Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


Ukážka z knihy Utopisti, vizionári sveta budúcnosti

Pradávny sen ľudstva o ideálnej spoločnosti je prítomný v celých dejinách, no bol to až Sir. sanctus [1] Thomas More, Thomas Morus (*1478 – † 1535), anglický kresťanský humanista, právnik, sociálny filozof, spisovateľ, politik, lord kancelár ktorý mu dal v 16. storočí názov – UTÓPIA (Dve knihy o najlepšom stave štátu a novom ostrove Utópii, spis skutočne zlatý a rovnako užitočný ako zábavný, Antwerpy, 1516). [a] Názov, ktorý už vo svoje etymológii skrýva tak miesto ideálne (eutopos), ako miesto neexistujúce (outopos). Thomas More dal predstave o ideálnom stave bytia v dokonalej spoločnosti ako prvý v dejinách konkrétne obrysy, no zároveň ju umiestnil na neznámy ostrov, ktorý je v ostrom hodnotovom spore so súdobým svetom. More zároveň vytvoril nový literárny žáner opisujúci koncepty ideálnych spoločností, ktorý obsahuje jednak projekciu ideálu, ako aj kritiku súdobej spoločnosti. V Utópii vládne rovnosť, sebestačnosť, skromnosť, solidarita a komunitárne hodnotové princípy. Thomas More sa v tomto diele prvý krát v dejinách ľudstva pokúsil o literárnu rekonštrukciu ideálneho spoločenského zriadenia, kde platí axióma každému podľa jeho potrieb. Zmyslom existencie v tejto spoločnosti nie je bohatstvo, majetok či ctižiadostivosť, ale kolektívne šťastie celého spoločenstva, kde má každý naplnené potreby; život v komunite, spoločná práca a rovné prerozdeľovanie produktov spoločnej práce medzi komunitu. A tak More vytvoril na antických, kresťanských a renesančných filozofických základoch prvú detailnú projekciu komunistickej spoločnosti.

Slovenské vydanie tejto knihy vyšlo nedávno v reedícii Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov pri príležitosti 500. výročia vydania knihy.

ŽIVOT UTOPISTU

„Miesto na poduškách potom spočíva na kláte popraviska.“
napísal mladý Thomas More, prorokujúc si vlastný osud

Mučeník svedomia, človek pevného charakteru, obeť intríg a politických hier. Životopis Thomasa Mora, ktorý začína mimoriadnou kariérou a končí popraviskom, bol natoľko inšpiratívny, že sa z neho takmer stala ďalšia Shakespearova dráma. Shakespeare totiž začal písať hru viazanú na Morov osud, tá však zostala iba niekoľko stranovým torzom (Svoboda 2014, s. 14, Long 1989, 49-54, Dickson, 2016), ktoré dokončili Anthony Munday a Henry Chetlov.

Thomas More sa narodil 7. februára 1478 v Londýne ako syn londýnskeho právnika Johna Mora ako jedno zo šiestich detí (Jokinen 2009). Svoje vzdelanie započal v škole u Sv. Antonína, pod patronáciou canterburského biskupa, kardinála Johna Mortona, na ktorého dvor sa Thomas dostal ako páža. Tu sa zoznámil so všetkými problémami vtedajšieho Anglicka a Morton tu Mora formoval až natoľko, že podľa Bohumila Svobodu (Svoboda 2014, s. 17) práve toto obdobie života inšpirovalo Mora k písaniu Utópie. Morton videl už vtedy v Morovi veľký potenciál a preto ho nominoval na miesto na Oxfordskej univerzite (Ackroyd 1999).

Bohatstvo dvora (u kardinála) vystriedala bieda študentského života na Oxforde. V tej dobe nebolo štipendií, a mnohí študenti chodili žobrať, aby vôbec prežili. Aj vďaka týmto skúsenostiam získal More sociálne cítenie. V tomto období sa More zoznámil s antickou filozofiou, latinčinou, gréčtinou a s učením Pica della Mirandolu, ktorého životopis neskôr sám prekladal. Po dvoch rokoch sa na žiadosť otca, ktorý nedokázal finančne pokryť štúdiá, vracia do Londýna a tu študuje od roku 1492 právo (New Inn, neskôr Lincoln Inn). Tu sa zoznamuje s Johnom Coletom, lektorom Písma, ktorý mal na neho silný vplyv. V tomto období študuje sv. Augustína (De civitate DeiI) a venuje sa taktiež literatúre (Svoboda 2014, s. 20). More túžil stať sa mníchom a chcel opustiť kariéru právnika. Je zaujímavé, že právnickým povolaním More pohŕda aj v samotnej Utópii, z ktorej právnikov vylúčil (namiesto toho navrhol elementárne právnické vzdelanie pre každého obyvateľa a navrhuje jednoduchý a zrozumiteľný právny systém, pretože príliš sofistikované zákony znemožňujú obyčajným ľuďom aby porozumeli svojim právam). Na konci 15. storočia sa zoznámil s Erazmom Rotterdamským, s ktorým bol priateľom až do konca života. Bol to práve More, ktorý Erazma inšpiroval k napísaniu nadčasového diela Chvály bláznovstva (Encomium moriae) (Svoboda 2014, s. 23).

Medzi rokmi 1503 až 1504 žil More v blízkosti kartuziánskeho kláštora a pripojil sa k duchovným cvičeniam mníchov v kláštore Charterhouse (Svoboda 2014, s. 21). Hlboko obdivoval monatastérsky ideál, chcel sa stať františkánom (obdivoval ich zdôrazňovanie myšlienky chudoby a solidarity), no napriek tomu sa rozhodol zostať laikom. V asketických praktikách však pokračoval počas celého svojho života. Zvolil si však kariéru právnika a politika, čo podľa Svobodu (Svoboda 2014, s. 22) Morovi poskytlo príležitosť nahliadnuť do sociálneho a politického stavu krajiny, predovšetkým získal informácie o postavení a osude chudobných roľníkov vo vtedajšom Anglicku.

V roku 1505 sa oženil s Jane Colt, mal s ňou štyri deti (Ackroyd 1999). Mladá Jane zomrela už v roku 1511. Rozhodol sa, že si zoberie prvú ženu z okruhu svojich priateľov a následne sa oženil s postaršou vdovou Alice Middletonovou (Wegemer 1995). Trval na tom, aby jeho dcéry získali poriadne vzdelanie, rovnako ako jeho syn. Margaret Roperová-Morová sa stala významnou spisovateľkou, prekladateľkou a jednou z najuznávanejších žien 16. storočia. Jeho rodina žila spoločenským životom a podľa princípov cnosti a vedenia. V živote Mora sa spájal renesančný antropocentrizmus aj stredoveký teocentrizmus. Jeho domov mal podľa Erazma Rotterdamského kaplnku, knižnicu a študovňu. More mal rád filozofiu, teológiu, filológiu, štúdium jazykov, dejiny, astronómiu, hudbu (sám hral na mnohé nástroje) a prírodné vedy (mal doma vlastný zverinec, v ktorom pozoroval správanie zvierat). V jeho dome sa hralo aj amatérske divadlo. Ako pripomína Svoboda, More bol istým spôsobom vo výchove svojich detí predchodcom Komenského (Svoboda 2014, s. 42).

Thomas More podľa princípov, ktoré v Utópii navrhol, ako pripomína Svodoba, sám žil. Jeho ideálom bol skromný mníšsky život. Ako sám More hovorí, v čase svojich štúdii žil mimoriadne skromne, nikdy nepoznal rozmarnosť a jeho život nezávisel na ničom materiálnom. Jeho dlhoročný priateľ Erazmus Rotterdamský ho popisuje ako človeka, ktorý miloval spravodlivosť, pravdu, mier a pospolitosť, jedával obyčajné jedlá a nápoje; mál rád prostotu a jednoduchosť. Erazmus oceňoval taktiež jeho hlbokú a úprimnú zbožnosť. Bol mimoriadne pracovitý a k sebe veľmi prísny. Vstával skoro ráno aby sa mohol venovať čítaniu, štúdiu a modlitbám. Keď v roku 1523 kúpil dom s veľkou knižnicou a záhradou vedúcou až k Temži, hostil na svojom dvore Erazma Rotterdamského aj maliara Hansa Holbeina ml., ktorý nám, slovami Bohumila Svobodu, „zanechal radu znamenitých skíc pána domu a jeho rodiny – bol to názorný príklad vzorného rodinného života. Rysy jeho rodiny, ako ju More utváral, sú tak zrejme predlohou pre rodiny obyvateľov utópie“ (Svoboda 2014, s. 25). Aj Petr Křivský pripomína, že Morov domček pri Temži pripomínal Platónovu Akadémiu (More 1978, s. 124).

V roku 1504 (vo veku 26 rokov) bol More zvolený do parlamentu, kde zastupoval Great Yarmouth, v roku 1510 Londýn, kedy získal povesť čestného štátneho zamestnanca. Už na začiatku kariéry kritizoval Henricha VII. pre rozmarnosť a navrhol obmedziť jeho výdavky na znesiteľnú mieru. More bol úspešný, kráľov návrh na zvýšenie požiadavkov sa nepodarilo presadiť. Mora neminul kráľovský hnev a tak sa musel More istý čas skrývať a cestovať. Henrich VII. zomiera už v roku 1509, a More následne márne vkladá nádej do jeho nástupcu Henricha VIII., svojho budúceho kata. V tomto období vydáva Životopis Pica dela Mirandolu a Históriu Richarda III., dielo, ktoré sa stalo podkladom pre samotného Shakespeara. More bol neskôr menovaný do významných funkcií. Stal sa tajomníkom a osobným poradcom Henricha VIII., vypracovával dokumenty, vítal zahraničných diplomatov. Neskôr pôsobil ako komisár pre vysoké školy v Oxforde a Cambridge. V roku 1516 vydáva Utópiu. Rok predtým bol vyslaný ako člen delegácie na urovnanie obchodných stykov medzi Anglickom a Flámskom. Tu videl More prvýkrát organizáciu spoločnej práce v manufaktúrach, stretával sa s námorníkmi. Odpoveď na otázku, prečo More do utópie neumiestnil spoločenskú výrobu práce v manufaktúrach nachádza Svoboda v Morovej idealizácii Vergíliovského bukolického zlatého veku spätého s návratom do minulosti (Svoboda 2014, s. 103).

Prví čitatelia Utópie boli vraj tak presvedčení o reálnej existencii ostrova, že uvažovali o nutnosti obrátenia obyvateľov na kresťanskú vieru (More-Křivský, 1978, s. 125). V kritickej rovine ovplyvnil Mora jeho priateľ Erazmus Rotterdamský, ktorý spísal Chválu bláznivosti (1511) priamo počas pobytu u Thomasa Mora v Chelsea. V roku 1521 je povýšený do rytierskeho stavu a dostáva titul Sir. V tom čase je jeho vzťah s kráľom nadštandardný a spoločne bojujú proti Lutherovi (More rediguje Apológiu siedmich sviatostí pre Henricha VIII.; tým odmietol niektoré z Lutherových článkov, za čo Henrich získal titul obranca viery, Fidei defensor) (Ackroyd 1999). Luther reagoval na Henricha VIII. nazval prasaťom a klamárom. Následne napísal pre Henricha Responsio ad Lutherum (pod pseudonymom Gulielmus Rosseus).

Toho istého roku bol More zvolený za predsedu poslaneckej snemovne a v roku 1525 vicekancelárom v Lancastere s výkonnou a súdnou zodpovednosťou v severnom Anglicku. Po páde Wolseyho sa v roku 1529 podarilo Morovi stať lordom kancelárom; ako prvému človeku občianskeho pôvodu v anglických dejinách. Bolo to predovšetkým za diplomatické zásluhy pri mierových rokovaniach medzi Anglickom, Francúzskom a Španielskom. V tomto období bojuje proti protestantizmu, ktorý vnímal ako prejav kacírstva, hrozbu pre jednotu cirkvi a spúšťač občianskych vojen. Luthera vnímal ako človeka, ktorý chcel zničiť cirkev. Kritizoval protestantské preklady Biblie. Protestantov považoval za kacírov a luteránstvo za protištátnu činnosť. Za tvrdé zásahy proti protestantom bol More kritizovaný, avšak hneď rok po Morovej smrti bolo uskutočnené to, čoho sa sám More obával: v roku 1536 bolo zrušených 376 kláštorov, nemocníc, chudobincov a starobincov a upevnil sa vznikajúci kapitalizmus (Svoboda 2014, s. 97). Morov odpor proti protestantizmu vychádzal aj z jeho pacifizmu, nakoľko bol vo všeobecnosti proti rozvratu a usiloval o harmóniu.

Príčina budúcej Morovej tragédie spočíva v konflikte medzi pápežom Klimentom VII. a kráľom Henrichom VIII., ktorý žiadal o anulovanie manželstva Henricha VIII. s Katarínou Aragonskou. Tým, že sa Henrich rozviedol, jeho katolicizmus stratil cenu. Henrich sa snažil všemocne o odtrhnutie od Ríma, taktiež usiloval o rozdelenie cirkevného majetku, ktorým si chcel získať priazeň mešťanov. A tu vznikajú zárodky anglikánskej cirkvi a absolutizmu Henricha VIII. More, napriek tomu, že ho Henrich poveril úlohou lorda kancelára po Wolseyovi, postavil sa na stranu pápeža. Titul lorda kancelára pre Mora teda bol, ako sám povedal, Damoklov meč nad jeho hlavou (Svoboda 2014, s. 29). Henrich si nechal schváliť zákon o zvrchovanosti (Act of Supremacy), čím zo seba urobil hlavu anglikánskej cirkvi. V roku 1530 odmietol More podpísať list vedúcich anglických duchovných a aristokratov s požiadavkou na pápeža Klimenta VII. a tým odmietol zložiť prísahu za uznanie kráľa ako najvyššiu hlavu v cirkvi Anglickej. More sa dostáva na druhú koľaj, Henrich si necháva radiť Thomasom Cromwellom (ten ako vodca protestantskej strany mu radí stať sa hlavou anglikánskej cirkvi). A tak 16. mája 1532 Thomas More odstupuje z funkcie lorda kancelára. O rok neskôr sa odmietol zúčastniť korunovácie Anny Boleynovej ako kráľovnej Anglicka. Kráľova pomsta bola krutá – skonfiškoval všetok Morov majetok a tak bola jeho rodina v príšernej sociálnej situácii (Svoboda 2014, s. 34). Henrich VIII. popiera svoje anti-lutherovské stanoviská a obviňuje Mora, že ho zaviedol do zbytočných a trápnych sporov.

V roku 1534 bol More povolaný, aby sa dostavil pred komisiu, aby prisahal svoju vernosť v parlamentnom akte o následovníctve (Act of Succession). Tým by uznal legitimitu všetkých potomkov Henricha a Anny Boleynovej. More uznal právo Parlamentu vyhlásiť Boleynovú za legitímnu kráľovnú, ale odmietol duchovnú platnosť kráľovho druhého manželstva (Logan 2011) a taktiež nadradenosť koruny nad pápežom. Tým bol jeho osud spečatený. Bol zatknutý a umiestnený v Toweri. Na sklonku života sa dostáva do situácie, keď je donútený okolnosťami praktizovať monastický vzor života (Svoboda 2014, s. 36). More bol odsúdený na smrť za zradu. Pre mnohých sa preto stal mučeníkom svedomia. V roku 1535, 6. júla bol Thomas More popravený. V posledných momentoch svojho tragického života, prehlásil„Zomieram ako kráľov verný sluha, ale najskôr ako sluha Boží.“ (“I die the king’s good servant, and God’s first.”). Kat Mora prosil o odpustenie, More veselo povstal, pobozkal ho a odpustil mu.

IDEOVÉ ZDROJE PRE MOROVU UTÓPIU

„Pokým je tu vlastníctvo a kým peniaze budú mierou všetkého, nemyslím si, že národ možno viesť či už spravodlivo alebo šťastne: nie spravodlivo, pretože najlepšie veci dostávajú najhorší ľudia; ani šťastne, pretože všetko sa prerozdeľuje len hŕstke (a dokonca ani tá nie v každom ohľade šťastná), kým zvyšok žije v absolútnej biede. … cesta k verejnému blahu je totiž vyhlásenie majetkovej rovnosti. … nech už ide o akýkoľvek veľký národ, bohatstvo sa vždy delí len medzi pár vyvolených, kým ostatným zostáva bieda. Takže tu budú dve vrstvy ľudí, tí, ktorí si zaslúžia, aby sa ich osud zmenil – to sú tí zbytoční, zlomyseľní a zlí… a potom sú tu tí, ktorí slúžia viac verejnosti než sebe, úprimní a dobrí ľudia.“
— Sir. sv. Thomas More, Utópia, 1516 (Ut. 43-44)

Ak nerátame Platóna a proto-utopickú literatúru, tak možno to bude pre mnohých nepochopiteľné, ale je historickým faktom, že základná filozofická koncepcia myšlienky komunizmu (beztriednej spoločnosti) vznikla v kresťanskom prostredí, resp. u kresťanského autora.  Thomas More nadväzuje na základné komunitárne princípy staro-kresťanského učenia (Skutky Apoštolov, sv. Benedikt, sv. Ambróz a sv. Augustín; predovšetkým v diele De civitate Dei (O obci Božej). Podľa Bohumila Svodobu bol kresťansko-humanistický svetonázor Thomasa Mora formovaný predovšetkým sv. Augustínom, v ktorom nachádzal historické analógie (zánik Rímskej ríše) s obdobím, v ktorom žil (Svoboda 2014, s. 137).

Mora ďalej inšpiruje antická literatúra, v ktorej taktiež nachádza ideové zdroje pre zdôvodnenie rovnostárstva  (idea zlatého veku, Lykurgove zákony v Sparte, Platónova Republika). Vplyv antických autorov u Thomasa Mora dokazuje postava Hytholdaya, ktorý po svojej štvrtej ceste daroval obyvateľom Utópie knihy od Platóna, Aristotela, Theofrasta, sv. Augustína, Theodora Gaza, Hesychia, Dioscorida, Plutarcha, Lukiána, Aristofana, Homéra, Euripida, Alda Manutia, Tukydida, Herodiana, Hippokrata a ďalších.  V neposlednom rade autora inšpirovala aj memoárovo-cestopisná literatúra, predovšetkým objav Nového sveta, talianskeho obchodníka Ameriga Vespucciho. Taktiež bol More inšpirovaný autormi svojej doby: kresťanským humanistom Johnom Coletom (nazval ho „director of my life“), Erazmom Rotterdamským a stretával sa tiež s maliarom Hansom Holbeinom ml., ktorý zhotovil niekoľko jeho portrétov.   Sumárne by sa teda dalo povedať, že Morov komunizmus je silne ovplyvnený antikou, rano-kresťanským rovnostárstvom, stredovekým spôsobom feudálneho života a dobovou literatúrou renesančných humanistov predovšetkým v otázke prírodnej filozofie a novoplatonizmu.

Význam Thomasa Mora pre dejiny filozofie a boj za sociálne spravodlivú spoločnosť sa odzrkadlili aj v ďalšom vývoji sociálnej, politickej filozofie a dejín utopickej literatúry. Podľa Leva Hanzela a Vojtecha Zamarovského sa dostalo vďaka Morovej knihe slovo utópia do „do slovníka všetkých kultúrnych národov“ (Zamarovský-Hanzel 1961, s. 57). Dokladom tohto tvrdenia je aj postoj Sira Philipa Sidneya, ktorý chválil nový žáner utopickej literatúry vo svojej Obrane poézie a prvý krát definoval utópiu ako filozofický argument (Brostorm, 1996). Vznik utopickej literatúry sa oficiálne datuje od vydania Morovej knihy Utópia (1516), prekračuje ďalšími dielami 16. storočia (Sydney, Günzburg, Montana, Lupton,) a barokovej protireformácie. Dodnes vznikajú utopické romány, filmy a iné druhy umenia, More svojou víziou prispel svojim dielom aj ku vzniku žánru sci-fi.

Ján Halada v predslove k Utópii zaraďuje medzi autorov ovplyvnených utopizmom Campanellu, Bacona, Rousseaua, Diderota, Morellyho, Fichteho, Saint-Simona, Fouriera, Owena, Cabéta či zakladateľov žánru sci-fi. Dodáva: „Utópia sa vysťahovala mimo Zem, keď Cyrano de Bergerac napísal dve utópie – Cestu na mesiac, Cestu do slnečnej ríše (1657). Kircher umiestnil ideálnu spoločnosť do ríše Hádovej – napísal utópiu Podzemný svet (1662). Do tohto výpočtu môžeme zaradiť i Swiftové Guliverove cesty, Veirasové Dejiny Sevarambov. Taktiež fenomén časovej projekcie utópie sa hlási o slovo. V roku 1761 vychádza vo Francúzsku Mercierov Rok 2449, o niečo neskôr vydáva Rétif de Bretonne utópiu Rok 2000 a Cabetov vrstovník Enfantin roku 1829 Vzopomienky priemyselníka z roku 2440. Známy svet je zlý nedokonalý, neznámy a nový sľubuje mnohé, často všetko“ (More 1978, s. 13).

PRVÁ KNIHA O KOMUNIZME?

„Keďže tu panuje dostatok všetkého, neexistuje možnosť
aby si niekto vypýtal niečoho viac, než potrebuje.“— Sir. sv. Thomas More, Utópia, 1516

Lenka Bohunická v predslove prvého slovenského vydania Utópie píše: „Dnešný čitateľ spoznáva niektoré črty zhodné s teoretickou náukou o komunistickej spoločnosti“ (More 2017, s. 122, ďalej iba Ut. číslo strany). Áno je muskutočne tak. Thomas More konceptuálne predstavuje koncept beztriednej, rovnostárskej spoločnosti viazanej na sociálnu spravodlivosť, vzájomnú výpomoc, zabezpečenie (materiálnych aj duchovných) potrieb obyvateľov (Ut. 115), radikálnu demokraciu (Ut. 54-55, 109) a komunistické výrobné vzťahy, ktoré sú inštitucionálne zakotvené kolektívnym vlastníctvom a kolektívnou prácou.

Podľa B. Svobodu, More predstavil v Utópii spoločnosť s veľmi voľným federatívnym národným spoločenstvom autonómnych a sebestačných mestských jednotiek, ktorý je založený na bratskom zväzku dobrovoľnej spolupráce (Svoboda 2014, s. 77). Rakúsky katolícky kňaz Jozef Scheiffer napísal: „…majú ústavu demokratickú a zriadenie komunistické… hovorí sa že komunisti zmýšľajú nekresťansky…komunizmus… bol rýdzo kresťanský a zásada o rovnosti a hlavná snaha výchovy socialistického – vštiepiť lásku blížnemu sú kresťanské, viac kresťanské než výsady a chamtivosť aristokracie“  (Scheiffer 1884, s. 50). Spisovateľ Vojtech Zamarovský a marxista Lev Hanzel sa zhodujú, že More vo svojej knihe popísal prvé črty komunistického zriadenia na samom úsvite vzniku kapitalizmu. (Zamarovský 1961, s. 57). Na deskripcii Morovej utópie ako komunizmue sa zhodujú E. L. Surtz, A. Fox, M. Šimečka, K. Kautsky, V. Choc , historik F. C. J. Hearnshaw alebo religionista J. Komorovský (Komorovský, 2007). 

Kniha sa skladá z dvoch častí – prvá kniha je (slovami Engelsa) „…otrasným dokumentom o biede ľudových más a vášnivým protestom  proti ich ožobračovaniu a terorizovaniu vykorisťovateľským štátom“ a druhá podáva (slovami známeho spisovateľa Vojtecha Zamarovského): „…prvý sústavne vypracovaný návrh komunistického spoločenského zriadenia založeného na spoločenskom vlastníctve výrobných prostriedkov a všeobecnej pracovnej povinnosti, v ktorom sa uplatňuje komunistická zásada rozdeľovania spotrebných statkov podľa potreby“ (Zamarovský 1961, s. 59).

Cestopisná kniha je napísaná vo forme platónskeho vzoru dialógu medzi  Thomasom Morom, Petrom Gillesom a fiktívnou postavou Rafaela Hythlodaya, ktorý v Utópii žil 5 rokov a odišiel len preto, aby o nej rozšíril správy vo svete.[2] Autor strieda vážnosť a ironický prístup inšpirovaný rímskym básnikom Lukiánom.[3] Obsahuje sociálnu kritiku dobovej spoločnosti, ale aj víziu normatívneho ideálu sociálne spravodlivej spoločnosti. Tieto dva atribúty definoval základ utopického literárneho žánru – kritika spoločnosti a ponuka alternatívy. 

OPIS OSTROVA UTÓPIA

Utópiu tvorí 54 miest s pridelenými poliami, väčšina obyvateľov pracuje v poľnohospodárstve a remeslách, časť vo verejných funkciách a v oblasti vedy. Rozprávač Morovho príbehu Hythloday predstavuje skutočne detailný popis života obyvateľov, zvykov, rituálov (Ut. 47-49, 64-45), spôsobu života a práce (Ut. 57-60, 81-85), architektúry, (Ut.  51-53) ale aj prírody (Ut. 47-49). Samotný ostrov je vytvorený umelo, Utopos dal vykopať 15 míl dlhý kanál (Ut. 48), ktorý krajinu oddelil od súše. Ostrov je mimoriadne chránený prírodne aj architektonicky (Ut. 47), čo je istým spôsobom symbol ochrany pred skazenosťou vonkajšieho sveta.

Morova hypotetická komunistická spoločnosť predpokladá redistribúciu kolektívneho blahobytu, teda právo na rovný podiel z kolektívneho blahobytu (Ut. 62, 67, 115) s cieľom zabezpečiť hmotné a duchovné potreby občanov (Ut. 115) prostredníctvom sebestačného plánovaného hospodárstva (ba dokonca nadbytky dávajú svojim susedom; Ut. 49). Spoločnosť je ekonomicky a potravinovo sebestačná (Ut. 49), prírodné zdroje sú v kolektívnom vlastníctve štátu. Obyvatelia usilujú o koncept trvalej udržateľnosti a ekologickej rovnováhy (Ut. 53, 81). Ide o národ pacifistov, vojnu vedú iba v prípade obrany seba alebo spojencov (Ut. 94-102). Morov koncept, na rozdiel od Platónovho (aj keď sa ním inšpiruje) nie je aristokratický, ale približuje sa k ideálu beztriednej spoločnosti (Ut. 115) a radikálnej demokracii (nevládnu filozofi, ľud si vládne sám) (Ut. 54-55, 109). Utópia je vizionárska svojím predpokladom naplnenia občianskych a sociálnych práv. Obyvatelia majú garantované právo a povinnosť pracovať  (Ut. 60, 67, 81) v zmysluplnom povolaní v stanovených medziach v rámcoch 6-hodinového pracovného času. Majú právo na odpočinok (Ut. 56-60, 67, 81),  bezplatné stravovanie (Ut. 64),  bývanie (Ut. 52-53, 59-60), ošatenie (Ut. 56, 60, 76), vzdelávanie (Ut. 57, 81-83), zdravotníctvo (Ut. 63), dôchodok a pomoc pri onemocnení a bezvládnosti (Ut. 63-65).

Utópia je formálne národný štát s formou monarchistickej vlády, je v ňom ale aplikovaná priama demokracia (Ut. 54-55, 109) s vysokou mierou participácie občanov (odvolateľnosť všetkých úradníkov, duchovenstva aj zvoleného panovníka a rotácia funkcií). Základnou jednotkou spoločnosti je rodina, ktorá sa venuje určitému remeslu.

Ekonomicky je spoločnosť rurálne komunistická (redistribúcia produktov spoločnej práce, rovný podiel z kolektívneho blahobytu pre každého občana) a plánovaná (Ut. 49), zameraná na vnútorný výmenný obchod a iba sekundárne zahraničný. V Morovej spoločnosti nepoznajú peniaze, nepoznajú sociálnu nerovnosť, biedu, vykorisťovanie, ba naopak, usilujú sa o naplnenie dôstojného (Ut. 115), cnostného (Ut. 108, 109), ale aj šťastného (Ut. 72-79, 114) života pre všetkých členov spoločnosti, v ktorej je človek viac, než len majetok. 

UTÓPIA A KRESŤANSTVO

Arcibiskup Dominik Duka v predslove ku knihe Thomas More: Svätec utopista píše: „…povedal by som, že sa (čitatelia Morovho odkazu, pozn. aut.) budete skladať z dvoch veľkých skupín: jedna, tá väčšia, budú kresťania, ktorú budú v knihe hľadať zaujímavé svedectvo a svätcovi, a druhí, menší, budú ľudia, hľadajúci, milujúci históriu s cieľom dozvedieť sa viac o mužovi, ktorého meno si v školách spájajú s bájnou Utópiou. Možno to bude pre obe skupiny budiť isté rozpaky – svätec, ku ktorému sa hlásia ako k predchodcovi socialistických myšlienok aj komunisti? Alebo socialista, ktorý zhodou okolností, či vplyvom cirkevnej stratégie dosiahol stupňov oltára a bol prehlásený za svätého? Čitateľ bude musieť opustiť  doterajšie schémy a možno aj predsudky a ponoriť sa do sveta humanizmu, renesancie a začínajúceho kapitalizmu v Anglicku, aby jeho doterajší pohľad bol obohatený práve o znalosti úplne nových rovín osobnosti Tomáša Mora“ (Svoboda 2014, s. 11). A presne tak tomu je. Kým kresťanské dejiny sa snažia bagatelizovať Morov sociálny odkaz, tak podobne marxistická literatúra bagatelizuje Morove kresťanské hodnotové východiská a považuje ich za akúsi slabosť, nevyzretosť či nevedomosť. Jedno bez druhého však nie je možné. Korene Morovho sociálneho myslenia, ako sa dá dočítať aj v samotnej Utópii, sú nielen v sklamaní sa v dobových cirkevných a svetských predstaviteľoch, ale aj v kritike tudorovského Anglicka a prvotnej akumulácie. Morova kritika kapitalizmu je nadčasová a na svoju dobu odvážna. Slovami filozofa Dalimíra Hajka, bola to kritika konkrétna a adresná; bol presvedčený, že korene zla spočívajú v súkromnom vlastníctve; požadoval vo svojom diele „nastolenie trvalého mieru, rovnosť medzi ľuďmi a rozvoj duchovných síl ľudstva“ (Hajko 1988, s. 113-116).

Na druhej strane nemožno odignorovať, že More bol osvietený kresťan, ktorý usiloval o reformu kresťanstva, nie však o jeho rozdelenie (aj preto sa postavil proti Lutherovej reformácii). Uvedomoval si, že sociálna situácia vo vtedajšom Anglicku bola zlá, no zároveň bol presvedčený že reformácia priniesla viac zla než dobra v podobe vzniku kapitalizmu (až neskôr o tomto fenoméne píšu Max Weber a Karl Marx), preto navrhoval reformovať samotný katolicizmus. Morove poňatie kresťanstva bolo založené predovšetkým na návrate k pôvodným rovnostárskym princípom, ktoré sú prítomné v učení Krista a Skutkoch Apoštolov. Thomas More vytvoril most medzi socializmom (komunizmom) a kresťanstvom. Bohumil Svoboda preto v závere jeho diela Thomas More Svätec a utopista konštatuje, že Thomas More je na jednej strane otcom komunizmu a predchodcom socialistických myšlienok a na strane druhej tieto idey stavia na svetonázore katolíckom. K podobným záverom dochádza aj religionista Ján Komorovský (Pozri: Komorovský, 2007).

Morove kresťanstvo je poňaté egalitárne. Prostredníctvom morálnej filozofie predkladá koncept rovnostárskej spoločnosti založenej na kresťanských a humanistických základoch: „Hospodin predvídal mnohé, keď ustanovil, aby všetko bolo spoločné, a mnohé predvídal Kristus, keď sa znovu pokúšal odvrátiť smrteľníkov od súkromného záujmu k spoločnému,“ písal Thomas More (Pozri: Gorfunkel, 1987). J. H. Hexter považuje Thomasa Mora za posledného muža stredoveku a obrancu katolíckej solidarity reprezentovanej v stálej agrárnej ekonomike, a muža, ktorý sa postavil proti vznikajúcemu ranému kapitalizmu. Karl Kautsky, ktorý venoval analýze Morovej Utópie celú knihu zdôrazňuje, že ešte na začiatku šestnásteho storočia stále existoval v Anglicku primitívny agrárny komunizmus. (Kautsky, 1888) Morova Utopia je nostalgiou za týmto obdobím. Utópia je protestom proti „novej ekonomike ohradzovania pozemkov landlordmi, ktorí zničili staré právo a a staré spoločenské vlastníctvo pôdy“ (Chambers, 1992, s. 142-3). Morov humanizmus znamenal cieľ dosiahnutia šťastia celého ľudstva. Aj keď kresťanský humanista Thomas More tvorí v dobovom kontexte renesancie, komunikuje s dobovými renesančnými autormi, je s renesanciou všeobecne spájaný, jeho odkaz je spätý vo väčšej miere so stredovekým náhľadom na svet, ako si to všíma R. W. Chambers (bol katolík, postavil sa proti reformácii, proti vzniku raného kapitalizmu; zastával stredoveký rurálny spôsob života; odmieta individualizmus) (pozri Chambers, 1992).

Ako však zaviesť Morov kresťanský komunizmus do praxe? V súlade s dobovými trendmi More nepredpokladá reformu súdobej spoločnosti, ale naznačuje možnosť osídlenia Nového sveta na základe nových princípov alebo (ne)existenciu ostrova, kde už tieto princípy sú normatívne zakotvené. Jeho koncept si pravdepodobne nenárokuje globálne aplikovanie komunizmu pre prítomnosť. Práve naopak, na konci knihy skepticky dodáva, že ľudstvo na takýto model spoločnosti nie je pripravené. Ako teda uviesť Božiu obec do praxe? Odpovede nachádzame v Morových ideových zdrojoch. Morova projekcia je ideál monastéry: „Kľúčom k Utópii“ teda je v podstate rehoľa sv. Benedikta,“ (Svoboda 2014, s. 165) pripomína Svoboda. Svoboda uvádza ako reprezentantov utópií monastér sv. Pachomia, zakladateľa prvého kresťanského kláštora, sv. Bazila Veľkého a sv. Benedikta. V týchto spoločenstvách, ako pripomína Svoboda, dominuje princíp rovnosti, spoločenstva a komunity (Svoboda 2014, s. 109). Ideál je prítomný v Skutkoch Apoštolov a učení Krista a taktiež v diele, ktoré Mora inšpirovalo, De civitate Dei od Sv. Augustína.

Augustín v ňom kritizoval kráľovstvá bez spravodlivosti ako zlé a skazené (Augustín 1950, De civ. Dei I., IV. 4), kritizoval blahobyt a za ideál štátu považoval spravodlivosť, bez ktorého sú štáty iba veľkými lúpežami. Idea uzatvorenia sa pred skazeným svetom do utópie cnostných pretrváva aj po Morovej smrti. Nadväzuje na ňu Tommaso Campanella v Slnečnom štáte a do praxe ju zavádzajú kolonizátori Južnej Ameriky, predovšetkým jezuitskí mnísi, zakladatelia jezuitských redukcií. Tejto téme aj v komparácii s myšlienkami Thomasa Mora sa venuje Fernando Aínsa v knihe Vzkriesenie utópie (Aínsa, 2007). Idea kresťanskej spolupatričnosti je oživená aj v 19. storočí na Slovensku – práve na tejto pôde vznikajú prvé družstvá a spolky. Dodnes je idea mníšskeho rovnostárstva prítomná v gréckom mníšskom štáte Athos. Iným príkladom uzavretej utópie boli nasledovníci Fouriera, Owena a Cabeta v Amerike, ktorí taktiež zakladali malé sebestačne komunity, Cabétovi nasledovníci (Ikarské hnutie) aplikovali kresťanský socializmus do praxe. Mnohé z týchto pokusov stroskotali, no dodnes sú ako experimenty novej spoločnosti veľkou inšpiráciou. Aj spoločnosť, ktorej sa neskôr stali členmi Marx a Engels, teda Zväz spravodlivých, ktorej lídrom bol Wilhelm Weitling, niesla heslo kresťanského komunizmu: Všetci ľudia budú bratmi. Až po príchode Marx a Engelsa sa spoločnosť transformovala na ateistickú. No a napokon je tu prax Morovej Utópie ako sociálne učenie cirkvi prítomné v pápežských encyklikách a taktiež idea kresťanského socializmu (Lemmenais) a teológie oslobodenia, ktoré sú v súčasnosti dominantnou ideológiou bolivaristických hnutí v Južnej Amerike. Idea spájania kresťanstva a socializmu je taktiež prítomná v súčasnom Rusku. Thomas More položil základný kameň pod ideu kresťanského socializmu.

UTÓPIA A MARX

Pri otázke komparácie Thomasa Mora a marxizmu treba byť veľmi opatrný. Hneď v úvode treba povedať, že More nebol ateista a dielo nevyšlo ako manifest, ale vo svojom čase iba ako dobová kritika. Avšak deskripcia projektu Morovho ideálu nám poskytuje možnosť, komparovať ho s predstavou marxistického komunizmu, ktorá sa rozvíja približne od 19. storočia do druhej polovice 20. storočia v teórii Afanasieva a Fedosejeva (Pozri: Afanasiev, Fedosejev, 1975). Základnými dielami, ktoré túto víziu približujú sú diela Marxa, Engelsa a Lenina Komunistický manifest (1848), Nemecká ideológia (1846), Kritika Gotthajského programu? (1875), Štát a revolúcia (1917) a Vedecký komunizmus (1975), učebnica zostavená Fedosejovom a Afanasievom.

V prvom rade, komunistická maxima „každému podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb“ je v Utópii Thomasa Mora splnená (Porovnaj Ut. s. 115: „každý má právo na všetko“ a Marx, 1875). Treba pripomenúť, že v socializme platí maxima „každý podľa svojich možností a každému podľa jeho práce“ (porovnaj Lenin, 1917), avšak tá je viazaná na nedostatok zdrojov. V Morovej Utópii je zabezpečená sebestačnosť a trvalá obnoviteľnosť. Zároveň však platí povinnosť pracovať (6 hodín denne) pre každého obyvateľa s výnimkou chorých a bezvládnych, pre ktorých je zabezpečená bezplatná zdravotná starostlivosť.

Taktiež sa v Morovej Utópii plní antropologický význam práce, práca sa stáva sociálnou potrebou. Ďalším atribútom komunizmu je zrušenie tried, peňazí a štátu – Morova Utópia je beztriedna, peniaze sú zrušené zo zlata sú robené okovy pre väzňov (Ut. 69-71, 76) a štát plní iba úlohu minimálnu, nakoľko komunity fungujú autonómne. More v Utópii predložil aj marxistickú ideu zospoločenštenia ľudí (Marx-Engels, 1846, 1848, 1875), nakoľko sú výrobné prostriedky (poľnohospodárske nástroje) v kolektívnom vlastníctve a nevzniká nadprodukt, nakoľko sú produkty spoločnej práce kolektívne prerozdeľované. Taktiež neexistuje odlúčenie výrobných prostriedkov (Marx-Engels, 1848), nakoľko v Utópii, je aplikovaná komunistická forma výroby a sú zrušené súkromno-vlastnícke vzťahy. Pôda je taktiež v kolektívnom vlastníctve (Ut. s. 48).

Ďalším atribútom komunizmu je vedecké riadenie spoločnosti, a nakoľko je v Utópii, prítomné plánovanie, aj k tomu ideálu sa projekt približuje. Navyše obyvatelia zúrodňujú aj neúrodnú pôdu, odmietajú plytvanie a prebytkom zásobujú susedné kraje (Ut. 47, 62). Ďalšou podmienkou je dostatočné vzdelanie más a voľný prístup ku vzdelaniu (Marx, 1875), čo je taktiež v Utópii prítomné (Ut. 45, 57, 59, 72, 82, 83). Hanzel pripomína: „...v Utópii nemalo byť pritom vzdelanie znakom sociálneho postavenia, ako to bolo vo vtedajšej spoločnosti, ale prostriedkom pre najširší vývin ľudských vedomostí bez rozdielu“ (Hanzel 1961, s. 12). More v Utópii píše: „robotník sa vo svojom voľnom čase natoľko venuje štúdiu, že môže byť oslobodený od svojho remesla a priradený ku skupine učencov“ (Ut. 59).

Ďalšou podmienkou komunizmu je internacionalizmus. Ten je problematický, nakoľko Morov komunizmus je lokálny, národný, predstavuje federáciu malých komunít, ktoré si vzájomne a dobrovoľne pomáhajú (Ut. 67). Avšak aj tieto malé komunity manifestujú určitú solidaritu s ostatným svetom v tom, že chudobným krajinám posielajú prebytočné produkty za miernu cenu a taktiež pomáhajú vojensky (Ut. 95) a pomáhajú vysielaním osvietených úradníkov (Ut. 91). Poskytujú taktiež azyl nútených prác pre väzňov inde odsúdených na smrť, ale iba so spriatelenými krajinami. (Ut. 85) Princíp spájania sa v Únie ale odmietajú pretože „dobrota a dobrá povaha spája ľudia lepšie a pevnejšie, než akékoľvek zmluvy“ (Ut. 91, 92). Čo sa týka zrušenia protikladu duševnej a fyzickej práce (Marx-Engels, 1848), tak v Utópii sa každý venuje vo voľnom čase duchovnému rozvoju (Ut. s 59) Utópia sa tak približuje k Marxovmu ideálu univerzálneho človeka, ktorý môže byť naraz kritikom aj rybárom.V otázke zrušenia protikladu mesta a dediny (Marx-Engels, 1848) existuje jeden citát: „…každý rok sa 20 ľudí z rodiny vracia po 2 rokoch na dedine do mesta a na ich miesto pošlú ďalších 20 ľudí z mesta, ktorí sa naučia práci na poli„, (Ut. 49) ako však pripomína Hanzel: „…za vtedajšieho vývinového stavu výrobných síl, techniky a dopravy, nemohol More nájsť vedecky správne riešenie. Nevidel ešte reálne možnosti pre vyrovnanie úrovne mesta a dediny. Život na dedine považoval preto za doživotnú formu… navrhoval, aby občania bez rozdielu strávili aspoň 2 roky v poľnohospodárstve“ (Hanzel, 1961, s. 13).

V otázke náboženskej slobody More zastáva pluralitu náboženstiev a toleranciu ateistov (panteistov) (Ut. 103-105), avšak ako normatívny ideál predkladá kresťanstvo. V otázke ateizmu sa však More s marxistickým komunizmom maximálne rozchádza. Z vyššie uvedených detailov je teda zrejmé, že Thomas Mora popísal komunistickú spoločnosť z hľadiska sociálneho, kultúrneho, filozofického, vojenského, politického a ekonomického. Ako pripomína Karl Kautsky: „Thomas More je jedným z mála, ktorí boli schopní odvážneho intelektuálneho skoku; v dobe, keď bol kapitalistický spôsob výroby v plienkach, zvládol svoje dôležité vlastnosti tak dôkladne, že alternatívny spôsob výroby, ktorý vypracoval a kontrastoval s ním ako nápravou jeho zla, obsahoval niekoľko najdôležitejších zložiek moderného socializmu“ (Kautsky, 1888).

UTÓPIA A SOCIÁLNE PRÁVA

Valné zhromaždenie OSN prijalo dňa 10.12.1948 Všeobecnú deklaráciu ľudských práv ako rezolúciu 217 A (III). V Morovej Utópii sa takmer všetky tieto práva prirodzene dodržujú aj napriek tomu, že má ostrov minimum zákonov a nepozná právnikov (Porovnaj: Lohmann-Pollman, 2017). Treba pripomenúť, že mnohé z týchto práv by mala garantovať aj Ústava SR, Európska sociálna charta, a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach OSN. Uveďme si konkrétne príklady, v zátvorke sú pasáže, kde sú uvedené princípy aplikované v Morove Utópii:

„Každý človek ako člen spoločnosti má právo na sociálne zabezpečenie (Ut. 48-50, 57-58, 60-65, 83, 115) a nárok na to, aby mu boli národným úsilím a medzinárodnou súčinnosťou v súlade s organizáciou a prostriedkami príslušného štátu zabezpečené hospodárske, sociálne a kultúrne práva, nevyhnutné na jeho dôstojnosť (Ut. 48-50, 115) a na slobodný rozvoj jeho osobnosti. (Ut. 45, 57, 59, 72, 82, 83) … Každý má právo na prácu, (Ut. 60, 67, 81) na slobodnú voľbu povolania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky (Ut. 57-58) a na ochranu proti nezamestnanosti. (nezamestnanosť neexistuje) Každý má, bez akejkoľvek diskriminácie, nárok na rovnaký plat za rovnakú prácu. (Ut. 57-58) … Každý má právo na životnú úroveň primeranú zdraviu a blahobytu jeho i jeho rodiny, (Ut. 115) rátajúc do toho potravu, (Ut. 57-58) šatstvo, (Ut. 60) bývanie, (Ut. 53) lekársku opateru (Ut. 62) a nevyhnutné sociálne služby,  právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, (Ut. 62) pri pracovnej neschopnosti, pri ovdovení, v starobe (Ut. 62) alebo v ostatných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré vznikli okolnosťami nezávislými od jeho vôle.“ (VDĽP, čl. 22, 23 a 25)

ZÁVER

„Politika sa nedá prinavrátiť k dobrým mravom,
kým existuje súkromné vlastníctvo…
pokým je tu súkromné vlastníctvo,
každý hrabe len pre seba.“ (Ut. 43-44)

Napriek tomu, že vyššie uvedené sociálne práva, ktoré nachádzame v koncepte Thomasa Mora, rovnako ako v deklaráciách, ústavách a zákonoch, ich právna vymožiteľnosť je v súčasnej spoločnosti ovládanej súkromno-vlastníckymi záujmami ľahko spochybniteľná pri komparácia so sociálnou realitou, ktorú žijeme. Sociálnou realitou, v ktorej 1% vlastní viac, než 99% obyvateľov planéty, a na ich úkor. Až tak veľa sa teda od čias Thomasa Mora nezmenilo. Súčasná spoločnosť sa nazýva vyvrcholením dejín (Fukuyama), no napriek tomu sú mnohí nútení pojedať odpadky, nemajú prácu a nemajú naplnené ani elementárne potreby. V najväčších mestách je štatisticky najviac bezdomovcov. To je 21. storočie a hypermoderná doba. Prečo tomu tak je? Na záver stále aktuálne proroctvo (v originálnom preklade z roku 1911:

A tak když v duchu přehlížím a převracím všechny ty státy, které dnes všude po světě vzkvétají, nepřipadá mi to – bůh mi buď milostiv – jako nic jiného než jako spiknutí boháčů; jednajících o vlastních vyhodách pod záminkou a jménem státu…A tak nejhorší lidé se svou nenasytnou žádostivostí rozdělili jenom mezi sebe vše to, co by bylo dobře postačilo pro všechny“ (More 1911, s. 44).

Prešlo vyše 500 rokov a stále sa nič nezmenilo… Odkaz Thomasa Mora je pre dejiny filozofie, politických teórii, ale aj sociológie a kulturológie stále aktuálny a inšpiratívny. Po Thomasovi Morovi sú dodnes pomenované inštitúcie, kostoly, vzniklo Centrum pre štúdia Thomasa Mora v Dallase, Spoločnosť Thomasa Mora, Právne centrum Thomasa Mora, aj vedecký časopis Moreana. More je pre svoju odvahu a myšlienkový odkaz dodnes uctievaný katolíkmi (ako svätec, mučeník, patrón štátnikov a právnikov), komunistami (odvolávali sa na neho Marx, Engels, Kautsky aj Lenin; v Sovietskom zväze bol poctený pomníkov v Kremli, na ktorom je uvedený ako jeden z najväčších mysliteľov ľudstva, ktorý podporoval oslobodenie človeka od útlaku), ba dokonca i Anglikánskou cirkvou (martýr reformácie), ktorej vznik bol sprevádzaný Morovou popravou. Thomas More teda stále inšpiruje a nezostáva v zabudnutí. Morove osud je zaujímavou témou aj pre umenie: mapuje ho seriál Tudorovci či film A Man for All Seasons. Jeho tragická smrť sa stala vstupnou bránou k nesmrteľnosti.

PhDr. Lukáš Perný, autor sa profesionálne venuje utopizmu

Použitá a odporúčaná literatúra
AÍNSA, F.: Vzkříšení utopie, Praha: Host, 2007
AUGUSTÍN: O Boží obci. Praha: Vyšehrad, 1950
ACKROYD, P.: The Life of Thomas More. New York: Anchor Books, 1999
BROSTROM, A. J.: (Utopian Literature of the Renaissance – Introduction) Literary Criticism (1400-1800). Gale Cengage. 1996. eNotes.com. Dostupné online: http://www.enotes.com/topics/utopian-literature-renaissance#critical-essays-introduction
CHAMBERS, R. W.: “Utopia and the Problems of 1516,” In: ADAMS, R. M.. (ed.); MORE, T.: Utopia. Second edition New York: W.W. Norton & Company, 1992
DICKSON, A.: „Shakespeare’s life“. British Library2016
ENGELS, F.: Vývoj socialismu od utopie k vědě. 1. vyd. Praha: Svoboda, 1972
ENGELS, F.: Preparatory Writings for Anti-Dühring. In: Marx Engels On Literature and Art. In: Marxist.org. 1877
Source: Marx Engels On Literature and Art, Moscow 1976;
ENGELS, F.: O bytové otázce. Praha: Knihovna levé fronty, 1932
FEDOSEJEV, P. N., AFANASIEV, V. G. (ed.).: Vedecký komunizmus. Bratislava: Pravda. 1975
GORFUNKEL, A. CH.: Renesanční filozofie. Praha: Svoboda, 1987
HANZEL, L.: Utopisti – predchodcovia vedeckého socializmu. In: ZAMAROVSKÝ, V.: Utopisti. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1961
HAUSER, M.: Proč potřebujeme utopii. In Deník Referendum, 2011. Dostupné online: http://denikreferendum.cz/clanek/11024-proc-potrebujeme-utopii (Cit. dňa 5. 10. 2017)
HAJKO, D.: Tvorcovia veľkých myšlienok. Bratislava: Smena, 1988. s. 113, 116
JOKINEN, A.: „The Life of Sir Thomas More.“ Luminarium
KAUTSKY, K.: Thomas More and his Utopia. England: AC Black. 1927 (Transcribed CRAWFORD, T. 2002). 1888. Dostupné online: E-BOOK KAUTSKY: T. MORE A UTOPIA
KOMOROVSKÝ, J.: Boží štát v pralesoch a savanách Praguaja. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2007
LOGAN, G. M.: The Cambridge Companion to Thomas More. Cambridge University Press, 2011, s. 122
LOHMANN, G., POLLMAN, A.: Ľudské práva.Bratislava: Kaligram, 2017
LENIN, V.I. Stát a revoluce. In: Marxist.org, 1917
LENIN, V.I. Spisy 30. Bratislava, 1954
LENIN, V.I. Spisy 26. Bratislava, 1955
LONG, W., B. The Occasion of the Book of Sir Thomas More. Howard-Hill, T.H. editor. Shakespeare and Sir Thomas More; essays on the play and its Shakespearean InterestCambridge University Press, 1989
MARX, K., ENGELS, F.: Spisy 3, Praha, 1958
MARX, K., ENGELS, F.: Spisy 19, Praha, 1966a
MARX, K., ENGELS, F.: Spisy 20, Praha, 1966b
MARX, K., ENGELS, F.: Vybrané spisy sv. 1. Bratislava: Pravda. Bratislava, 1977
MARX, K.: Poznámky k programu německé dělnické strany. In: Kritika gothajského programu. In: Marxist.org, 1875
MARX, K.: Manifest Komunistickej Strany. In: Marxist.org, 1948
MARX, K., ENGELS, F.: Nemecká ideológia. In: Marxist.org, 1846
MORE, T., BOHUNICKÁ, L. (predslov), STANKOVÁ, M. (preklad).: Utópia. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017
MORE, T., RYBA, B. (preklad), HALADA, J. (predslov), KŘIVSKÝ, P. (doslov): Utopie. 2. vyd. Praha: Mladá fronta. 1978
MORE, T., RYBA, B. (preklad): Utopia. 1. vyd. Praha: Orbis, 1950
MORE, T., FOUSTKA, J. (preklad): Utopie. Praha: J. Otto. 1911
MORE, T.: E-BOOK UTÓPIA PROJEKT GUTENBERG
MORE, T.: E-BOOK UTÓPIA NA MARXIST. ORG
PERNÝ, L.: Sociálny odkaz Kristovho učenia a biblické citáty vo vybraných sociálnych utópiách. In: BIBLIA A WSPÓŁCZESNOŚĆ” – TEOLOGICZNE, KANONICZNE, SOCJALNE I SPOŁECZNE PRZESŁANIE BIBLII DLA WSPÓŁCZESNOŚCI – III. rocznik, 2018
SVOBODA, B.: Thomas More, světec a utopista. Praha: Triton, 2014
SCHEIFFER, J.: Duchovenstvo a sociální otázka. Brno: Benediktínska kníhtiskárna, 1884, s. 50
ŠIMEČKA, M.: Sociálne utópie a utopisti, Bratislava: Vydavateľstvo Osveta n.p., 1963
ŠIMEČKA, M.: Kríza utopizmu. Bratislava: Obzor, vydavateľstvo kníh a časopisov n.p., 1967
WEGEMER, G. B.: Thomas More: A Portrait of Courage. Scepter Publishing, 1995
ŽIŽEK, S.: Slavoj Žižek on utopia as enacting the impossible. In: Youtube, 2015. Dostupné online: https://www.youtube.com/watch?v=CjfEMJlgABo&ab_channel=Micha%C3%ABlSamyn
ZAMAROVSKÝ, V.: Utopisti. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1961

Vydania utópie a ďalšia literatúra: Utópia bola vydaná v anglickom jazyku v niekoľkých edíciách (1910, 1965, 1975, 1993; digitálna verzia projektu Gutenberg), na našom území celkovo tri krát (v češtine, 1911, 1950, 1978) a o prvý slovenský ucelený preklad sa v roku 2017 zaslúžilo vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov (časti slovenského textu vyšli vo výberoch Antológie z diel filozofov – Humanizmus a renesancia a Zamarovského knihy Utopisti). V súčasnosti funguje  samostatné Centrum pre štúdia Thomasa Mora, kde sa odkazu autora podrobne venujú Dr. Gerard Wegemer, Dr. Clarence Miller, Dr. Elizabeth McCutcheon, Dr. Seymour Baker House a Dr. Marie-Claire Phelippeau, ktorá je šéfredaktorkou časopisu Moreana. Odborný výklad Morovej Utópie sprostredkovaný renomovanými autormi zahraničných univerzít nachádzame ako doplnok v jej anglickej reedícii z roku 1993 (Adams, 1993; autori ako R. W. Chambers, J. H. Hexter, Alistair Fox, Edward L. Surtz, Robert C. Elliott, G. R. Elton, Nothrop Frye). Táto edícia je doplnená o listy dopisované medzi humanistami (Thomas More, Peter Giles, Jerome Busleiden, Guillaume Budé, Erasmus of Rotterdam, John Forben a Ulrich von Hutten), inšpiratívnu neoutopickú a dystopickú literatúru a texty, ktoré ovplyvnili tvorbu Thomasa Mora (vydavateľ sem zaradil texty antické, Platóna, Lukiána, Ovídia; kresťanské, Skutky Apoštolov, texty opisujúce život mníchov, texty cirkevného otca Ambrózia; stredoveké a renesančné, stredoveká povesť o krajine Cockayne, memoárovú a cestopisnú literatúra).

[a] Slovo utópia (v lat. Nusquama) má všeobecne dva etymologické významy, z ktorých vyplýva aj dôvod prečo sa v 21. storočí zaoberať odkazom Thomasa Mora. Prvý význam (ne-miesto) je chápaný negatívne, ako nerealistická fantázia, ktorá je symbolom naivity,  iracionality a nevedeckého prístupu (takto chápal utópiu Marx). Druhý význam vystihuje (eutópia) normatívny ideál dobrého miesta, teda dobre, spravodlivo a rozumne spravovanú spoločnosť, ktorej hlavným kritériom je šťastie ľudských bytostí. V Angličtine je slovo utópia vyslovované homofónne ako eutópia aj outópia. V samotnom diele je Utópia pomenovaná podľa Utopa, ktorý pomenoval ostrov predtým nazvaný Abraxa, čo znamená najvyššia bytosť.  More je kritikmi neprávom obviňovaný z akejsi naivity a nekritickosti k človeku vo svojej prirodzenosti. Nie je to pravda, je k človeku a jeho nerestiam kritický, čo napokon dokazuje jeho kritika súdobej spoločnosti, avšak zostáva veriť v možnosť pozitívnej zmeny z racionálneho postoja, čo dokazuje aj výrok: „Nemôžeš útočiť na ľudí neslýchanými rečami, keď vidíš, že nesúhlasia s tvojim názorom, ale musíš sa snažiť na nich zapôsobiť a presvedčiť ich nepriamym spôsobom, a ak nie si schopný ich  napraviť, musíš dosiahnuť, aby boli aspoň najmenej zlí, pretože ak by človek nebol dobrý, nemôže byť všetko dobré, ale takéto požehnanie neočakávam v blízkej budúcnosti.“ (Ut. 41) Podobný postoj zastávali napr aj osvietenskí utopisti Morelly a Mably.

[1] Thomas More ako jeden z hlavných propagátorov komunistických ideí, bol vyhlásený pápežom Levom XIII. za blahoslaveného a v roku Piom XI. 1935 za svätého (lat. sanctus), patróna politikov a právnikov (paradoxne právnikov v Utópii tvrdo kritizuje).

[2] Petr Křivský v doslove pripomína, že Hythloday bol reálny portugalský námorník, druh Aeriga Vespucciho, s ktorým sa Peter Giles (Aegidio) a Thomas More stretli v Antverpách. Vespucciho Quattuor navigationes (1507) popisuje 4 plavby a ukážku prostej indiánskej predtriednej spoločnosti. Podľa Křivského to boli Vespucciho Navigationes a spis Pietra Matira d´Angihiery De orbo novo (1511), ktoré nepochybne poskytli materiál pre vznik Utópie.

[3] Vodou na mlyn skeptikom, ktorí Utópiu odsudzujú je jednak časť názvu „spis rovnako užitočný ako zábavný“, meno rozprávača Hythlodeus (z gr. hytlos, prázdna reč a daios, skúsený) a záver diela, kde rozprávač konštatuje: „… priznávam, že je v štáte Utopíjských mnoho vecí, ktoré by som si, pravdu povediac, skôr želal ako dúfal v ich uskutočnenie,“ (Ut. 119) na druhej strane, rozprávač prežil na ostrove päť rokov života a bol tam šťastný. Chce tým autor povedať, že ľudstvo na takúto ideálnu spoločnosť ešte nie je pripravené? V každom prípade na s. 114 sa píše, že obyvatelia ďakujú Bohu, že sa „narodili v tom najšťastnejšom štáte na svete.“ (Ut. 114)

Textová príloha

Lev Hanzel o Thomasovi Morovi

Thomas More (lat. Morus, 1478 – 1535), autor „Dvoch kníh o najlepšom stave štátu a o novom ostrove Utópii, spisu skutočne zlatého a takisto užitočného ako zábavného“, ako znie začiatok titulu jeho práce známej pod skráteným názvom „Utópia“ (vyd. V Leuven r. 1516), je prvý a zároveň po stáročia najväčším predstaviteľom utopistického socializmu.

V Morovej osobe sa spojuje veľký humanistický učenec s významný politikom, ktorý sníval na samom úsvite kapitalistického vývinu o prekonaní rozporov rozkladajúcej sa feudálnej a rodiacej sa buržoáznej spoločnosti a naznačil základné črty komunistického zriadenia. Jeho dielo bolo vzorom pre rad ostatných utopistických mysliteľov a nebolo nimi prekonané ani hĺbkou filozofického chápania podstaty problému ani umeleckou úrovňou. Význam Morovho diela výstižne charakterizuje skutočnosť, že z „Utópie“ sa stal pojem, ktorý prešiel do slovníka všetkých kultúrnych národov.

More pochádzal z londýnskej sudcovskej rodiny, študoval v Oxforde, kde sa zaoberal matematikou, krásnou literatúrou, filozofiou, hudbou a históriou; napokon študoval právo a stal sa advokátom a docentom na Furnival’s Inn. Prekladal antických básnikov, epigramatikov a starších humanistov; medzi jeho priateľov patrili humanisti: Erazmus Rotterdamský (1467-1536) a Peter Gilles (1486 až 1533), maliar Hans Holbein st. (1488-1523) a dopisoval si s Ullrichom von Hutten (1488-1523). Ako mladík pomýšľal na vstup do kartuziánskeho kláštora, napokon však obrátil svoj praktický záujem na politiku; roku 1504 sa stal členom Dolnej snemovne, viedol posolstvo Henricha VIII. do Holandska, stal sa členom Kráľovskej rady, roku 1521 šľachticom a jeho kariéra dosiahla vrchol, keď ho kráľ vymenoval za lorda kancelára (1529). Ako prvý minister nebol však napriek svojmu opatrnému taktizovaniu poddajným dvoranom. Jeho odpor proti kráľovmu násilníctvu a obrana záujmov londýnskej obchodnej buržoázie proti feudálnej zvoli vyústili nakoniec v otvorený konflikt s kráľom, ktorý prepukol pri sporoch a kráľov rozvod s prvou manželkou (Katarínou Aragónskou). Na to bol zbavený úradu (1532) a po procese, v ktorom vystupoval ako zástanca nerozlučnosti manželstva a pápežovho stanoviska proti tzv. supermačnému aktu, ktorým sa kráľ  vyhlásil za jedinú a najvyššiu hlavu anglickej cirkvi, bol popravený.

Keby More nebol napísal „Utópiu“, nebolo by jeho meno dnes známejšie ako mená ostatných anglických ministerských predsedov, humanistických učencov alebo katolíckych svätých, medzi ktorých patrí od roku 1935 „Nesmrteľným hu učinil“ napísal K. Kaustky v monografii o Tomášovi Morovi, ktorá je dodnes cenná a znovu vydávaná „jeho socializmus.

Morova „Utópia“ pozostávala najprv len z druhej knihy, opisujúcej ideálne spoločenské, hospodárske, vojenské, kultúrne a náboženské zriadenie komunistické a zakladá sa na rozdiel názorov antických utopistov a rôznych náboženských stredovekých socialistov – nie na komunizme spotreby, ale výroby. Až krátko pred vydaním tejto pôvodnej „Utópie“ pripojil k nej autor prvú časť, obsahujúca ostrú kritiku vtedajších anglických pomerov, ktorá skvelo súhlasí s Marxovou analýzou podmienok a priebehu pôvodnej akumulácie v prvom zväzku „Kapitálu a výstižne ju podopiera. Svoju knihu napísal More po latinsky a obracal sa ňou predovšetkým na vzdelané a vládnuce kruhy súčasnej spoločnosti. Nemienil ju rozšíriť medzi ľud, ináč by ju bol napísal po anglicky; jeho komunistické myšlienky mali byť uskutočnené – ak k tomu vôbec mohlo dôjsť – pre ľud, a nie ľuďom. Kniha má podľa platónskeho vzoru formu dialógu: moreplavec Rafael Hytholdaeus rozpráva v nej Morovi a jeho antverpskému priateľovi Gillesovi svoje skúsenosti z plavieb, ktorých sa zúčastnil s Amerigom Vespuccim (1452 až 1512); opisuje, najmä v úvodnej časti, i niektoré skutočné udalosti, ktoré majú dodať jeho reči zdanie vierohodnosti.

Jeho rozprávanie je občas prerušované otázkami a poznámkami obidvoch priateľov; v druhej knihe je Hythlodaeova „reč“ súvislá: opisuje v nej „nie stručne ale po poriadku všetko o tom ostrove, o jeho území, riekach, ľuďoch, mravoch, zariadeniach, zákonoch a vôbec o všetkom, o čom si môžeme myslieť, že by sme túžili vedieť“ o Utópii, kde „žili viac než  5 rokov“ a odišiel len preto, aby o nej rozšíril správy vo svete.

Pre historika hospodárskych a sociálnych dejín je zaujímavejšia prvá kniha, ktorá je – ako vo svojich prácach vysoko vyzdvihol Marx a Engelsotrasným dokumentom o biede ľudových más a vášnivým protestom  proti ich ožobračovaniu a terorizovaniu vykorisťovateľským štátom; More tu vystupuje ako šľachetný humanistický obhajca a odhaľuje príčinu všetkého zla – súkromné vlastníctvo. V druhej knihe autor podáva prvý sústavne vypracovaný návrh komunistického spoločenského zriadenia založeného na spoločenskom vlastníctve výrobných prostriedkov a všeobecnej pracovnej povinnosti, v ktorom sa uplatňuje komunistická zásada rozdeľovania spotrebných statkov podľa potreby.

Vojtech Zamarovský: Utopisti, časť o Thomasovi Morovi

Thomas More tvoril svoje dielo v Anglicku počas 16. storočia, prebiehal proces tzv. pôvodnej akumulácie kapitálu, t.j. odlučovanie výrobcov od výrobných prostriedkov feudálnej spoločnosti a ich násilné pripútavanie k novým kapitalistickým výrobným pristriedkom. Tento počiatočný proces vytvárania námedzného proletariátu bol veľmi bolestivý, sprevádzala ho nezamestnanosť a žobrota ľudových más, stúpanie cien, pokles miezd, surové protirobotnícke zákonodarstvo, existenčná neistota a zúfalstvo pracujúceho ľudu. Zaznamenal však súčasne nový vzrast spoločnosti, vzostup novej triedy finančníkov, podnikateľov a obchodníkov, rozkvet miest a priemyselných podnikov. V tomto období ostrých protirečení zúfalstva a nádeji narastajúceho bohatstva i stúpajúcej chudoby, v krajine „idealizmu“ a ilúzií, ale tiež korupcie a nešťastia más, v ktorej sa uvoľňovali staré lokálne zväzky feudalizmu a vznik národný štát ako rámec vyvíjajúcej sa meštiackej spoločnosti – žil a tvoril Thomas More.

Humanizmus tohto obdobia odrzkadľoval optimizmus a nádeje novej kapitalistickej triedy, pred ktorou meštiacke revolúcie otvárali svet a cestu k moci. Budúce „šťastie ľudstva“ ako si ho predstavovala nastupujúca buržoázia sa malo dosiahnuť odstránením všetkých prekážok a zastaraných poriadkov, ktoré stáli v ceste vývinu spoločnosti buržoáznej „rovnosti, bratstva a slobody,“ a to najmä použitím rozumu. Racionalizmus mladého meštiactva chcel v praxi dosiahnuť, aby aj štátnici a vládnúce triedy prevzali humanistické náhľady a riadili sa nimi v štátnickej činnosti. Veď aj Platón usudzuje, napísal More presvedčený o pretrvávajúcej sile rozumu, že „štáty budú až vtedy šťastné, ak v nich budú vládnuť filozofi alebo vladári filozofovať.“

More sa neusiloval o to – v tomto období to nebolo ani možné – aby sa aj pracujúce masy aktívne zúčastňovali na premene sveta, ktorú načrtol. Humanizmus tohto obdobia v najlepšej jeho podobe mal byť v rukách osvietených a vzdelaných ľudí vhodným prostriedkom, ktorý prenesie v budúcnosti šťastie celému ľudstvu. Konfrontácia s drsnou realitou, skutočnosťou každodenného života nemohla však neviesť k vnútorným protirečeniam a konfliktom v humanistickom pohľade na spoločnosť. Nebolo možné nevidieť stúpajúcu biedu ľudu, ako aj nesporný pokrok spoločnosti vôbec. Bolo len prirodzené, že „reakcia jednotlivých humanistov smerovala buď k povrchnému a hedonistickému pohanstvu alebo k morálnej vážnosti a k snahám o sociálnu a náboženskú reformu.“

Ani More sa nemohol vyhnúť riešeniu problému protirečení svojho obdobia. Dal sa pritom druhou cestou. To ovplyvnilo aj ideové zdroje jeho utopistického učenia, ktoré malo roztrieštiť protirečenia rodiacej sa kapitalistickej spoločnosti. Nachádzal i čiastočne v racionálnom kresťanstve, ale ešte viac v dielach Platónových a novoplatonikov.
Platón mal najmä svojimi pojmami pravdy, krásy a spravodlivosti, ktoré bolo podľa jeho náhľadu možné objaviť rozumom, a ku ktorým bolo podľa náhľadov racionalistov raného obdobia kapitalizmu možne prispôsobiť človeka i s jeho spoločenskými zariadeniami, neodolateľný vplyv na mnohých ľudí tohto obdobia. Vplýval najmä na tých, ktorí sa usilovali nájsť v spoločenskej histórii dôkaz vývinovej tendencie k vlastnej, nimi vykonštruovanej utopickej spoločenskej forme.

Je však známe, že Platónov ideálny štát mal vo veľkej miere statický charakter. Najväčší idealista staroveku sa usiloval vymyslieť mestský štát so stálym zázemím a optimálnym počtom obyvateľstva, s vymedzeným charakterom a rozsahom remesiel a priemyslu, stanoveným spôsobom a stupňom vzdelania rôznych tried a vrstiev obyvateľstva, ako aj s jednotným náboženstvom, ktoré by najlepšie zabezpečovalo spoločenskú stabilitu. Základom tohto štátu, ktorý, ak by bol raz ustanovený, mal trvať večne, mala byť spravodlivosť, čo znamená právne podriadenie sa jednotlivých tried a priznanie určených, ale odlišných práv a povinností všetkým príslušníkom jednotlivých tried.

More preberá mnohé Platónové myšlienky ako spoločensky dané a podáva nám názorný obraz štát Utópia, ktorý sám „objavil“ a ktorý je už v plnej činnosti. V mnohých dôležitých otázkach však Platóna prekonáva. Jeho Utópia nie je do seba uzavretý štát, ale národný  štát, ktorý sa rozprestiera približne na rozlohe Anglicka a žije vo vzťahu k iným štátom vlastným nacionálnym životom. Morov štát nie je Platónova aristokratická obec, ktorá žije z práce otrokov a v ktorej je komunizmus obmedzený iba na vládnucu triedu. Jeho štát sa, naopak, v mnohom približuje ku skutočne beztriednej spoločnosti. Preto nie náhodou napísal, že je „pevne presvedčený, že sa statky nemôžu nijako správne a spravodlivo rozdeliť a že nemožno ľudské pomery šťastne usporiadať inak, ako úplným odstránením súkromného vlastníctva; naopak, kým toto bude jestvovať, zostane u najväčšej a najlepšej časti ľud pocit úzkosti a nezbaviteľná ťarcha chudoby a biedy.“ Je Morovou veľkou zásluhou, že vytýčil jeden zo základných princípov socialistickej spoločnosti.

More neveril, a to najmä na základe vlastných životných skúseností, že by niektorá vládnúca triedy, vlastníčka výrobných prostriedkov, nevyužila štátnu moc na vykorisťovanie ľudových más. Preto v svojej Utópii opätovne nastoľuje otázku štátu, spoločenských tried a vlastníctva. A treba zdôrazniť, že tieto otázky rieši na vtedajšie podmienky a možnosti neraz podivuhodne. Jeho dielo je pritom v pravom slova zmysle knihou vtedajších čias. Možno povedať, že Utópia podáva obraz Anglicka, v ktorom nie sú všetky hodnoty merané meradlom peňazí.

Tým, že More venoval veľkú pozornosť vývinovým tendenciám a myšlienkovým prúdom svojej epochy, mohol pozerať a neraz predvídať ďaleko do budúcnosti. Vychádzal pritom tiež zo skutočnosti, že si Anglicko 16. storočia, napriek vyvíjajúcej sa už tovarovej výrobe, zachovalo veľkú časť pôvodného spoločného princípu v poľnohospodárstve. Morov komunizmus nie je teda iba fantastický odraz  udalostí, ktoré sa majú udiať v budúcnosti, ale do určitej miery rozšírenie a premien už jestvujúcich pomerov a udalostí na podmienky spoločnosti, ktorá bola síce od vtedajšej spoločnosti odlišná, ale koniec koncov predsa príbuzná a z nej vyrastajúca. V tomto zmysle treba tiež chápať slová Erasma Rotterdamského, že More „uverejnil Utópiu, aby ukázal, ktoré sú to okolnosti, čo zapríčiňujú nepokoje v štátoch; okrem toho mal pred sebou najmä anglickú ústavu, ktorú dôkladne poznal a rozumel jej.“

V Morovej Utópii bol každý s výnimkou malého počtu vedcov, povinný pracovať a súčasne mal právo využívať produkty práce. Možno povedať, že jeho komunizmus, zakladajúci sa na nadbytku výrobkov, sa dostal ďaleko viac ako vulgárne rovnostárstvo malomeštiackych socialistov, ktorí nepochopili, že „rovnosť“ nemôže byť nič iné ako odstránenie spoločenských tried. More jednoznačne zdôrazňoval, že zásada zrušenia súkromného vlastníctva v komunistickej spoločnosti nie je azda ľubovoľná fantázia, ale jediný praktický základ organizácie beztriednej spoločnosti. V tomto ohľade sa práve More priblížil k vedeckému učeniu o „vyššej fáze komunistickej spoločnosti“, o ktorej hovorí Marx v Kritike Gotthajského programu.

Najväčšou slabinou Morovho utopistického socializmu bolo vytýčenie ciest, ktorými sa mala socialistická prestavba spoločnosti uskutočniť. More nebol človek, ktorý by sa postavil na čelo revolúcie, aj keby bola už vtedy možná. More sledoval napríklad s hrôzou udalosti sedliackej vojny v Nemecku a považoval ju za výsledok údajného Lutherovho omylu zainteresovať ľudové masy o udalosti, ktoré nie sú, podľa neho, schopné pochopiť. Všetku nádej vkladal preto do sily rozumu a presvedčenia, ktorá mala viesť koniec koncov samotných vládcov a vládnúce triedy k presvedčeniu o nevyhnutnosti socialistickej prestavby spoločnosti. Morovo nepochopenie dejinnej úlohy más bolo akiste spôsobené aj tým, že proces v ktorom kapitalizmus vytváral svoju antitézu, proletariát bol iba v začiatočnom štádiu. Pracujúci ľud bol síce schopný uskutočniť revolučné výbuchy, ktoré neraz otriasli základmi vtedajšej spoločnosti, ale nevytváral ešte základňu, na ktorej by bolo možné skutočne vytvoriť nové socialistické zriadenie. Preto sa aj Morove poňatie štátu líši od marxistických náhľadov. Je nehistorické a neberie zreteľ ani na triedne sily, ktoré ovládali vtedajší štát, i keď ich v nemalej miere rozpoznal. Nemožno sa preto čudovať, že More v závere Utópie dochádza k skeptickémmu náhľadu: „… priznávam, že je v štáte Utopíjských mnoho vecí, ktoré by som si, pravdu povediac, skôr želal ako dúfal v ich uskutočnenie.“
Veľmi zaujímavé sú Morove náhľady aj v iných otázkach, ktoré sa týkajú socialistickej spoločnosti. Veľkú požiadavku venoval napríklad požiadavke skrátenia pracovného času. Išlo mu najmä o to, aby ľudové masy mali čas pre čo najhlbšie vzdelávanie, ktoré považoval za stále úsilie pochopiť svet. V Utópii nemalo byť pritom vzdelanie znakom sociálneho postavenia, ako to bolo vo vtedajšej spoločnosti, ale prostriedkom pre najširší vývin ľudských vedomostí bez rozdielu.

Pokiaľ ide o vzťah mesta a dediny, za vtedajšieho vývinového stavu výrobných síl, techniky a dopravy, nemohol More nájsť vedecky správne riešenie. Nevidel ešte reálne možnosti pre vyrovnanie úrovne mesta a dediny. Život na dedine považoval preto za doživotnú formu, ktorá nezodpovedá kultúrnemu človeku. Navrhoval, aby všetci občania bez rozdielu strávili aspoň 2 roky v poľnohospodárstve. Tak by sa každý občan rovnomerne zúčastnil na vykonaní tejto, podľa neho menejcennej práce. Zaujímavé sú Morove náhľady na náboženstvo. V Utópii jestvovalo viac monoteistických, nedogmatických náboženstiev. Dokonca boli tolerovaní ateisti, i keď mali zakázané verejne hlásať svoje názory a nemohli zastávať verejné funkcie. Každý mal právo mierovými prostriedkami presviedčať spoluobčanov o správnosti svojho náboženského presvedčenia. Ak uvážime, že v týchto časoch zahaľovali aj najrevolučnejšie ľudové hnutia (napr. za sedliackej vojny v Nemecku) svoje náhľady do náboženského rúcha, Morovu náboženskú toleranciu, i keď vôbec nemôžeme súhlasiť s jeho náboženskou koncepciou, možno považovať za dôležitý krok vpred. Keď hodnotíme Morove náhľady vcelku, treba konštatovať, že cenná nie je ich historická ohraničenosť, ale práve rozsah jej prekročenia v mnohých závažných otázkach a anticipovanie celého radu dôležitých vedeckých poučiek. V jeho učení nájdeme iste aj nejednu reakčnú črtu. More ponechal napríklad v beztriednej spoločnosti otrokov, čím sa usilovať riešiť tak otázku zločinnosti, ako aj problém vykonávania určitých spoločensky nepríjemných prác. Pozitívna v jeho učení je koniec koncov komunistická forma výroby, ktorú nesporne hlása. V období, v ktorom More žil a pracoval nie je ani tak udivujúca jeho obava pred ľudovým hnutím, ako skôr jeho precítené pochopenie príčin biedy ľudových más a jeho úprimné želanie odstrániť ich. Možno povedať, že podstatná v Morových spisoch je jeho úprimná a pionierska snaha uskutočniť socializmus. Jeho Utópia je akiste miľníkom vo vývoji sociálnych učení a patrí medzi základné diela utopického socializmu.
Pri hodnotení Morových náhľadom nesmieme strácať zreteľa, že k syntéze teoretického a ľudového socializmu nemohlo dôjsť pred vznikom proletariátu. V jeho časoch však tento proces iba začínal. Ani taký schopný, vzdelaný a svojrázny mysliteľ, akým Thomas More nesporne bol, nemohol prekročiť rámec úloh, ktoré vytýčil spoločenský vývin.

Lenka Bohunická: Prvý slovenský preklad Morove Utópie

Rozprávanie o živote na fiktívnom ostrove Utópia sa začína stretnutím troch postáv, medzi ktorými sa rozprúdi rozhovor tvoriaci vlastný obsah diela. Thomas More a Peter Giles počúvajú rozprávanie fiktívnej postavy, „scestovaného“ Rafaela Hythlodaya o vzdialených krajoch. Dielo Utópia pozostáva z dvoch kníh a záveru a autor naznačuje, ako ho treba chápať. Priznáva, že jeho úlohou bolo len podať istý pohľad na svet bez toho, aby sa s ním stotožnil. Zároveň používa iróniu, ktorá mu umožňuje zaujať stanovisko a pritom nezmeniť Rafaelovu výpoveď. Štát Utópia tvorí 54 miest, pričom každému sú pridelené polia, na ktorých sa rozvíja poľnohospodárstvo. Všetci dospelí obyvatelia sú zamestnaní produktívnou prácou, okrem osôb, ktoré plnia spoločenské funkcie alebo pracujú vedecky. Základnou výrobnou jednotkou je rodina, jej počet členov sa mení podľa povahy jej výrobnej činnosti. Každá rodina sa venuje určitému remeslu. Utópia je spravovaná podľa demokratických zásad. Dnešný čitateľ spoznáva niektoré črty zhodné s teoretickou náukou o komunistickej spoločnosti. Krajina je riadená podľa presnej šablóny pravidiel: všetky mestá majú rovnaký vzhľad, jazyk, mravy, zákony i zriadenie a na občanov dohliada špionážny úrad. Jednotvárnosť stojí v protiklade k tradíciám, ktoré sa zakladajú na odlišnosti, jedinečnosti a špecifickosti. Človek bez tradícií je vykorenený (občania si pravidelne navzájom vymieňajú domy na základe losovania), je „všade [teda nikde] doma“. Rodina je doslova zničená, pretože v prípade nutnosti je človek „prepísaný“ z mnohopočetnej do malej rodiny. Toto sú zas črty Utópie, ktoré pripomínajú nezdravé smerovanie súčasnej postmodernej spoločnosti západného typu. Dielo Thomasa Mora čerpalo z prameňov, ktoré siahajú až k Platónovi a malo svojich ideových nasledovníkov ako v oblasti filozofie a spravovania štátu, tak aj na literárnom poli, kde sa stalo inšpiráciou pre vznik literárnych žánrov. Už stručný náčrt obsahu svedčí o vizionárskom cite autora, ktorý akoby vopred varoval, že nie všetko, čo sa javí ideálne, ideálne v skutočnosti aj je.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


11 thoughts on “Thomas More – Vizionár utópie

  • 15. októbra 2017 at 19:01
    Permalink

    Citáty akoby písal niekto z našich súčasníkov, veru: Utópie sú často len predčasné pravdy./Lamartine/
    Utopistov a humanistov potrebuje svet ako soľ, lebo ako napísal G. B. Shauw:
    Teraz, keď sme sa už naučili lietať v povetrí ako vtáci a potápať sa ako ryby, ostáva nám už len jediné – naučiť sa žiť na Zemi ako ľudia.

    Reply
  • Pingback: Z knižnice utopického socializmu: Tomasso Campanella – Utópia v znamení Slnka - DAV DVA - kultúrno-politický magazín

  • 26. februára 2019 at 18:39
    Permalink

    Stať o Morovej utópii je rozsiahla, nabitá informáciami a odkazmi a vo viacerých smeroch aj pre dnešného čitateľa podnetná.
    V stati do určitej miery absentuje hlbšia teoretická alebo pojmová analýza Morovej práce. Autor si v práci málo všíma fakt, že Morova utópia, projekt ideálnej spoločnosti nevyrástla ani tak z vedeckého poznania danej spoločnosti, ako z kresťansko morálnej kritiky existujúcej spoločnosti. Nie náhodou aj sám autor pochybuje o tom, či je vôbec možné takú spoločnosť dosiahnuť, pretože samotný koncept nevyrástol z poznania tendencií a zákonov pohybu danej spoločnosti, ale len z morálnej kritiky. Ale pri takejto kritike vždy platí, že to, čo môže dosiahnuť indivíduum, teda žiť podľa nejakých prísnych morálnych pravidiel, nemôže dosiahnuť celá spoločnosť.
    V súvislosti s pojmom utópia je dnes zaujímavé, že aj Marxov koncept komunistickej spoločnosti sa označuje za utópiu, a sám autor state Marxa a Engelsa zaraďuje k utopistom 19. storočia. Dnes je tento postoj k Marxovmu konceptu nesporne výsledkom ideologického boja, pretože že z histórie je jasné, že utópia, ako len morálny projekt dokonalej spoločnosti nie je možné na zemi realizovať a v tomto zmysle sa aj Marxov projekt zaraďuje k utópiám a to len preto, aby sa dokazovalo že je nerealizovateľný.
    S týmto samozrejme veľmi tesne súvisí pochopenie zásadného rozdielu medzi utópiou a Marxovým konceptom komunistickej spoločnosti. V stati sa pomerne často a chybne stotožňuje komunistická spoločnosť s rovnostárstvom, hoci už samotný princíp „každý podľa svojich schopností a každému podľa jeho potrieb“ jasne ukazuje, že tu o žiadne rovnostárstvo nejde, jedine ak by sme Marxovi pripísali ideu, že každý človek má rovnaké potreby. Čo ale Marxovmu chápaniu rozvinutého človeka protirečí. Teda podľa Marxovho princípu neplatí ani to, že každý bude rovnako pracovať a ani to, že každý dostane rovnako.
    Rozdiel medzi Marxovým konceptom komunizmu a Morovým nespočíva len v tom, že More vychádza z náboženského, katolíckeho základu a Marx vychádza z nenáboženského základu. V danej súvislosti je možné poznamenať, že aj samotný kresťanský Boh bol asi komunistom, pretože ako všetci viem dal matičku Zem do užívania všetkým a spoločne, a mnohým kresťansky orientovaným teoretikom, napríklad Lockovi, dalo nemálo práce, aby z tohto „komunistického“ základu odvodili nutnosť súkromné vlastníctva.
    Hlavný rozdiel v uvedených konceptoch sa týka eminentne metodologickej stránky, teda teoretického postupu ako sa k danému konceptu dospelo. Už som naznačil a autor state to jasne dokumentuje, Morov koncept vznikol ako kresťansko morálna kritika existujúceho stavu vtedajšej anglickej spoločnosti. Povedané dnešnou rečou pomocou tzv. normatívnej metódy, More zobral tradičné kresťanské princípy ako platné princípy či normy a podľa nich kritizoval existujúcu spoločnosť a súčasne podľa nich rysoval aj dokonalú spoločnosť.
    Marx túto metódu zamietol a danú spoločnosť skúmal z hľadiska jej historické vývoja. Daný stav spoločnosti je vždy výsledkom vývoja jej predchádzajúceho stavu a súčasne daný stav svojimi všeobecnými tendenciami smeruje k nejakému novému stavu. To čo urobil Marx spočíva teda v tom, že jasne ukázal, že daný stav spoločnosti ovládaný ekonomickými zákonmi buržoáznej spoločnosti nevyhnutne smeruje k tomu, že sa postupne dostane do rozporu so záujmami väčšiny spoločnosti a táto bude nútená, ak si bude chcieť uchovať normálne podmienky života, danú buržoáznu spoločnosť kvalitatívne zmeniť, nahradiť vládu súkromného vlastníctva a kapitálu nad človekom, vládou človeka nad svojimi podmienkami života. Novú formu spoločnosti v jej rozvinutej podobe Marx nazval komunistickou.
    V uvedenej súvislosti je potrebné zdôrazniť niekoľko momentov:
    1. Marx nezanechal žiadny rozpracovaný obraz komunistickej spoločnosti, niečo podobné ako More. Relatívne podrobnejšia, ale teoreticko-filozofická charakteristika sa nachádza len v jeho ranných spisoch známych ako Ekonomicko-filozofické rukopisy 1844.
    2. Marx nikde nechápal komunistickú spoločnosť ako dokonalú či ideálnu spoločnosť, teda spoločnosť, ktorá sa už meniť nebude, v ktorej by žiadne protirečenia či problémy nejestvovali. Komunistická spoločnosť má historicky odstrániť len jedno dlhodobé historické protirečenie, a tým je historický rozpor sprevádzajúci vývoj spoločnosti od otrokárskej po kapitalistickú, teda rozpor medzi medzi súkromnými vlastníkmi žijúcimi z práce druhého človeka a zvyškom spoločnosti, ktorý je nútený pracovať pre zisky vlastníkov. To, že odstránenie tohto rozporu uvoľní človeka z pút kapitálu, oslobodí ho od triedneho boja a povedie až k zániku štátu ako nástroja vládnucej triedy sú dôsledky, s ktorými je odstránenie tohoto rozporu spojené.
    3. Komunistická spoločnosť nie je poslednou formou existencie spoločnosti, lebo aj komunistická spoločnosť, tak ako všetko existujúce sa bude vyvíjať na základe vlastných protirečení. K akým formám sa bude vyvíjať, je vecou tých, ktorí v nej budú žiť. Z nášho dnešného stanoviska do podmienok komunistickej spoločnosti nedovidíme a teda o hybných silách jej vývoja nevieme nič konkrétne povedať.

    Reply
    • 28. februára 2019 at 0:30
      Permalink

      „jednoduchý a zrozumiteľný právny systém, pretože príliš sofistikované zákony znemožňujú obyčajným ľuďom aby porozumeli“
      Veľmi dôležitý bod z Mora, podľa mňa. Rovnostárstvo totiž nie je „utópia“. Rovnosť pred zákonom deklarujú všetky západné krajiny už dobrých pár storočí. Ale obvykle to dopadá tak, že sú rovní a rovnejší podľa toho, ako dobre rozumejú „pravidlám hry“ – právnemu systému.

      Vyššie z pána Mandu ma zaujala myšlienka, že komunizmus pravdepodobne nie je konečný cieľ, nie je to ideálna spoločnosť, koniec dejín.
      Je možné, že o tú ideálnu spoločnosť by nám ani nemalo ísť. Dnes je dôležité, aby spoločnosť dokázala žiť ako jeden organizmus. To je môj výklad slova „communis“. Dôležité je dodať, že zdravý organizmus. Lebo kapitalizmus je karcinogénny.

      Reply
  • Pingback: Z knižnice utopického socializmu: Tommaso Campanella a utópia v znamení Slnka - DAV DVA - kultúrno-politický magazín

  • Pingback: Z knižnice utopického socializmu: Nová Atlantída Francisa Bacona, utopické science-fiction - DAV DVA - kultúrno-politický magazín

  • Pingback: Lukáš Perný: Thomas More, Utópia a sociálna práva v medzinárodnom práve - DAV DVA - kultúrno-politický magazín

  • Pingback: Étienne-Gabriel Morelly, komunitárny filozof, ktorý možno (ne)existoval - DAV DVA - kultúrno-politický magazín

  • Pingback: Gabriel Bonnot de Mably, prirodzeno-právny filozof osvietenstva, ktorý bol vyškrtnutý z dejín filozofie - DAV DVA - kultúrno-politický magazín

  • Pingback: Z knižnice utopického socializmu: Christianopolis Jána Valentína Andreæ - DAV DVA - kultúrno-politický magazín

  • Pingback: Princípy radikálnej demokracie podľa Harringtonovej Republiky Oceány - DAV DVA - kultúrno-politický magazín

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *