Sociálny odkaz ľudovýchovného pracovníka, učiteľa a kňaza Ondreja Cabana

Ladislav Novomeský v Turčianskych Tepliciach, 17. júna 1948 prehlásil: „Všetka česť tým kňazom, ktorí kázali správne myslieť, ľudsky a národne cítiť, múdrejšie a lepšie žiť. I takí kňazi boli. Chceme a vieme si uctiť osvietených kňazov, ktorí v minulosti a prítomnosti vedeli a vedia sa zastarieť o bolesti a potreby svojho ľudu. Chceme si ich rešpektovať aj preto, lebo máme v úcte náboženské cítenie drobného slovenského ľudu, ktorý často predovšetkým k fare a kostolu meria rešpekt k svojmu vlastnému náboženskému presvedčeniu.“ V duchu tohto odkazu bude aj nasledujúci príspevok. Po osvetovom článku o Samuelovi Jurkovičovi, je tu ďalší článok venovaný významnej osobnosti slovenskej histórie so silným sociálnym, komunitárnym a národným cítením, katolíckemu kňazovi, kultúrno-osvetovému pracovníkovi, pedagógovi, literátovi, spolu-kodifikátorovi spisovnej slovenčiny, prozaikovi, básnikovi, prekladateľovi, zakladateľovi spolkov, autorovi učebníc, komjatickému národnému buditeľovi, Ondrejovi Ambróziovi Cabanovi (1813 – 1860).

Opätovne sa vrátime do 19. storočia, doby, kde sa snahy o materiálne a duchovné pozdvihnutie národa striedali s dezilúziami, sklamaním a nekonečným bojom nielen s triedou, netolerantnou maďarskou väčšinou ignorujúcou národnostné požiadavky slovenského ľudu, ale aj s ignorantstvom vlastných obyvateľov. Bola to doba boja s hlúposťou, doba pochybovania na strane jednej a obrovskej obety pre národ, na strane druhej. Článok bol vytvorený pri príležitosti vypracovania stránky o Cabanovi na Wikipedii.

Životopis

„Človek bez svedomia je koža biedna, daromná, národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých.“

Ľudovít Štúr

Ondrej Caban sa narodil do rodiny vzdelaného teológa ovládajúceho latinčinu Martina Cabana, v Selciach na strednom Slovensku. Vzdelanie získal v Banskej Bystrici, Leviciach, Ostrihome a Trnave, kde vyštudoval v 20. rokoch 19. storočia teológiu. Už počas štúdií sa venoval literárnej a básnickej činnosti. O Cabanovej unikátnosti svedčí aj fakt, že hovoril ôsmymi jazykmi: latinsky, maďarsky, nemecky, slovensky, rusky, slovinsky, francúzsky a poľsky. V roku 1837 bol vysvätený za kňaza v Ostrihomskej katedrále a v roku 1844 sa stáva kaplánom v obci Komjatice. Caban bol už v tej dobe angažovaný v národnom hnutí, preto získal „dobré meno“ ako nebezpečný pansláv (obdoba dneška je čisto náhodná) a faru získal viac-menej za trest. Viera Vrabcová pripomína, že Ondrej Caban zdedil farnosť v zúfalom stave, kostoly boli v dezolátnom stave.^[1] V obci sa mu v 19. storočí podarilo zaviesť všeobecnú vzdelanosť a vykoreniť extrémny alkoholizmus. Počas pôsobenia v Komjaticiach sa zapojil aj do národného hnutia, za čo bol prenasledovaný maďarskými žandármi.

• 

10. mája 1848 vystúpil v Nitre na ľudovom zhromaždení v Nitre proti maďarizácii. Postavil sa proti Kussutovi, za čo bol označený za pansláva. Ako uvádza monografia Komjatíc: „Krátko potom ho čakalo na fare v Komjaticiach rozhodnutie o zatknutí a jeho výkonom bol poverený František Kamanhazy, ktorý údajne sám prostredníctvom Vietorisa, farára v Sobotišti, oznámil Cabanovi hroziace nebezpečenstvo a odporúčil mu,aby sa zdržiaval mimo komjatickej fary.“^[1] V septembri 1848 vystupoval u františkánov v Nových Zámkoch za obhajobu slovenčiny ako úradného jazyka v nitrianskej stolici. 24. novembra bol predvolaný do Nitry, kde obhajoval svoju nevinu pred nitrianskym županom. V roku 1849 prichádzali do Komjatíc cisárske i maďarské vojská. Caban bol nútený ujsť pred maďarskými žandármi 20. apríla 1849. Po revolúcii sa opäť vrátil do Komjatíc, a opäť bojoval za slovenské národné práva a bol aktérom slovenských spolkov.
Za svojho života napísal niekoľko básní, sociálno-kritických próz a článkov, ktoré sa objavili v slovenských novinách Priateľ školy a literatúry a Cyril a Metod. Zbieral básne a povestí v nitrianskom nárečí, ktoré odoslal v roku 1859 Pavlovi Dobšinskému (Sbierka Cabanova uverejnené v Prostonárodných povestiach;^[6] poviedky Popeluša,^[7]Zázračný zámek,Zlatý klúč,Belzebub).^[2] V poslednej etape života trpel na pľúcne ochorenia, v roku 1860 sa vzdal úradu farára. V testamente odkázal peniaze, nábytok a celý svoj majetok na dostavbu kostolov (v rodnej obci Selce), na štipendiá chudobným študentom a slúženie omší.^[1] Pred smrťou napísal: „Už sa stala so mnou božská vôľa, ktorej žiaden človek neodolá. Zavolal mi hlas, a já tak naraz. Musel som vypustiť Ducha – svet opustiť. … Nech sa žiaden tej smrti neľaká. Tento je obecný lós človeka… S Bohom všetci farníci zostaňte, S Bohom aj mne dávať neprestaňte. Hľa, ja duchovný, Váš pastier verný.“^[1] Caban zomrel na chorobu pľúc 2. mája 1860 vo veku 46 rokov.^[1]

Caban patrí k tým osobnostiam, ktoré spájajú dejiny slovenského národa. Stal sa významným rovnako pre svoj prínos rovnako pre katolíkov, ako aj protestantov. Po smrti obe strany uznali, že ide o veľkú stratu. Písali o ňom nekrológy ako o „hviezde prvej veľkosti,“ „najvernejšom synovi Matky Slávy,“ a „perle národa a ozdobe kňazstva a Cirkvi.“^[2] RTVS pripravila o Cabanovi krátky dokumentárny film.

Cabanov sociálny a pedagogický prínos

„Hľa, toto bol náš farár: kňaz múdry, pobožný, horlivý, pracovitý, panenskej čistoty, vrúcny milovník rodu svojho, hájiteľ utláčanej pravdy, obzvlášte jestli sa chudoby týkala, každému od srdca povedal a neznal sa žiadnemu podlizovať…“^[1]

Gabriel Paulík, pohrebná reč

Situácia, do ktorej sa Caban dostal je opätovne podobná s osudom Jurkoviča a Roberta Owena: zúbožený, negramotný, zadĺžený a zalkoholizovaný stav obyvateľstva, ktorý našiel Caban v Komjaticiach 19. storočia bol podobný situácii Sobotišťa pred príchodom Jurkoviča a New Lanarku pred príchodom Owena. Všetkých troch spája spoločné: pokus o materiálne a duchovné pozdvihnutie chudobných obyvateľov. Ako uvádza Ján Gálik: „Pre Komjatičanov i obyvateľov z okolitých dejín založil Nedeľnú školu. Tým, ktorí vedeli čítať, požičiaval knihy z vlastnej knižnice. Na schôdzkach spolkov striezlivosti poukazoval na veľkú škodlivosť požívania alkoholických nápojov nielen po stránke finančnej – chlapi pre píjali ťažko zarobené peniaze, pili i na dlh a rodiny potom živorili v biede – ale i po stránke zdravotnej – alkohol poškodzoval zdravie a zanechával následky na potomkoch – a po stránke sociálnej – rozvrat a rozpad rodín.“ Caban získal peniaze na opravy kostolov, na ktorých sa sám podieľal. Opravil tak kostoly Sv. Petra a Pavla aj kostol sv. Alžbety a špitálsku kaplnku. Dal postaviť školu v Komjaticiach, dodával deťom učebnice a školské pomôcky. Škola mala vlastnú záhradu. Z tohto odkazu čerpala aj základná škola v Komjaticiach, ktorá mala v 20. storočí založenú vlastnú experimentálnu záhradu.

Z negramotnej a zalkoholizovanej obce sa mu podarilo dostať všetky deti pre záujem vzdelávania a osvety.

Z negramotnej a zalkoholizovanej obce sa mu podarilo dostať všetky deti pre záujem vzdelávania a osvety. Ondrej Caban v obci rozvíjal vzdelanosť, učil sadiť stromy, obrábať pôdu, chovať včely. V Komjaticiach sa stal „ochrancom núdznych a chudobných„^[1], sám písal žiadosti na úrady, sám platil administratívne poplatky, kolky a tak ako neskôr davisti v 20. rokoch, zastupoval ich aj na súdoch. Caban svoje úsilie fokusoval na zvyšovanie hmotného zabezpečenia najširších vrstiev a ich vzdelanie.^[1] V spolku Tatrín bol členom výboru a komisií pre jazykovedný výskum a vydávanie učebníc. Sám dodával v Komjaticiach do školy učebnice, školské pomôcky, knihy, šlabikáre; sám opravoval poškodené učebnice, kreslil mapy, deťom dával písanky, atrament, abecedné tabuľky. Dosiahol, že v tej dobe všetky deti z Komjatíc navštevovali školu.^[1] Stretol sa aj so zakladateľom prvého potravinového družstva Samuelom Ormisom, ktorému dal peniaze na založenie Podstinianskeho spolku na vydávanie lacných školských kníh. Zdôrazňoval dôležitosť štúdia dejín národa. Venoval sa ľudovýchove, zakladal a organizoval učebne. Zdôrazňoval potrebu všeobecnej, bezplatnej vzdelanosti. V roku 1847 preložil a publikoval v Budíne pedagogické dielo Educator (Prostonárodnó vichovosloví čili paedagogia populárna) Štefana Majera, kde sa autor venuje príkladom vyučovania a výchovy; výchove tela a výchove ducha. Pedagogický prínos mala aj Cabanova próza (Prechádzka po slovenských počiatočných školách, Raňajšia rozprávka dvoch súsedkýň), v ktorej mapoval vtedajší stav školstva.

Kňaz Marián Dragúň pripomína, že Caban si uvedomoval, že materiálnej biede predchádza duchovná bieda. Podľa Cabana ľudia vzdelania nedokážu správnym spôsobom naplniť svoje poslanie. V rámci pôsobenia v Komjaticiach sa usiloval o morálne aj materiálne povznesenie človeka.^[2] Kritizoval úžeru, alkoholizmus, lenivosť, mravný úpadok, pýchu a povýšenectvo. Caban bol živým aktérom spolkov striezlivosti (zúčastnil sa na zakladajúcom zhromaždení spolkov striezlivosti vo Veselom). Sociálne motívy má aj Cabanova próza, ktorá kritizuje úžeru, alkoholizmus, hazard a nepoctivú akumuláciu majetku, ktorá vedie k strate mravnosti. V článku Vôlačo o charakteristických vadách našeho ľudu a o jeho jediných proti nim prostriedkoch opisuje psychiku slovenskej chudoby, jej ľahkomyselnosť, lenivosť, neúctu voči vlasti. Caban tu zo sociálnej skutočnosti dochádza k východisku v zlepšení sociálnej situácie prostredníctvom národného prebudenia v ľudových vrstvách, ktoré povedie k uvedomelému boju za sociálne a národné práva. Podľa Cabana sa môže národ hlásiť o svoje práva iba vtedy, ak ich pozná. A to je možné iba prostredníctvom vzdelanosti a s tým súvisiacej materiálnej základne.^[1] Tento motív opakuje o sto rokov vo svojom odkaze aj davista Ladislav Novomeský. Caban, tým že zasial do Komjatíc ideu svojpomoci, vytvoril podmienky pre vznik družstevníctva, ktoré sa etabluje na konci 19. storočia (v tom čase vzniká aj v Komjaticiach spotrebné družstvo pod vedením Štefana Rippera).

Literárna tvorba

Prvá veľká Cabanova próza Prechádzka po slovenských počiatočných školách bola uverejnená v troch za sebou idúcich číslach časopisu Cyril a Metod a mapuje v nej úroveň vtedajšieho vzdelávania v obciach, ktoré pomenúva podľa charakteru: Nedbalice, Starovce, Pokročice, Mrzutice, Leňošice, Velebnice.^[1] V ďalšie próze, Jako sä úžernosť pomstieva opisuje žobráka, ktorý príde na faru a rozpráva svoje zážitky o úžerníckom otcovi a o tom ako prišiel o celý majetok. V tretej próze Slovák! Varuj sä náruživého vkladania do lotérie, nadväzuje na predchádzajúcu poviedku. Opisuje osud obuvníka Imricha, ktorého výhra v lotérii zbavila mravného cítenia, odnaučila ho pracovať a navykla na prepych. Potom čo obuvník Imrich prostriedky minul, dal sa na krádeže a dostáva sa do žalára, kde pácha samovraždu. K ďalším sociálno-realistickým prózam patrí Dialóg I. a Dialóg II., humorno-poučné príspevky kde parodizuje pomaďarčovanie.

T.: Žobrák! Čo si?/ Ť.: Prosím ponížene, chudobný žobrák./ T.: Hm! Ale či si Uhor, Nemec alebo Slovák?/ Ť.: A čo inšie ako Slovák?/ T.: No, keďbys´ bol inšie, dal byt ti groš, ale keď si Slovák, tu máš (len) pôlkrajciar./ Ť.: Pán Boh, zaplať; keď ale tak, už teda oni by to chceli, aby i každý žobrák bol len z Uhra lebo Nemca; no nech jim ta Pán Boh dá!“^[1]

Dialog reagujúci satiricky na pomaďarčovanie

Ďalšie ukážky:
A.: Pán kamenár, zomrela mi žena, teda ľubil jej na hrob kríž dať spraviť.
B.: Veľmi pekne. – a jaký, že chcete: či z mramoru, lebo len z kameňa?
A.: Na všetek spôsob z mramoru.
B.: No dobre, a nápis, pravda, bude po slovensky?
A.: No to veru, azda, veru, já som taký hlupák, jako iní v dedine Či nevedia, že som býval aj rychtárom a ešte já bych dal slovenský nápis! Ach! Veď by sa mi celý svet vysmial!
B.: No však to máte recht; nech je nemecký, lebo uhorský.
A.: To ani jedno, ale nech je maďarský , bo že to je najkrajší.
B.: Dobre, ale aj najdrahší, preto tento bude i viac koštovať.
A.: Nuž dobre, bár čokoľvek, nech len neni slovenský.

Súsed! Boli ste včera na tej litácii?
Ch.: Nie, a prečo?
Ach! Prosím vás, čom som já tam očul na nášho p. farára.
Ch.: Ale čo?
Ti páni, čo tam boli, naň hovorili, že on je voľaký pansláv, a to musí volačo veľmi zlé byť.
Ch.: Ale prečo?
Preto, že veľmi škarede tam hrešili, z čoho já to súdim, že to musí voľačo horšé, jako kmín alebo mordár.
Ch.: No to veru, veď mu to ozaj aj z očú vyziera, a však ho známe od 20 rokov! – Nuž a prečože tak škarede naň hrešili?
Keď chcete, já vám poviem, prečo mu do panslávov nadávajú, lebo mne to dávno istý múdry človek povedal.
Ch.: Ale prečo?
Preto, že k nám Slovákom sa hlási, že nás zastáva, nám srdečne praje a Slovenské časopisy drží.
Ch.: Tak teda, – už je blázon, keď zato dá na seba toľko brechať; nuž nech radšej povie, že je Uhor, Nemec lebo hocjaký iný čert.

M.: Borka, či máš veľký plat v tej novej službe?
N.: Ach! Mám o 10 zlatých viac jak predtým.
M.: A prečo že ti toľko pridali?
N.: Preto, abych nikdy nepovedala, že som Slovenka.
M.: Ach! ešte že čo“ No a či si to sľubila?
N.: Nuž, jako by nie! Rada, ba ešte aj to, že nikda viac ani slovo slovenské nevypustím z úst.
M.: Hm! A jako že sa modlievaš?
N.: Ja? Nijako. Však aj to mi neslobodno. A ja nedbám: však vie, že sluha musí poslúchnuť.

Pf.: Chlapče! Už si zas v čiernej knihe, žes na ulici slovensky hovoril, je to pravda?
Chl.: Je.
Pf.: Jako si sa to osmelil?
Chl.: Prosím ponížene, však uznávam, že som sa previnil.
Pf.: S kým si to hovoril?
Chl.: S mojou maminkou.
Pf.: Prečo si sa to opovážil?
Chl.: Bo moja maminka ináč nevie.
Pf: Či sa to ešte voľakedy opovážiš?
Ch.: Nikdá.
Pf.: A teda jako budeš radnej i s maminkou hovoriť?
Chl: Nijako.
Pf.: Tak, dobre, radnej nijako.

O. Syn môj, bol si včera v škole?
S. Bol. 
O. A čo že ste sa učili?
S. O človeku. 
O. Čo že je teda človek?
S. Stvor.
O. A či aj Slovák je človek?
S. Neni.
O. Nuž prečo?
S. Lebo nás to p. učiteľ neučili. 

X. Ach! Anička, odkedyže si sa tak premenila?
Z. Odkedy som Nemkyňou zostala.
X. No, a už si nie Slovenka?
Z. Však vidíte, že mam na krivo putec, na hlave čepiec, črievice a najme krinolínu.
X. Však by si ty pri tom všetkom mohla zostávať Slovenkou.
Z. No, to veru, však by ma pani velkomožná ani v dome netrpela.
X. A ktože je tá tvoja pani velkomožná?
Z. Však viete; nuž tuto pani dvorská.
X. Ach! veď je to taká Slovenka jako já. 
Z. Bárs; ale v dome po slovensky neslobodno ani dýchať, a len po nemecky, lebo po maďarsky všetko robiť.
X. Nuž, a prečo to?
Z. Preto, že po slovensky všetko je tak garsting, a pfui! a tak hlúpo!
X. No len no Anička, abys voľajako veľmi nezmúdrela; lebo vieš, že pýcha úpad predchádzava. 

– Chlapče! veď si ty Slovák.
– Nie, prosím ponižene, já som Nemec.
– Ach! veď včera tam v kaštieli si pred pánom veľkomožným hovoril, že ty si Maďar?
– Áno, prosím ponižene, veď já pred takými velkými pány tak hovorím, že som Maďar; – a pred takým, jako ste vy, pán šuster, hovorím, že som Nemec; – a len pred takými sprostými, jako je môj apko, hovorím, že som Slovák.
– Nuž ale ozaj tak?
– Ach! veru tak, jako to aj moji bratia robievajú. 

Podľa Štefana Cifru sa v rámci prozaickej tvorby zaraďoval do radlinského moralizátorskej prózy, od literatúry vyžadoval aby mala aj morálny charakter a bojovala proti neduhom spoločnosti (úžera, alkoholizmus, odnárodňovanie).^[2]

Význam v národnom hnutí

„Hviezdy, ktoré vidíme voľným okom mnohé zanikli, no ich svetlo môžeme stále vidieť. Tento obraz vesmíru môžeme aplikovať aj na ľudí, ktorí tu žili medzi nami, ale fyzicku už odišli z tohto sveta. Medzi takéto hviezdy patrí aj kňaz, publicista, osvetový pracovník, Ondrej Caban, ktorý prežil celý svoj kňazský život v Komjaticiach.“

Mons. prof. ThDr. Viliam Judák

Zúčastňoval sa na významných národných podujatiach. Hlásil sa ku bernolákovcom, no neskôr sa Caban usiloval o spojenie a jednotný postup bernolákovcov a štúrovcov. Sám ako katolík (aj pre svoj stredoslovenský pôvod) prijal štúrovskú slovenčinu, teda stredoslovenské nárečie a ako vyslanec spolu Tatrín bojoval za práva národa v kráľovskej rade v Budíne. Aj preto je na pamätnej tabuli stretnutia bernolákovcov a štúrovcov v Čachticiach (literárny spolok Tatrín, 10. august 1947) uvedený hneď na prvom mieste spolu s Hurbanom, Štúrom, Kalinčiakom, Hodžom a Franciscim. Bol súčasťou komisie, ktorá mala definitívne určiť pravopis spisovného slovenského jazyka a členom tzv. druhej jazykovej komisie (výsledkom bola nová gramatika Martina Hattalu). Komisiu tvorili: K. Kuzmány, S. Chalupka, O. Caban, S. B. Hroboň, Ľ. Štúr, J. Kalinčiak, F. Francisci, A. H. Škultéty, E. Gerometta, J. Plošic, S. Tomášik, S. Reuss. Podporoval slovenské národné inštitúcie ako Hospodársky spolok pre Nitriansku dolinu a zúčastňoval sa aj iniciatív za založenie Matice slovenskej.

Caban mal silné sociálne cítenie, no napriek tomu sa postavil na ochranu monarchie, predovšetkým ako reakciu na maďarizáciu a kalvinizáciu. Nebol teda tak radikálnym ako napríklad Jurkovič, ktorý si uvedomoval, že pod Viedňou bude nasledovať len ďalší sociálny útlak.

• 

Pocta Ondrejovi Cabanovi

Hodža uviedol Cabana v spise Der Slovak medzi uvedomelých Slovákov. Viliam Paulíny-Tóth venoval Cabanovi v Sokolove životopisný portrét, kde zaradil Cabana k štrnástim národovcom.^[1] „Slovom čokoľvek znamenitejšieho behom týchto posledných rokov v našom národe zkrslo, na tom Zvečnelý vrelú účasť bral, všetko horlive napomáhal,“^[1] napísal o Cabanovi Pavol Dobšinský.

• 

• 

• 

4. decembra 1927 bol obnovený Cabanov hrob. V roku 1967 – 1970 pôsobil v obci Komjatice recitačný krúžok Ondreja Cabana. Po Ondrejovi Cabanovi je od roku 1999 pomenovaná základná škola Komjaticiach, na námestí, taktiež pomenovanom po Cabanovi, a pri kostole sú umiestnené Cabanove busty (pri Kostole sv. Alžebety a na Námestí Ondreja Cabana) a pamätné tabule (na fare a na dome č. 21 a rohu námestia). V obci Selce je umiestnený pamätník a tabuľa na rodnom dome Ondreja Cabana. V obci Komjatice sa každoročne pripomína výročie Ondreja Cabana slávnostnou omšou, ktorej sa zúčastňujú detí zo ZŠ O. Cabana.

• 

• 

V roku 1970 sa konala pri príležitosti 110. výročia Cabanovej smrti spomienková slávnosť. Pri príležitosti 200. výročia narodenia Cabana zorganizovala obec Komjatice výročné podujatie. Akciu sprevádzal výstava výtvarných, literárnych prác žiakov a umelcov, predstavenie novej knihy a  taktiež vernisáž fotografií.

Podobne ako Samuel Jurkovič, Štefan Závodník, Samuel Ormis a mnohí ďalší osvetári romantizmu, aj Ondrej Caban sa pričinil o mravné, i materiálne pozdvihnutie chudobného ľudu. Ondrej Caban má preto významné postavenie v dejinách pre svoj sociálny a národný prínos.

PhDr. Lukáš Perný

Použitá a odporúčaná literatúra
Osobnosti Komjatíc: Hviezda nezapadajúceho ducha. Slovenský národovec, komjatický farár Ondrej Caban (1813 – 1860) a jeho kultúrny, literárny, liturgický a osvetový prínos. In: CIFRA, Štefan – VRABCOVÁ, Viera, Ing. (zostavovatelia): Komjatice 1256 – 2006: Vedecko-popularizačná monografia obce. 1. doplnené vydanie. Komjatice – Bratislava: Združenie priateľov obce Komjatice, obec Komjatice, Q-Solid, 2008. 792 s. ISBN 80-969550-2-0, s. 720 – 723
Hviezda prvej veľkosti /Ondrej Caban/ [online]. rtvs.sk, [cit. 2019-06-08]. Dostupné online.
PODHOREC, Silvester – GÁLIK, Ján: Komjatice 1256 – 1991. Komjatice: Obecný úrad Komjatice, 1991. 166 s. 28
ANDIOVÁ, M.: Krivdy nestrpel, slovenský ľud miloval. In: http://www.kultura-fb.sk/new/old/archive/6-4-3.htm
PERNÝ, L.: História školy | Základná škola s materskou školou Ondreja Cabana [online]. In: zskomjatice.edupage.org, [cit. 2019-06-08]. Dostupné online.
Pavol Dobšinský: Prostonárodné slovenské povesti (Druhý zväzok) – elektronická knižnica [online]. zlatyfond.sme.sk, [cit. 2019-06-08]. Dostupné online.
Pavol Dobšinský: Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok) (Popeluša) – elektronická knižnica [online]. zlatyfond.sme.sk, [cit. 2019-06-08]. Dostupné online.
Komjatice.sk [online]. Dostupné online.
Slovenský biografický slovník I A – D. Martin : Matica slovenská, 1986

Ďalšia odporúčaná literatúra:
CZABAN, O.: Memorábilia Parochiae Komjáth sub Andrea Czaban ab anno Domini 1844; slovenský preklad: CABAN, O.: Pamäti komjatickej farnosti z čias Ondreja Cabana do roku 1844. Komjatice 1998. 
CABAN, P.: Hviezda nezapadajúceho ducha. Život a dielo Ondreja Cabana (1813-1860). Banská Bystrica – Badín, UK TI 2002, 66 s.
DRAGÚŇ, M.: Ondrej Caban, 1860-1990. Komjatice, KDK 1990, 46 s.

Časopisy: 
CABAN, O.: Prechádzka po slovenských počiatočných školách. Cyrill a Method, r.8, 1857, č. 4, 5, 6, s. 26-27; 35-35;41-43.
CABAN, O.: Slovák! Varuj sä náruživého vkladania do lotéria. Cyrill a Method, r.9, 1858, č. 28, 29, s. 218-221, 227-231. 
CABAN, O.: Volačo o charakterističných vadách našeho ľudu, a o jeho jediných proti nim prostredkoch. Cyrill a Method, r.9, 1858, č. 17, s. 133-136.
CABAN, O.: Dialog. Priateľ školy a literatúry, r.11, 1860, č. 5, 8, s. 40, 62.
CABAN, O.: Dialogy zo života. Priateľ školy a literatúry, r.11, 1860, č. 10,12,13,14, s. 77-78, 93, 101,110.
CABAN, O.: Divný závet čili testament. Cyrill a Method, r.9, 1858, č. 32, s. 1.
CABAN, O.: Púť do Nitry, a čudné tam videnie. Cyrill a Method, r.9, 1858, č. 49, s. 387-388.
CABAN, O.: Dopisy od Nitry. Priateľ školy aliteratúry, r.10, 1859, č. 27, s. 229-230.
CABAN, O.: Nečo o výžive a zaopatrení nižšieho kňazstva, Cyrill a Method, r.10, 1859, č. 3, s. 17-20.

---