Básne poetky a hudobníčky Lidky Žákovej

Po tretí krát vám prinášame nové básne slovenskej poetky. Lidka Žáková je slovenská poetka a hudobníčka. Na stránkach Soundcloud a Youtube si môžete vypočuť niekoľko zaujímavých a silne emocionálnych autorských, najmä klavírnych skladieb. Zapojila sa aj do súťaže Rádia FM, Demovnica a odohrala niekoľko sólových koncertov. Jej poézia a próza bola ocenená na súťaži Literárna Senica Laca Novomeského a publikovala tiež v Literárnom týždenníku a revue DAV DVA. Svoje básne aktívne zverejňuje aj na sociálnych sieťach. Dnes si môžete prečítať ďalšie ukážky jej poetickej tvorby.

Silueta

piesok cváľa, umiera naplno
až nevinu doženie k vinníkom
počujem svoju krv jak sa valí
vysoké čelo schúli sa do dlaní
vraj mi to sluší
láska odvodní pleť

chcem im rozumieť
ustatým bozkom čo prenasledujú ma neoholenou nocou až do pekla
lstivý, rozhorčený plač
poznám tie mučidlá
keď zatneš zjazvené drápy krehkej nádeje
budem prvá čo si vyrve srdce
a prežije

zázrak že omyly sú tak nevinné
ako dážď
naučí ma len jedno
nebyť krotká, nebyť sladká
tú ranu nejde zastaviť
vysatá je všetka nádej
no nie láska, nie láska

v tvojej konfekčnej velkosti žitia
nemôžeš mať moju bolesť
nemôžeš sa do mňa obliecť
do tógy modrín lemovanej perlami
mohli by ťa vystrašiť
prorocké vlny v splne ruží
k tým sa moja ilúzia najviac hodí

v celom vesmíre tma
učiš ma veriť v boha
ty to voláš šťastie a ja kríž
záblesk tvojho ega preteká pohŕdaním
podávaš mi náhrdelník
ako laso a nútiš ma hrať tú honosnú etudu
o podvrtnutých myšlienkach
nútiš ma zmačknúť spúšť
nespadnúť, neopustiť, nezabudnúť

tvoju opuchnutú česť už odnášajú polomŕtvu
na mizernú patetickú pitvu v nosítkach
kým ty hrmíš sudmi ako netvor
len tá kovová obruč
relikvia tvrdá ako berlinska stena delí nás
až napokon ozve sa piesok
v presýpacích hodinách

ticho lieči ako tráva
nepodvedieš, nepokradneš, nezabiješ
nás
tak čítaj, čítaj
bojuj, bojuj
so mnou
o mňa
o nás

Text pesničky z izolácie…💝🙂🌹🍀🌸🎶💞

Chcem presne tú rieku čo odplaví nás
presne tú hviezdu čo zastaví čas
a presne tú tvár čo bude sa smiať

chcem presne ten vietor čo objíme nás
presne ten vlak čo príde po nás
a presne tú lásku čo zachráni nás

veľké oči malý svet
pre teba chcem zošalieť
s ornamentom na perách
krúžim v spánku pri dverách
nemusíš sa báť
milovať….

chcem presne ten čas čo myslí na nás
presne ten dážď čo odhalí nás
a tú nádej čo hovorí v nás

chcem presne to slovo čo opojí nás
presne ten dych čo zastane v nás
a tú chvíľu, čo prežije nás

veľké oči malý svet
pre teba chcem zošalieť
ja budem tvoj hurikán
živlami opláchnem ti tvár
nemusíš sa báť
milovať…💝

Tulipány

Točí sa minulosť točí
vychýlená z osi
čaj nad ránom podáva
pierkom zamáva
si 8.div sveta
spávaš v stane a voláš ho 1.trieda
hviezdny prach si nás nevšimol
dotknúť sa nás nestihol

vítam ťa v prachu
čo sme zanechali vlnám stojatých vôd
vítam ťa vo vetre smútku
čo do zimy nesie nás dvoch
vítam ťa v odpadkovom koši
večných sľubov
vítam ťa na večierku bludov
dvere zavri za sebou
vítam ťa na pohrebe lásky
tak rež a rúbaj do krve
vítam ťa v tvojich klamstvách
čo nevládzu držať pokope

bola som len kúsok od raja
v sieti tulipánov
stúpala som do noci
v priesvitnej róbe bez topánok
spiace oči uvideli žiaru ako nikdy pred tým
orgovány niesli túto správu
k mojim žilám krehkým
tak vítam ťa na druhom brehu
tam kde neplatia odpustky za neveru
tak vítam ťa, vítam ťa
v prachu

ako strom
opíšem kruh
a všetko ustojím…

Májová jabloň

ružová spoveď anjelov
v holej pravde šedých dní
nádej storočia
prišla, vidí, zvíťazí,
nepopierateľná, skutočná
amororými šípmi rozkvitla
sľubuje tak veľa
nespútané pokušenie raja
plachou drzosťou sa objaví
akoby hovorila
rozdýcham zimu z tvojich kostí
zvediem ťa do krásy divokosti
som múza nedonosenej jari
a ty si prvá čo sa poddá
fatamorgáne krehkých očí
leto zostarne
a čas zomelie tie čarovné putá
spomeň si vtedy na mňa
na voňavú blaženosť
čo vždy víťazí
spomeň si na lásku..💝

Na pamiatku Karlovi K.

1.máj 2020
chce se mi zvracet
když slyším jak se spitá zem otáčí zády
jak se kroutí lež a stíny ďáblovi zahrady
blahoslavená uhlíková stopa
po cestách se routí
jak rudý prapor pouští
a nejedna duše žízní
jako kvetina
co slyší jenom mouchy
kdopak by se ptáčka ptal kde hnízdo má
když nikdo neslyší jak spívá, jak létá a sní o tom co bude dál

1.máj 2020
chce se mi zvracet
podivne čistá obloha
k ponurím touhám se sklání
headliny pro otroky
síť dolomitů chrání
neznají proroky, nesnáší myšlenky liché
zeznamy jako víno kyslé
krouží nad propastí
sedají do stínů mrakú
co zůstali ležet jak svoboda
v prachu

1.máj 2020
chce se mi zvracet
nikdo už netančí pod holým nebem
pakt míru nasáváš s dáblovým jedem
společnost rouška, tvůj certifikát
rozjímá nad nesmrtelností
těch co tají
že chybí jim křídla
nikdo už nelétá
a nefungují léky na lhaní (spaní)
kdopak se te dneska ptal o čem sníš a jestli veríš slunci že zapadá úmyslne
ať te nespálí…💝

Chlapec bez domova

tisíc a jedna slza pre lásku
pohľady na prídel
chlieb obsypaný brokátmi
to sme my
krásni bedári
ešte chvíľu predstieram dokonalosť
preklzne mi medzi prstami a uniká kamsi
k nenápadným steblám čo
ďakujú rečou zeme
rosou z placenty

možno ma prichytia inflagranty
ako raňajkujem vôňu ticha
mraky pozbierali vinu
mocné kolesá roztočili deň
biele cukríky privolali jar
ugrilovaný obrus leta
patchwork objatí
v kráteri obliga
materského mlieka

stromy v inkubátore
sú tak meravé
nevidno im do očí
nevidno príbeh baránka na ktorý
matka nemala rovnátka
a otec tiež len sľuboval listom z modlitebnej knižky, keď sa jeho povinné čítanie obrátilo v prach
smutná to hipokratova prísaha

turbulentná voda štrk týchto dní zváža
myseľ po vode kráča
už nepočuť nič
ani zvon, ani bič
najchudobnejší z chudobných
spia spánkom nevinným
nie sú tam žiadne slová
misie pnutí
sekery uviaznutí
nie je tam žiadna bolesť
iba jazmin
čistá duša

Hovory s vŕbou

Pozeráš na mňa ako do krištáľovéj gule..
Veď ty si krištáľová nie?
Povedz čo vidíš tam hore?
Dovidím za Dunaj, aj za tie hrozné sklady kauflandové.
A čo vidíš?
Ostrovy pohŕdajúce morom…
samé vyhladené úsmevy….bez pointy…
už je tomu 100rokov..
Prečo každý hovorí, že si smutná, však ty si tá najšťastnejšia široko ďaleko?
Ja mám odstup stále, zhadzujem nepotrebné konáre, nikoho sa nepýtam či môžem.
Povedz šťastná vŕba, kde sme to zastali a prečo?
Ja tu stojím celú večnosť…
rastiem do výšky….
keby som sa túlala hore dolu, nemala by som na to čas.
Si šťastná a neplodná ako sfinga nakŕmená driemotou.
Strážim tajomstvá tvojho domu…
tvojej vody…
a tvojho prebudenia…
Máš toho viac ako ja pod vankúšom, si tak bohatá…
Mám sa vyzliecť z kože?
Povedz aká bola láska pred 100rokmi?
Taká ako dnes, všetky vzdychy sa usadili na rozmočených sklách…
aj vtedy bolo sucho, dnes je ešte viac…
a tie kvapky čo im nevidno do očí, tie zem pohltí, tie videli lásku, ako ja.
Meče, ach naše ostré meče
kradneme si nebo a naháňame vlastný chvost
ty máš svoju čistokrvnú pantomímu a nesnívaš pri zemi..
Tvoje sny, leteli ľahúčko, videla som ako sa rozbehli, nepoznajú ťažítko..
Ja nemám sny, iba rozmaznané metamorfózy z ružových perín…
To znie ako nebeská reč.
Všetky veselé piesne z konárov sa premieňajú do hlbokých koreňov, do mlčania….
Len tie slzy, ktoré nejdú z tvojich očí budú ešte dlho rásť…
Teraz už chápem prečo tu stál ten starý blázon
samotár, hodnosťami zdobená tvár…
to si bola ty však?
Vŕba zľahka našuchorila svoje perie, zamávala krídlami a viac už nepovedala ani slovo. 💝

Hovory s vŕbou 2

Dvíham svoj zrak k tebe vŕba moja
tvoje nite sa rozprávajú pod mojimi rebrami
aj kacirsky vietor.
Je dotknutý anjelmi.
Myslím, že sa prežehnáva, chce spútať nekonečno..
Privádza ma do rozpakov, ten vietor ma otvára.
V celom vesmíre tma, načo sa otvárať?
Noc je krátka a ďaleko je do rána, možno je tento súmrak úsvitom.
A úsvit súmrakom. Blúzniš vo svojej polonahej viere milá vŕba.
Ha, ja vieru nepotrebujem, viem že som strom. Veriť potrebuješ ty, vo svoju ľudskosť.
Akú dušu majú stromy?
To vedia najlepšie tvoje básne.
Moje básne?
Deň smrti je dňom ich prebudenia..
Nechala som preto všetko umrieť, všetko…
A do duše zavial kľud, láska prekonala smrť.
Ach áno. V zálive kalných ľudí môj dych pachtí, triesky, dosky, toť moje časti…
Mám rada tú tvoju slobodu.
Čo je na tom slobodné?
Všetko čo sa hýbe je slobodné.
Zapadám skôr ako slnko a zaspávam neskôr ako ty.
Dnes pôjdeme spať spolu dobre? Som unavená z toho vetra, ale dobre že je tu. Odveje všetky stopy niekam za Dunaj, aj všetky prázdne chvíle a tvoj cilinder pochybností.
Toto je tvoja tma?
Áno. Je hnedá, ostnaté dni v nej padajú do neba.
Vŕba stisla dlane
mäkučké páperie padá na ne
krajina slnka sa prediera hmlou
trblietavá krása
a náhly závan v povetrí
všetko sa naplní
prvé aj posledné
v koryte túžob rieka sa kľukatí
bohovia slnka ste vítaní
podiel šťastia sa priženie ako veľká povodeň
za 1000rokov sa budeme smiať
spomínať
na časy živelné posiate spásou
všetko sa kľukatí
bohovia lásky ste vítaní…💝

Trojuholník

stála som tam ako opustená hora
lusknutím vetra odháňala horkosť slov
stála som tam ako sudička
uväznená v poddajnej identite ako vosk
tajúci v metropolitnom dyme
stála som tam nepochopená
ako okázalý archetyp Rodenovej sochy
slnečný lúč v mesačnej studni
ako trójsky kôň tvojho šťastia
pravda plaziaca sa z vaku osamelosti (ega)
stála som tam a splácala ten prepychový karmický dlh
Alkor a Mizar
moja tichá domácnosť
rovnoprávnosť v sopránovom odlive
hlas sa mi prepadával no pery poslúchali
objimali večnosť pôsobivou krásou
stála som tam presiaknutá aurou
tvojho nepokoja a smutných okuliarov
stála som tam
a stojím dodnes….
vraj do tej istej rieky nevstúpiš
to nie je pravda
vstupujeme tam stále
meníme len rúška a zvykáme si na spoločnosť slepeckých psov

RUKY

prepáč mi moju náruživú samotu
v slabej chvíli som prešla bránou
ako hladný tulák no go zónou
nik nežiada moju hlavu
nik ma nesúdi
hmla mi sedáva pri nohách
do jej dlhých vlasov chodia spávať moji démoni

tep sa pomaly zohrieva
a ruky
údy kríža
dotýkam sa zblízka
svojej samoty

sú chvíľe čo chcem ešte zachrániť
chvíle čo sa ma nezľaknú
transplantovať im liečivý cukor do duše
čo žehná vôňou ticha
magmu zázračnú

keď sa sťažujem na smrť
ty prichádzaš a zrovnávaš prsty vykĺbené
skutočnosťou
posielaš ma na more
zbavuješ viny
zbalil sa ma do lavíny
naozaj mi všetko odpustíš?

kážem lepšie víno ako vodu
ale vďačím za to bohu
za jedlo a čisté šaty
za spravodlivé ráno
za svet čo sa vždy preberie z výčitiek
a zbraní
za vieru a pieseň o spasení
za tak málo
a za tvoje ruky
čo ma vyhrabali z popoľa

Matrioška

Spočívam v strede garderóby
prišla som namaľovať obraz
mliečna dráha sa mi smiala
na nič nezabudla
chcela dôkaz

otočila plášť
vysypala z neho minulosť
samé úlomky a škridle
tých je tu na kýble
padala z nich skúsenosť

každá časť chcela byť
sama sebe virtuóz
rozpoltená krása
len tá posledná časť
ten posledný kúsok lásky

biely porcelán
už z perinky kričal
pustite ma
chcem späť na šíri
oceán

https://www.facebook.com/plugins/video.php?href=https%3A%2F%2Fwww.facebook.com%2Flidka.zakova.9%2Fvideos%2F658676578289767%2F&show_text=0&width=560

Klbko.

Videla ho cez okno. Spoza tmavých okuliarov pomaly zaostrovala na blížiacu sa postavu. Vysoký mladý muž, nakrátko ostrihané vlasy, jemne vzorkovaná košeľa. Opasok v nohaviciach presne taký, aký nosia manažéri do práce, kožený, tmavý, dokonalý. Starostlivo vyčistené semišové topánky ladili s kvalitnými čiernymi ponožkami. Hneď z rána niesol svojou svižnou chôdzou so sebou škrobený výraz.
Prišlo jej divné a zároveň samozrejmé, že mladý muž už z diaľky vyžaroval svojich 50odtieňov. A všetky rovnako výrazne. Sadol si oproti nej bez opýtania. Nasledoval hotový iniciačný rituál. Pomaly vyťahoval z hnedej Viutonky kupovaný koláč, potom peňaženku, slúchadlá stočené v malom púzdre a nakoniec mobil s ultraveľkým dispejom. Naklonil sa k nej a začal niečo vyťukávať jemnými, voľnými prstami. Hltal pri tom svoj kakaový koláč až sa spokojný suverénne usadil do kresla, zaklonil hlavu rozhodnutý spať. Nemohla ho nepozorovať, správal sa tak bezprostredne akoby bol doma. V okne vlaku sa odrážal jeho neprehliadnutelný obraz ako v zrkadle, nebolo úniku, ale zjavne to nikomu nevadilo. Bol zvyknutý na pozornosť presne tak isto ako na rannú siestu. Vedela, že ju vníma ale neprihovorí sa. Je príliš zahľadený so seba, do svojho dňa, do svojich stretnutí, do svojich očakávaní. Pôsobil tuctovo no prototyp sebavedomého lovca ho napriek tomu činil zaujímavým. Poznala dokonale typ muža, pre ktorého bol jeho úspech na prvom mieste. A možno nejaké trápenie a súženie v ňom už nemalo miesto. Bolo to tak nákazlivé, že mala chuť kolaborovať zo svojich snažení do jeho zápasu o majstra sveta v úspechu v podnikaní.
V polke cesty sa objavil ďalší alfa samec. Posadil sa rovno vedľa nej a zopakoval rituál, tentokrát bez koláča. Slúchadlá a mobil vyžarovali skrytú symboliku mužstva. Skúsené ruky automaticky ovládali prístroj a pôsobili akoby tvoril nejaké veľdielo. Opäť bolo dominantných 50 neodmysliteľných odtieňov jeho osobnosti. Opar testosterónu sa šíril do okolia ako dotieravý parfum, ktorý sa môže ľahko sprotiviť. A jeho intenzita pomaly vyprchávala.
Nakoniec si k nim prisadla mladá dáma ako z filmu. Jej 50odtieňov sa zlievalo do jedného. Pani domáca s jednoznačnou osudovou cestou. Usmiala sa na dvoch alfasamcov a usadila sa vedľa mladého muža akoby k nemu patrila odjakživa. Mladíkovi sa prestala triasť noha od nervozity, ukľudnil sa ako dieťa pri matke. Obrovský náhrdelník vyžadoval dôležitosť a gráciu, všetko len nie slobodu.
Pôsobili ako dobre zladený štvortakt, ustalená, uhladená, usadená štvorica v generačnej zhode. Akoby sa poznali už dávno a mali spoločné zážitky, výstrelky aj zranenia ktoré im preplávali životom. Akoby už nebolo čo objavovať, všetko bolo známe a predvídateľné. Blížili sa do cieľovej stanice, z ktorej ako vždy vystúpia s pohŕdavým pohľadom nacvičeného nezáujmu.
Pomaly vstala zo sedadla a košík s už prezretými marhuľami zdvihla do výšky aby ním nikoho neudrela. Nad ich hlavami sa zaskvelo niečo tak nenápadné a pritom odlišné. Čisté, svetlé, čerstvo nazbierané ovocie zo záhrady. Malé oranžové klbko, čo dozrelo samé v sebe do krásy, pripravené nakŕmiť ňou všetky hladné ústa sveta. To malé klbko sa na okamih dostalo nad celú dôležitosť mužskej a ženskej ríše, nad všetky siete galaxie. Slnko jeho žiaru umocňovalo. Malé klbko malo väčšiu moc ako všetci dokopy. Nič nechcelo, nič nepotrebovalo, bolo v cieli. Niečo tak malé, čo sa vymykalo pravidlám obchodného sveta, pozeralo na nich a vysielalo zvláštnu istotu. Ešte stále sme na žive, ešte stále sa dokážeme zrodiť nanovo. Pripomínalo svoj vlastný rituál úplnosti.
Vystúpila z vlaku. Zdalo sa jej, že ostali trochu zmätení jej odchodom, akoby odnášala so sebou niečo podstatné, čo už možno v ten deň nestretnú…

Radovánky žltého mora

všetko sa raz urovná
a ja sa vrátim domov
tam kde kŕdel vrabcov koketuje na konároch stromov
tam sa môj čas ľahko spúšťa na zorané pole
na myšlienky bez záujmu
len tak pre šťastie
pre svety nové

pavúk tu vie čo má označiť
kam temnotu odtlačiť
odvážny pastier v raji včiel
pláva so mnou v pokoji ospalých hmiel
moje šťastie vraj stretol
ako sa naháňa s divokým vetrom
po zemi zaľúbenej

koridor nad lužným kríkom
víta ma moja zem
a keď tú nádhernú homìliu z lesa počujem
viem že som doma
kamienky, verše moju cestu zdobia
na dlhom brehu zelenom
v rytme blaženom
koncert živlov vonia
raz sa vrátim na dámsku volenku
k radovánkam žltého mora
k rozsvieteným zvonom detskej krásy
tam kde kvitne odveká večnosť
tam som doma

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

One thought on “Básne poetky a hudobníčky Lidky Žákovej

  • 2. mája 2020 at 12:56
    Permalink

    Nádherné básne talentovanej poetky. Už čoskoro vyjde aj rozhovor v SNN.

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom