K pamiatke prof. Čeněka Novotného

Zajtra sú to dva roky, čo nás 16. 12. 2015 opustil prof. PhDr. Čeněk Novotný, CSc., marxistický filozof, humanista, stúpenec liberálneho socializmu na Slovensku.

Narodil sa 15.7.1931 v Žirovnici v Juhočeskom kraji, v robotníckej rodine. Otec bol zakladajúcim členom KSČ v r. 1921. Už rodinné a sociálne prostredie a odovzdané poznatky ho priviedli na cestu uvedomelého komunistického postoja.

Robotnícka trieda konca 19. st. a začiatku 20. st. si vážila vzdelanie a poznanie, bez moderných objektívnych poznatkov o spoločnosti nebola možná radikálna premena spoločnosti, bolo preto logické, že aj mladý Čeněk Novotný sa vydal cestou vzdelania a poznávania…

Študoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, úspešne ho ukončil v r. 1954.

Po ukončení štúdia nastúpil na Katedru Marxisticko-leninskej filozofie Vysokej školy ekonomickej v Bratislave. VŠE sa stala jeho celoživotným pôsobiskom.

Docentúru obhájil v r. 1973, profesúru v r. 1978.

V r. 1961-1963 vykonával funkciu vedúceho Katedry ML filozofie.

V r. 1962 – 1966 bol členom Vedeckej rady Fakulty OE, bol dlhodobo členom Vedeckej rady FR, OF, VŠE.

Vykonával funkciu pedagogického tajomníka a zástupcu riaditeľa ÚML (1971 – 1989), v r. 1971 – 1973 bol úradujúcim riaditeľom ÚML.

V r. 1971 prodekan Národohospodárskej fakulty VŠE.

Člen edičnej komisie VŠE v r. 1972 – 1977.(1954- 1956)

 

Bohatá bola aj jeho odborná činnosť mimo VŠE:

Na Ministerstve školstva SSR člen politicko-výchovnej komisie

Člen ÚV Slovenskej filozofickej spoločnosti (1972 – 1980)

Podpredseda komisie expertov ČSSR pre komunistickú výchovu

Redaktor Mladej fronty, Praha

Lektor MV KSS (1957-1986)

Lektor ÚV KSS (1971-1979)

 

S profesorom Novotným som sa zoznámil, keď ma prijímal na Katedru marxistickej filozofie a môžem povedať, že spolu s doc. Jančaříkom sa stal mojím akoby duchovným otcom. Jemu a marxizmu som vďačný za premenu z plebejského komunistu, nakoľko som pochádzal z jednoduchej robotníckej rodiny, na človeka s určitým nadhľadom nad svojím životom.

Prečo som prof. Novotného nazval stúpencom liberálno-demokratického socializmu na Slovensku?

Dnes prevláda pod tlakom plytkej propagandy a poklesu spoločensko-vednej poznatkovej vybavenosti strnulý. nemenný obraz socializmu. Akoby osudom socializmu bolo vzniknúť v jednej podobe a v nej aj zaniknúť. Hoci aj bežným sedliackym pozorovaním dejín sa dá vypozorovať, že všetky spoločenské systémy v dejinách sa vyvíjali cez viacero podôb. Kapitalizmus vo svojej klasickej (teda hlavnej podobe) sa vyvíjal od absolutizmu k formálnej parlamentnej demokracii po r. 1688 a po kríze svojej klasickej podoby po r. 1928 zanikol. To, čo poznáme dnes, nemá nič spoločné s pravým klasickým kapitalizmom laissez-faire, táto podoba kapitalizmu prevzala nutne mnoho prvkov socializmu. Vo svojej post-klasickej podobe sa vyvinul až k súčasnej liberálno-demokratickej podobe po r. 1968. Socializmus ako živý a dynamický spoločenský systém prechádzal podobným vývojom, po r. 1989 išlo len o krízu a zánik jeho klasickej podoby. A jeho pokračovanie v post-klasickej podobe smerom k liberálno-demokratickej podobe, tento proces môžeme pozorovať v socialistickej Číne. Práve týmto smerom sa viedli naše úvahy a polemiky s profesorom Novotným. Samozrejme, vtedy tieto predstavy boli ešte veľmi hmlisté, neurčité, ale toto smerovanie tam bolo viditeľné. A prejavovalo sa aj v niektorých udalostiach, krokoch. Už po r. 1986 bolo možné pozorovať výraznú liberalizáciu pomerov v socializme, pretavených do koncepcie prestavby. A prof. Novotný sa jej aktívne zúčastňoval.

Profesor Novotný chápal marxizmus a socializmus hlavne ako humanizmus, ako spoločnosť založenú na ideáloch humanizmu, na princípe sociálnej spravodlivosti, ako spoločnosť úcty k človeku, jeho schopnostiam a potrebám. Často sme o tom diskutovali. Môj postoj sa totiž trochu odlišoval, moje ekonomické vzdelanie ma viac orientovalo na výrobno-materiálne a technologické zdroje vývoja spoločnosti.

Humanizmus a liberálny postoj prof. Novotného som pociťoval vo svojej činnosti neustále. Mal som ďaleko ku kariérizmu a formálnemu členstvu v KSČ, bol som presvedčeným komunistom. Preto som sa väčšinou vyjadroval k problémom priamo, na schôdzach som hlasoval v súlade s mojím svedomím a nie potrebami kariérneho rastu, čo niektorí moji kolegovia i riaditeľ ústavu nie vždy priaznivo prijímali. U prof. Novotného som však nachádzal väčšinou podporu, sporné otázky sme riešili diskusiou, v ktorej som často prijímal jeho veľký spoločenský nadhľad, a on rád pozoroval, ktorým smerom vedú myšlienky jeho mladších kolegov.

Čo sa týka výraznej liberalizácie pomerov socializmu, ukazuje aj prípad nášho kolegu na katedre marxistickej filozofie, ktorý ako komunista a marxista chodil do kostola. Aspoň na to poukázali jeho študenti, ktorí ho v kostole stretli. Išlo o kolegu s dobrým srdcom, tichšej povahy, ktorý nás často pri prudších polemikách vyzýval na tolerantnosť. Preto aj prof. Novotný ako zástupca riaditeľa ÚML, ktorý fakticky riadil ústav, pristupoval k tomuto prípadu taktne, zostalo to v okruhu 4 – 5 ľudí. Kolega spokojne doučil ako veriaci na katedre marxisticko-leninskej filozofie do novembra 1989, nikto mu neskrivil ani vlas na hlave. Paradoxne, práve s nástupom „demokratov“ a „kresťanov“ bol nútený prejsť do výskumu, zažíval jeden stres za druhým z netolerantnosti pomerov a v r. 1995 zomrel.

Nový režim po prevrate v novembri 1989 spustil hon na ľudí, ktorí mohli predstavovať intelektuálnu pozitívnu ideologickú alternatívu k barbarskej negácii socializmu, teda k jeho zničeniu a návratu do kapitalizmu v mene majetkových záujmov. Prof. Novotný so svojím intelektuálnym nadhľadom, ako výrazná komunistická osobnosť sa stal jedným z prvých cieľov antikomunistickej štvanice. Jednoducho ho zo školy vyhodili. Možno povedať, že takmer pod most, pretože v tej dobe nebolo jednoduché sa zamestnať s takým profilom a niekoľko rokov pred dôchodkom. Myslím, že to bol cieľavedomý krok, účelom bolo ekonomicky, sociálne oslabiť vrstvu komunistickej inteligencie, ktorá tak mala zviazané ruky a nemala priestor na exaktnú politologicko-filozofickú analýzu prebiehajúcich udalostí a adekvátnu teoreticko-ideologickú a praktickú reakciu na ne.

Aj v tomto ohľade bol socializmus už vo svojich prvých štádiách liberálnejší, hoci objektívne išlo ešte o jeho autoritatívnu, centralizovanú podobu. Svojich ideologických protivníkov nevyhadzoval pod mosty, ale mohli spokojne učiť na vysokých školách, pracovať vo výskumných ústavoch. A práve tí, ktorí mohli spokojne učiť napriek názorovým nezhodám na VŠE, prejavili najväčšiu netolerantnosť a previedli radikálnu kádrovú čistku na pracoviskách.

Ako marxisti sme si boli vedomí toho, že po novembri 1989 sa žiadala pozitívna kritika a premena dovtedajšej klasickej podoby socializmu, jeho pozitívna negácia, jeho pozitívne prekonanie smerom ku kvalitatívne vyššej, efektívnejšej podobe socializmu a komunizmu. Čo znamenalo pozitívne ocenenie dovtedajšej podoby, ocenenie budovateľského diela viacerých generácií, čo prirodzene viedlo k vyčerpaniu potenciálu klasickej podoby socializmu dynamickým vývojom a potrebe úplne novej, liberálno-demokratickej podoby socializmu. Ktorá by značne prekonávala aj liberálno-demokratickú podobu kapitalizmu. Liberalizmus, rozvinutie individuality človeka nespočíva v jeho degradácii smerom ku všestrannému konzumnému rozvinutiu prostredníctvom homosexuálnych radovánok ale hlavne k rozvinutiu jeho pracovných schopností, pracovnej individuality, pracovnej pohody a pracovných práv. Ktoré boli po novembri 1989 naopak prudko potlačené.

Takéto úvahy a také osobnosti ako prof. Novotný predstavovali nebezpečenstvo pre záujmy prevratovej mafie, jej predstavu sprivatizovania spoločného majetku. Práve prof. Novotný mohol predstavovať pozitívnu alternatívu voči niektorým skostnateným postojom straníckych a štátnych funkcionárov, pozitívnu alternatívu voči barbarským predstavám prevratovej mafie, ktoré doviedli nakoniec našu spoločnosť k prudkému ekonomickému, sociálnemu, morálnemu prepadu, z ktorého sa spamätávala len postupne.

Stretávali sme sa a diskutovali aj po novembri 1989. Bolo u neho cítiť určité sklamanie z ľudí, všeobecne zo správania sa ľudí, z ktorých sa postupne stávala konzumná masa, neuvedomujúca si strategické následky takéhoto smerovania spoločnosti, jej postupný rozklad až k možnému zániku. A bol sklamaný aj zo správania niektorých ľudí zo svojho okruhu, ktorí zrazu objavili v sebe „kapitalistov“ a on akoby im stál v ceste. Poznal som tých ľudí, mnohí boli vo funkciách.

Po novembri 1989 aj profesor Novotný dúfal, že sa podarí dosiahnuť bod obratu od zápornej negácie k pozitívnej a znovu sa naštartujú pozitívne procesy utvárania úplne novej civilizácie, založenej na vysoko humanistických princípoch.

Dnes možno povedať len toľko, že úlohou revolučnej ľavice nie je návrat k antikapitalistickej pozícii, úsilie o prechod od kapitalizmu k socializmu. My sa nepotrebujeme vracať dozadu, ale pokračovať v ceste, ktorá bola prerušená v novembri 1989. Úlohou je vrátiť sa nie do bodu VOSR, ale do bodu Socialistickej demokratickej revolúcie r. 1988-1989 a pokračovať v tom smere, ktorým upieral zrak aj profesor Novotný, smerom k utváraniu zásadne novej civilizácie. To bude najlepšie ocenenie aj jeho celoživotného úsilia.

Milan Antal

(článok bol prevzatý so súhlasom autora z partnerskej stránky Alternativy.sk)

One thought on “K pamiatke prof. Čeněka Novotného

  • 16. decembra 2017 at 14:33
    Permalink

    Milý pán Antal, ďakujeme za peknú spomienku na otca a dedka.
    Soňa a Tomáš

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *