Už 150 rokov „večne živý,“ obdivovaný aj preklínaný Lenin, komentujú ho významní akademici

Učiť sa,
učiť sa,
učiť sa!

„Komunistom sa môžeš stať jedine vtedy,
keď obohatíš svoje vedomosti so všetkým, čo ľudstvo vytvorilo.“
V. I. Lenin

22. apríl je nielen Dňom zeme, ale aj dňom narodenia niekoľkých významných osobností ako významný filozof Immanuel Kant, spisovateľ Vladimir Vladimirovič Nabokov, právnik a nositeľ Nobelovej ceny Henri La Fontaine a napokon ruský revolucionár a filozof Vladimir Iľjič Ulianov, Влади́мир Ильи́ч Ле́нин, ktorý je na svete už 150 rokov. Účelom nasledujúceho článku nebude adorovanie Lenina, ale poskytnutie rôznorodých postojov k tejto historickej osobnosti. Komentáre budeme priebežne dopĺňať. Do ankety sa už zapojili významné osobnosti slovenskej a dokonca i českej ľavicovej filozofie ako: Doc. PhDr. Vladimír Manda, CSc.; Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, CSc.; Doc. Mgr. Michael Hauser, Ph.D.; PhDr. Ľuboš Blaha, PhD.; Doc. PhDr. František Škvrnda, CSc.; PhDr. Michal Albert, PhD. a ďalší.

DAVISTI A LENIN

„Práve v Leninovom prípade prichodíme k jadru veci: nejde o to, ako, ale o čo hrať. Leninovou pohnútkou naisto nebol neprekonateľný odpor proti demokracii a jej pravidlám. Ale on prvý a jediný s hŕstkou bolševikov medzi všetkými demokratmi a socialistami vtedajšieho sveta pochopil, že bezpečne vyrvať z vrecák či moci „čvargy“ (nazývaj ju šetrnejšie: statkárskou buržoáznou triedou) pôdu pre mužíkov v prospech pracujúcich a mier pre zmučený národ, teda celkom elementárne predpoklady pre demokratický životný rozvoj prevažnej väčšiny ľudí, môže len jej porážkou a nastolením moci nad ňou. To aj urobil, nie preto, že mohol, ale preto, lebo musel. Nie na účet, ale na prospech demokracie.“ (Ladislav Novomeský o Leninovi, s. 249)

• 

Lenina reflektovali v celom rade čísel davisti v pôvodnom DAVe, ale aj mimo neho, v iných periodikách. Sovietsky zväz v 20. a 30. rokoch považovali za vysnenú realizáciu utópie. Bolo by zaujímavé zdigitalizovať všetky svedectvá davistov o vznikájúcom Sovietskom zväze, ktoré písali z prvej ruky. Vydali dokonca knihy s touto tématikou: Jilemnického kniha Dva roky v krajine sovietov, Hrušovského Slovák sa díva na SSSR a napokon Pole rozorané : Davisti v Sovietskom zväze. K vytriezveniu extrémnej idealizácie Sovietskeho zväzu u davistov došlo až pod vplyvom perzekúcií v 50. rokoch, avšak na Lenina nikdy nezanevreli. Článkov o Leninovi (a statí od Lenina) bolo v DAVe neúrekom. Môžete si ich v celom znení vyhľadať na nasledujúcom linku.

Sociálny filozof Michael Hauser: Lenin chápal říjnovou revoluci jako pokračování Pařížské komuny

„Všetka francúzska buržoázia, všetci statkári, burziáni, továrníci, všetci veľkí aj malí zlodeji, všetci vykorisťovatelia sa proti nej spolčili. Tejto buržoáznej koalícii podporovanej Bismarckom (ktorý prepustil z nemeckého zajatia 100 tisíc francúzskych vojakov, aby pokorili revolučný Paríž… … cez všetky chyby je Komúna veľkým vzorom veľkého proletárskeho hnutia 19. storočia…) sa podarilo poštvať neuvedomelých roľníkov a drobnú vidiecku buržoáziu proti parížskemu proletariátu…“
Lenin o Parížskej komúne

Sám Lenin chápal říjnovou revoluci jako pokračování Pařížské komuny, která tu byla vzorem. Rozvinout vertikální radikální demokracii se ale nepodařilo, a tudíž postupně dochází ke zkostnatění. Z hlediska marxistické analýzy došlo k tomu, že politická moc, stát a státní instituce se uzavřely ve své vlastní ideologii a začaly podvazovat rozvoj produkčních sil. Socialistické země někdy v sedmdesátých letech přestaly držet krok se západem, co se týká moderních technologií. Byl to následek toho, že ideologie vyjadřující zájmy nomenklatury byla nadřazena zájmům společnosti. Přesto je obdivuhodné, že přes všechny chyby a degenerace, tento systém vydržel sedmdesát let. To je nepředstavitelné, pokud by celý systém stál jenom na násilí, strachu a gulazích.

Sám Lenin chápal říjnovou revoluci jako pokračování Pařížské komuny, která tu byla vzorem. Rozvinout vertikální radikální demokracii se ale nepodařilo, a tudíž postupně dochází ke zkostnatění. Z hlediska marxistické analýzy došlo k tomu, že politická moc, stát a státní instituce se uzavřely ve své vlastní ideologii a začaly podvazovat rozvoj produkčních sil. Socialistické země někdy v sedmdesátých letech přestaly držet krok se západem, co se týká moderních technologií. Byl to následek toho, že ideologie vyjadřující zájmy nomenklatury byla nadřazena zájmům společnosti. Přesto je obdivuhodné, že přes všechny chyby a degenerace, tento systém vydržel sedmdesát let. To je nepředstavitelné, pokud by celý systém stál jenom na násilí, strachu a gulazích.

Michael Hauser

• 

„Lenin sám dbal na realistickosť a praktickosť revolučných postupov veľmi dôsledne. Lenin musel vlastne korigovať ortodoxné utopické revolucionárstvo, ktoré, tak ako vo všetkých doterajších revolúciách, ohrozovalo realistické výsledky revolučného zápasu zľava. … Dnes je však nepochybné, že ďalší pozitívny vývin revolúcie podmienila jej schopnosť čeliť zvodnej ilúzii pernamentného revolucionárstva a rozvíjať sa po realistickej línii.“ Milan Šimečka, Kríza utopizmu, s. 74

Filozof a futurológ Ladislav Hohoš: Lenin výrazne ovplyvnil dejiny

Slávne plátno Andy Warhola zachytilo iba tvár a ruku s červeným pozadím symbolizujúcim revolúciu. Na Leninovu tvár s prísnym pohľadom mu stačilo niekoľko ťahov štetcom, na rozdiel od štylizovaných  portrétov unikátne vystihol jeho rusko-kalmycký pôvod. 

Uľjanov-Lenin nepochybne patrí medzi politikov, ktorí výrazne ovplyvnili dejiny minulého storočia. Pochádzal z meštianskej rodiny, otec bol povýšený do šľachtického stavu, staršieho brata Alexandra popravili za účasť na pokuse o atentát na cára. Poprava brata ho priviedla k nenávisti voči samoderžaviu. Ako študent gymnázia bol premiantom, z právnickej fakulty ho po štyroch semestroch vylúčili pre protištátne aktivity, V.Uľjanovovi napokon po intervenciách dovolili vykonať štátne skúšky a dva roky praktikoval právo. Stal sa jakobínom, stúpencom marxizmu, teda západnej teórie, ktorá v osvietenskom duchu nárokovala vedeckosť a hlásala revolučnú premenu sveta. S marxizmom sa oboznámil prostredníctvom Plechanova,  rozhodujúcim impulzom však bolo štúdium Marxovho Kapitálu (1898). Marxizmus však staval na industrializme, preto hypotéza o uvedomelom  proletariáte, ktorý sa mal stať hrobárom kapitalizmu. Rusko však bolo v počiatkoch modernizácie, priemyselná revolúcia oproti Západu oneskorená o storočie. Vnímal neúspech „narodnikov“ (populisti), z ktorých vznikla strana sociálnych revolucionárov (eseri), stúpencov „agrárneho socializmu“. 

Mohol sa stať radikálnym filozofom či politológom, stal sa radikálnym až fanatickým revolucionárom, ktorý celý svoj život podriadil cieľu, svetovej revolúcii. Ako disident bol vykázaný do vyhnanstva na Sibír, kde sa oženil s revolucionárkou N. Krupskou. Na počiatku dvadsiateho storočia ušli do emigrácie, kde sa zdržovali až do osudného roku 1917.  Lenin sa snažil šíriť marxizmus a prepojiť rôzne revolučné prúdy prostredníctvom novín Искра (Iskra).  V rámci Ruskej sociálno-demokratickej strany bola jeho radikálna frakcia menšinou, na druhom kongrese však vymanévroval slabšiu väčšinu, preto sa označovali ako „boľševici“ na rozdiel od Martovových „menševikov“. Desať rokov obe frakcie proti sebe bojovali, až do konferencie v Prahe (1912), ktorú menševici neuznali za právoplatnú  a tak sa definitívne formálne rozišli. Radikálne stanovisko zaujal Lenin v brožúrke „Čo robiť?“ (1902). Išlo o to, že proletariát bol vo vtedajšom Rusku málopočetný a nachádzal sa len v dvoch hlavných mestách. Preto Lenin vytváral uvedomelú a konšpiratívne organizovanú stranu, revolučnú avantgardu, ktorá mala zvonku vniesť do proletariátu revolučné uvedomenie a tým naplniť Marxovu predstavu o premene triedy osebe na triedu pre seba.

Lenin bol do určitej miery Mesiášom, pretože veril vo svoje historické poslanie. Nebol však prorokom. Revolučné udalosti v januári 1905 Lenina zastihli vo Švajčiarsku nepripraveného. Soviety (rady pracujúcich) vznikali spontánne a boľševici neboli aktérmi. Lenin dôveroval iba avantgarde, teda strane, nepodporoval ani v roku 1917, ani neskôr spontánne vystúpenia (Kronštadská vzbura 1921). Bol však schopným technológom moci, používal aj tvrdé až teroristické násilné metódy; červený teror treba posudzovať v historickom kontexte. V katastrofálnej situácii krízy v dôsledku prvej svetovej vojny a neschopnosti Dočasnej vlády – buržoázie – udržať moc, dokázal predložiť program, ktorým získal rozhodujúcu podporu roľníkov a vojakov, čo boli prevažne roľníci. Kerenskij Lenina osočil, že bol nemeckým agentom. To nebola pravda, samozrejme nemecká vláda mala svoje zámery, ktoré počítali s tým, že Rusko nebude pokračovať vo vojne. Nepočítali s tým, že by sa boľševici udržali dlhšie pri moci. Ruská revolúcia však zvíťazila napriek zahraničnej intervencii, čo bolo predovšetkým zásluhou L. D. Trockého. Zámerom imperialistických mocností bolo prekaziť modernizáciu Ruska a vydrancovať jeho prírodné bohatstvo, v podstate krajinu kolonizovať. Mocenský boj po Leninovej smrti vyhral J. V. Stalin, ktorý stabilizoval a upevnil Sovietsky zväz prostredníctvom drasticky vedenej industrializácie, čo umožnilo, aby sa stal jednou z víťazných mocností druhej svetovej vojny.

Pokusy o revíziu výsledkov druhej svetovej vojny, to je už iný príbeh, to je súčasnosť.

Ladislav Hohoš

• 

Sociálny filozof Vladimír Manda: K 150. výročiu narodenia V. I. Lenina

Okrúhle výročie narodenia V. I. Lenina je príležitosťou k stručnému zamysleniu sa nad jeho významom pre súčasné ľavicové hnutie. Na rozdiel od V. Nikonova, ktorý v životopisnej knihe „Lenin. Človek, ktorý zmenil všetko“ (2020) konštatuje, že dnes už je možné sa pozrieť na Lenina „len ako na historickú figúrku“ (s.8), ja osobne mám na význam Lenina odlišný názor. 

Na jednej strane je už dnes historickým faktom, že jeho idea, jeho predstava socializmu a komunizmu, ktorá sa všeobecne označuje ako leninizmus a ktorá sa vo viacerých smeroch významne odlišuje od Marxovej idey komunizmu, začala svoju historickú cestu víťaznou revolúciou 1917, aby nakoniec po ťažkej, viac ako 70 ročnej ceste plnej nesmiernych ťažkostí, ľudských obetí, ale aj grandióznych úspechov a víťazstiev sa vrátila, obrazne povedané tam, kde začala, aby sa vrátila ku kapitalizmu. Na tomto základe je možné konštatovať, že leninizmus, napriek mnohým úspechom, bol slepou cestou v snahe vybudovať novú, spravodlivú, beztriednu a slobodnú spoločnosť. V tomto zmysle je Lenin ako aj jeho vízia komunistickej spoločnosti už len históriou.

Na druhej strane aj dnešný svet je „obťažkaný“ tým istý vnútorným  protirečením, protirečením medzi spoločenskou povahou ľudskej produktívnej práce a súkromným privlastňovaním jej plodov, protirečením, ktoré všestranne opísal K. Marx vo svojej najvýznamnejšej práci Kapitál. A je to práve tento rozpor v spoločnosti, ktorý delí ľudí na vlastníkov a nevlastníkov, na vykorisťovaných a vykorisťovateľov, bohatých a chudobných, na tých čo vládnu a na tých čo sú ovládaní, ktorý podnietil Lenina k jeho revolučnej aktivite. A je nesporné, že tento istý rozpor, ktorého dôsledkom je aj dnes neustále hromadenie nezaslúženého bohatstva v rukách súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov a hromadenie nezaslúženej biedy na strane pracujúcich, bude neustále podnecovať vznik nových revolučných hnutí snažiacich sa o odstránenie daného rozporu v spoločnosti. 

Aj dnes, keď je svet postihnutý pandémiou koronavírusu, pandémiou o ktorú sa významne pričinil súčasný globálny buržoázny systém sa na rôznych stranách ozýva mnoho hlasov volajúcich po hlbšej zmene existujúceho systému jednoznačne orientovaného predovšetkým na súkromný zisk. Aby však snahy o kvalitatívnu zmenu súčasného spoločenského systému zamerané na vytvorenie spravodlivejšej, slobodnejšej a demokratickejšej spoločnosti boli úspešné, k tomu bude potrebné odstrániť vyššie uvedený rozpor medzi spoločenskou povahou práce a súkromným privlastňovaním si jej produktov, čo okrem iného, predpokladá pochopiť, prečo bola Leninova idea komunizmu nakoniec neúspešná. 

Prečo leninizmus v najťažších časoch, v časoch zahraničnej intervencie, občianskej vojny, biedy, všeobecnej zaostalosti a vlastných hrubých chýb nepodľahol a prečo v čase, keď sa už budovala rozvinutá socialistická spoločnosť zlyhal. A zlyhal nie tak, že by sa ľud obrátil proti socializmus, ale naopak, cestu socializmu opustili v prvom rade najvyšší predstavitelia komunistov na čele s Gorbačovom, ktorý na stretnutí so študentmi americkej univerzity v Turecku (1999) otvorene vyhlásil, že zničenie komunizmu bolo jeho životným cieľom a v relácii V. Poznera na dotaz jednej účastníčky k danej téme nakoniec konštatoval, že on je sociálny demokrat. Tým objasnil aj skutočný zmysel a cieľ „perestrojky“. Komunistická strana sovietskeho zväzu na čele s Gorbačovom, nielen že nebránila dosiahnutý socializmus, ale ako je známe, sama aktívne tlačila na svoje pôvodné bratské strany aby uvoľnili cestu kapitalizmu. Takto skončila cesta leninizmu.

Slávny slogan, že Lenin je večne živý vyjadroval, v čase socializmu, presvedčenie komunistov o správnosti nastúpenej cesty Leninom. My dnes vieme, že Leninova cesta ku komunizmu, napriek rôznym čiastočným úspechom bola a je slepou cestou a v tomto smere už nie je trvalým vzorom ľavičiarov. Aby sa našla tá správna praktická cesta je potrebné do hĺbky poznať a na „večné“ časy sa poučiť z chýb, ktorých sa Leninom vedené hnutie dopustilo. V. Nikonov vo svojej práci hovorí, že Lenin bol geniálny fanatik, ktorý ideu komunizmu nadradil nielen nad ľudské šťastie, ale dokonca aj nad ľudský život. My by sme však dnes nemali zabúdať na to, že súčasný buržoázny demokratický systém postupuje rovnako ako Lenin len s tým rozdielom, že ideou kapitalizmu, ktorá stojí nad šťastím a životmi miliónov ľudí nie je komunizmus, ale zisk.

Vladimír Manda

• 

Filozof a politológ Ľuboš Blaha: 5 dôvodom prečo môže byť Lenin pre ľavicové hnutie filozofickou inšpiráciou

„V kapitalistickej spoločnosti, za podmienky jej najpriaznivejšieho vývinu, máme viacej alebo menej úplný demokratizmus v demokratickej republike. No tento demokratizmus je vždy stesnaný do úzkeho rámca kapitalistického vykorisťovania a vždy zostáva preto v podstate demokratizmom pre menšiu, len pre majetné triedy, len pre bohatých. Sloboda kapitalistickej spoločnosti vždy zostáva približne taká istá, aká bola sloboda v starovekých gréckych republikách: sloboda pre otrokárov. Moderní námezdní otroci dôsledkom podmienok kapitalistického vykorisťovania zostávajú nakoľko ugniavení núdzou a žobrotou, že “majú iné starosti ako demokraciu”, “majú iné starosti ako politiku”, takže pri obvyklom, pokojnom priebehu udalostí väčšina obyvateľstva je vylúčená z účasti na spoločensko-politickom živote.“ V. I. Lenin, Štát a revolúcia, 1917

Po roku 1989 väčšina ľudí v postkomunistických spoločnostiach nedokáže k Leninovi zaujať objektívny postoj: prevládajú predsudky, zjednodušenia a nevraživosť. Väčšina týchto ľudí v živote nedržala jedinú Leninovu knihu. Ich názory sú teda bezcenné. Je úlohou ľavicových intelektuálov, aby dokázali študovať Lenina ako filozofa a rozvíjať to, čo je dodnes aktuálne a odmietnuť to, čo bolo nesprávne, dobové a provinčné. Sám som presvedčený, že Lenin môže byť pre ľavicové politické myslenie naďalej inšpiráciou prinajmenšom v piatich ohľadoch:

• Po prvé, jeho analýza imperializmu, v ktorej zdôrazňoval tak ekonomický rozmer (nadvláda finančného kapitálu, koncentrácia moci a bohatstva v medzinárodných korporáciách, export kapitálu ako forma neokolonializmu atď.), ako aj politicko-mocenský rozmer (nadvláda veľmocí a ich úloha pri rozširovaní trhov pre kapitál, vojna ako nerozlučná črta kapitalizmu, realistické vnímanie medzinárodnej politiky atď.), môže byť pre súčasnú analýzu globalizačných procesov užitočnou v tom, že neredukuje globálny kapitalizmu ani na ekonomický, ani na politicko-mocenský vektor, ale snaží sa v procesoch globalizácie hľadať korporátnu aj veľmocenskú logiku, na čo nadväzuje viacero významných teoretikov globalizácie aj v 21.storočí: s tým súvisí aj Leninov odpor voči imperiálnym vojnám, ktorý sa nezastavil pri pacifistických ilúziách, ale veľmi realisticky narábal s komplexnou analýzou medzinárodného (globálneho) kapitalizmu, možnosťami revolučného vývoja a potrebou radikálnej transformácie ekonomiky a spoločnosti, čo je aj v 21.storočí niečím, čím môže Lenin inšpirovať ľavicový zápas s imperializmom, militarizmom a veľmocenským šovinizmom v rámci protivojnového a antiglobalistického hnutia.
• Po druhé, pri hľadaní ľavicových alternatív voči globálnemu kapitalizmu je potrebné opätovne analyzovať možnosti štátu vo vzťahu k demokratizácii ekonomiky, ako aj vo vzťahu k najbližším realistickým normatívnym cieľom pri prekonávaní kapitalizmu, v čom možno nadviazať na Leninov postoj k štátu, ktorý bol na jednej strane plný realistických úvah o nevyhnutnosti využitia liberálno-demokratických mechanizmov kapitalistického štátu v čase, v ktorom nie je možné očakávať revolučné zmeny; a ktorý na druhej strane zdôrazňoval úlohu proletárskeho štátu pri prechodnej fáze k socializmu, bez čoho je akákoľvek vízia postkapitalistickej spoločnosti neudržateľná: nestrácajúc zo zreteľa ultimatívnu komunistickú víziu spoločnosti bez štátu je realistický pohľad na význam štátu pri hľadaní alternatív globálnemu kapitalizmu jednou z najdôležitejších inšpirácií, ktoré môže ľavici ponúknuť aj v 21.storočí napríklad v rámci deglobalizačných politických stratégií.
• Po tretie, v ére globálneho kapitalizmu, v ktorom sa zdôrazňujú ploché liberálne kozmopolitné naratívy, ktoré spochybňujú význam štátu, národa, triedy a ďalších kolektívnych identít, čím sa de facto posilňuje neoliberálna globalizácia a imperialistický nový svetový poriadok, je pre ľavicu mimoriadne užitočné vrátiť sa spolu s Leninom k tým analýzam kolektívnych identít, ktoré dokážu byť alternatívou prázdnemu liberalizmu, vrátane spoločenských tried či národa: Leninova téza o sebaurčení národov a jeho odpor voči imperializmu veľmocí, ktoré viedli k podpore národno-emancipačných cieľov utláčaných národov je veľmi cennou súčasťou ľavicového naratívu najmä v časoch, kedy globalizácia požiera všetky identity, ktoré bránia nadnárodnému kapitálu kolonizovať verejný priestor.
• Po štvrté, Leninov politický realizmus je obrovskou výzvou pre ľavicové sociálne hnutia, ktoré sa často upínajú k uleteným libertínsko-anarchistickým víziám bez reálneho zvažovania historických, politických a spoločenských procesov a limitov pri napĺňaní knižných ideálov ľavice: výsledkom je strata kontaktu s realitou, opovržlivý postoj k pracujúcim masám, neschopnosť robiť taktické kompromisy a vytvárať organizovaný odpor, bezbrannosť v politickom zápase s veľmocami a kapitálom, a teda všetko to, čo počas celého svojho života Lenin kritizoval ako „detskú chorobu ľavičiarstva“ a proti čomu ponúkal víziu realistickej a historicky ukotvenej radikálnej politiky, ktorá budila rešpekt aj u nepriateľov, pretože dokázala strhnúť masy a narábať s politickou mocou tak, že ľavica prvýkrát v histórii pripomínala skutočnú politickú silu a nielen hysterické sentimenty, idealistické pózy a akademické ochkanie.  
• Po piate, pri hľadaní ekonomických alternatív kapitalizmu nemožno zabúdať na Leninov dôraz na družstevnú ekonomiku, ktorý sa prejavil najmä na sklonku jeho života, ale zároveň treba vziať do úvahy kombináciu hodnôt efektivity a demokratickej participácie pri riadení podnikov, ktorú Lenin rozvíjal pri úvahách o robotníckej kontrole: cenné historické polemiky s ľavými komunistami ukazujú na limity anarchosyndikalistických riešení, ale aj na limity centralisticko-direktívnych riešení, a preto môže Leninova filozofia, ako aj prvé roky sovietskej éry poslúžiť ako odrazový mostík na prehodnotenie novodobých vízií ekonomickej demokracie, s ktorými hojne pracuje radikálna ľavica 21.storočia.    

• 

Alex Velitš: Osobnosť, ktorá sa pričinila na formovaní dejín

Lenin dokázal v Rusku, ako v prvej krajine na svete vytvoriť trvácnejší socialistický systém, ktorý priniesol občanom ďalekonásobne väčšie benefity, než bolo v tej dobe bežné. Socialistická revolúcia zahájená Leninom posunula ruského respektíve sovietskeho človeka od pluhu do vesmíru. Filozofické myšlienky a politicko-ekonomická teória Marxa a Engelsa, rozvinutá Vladimirom Iľjičom Leninom, ovplyvňovala a dodnes ovplyvňuje stovky ďalších filozofov, politikov a milióny pracujúcich ľudí na celom svete. Jeho prínos pre históriu je naozaj rozsiahly a aj človek, ktorý nesúhlasí úplne so všetkými počinmi vtedajšieho sovietskeho vedenia, musí uznať, že ide o osobnosť, ktorá sa výrazne pričinila na formovaní dejín prakticky celého 20. storočia.
Alex Velitš

• 

Laco Novomeský

V. I. L.

Pri jeho myšlienke, jak Nevský prospekt priamej,
myslite na Smoľnyj,
na smolný veniec, ktorý histórie
podpálil z toľkých strán.

Mýlil sa Karol Marx:
mátoho obchádza,
obchádza svetadiely
a kráča obutá a kráča bosonohá
sedemmíľovým krokom jeho perspektív.

Na čo sa spoliehajú? Že už nie sú takí?
Prejde čas,
i mašina sa naučí, že 2 + 2 = 4,
no oni zanovito: svieca stearínová.

Nech robia čo robia!
Z popola popolníka po poradách panských,
z popola Portsaidov, páni, tých Pompejí!
– Nu tak čtož? – pýtajú sa
pichľavé jeho oči.

Umrel. A nevstal z mŕtvych.
Lež pozri na planétu:
je myšlienka, je cieľ,
je zákon. Áno, zákon.
A ten je taký.

Všetko súvisí so všetkým!
V. I. L.

• 

Noro Potočák: Treba prekročiť Leninovu vnútornú nenávisť

Vždy, keď si Vladimir spomenul na ten masaker v jednu nedeľu roku 1905 v Petrohrade, zmietali v ňom intenzívne emócie. Naposledy ich cítil ako mladík, keď mu cáristi zabili staršieho brata Alexandra. Boli to pocity zúfalstva a bolesti, ktoré neskôr prerástli do rozhorčenia, odhodlania až k nenávisti. A tie sa doňho vstrebali a držali sa ho až do chvíľ, kedy ho sklátila ťažká choroba. Preto bol revolucionár, bez kompromisov, bez zľutovania ku všetkým odporcom. Chytil sa veľkej myšlienky po svojom, v ťažkých dobách, ako najlepšie vedel. Nie, už nebude žiadna krvavá nedeľa ako tá v roku 1905, potečie síce krv, veľa krvi, ale už nielen tým bezbranným. Skrz diktatúru ku spoločenstvu rovných. Až vtedy bude jeho brat Saša pomstený. Bol to prvý veľký pokus, aj so svojimi chybami. Pretože nenávisť nie je dobrý radca a revolúcia zabíja svoje vlastné deti. Socialisti a komunisti stoja v 21.storočí pred výzvou, aby si chyby tohto prvého veľkého pokusu uvedomili a aby Leninovo dielo (aj jeho vnútornú nenávisť) prekročili.
Norbert Potočák

Ladislav Kováčik, čitateľ DAVu

Samozrejme, ja osobne nemám čo špekulovať o Leninovi, pre mňa to bol extrémista, ktorý slúžil vonkajším záujmom, využil vyhrotenú situáciu v časoch cárskeho režimu a vytvoril pôdu pre nástup bezprecedentnej brutality a barbarstva, kedy sa Rusko otvorene postavilo predovšetkým proti svojim duchovným hodnotám. Tuná Leninovi nepomôžu čiastkové úspechy typu elektrifikácie Ruska, prípadne, to, že sociálny systém ZSSR neskôr aj na Západe nepriamo vyvolával tlak na zlepšenie sociálnych vymožeností. Želám si, aby sa moderná ľavica od takýchto osobností dištancovala a venovala svoju pozornosť osobnostiam dejín, ktoré mali reálny záujem zlepšiť životnú situáciu ľudí – nie takým, ktorí si z toho spravili mocenský fetiš, ktorí potom svojím politickým pôsobením ponížili tisíce, prípadne aj milióny ľudí.
Ladislav Kováčik

Čitateľ DAVu DVA, Vlastimil Matouš: Lenin bol nemecký agent!

Vladimír Iljič Lenin, nemecký agent,který zorganizoval boľševickú revolúciu, aby v Rusku zastavil vojnu, ale tiež aby umožnil Nemecku neviesť vojnu na dvoch frontoch! Potom sa ale Nemcom všetko vymklo z rúk a Lenin využil revolúciu na víťazstvo boľševikov, s ktorými si neskôr neporadili ani nacisti na čele s Adolfom Hitlerom. Nakoniec sa to podarilo Ronaldovi Reaganovi, ktorý využil politickú naivitu vtedajšieho prvého prezidenta ZSSR Michaila Sergejeviča Gorbačova! Rusko následne doslova zachránil po roku 1998 až Vladimír Vladimirovič Putin a dnes nadvláda dolára vo svete postupne končí! A Američanom nepomôže ani koronavírus SARS-Cov-19, ktorý „zatiahli“ do Číny, aby spôsobil chorobu Covid-19.
Vlastimil Matouš

František Škvrnda: Lenin – veľká osobnosť 20. storočia

Napriek kontroverzným hodnoteniam osobnosti V. I. Lenina, pri objektívnom hodnotení sa musí zaradiť medzi najväčšie osobnosti 20. storočia. Išlo o profesionálneho revolucionára s víziou, ktorá sa premenila na skutočnosť a zmenila svet. Žil vo veľmi zložitých (ťažkých) podmienkach, ale realizácii predstavy o socializme venoval všetku svoju silu i invenciu, čo vidieť aj na jeho teoretických prácach, ktoré doteraz patria k zdrojom politického myslenia. 

Kritika na jeho adresu, pokiaľ nemá „slniečkársky“ charakter, spravidla vychádza z kruhov, ktoré patologicky túžia po moci a potom ju uskutočňujú deformovaným, zištným spôsobom. Žiaľ, nie sú len v pravicových, konzervatívnych, liberálnych a pod. politických kruhoch, ale nie je o nich núdza ani medzi ľavicovými, socialistickými vodcami. Nemožno sa zbaviť dojmu, že západná propaganda aj Lenina, jeho činnosť a dielo využíva na rusofóbne ciele.

Napriek nesmiernej protirečivosti vývoja v Rusku po udalosti, ktorá sa v minulosti označovala za Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu, sa pripúšťa, že Lenin prispel k záchrane ruskej civilizácie. Kapitalizmus cítil, že je ohrozený novým spoločenským a politickým poriadkom v Rusku a hneď na druhý deň po revolúcii rozpútal občiansku vojnu, ktorú neskôr doplnila krutá zahraničná intervencia.  

Z Leninovho odkazu poukážeme už len na Dekrét o mieri, ktorý bol politickým dokumentom kvalitatívne nového charakteru. Jeho prvky sa premietli aj do Wilsonovych 14 bodov, na čo sa akože ináč dnes – „zabúda“. Mier ako základná hodnota socializmu, má všeľudský charakter, a jeho potreba je akútna aj v 21. storočí, kedy Západ na čele s USA rozvinul viacero vojen, ktoré sú hrozbou pre rozvoj i  budúcnosť ľudstva.

František Škvrnda, Bratislava,  22. apríla 2020

• 

„Lenin vystihol nástup globálneho imperializmu a geniálne aplikoval marxizmus v konkrétnej historickej a geografickej situácii. Súčasná epizódna reštaurácia pseudoliberálneho kapitalizmu je rezignáciou na nefér súťaž (socializmu a kapitalizmu). Nefér v tom zmysle, že kapitalizmus nielen podvádzal, manipuloval ale išiel na hranu zničenia ľudstva (dostal sa do štádia nekontrolovateľnej apokalypsy). Po „úspechu kapitalizmu“ – kolapse civilizácie – nebude možné – ani pre najotrlejšieho manipulátora propagovať jeho deštruktívne mechanizmy.“
Juraj Janošovský

Soňa Valovičová: Lenin založil Slovanskú úniu

Premena imperialistickej vojny na vojnu občiansku započatá v Rusku v marci 1917 zvrhla silou revolúcie cárizmus a dala moc do rúk ľudu. Heslá MIER, CHLIEB A SLOBODU sa rozleteli do všetkých krajín vojnového sveta. Živelná vlna protivojnového hnutia, prejavujúca sa v lete 1917 mohutnými masovými stávkami prerástla do ohnivého požiaru, v ktorom povstal ľudský duch zarovno ľudského rozumu. Človek vzal osud do vlastných rúk a vybudoval napriek všetkým protivenstvám buržoáznych vojen socialistický MIER. … Vladimír Iljič Lenin položil základy Slovanskej únie. Tým základom bol tmel v podobe socializmu a bratstvo slovanských národov!
Soňa Valovičová, pozri aj článok

Noviny, ktoré zostávajú pozadu, sú mŕtve. Noviny musia kráčať pred všetkými. Monotónnosť a zaostávanie sú s činnosťou novín nezlučiteľné.
V. I. L.

Jozef Hrdlička: Lenin – zakladateľ novej sociálnej organizácie spoločnosti, teoretik a praktik

Práve dnes uplynie 150 rokov od narodenia Vladimíra Iljiča Lenina. Osobnosti, o ktorej sa snaží buržoázna propaganda už desaťročia klamať, ohovárať ju, prekrúcať fakty a znižovať jej význam pre rozvoj pokroku a prospech pre ľudstvo. Tak, ako prekrúca fakty a klame o spoločenskom systéme, ktorý vo fáze socializmu priniesol pozitívne výsledky pre spravodlivé postavenie ľudí a skutočne pokrokové tendencie vývoja.

O to zreteľnejšie je to dnes, v podmienkach vzniku pandémie koronavíru, kedy sa stále zreteľnejšie odhaľujú nedostatky systému, v ktorom súkromné vlastníctvo slúži na bohatnutie, rasty zisku malej skupiny vlastníkov. Činnosť Vladimíra Iljiča Lenina bola tak rozsiahla a tak všestranná, pri jeho úsilí o ovplyvnenie vývoja spoločnosti k spoločnosti spravodlivej a progresívnej, že je ťažké ju opísať krátko a jednoducho. Skúsme si pripomenúť jeho prínos ako zakladateľa novej sociálnej organizácie spoločnosti.

V období prvej svetovej vojny sa v robotníckom hnutí objavila nutnosť zaoberať sa otázkam príčin vojny a východu z nej, riešiť otázky vojny a mieru. Lenin zaujať k tejto problematike tvrdú a nezmieriteľnú pozíciu. Jeho hodnotenie významu a poslania vojny v procese historického vývoja sveta, ale aj Ruska, sa zakladalo na ekonomickej analýze. Pokladal vojnu za zostrenie, vyhrotenie všetkých protikladov kapitalizmu, ktorá odhaľuje jeho vykorisťovateľskú podstatu a stimuluje procesy jeho zahnívania a približovania konca. V roku 1916 píše a v roku 1917 vydáva prácu „Imperializmus ako vyššie štádium kapitalizmu“. V nej vymedzil podstatu imperializmu, ktorá sa prejavuje v moci monopolov a hodnotí, že vznik monopolov z dôvodu koncentrácie výroby je všeobecným a základným zákonom súčasného štádia vývoja kapitalizmu. Monopol je najhlbším, podstatným ekonomickým základom imperializmu.

Pokladá imperializmus za zahnívajúci kapitalizmus, etapu, kedy dochádza k rastu jeho reakčnosti po všetkých stránkach: rast militarizmu, parazitizmu, korupcie, oligarchie, dochádza k potláčaniu slobody, demokracie. V ideológií rastie šovinizmus, nacionalizmus, rasizmus, mystika s cieľom duchovného podčinenia a ohlupovania más. Charakterizoval päť základných ekonomických príznakov imperializmu, ktoré sú aktuálne dodnes. Pri vymedzovaní historického miesta imperializmu ho Lenin nazval vyšším a posledným stupňom kapitalizmu, na ktorom sa formujú materiálne predpoklady a subjektívne faktory k vyššiemu, socialistickému spoločenskému systému. Tiež dokázal, že v epoche imperializmu funguje zákon nerovnomerného ekonomického a politického vývoja kapitalizmu, vyostrujú sa rozpory medzi štátmi a skupinami štátov a vznikajú vojny za prerozdelenie sveta. Toto vytvára možnosti na víťazstvo socialistickej revolúcie aj v niekoľkých, alebo dokonca v jednej kapitalistickej krajine. V roku 1917 sa Rusko ocitlo na okraji priepasti. Ľudské straty v 1.svetovej vojne dosiahli 3 milióny ľudí. Ekonomika bola v hlbokej kríze, štátny dlh dosahoval miliardy rubľov. Rusko sa prepadalo do chaosu a anarchie a toto zohralo dôležitú úlohu pri víťazstve socialistickej revolúcie.

Lenin vypracoval a zdôvodnil ekonomickú platformu novej moci. Jej základné črty sú spracované v prácach „Aprílové tézy“, „Hroziaca katastrofa a ako s ňou bojovať“, a „Udržia boľševici štátnu moc?“ V tejto ekonomickej platforme sú nasledujúce požiadavky: konfiškácia veľkostatkárskej a cirkevnej pôdy a znárodnenie všetkej pôdy v krajine; zriadenie robotníckej kontroly nad výrobou a rozdeľovaním produktov; zrušenie obchodného tajomstva; znárodnenie bánk a následné ich zjednotenie do jednotnej štátnej banky; znárodnenie trastov a syndikátov, to znamená veľkopriemyslu; zavedenie monopolu zahraničného obchodu; zavedenie všeobecnej pracovnej povinnosti /to znamená zapojenie parazitických tried do práce / a niektoré iné. Pritom zdôrazňoval, že uskutočnenie uvedených opatrení ešte nebude socializmom, ale sú to kroky k nemu. Aktuálne bolo potrebné vysvetľovať a zdôvodňovať ľuďom ďalšie kroky, ktoré vyžadovala situácia a zmena moci. V práci „Štát a revolúcia“ Lenin zdôvodňuje a obhajuje marxistické myšlienky o prechodnom období od kapitalizmu k socializmu, o diktatúre proletariátu v tomto období. Rozpracováva myšlienky o dvoch fázach komunistickej formácie – o socializme a komunizme, o podmienkach prechodu od prvej do druhej.

V ďalších prácach Lenin predkladá plán budovania socialistickej ekonomiky, objasňuje potrebu učiť sa riadiť krajinu, zaviesť prísnu každodennú evidenciu a kontrolu výroby a rozdelenia produktov výroby, zvyšovanie produktivity práce. Súčasťou tohto plánu bolo aj zdôvodnenie uplatňovania demokratického centralizmu v riadení národného hospodárstva, to je spojenie centrálneho štátneho riadenia s operatívnou samostatnosťou podnikov i iniciatívou kolektívov pracujúcich. Lenin založil základy učenia o plánovaní národného hospodárstva. Štátny plán považoval za nevyhnutnosť v socialistickom hospodárení, ale požadoval prísne vedecké zdôvodnenie plánu. Za rozhodujúce pokladal industrializáciu krajiny a vytvorenie materiálno-technickej základne socializmu.

Zložitá situácia niekedy vyžadovala aj zmeny a smelé rozhodnutia. V roku 1921 pod vedením Lenina bol uskutočnený prechod od politiky „vojnového komunizmu“ k novej ekonomickej politike / NEP /. Mala slúžiť ako prostriedok na vytvorenie pevnej ekonomickej základne pre politické spojenectvo robotníckej triedy a stredných roľníkov prostredníctvom trhu, zomknúť veľkú štátnu výrobu s drobným roľníckym hospodárstvom. Rozhodnutie sa neskôr ukázalo ako správne a skúsenosti z NEPu sú využiteľné dodnes. Tak ako Marx a Engels aj Lenin chápal národné hospodárstvo ako jeden celok. Ako hospodárstvo, založené na spoločenskom vlastníctve výrobných prostriedkov, ako všeľudový majetok /imania /. Teda ako vlastníctvo všetkého ľudu.Štát sovietov / rád / považoval za hlavného organizátora a lídra socialistického hospodárstva. Vo svojej teoretickej i praktickej činnosti veľmi všestranne skúmal ekonomické funkcie a rolu štátu a poznatky využíval vo svojej štátnickej činnosti.

Veľkú pozornosť v súvislosti s tým venoval aj otázkam socialistickej práce, umeniu pracovať, novej socialistickej disciplíne práce, jej organizácii ale aj odmeňovaniu za vykonanú prácu. Bol proti rovnostárstvu v rozdeľovaní výsledkov práce a v odmeňovaní,považoval za potrebné spájanie materiálneho a morálneho stimulovania. Žiadal doceňovať pracovné súperenie a súťaženie. Práve budovanie socialistickej ekonomiky považoval Lenin za najdôležitejšiu a najťažšiu úlohu socialistickej revolúcie. A v tomto zdôrazňoval rozhodujúcu úlohu širokých ľudových más. To, čo priniesol V. I. Lenin v teórii i praxi pre lepší život ľudí v spravodlivejšej a pokrokovejšej spoločnosti sa len ťažko dá zrovnať s prínosom nejakého iného človeka na zemi. Jeho prínos vysoko oceňovali aj také osobnosti ako historik a filozof António Gramsci, filozof, logik a matematik Bertrand Russell, fyzik teoretik, nositeľ nobelovej ceny Albert Einstein a mnohí iní.

Jozef Hrdlička za KSS, pozri aj Spoločné vyhlásenie komunistických a robotníckych strán sveta pri príležitosti 150.výročia narodenia V. I. Lenina

Jaroslav Košela k 100. výročiu Októbrovej revolúcie

Dne 7. 11. 2017 si, v intencích gregoriánského kalendáře, připomeneme kulaté, již 100. výročí této velkolepé události, která otevřela cestu k pozitivním revolučním změnám a odstranění sociálního útisku a hospodářských krizí nejen v Rusku a později SSSR samotném. Hlavním důvodem, proč byla VŘSR tak masivně úspěšná právě v Rusku, je skutečnost, že životní úroveň a sociální podmínky většiny obyvatel bývalého carského Ruska, byly nedůstojně nuzné. Na jedné straně zde existovali privilegovaní členové carského dvora a ideoví přívrženci carismu, kteří si nažívali jako v bavlnce, na straně druhé se ovšem nacházeli ti ostatní, řadoví obyčejní občané carského Ruska, kteří byli nuceni přežívat bez základního existenčního standardu. Jejich denním chlebem bylo každodenní prožívání sociálního útisku, hladomoru, v zimních měsících se k tomuto přidalo i odolávání sibiřsky mrazivému podnebí, kdy byly jejich chudé chýše vystaveny extrémním klimatickým podmínkám. V carském Rusku rovněž neexistovalo efektivní dopravní spojení, v důsledku čehož se občané mohli pohybovat pouze v rámci nejbližšího okolí od svého bydliště, rovněž neexistovala ani plošná elektrifikace všech domácností, které si tak ve večerních hodinách musely pomáhat petrolejovými lampami. Při výčtu výše uvedených determinujících aspektů a příčin nesmíme zapomínat ani na nedostatečnou vzdělanostní úroveň většiny občanů carského Ruska. V carském Rusku totiž bylo 80% obyvatel negramotných, přičemž vládním výnosem, který zavedl všeobecné školení dospělých, bylo určeno celkové odstranění negramotnosti do 1. října 1932 (Somr, 1987, s. 521). 

        Vzhledem k výše uvedenému je více než nasnadě, že pokud si nová revoluční síla pod vedením V. I. Lenina dala za cíl vybudovat z Ruska kulturní, civilizovanou a vzdělanou zemi, jedním z jejích prvních politických úkolů bylo jednou provždy se vypořádat s negativními důsledky staletí přetrvávajícího carismu a vládu cara nahradit vládou lidu, jenž si své záležitosti bude spravovat samostatně. 

Rok 1905 a první ruská revoluce

              Po prohře carského Ruska s Japonskem o území Mandžuska v roce 1904 dochází ke značnému oslabování významu Ruska ve světovém měřítku, přičemž mj. i v důsledku z této ztráty plynoucí špatné atmosféry v zemi začíná docházet i k aktivizaci mas, nespokojených s hospodářsko-politickým vývojem země. 

        Jedním z důsledků neuspokojivé hospodářské situace v zemi, kde již chyběl i chléb k obživě pracujících, zatímco ovšem carská moc pro sebe měla uskladněny tajné zásoby chleba, byla událost známa jako Krvavá neděle, k níž došlo 22. ledna 1905 (9. ledna dle juliánského kalendáře). Tento den pochodovalo k Zimnímu paláci v Petrohradě cca 140 000 pokojných a neozbrojených dělníků v čele s pravoslavným popem Georgijem Gaponem s cílem uplatnění jejich požadavků. Jednalo se především o požadavky na dodržování občanských práv v zemi, zrušení cenzury, zavedení osmihodinového pracovního času a ulehčení hospodářského života v zemi. Tento dav však byl náhle překvapen a napaden carskou armádou, přičemž tato konfrontace zástupců lidu s carskou armádou si vyžádala cca 130 obětí na životech a tisíce vážně zraněných. Gapon následně odchází do Finska, kde je o rok později zavražděn. Tato událost opět vedla k upevnění carské moci v Rusku, která, vědoma si značné vlny nespokojenosti občanů, těmto nabídla cestou říjnového manifestu některé ústupky v politické rovině (vznik Státní dumy), ovšem jednalo se o pouhou deklaraci bez právní závaznosti. I přes existenci parlamentu (dumy) totiž nadále pokračovala vláda carského samoděržaví, které přetrvalo až do revolučních událostí v listopadu (říjnu) 1917. 

        Významným mezníkem prvních revolučních událostí z roku 1905 však byl vznik nových ruských politických stran. Jednalo se o tyto strany:

Kadeti – konstituční demokraté – liberálně zaměřeni, na čele Pavel Miljukov

Eseři – socialisté revolucionáři – zastupovali zájmy zemědělců

Sociální demokraté – radikálnější bolševické křídlo (V. I. Lenin), umírněné menševické křídlo (J. O. Martov) – tito prosazovali revoluční řešení hospodářských a sociálních problémů Ruska 

Zdroj: www.dejepis.com/ucebnice/ruskerevoluce/. Staženo dne: 8. 10. 2017

Rozpor mezi bolševiky a menševiky

                Koncepce V. I. Lenina jakožto představitele bolševického proudu považovala za člena strany „každého, kdo uznává její program a kdo stranu podporuje osobní účastí v jedné ze stranických organizací“, naproti tomu koncepce menševického reprezentanta J. O. Martova předpokládala, že členem strany je „každý, kdo přijme její program, podpoří ji materiálními prostředky a pravidelně jí poskytuje osobní pomoc pod vedením jedné z jejích organizací“ (Zdroj:http://ekonomika.eurozpravy.cz/svet/202214-bolsevici-nebo-mensevici-mensina-ktera-byla-vetsinou-je-nejvetsim-paradoxem-ruskych-dejin/.Staženo dne 8. 10. 2017). Koncepce V. I. Lenina tudíž klade hlavní důraz na aktivní účast ve straně, přičemž zdůrazňuje i důležitost participace členské základny na budování strany jakožto organizace profesionálních revolucionářů. Menševická koncepce J. O. Martova naopak vnáší do budování strany prvky západoevropských modelů, neoperuje s profesionálním revolucionářstvím. 

        Tento ideový rozpor mezi bolševiky a menševiky ve svém konečném důsledku vede k rozpadu Ruské sociálně-demokratické dělnické strany (RSDDS). 

Únorová revoluce 1917

               V průběhu celého února 1917 probíhaly v tehdejším hlavním městě Ruska Petrohradě, ale i jinde v Rusku, masivní demonstrace. Obyvatelé Ruska byli otráveni již 3 roky trvajícím válečným konfliktem (1. SV) a rovněž požadovali zlepšení hospodářské situace v zemi, která byla touto dobou, jak jsme již uvedli výše, značně bezútěšná. 

        22. února 1917 vypukla stávka dělníků v Putilovově závodě v Petrohradě, přičemž po němž došlo k vyhlášení generální stávky a 27. 2. 1917 vypuklo povstání proti carismu, který již nebyla ochotna nadále udržovat při životě ani armáda. Car Mikuláš II. byl tímto povstáním konečně úspěšně svržen a poražen, když dne 2. března 1917 abdikoval. Po jeho abdikaci byla vyhlášená republika, přičemž díky únorové revoluci mohly v Rusku započít do té doby nevídané procesy demokratizace a liberalizace státu. Hospodářské těžkosti a potíže s vedením války se ale přesto nedařilo řešit s dostatečně uspokojivým výsledkem. 

        Zde je důležité uvést, že po únorové revoluci panovalo v Rusku dvojvládí, přičemž oficiální vládu tvořila buržoazní Prozatímní vláda (na čele zprvu kníže Georgij Lvov, posléze menševik Alexandr Kerenskij) a druhou formou moci byly sověty, přičemž nejvýznamnější byl především Nejvyšší sovět dělnických a rolnických zástupců, kterému byly podřízeny ostatní sověty. Sověty byly nejprve pod kontrolou menševiků a eserů, později v nich získali převahu bolševici. Jenže zde nutno uvést, že ani prozatímní vládě se nedařilo naplňovat požadavky ruských občanů v jimi požadovaném rozsahu. Řadoví občané Ruska svoje požadavky shrnuli do hesla „chléb a mír“, ale konečný výsledek praktického naplnění onoho hesla bylo v této válečné době značně diskutabilní a složité. Občané pociťovali značnou nespokojenost s vedením války, čehož výsledkem byla abdikace ministrů války Pavla Maljukova a Alexandra Gučkova. 

        Mezi jednu z nejdůležitějších události onoho období první poloviny roku 1917 patřil především návrat V. I. Lenina ze švýcarského exilu zpět do Ruska, ke kterému došlo 16. dubna 1917. Lenin byl zastáncem revolučního uspořádání společnosti, přičemž prosazoval názor, že revoluce se může uskutečnit i v tehdejším oslabeném Rusku. Lenin již krátce po svém dubnovém návratu vyhlásil tzv. „dubnové teze“, což byl program přechodu od buržoazně-demokratické revoluce k revoluci socialistické. Základem tohoto dokumentu bylo heslo „Všechnu moc sovětům“  

        Uvedené heslo bylo základním předpokladem toho, aby byla relativně neschopná buržoazní Prozatímní vláda nahrazena vládou revolučních bolševiků, neboť podle Lenina byly k úspěšné socialistické revoluci v této době ty nejpříhodnější podmínky. Příhodnost podmínek k revoluci ještě umocňovala tehdejší mezinárodní napjatá situace, jakož i obecná nespokojenost širokých vrstev ruského obyvatelstva s neschopností oficiálních míst řešit jejich požadavky k úplné spokojenosti.   

        V červenci 1917 se buržoazní Prozatímní vláda pokusila o neúspěšnou vojenskou ofenzivu, což pouze prohloubilo stále rostoucí nespokojenost obyvatelstva. Důsledkem uvedeného byla změna na čele Prozatímní vlády, kdy Georgije Lvova vystřídal Alexandr Kerenskij. Pod jeho vedením vláda zahájila velmi silnou kampaň proti bolševickým vůdcům, kdy V. I. Lenin a Grigorij Zinovjev byli obviněni z velezrady. Zostřená situace opět donutila V. I. Lenina k emigraci, tentokrát do Razlivu u hranic s Finskem. Touto protibolševickou kampaní zároveň končí dvojvládí, kdy sověty přestávají být opozicí buržoazní Prozatimní vlády. 

        Na základě osobního konfliktu mezi A. Kerenským a generálem Lvem Kornilovem dochází v září 1917 ke Kornilovu pokusu o vojenský puč, který však nebyl úspěšný, neboť vojáci již v této době stáli na straně bolševiků. Dne 9. 9. 1917 tudíž dochází k odvolání gen. Kornilova z funkce vrchního velitele a jeho uvěznění z Kerenského popudu. Posléze se začínají formovat rudé gardy, které získávají masivní podporu v sovětech, armádě, ale i u Baltského námořnictva. Buržoazní Prozatimní vláda na uvedenou situaci reaguje hystericky, vydává zatykače a zakazuje bolševický tisk, rovněž si do Petrohradu svolala věrné vojenské posádky kozáků a junkerů, ale ani tyto zoufalé kroky nemohoucí buržoazní Prozatímní vlády již nemohou zabránit úspěšné realizaci Velké říjnové socialistické revoluce pod vedením V. I. Lenina.  

Zdroje: www.dejepis.com/ucebnice/ruske-revoluce/. Staženo dne 8. 10. 2017

            http://www.rozhlas.cz/plus/portrety/_zprava/lavr-kornilov-a-jeho-puc-ktery-se-nejspis-nekonal–1738131   Staženo dne: 8. 10. 2017   

VELKÁ ŘÍJNOVÁ SOCIALISTICKÁ REVOLUCE

        Mezi klíčové události, kterými započaly události události VŘSR, lze zcela nepochybně zařadit výstřel z křížníku Aurora v Petrohradě, ke kterému došlo 7. listopadu 1917 (25. 10. podle juliánského kalendáře). Po tomto výstřelu rudé gardy obsadily v Petrohradě  všechny klíčové body (ministerstva, nádraží, mosty, státní banku, elektrárny, telegrafy), přičemž v pozdních večerních hodinách se jim podařilo dobýt i petrohradský Zimní palác, tehdejší sídlo Prozatímní vlády. Na čele VŘSR stál v prvopočátku Lev Davidovič Trockij, který ovšem z důvodu prozrazení dne začátku revoluce nepříteli byl vystřídán V. I. Leninem, který je definitivně uznán jakožto hlavní vůdce revolučních událostí. Revoluční oddíly armády, připravené bolševiky, statečně bojovaly po boku Rudé gardy. Do akce se zapojilo i válečné loďstvo, které disponovalo dvěma nejvýznamnějšími válečnými křízníky Aurora a Záře svobody. Zdroj: http://www.ksm.cz/VRSR.pdf

        Rovněž došlo k rozpuštění předparlamentu (Prozatímní rady republiky), který byl mocenským orgánem menševiků a eserů, čímž tyto dvě skupiny definitivně ztratily jakýkoli mocenský vliv na politický život v Rusku. V týž den bylo taktéž vydáno provolání Občanům Ruska, kde bylo konstatováno, že buržoazní Prozatímní vláda byla s konečnou platností svržena a že všechna moc přešla do rukou sovětů. Reprezentanti buržoazní Prozatímní vlády se mezitím ukryli v Zimním paláci, kde byli pod ochranou chovanců důstojnické školy a úderných praporů, ovšem ani tento krok jim již nebyl nic platný.    

V noci z 25. na 26. 10. 1917 vzali revoluční dělníci, vojáci a námořníci Zimní palác útokem a Prozatímní vládu zatkli. Tímto počinem ozbrojené revoluční povstání v Petrohradě zvítězilo. Moc převzala vláda sovětů na čele s V. I. Leninem. 

        V návaznosti na tuto událost ve dnech 7. až 9. listopadu 1917 ve Smolném započal II. všeruský sjezd sovětů, kde bolševici získali naprostou většinu a menševici s esery skončili v poli poražených. Tento sjezd je z pohledu hodnocení úspěšnosti VŘSR velmi důležitý právě proto, že v něm byly přijaty tři klíčové dekrety: dekret o vládě, dekret o míru a dekret o půdě. 

Dekret o vládě – dal vzniknout Radě lidových komisařů složené výhradně z bolševiků v čele s V. I. Leninem, která se posléze stala vrcholným mocenským orgánem v Rusku   

Dekret o míru – byl výzvou válčícím stranám k co nejdřívějšímu ukončení bojů a uzavření míru (Brest-litevský mír však byl uzavřen až 3. 3. 1918)

Dekret o půdě – jeho prostřednictvím byla vyhlášena pozemková reforma, rovněž došlo ke konfiskaci velkostatkářské a církevní půdy. Do vlastnictví lidu tímto dekretem rovněž přešlo i nerostné bohatství, lesy a vody.

        Sovětská revoluce se v prúběhu října 1917 až února 1918 rozšířila na celé území Ruska, přičemž všude, snad s určitou výjimkou Moskvy, kde se sem-tam objevily určité ostrůvky odporu, které ovšem byly snadno poraženy, se jí podařilo získat vítězné postavení. VŘSR byla v té době unikátní ukázkou jednolitého vítězství radikálních bolševických myšlenek napříč celou zemí, tudíž možno říci, že VŘSR byla produktem společného celostátního konsensu, jakési jednoznačné celonárodní veřejné shody ve způsobu řešení velmi rozsáhlých, především hospodářských a sociálních, problémů, které představovaly pozůstatek kruté a bezohledné asociální politiky carského Ruska  

Zde ovšem dlužno dodat, že VŘSR byla úspěšná především z těchto příčin:

1) v ruské buržoazii měla VŘSR proti sobě poměrně slabého nepřítele, špatně zorganizovaného a politicky málo zkušeného, o čemž svědčí skutečnost, že když už se ruské buržoazii podařilo získat moc, nedokázala nic lepšího, než že pokračovala v politice carského Ruska,

2) v čele VŘSR stála ruská dělnická třída, tou dobou zocelena zkušeností se dvěma revolucemi,

3) ruská dělnická třída měla během revoluce spojence v rolnické chudině, která tvořila převážnou část vesnického obyvatelstva – v důsledku existence svazku dělnické třídy a rolnické chudiny bylo ovlivněno i chování středních rolníků, kteří dlouho lavírovali ve svých postojích, až se vlivem výše uvedeného svazku přiklonili k hodnotám VŘSR,

4) v čele dělnické třídy stála bolševická strana – jedině bolševická strana, zastřešující zájmy dělnické třídy jako celku se vší upřímností, mohla úspěšně spojit různá revoluční hnutí (všeobecně demokratické hnutí za mír, rolnické hnutí za zabrání statkářské půdy, národně osvobozenecké hnutí utiskovaných národů za národnostní rovnoprávnost a socialistické hnutí proletariátu za svržení buržoazie a za nastolení diktatury proletariátu) v jeden velmi silný revoluční proud,

5) k vypuknutí VŘSR došlo v době, kdy byla imperialistická 1. světová válka ještě v plném proudu, v důsledku čehož měly zúčastněné strany úplně jiné starosti, neboť se musely v plném nasazení věnovat svým vnitřním záležitostem, v důsledku čehož tudíž nemohly jednotně zakročit proti Říjnové revoluci.

Zpracováno podle: Velká říjnová revoluce. Publikace KSM věnovaná 90. výročí VŘSR. Komunistický svaz mládeže, Praha, 2007. Zpracovaná podle knihy „Dějiny všesvazové komunistické strany (bolševiků). Nakladatelství Svoboda, Praha, 1951. 

Proměna Ruska ve stát socialistické revoluce

        Aby bylo možno hovořit o úspěšné proměně Ruska, až dosud hospodářsky a ekonomické utiskovaného a ubitého velmi dlouhým obdobím carského samoděržaví a těžce zkoušeno neupřímnou snahou o změnu ze strany Prozatímní vlády, v sebevědomý, autarkní a všestranně vyspělý státní celek s naprosto nezpochybnitelnou dominancí vlády dělnické třídy, bylo zapotřebí definitivně se vypořádat se starým neblahým buržoazním dědictvím carského samoděržaví a Prozatímní vlády. Jakožto nezbytné se ukázalo ustavení nových orgánů sovětského státu. Došlo k rozpuštění ministerstev a místo nich byly ustaveny nové sovětské správní orgány s příslušnými lidovými komisariáty. Dále byla ustavena Nejvyšší hospodářská rada za účelem řízení rozvoje průmyslu v zemi. Rovněž došlo ke zřízení Všeruské mimořádné komise k boji proti kontrarevoluci a sabotáži pod vedením Felixe Dzeržinského. Dále byl vydán dekret o utvoření Rudé armády a námořnictva. 

        Dále byly vydány dekrety o zrušení stavů, zrušení omezení pro národnosti a náboženská vyznání, o odluce církve od státu a školy od církve, o rovnoprávnosti žen a rovněž i o rovnoprávnosti národů Ruska. Za účelem zajištění úspěšného nového sovětského hospodářství, došlo v celé zemi ke znárodnění bank, železnice, zahraničního obchodu, obchodního loďstva a celého velkoprůmyslu bez ohledu na odvětví. Byly zrušeny rovněž všechny zahraniční půjčky, podepsané carem a Prozatímní vládou.

        Válčícím národům a jejich vládám byla ze strany nové revoluční sovětské moci záhy nabídnuta možnost rychlého zahájení jednání o spravedlivém demokratickém míru. Ze strany Francie a Anglie však byla tato nabídka ihned zamítnuta. V návaznosti na to došlo v této věci dne 3. prosince 1917 v Brest-Litevsku k jednání mezi sovětskou vládou s Německem a Rakouskem. 5. prosince 1917 došlo k podepsání úmluvy o dočasném příměří. L. D. Trockij a skupina „levých komunistů“ však nesouhlasila s podepsáním příměří za podmínek navržených Německem, přičemž vystoupili proti Leninovi a žádali pokračovat ve válce. L. D. Trockij dále prohlásil, že sovětská armáda bojovat nebude a přistoupí k demobilizaci armády. Dne 10. 2. 1918 tudíž došlo v Brest-Litevsku k přerušení mírového jednání. Německá vláda v důsledku uvedeného kroku zahájila ofenzivu, která ovšem, z důvodu revolučního nadšení ruského obyvatelstva, skončila neúspěchem. Na zvolání strany a sovětské vlády „Socialistická vlast je v nebezpečí!“ odpověděla dělnická třída rychlým ustanovením oddílů Rudé armády. Útoky německé imperialistické armády byly úspěšně odraženy dne 23. 2. 1918. Tento den se stal i dnem oficiálního zrodu Rudé armády. 

        Dne 18. 2. 1918 byl ze strany ÚV přijat Leninúv návrh zaslání telegramu německé vládě s nabídkou okamžitého uzavření míru. Německá strana však, nadále pokračujíc v útoku, dala souhlas k podepsání míru až 22. 2. 1918. Za účelem definitivního vyřešení míru došlo ke svolání VII. sjezdu strany, který byl zahájen 6. března 1918. Na tomto sjezdu bylo stanoveno změnit název strany a přepracovat její program. Strana dostala název Komunistická strana Ruska (bolševiků) – KSR (b).  

Zpracováno podle: Velká říjnová revoluce. Publikace KSM věnovaná 90. výročí VŘSR. Komunistický svaz mládeže, Praha, 2007. Zpracovaná podle knihy „Dějiny všesvazové komunistické strany (bolševiků). Nakladatelství Svoboda, Praha, 1951.

Juraj Janošovský: Lenin, večne živý!

Lenin bol geniálny inovátor. To, čo Karol Marx teoreticky premyslel, on uviedol do praxe…

Pochopil logiku marxizmu a tvorivo ju uplatnil v zložitých pomeroch, v zložitej situácií . Na prvý pokus zorganizoval historickú revolúciu, ktorá zmenila svet. Naplnil Marxovu ideu, že filozofi (múdri ľudia) nemajú svet len vysvetľovať, ale meniť! Zobral budúcnosť veľkej krajiny, veľkého národa z rúk „osudu“ a predviedol  svetu praktický, realizovateľný, pokrokový, humanistický program.

Je tŕňom v oku všetkých antikomunistov a haldy nenadaných papagájov, opakujúcich ich hlúpe útoky na jeho osobu a dielo. Aj keď som nenašiel nič, čo by mu bolo možno vyčítať, vo svojej podstate bol anticky pochybujúci (viem, že nič neviem!). Svoje rozhodnutia formoval v kruhu spolupracovníkov a s rešpektom k záujmom prostých ľudí, zodpovedných občanov. Presadzoval riešenia po hlbokom štúdiu problémov, po analýze a posúdení dôsledkov. Bol pionierom lídrom pokrokovej humanistickej civilizácie, nového programu rozvoja spoločnosti a ľudí, ktorí ju vytvárajú.  

Nedá sa mi spomenúť príklady, lebo uvedené by upozaďovali, nespomenuté. Bolo „za socializmu“  také heslo „Lenin večne živý!“. Schovávali za neho mnohí nenadaní, lebo šírkou svojich úvah a hĺbkou myšlienok vytvoril V.I. Lenin obrovské dielo v exile i v revolúcii, na stránkach Iskry aj pri budovaní sovietskeho zväzu. Ale predsa len, v dnešných ťažkých dobách, pripomeniem dve jeho úvahy. Výstrahu: „Komunizmus nemôže nikto poraziť, len komunisti sami…“ Vznešené ideály a poctivé hodnoty sú podľa Lenina, z podstaty neporaziteľné, len chyby a omyly ľudí, môžu pomôcť jeho nepriateľom na čas komunistov a komunizmus zabrzdiť.

A ešte jeho Aprílové tézy, vyzývajúce k trpezlivosti: nechajte ich (Kerenského?, Matovičovu? Merkelovej, Trumpovu vládu), aby sa „zhovadili“ sami. Lenin odmietal pomáhať menševikom v ich kozmetických „opravách“ totalitných feudálno-buržoáznych pomerov. Lebo cieľom inscenovaných opatrení, nebolo zlepšiť život, ale udržať sa pri moci a udržať dekadentný systém… Inšpirujme sa: nechajme ich nech sa sami zdiskreditujú a neriešme ich malomeštiacke problémy, lebo ani dnes nejde o dôstojný život pre ľudí, ale o  prebendy a výnosy z nespravodlivého systému… 

Juraj Janošovský, Bratislava 22.4.2020

Michal Albert o revolúcii a Leninovi

„Buržoázni publicisti popísali a popisujú hory papiera, vychvaľujú konkurenciu, súkromné podnikanie a ostatné veľkolepé cnosti a pôvaby kapitalistov….socialistov obviňovali, že nechcú chápať ľudskú prirodzenosť. V skutočnosti však kapitalizmus dávno nahradil individuálnu malovýrobu tovarov, za ktorej mohla konkurencia vychovávať v trochu širšom rozsahu podnikavosť, energiu a smelú iniciatívu veľkou a najväčšou továrenskou výrobou, účastinnými spoločnosťami, syndikátmi a inými monopolmi. Konkurencia za takéhoto kapitalizmu znamená pre obyvateľstvo, pre jeho väčšinu, pre 99% pracujúcich, že sa neslýchane zversky potláča ich podnikavosť, energia a smelá iniciatíva, znamená aj to, že súťaženie nahradzuje finančnými podvodmi, despotizmom, pätolízačstvom na najvyššom stupienku spoločenského rebríčka. Úradníkom gogoľovského typu, „inteligentom“, ktorí nenávideli Belinského, bolo ťažko rozlúčiť sa s nevoľníctvom.“
Lenin, Ako organizovať súťaženie, 1917, s. 23-25

V Slovníku slovenského jazyka (SSJ) má pojem revolúcia význam ako „zvrat v spoločensko-politických vzťahoch, riešiaci protirečenia medzi charakterom výrobných síl a výrobnými vzťahmi, pričom dochádza k zvrhnutiu starého, prežitého spoločenského zriadenia a k nastoleniu nového, pokrokového zriadenia„. Vzhľadom k tomu, že ide o zvrat, ten nie je vždy možné uskutočniť v romantickým spôsobom a vyžaduje si, žiaľ, aj nepopulárne opatrenia. Každú revolúciu je však dôležité vnímať vzhľadom k miestu a najmä času, v ktorých sa odohrávala. Ako ďalej dodáva SSJ o socialistickej či proletárskej revolúcii, tá vedie „k zvrhnutiu kapitalistického spoločenského zriadenia, k odstráneniu vykorisťovania a k nastoleniu diktatúry proletariátu„. Takouto bola aj Veľká októbrová socialistická revolúcia, s ktorou sa spája aj V. I. Lenin. Revolúcia by mal byť prerod k niečomu lepšiemu. Nepochybne v dobe, keď ľudia otrocky dreli na pomyselných poliach boháčov bolo nevyhnutné pomôcť im. Iná možnosti ako revolučná však neprichádzala do úvahy. Kozmetické zmeny by nepriniesli nič, len predlžovanie agónia. Revolúcia je ako pomyselný skalpel v rukách chirurga, ktorý invazívnym spôsobom odstráni nádor. Tečie pri tom krv, čo nie je populárne a nebolestivé. Aj na osobu V. I. Lenina je potrebné pozerať sa cez pohľad doby a miesta a miere utrpenia, ktoré ľudia znášali pred revolúciou. Ani po nej nebolo všetko v poriadku, no revolúcia má byť dlhodobý proces, dôležité je meniť aj myslenie ľudí. Nebyť zdravotných problémov, mohol Lenin priniesť ďalšie úspechy. Nie všetko bolo v jeho živote urobené správne, žiaľ, pokusy o nastoľovanie lepšej spoločnosti prinášajú aj chyby, z ktorých je potrebné sa poučiť. Každý dobrý nápad, ktorý môže pomáhať spoločnosti smerovať k beztriednej spoločnosti, tak, ako si to mnohokrát želal aj Ježiš Kristus, si zasluhuje šancu. Pri pohľade na chyby minulosti je možné každý nápad natoľko skvalitniť, aby sa vďaka nemu mohla spoločnosť približovať k tomu, aby nikto nemusel trpieť. Revolucionár ako Lenin nám musí byť inšpiráciou k snahe o vnútornú revolúciu. Vo svojom zmysle prežívame každodenné revolúcie. Už naše dennodenné konania majú byť snahou o to, aby sme to, čo robíme, robili čo najlepšie. A revolúcia je snahou posúvať naše každodenné aktivity smerom dopredu. Lebo veľké revolúcie si vyžadujú aj tie naše každodenné malé revolúcie. Lenin, ktorý sa pred 150. rokmi narodil, nech je pre nás inšpiráciou, aby sme sa v každodenných životoch snažili o pozitívne pretváranie spoločnosti k lepšiemu. V revolúciách je potrebný každý človek a jeho osobné prispenie k dobru. 
M. Albert, zdroj: https://slovnik.aktuality.sk/pravopis/slovnik-sj/?q=revol%C3%BAcia

Nemusíme Lenina uctievať, ale mali by sme mať právo o ňom slobodne diskutovať

Cieľom tohto kolektívneho článku, ktorý som za redakciu inicioval a ktorý je v procese tvorby (teda je v procese aktualizovaný) bolo otvoriť diskusiu na tabuizovanú tému, ktorá vyvoláva rôznorodé emócie na oboch stranách barikád. Na jednej strane tu máme Lenina zodpovedného za krvavé akty v revolúcii, na strane druhej Lenina ako pragmatického politika, ktorý sa usiluje o zabezpečenie čo najširších sociálnych práv pre chudobný ruský ľud. Faktom, je že tak ako obdivovatelia, aj kritici majú svoj kus pravdy. Myslím si, že východoeurópske spoločnosti ešte nedospeli k objektívnemu hodnoteniu osobností ako je Lenin. Je to samozrejme pochopiteľné pod vplyvom rôznorodých krívd, ktoré sa mnohým ľuďom so slovom komunizmus spájajú. Napriek tomu je slobodná diskusia nutná, aby sme sa dopátrali k objektívnej pravde, čo je možné iba v dialógu.

Nedokážem stotožniť s Leninovým extrémnym ateizmom, a nie je mi sympatická ani ironická a sarkastická časť Leninovej osobnosti. Taktiež sa dištancujem od všetkých krvavých a nespravodlivých momentov revolúcie. Avšak Leninovi uznávam nasledujúce víťazstvá. Vďaka tzv. VOSR (Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii) bol uzákonený 8-hodinový pracovný čas, zvýšili sa sociálne práva a platy pracujúcich, odbory a kolektívne vyjednávanie je ukotvené v zákone; ukončila sa svetová vojna a otvára sa otázka práva národov na sebaurčenie. A tak pod vplyvom Lenina (či už v pozitívnom či negatívnom zmysle) sa zakotvujú v ústavách nových národných štátov aj sociálne základy nových republík. V Rusku je prvý krát v histórii zavedené bezplatné štátne zdravotníctvo pre všetkých občanov, povinné a bezplatné vzdelanie, emancipácia žien a zavedenie Medzinárodného dňa žien, rozvoj novej avantgardnej kultúry, dekréty o miery a pôde, znárodnenie ako precedens. V neskoršej fáze elektrifikácia a industrializácia zaostalej chudobnej krajiny na priemyselnú veľmoc, vzostup v poľnohospodárstve, zvýšenie konkurencieschopnosti ruského priemyslu, vybudovanie komunikačných sietí a využitie vodnej energie. Toto všetko sa deje počas doby tzv. vojnového komunizmu, teda nie v čase mieru a prosperity, ale v čase hospodárskeho úpadku (cárske Rusko doviedlo krajinu na kolená), izolovania od zdrojov, núteným dočasným štátnym kapitalizmom (NEP), no a napokon počas vnútorných politických rozporov o priebehu revolúcie. Napriek tomu došlo k mnohým neprávostiam, ktoré spôsobili krivdy a napokon aj nenávisť voči myšlienke komunizmu, ktorú znášajú komunisti dodnes. Najviac počas revolúcie utrpeli pravoslávni kresťania, z ktorých mnohí, paradoxne, skôr dokážu diskutovať o Stalinovi (vďaka záchrane celej civilizácie pred agresívnym imperiálnym pangermanizmom v Druhej svetovej vojne), ako o Leninovi. Snáď aj preto je objektívna diskusia nutná. Lenina nemusíme nekriticky vzývať, nemusíme mu znova stavať sochy, postačí, keď budeme môcť v súčasnej napätej ideologickej situácii aspoň diskutovať. Toto je môj minimalistický cieľ, ktorý požadujem aj od druhej strany. Bolo by pokrytecké od generácie, ktorá sa hlási k DAVu, ignorovať Lenina, ktorý bol pre davistov ideovým vzorom. Davisti 21. storočia by ho preto aj napriek výhradám nemali ignorovať. A o to mi v tomto článku išlo. (LP, iiniciátor ankety)

---