Keď sa kvázi sociálny demokrat oháňa dokola spoluprácou s neoliberálmi (Sulík & Pellegrini, politologické zhodnotenie)

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

IDEOLOGICKÝ KOMENTÁR
K PELLEHO ĎALŠIEMU VYFARBENIU

K aktuálnemu článku, ktorý včera vyšiel na tému Pelle a Sulík, nedá mi krátky komentár. Tá neuveriteľne úbohá snaha za každú cenu splynúť s liberálnou kaviarňou, stať sa miláčikom liberálnych médií a očistiť sa od toho zlého Smeru je už tak do očí bijúca, že aj úplný idiot to musí vidieť. Nebolo to tak dávno, čo sa ex-premiér chichúňal z toho, ako je istá stránka, ktorá ľuďom bežne vulgárne nadáva, vtipná či ako si vie predstaviť spoluprácu s proamerickým prezidentom Andrejom Kiskom. Tento krát siahol až k najznámejšiemu reprezentantovi neoliberalizmu na Slovensku po Ivanovi Miklošovi, Kánikovi a Dzurindovi.

Najprv troška politológie. Kto je Richard Sulík a akú ideológiu predstavuje jeho strana? Sulík a jeho parta sú ukážkovými predstaviteľmi ideológie tzv. neoliberalizmu, tzn. teórie, podľa ktorej je všetko štátne a verejné zlé a všetko vyrieši súkromné vlastníctvo a trh. Podrobnejšie túto teóriu rozvinuli F. v. Hayek, L. Misses, A. Randová či Robert Nozick (ten posledný z nich bol asi najosvietenejší).

Tento predpoklad (posvätenia súkromného vlastníctva a voľného trhu ako metafyzického princípu) samozrejme znamená čo najmenšie zdaňovanie súkromných podnikateľov a minimálne zásahy štátu do ekonomiky. Neplatiť dane, to znie lákavo… avšak je tu aj ono B… to znamená eliminovanie sociálnych a občianskych práv v prospech slobody voľného trhu a spoliehanie sa na dobrých, filantropických kapitalistov, ktorí budú svojich zamestnancov odmeňovať lepšie, ak nebudú zdaňovaní.

To je v skratke ľúbivá ideológia pre mladú liberálnu mládež, ktorou si Sulík získava vyznávačov amerického sna. Filantropický kapitalista rozdelí svoj zisk medzi zamestnancov a nedá ho hnusnému štátu, ktorý by nebodaj postavil nemocnicu, či verejnú cestu alebo by sa pozdvihla verejná doprava či školstvo. Na to majú liberáli jasný metafyzický argument: štát je zlý vlastník, kapitalista je dobrý a zodpovedný vlastník. Avšak táto ideológia nerozlišuje pánov z Esetu či Penty od malých drobných podnikateľov. Snažia sa zapáčiť práve drobným podnikateľom, ktorí si myslia, že vďaka Sulíkovi sa jedného dňa aj oni stanú veľkými biznismenmi. Podľa neoliberálov sú si napr. pán z Esetu a pani z Miletičky (čo predáva petržlen), rovní a majú rovnaké šance. Obyvatelia osady a milionárske decká so známosťami sú si taktiež rovní. To je liberálna rovnosť šancí v praxi. Stačí sa len snažiť a z pumpára sa stane prezident, toť klasický príbeh amerického sna.

Avšak táto liberálna utópia zabúda na tých nepodnikavých, na tých, ktorí jednoducho nemajú túžbu viesť celý život konkurenčný boj, kšeftovať, produkovať zisk, točiť peniaze. Táto liberálna utópia odmieta akúkoľvek predstavu, že by tu existovali aj ľudia, ktorí majú vôbec s akumuláciou a súkromným podnikaním morálny alebo iný problém. Predpokladá iba spoločnosť podnikateľov a dokonca ešte aj filantropických podnikateľov. Také veci ako mafia, vykorisťovanie, korupcia, známosti, to všetko vo fiktívnej liberálnej utópii neexistuje.

Ako by takáto liberálna utópia vo svojej fatálnosti, v praxi vyzerala, môžete vidieť na nasledujúcom obrázku.

Liberálna utópia zabúda na to, že existujú aj povolania, ktoré sú dôležité a užitočné, ale nevykazujú zisk. Taktiež odmieta fenomén verejného záujmu ako priam posvätnej veci pre fungovanie celej spoločnosti. V liberálnej utópii neexistuje verejné zdravotníctvo (postará sa Penta), verejné školstvo (postarajú sa súkromné školy) či verejná doprava (postará sa Regiojet a tam, kde nebude zisk, máte smolu). V liberálnej utópii sa každý spolieha na seba. Zarobíš? Máš! Nezarobíš? Máš smolu. Spomínate si ešte na časy, keď Dzurindova vláda rušila železničné spoje, pretože boli vraj nerentabilné (akoby služba občanovi mala vykazovať zisk…). Dodnes neboli obnovené a v mnohých dedinách sú dodnes ľudia odstrihnutí od sveta. Liberálna utópia totiž predpokladá, že každý má auto, každý má na taxík a verejná doprava je zbytočná a slúži len pre plebs, ktorý ju nezaujíma. To sú tí neúspešní „paraziti“ s ktorým nepočíta.

V liberálnej utópii je verejný záujem na okraji, dominuje záujem súkromných podnikateľov, ktorých záujmy sú zároveň protichodné, pretože si zároveň konkurujú nakoľko ich jediným zmyslom a zároveň existenčnou nutnosťou je dosiahnutie zisku. To je paradox liberálnej utópie. To je stav, ktorý chcú dosiahnuť ľudia ako Richard Sulík. Žiadne štátne zásahy, sloboda podnikania, a zároveň žiadne sociálne práva, len čistá filantropia šikovných a štedrých kapitalistov.

Intermezzo: Iste, socialisti a ľavičiari zabúdajú na to, že mnohí podnikatelia nepodnikajú preto, že by ich to bavilo, ale sú k tomu existenčne donútení. Ľavica by preto mala myslieť aj na nich a zohľadniť ich situáciu, čo dlhodobo nerobila a preto si ich podporu nezískala, preto volia Sulíka. Toto je problém, ktorý bude treba riešiť a premyslieť, ale ľavica sa primárne zaoberá alebo by sa mala zaoberať tým, ako ľudí zamestnať vo verejnom záujme, v štátnych a národných podnikoch či družstvách, nie primárne v podnikoch súkromných (maximálne v rozsahu skutočné drobného podnikania).

Avšak ono, tá liberálna utópia, kde sa všetci podnikatelia majú dobre a Haščák si je rovný s tetou z Miletičky lebo obaja podnikajú, akosi v praxi nefunguje. Dôkazom toho sú hospodárske krízy, obrovská miera nerovnosti v krajinách, ktoré sú najviac ekonomicky liberálne a predovšetkým majetok akumulovaný v jednom percente obyvateľov. Tie Žlté vesty tam asi neprotestujú len tak pre nič za nič.

Prečo to celé vysvetľujem? Človek, ktorý sa nazýva sociálnym demokratom, komunistom, socialistom alebo ľavičiarom nemôže z principiálneho hľadiska ani len uvažovať o spolupráci s ekonomickým neoliberálom. A tu nie je žiadne „ani keby“ či vyhováranie sa na „nebezpečných konzervatívcov.“

Ľavica počas celých svojich dejín bojovala za práva chudobných, pracujúcich, vykorisťovaných zamestnancov. Úlohou ľavice je inštitucionalizovať sociálne práva, nie filantropiu. Filantropia je v rozpore so sociálnymi právami, v podstate ich neguje a nahrádza dobrou vôľou súkromníka. Preto je nemysliteľné ak niekto, kto sa nazýva sociálnym demokratom povie, že si vie predstaviť spoluprácu s ekonomickým neoliberálom Richardom Sulíkom.

Pán Pellegerini, ste liberál, nie ľavičiar či sociálny demokrat.

PS. volil som Smer, ale je mi na vracanie z toho, ako ste zneužili hlasy úprimných ľavicových voličov, ktorí vás vnímali ako zjednotiteľa strany, ktorá by poňala aj liberálnejších socialistov, aj konzervatívnejších. Všetko ste otočili iba na svoj vlastných prospech a egoizmus.

Ondrej Gorod II.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

4 thoughts on “Keď sa kvázi sociálny demokrat oháňa dokola spoluprácou s neoliberálmi (Sulík & Pellegrini, politologické zhodnotenie)

  • 13. septembra 2020 at 12:21
    Permalink

    Pellegrini založil novú stranu preto, aby sa dištancoval od kauz, ktoré sú spájané so stranou Smer-SD. Autor naznačuje rozdiely medzi Pellegrinim (Hlas-SD) a Ficom (Smer-SD), obe strany však môžu v budúcnosti spolupracovať na vládnej úrovni. Skutočný rozdiel medzi nimi je v tom, že so Smerom už nikto iný nebude chcieť ísť do vlády, zatiaľ čo s Hlasom budú ochotne spolupracovať i ďalšie strany.

     
    Reply
    • 14. septembra 2020 at 20:07
      Permalink

      Presne tak. Tu ide o Ficovu toxicitu, spôsobenú aj tým akými ľuďmi bol schopný sa obklopovať (nad jeho pletkami s bodorovcami krútil hlavou aj Kaliňák), kvôli ktorej s ním už nikdy nikdy nebude chcieť spolupracovať. Fico už nemá vyššie ambície, Pellegrini áno a vypočítal si, že s Ficom by už nebol viac premiérom. Rozdelenie Smeru bol správny Pellegriniho ťah, lebo tu jednoducho bol dopyt po nejakej forme soc-dem bez Fica. Fica behom rokov výrazne stratil mestského voliča a strednú triedu, strana už stála len na dôchodcoch – čo je jasný znak úpadku. Pellegrini má teraz potenciál prinavrátiť časť stratených voličov, mladších, metských a zo strednej triedy, opäť k soc-dem.

       
      Reply
  • 13. septembra 2020 at 18:20
    Permalink

    Smer SD s tou kompániou Pelegriniho. Žigu a kol a s tým zabetónovaním skostnatelých poradcov okolo Fica bolo treba prehliadnuť už dávno pred voľbami. Čo si myslíte že prečo človek ako ja radšej išiel kandidovať s Programovými prioritami tak ako boli dohodnuté na kandidátku do Ľudovej strany Naše Slovensko? No veď ku Ficovi som sa najbižšie dostal na Slavíne ked ma drsno jeho ochranka odsunula aby som ho neotravoval a Pelle sa na mňa tou jamkou na lícu culil ako…fuj, aj ako voliča ma znechutili a nielen mňa…boli to státisíce ľudí, ktorí Pellemu ani tú jamku na líci neuverili…a zistili sme, že konzervatívny program ľudovej strany je v prioritách viac socialistický a sociálne spravodlivý ako socdemokracia, ktorá VTEDY chcela iba skrášľovať kapitalizmus…no a teraz, sranda, tá karikatúra na obrázku v článku to vystihla : dvaja stroskotanci – Fico a Pellegrini…a ktože tu vládne?

     
    Reply
  • 14. septembra 2020 at 20:00
    Permalink

    Tupý článok, ako zvyčajne od naivky Gorodu. V politike sa spolupracuje s tým, kto je k dispozícii na základe volebných výsledkov a je ochotný s vami ísť do koalície. Fico tiež išiel do koalície s liberálnymi stranami Sieť a Híd. Bohužiaľ, ľavica nemá dostatok voličov, aby to vykryla sama a kotlebovci dnes brzdia prienik nejakej obdobnej národnej strany ochotnej spolupracovať so socdemákmi, ako bola SNS. Tak je teda sociálna demokracia odkázaná spolupracovať aj s liberálnymi stranami, ak sú ochotné. Čo bude mať Smer z toho, že sa bude izolovať? Naozaj chce Fico zo svojej strany urobiť druhých kotlebovcov? Aký význam to má trčať večne v opozícii?

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom