Lidka Žáková je slovenská spisovateľka a hudobníčka.
Premnožené
sklamaná ako noc s odleskom prchavej pravdy
strihám ruže na ktorých už nezáleží
aj tvoje koleso, čo len víri prach
na cestách sú samé zápchy
skrývam sa pred nimi
ako matka gaya, v batožine sveta
môj dych steká po stenách vyprahnutých skál
blúdi v ponurých náladách
v dôvernom tichu predčasných pristátí
ako zvon v pavúčom závoji, ako nemá tvár
kopajúce brucho v spáleništi dejín kamennej bastily
dupe rovno nad nami
ale ja sa prestrieľam
cez mrakodrapy neosobných objatí
chcem počuť tvoj tmavý hlas
čo vypije túto noc
a ruže spadnú z javiska
dodýchajú v tŕnistých spomienkach
a my precitneme medzi troskami
aj tak je to stádo premnožené
stále viac a viac…
Pozrite aj: Nové básne Lidky Žakovej (Až sa obrátiš, Lavice, Ráno), Lýdia Žaková: Lampióny duše, Dokonané, Psyché,
Kvetinový spacák
slepá láskavosť plamenného rodu
portál kofeínových myšlienok (stredného doletu)
vyzerá tak sebecky, ako prorok
zakuklený do kaderí stromu
za plotom plače placenta, živé mäso minulosti
zhorela, dospela, omladla
obklopená múrmi leta
vraciaš sa k nej ako dieťa
júnová vášeň mladá, bez nepriateľa
natrhať ďalšiu kyticu smiechu v papradí
kto dá viac ten zvíťazí
a potom ten tichý návrat domov
keď praskneš do koní
som zlomená presne tam, kde ty
v malebnom opare všedných dní
až sa znova narodíš
červené more pod mojimi rebrami
začne rásť…
Pozrite aj: Básne poetky a hudobníčky Lidky Žákovej, Lidka Žáková vydala nový videoklip k skladbe Košeľa, Lidka Žáková: Veľkonočné básne, Zbierka básní a klavírne skladby od Lidky Žákovej
Nezaradená
zrazená pravda, zrejme nie tá moja
flambovaná ako ľúbostný list
v drobných žilkách rána
hmýri sa i uspáva
koloseum farieb ako pralinka
dnes stratená ako Neptún v diaľke
kardiak s hrošou kožou
cudzinec zhodený z mosta
do zastretých pohľadov
túžiacich iba byť
potom ju niekto náhodne vyloví
a položí na spité slnko dňa
v odvahe ťažkých schodov, guliek i krvi
)každé koleso upražené od bolesti
drahí bratia a sestry
sirény depresívnej Európy sa nevedia dočkať
až popraskajú vo vlastnej mytológii
všetky tie chrámy, bordely a parlamenty
pančovaná arogancia v neznámej spleti slov
tu hľadá domov, tu kedysi bol
skromný ako kupola nad poslednou večerou
nik nevie kto je potomok Ábela, kto Kaina
všetci sme jedna preškrtnutá čiara
výmole v kriku mŕtvol bez mena
ktoré odteraz musia žiť na kusoch papiera
a tak i ja pózujem v špirále smrti
včera my ešte chýbal no dnes už nie
šepot čo skĺzne po tele
do transcendentných riečíšť
a zrecykluje staré zázraky v novom dress code
ale táto doba pôrodná ja napriek všetkému
o láske
spermia bez podmienok, veľká ako oceán
tu niekde sa ručička mojej dráhy vpred posúva
tu, v horkom piesku nevinných brál
Lýdia Žáková
