Antiglobalizmus ako ľavicová alternatíva (kritika kritiky Blahovej knihy Antiglobalista)

Sú autori, ktorí svojimi postojmi vystihnú problémy súčasnej doby a ich diela budú ocenené aj ďalšími generáciami. Napísať dobrú knihu chce mesiace, možno roky. Vyžaduje to naštudovanie stoviek kníh pre získanie prehľadu, systematické zoradenie myšlienok a napokon vytvorenie syntézy poznatkov pre napísanie diela.

Z vlastnej skúsenosti viem, koľko energie človeka stojí napísať serióznu vedeckú prácu. O to viac ma dokáže rozosmiať lacná a prvoplánová kritika s cieľom diskreditácie autora. Jedna takáto „kritika“ na knihu Antiglobalista (VEDA, Bratislava 2018) od Ľuboša Blahu vyšla v denníku finančnej skupiny Penta. Skôr, než sa k nej vyjadrím, skúsim Blahovu knihu v stručnosti predstaviť. Pretože na rozdiel od kritikov z denníka SME som si ju celú poctivo prečítal.

Kritika neoliberalizmu, kritika kultúrnej ľavice

Filozof, politológ a poslanec NRSR, Ľuboš Blaha vydal počas tohto roka významnú knihu, v ktorej vystihol dva základné a mimoriadne aktuálne politické problémy pre víziu sociálne spravodlivej spoločnosti v 21. storočí:

1, v prvej línii svojej argumentácie autor precíznym spôsobom identifikoval negatívne stránky neoliberálnej ideológie: od straty občianskych a sociálnych práv, cez brutálnu a neobmedzenú moc nadnárodných korporácii (strata suverenity národných štátov, nárast nerovnosti a vykorisťovania) až po militarizáciu spoločnosti a imperiálne vojny;

2, v druhej línii svojej argumentácie autor kritizuje vyprázdnenosť tzv. postmodernej ľavice, ktorá namiesto tematizovania sociálnych práv pracujúcich a triednych problémov, zamerala sa na problémy sexuálnych menšín a fanatické a nerealistické presadzovanie kozmpolitizmu, o ktorom kedysi J.-J. Rousseau v Emilovi vtipne poznamenal: „Neverte kozmopolitom… milujú Tatárov len preto, aby nemuseli milovať suseda.“ (Rousseau, 1956, s. 36.) Blaha o liberálnej a postmodernej ľavici, ktorá je v súčasnosti atraktívna najmä pre mestské stredné triedy, napríklad píše:

Prekáža im diskriminácia sexuálnych menšín, prekáža im utláčanie národnostných a náboženských menšín… problémom je že im prekáža iba toto alebo hlavne toto. … Čo tam po chudobných, ktorí žijú v oveľa strašnejších podmienkach po celom svete – to je predsa lúza. Súcit väčšiny liberálnych stredných vrstiev nie je motivovaný univerzálnou ľudskosťou, ale triednou solidaritou s ľuďmi, ktorí sú im podobní a do ktorých sa preto dokážu vžiť.“ (s. 103).

Hrozí nám korporátny fašizmus

Z týchto dvoch kľúčových problémov autor predpokladá tri vízie pre budúcnosť (s. 242 – 244):

1, upevnenie globálneho neoliberalizmu a korporatokracie (bussines as usual)
2, reakčná-dekadentná kontrarevolúcia, riziko segregácie spätej s kapitalizmom (nástup fašizmu)
3, pokroková socialistická revolúcia alebo transformácia

Autor si na jednej strane želá tretiu víziu, ale pesimisticky predpokladá, že hrozí prvá a druhá alternatíva. V tejto súvislosti autor upozorňuje na hrozbu vzrastu fašizmu (spätého s kapitalizmom) a vyhroteného nacionalizmom spejúceho k rasovej, národnej a sociálnej segregácii. Ako dokladá, tento novodobý fašizmus vzniká predovšetkým ako dôsledok dlhodobého pohŕdania ľudovými masami zo strany nadnárodných štruktúr, predovšetkým falošnej európskej/západnej/liberálnej ľavice.

Blaha ako komunitárny socialista

Ľuboš Blaha s knihou Antiglobalista

V normatívnej rovine sa autor postavil na jednej strane na pozíciu komunitárneho socialistu (tu nadväzuje na západných teoretikov morálneho výkladu marxizmu ako Peffer a Cohen, ktorí vnímajú socializmus ako jedinú realistickú alternatívu a zároveň prekonáva ich liberálne obmedzenia a argumentuje v prospech komunitárnych ľavicových hodnôt, čím čiastočne nadväzuje na tvrdých kritikov kultúry liberalizmu, známych komunitaristov ako Walzer, MacIntyre a Sandel). Popri normatívnych úvahách ale autor zostáva politickým realistom (preto považuje za najdôležitejší boj za národný štát a sociálne práva, teda postupný, evolučný prerod sociálno-demokratického modelu na socialistický; tak isto zostáva realistom v geopolitike). Ako píše:

„V marxistickej politike na rozdiel od abstraktnej morálnej filozofie treba oveľa viac triednej, historickej a geopoliticky realistickej analýzy, než dokáže ponúknuť plochý liberálny univerzalizmus a naivný idealizmus.“ (s. 98)

Blaha sa netají svojimi normatívnymi socialistickými postojmi, avšak má ich teoreticky odôvodnené celou radou významných súčasných teoretikov. Má perfektne naštudovanú nielen súčasnú západnú sociálnu filozofiu, ale aj dejiny sociálnej a politickej filozofie (minulý rok mu vyšla kniha o sociálnych filozofoch 19. storočia pod názvom Dejiny politického myslenia v 19. storočí).

Nadväzuje na kritikov globalizácie, najmä neomarxistov a komunitaristov. Spomeniem len niektorých: Noam Chomsky, Immanuel Wallerstein, Wiliam Robinson, Rodney Peffer, Michael Sandel, Isaiah Berlin, Slavoj Žižek, ale odvoláva sa aj na klasikov ako Karl Marx, Friedrich Engels, V. I. Lenin, Immanuel Kant, či slovenských socialistov Novomeský, Husák a Mináč. Tu treba zdôrazniť, že Blaha vôbec ako prvý zo súčasných moderných slovenských socialistov pripomína aj slovenských autorov v medzinárodnom kontexte (vďaka prekladu knihy sa tak tieto mená môžu dostať do celosvetového diskurzu). Práve oni dokázali v praxi spojiť národné (autentické vlastenectvo, všeslovanská idea v spojení so socializmom) a sociálne s protifašistickým (Slovenské národné povstanie, Košický vládny program).

Kritika kozmopolitizmu

Komunizmus ako normatívnu ideu Blaha neodmieta, ale považuje ju (podobne ako Cohen a Peffer, s. 65) v súčasnej dobe za dlhodobo nezrealizovateľnú; a to podobne ako kozmopolitný model nastolenia sociálnej spravodlivosti prostredníctvom svetoobčianstva. Kozmopolitizmus (tu nadväzuje na Marxa, ktorý tvrdil, že „buržoázia, ťažiac zo svetového trhu, dala výrobe a spotrebe všetkých krajín kozmopolitný ráz.“) sa prejavuje žiaľ iba v spolupráci globálnej oligarchie.

Oligarchia sa stala najlepšie organizovanou triedou a zabezpečila si solidaritu iba vo svojich interných kruhoch. Blaha v tejto súvislosti tvrdí:

„Najbohatší ľudia medzi sebou udržujú triednu solidaritu, akú by im mohli závidieť aj robotníci v časoch Marxa a Lenina. Výborne ju opisujú analytici globálneho kapitalizmu, Robinson či Harris. Táto triedna solidarita nepozná hraníc – je doslova globálna, kozmopolitná. Stretávajú sa na spoločných fórach od Davosu až po Dóhu, chránia svoje záujmy cez korporátny lobing a občas sa aj (ne)kultúrne odreagujú na nejakom snobskom plese, ktorý „okorenia“ rôznymi charitatívnymi omrvinkami, aby v médiách nepôsobili príliš arogantne. A ak v nejakom štáte ide do tuhého a záujmy korporácií sú ohrozené, trieda globálnych zbohatlíkov využije svoju globálnu politickú moc na potrestanie ľavicových režimov, a to všetko za asistencie svojho mediálneho impéria, ktoré slúži záujmom svojich akcionárov. Takto vznikajú rôzne sankcie, blokády alebo otvorené vojenské konfrontácie s nepohodlnými štátmi. Za všetky spomeňme Venezuelu či Kubu.“ (s. 100)

Kozmopolitizmus interpretuje z triedneho hľadiska ako postoje nižších stredných tried, teda ako koncept, ktorý je pracujúcim chudobným ľuďom, a teda väčšine svetovej populácie zväčša cudzí. Ako s dávkou sarkazmu zhŕňa:

„Hodnotami stredných vrstiev sú prirodzene kozmopolitizmus, meritokracia a liberálne slobody. … Pre liberálnu ľavicu je normatívnym cieľom kozmpolitiný režim ľudských práv, ktorý vyplýva z liberálneho univerzalizmu. Tento nakysnutý koláčik vo forme globálneho liberálneho kapitalizmu je posypaný práškovým cukrom teórií sociálnej spravodlivosti, slobody a demokracie. …postoj pomáha iba nadnárodnému kapitálu… Zaujíma ich rovnosť pred zákonom, ktorá – za predpokladu, že máte dostatočne široké lakte – musí podľa ich liberálnej individualistickej morálky postačovať každému príslušníkovi strednej vrstvy na to, aby v trhovej džungli obstál. … Takýto je svet liberálnych nižších stredných tried. Oni milujú trh, milujú súťaž, milujú pocit, že sú lepší než iní – milujú seba. Len aby do toho primiešali trochu férovosti, aby pri tom všetkom slastnom súťažení nemuseli prekračovať mŕtvoly. Sú to, skrátka „humanisti.“ (s. 97)

Blaha naznačuje, že kozmopolitizmus sa tak v súčasnej podobe neoliberálnej globalizácie (spôsobujúcej sociálnu nerovnosť, vykorisťovanie) stal karikatúrou svojho pôvodného zámeru, ktorý bol založený na nastolení globálnej sociálnej spravodlivosti a rovnosti.

Od Marxa a Lenina až po Jamesona a Wallersteina

Antiglobalista je v istom zmysle prehodnotením autorových postojov z debutu Späť k Marxovi

Autor na rozdiel od niektorých západných teoretikov neodmieta Marxovu a Leninovu periodizáciu, neodmieta ani triedne princípy. Nadväzuje na Fredrica Jamesona, ktorý považuje súčasnú fázu kapitalizmu za neskorý, globálny kapitalizmus. (s. 98) Odvoláva sa taktiež na Immanuela Wallersteina a jeho geopolitickú teóriu, podľa ktorej súčasný kapitalizmus delí svoj mocenský vplyv na centrum, semi-perifériu a perifériu (Wallerstein ale pripomína, že tomu tak bolo od vzniku kapitalizmu).

V neposlednom rade Blaha nadväzuje na excelentnú a mimoriadne aktuálnu analýzu imperiálnej fázy kapitalizmu od Lenina. Marxistická periodizácia rozšírená Leninom má svoje opodstatnenie. Predmonopolný kapitalizmus zákonite dospieva k monopolnému a imperiálnemu kapitalizmu a ten zase do tretej fázy, globálneho kapitalizmu, ktorý sa stal realitou predovšetkým po roku 1989. Globálny alebo neskorý kapitalizmus dokonale popisujú západní teoretici ako už spomínaní Wallerstein a Jameson. Blaha nadväzuje v tomto kontexte aj na Leninovu tézu o práve národov na sebaurčenie, ktoré sa stalo napokon jedným z hlavných ideových východísk pre vznik samostatných suverénnych štátov po prvej svetovej vojne (napokon, máme 100. výročie vzniku ČSR, takže je táto téma mimoriadne aktuálna).

Antiglobalizmus ako realistický postoj

Integrácia štátov na princípe voľného trhu a obchodnej anarchie je cestou k strate sociálnych a občianskych práv. V konečnom dôsledku sa Ľuboš Blaha prikláňa k vízii socializmu a antiglobalistického komunitarizmu ako dočasnej, realistickej vízie pre súčasnú situáciu až do momentu, kedy sa nevytvoria podmienky pre vytvorenie odlišného typu globalizácie – založenej na socialistickom internacionalizme a spolupráci medzi rovnoprávnymi národmi (v tomto kontexte spomína koncept Mareka Hrubca ako alternatívu súčasnej formy globalizácie).

Ako Blaha prízvukuje: „Chudobnejšie vrstvy kedykoľvek vo svete stále svoju identitu odvíjajú od príslušnosti k svojej komunite, od svojho štátu či národa, majú realistickejšie postoje a menej politickej korektnosti. Súvisí s ich životnou perspektívou, ktorá im zväčša neumožňuje významnejšie uplatnenie za hranicami svojho štátu, nehovoriac o ekonomickom postavení, ktoré im bráni v cestovaní a spoznávaní iných kultúr. Pre nich je ekonomická globalizácia hrozbou, nie príležitosťou. Životný svet takýchto ľudí je surovejší, ich postoje praktickejšie. Sú omnoho skeptickejší ku globalizácii. Hodnotami chudobných vrstiev sú zväčša komunita, rovnosť a solidarita.“ (s. 108)

Ideálna podoba (socialistickej) globalizácie by zabezpečila blahobyt pre väčšinu obyvateľov planéty (tak ako si to v normatívnej rovine želali Marx, Engels, Lenin, Trockij, Mao, ale pred nimi už Thomas More, Fourier, Saint-Simon, Owen a Kant). Tento scenár je najbližších sto rokov nerealizovateľný, preto je z pragmatického hľadiska prioritou boj za národnú suverenitu a sociálny štát ako predovšetkým obranný mechanizmus proti neoliberálnej globalizácii. Národy, bez suverenity sa v súčasnom integračnom projekte stávajú iba kolóniami a prostriedkami pre získanie lacnej pracovnej sily pre nadnárodné korporácie.

V prípade, že by nadnárodné korporácie získali absolútnu moc nad národnými štátmi, bola by vylúčená akákoľvek možnosť zvrchovanosti a suverenity národov pri rozhodovaní o kľúčových procesoch v štátoch (príkladom sú opatrenia ako zmluvy o voľnom obchode CETA, alebo donedávna hroziace TTIP; situácia počas tzv. gréckej dlhovej krízy alebo rôzne opatrenia globálnych korporácii proti slobode slova na internete):

„Logika neoliberálnej globalizácie vytláča štát zo sféry ekonomiky a oslabuje aj jeho sociálne pôsobenie v iných sférach. Nadnárodné subjekty získavajú čoraz viac priamych či nepriamych rozhodovacích právomocí: o ekonomických a sociálnych stratégiách sa už nerozhoduje primárne na úrovni národného štátu, ale na úrovni nadnárodného práva, liberalizačných dohôd, investičných obchodných plánoch.“ (s. 31)

Kritika kritiky Blahovej „kritiky“

Na Blahovu knihu sa už samozrejme vzniesla aj kritika zo strany korporátnych médií, ktoré antiglobalistické postoje z princípu odmietajú. Najobšírnejšie sa Blahovej argumentácii zatiaľ venoval vo svojom článku v SME Tomáš Nociar, externý spolupracovník Katedry politológie FiF UK, ktorý o sebe píše, že je politológ, venujúci sa výskumu krajnej pravice. Žiaľ, ak je skutočne politolológ, je udivujúce, že napísal svoju kritiku Blahovej knihy na základe iba jednej podkapitoly, ktorú si prečítal. To je vo vedeckých kruhoch pochopiteľne ťažký amaterizmus.

Už v úvode sa snaží Nociar veľmi lacným spôsobom vyvolať v čitateľovi pocit, že Ľuboš Blaha je akýsi exot, ktorý nepatrí do našej skvelej liberálnej spoločnosti slovami, že ide o najkontroverznejšieho politika, ba dokonca už v nadpise sa snaží urobiť z Blahu človeka, ktorý je nechápavý a hlúpy či dokonca intelektuálne lenivý (ako naznačuje v podnadpise). Ide o zbytočné a nevedecké intelektuálne fauly, ktoré svedčia o nízkom sebavedomí autora.

Je to ako z Ioncescovho románu, ak hodnotí knihu niekto, kto si z nej prečítal až jednu podkapitolu, ktorá z hľadiska základných argumentačných línii knihu nemá kľúčový význam.

Absurdný Nociarov postoj voči klasikom politickej teórie

Nociar navyše zľahčuje analýzy teoretikov ako Hannah Arendtová a Erich Fromm a považuje ich za neaktuálne len preto, že neboli vydané v súčasnosti. Tomu sa len ťažko dá rozumieť. Pri takomto chápaní by sme museli škrtnúť celé dejiny filozofie od Platóna až po Kanta.

Tento druh úvah je z hľadiska politického výskumu absurdný: len pripomeňme, že Nociar sa vo svojom článku odvoláva na Laclaua, pričom samotný Laclau nadväzuje na Marxa, ktorého dielo pochádza z 19. storočia. Blaha nadväzuje napríklad aj na komunitaristu Alasdaira MacIntyrea (píše o ňom v knihe Sociálna spravodlivosť a identita), ktorý nadväzuje na ešte starších autorov – najmä Aristotela. Ak toto svedčí o intelektuálnej lenivosti Laclaua a MacIntyrea, Nociar má veľmi zvláštny spôsob, ako hodnotiť politické analýzy. Výsledkom takýchto úvah by bolo, že by sme mali marginalizovať vplyv takých veľkých filozofov ako Platón a Aristoteles, pretože písali o politike pred tisíckami rokov.

Za nárast fašizmu môže aj kapitalizmus

Blaha v práci nepíše, že kapitalizmus je jediným dôvodom vzrastu fašizmu, čo je téza, ktorú Nociar kritizuje ako slameného panáka, ktorého si sám postavil. Blaha upozorňuje, že svoju vinu majú aj západné sociálno-demokratické strany, ktorých politika bola príliš umiernená a nesústredila sa na problémy pracujúcich. V Antiglobalistovi jasne a zrozumiteľne pripomína, že príčinami vzrastu fašizmu sú tendencie ako dehumanizácia, frustrácia, automatizácia a z nich vyplývajúci problém odcudzenia a atomizácie spoločnosti (tak typické pre dobu, ktorú nazval Giles Lipovetský – hypermoderna; Blaha pripomína aj citát D. Harveyho o globálnom kapitalizme ako spoločnosti cudzincov).

Blaha považuje globálny kapitalizmus, a teda neoliberálnu globalizáciu, za kľúčový štrukturálny dôvod príčiny fašizácie, nie za jediný faktor jeho vzniku. Na tejto Blahovej téze nie je nič radikálne: Nociar akoby zabudol na fakt, že od roku 1989 žijeme v trhovej spoločnosti so súkromným vlastníctvom, teda iným slovom, v kapitalizme. Fašizmus teda zjavne nie je produktom socializmu či feudalizmu.

Blaha sa opiera o autorov 21.storočia

Namiesto vlastnej argumentácie sa Nociar opiera o postmarxistickú analýzu populizmu od Ernesta Laclaua, argentínskeho postmarxistu, ktorú účelovo uprednostní pred inými klasickými marxistickými a neomarxistickými analýzami 21.storočia, ktoré pri analýze globálneho kapitalizmu používa Blaha (Amin, Wallerstein, Callinicos, Harvey atď.).

Nociarovi sa bez bližšieho vysvetlenia nepáči, že Blaha poukazuje na historické paralely, ktoré dejinne varujú pred rozmachom fašizmu v súčasnosti, a to predovšetkým na 30. roky. Človek nemusí byť historik na to, aby vedel, že Veľká hospodárska kríza, ktorá bola výsledkom deregulácia trhu spôsobila masovú nezamestnanosť, samovraždy a zúfalstvo miliónov ľudí. Fašisti tento moment využili.

Pripomína to aj Ladislav Novomeský: liberalistické chápanie demokracie ignorujúce sociálnu biedu a vykorisťovanie fašizmus vytvorilo. Po poslednej kríze v roku 2008, gréckej kríze, Brexite, raste euroskepticizmu, ekologických problémov, zadĺženosti štátov, rozmachu exekúcií a prehlbovaní sociálnej nerovnosti je viac než jasné, že sa podobná situácia môže kedykoľvek zopakovať. 3 milióny exekúcii na Slovensku, v Česku vymáhajú exekútori 300 miliard korún; to všetko sú dôsledky globálneho neoliberalizmu, voči ktorému je každá vláda bezmocná, pretože systém ovládajú banky, korporácie, trhy a burzy. Podľa Nociara je však súčasný vo svojej podstate fašizmus iný, než ten historický: tento svoj názor však nepodkladá žiadnymi relevantnými argumentmi.

Aký populizmus?

Blaha vo svojej knihe na jednom mieste argumentuje, že globálny kapitalizmus vytvára pocit bezmocnosti, prameniaci z neoliberálnej tézy TINA (There is no alternative – Niet inej alternatívy) rozšírenej v 80. rokoch. Aj preto si často politici vyberajú populistickú taktiku, tzn. lacné sľuby namiesto realistických programových a ideologicky ukotvených riešení. Na tejto skôr okrajovej Blahovej téze Nociar vyskladá prakticky celú svoju kritiku a vyčíta Blahovi, že nepoužíva termín „populizmus“ v tom zmysle, ako ho vymedzil spomínaný Laclau.

Treba si pripomenúť, že termín populizmus sa používa v politickej vede v rôznorodých kontextoch (od maoizmu, cez ruských narodnikov až po latinskoamerický perónizmus; označuje aj lacné populárne heslá politikov a tiež skutočné autentické túžby ľudových más). Na tieto zjednodušujúce skratky mediálnych a marketingových poradcov istého času reagoval prezident Miloš Zmena slovami: „Vox populi, vox dei.“

Blaha používa slovo populizmus v kontexte neutrálneho využitia tohto pojmu v zmysle skratkovitých riešení namiesto programov (s. 305), a teda explicitne nadväzuje na najčastejšie používanie tohto pojmu v slovenskej politike. Blaha v knihe Antiglobalista neanalyzuje problém populizmu ani zjavne nemá tento zámer (jeho práca analyzuje globalizáciu, nie populizmus), čiže Nociarova kritika Blahu je v tomto prípade lacná a účelová. Blaha iba pripomína, že negatívne tendencie globalizácie pomáhajú reakčným silám v ich popularite. Napriek tomu si z akéhosi nepochopiteľného dôvodu Blahov kritik vybral práve otázku populizmu ako kľúčovú pre svoju kritiku. Táto situácia by sa dala prirovnať k tomu, akoby sa politológ venoval v nejakej hypotetickej práci volebným systémom, použil by slovo spravodlivosť, no jeho oponent by mu vyčítal, že sa neodvolal na Rawlsa alebo Nozicka. Takéto útoky voči Blahovej knihe sú úplne bezpredmetné.

Od odcudzenia k fašizmu

Podstata Blahovej analýzy vo vzťahu k fašizmu spočíva v tom, že globálny kapitalizmus dostáva ľudí do situácie bezmocnosti a odcudzenia a táto situácie môže vytvárať podmienky pre zjednodušujúce a neštrukturálne riešenia podobné historickému fašizmu.

Ako však pripomína Vladimír Manda: „Fašizmus nezastaví ani dejepis, pokiaľ realita ostane nezmenená. Preceňovanie výchovy a vzdelania je stará bolesť intelektuálov. Koľko storočí sa výchova a vzdelávanie snaží o lepšieho človeka, a k čomu sme dnes dospeli? K ešte väčším zverstvám ako v minulosti. Nie Marx, ale už B. Spinoza vo svojom Teologicko-politickom traktáte (1670) hovorí, že človeka je možné meniť len tak, že sa zmenia podmienky jeho života a nie jeho výchova.“

Ako už bolo povedané v úvode, Blaha vyzýva k návratu autentickej ľavice, od liberalizmu ku komunitarizmu, podpore kolektívnych identít. Individualizmus vo svojej bezvýchodiskovosti sa stal príčinou nárastu fašizmu. Blaha, ktorý ma už za sebou niekoľko monografií na tému egalitárneho liberalizmu dospel k záveru, že tento smer neponúka realistické alternatívy a univerzálna harmónia sa stáva rovnako naivnou ako Fourierova (podobne aj Saint-Simonova) predstava, že jeho utópiu zasponzorujú v 18. storočí veľkokapitalisti.

VIDEO: Rozhovor Lukáš Perného s Ľubošom Blahom ku knihu Antiglobalista na TV DAV

„Intelektuálna lenivosť“ Nociara prečíťať si kritizovanú knihu

Blahove analýzy fašizmu Nociar vytrháva z kontextu a to na základe prečítania jednej podkapitoly, nehovoriac o tom, že kritik nie je oboznámený ani s Blahovou predchádzajúcou tvorbou, kde sa podrobne venoval autorom egalitárneho liberalizmu (Rawls, Dworkin). Blaha dospel k realistickému konštatovaniu: „…z abstraktnej teórie nemôže vzísť efektívny konkrétny návrh na alternatívne spoločenské usporiadanie“. (s. 98) Je otázkou, nakoľko zrelou môže byť recenzia autora, ktorého dielo recenzent absolútne nepozná.

Navyše Nociar v súvislosti s Blahovou analýzou fašizmu ignoruje aj to, že Blaha sa v knihe venuje aj fenoménu rasizmu, ktorý podľa neho globalizácia štrukturálne podporuje. Tzv. štrukturálny rasizmus sa stal poľa Blahu kľúčovým pilierom globálneho kapitalizmu, z čoho vyplýva aj aktuálny rozmach krajnej pravice a neonacizmu. Ako by som dodal k Blahovej argumentácii, za zmienku stojí aj masovo sa šíriaca národnostna nenávisti voči ruskej národnosti či iným národom, ktoré neprijímajú globálny neoliberalizmus a zásahy do suverenity prostredníctvom rôznych nanútených politických opatrení.

Populizmus nie je fašizmus

Blaha tiež upozorňuje na to, že sociálny darvinizmus je prítomný nielen vo fašizme, ale aj v neoliberalizme. Vo svojich úvahách sa opiera o súčasných autorov ako Wiliam Robinson, Samir Amin či Aihwa Ongova (s. 211 – 213). Túto analýzu Nociar úplne odignoroval, čo len dosvedčuje, že Blahovu knihu hodnotil bez toho, že by ju vôbec prečítal, čo je vážne profesionálne zlyhanie.

Blahov prístup k analýze globalizácie je komplexný, nárast fašizmu je iba jeho parciálnou zložkou. Blaha však jasne pripomína, že za nárast fašizmu môžu jednak štruktúra globálneho kapitalizmu, ako aj zlyhanie ideovo vyprázdnenej liberálnej ľavice, ktorá sa zamerala len na postmoderné témy, čo pochopiteľne vyvoláva odpor pracujúcich a robotníckych más.

Nociar si selektívne vybral iba definíciu Laclaua (naratív vzbury ľudu proti elitám), čo by však znamenalo, hodiť do jedného vreca všetky takto zadefinované „populistické“ prúdy od Zlatého úsvitu až po Syrizu do jedného vreca a pomenovať ich všetky ako „populistické“, či už ide o fašistov alebo marxistov.

Suma sumárum: v tomto kontexte je populizmus vnímaný ako všetko, čo kritizuje klasické liberálne nezmysly o liberálnej demokracii ako konci dejín (Fukuyama) či otvorenej spoločnosti (Popper, Soroš). Na základe takéhoto pomýleného východiska by sa dali paušálne odmietnuť rovnako Sanders, Corbyn, ako aj Le Penová a Trump – všetci sú to vlastne „populisti“, nič ďalej netreba skúmať. Nociar zjavne fenoménu (neo)fašizmu absolútne nerozumie.

Rozdiel Blahu a Nociara: jeden píše knihy, druhý pamflety

Medzi Blahovou knihou a kritikou Nociara je teda dramatický rozdiel – kým Blaha komplexne analyzuje globalizáciu, jeho kritik útočí z lacných politických pozícií. Kým Blaha vytvoril komplexné filozofické dielo (a nie prvé), autori ako spomínaný kritik produkujú nevedecké politické pamflety a zjednodušujúce propagandistické útoky v rôznych korporátnych pravicových denníkoch.

Pravica sa nesnaží ľavicové knihy pochopiť a seriózne kritizovať, ale dokonca ich ani nečíta. Je potom tragikomické, ak sa niekto, kto nie je schopný dočítať knihu do konca, nazve odborníkom.

Kritizovať treba, ale nie lacným spôsobom

Nerád by som, aby môj text vyznel nekriticky voči Ľubošovi Blahovi. Voči jeho práci možno formulovať vecné výhrady pri plnom rešpekte k fundovanosti a kvalitám jeho analýzy.

Osobne verím, že ďalšie Blahove knihy sa budú zaoberať viac alternatívami zo súčasného marazmu. Aj napriek tomu, že je súčasný stav objektívne zlý, kniha je až priveľmi pesimistická. Napriek tomu, že autor bilancuje realistické riešenia pre súčasnú dobu – posilnenie kompetencií národných štátov v kontexte zvýšenia sociálneho pokroku a deglobalizácia (s. 346, 348 Rodrik; s. 350 Bello, s. 359 Brenner, s. 360 Mélenchon), brettonovský systém a kapitálové kontroly (s. 325), škandinávsky sociálny model (s. 368 Myrdal), zvyšovanie minimálnej mzdy a znižovanie pracovného času (s. 392), základný príjem (s. 391), robotnícke fondy, silný sociálny štát, podpora ekonomickej demokracie a družstevníctva (s. 382 Jurkovič), podpora národnej kultúry (s. 323), atď. – autor zastáva prevažne pesimistické postoje vo vzťahu k nádeji na obrodenie ľavice.

Isteže, má to svoje objektívne príčiny v dlhodobom úpadku západnej ľavice. Autor opakuje tézu, ktorú písal v období gréckej krízy Chris Hedges – budúcnosť bude buď revolučná alebo reakčná (Blaha použil v podnadpise Luxemburgovej citát: socializmus alebo barbarstvo). Hrozba vojny všetkých proti všetkým, tak ako ju popisuje Thomas Hobbes sa stáva každým dňom realistickejšia. Dokážeme to zmeniť?

Všetko záleží len na nás – ľuďoch, pretože dejiny ľudstva tvorí človek. V súčasnom svete je dostatok prostriedkov na vybudovanie utópie, globálna oligarchia napriek tomu udržuje planétu v extrémnych nerovnostiach a podmienkach brutálneho vykorisťovania. A do toho všetkého sa zvyšuje militarizácia. Takže túto recenziu ukončím slovami Alberta Einsteina: „Neviem ako sa bude bojovať v tretej svetovej vojne, ale vo štvrtej to budú palice a kamene.“ Dokážeme tomu zabrániť alebo sa ľudstvo vráti do obdobia pred neolitickou revolúciou.

Mgr. Lukáš Perný


Mgr. Lukáš Perný, člen DAV DVA

Mgr. Lukáš Perný je slovenský kulturológ, hudobník.  Je absolventom bakalárskeho štúdia kulturológie na Katedre kulturológie Filozofickej Fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre (2011-2014) a magisterského štúdia kulturológie na Katedre kulturológie Filozofickej Fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (2014-2016). Výskumne sa orientuje na tému sociálnej spravodlivosti, dejiny sociálnej filozofie a filozofiu kultúry.

19 thoughts on “Antiglobalizmus ako ľavicová alternatíva (kritika kritiky Blahovej knihy Antiglobalista)

  • 16. októbra 2018 at 7:10
    Permalink

    Lukáš Perný opäť vyhorel ako zúfalý apológ Blahovej asi najslabšej knihy, keď píše:

    „… argumentuje v prospech komunitárnych ľavicových hodnôt, čím čiastočne nadväzuje na tvrdých kritikov kultúry liberalizmu, známych komunitaristov ako Walzer, MacIntyre a Sandel).“
    „Blaha nadväzuje napríklad aj na komunitaristu Alasdaira MacIntyrea, ktorý nadväzuje na ešte starších autorov – najmä Aristotela. Ak toto svedčí o intelektuálnej lenivosti Laclaua a MacIntyre,…“

    Otázka na Perného:
    Lukáš Perný vymenuj všetky citáty, kde Blaha v knihe Antiglobalista píše o komunitaristovi Alasdairovi MacIntyreovi a hlavne v čom na neho nadväzuje?
    Lukáš Perný uvedomuješ si, že Blaha v tejto knihe ani jediný raz nepoužil žiaden citát od Alasdaira MacIntyrea (pozrite s. 457) ? Dokonca Blaha od Alasdaira MacIntyrea neuviedol ani jedno dielo v použitej literatúre (s. 451) Tak kde a v čom na neho nadväzuje?
    Je 100% isté, že Blaha nadväzuje na boľševika Lenina, ktorého cituje minimálne 32 krát. (s. 457)

    Ak nemá Perný úplne inú knihu Antiglobalista ako ja, tak neviem pochopiť z čoho vychadzal v tomto článku?
    Čítal vôbec Perný Blahovú knihu Antoglobalita, keď píše takéto fakenews?

    Reply
    • 16. októbra 2018 at 17:17
      Permalink

      Hehe, to je tak keď Perného obviní z neznalosti Blahovho diela niekto, kto je ho sám absolútne neznalý… :D
      rada do budúcna pane, nestrápňujte sa zbytočne, ak to nie je nevyhnutne nutné ;)

      Reply
  • 16. októbra 2018 at 7:47
    Permalink

    Ľuboš Blaha sa na MacIntyrea odvoláva v iných textoch, ktoré sú na knihu viazané. Kto pozná jeho tvorbu, tak vie. Z kontextu viazanosti na komunitarizmus som MacIntyrea spomenul, pretože to je dôležité pre pochopenie autorových stanovísk. Nenapísal som, že o ňom píše priamo v tejto knihe, takže nezavádzajte.
    https://sok.bz/clanky/2012/lubos-blaha-analyticky-marxizmus-a-problematika-spravodlivosti
    https://www.martinus.sk/?uItem=37273
    Ale, že ste to vy, tak to upresním :)

    Reply
  • 16. októbra 2018 at 15:23
    Permalink

    Anti… čokoľvek je len výraz bezmocnosti !
    Proletári všetkých krajín spojte sa !
    Ak toto nebol návod a výzva GLOBALIZÁCIE robotníckych a ďalších hnutí TAK neviem čo iné by lepšie vystihovalo blahov odklon od tých čo nezarábajú na „medzinárodnom“ ale čo pracujú a za svoju prácu berú svoje odmeny.
    Blaha nemá ani šajnu o fungovaní štátu. O daniach a odvodoch. O vymožiteľnosti práva, o spoločných hodnotách…
    On chce byť tak veľmi PROTI…Teda ANTI.
    Ale hlasovať v národnej rade za mnohé zákony ktoré pomáhajú „bohatým“ a viac a viac obmedzujú tých pracujúcich ktorí majú len seba a svoje vedomosti, schopnosti a energiu ktorou sa živia.
    Ak sa mýlim napíšte mi ktoré zákony pripravil toľkoročný poslanec?
    jeho SLOVENSKO a chudoba ľudí nezaujíma!
    Jeho nezaujíma ako sa obyčajný občan nevie domôcť svojich práv a dodržiavania zákonov.
    Jeho nezaujíma úroveň zdravotníctva, školstva, stav našich ciest, ale aj cestovania vo vlaku a autobusoch, stav našich dedín a neschopnosť úradov a štátu dodržiavať zákony a svoje vlastné pravidlá.
    Pomáhať občanom! Zaujímať sa o problémy chudobných, chorých , starých a osamelých, sociálne odkázaných ale aj tých čo pracujú koľko vládzu a stále ledva prežijú…
    Kým tieto témy a ich riešenia nebude ponúkať každý KTO sa označuje za ľavicového a sociálneho dovtedy mu ľudia nebudú veriť a nebude mať podporu.

    Reply
    • 17. októbra 2018 at 8:44
      Permalink

      Súhlasím s Vami pán Zvolen.
      Blahove vyjadrenia sú lživé a on sám je veľmi falošný. Dookola „kričí“, že je marxista, že podporuje pracjúcich, a mnoho ďalších tvrdení. Ale v skutočnosti sa chová presne naopak. Rád by som vedel, či tento sociálny demokrat je až tak mimo, že tým svojim klamstvám naozaj verí, alebo je len jednoducho skazený.

      Ako pracujúci (neštátny zamestnanec), môžem povedať, že sa potýkam s problémami kôli zákonom, ktorými táto vláda bojuje proti pracujúcim a zvýhodňuje zbohatlíkov a zlodejov. Vláda strany, ktorej je Blaha členom, a ktorej predstaviteľov pravidelne vychvaľuje a ktorej, predsedu označil za „fenomén“. Nejde o maličkosti. Preto ma irituje ma, keď sa ho zastávajú ľudia, ktorí sa nemusia trápiť tým, čo Blaha a jeho stranícki kamarádičkovia robia proti pracujúcim.

      Reply
  • 16. októbra 2018 at 17:37
    Permalink

    Inak vtipné je aj to, že Nociar pranieruje užívanie starších zdrojov a autorov ako Fromm, jak keby Laclau písal svoje knihy včera :D veď jeho knihy sú niektoré už zo 70., 80. rokov…

    Celé mi to príde ako taká kritika v štýle: kto chce psa biť, palicu si nájde… Pochopil by som tisíc dôvodov, pre ktoré liberálom Blaha nie je po chuti (a vlastne im to ťažko mať za zlé z ich pohľadu).. Ale že im bude vadiť aj vec, ktorú oni sami podobným (ešte ďaleko horším) spôsobom zjednodušujú (liberálne chápanie fašizmu), tak to už je za hranicou akejkoľvek logiky…

    Reply
  • 17. októbra 2018 at 8:56
    Permalink

    Pre nás bežných ľudí je Lukášov článok asi príliž ťažký.
    Blahove knihy som síce nečítal, ale neviem prečo by som mal čítať knihu od sociálneho demokrata a prestaviteľa vládnuceho kapitalistického režimu. V médiach je dosť ich lživej propagandy aj bez kníh.

    Reply
  • 17. októbra 2018 at 10:57
    Permalink

    VE SR VLÁDNOU SOC. DEMOKRATI, V ČR JIŽ DOKONCE ANI TI NE…

    Tak nevím, co se zde vlastně posuzuje. L. Blaha jako člověk nebo jeho kniha Antiglobalista. Nicméně, ať tak či onak, všem kritikům L. Blahy a jeho knihy bych doporučoval jediné – přečíst si něco o povolebním „vyjednávání“ v ČR na komunální úrovni. Komunisti, ale i soc. demokrati již byli dokonale vyšachováni. Není divu, KSČM obdržela od voličstva 4.8 %, ČSSD jen o fous více, tedy 5.2 %. To je opravdová katastrofa pro českou levici.

    Všude vítězí proamerická, rusofóbně afektivní pravice, která sešrotuje poslední zbytky levicovosti v ČR. I proto tuto sobotu proběhne v Praze mimořádné zasedání ÚV KSČM, protože levicovější křídlo strany pod vedením J. Skály oprávněně vyzvalo předsedu V. Filipa k odstoupení z funkce. Na sobotním zasedání rovněž tak vzejde požadavek svolat nejpozději do Vánoc mimořádný sjezd strany. Ovšem, jak jinak, v souvislosti již se 4. v pořadí po sobě – naprostým volebním debaklem komunistů ve volbách. Osobně, jako člen strany, to vidím špatně, hrozí rozpad strany.

    Ještě k tématu, tedy k Blahovi a jeho knize. Je zde dost cítit odpor vůči jeho knize. Snad ne proto, že Blaha jako autor je v plném souladu se mnou proti současnému fašizujícímu globalismu? Víte, nechci jmenovat a vyvolávat vášně. Ale nemohu zde nepoznamenat jedno. Byly zde v nedávné minulosti dost vášnivé diskuse na téma globalismu. Účastnil jsem se toho také. Zdejší někteří obhájci globalismu, byť na tzv. komunist. základě, byť o komunismu nemůže být ani řeči, ani v nejmenším nedostali po hubě natolik, jako ti z onoho opačného břehu, na kterém stojím i já, neboť vím, že nynější globalismus je počátkem bankovního fašismu, v jehož stínu již za několik let bude blednout i německý fašismus. A o tom to celé je.

    Reply
  • 22. októbra 2018 at 22:11
    Permalink

    Antiglobalistická ľavica podporuje globálny kapitalizmus

    Prečo? Je predsa viditeľné, že výrobný spôsob, technológie, ekonomika, bezpečnosť, ekológia, teda civilizácia ako celok sa globalizuje. Náročné technológie, výrobné postupy, náročný výskum a vývoj, atómový priemysel, kozmický priemysel sa nedokážu rozvíjať na národnom, tobôž nie miestnom rámci, potrebujú k svojej existencii globálny priestor. Aj väčšina tzv. antiglobalistov používa globálne technológie, internet, požaduje technické novinky a tým reálne podporuje globalizáciu.

    Ak za situácie, kedy sa civilizácia globalizuje, tzv. ľavica zaujíma antiglobalistický postoj, odmieta globalizáciu, podporuje tým globálny kapitalizmus, podporuje kapitalizmus v tom, aby sa on namiesto socialistickej ľavice ujal tejto tendencie – globalizácie, a tým podporuje aj predlžovanie existencie kapitalizmu.

    Ľavica znamená pokrok, nemôže byť teda antiglobalistická, to je reakčný postoj. V tomto prípade teda nejde o ľavicu, ale reakčné zoskupenie. Tu Ľuboš Blaha aj Lukáš Perný orientujú ľavicu na slepú cestu, reakčnú cestu. Prosím, aby ste to nebrali osobne, aj Ľuboš Blaha, aj Lukáš Perný sú mi osobne veľmi sympatickí, nejde o nič osobné, polemizujem len s určitým postojom.

    Tzv. autentická ľavica sa dostala úplne mimo hry, reálnych procesov, pretože presadzuje program, ktorý ide proti pokroku, proti reálnym ekonomickým pohybom. Ľudová múdrosť tu funguje a práve preto komunisti dostávajú 1 percento a Smer vyhráva voľby. Pretože on aspoň presadzuje integráciu, nejde do excesov krajnej kapitalistickej liberálnej ľavice i pravice ohľadom práv homosexuálov ap. Smer by mohol dostávať aj viac, ale tu fungujú jeho obmedzenia ako kapitalistickej ľavice, teda spojenie s veľkým kapitálom, a nepochopenie, že skutočná integrácia nemôže fungovať na kapitalistickom základe, že zrejme bude potrebné v Európe vytvoriť aj druhé integračné zoskupenia na socialistickom a komunistickom základe.

    Prakticky všadiaľ vo svete sa socialistická, či komunistická ľavica dostáva absolútne mimo hry, a to aj vďaka týmto reakčným postojom. Na príčine je prechod socialistickej ľavice z racionálnej pozície k iracionalizmu. Vysvetlím v inom príspevku.

    Problémom nie je ani globalizácia, ani integrácia, ale kapitalizmus. To, že integrácia funguje na kapitalistickom základe, z nej robí sčasti ešte impérium s centrom a perifériou a nie integračné zoskupenia rovnocenných krajín. Preto je strach z hlbšej integrácie. Preto slabo funguje aj Eurázijská ekonomická integrácia, vedená Ruskom, pretože je znovu založená na kapitalistickom Rusku a Bielorusko, Kazachstan, či ďalší majú obavy vzdať sa svojej suverenity, pretože veľký ruský kapitál sa bude správa imperiálne, nie integračne.

    Reply
  • 22. októbra 2018 at 22:36
    Permalink

    Vidieť, že k téme globalizácie sa vyjadrujú politológovia, kulturológovia, ale málo ekonómovia. Predkladajú sa verejnosti subjektívne želania, predstavy, ktoré verejnosť nedokáže prijať, pretože idú mimo toho, ako reálne funguje spoločenský organizmus. Treba mať v hlave predstavu, model fungovania ľudskej spoločnosti, dejín, prírody i vesmíru ako celku a z toho odvodzovať jeho pohyb, budúcnosť.

    Napr. boj proti globalizácii je podporou vojen, fašizmu, voči ktorému tzv. autentická ľavica slovne bojuje, ale reálne by naviedla spoločnosť práve na cestu vojen a fašizmu, pretože k tomu by viedla ekonomická kríza.

    Čo by sa stalo pri návrate k národnej úrovni štátov, ako sa tu navrhuje? A prečo vlastne ľudstvo prešlo od kmeňovej úrovne k mestskej a neskôr k národnej? Pretože ekonomický rast, vývoj znásobil výrobno-materiálnu základňu civilizácie a kvantitatívne vyšší materiálny základ potrebuje pre svoje efektívne fungovanie aj kvalitatívne novú spoločenskú formu, aby sa dostali do súladu spoločenský obsah a forma, teda výrobné sily a výrobné vzťahy. Inak stará forma začne brzdiť vývoj ekonomiky a spoločnosti, spoločnosť síce bude mať potenciál vyrábať aj viac, ale nadprodukciu nedokáže produktívne využiť, čo sa prejaví v krízach. Krízy, nesúlad medzi sociálnym obsahom a sociálnou formou, zaostávanie formy sa v dejinách riešilo sociálnymi revolúciami, ktoré odstránili tento nesúlad.

    Dnes je zásadným problémom práve obrovský nesúlad medzi globálnym výrobným spôsobom a starou kapitalistickou formou. Už dnes svetová výroba produkuje vyše 40 percent nadprodukcie, ktorú stará forma nevie produktívne spotrebovať. Kríza v r. 2008 riešila tento nesúlad, podľa odhadov odpísala 47 percent svetového bohatstva. Vrátiť sa dozadu, k úrovni národných štátov by problém nadprodukcie a teda hospodárskej krízy ešte zväčšilo. Obrovská nerovnováha, nesúlad by viedol k bojom o zdroje, vojnám, k fašizmu. Tzv. ľavica teda napriek verbálnemu prejavu reálne podporuje nielen globálny kapitalizmus, ale aj fašizmus.

    Ľudia žiadajú stále vyššiu životnú úroveň a volené vlády sú nútené vychádzať v ústrety týmto konzumným potrebám, aby neboli zvrhnuté. Boje pracujúcich v západnej Európe už nie sú ani tak bojom vykorisťovaných o lepší svet, ale z veľkej časti bojom konzumných kobyliek o plnší žalúdok. Preto západné vlády vedú lúpežné vojny v Iraku, Líbyi, Juhoslávii, Afganistane, Sýrii.

    Tento problém by sa dotýkal aj suverénnych národných socialistických štátov. Hospodárska kríza by ich nútila buď k integrácii, globalizácii, alebo vojenskej expanzii. A tak ako pri vypuknutí prvej svetovej vojny socialisti podporili vojnové ťaženie svojich národných vlád, tak by tzv. autentická ľavica podporila svoje národné vlády vo vojnovom ťažení. Boj o národnú suverenitu by sa prejavil aj v podobe národného socializmu, teda fašizmu. A tak ako dnes konzervatívna ľavica slovne bojuje proti fašizmu, prakticky by ho podporila. Pretože ekonomické procesy, krízy by ju k tomu nútili.

    Tie problémy, ktoré som spomenul, ukazujú, že tu už neexistuje cesta vrátiť sa „izolovaným“ národným štátom, ale práve naopak, ovládnuť proces globalizácie a odstaviť z tohto procesu kapitalizmus.

    Reply
    • 23. októbra 2018 at 15:24
      Permalink

      Jazyk ma svrbí:

      Globálne zotročený

      Má okovy na rukách, okovy na duši,
      povedzte mu, že je otrok,
      lebo on to netuší.

      Reply
  • 23. októbra 2018 at 12:17
    Permalink

    Je dôležité, aby autentická ľavica si viac všímala objektívny, najmä ekonomický vývoj, vychádzala z nich a menej predkladala verejnosti svoje subjektívne želania, postoje. Toto pritom nie je slabinou len ľavice, ale všeobecne politiky, postojov vlád, že realita bola nahradená akousi virtuálnou realitou, kde je všetko možné.

    Uvediem posledné príklady.
    Donald Trump obchodnou vojnou s Čínou sa snaží taktiež navrátiť ekonomiku USA na národnú úroveň, ako aj naši antiglobalisti. Lenže, ako poukázali odborníci, výroba je tak globalizovaná, že clá postihnú celý svet, i USA. Napr. v Iphonoch je podiel Číny len 6 percent.
    Ako ukazujú posledné čísla za september, subjektívne želania Trumpa narážajú na ekonomickú realitu. Napriek obchodnej vojne a snahe zvrátiť vývoj, prebytok Číny v obchodovaní s USA pokračoval v raste a dostal sa na úroveň 34,1 mld. dolárov, čo je nový rekord.
    Export Číny do USA napriek obchodnej vojne v septembri medziročne vzrástol o 13 percent na 46,7 mld. dolárov.
    Určite, môže nasledovať pokles, ale ako ukazuje realita, je to zložitý proces, na rozdiel od subjektívnych želaní.

    Ekonomické vzťahy Ruska a Ukrajiny by mali byť podľa subjektívnych želaní ukrajinských politikov, alebo skôr ich západných tútorov, nulové. Lenže subjektívne želania znovu narážajú na tvrdú ekonomickú realitu.
    Ukrajina má stále najväčšiu obchodnú výmenu s Ruskom, napriek snahe pretrhať všetky kontakty.
    Rusko dlhodobo zostáva aj najväčším investorom do ukrajinskej ekonomiky, nie „dobrodinec“ Západ.
    Za prvý polrok 2018 Rusko investovalo na Ukrajine 436 mil. dolárov, čo je 36 percent všetkých investícií do ukrajinskej ekonomiky (1,259 mld. dolárov). Na druhom mieste je Cyprus s 219 mil., tretie Holandsko s 207,7 mil.

    Reply
    • 25. októbra 2018 at 13:37
      Permalink

      Martine, vřelé DÍKY za ten odkaz na doc. Švihlíkovou! Naprosto skvělá analýza, naprosto nemám cokoli dodat. Vše řečené plně koresponduje i s mými názory.

      P.S.
      Dovolím si říci jen toto. Jsou v zásadě jen dva možné scénáře, proč vedení KSČM, ale i ČSSD, se takto chová. Buďto toto vedení je tvořeno čistě idioty, anebo, hm, je to ZÁMĚR KRYTÝ PENĚZI. Můj osobní názor odpovídá té druhé možnosti.

      Reply
      • 25. októbra 2018 at 18:26
        Permalink

        10.11. sa uskutočnia obecné voľby.

        Vládnuca a tieňová moc sprísnili podmienky uchádzania sa pre nestraníckych uchádzačov tým, že zvýšila potrebný počet petičných podpisov pre nich na splnenie podmienky účasti vo voľbách.

        Toto sa prejavilo výrazným znížením počtu uchádzačov ( nie len nestraníckych ). Povedali by sme si – šanca pre ľavicu ! Jo, houby !

        Som zhrozený, že ľavica nebola schopná nie len naplniť volený počet uchádzačov na poslancov, ale vo VAČŠINE obvodov nepostavila ani jedného jediného vlastného uchádzača !!!
        Ja chcem voliť – ale nemám koho . Aj o miesto starostu sa ľavica neuchádza a dokonca ani sociálna demokracia. Toto je tragické.

        Väčšina poslaneckých a starostovských uchádzačov je pravicová – menej z nich straníckych, no väčšina akože „nezávislých“ – pritom viem, že sú to kujvapravičáci lebo ich poznám, a v priebehu rokov sa recyklovali v niekoľkých pravicových stranách, alebo ako „nezávislí“. Máme aj takých gumených progresívcov, čo jedny voľby idú za pravičácke SDKÚ a ďalšie za Smer-SD. Každopádne podnikateľsko-politické štruktúry na miestnej úrovni kopírujú tie štátne. Mafia. Rodinka. Hnus.

        Keby som bol vedel, že je u nás ľavica už tak zdemolovaná, že nie je schopná ponúknuť človeka na miesto starostu, tak by som ich oslovil a zobral to ja. Škoda, že som sa neskoro zobudil.

        Ešte voľby ani neprebehli a už viem že starosta aj obecné zastupiteľstvo budú pravicové a nezáv…pravicové.
        Každopádne – pre ľavicu u nás je to obrovský debakel – a to ešte nevyšla ani na „ihrisko“.

        ——————————————————–

        Na jar 2019 sú prezidentské voľby a naša ľavica je stále ticho. Zo dňa na deň sa držím tuhšie stola, aby ma nevyvalilo, keď nám ľavica slávnostne oznámi, že v prezidentských voľbách podporuje Chmelára, alebo nejakého smeráckeho buržujčíka.

        Pritom len okolo marginálneho DAV-u sa pohybuje niekoľko osobností, ktoré by sa kľudne mohli uchádzať o prezidenta. Bez problémov by som im dal svoj hlas. Pritom je priam žiadúce, aby neprijali buržoázne pravidlá hry v predvolebnom „boji“ ( peniaze, show ), ale aby vystupoval ako komunista. Je absolútne neprijateľné, aby ľavica nestavala svojho uchádzača preto, lebo „nemá milióny na zber“.

        Na nás ľavicových voličoch je, aby na komunistické strany tlačili, aby vždy do každých volieb postavili plný počet uchádzačov a aby nepodporovali buržoáznych (aj) sociálno-demokratických uchádzačov.
        Rovnako tak, by malo byť v tomto stave ľavice priam povinnosťou, aby sa ľavicoví nestraníci ponúkli komunistickým stranám ako nestranícki uchádzači.
        A rovnakou povinnosťou týchto strán by malo byť ich prijatie.

        Reply
        • 25. októbra 2018 at 22:45
          Permalink

          Martine, máte pravdu,

          celkově ve světě levice ustupuje, asi jako moře před příchodem tsunami. Pasivita soc. demokratů i komunistů je více než zarážející. Když jsem se ptal lidí na OV KSČM v mém městě, proč na všech úředních budovách 30. září t.r., tedy v den 80. výročí podpisu Mnichovské dohody, byly vyvěšeny české vlajky, dodnes jsem nedostal sebemenší odpověď. Všude panuje až zarážející nihilismus. Osobně to vidím tak, že vše směřuje k celoplanetárnímu fašismu, protože již ani RF a ČLR nevzdorují politice EU a USA. Američané mají zcela volné ruce. Ať učiní cokoli, nikdo jim neklade ani ty sebemenší překážky. Nepochybuji, Martine, že tohle do r. 2030 skončí naprostou tragédií, nemající obdoby v celé historii lidstva…

          Reply
  • 26. októbra 2018 at 20:19
    Permalink

    S krízou klasického socializmu prišla aj duchovná kríza socialistickej ľavice

    S krízou klasickej podoby systému, kedy systém vyčerpal svoj potenciál, stráca pozíciu hybnej sily vývoja, z hlavnej vývojovej línie prechádza na vedľajšiu, sa dostáva do krízy aj jeho duchovná sféra.

    Duchovná kríza kapitalizmu

    S krízou klasického kapitalizmu voľného trhu po r. 1848 (a jeho zánikom po r. 1928) jeho duchovná sféra prešla od Descartovsko- Newtonovho racionalizmu do iracionalizmu Nietzscheho, Schopenhauera, Kierkegaarda, Do revolúcií v r. 1848 neznámi autori po r. 1848 získali na popularite.
    Objavil sa existencializmus, objavil sa empiriokriticizmus ako výraz krízy klasickej vedy, hlavne fyziky, v súvislosti s novými objavmi, objavom zložitejšej štruktúry atómov („rozpadom hmoty“. Krízu duchovného života a vedy analyzoval V.I. Lenin v práci Materializmus a empiriokriticizmus.

    Spoločenské vedy po zániku klasického kapitalizmu po r. 1928 sa prakticky prestali rozvíjať. Za tie desaťročia prakticky niet významnejšieho objavu v tejto oblasti.

    Kríza duchovného života post-klasického kapitalizmu sa prejavuje aj v tzv. katastrofickej kultúre, prejavujúc sa v kulte hororov a katastrofických filmov. Je to typické pre spoločnosť, ktorá nevidí pred sebou budúcnosť, ktorá preorientovala svoje úsilie z tvorby, budovania, na súčasnosť, konzum, prejedanie si budúcnosti.

    S krízou kapitalizmu nadobudla krízový charakter aj jeho liberálna podoba, liberálny kapitalizmus, zachádzajúci až do nihilizmu.

    Duchovná kríza socializmu

    Lenže, ak sme marxisti a dialektici, chápeme vývoj ľudskej spoločnosti ako vývoj a striedanie spoločenských foriem – tento problém sa dotýka aj socializmu.

    S nástupom krízy klasického (štátneho) socializmu po r. 1988 sa udialo to isté s jeho duchovnou sférou. Dostala sa do krízy a spolu s ňou sa do krízy dostala aj klasická socialistická ľavica. Ľavica rokom 1989 utrpela šok a už sa z neho nespamätala, postupne prešla obrovským ideovým prevratom. Z materialistickej pozície sa presunula do idealistickej, z pozície racionalizmu a vedy k iracionalizmu, voluntarizmu. Nie náhodou sa diela Nietzscheho, Schopenhauera, Kiekegaarda a ďalších objavili na pultoch kníhkupectiev aj po r. 1989.

    Aj komunisti sa prestali odvolávať na vedu a marxizmus, na zákonitý charakter vývoja. Občas sa niekto verbálne prihlási k marxizmu, komunistické strany však prestali využívať marxistickú materialistickú koncepciu dejín na analýzu prebiehajúcich udalostí. Pretože marxistické materialistické chápanie dejín hovorí aj vystriedaní socializmu pokrokovejším systémom. Udalosti novembra 1989 namiesto vedeckej analýzy sú interpretované ako zrada určitej skupiny ľudí. Teda subjektívny faktor. Hoci zrada by sa mohla dotýkať jednej krajiny, ale nie väčšiny socialistických krajín. Socializmus, jeho hlavný predstaviteľ, ZSSR bol počas svojej existencie mnohokrát vojensky napadnutý, zradený a blokovaný – ale pokiaľ bol socializmus hlavnou vývojovou líniou, nepadol, naopak, rozvíjal sa.

    „Marxizmus“ sa previedol z materialistickej roviny do mravnej – ako koncepcia spravodlivej spoločnosti, čo zodpovedá koncepcii ľudských práv, ktorou operuje liberálny (post-klasický) kapitalizmus. Kapitalizmus sa takisto odvoláva na boj dobra a zla, odvoláva sa na kresťanstvo, vieru. Lenže v tomto súboji lepšie finančne dotovaná buržoázna propaganda víťazí.
    Tento ideový prevrat v prostredí ľavice výborne vyjadrila Devana, ktorú si inak veľmi vážim za jej postoje, v článku DAVDVA Je kríza normálny jav?, kde previedla hospodársku krízu do mravnej roviny. Teda morálka nie je v prvom rade vyjadrením materiálnych záujmov spoločnosti, ale naopak, hospodársky vývoj spoločnosti sa odvíja od mravného vývoja. Tento prevrat smerom od materializmu k idealizmu je do určitej miery aj podporou buržoáznej koncepcie ľudských práv: dôraz je položený na politické, individuálne, duchovné práva (slobodu slova), práva sexuálnych menšín, ale úplne absentujú ekonomické a sociálne práva. Diskutér Vašek z Moravy nám podsúva chápanie socializmu ako božieho diela, ktoré bolo stvorené pre anjelov. Určite, nedá sa nazerať na ideové zameranie ľavice len cez niektoré postoje, ale sú dosť typické pre dnešnú ľavicu.

    O vede, sociálnej determinácii, spoločenských zákonoch sa v ľavicovom prostredí takmer nediskutuje. Nakoniec, v radoch komunistických strán nájdeme minimum vedcov, je problém usporiadať nejakú odbornú konferenciu. Aj slovenskí marxisti, Ľuboš Blaha, Peter Dinuš sa hlásia k indeterminizmu, nie materialistickému determinizmu, aj keď u Ľuboša Blahu som nedávno zaznamenal pokus prejsť na dialekticko-materialistické pozície. Ľavicová diskusia sa celkovo preniesla z racionálnej roviny do iracionálnej, z vecnej do mravnej – ako boj dobra a zla, kde kapitalizmus je čisté zlo, socializmus ako dobro. Materialistické chápanie dejín ako hlavný prínos marxizmu sa úplne stratilo, ak ho spomeniem, vládne v ľavici hlboké mlčanie.

    Nečudo, že Slovo zverejnilo čudesnú úvahu Jana Kellera o tom, že marxizmus je vlastne len prerozprávané kresťanstvo. Ono to z tej pozície, ktorú dnes zaujíma ľavica k marxizmu, vede, teórii, aj vyplýva.

    Ak nepovažujeme vývoj socializmu za zákonitý, ale vychádzame z toho, že to bol výsledok subjektívnych faktorov, zrady, mravnej nevyspelosti, atď., tým dávame priestor pravicovým názorom, že vlastne socializmus bol len náhodný jav, nie zákonitý a stačila činnosť skupiny ľudí, aby ho povalila. Toto už nie je marxizmus, toto nie je komunistická teória, toto je voluntarizmus, iracionalizmus.

    Potom sa nemožno čudovať, že Slovo uverejnilo aj ďalší čudesný článok nejakých pravičiarov, že VOSR vlastne bola zorganizovaná Nemcami. Preto, že Nemci pomáhali previezť Lenina do Ruska. Tak ako vtedy Nemci nechápali zákonitý charakter vývoja, a mysleli si že prevozom Lenina do Ruska Rusko rozvrátia, tak dnes vidieť, už ani ľavica nedokáže pochopiť zákonitý charakter dejín. Lenin sa vtedy musel v duchu dobre usmievať tejto nevedomosti a rád prijal pomoc Nemcov, ktorí nepochopili, kam celý vývoj nakoniec povedie. Peniaze neznamenajú revolúciu, nanajvýš tak nejaký prevrat, k revolúcii sú okrem subjektívnych faktorov potrebné aj objektívne podmienky. Z Afganistanu socialistickú krajinu nevyrobíte.

    Vie niekto ukázať v socialistickej, marxistickej literatúre, kde by marxizmus nepovažoval vývoj spoločnosti za zákonitý? A teda aj vystriedanie socializmu vyspelejším systémom za zákonitosť vývoja. Kde klasici marxizmu a marxizmus vôbec hovoril o večnosti socializmu a nehovorili o jeho prechodnom charaktere, jeho zákonitom vystriedaní vyspelejším systémom, komunizmom? Práve to je jeden zo zásadných záverov marxizmu a príspevok do ľudského poznania.

    Robotnícka trieda bola hnacou silou socializmu, bojovala oň, ale predsa nikdy nepovedala, že zastaví svoj zápas na socializme. Asi to mnohým nedochádza, ale robotnícka trieda by tým fixovala svoje triedne postavenie, hoci ona chcela triedy, aj svoje triedne postavenie zrušiť. Viditeľne sa to prejavovalo v snahe robotníckych rodín posielať svoje deti do škôl, aby oni prekročili tieň robotníckeho postavenia. Mne ako zástupcovi robotníckej inteligencie je tento postoj blízky, na rozdiel od ľavičiarov mimo robotníckeho prostredia. Niektorí si socializmus jednoducho spájajú so svojou funkciou, problém zrušenia triednej spoločnosti im až tak veľa nehovorí.

    Subjektívne používanie pojmov
    Aj z článkov, polemík vidieť, že ľavica stratila schopnosť racionálne posudzovať problémy, diskusia sa prevádza do akejsi iracionálnej roviny. Narába sa subjektívne s pojmami, stotožňuje sa globalizácia a (globálny) kapitalizmus, liberalizmus rovná sa (liberálny) kapitalizmus, trh rovná sa kapitalizmus, demokracia rovná sa (demokratický) kapitalizmus. Teda globalizácia, liberalizmus, trh, demokracia rovná sa kapitalizmus.

    Nečudo, ak teoretické ľavicové prostredie nedokáže odlíšiť tieto pojmy, že u bežných ľudí sa používajú v propagandistickom zmysle. Ľudia často hovoria, že demokracia je horšia ako socializmus. Tieto dni p. Kotrádyová takisto zaútočila na demokraciu, stotožnila ju s kapitalizmom. Áno, u ľudí sa bežne hovorí, že demokracia, ktorá zamenila socializmus, priniesla niektoré dobré veci, ale aj veľa negatívneho. Aj Ľuboš Blaha napísal, že nie liberalizmus ale socializmus, čo je znovu nerozlišovanie rôznych rovín.

    Je to niečo podobné, ako keby som povedal, že nechcem zelenú farbu, ale chcem stôl. Socializmus, kapitalizmus, feudalizmus ale aj globálna civilizácia sú sociálno-ekonomické (materiálne) objekty, také isté ako v prírode atóm, molekula, bunka. Demokracia, liberalizmus sú len možné podoby, vlastnosti týchto objektov. A každý z týchto sociálno-ekonomických objektov môže nadobúdať všetky tieto podoby: diktátorskú, demokratickú, liberálnu,

    Strata kontinuity
    KSS, KSČM tým, že previedli svoju ideový prevrat do subjektívnej, idealistickej, iracionálnej podoby, a väčšina prejavov začala byť o boji dobra (socializmu) so zlom (kapitalizmom), sa boja prihlásiť aj k svojej socialistickej minulosti, ku Gottwaldovi, k Stalinovi, pretože z hľadiska abstraktnej mravnej pozície dobra obidve obdobia sú považované za zlo. Komunistické strany tak strácajú svoj historický základ , svoj sociálno-ekonomický základ, svoju kontinuitu, visia niekde vo vzduchoprázdne, kŕčovito sa držiac imaginárnej idey sociálne spravodlivej spoločnosti.

    Keby vychádzali z marxistickej materialistickej koncepcie dejín, z pochopenia významu pôsobenia ekonomických, sociálnych síl v rámci vývoja spoločenského systému, nemali by problém prihlásiť sa aj k stalinizmu či gottwaldizmu ako pokrokovému obdobiu.

    Reply
  • 28. októbra 2018 at 0:34
    Permalink

    Pane Antal, tato Vaše slova jsou natolik rozporná, že je nemohu nechat bez povšimnutí.

    Vie niekto ukázať v socialistickej, marxistickej literatúre, kde by marxizmus nepovažoval vývoj spoločnosti za zákonitý? A teda aj vystriedanie socializmu vyspelejším systémom za zákonitosť vývoja. Kde klasici marxizmu a marxizmus vôbec hovoril o večnosti socializmu a nehovorili o jeho prechodnom charaktere, jeho zákonitom vystriedaní vyspelejším systémom, komunizmom?

    To mi tedy fakt rozum nebere tyhle Vaše nesmysly o zákonitém přechodu od socialismu ke komunismu. Sakra, co to tu furt melete o komunismu, když ten nikdy nebyl! To mi připomíná známý výrok, že kola dějin se netočí zpět. Jenže socialismus nebyl vystřídán kapitalismem pod tlakem „zákonitostí vývoje“, jak s láskou opakovaně píšete stále dokola, ale vlivem AKTU VELEZRADY ze strany KSSS! Chcete, pane Antal, tvrdit snad něco jiného?

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *