Pavol Janík: Krúženie okolo literatúry

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Slovensko je niečo medzi zvyškom Československa, pozostatkom Habsburskej monarchie a perifériou Európskej únie. Tomu presne a logicky zodpovedá jeho kultúra a osobitne literatúra. Ako som však skonštatoval v básnickej skladbe Hurá, horí! (z rovnomennej knihy) – omyl stvorenia sa nedá napraviť, preto si ani netrúfam očakávať, že prípadný návrat do minulosti, by mohol viesť k vítanej obnove premárneného projektu, ktorým bol s účinnosťou od 1. 1. 1969 federatívne usporiadaný spoločný štát Čechov, Slovákov a národnostných menšín, čo zabezpečovalo slovenskej kultúre – aj vďaka vtedajšiemu reálnemu socializmu – všestranný rozvoj.

Preto nám v súčasnosti a v nasledujúcom období nezostáva nič iné, ako využívať danosti a možnosti, ktoré zatiaľ odolávajú vonkajším tlakom európskej integračnej uniformity a globálnej trhovej komercializácie. Mám na mysli skutočnosť, že napriek nepriaznivým kontinentálnym a celosvetovým okolnostiam naďalej existuje a funguje spoločný komunikačný priestor našich prirodzene blízkych národov na základe ich jazykovej a mentálnej príbuznosti, ako aj zhodnej sociálnej a historickej skúsenosti.

Hoci internet pôvodne vznikol ako vojenský prostriedok velenia Severoatlantického paktu (NATO), medzičasom masovým rozšírením naozaj zmenil našu planétu na jedinú dedinu, kde môžeme kedykoľvek s kýmkoľvek nadviazať spojenie a vymieňať si nielen akékoľvek informácie, ale aj literárne hodnoty. Spomínam to najmä preto, že písomníctvo do značnej miery opúšťa svoju doterajšiu tlačenú podobu a razantne si hľadá svoje miesto vo virtuálnom priestore.

Veď od začiatku roka 2020 sa skončila na Slovensku aj distribúcia českého ľavicového denníka HALÓ noviny, ktorého pravidelnou prílohou je elitný týždenník Únie českých spisovateľov Literatura.Umění.Kultura, ale práve v elektronickej forme sú obe renomované periodiká naďalej dostupné všetkým slovenským záujemcom – čitateľom i autorom.

Digitalizácia literárnej komunikácie v podstate nie je nič nové pod slnkom. Jednoducho – po hlinených tabuľkách, papyruse, zvitkoch, ručne prepisovaných bachantoch a tlačených publikáciách nastupuje éra nových nosičov, ktorých budúci vývoj si dnes ešte nevieme ani predstaviť. Preto sa nám vždy s odstupom času zdajú trocha komické filmové diela z oblasti science-fiction, lebo odvodzujú technický pokrok od súdobých reálií.

Na druhej strane sa ťažisko knižnej produkcie presúva do vizuálnych zložiek vrátane priestorových atrakcií. Takže v segmente tlačených kníh sa text dostáva do menej významnej polohy krátkych sprievodných popisov k dominantným ilustráciám zhotovených náročnými a nákladnými technológiami. Tým sa z kníh stáva tovar, ktorého hodnota primárne nesúvisí so slovesnými atribútmi či – nebodaj – literárnymi kvalitami.

Položartom – polovážne sa vraví, že autor nemôže vedieť, čo vlastne napísal, kým sa to nedozvie od svojich čitateľov. A naozaj – pôvodca výpovede je čosi ako vysielač kódovaných informácií, jeho dielo je sprostredkovateľ posolstva a percipient je prijímateľom správy. Dôvody nedorozumení a neporozumení môžu byť vo všetkých troch článkoch reťazca. Otázne je, čo sa autorovi podarí zo svojej hlavy vložiť do svojho diela, a nemenej problematické je, čo je schopný adresát v diele pre seba nájsť, odhaliť či objaviť.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že poézia súvisí predovšetkým s písaním, ale v skutočnosti bytostne závisí od vnímania, a to aj od vnímania kvalitných básní, teda od čítania skvelých textov vynikajúcich autorov. Medzi prvotným vnímaním a básnickou tvorbou je podstatná súvzťažnosť, ktorá spočíva v zmyslovej konkrétnosti. Takže, skúsení autori správne vedia, že sa treba najmä vyhýbať všetkým zbytočným slovám a je nevyhnutné ísť priamo po krku bezprostrednej zážitkovosti, vynachádzavej obraznosti a dômyselnej zvukomalebnosti.

Pravdaže – medzi osobnou skúsenosťou autora a jeho literárnym dielom je veľká vzdialenosť, lebo v umení nejde o reprodukciu emocionálneho stavu tvorcu, ale o produkciu zvláštneho stavu vedomia na strane vnímateľa artefaktov. Celý vesmír je systém interakcie, ktorého špeciálnym prípadom je komunikácia a jej osobitnou zložkou je estetická korelácia. Preto súčasnej literatúre do ďalšieho vývoja želám menej slov a viac presných zásahov.

Miroslav Válek mi raz prorokoval, že umriem na duchaplnosť. Možno mal na mysli niektorú moju vetu typu: „Prišiel som na svet a odvtedy som neprišiel na nič lepšie.“ V tejto súvislosti konštatujem, že uvedený citát z mojej tvorby pochádza z prelomu 80. a 90. rokov dnes už minulého storočia. To som mal za sebou približne 15-ročný tréning časopisecky a knižne publikujúceho autora. Odvtedy uplynuli ďalšie desaťročia, počas ktorých som hádam nielen primerane zostarol a patrične zhlúpol, ale možno som získal aj ďalšie skúsenosti a osvojil si nové zručnosti. Dozaista sa človeku bezstarostnejšie trúsia dôvtipnosti, ak má dostatočnú kreatívnu prax. Nevylučujem ani podmienku, že na literárne vynálezy treba mať talent. Je to niečo ako diagnóza, ktorú väčšina zdravých ľudí prekoná.

Čo sa týka rozsahu mojej literárnej tvorby – je to smutné – zrejme som oveľa menej času ako väčšina mojich generačných spolupútnikov strávil zábavným vysedávaním v spoločenských a stravovacích zariadeniach a podstatnú časť života som premárnil nudnou samotou v tichu svojej pracovne. Neviem, či má produktivita iba rozmery množstva vytvorených a vydaných diel. Navyše – štatistike veľmi nedôverujem, lebo viem, že ide o exaktný súčet nespoľahlivých údajov. Svedčí o tom aj fakt, že sme mali na základe hodnoverných vedeckých analýz a výpočtov v rozličných protichodných etapách vývoja už dávno dosiahnuť ekonomickú prosperitu Spojených štátov amerických, ktoré sme zatiaľ predstihli len v kopírovaní ich negatívnych javov, vrátane problémov spätých s prudkou komercializáciou kultúry.

Ako básnik neviem, či viem, čo je to metafora. Teoreticky by malo ísť o obraznosť – prenášanie pomenovania jedného javu, predmetu na iný jav či predmet na základe podobnosti niektorých znakov. Básnická prax geniálneho lyrika Miroslava Válka však v diele Skaza Titanicu (zo zbierky Milovanie v husej koži, 1965) prináša nasledujúci úkaz, ktorý nemožno prehliadnuť: „Tak je teda mŕtvy / John Fitzgerald Kennedy, / kamenný anjel kapitalizmu, / metafora, / symbol, / človek!“ Takže metaforou je zastrelený americký prezident rímskokatolíckej konfesie. S tým sa ešte len bude musieť slovenská i svetová literárna veda vyrovnať, čomu sa zatiaľ dosť dlho úspešne vyhýba.

Žijeme v paradoxnom období – čím je zanedbateľnejšie a okrajovejšie postavenie autorov myšlienkovo a tvarovo náročnej literatúry, osobitne básnikov, čím je menej čitateľov hodnotných knižných titulov, čím zreteľnejšie a dôslednejšie najvplyvnejšie komunikačné inštitúcie ignorujú intelektuálne a umelecky ambicióznu spisbu, tým väčšmi narastá chorobná túžba takzvaných úspešných ľudí – rozumej politikov, zbohatlíkov a mediálnych celebrít, prípadne ich detí a ďalších potomkov – zvečniť sa vlastnou knihou či viacerými publikáciami. Dokonca si v uvedených súvislostiach bez začervenania radi rozširujú svoj profesionálny profil o pojem spisovateľ (spisovateľka). Pravdaže – práve nepríjemnému balastu a odpadkovému nánosu na skutočnej a kvalitnej literatúre bulvárne, ale i zdanlivo serióznejšie informačné prostriedky venujú mimoriadnu pozornosť. Žiaľ, recept na riešenie situácie nepoznám.

Rád citujem výrok spisovateľa a matematika Andreja Ferka, že cudzie slová by sme mali používať, ako keby sme im rozumeli. Preto najprv pripusťme, že katachréza označuje štylistickú chybu vytvorenú významovo nesprávnym spojením logicky nesúvisiacich pomenovaní, najčastejšie zautomatizovaným kombinovaním či krížením rozličných frazeologizmov, nevhodným spojením metafor či podobenstiev alebo použitím zle pochopeného termínu (podľa Slovníka literárnej teórie Petra Valčeka). Ospravedlňujem sa, že dám prednosť – pred príkladom zo slovenskej poézie – vzorovej vete zo slovenského dabingu, ktorá znie: „Lepší vták v hrsti ako holub na streche.“

Som presvedčený, že autor by sa mal vyhýbať kreatívnym schémam a stereotypom. Pri každej knihe či kolekcii poetických textov som sa usiloval nielen zúročovať nadobudnuté schopnosti, ale aj prekračovať svoj tieň a prekvapovať i sám seba novými možnosťami. Do akej miery sa mi to podarilo, posúdilo už viacero erudovaných znalcov – napríklad v zborníku z vedeckej konferencie Život a dielo Pavla Janíka (Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2005) sú hodnotiace príspevky odborníkov zo Slovenska i zo zahraničia. Podľa názoru poprednej ruskej poetky, prekladateľky a literárnej vedkyne Natálie Švedovovej je Válek hlbší a Janík vynaliezavejší. Čo k tomu dodať – azda len to obligátne, že doma nie je nikto prorokom.

Mimochodom – básni Zvratné zámeno psa (zo zbierky Do videnia v množnom čísle, 1985) venoval samostatnú štúdiu v časopise Romboid literárny vedec a medzičasom univerzitný profesor Valér Mikula, ktorý konštatoval, že „Básnik sa pohráva so slovami, vzďaľuje sa skutočnosti, aby sa k nej priblížil z inej strany, odzadu či znútra.“ Básnik Ireney Baláž pokladá za moju najvydarenejšiu báseň Modlitby z kameňa (z básnickej zbierky Niekto ako boh, 1998). Prikláňam sa k ich hodnoteniam a nevidím v tom nič protirečivé.

Keby som mal zo svojej tvorby vybrať jediné najkratšie dielko, nebol by to ani aforizmus, ani reklamný slogan, ale moja najkratšia dráma Maturitný oblek s podtitulom Veselá tragédia (1994), ktorá získala ocenenie v anonymnej súťaži Medzičasu. Jeden mimoriadne múdry človek, ktorý pôsobí v oblasti informačných technológií a s ktorým som napísal knihu exkluzívnych rozhovorov Generál Lorenc – Dešifrovaný svet, raz poznamenal, že už nikdy nenapíšem nič lepšie. A ja s ním nielen v tejto súvislosti súhlasím.

Musím sa priznať, že začiatkom 90. rokov som sa ako vtedajší copywriter (autor reklamných textov) a kreatívny riaditeľ nemenovanej renomovanej medzinárodnej reklamnej agentúry podieľal na kampani pre istú svetoznámu firmu, pre ktorú sme v centrách všetkých väčších miest na celom území vtedy ešte Československa postavili vysoké vianočné stromy v septembri. V tom čase to pôsobilo ako šok, dnes by si to už zrejme nik ani nevšimol. Nuž – pokrok sa nedá zastaviť, ani predlžovanie nákupných sviatkov, ale verím, že ani poézia úplne nezmizne. Bude na nás i na budúce generácie naďalej trpezlivo čakať v knihách, ktoré zázračne ožijú kedykoľvek ich niekto otvorí.

(Esej pôvodne vyšla ako hlavný článok v týždenníku Únie českých spisovateľov Literatura.Umění.Kultura č. 13/2020 | 1. 4. 2020)

http://pavoljanik.sk

Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)
Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 45 krajinách.

——————————————————————————————————————————-
Prípadné ohlasy, prosíme, adresujte na adresu redakcie: dav2dva@gmail.com
(Nezaručujeme, že sa dostanú k autorovi.)

——————————————————————————————————————————-
Prípadné ohlasy, prosíme, adresujte na adresu redakcie: dav2dva@gmail.com
(Nezaručujeme, že sa dostanú k autorovi.)

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok
Prepošlite článok emailom