Romantický komunizmus?

Začnem od konca. Prečo je súčasný komunista alebo antikapitalista viac romantikom než racionalistom, alebo skôr fúziou týchto dvoch naoko protipólov?

V dejinách ľudstva po stáročiach proti sebe “bojujú” rozum a cit, racionalita a emocionalita, pričom v skutočnosti je pravda skrytá v kombinácii týchto naoko protipólov. Nová spoločnosť musí byť budovaná na základoch kombinácie emocionality a racionality ako novej hegeliánskej syntéze. Autor jedného nemenovaného zahraničného článku sa snažil dokázať, že komunizmus, hoc zakladá na racionálnych, vedeckých a materialistických základoch, je vlastne výsledok iracionálnej a extrémnej emocionality. Odvoláva sa na ľudí, ktorí sa pre ideológiu upálili, obetovali, zomreli mučeníckou smrťou, pripomínajúc Kierkegaardovo vznešené bláznovstvo. Spomeňme si na tie tisícky ľudí, ktorí verili v budovanie lepšej spravodlivej spoločnosti tu na Zemi a boli ochotní pre tú myšlienku zomrieť. Autor článku to vníma samozrejme negatívne a dodáva, že vyznávači fatálnosti dejinnej nutnosti socializmu sú iracionálni a pomýlení.

Autor článku vychádza z Engelsa a Marxa, teda komunizmus definuje ako racionalizmus a materializmus (pričom nepredpokladá jeho korene u utopických socialistov, T. Mora, Platóna alebo v Biblii či mytológiách a náboženstvách). Marx, Engels a neskôr Lenin definovali iba jednu z ciest ku komunizmu. Tých ciest je však mnoho a cesta, ktorá ortodoxne odmieta ľudské duchovno a emocionálno, sa jasne ukázala ako nesprávna. Ľudia potrebujú veriť vo vyššie sily, potrebujú silu dobra a transcendentálno.

Túžba človeka po spravodlivosti nikdy nebola čisto racionálnou záležitosťou. Neverím ani tomu, že Marx a Engels počas života nezapochybovali o správnosti materialistického výkladu a nepocítili “na vlastnej koži” existenciu vyšších síl. Nie je náhoda, že Fidel Castro má vo svojom sídle na stenách kríže a nie je náhoda, že prežil toľko atentátov. O tomto paradoxe hovorí aj Laco Novomeský, ktorý sa odvolával na Šaldu, keď hovoril, že tí, ktorí sa odvolávali na veľké ideály, žili v luxuse a socialisti, hoc sa odvolávali na materializmus, vyberali si cestu skoro pripomínajúcu život mučeníkov (cestu plnú núdze, odriekania a kriminálov).

A čo po smrti?

Spýtam sa filozoficko-teologickú otázku, ktorú riešili milióny ľudí: prečo by som sa mal snažiť o budovanie dokonalej spoločnosti na Zemi, keď aj tak zomriem a rozplyniem sa na atómy? Prečo by som si nemal užívať a kašlať na ostatných? Veď aj tak tu žijem iba pár desiatok rokov a potom zomriem. A dostávame sa ku problému materialistického pohľadu na svet. Komunizmus (materialistická interpretácia) sa vzdala predstavy posmrtného raja, ktorý bude odmenou pre tých, ktorí počas života konali dobro a bojovali proti nespravodlivosti. Vzdal sa tak barokového čakania na smrť a nekritického súhlasu s triednymi pomermi a nerovnosťou v spoločnosti, nakoľko mnohí panovníci sa odvolávali práve na vôľu od Boha. Toto je pozitívna kritika z racionalistických pozícií.

Možno by sa dalo povedať, že nový človek, ktorý nepotrebuje Boha, je už natoľko vyspelý a natoľko poprel svoje ego, že to dobro bude robiť nezištne. A keby aj v Boha neveril a po smrti by zistil, že existuje, tak už len za jeho praktické správanie (socialistická etika viazaná na rovnosť a cnosti) by sa dostal do posmrtného raja. Dialektický materializmus ako vedecká metóda neráta s nijakým posmrtným aspektom odmeny za dobré činy. V tomto sa historický materializmus možno mýlil. V Utópii Thomasa Mora bolo náboženstvo, ktoré predpokladalo onú odmenu za dobrý a cnostný život po smrti. Kult najvyššej bytosti počas Veľkej Francúzskej revolúcie taktiež predpoklad existenciu duchovna a vyššiu spoločnosť ako prejav vôle akýchsi vesmírnych duchovných síl. Spomeňme si aj na husitov a utopických socialistov, ktorí verili vo fúziu utópie a duchovna.

Väčšina dialektických materialistov napokon verí predsa len v existenciu niečoho vyššieho – prírody. Atomistická predstava rozplynutia sa do nikdy nekončiaceho kolobehu, ktorej často dialektickí materialisti veria, je veľmi kompatibilná s východnými náboženskými učeniami.
Čo je ale podstatné? Správať sa počas života tak, aby sme si zaslúžili ten posmrtný raj (či už existuje alebo nie) a robiť dobro už tu na Zemi. To je dôvod, prečo by spolu nemali mať žiaden problém kresťan a ateista pri budovaní lepšieho a spravodlivejšieho sveta.

Komunizmus a romantizmus

Vráťme sa do 19. storočia… Čo viedlo Štúrovcov ku horlivému boju za suverenitu či jazyk a v prípade Janka Kráľa, Petőfiho a Francisciho aj za sociálne oslobodenie obyvateľov? Bola to chladná racionalita alebo iracionálna sila, túžba zmeniť svet? Láska k národom a ľudu alebo iba chladný kalkul? A čo tie tisíce revolucionárov, ktorí čakali v temnici na smrť, pretože verili, že tá myšlienka stojí za to? Napokon jeden z nich bol aj Gustáv Husák, ktorého zradili vlastní, no napriek tomu neprestal veriť. Clementis tesne pred smrťou taktiež veril vo víťazstvo socializmu, len v inej forme. Che Guevara zomrel mučeníckou smrťou. Novomeský po perzekúciách a base taktiež neprestal veriť. Alebo sa presuňme do súčasnosti a spomeňme si na hrdý boj Huga Cháveza alebo Eva Moralesa v Južnej Amerike. Bolo to racionálno, ktoré viedlo tieto osobnosti k revolučným činom? Nie. Bola to oná vyššia túžba po spravodlivosti a lepšom svete, ktorá bola podkutá racionálnom, avšak vedená emocionálnom. Oná vznešená bláznivosť, ktorá hýbe dejinami. Gramsciho veľké historické okamihy, riadené veľkými duchovnými zmenami. Spomeňme si na Jungove archetypy, kultúrnu antropológiu a etnológiu – rozprávky, bájky, kde víťazia dobré ľudské vlastnosti, späté práve so socialistickým náhľadom na svet, zdravým rozumom, ale zároveň aj citom. Empatia, pomoc druhému… Skrátka veci, ktoré nás aj z hľadiska základnej definície kultúry delia v pozitívnom zmysle od ríše zvierat (ak nerátame samozrejme sociálne zvieratá ako mravce, včely a pod., ktoré často človeka v mnohom predbehli).

Autor článku, ktorým je tento inšpirovaný, píše:

“Komunizmus bol údajne idológiou rozumu. Zakladatelia Marx a Engels prijali filozofiu materializmu, o ktorej si mysleli, že by sa mohla týkať spoločenských vied a vysvetliť zákony dejín. Marx predpokladal revolúciu, vyplývajúcu z iniciatívy pracovníkov.”

Ako som už v úvode napísal, Marx a Engels popísali iba jednu z foriem komunizmu. Komunizmus je pritom najdávnejšia predstava človeka o spravodlivej a beztriednej spoločnosti, ktorá nemusí byť nutne materialistická. A bola to práve viera v spontánnu iniciatívu – teda opäť romantická predstava, ktorá dávala nádej Marxovi a Engelsovi. V tom sa dodnes nič nezmenilo.

V spomínanom článku sa píše: “Ľudia si nie sú vedomí romantického ducha komunizmu, pretože komunisti vždy argumentujú z pozície vedy, filozofie a racionality. Avšak komunisti rozvíjali svoje nápady z romantického pohľadu. (…) Pochodové piesne, časopisy, romány dokazujú pevnú viazanosť na romantizmus. Zbožňujú určité idey, ktoré vyvíjajú nadmerný citový vzťah. Pre komunistov je pojem revolúcie koniec zla a počiatok dobrého. Sú beznádejne fascinovaní fantáziou o revolúcii. (…) Plagáty mocného proletariátu, lámajúceho reťaze, figúrky so zaťatými päsťami, revolučné piesne o boji na smrť za socializmus, sú najčastejšími symbolmi romantického komunistu. Che je typickým symbolom romantického komunistu.”

S týmto všetkým by sa dalo súhlasiť. Autor však na záver píše, že komunizmus a jeho zbrane romantizmu sú údajne zbrane Satana, ktorý chce okradnúť ľudí a odcudziť ich od Boha. Na tento blud je však úplne jednoduchá odpoveď. Ak Bohu podľa autora vadí, že človek chce robiť dobro a budovať lepší svet, tak prečo Bohu nevadí, ak ľudia budujú svet založený na chamtivosti, hriechu, nerovnosti, lžiach, dekadencii, úpadku, vraždách pre peniaze, koloniálnych vojnách, drancovaní prírody, prostitúcii, bezdomovectve a pod.? Nie je to náhodou v rozpore s Kristovým učením a v rozpore s Bibliou? Z hľadiska odkazu kresťanského učenia je v rozpore s komunizmom, teda praktickou rovinou života na Zemi, hlavne dimenzia teologická, ktorá je zároveň prvým hlavným prikázaním. Na druhej strane, chce Boh človeka zlého, skazeného, karieristického, egoistického, konzumného, hriešneho, ktorý sa správa ako zviera, no formálne v neho verí, hoc nedodržuje jeho prikázania? Nový komunizmus nesmie byť v rozpore s existenciou vyšších duchovných síl, pretože práve tie riadia dejiny. Ak ste hegelián, dialektik, tak viete aj to, že súčasný stav sa obráti naruby.

V súčasnosti dochádza k spájania duchovných a socialistických síl. Ruskí komunisti, predovšetkým Zjuganov, volajú po zjednotení komunistov a kresťanov a označujú Krista za prvého komunistu. Nedávno o tejto dimenzii písal aj P. Josífek. Najvýznamnejšou osobnosťou, ktorá sa zaslúžila o spojenie socializmu a duchovna v masovejšom meradle, bol samozrejme dnes už zosnulý Hugo Chávez.

Nový komunizmus pre 21. storočie bude musieť prijať existenciu duchovna, aby tak definoval zvrátenosť, nemorálnosť a neetickosť globálneho kapitalizmu. Je to totiž práve radikálny racionalizmus a radikálny materializmus, ktorý doviedol ľudstvo do slepej uličky, v ktorej sme. Ak by ľudia boli empatickí a citliví, nikdy by nedopustili, aby sme sa dostali do takto krutého a chorého sveta.

Marx a Engels sa vo svojej dobe vysmievali moralistom, kresťanom a pod., pretože sa odvolávali na morálku a “víno pili.” Malo to svoje historické opodstatnenie. V 19. storočí totiž reprezentovali reakčné prúdy, späté so “starým svetom”. V súčasnosti je situácia iná – v dnešnej dobe sa nachádzajú kritici kapitalizmu aj v prúdoch duchovných. Práve racionalisti sa paradoxne ocitli na druhej strane a z vedeckých pozícií, cez grafy a vykonštruované štúdie, ospravedlňujú nerovnosť, sociálnu nespravodlivosť, nadvládu korporácií, bánk či právo manipulovať ľudí (marketing, médiá, šírenie lží a pod.). Extrémny racionalizmus tak vytvoril iracionálnu, strojovú a chladnú spoločnosť, spejúcu do záhuby.

V dnešnom svete vnímajú rozličné prúdy kresťanov, ezoterikov alebo inak duchovne založených ľudí konzumnú spoločnosť ako výsledok dekadentného úpadku kapitalizmu. A tu nachádzajú spoločný bod kresťania a komunisti. Kým kresťania – tí autentickí samozrejme – kritizujú súčasnosť pre úpadok a dekadenciu, komunisti pre triedne nerovnosti, ktoré tieto veci zároveň produkujú.

Racionálno a fúzia s emocionálnom

Nový komunizmus musí byť fúziou duchovna-emocionálna a racionálna. Bez racionálna to nepôjde – opäť bude potreba vytvoriť novú vedeckú metódu riadenia spoločnosti. Využiť technológie tak, aby človeku slúžili a nie aby slúžili proti človeku. Tu je veľkou inšpiráciou projekt Venus, ktorý ponúka mnohé technologické riešenia. Špeciálne by som upozornil na koncepciu nového mesta podľa J. Fresca, ktorá môže byť užitočná aj pre nové komunistické hnutie a utopistov. Ale sú tu aj iné historické inšpirácie. To, čo sa podarilo v 20. storočí socializmu, bolo v porovnaní so svetom, v ktorom žijeme, zázrak. Platené dovolenky, vysoké sociálne práva a výhody, bezplatné zdravotníctvo, školstvo, budovanie železníc, výrobných podnikov, družstiev, rozvoj kultúry, vedy, umení, búranie zábran medzi mestom a dedinou, vesmírny program, odstránenie chudoby, zvýšenie životnej úrovne, zvýšenie kvality potravín, priemyslu a podobne. Riadené hospodárstvo dokázalo vzhľadom na podmienky studenej vojny zázraky, čo dnešná oficiálna tlač ignoruje.

Vzťah k prírode si taktiež vyžaduje emocionálno i racionálno. Racionálno z hľadiska záchrany pred ekologickými katastrofami, emocionálno z hľadiska vzťahu a úcty k prírode. Súčasný antikapitalista teda pripomína skôr postavu z romantizmu. Nebojuje však s mečom v ruke proti armáde rytierov v rozvalinách starého hradu, ale otočený smerom k apokalyptickej scéne horiaceho veľkomesta.

Celý tento článok a to, čo som chcel povedať, vystihuje asi najviac adaptácia známeho Friedrichovho obrazu ako symbolu romantizmu, Der Wanderer über dem Nebelmeer od Sebastiana Niedlicha (Grabthar). Samotár-pútnik nestoji v prírode nad zahmlenou krajinou, ale nad apokalyptickým mestom. Romantik volajúci o pomoc v chorom svete, rútiacom sa do záhuby…

Takže na záver v skratke – neprestať používať zdravý rozum, no zároveň zostať človekom, ktorý neprestáva veriť vo vyššie sily (či už dejinné alebo transcendentné), ktoré nás presahujú. To je kombinácia komunizmu a romantizmu.

Foto: archív Lukáša Perného

4 thoughts on “Romantický komunizmus?

  • 17. októbra 2016 at 7:28
    Permalink

    Drogy jsou špatný.

    Reply
  • 5. decembra 2016 at 23:03
    Permalink

    Veľmi dobrý článok plný hĺbok, našla som v ňom samu seba. Lukáš, Ty si dokázal nájsť nielen styčný bod, ale zároveň si ukázal cestu, ktorou sa môže naša generácia začať uberať. Neviem, či si to uvedomuješ, ale od tejto myšlienky sa dá odraziť a možno postaviť nový svet.

    Reply
  • 6. decembra 2016 at 19:18
    Permalink

    Duša nám hovorí, čo treba urobiť, rozum nám hovorí, ako to urobiť.
    Aj keď ju materialisti popierajú (aj ja som bol kedysi – než som začal mať vlastné zážitky, ktoré sú v rozpore s materializmom), bez duše by sme neboli ľuďmi, ale zombiami. Rozum nám umožňuje myslieť (podobne ako softvér umožňuje počítaču riešiť rôzne úkony), ale duša nám umožňuje cítiť. Otázka dobra (len kvôli ktorej komun. a socialistické hnutia vôbec vznikli) je vždy otázkou duše, nie rozumu. Rozum nám poradí, ako vytvoriť čo najspravodlivejší systém, v ktorom by ľudia žili čo najšťastnejšie a zároveň čo najmorálnejšie. No samotná snaha vytvoriť systém, v ktorom bude vládnuť spravodlivosť, šťastie a morálka, je túžbou duše, nie rozumu. Počítač nám môže pomôcť ten systém zrealizovať, no on samotný nikdy túto túžbu mať nebude – pretože nemá dušu.

    Žiaľ, väčšina ľudí si svojho nehmotného JA nie je vedomá a aj preto tak lipne na materiálnych veciach – čo je v prospech kapitalizmu. Všetci materialisti by sa mali osobne porozprávať s ľuďmi, ktorí prežili klinickú smrť a mali mimotelový zážitok.

    O dobro by sme sa však mali usilovať bez ohľadu na to, či veríme v posmrtný život alebo nie. Pokiaľ niekto činí dobro len pre neskoršiu odmenu, je v tom prospechárstvo.

    Reply
  • 6. decembra 2016 at 19:33
    Permalink

    Týmto som chcel inými slovami povedať, že rozum a cit vôbec nie sú v rozpore (alebo aspoň nemusia byť), ale naopak, že sa navzájom nevyhnutne dopĺňajú; že jeden bez druhého nemá zmysel. Rozum bez citu nebráni najväčším predstaviteľným zločinom, no cit bez rozumu môže takisto spôsobiť viac zlého než dobrého – hoc úmysel môže byť dobrý.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *