neznamená socializáciu kapitalizmu? Neviem, či práve toto je plodný smer diskusie, to je také mudrovanie o ničom.

          K živelnosti. Áno, mal som na mysli doplniť, že aj kap. firmy plánujú, že ide o regulovaný kap. Ale ako celok nie je zbavený živelnosti, plánujú hlavne firmy, nie štát ako celok. Určite, hlavné strategické zámery si plánujú aj oni, ale nie na úrovni socialistického plánovania. Pán Vašek, ak by to tak bolo, tak by ste práve povedali, že v USA existuje dokonalý socializmus:-). A Vy ste vyplakávali, že nikto ho nechce.

          Tu je cítiť napr. určitý rozdiel medzi USA a Ruskom, ruské vedenie sa zrejme viac opiera ešte o bývalú socialistickú teoretickú základňu a preto ruské kroky na geopolitickej scéne sú oveľa menej chaotické, ako kroky USA. To, ako USA spustili obchodné vojny voči Číne, Mexiku, EÚ, atď., svedčí o chaotickosti ich krokov, absencii dlhodobých predstáv a tu sa naplno prejavuje ich živelný charakter. Tieto obchodné vojny im síce môžu krátkodobo vyniesť nejaké príjmy, ale z dlhodobého hľadiska potopia USA, izolujú ich od globálnej ekonomiky.
          Firmy majú určité predstavy o fungovaní globálnej ekonomiky, .preto sú proti tejto obchodnej vojne, pretože vedia, že v globálnej ekonomike kroky USA zasiahnu aj ich samých. Ale politické vedenie minimálne, teda ako celok sa USA správajú pomerne živelne, nie na firemnej úrovni.

          Reply
  • 30. júna 2019 at 17:09
    Permalink

    Sčasti súhlasím a sčasti nesúhlasím s Vladimír Manda. Súhlasím vo východisku zospoločenštenia výrobných prostriedkov ako podmienky sociálne spravodlivej spoločnosti a aj s kritikou povrchného naivného postoja k politike, ktorá je v skutočnosti v značnej časti Hobbesovsko-Machiavelistická, a nie utopicko-idealistická. Na strane druhej nesúhlasím s tézou, že by ideály nemali schopnosť meniť realitu. Systém sám o sebe nestane sa socialistickým, ak ideály nebudú nasiaknuté v celej spoločnosti a nebude tento ideál spoločensky žiadaný. Iste, realita vyprodukuje dopyt po týchto ideáloch, ale ak nemajú nositeľa, ktorý je schopný ideály spropagovať a transformovať do politickej reality, nie je možné aby došlo k ich realizácii.
    Zánik kapitalizmu (teda stav, kedy sa trh už nebude môcť rozširovať a nebude mať kam expandovať), v prípade, že ideály nebudú v spoločnosti živé a prítomné môže poviesť buď k fašizmu alebo sebazničeniu celého ľudstva. Socialistická spoločnosť je možná iba v prípade, že o ňu ľudia budú mať záujem. Môžeme veriť rovnako v krízovú kooperáciu ako v Hobbesovský stav homo homini lupus. Socializmus nemusí nastať zákonite (čo sa v marxizme interpretuje ako filozoficko-dejinná dogma). Posledné mediálne kampane a výsledky volieb s prepracovaným marketingom dokazujú, že neoliberálna ideológia nech je akokoľvek zvrátená prvoplánová a primitívna, dokáže ovládať masy, čo dáva za pravdu Gramsciho teórii.
    Čoraz viac prestávam veriť téze, že po kríze bude dobre. Bol by to samozrejme ideál. Ale ak nie sú kvalifikovaní nositelia socialistického svetonázoru alebo o nich ľudia nevedia, nie je možné zmenu k pozitívnej transformácii realizovať.

    Reply
  • 30. júna 2019 at 17:50
    Permalink

    Pán Manda, a teraz priamo k Vášmu článku.

    Vaše filozofické postoje považujem za fundované a vynikajúce, už som na to viackrát poukázal. Ako jeden z mála zdôrazňujete potrebu odvodzovať spoločenský vývoj od pohybu materiálnej, ekonomickej sféry.
    Ale niečo osobné Vás priviedlo sťaby na pozície antikomunizmu a pri analýze socialistického vývoja popierate svoje filozofické postoje, z materialistického stanoviska prechádzate do subjektívno-idealistického.

    V podstate považujete vývoj socializmu za mylný. Teda nebol v súlade s potrebami ekonomického vývoja. Lenže to protirečí skutočnosti.

    Peter Zajac-Vanka aj na stránkach DAVDVA dokladoval už niekoľkokrát úspešný vývoj čs. ekonomiky.

    Samuelson v kapitalistickej učebnici ekonómie uvádza, že ZSSR od r. 1928 do r. 1987 mal priemerný ročný rast HDP 4,7 %. Vyšší ako všetky vyspelé západoeurópske kapitalistické krajiny.

    V druhej svetovej vojne napriek mohutnej ekonomickej sile a podpore prakticky celej Európy fašistické Nemecko nedokázalo poraziť ZSSR. Útok na ZSSR mal zničiť socializmus, naopak, on sa po druhej svetovej vojne rozšíril. Čo ukazuje, že socializmus zodpovedal vtedajším potrebám.

    Vo februári 1948 politická kríza vyvolaná za účelom prokapitalistickej orientácie viedla k jasnej socialistickej orientácii Československa.

    Pokus USA zničiť národno-demokratickú revolúciu v r. 1959 na Kube nakoniec viedol k socialistickému vývoju Kuby.

    Pokus USA zničiť socializmus v severnom Vietname nakoniec viedol v r. 1976 k zjednoteniu oboch častí Vietnamu na socialistickom základe.

    Aj tieto poznatky viedli k tomu, že 10. 6. 1950 západné mocnosti odmietli previesť referendum v Nemecku o zjednotení krajiny. V soc. epoche po skúsenostiach so socialistickým vyústením procesov v ČSR a iných krajinách mali strach zo zjednotenia na socialistickom základe.

    Naopak, dnes hovoríte o potrebe ísť socialistickou cestou. Hoci je viditeľné, že to nie je v súlade s potrebami ekonomického vývoja, celkovo spoločnosť na ideu socializmu nereaguje. Buď potom ešte nedozreli podmienky pre socializmus, alebo prezreli, ale podľa prezentovanej tézy Vaša idea nie je v súlade s potrebami reality.

    Myšlienku materializmu opúšťate aj pri hľadaní akejsi skrytej chyby v politickom systéme. Lenže systémy nezomierajú na rôzne politické, mravné, politické nedostatky, kariérizmus, korupciu, ale na ekonomické naplnenie svojho vývoja. Ak sa systém kvantitatívne ekonomicky naplní, začnú problémy s nadvýrobou, kríza systému a je nutné ho zmeniť. Je to presne dôsledok pôsobenia zákona súladu VV úrovni VS ako jedného z pilierov materialistického chápania dejín. Moja téza o kvantitatívnom naplnení systému je len konkretizáciou Vašej tézy o rozhodujúcej úlohe materiálneho vývoja.

    Otrokárstvo nezaniklo kvôli tomu, žeby od začiatku bolo chybným projektom, ako sa to javí súčasníkom. Len vývojom vyčerpalo svoj potenciál. Klasický kapitalizmus voľnej súťaže nezanikol preto, žeby od začiatku bol chybným projektom, pretože z dnešného pohľadu ničí spoločnosť a prírodu. Klasický kapitalizmus nezanikol kvôli kolonializmu, zločinom, korupcii, kariérizmu, mravnej deformácii, ale pozitívnym dospením k svojmu kvantitatívnemu naplneniu. A post-klasický kapitalizmus možno mravne kritizovať do alejuja, na to on nepadne.

    ZSSR počas druhej svetovej vojny trpel oveľa väčšími nedostatkami, zradami a zvíťazil.

    Hovoríte „aby sa nakoniec kontroly ekonomického procesu zmocnila nejaká politická skupina, tak ako to bolo v bývalom socializme, a masa pracujúcich bola reálne z daného procesu vylúčená.“
    Zrejme Vám ide o presadenie myšlienky samosprávneho socializmu, ekonomickej demokracie, ap. Nuž, lenže tu platí Vami prezentovaná téza, že nestačí ak sa nejaká idea či vízia snaží o realizáciu, je potrebné aby sa aj samotná realita snažila o danú ideu. Prenášate si dnešné potreby vývoja do doby utvárania socializmu. A vtedy boli iné potreby. Tu už prechádzate z objektívnej materialistickej pozície na subjektívno-idealistickú, nevyvodzujete potrebu socializmu z ekonomického vývoja, ale z osobného postoja.

    Ani jeden systém v dejinách sa nevyvíjal ako samosprávny, demokratický ale ako centralizovaný, absolutistický – z viacerých jednoduchých dôvodov: 1. Novovznikajúci systém narúša status quo a musí sa brániť útokom starého systému, 2. Na prestavbu systému je potrebná ohromná akumulácia materiálnych, finančných, ľudských zdrojov. A skúste ju previesť v liberálnom prostredí, neprežijete ani jeden mesiac. 3. Liberálno-demokratické prostredie je možné zaviesť až po tom, ako je ukončené budovanie systému na vlastnom základe, držia ho spolu vlastné sociálno-ekonomické väzby. Tieto v štádiu utvárania chýbajú a iba samovrah si pustí v tomto období z rúk silne centralizovanú moc. Na tieto problémy narazil Allende po r. 1971 v Chile, bol zvrhnutý Pinochetom. Na tieto problémy narážajú aj Venezuela, Bolívia a ďalšie ľavicovo orientované juhoamerické krajiny, nedostatočná kontrola nad svojou ekonomikou. Doplatil na to vlastne aj Gorbačov, keď si v nevhodnej situácii pustil z rúk kontrolu nad ekonomickými zdrojmi potrebnými na prestavbu socializmu, myšlienku samosprávneho socializmu bolo možné uskutočniť až po mohutnej modernizácii.

    Direktívne riadenú socialistickú ekonomiku v dobe utvárania socializmu považoval za efektívnu a výkonnú aj kapitalistický ekonóm Samuelson vo svojej učebnici ekonómie.

    Bez kontroly ekonomického pohybu nie je možné uskutočňovať svoje ciele, to dobre ovláda aj kapitál.

    Reply
    • 30. júna 2019 at 21:23
      Permalink

      Pán Antal, len stručne – systémy, štáty, firmy, veľké projekty… umierajú a víťazia (ak nejde o triviálne situácie, ale skutočné „výzvy“) hlavne kvôli morálnym faktorom. Najdôležitejším je dôvera.
      ZSSR zvíťazil nad nacizmom, lebo mu ľudia verili viac ako nacizmu. Kapitalizmus dnes končí hlavne preto, že mu ľudia prestávajú veriť (okrem našich progresívcov, Sulíka a Kisku).
      Potešilo by ma, keby sa našla ľavicová sila, ktorá pochopí, že ľudia potrebujú víziu, ktorá si získa ich dôveru (veď si všimnite, čo sa už dve desaťročia deje pri každých voľbách) a ktorá bude schopná tú víziu realizovať a dôveru nezradiť.

      Reply
      • 30. júna 2019 at 22:21
        Permalink

        Pán Moravčík, len stručne, cestujem.
        Práve ste napísali, že miliardári si svoje peniaze zaslúžia, pretože si ich zarobili hlavou, ideou. A žiadne materiálne podmienky to nemôžu ovplyvniť, rozhodujúca je vôľa, vízia, idea.

        Skrátka, v tomto sa nezhodneme, niekedy v budúcnosti Vám poskytnem dôkazy.
        Ale myslím, že aj tak sme odsúdení na spoluprácu.

        Reply
        • 30. júna 2019 at 22:52
          Permalink

          Pán Antal, s pokorou aj istým optimizmom prijímam nevyhnutnosť našej budúcej spolupráce.
          No musíme sa naučiť vzájomne chápať a rešpektovať priestor. Moje poznanie nehmotného sveta ideí je zrejme iné ako Vaše a idey, ktoré držia pokope veľké skupiny ľudí, majú úplne inú kvalitu, ako idey, ktoré umožnili miliardárom zbohatnúť. Aby sme sa vyhli nedorozumeniam, tak odporúčam, aby ste z mojich výrokov neodvodzovali nové svojim systémom pravidiel odvodenia, to nebude fungovať.

          Tiež ma láka napísať, že Vám poskytnem dôkazy, no je to oveľa jednoduchšie. Skúste si v 10 rôznych reštauráciách Slovenska dať bryndzové halušky. Materiálne podmienky sú v tejto veci triviálne jednoduché: zemiaky, bryndza, trocha múky, trocha slaniny. A predsa sú obrovské rozdiely. Jasné, džauly a gramy dostanete všade rovnaké…

          Reply
  • 1. júla 2019 at 20:07
    Permalink

    Budíček, páni,
    blížia sa voľby …

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom